Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Druhú polovicu tejto poviedky venujem všetkým návštevníkom našej stránky. Neprešlo betareadom!!!

 

Dobby

*****
Snape pomáhal Harrymu do spoločenského habitu, pripravovali sa na večeru s Dracom Malfoyom. Harry sa snažil byť čo najlepší. Napriek tomu, že večer po tom, čo na neho otec kričal, zaspal, nezabudol na jeho hrozivý hlas a náladu. Celý deň bol poslušný a tak dobrý, ako to len bolo možné. Nechcel, aby na neho jeho otec znovu kričal.
„Pamätáš si na rozhovor, ktorý sme mali pred niekoľkými týždňami, o Temnom Pánovi, Smrťožrútoch a o tom, že aj keď je Temný Pán navždy preč, nebezpečenstvo stále trvá?“
Harry prikývol a zavrtel sa, ako mu bol golier jeho nového habitu trochu tesný. Na tento rozhovor sa pamätal. Mal potom strašnú nočnú moru o haďom mužovi s červenými očami, ktorý ho naháňal.
„Draco je jedným z najlepších študentov na škole a ponúkol sa, že o teba bude starať, keď budem musieť ísť na schôdzu alebo keď budem pracovať v škole.“
„Bude ich veľa, ocko? Práca v škole?“
Snape zodvihol chlapca z konferenčného stolíka, na ktorom stál a postavil ho na podlahu.
„To je možné, Harry. Škola zaberá veľa môjho času. Samozrejme, ty budeš mať tiež veľa práce, keď budeš u pani Weasleyovej a budeš jej pomáhať starať sa o dom.“
„A nezabudni na zučenie s Hermionou, ocko!“ zapišťal Harry. Tešil sa na lekcie s Hermionou. Jej strapaté, kučeravé vlasy sa mu páčili a hovorila s Harrym tak, ako by bol rovnako chytrý, ako ona.
„Učenie,“ opravil ho Snape.
 „Bude sa so mnou Draco hrať?“
Na okamih sa Snape nad tým zamyslel, či Harry nie je ukrátený, keď s ním nežije niekde, kde by sa mohol stretávať s deťmi svojho veku. Spomenul si, že slečna Grangerová hovorila niečo o škôlke a v duchu si urobil poznámku, aby sa jej na to opäť opýtal.
„Som si istý, že bude synček. Môžeme teraz prijať nášho hosťa?“ Snape si syna kriticky prehliadal.
„Vypadáš pekne, ocko. Čo je na večeru?“
Na vchodové dvere niekto zaklopal a Harry sa rozžiaril. Očami sa opýtal, či smie otvoriť. Snape prikývol a Harry radostne dobehol ku dverám a otvoril ich.
Harry si prezeral vysokého, štíhleho mladého muža, ktorý mal na sebe šedý formálny habit. Draco si nemohol pomôcť a usmial sa na tú priateľskú tvár, ktorá ho vítala. Presne tak, ako si vyžadovali spoločenské zvyky sa malému hostiteľovi uklonil.
Úklon mladého muža pripomenul Harrymu správanie, ktoré ho nedávno učil otec. Chcel sa ukázať v čo najlepšom svetle a tak sa komplikovane poklonil a privítal hosťa. Akonáhle Draca uviedol a Snape svojho študenta formálne privítal, Harry zahodil všetky formality, popadol Draca za ruku a ťahal ho k svojmu malému umeleckému kútiku, ktorý mu tam Snape pred niekoľkými týždňami zriadil. Mal tam stojan, farby, pastelky, štetce a ceruzky. Na stojane bol pomerne vydarený Hagridov portrét.
„Vieš, že je to polovičný obor? To znamená, že je väčší, ako všetci ostatní ľudia. Robí odporne tvrdé koláče, myslím, že do nich dáva kamene a Tesák, to je jeho pes, všetko poslintá. Musím sa vykúpať zakaždým, keď ho idem navštíviť, pretože ocko hovorí, že jeho sliny smrdia.“
„Nepotrebuješ sa niekedy nadýchnuť?“ usmial sa Draco na chlapca, ktorý pevne zvieral jeho ruku.
Harrymu sa Dracov úsmev páčil. Vyzeral skoro ako jeho otca. Šibalsky sa uškrnul. „Nie.“
„Harry? Pamätáš si, čo som ti hovoril?“ pripomenul mu Snape jemne.
„Och! Uhm, Dr... pán Malfoay, posaď sa, prosím.“ Ťahal Draca k sedačke a kreslu pred krbom. „Chceš dyňovú šťavu alebo maslový ležiak? Ocko ma nechá naliať dyňovú šťavu do pohára. Je lepšia než maslový ležiak. Čo si dáš?“
Harry nečakal na odpoveď a bežal do kuchyne. Snape si sadol do svojho obľúbeného kresla a poznamenal: „Môžem vás uistiť, že to nie je hyperaktívne dieťa, pán Malfoy. To len, že sa na vašu návštevu tešil celý deň.“
„To je v poriadku, pán profesor. Myslím, že toľko mi toho Harry nepovedal za celé štyri roky. Vyzerá... šťastný.“
„Harry!“ Snapeovu pozornosť upútal jeho syn nesúci z kuchyne veľký, veľmi plný pohár dyňovej šťavy. „Drž to oboma rukami a nie aby si utekal.“
„Áno, ocko...“ Harry opatrne držal pohár a pomaly prešiel cez izbu. Podal ju Dracovi a bol rád, ýe ju nepustil a ani trochu nevylial.
Ten dokonalý výkon bol zmarený vo chvíli, keď Harry vyskočil na pohovku a strčil Dracovi do ruky. Dyňová šťava vyšplechla, poprskala Dracovi habit a vyliala sa na podlahu. Zahanbený, ale tiež vystrašený, že na neho otec bude zase kričať, Harry utiekol do svojej izby a zabuchol za sebou dvere.
S nepatrným ospravedlňujúcim povzdychom Snape kúzlom vyčistil podlahu a Draco urobil to isté so svojim oblečením.
„Je veľmi nervózny, že ho nenaučili ako sa má správať,“ začal Snape. „Pôjdem si s ním pohovoriť.“
„Profesor? Môžem s ním hovoriť ja?“ Draco si pamätal vlastnú nervozitu, keď ho rodičia ukazovali dospelým priateľom. Nie že by ho potrestali za nejaké chyby, ale pre neho bolo dôležité, aby sa správal dokonale a potešil tak svojich rodičov, čo chcel zo všetkého najviac. Bolo pravdepodobné, že Harry to tiež tak cíti.
Snape na chvíľu uvažoval a potom prikývol. „Keby ste ma potreboval...“
Draco vstal. „Zavolám vás, pane.“
Draco zamieril k zatvoreným dverám a jemne na ne zaklopal. „Harry? To som ja, Draco. Môžem ísť dovnútra a hovoriť s tebou?“
Nikto mu neodpovedal, ale za chvíľu sa dvere opatrne pootvorili, jedno zelené oko sa na neho pozrelo a hneď zase zmizlo. Draco zatlačil na dvere a rozhliadol sa po čudne vyzdobenej detskej izbe.
Bola to rozľahlá miestnosť, v ktorej dominovala veľká posteľ so štyrmi stĺpikmi a červenými závesmi lemovanými zlatou výšivkou. Vedľa postele stál šatník v rovnakom štýle a potom veľké, očarované okno s vyhliadkou na mesto vodných ľudí hlboko pod hladinou Čierneho jazera. Koberec bol huňatý v teplej zlatej farbe s keltským, levaduľovým ornamentom okolo krajov.
Steny boli ozdobené pozoruhodnými akvarelmi a obrázkami kreslenými farbičkami alebo len ceruzkou. Boli na nich Snape, McGonagallová, Dumbledore a Flitwick, všetci boli obklopení náčrtmi sov a rôznych živočíchov, o ktoré sa stará Hagrid, niekoľko kresieb predstavovalo slintajúceho Tesáka.
Draca obzvlášť zaujal jeden portrét, na ktorom sa Snape skláňal nad kotlíkom a odmeriaval prísady vo svojom laboratóriu. Jeho habit, namiesto aby to bola jedna veľká čierna škvrna, bol vytieňovaný tak, že záhyby a tiene prechádzali z purpurovej cez tmovomodrú, až na jemne čiernu. Čo, ale Draca ohromilo najviac nebolo to, že Harry Majstra elixírov dokonale vystihol, ale to, že dokázal zachytiť aj jeho vášeň pre výrobu elixírov.
„Si veľmi dobrý, Harry.“ Draco by si nikdy nepomyslel, že Harrymu Potterovi prejavil uznanie za čokoľvek, ale jeho pochvala bola úprimná. Pomyslel si, že chlapec bude raz uznávaný umelec.
„Ďakujem,“ prišla Harryho opatrná odpoveď. „Ospravedlňujem sa, že som ti zašpinil habit.“
Draco sa obrátil a usmial sa na chlapca, ktorý sa krčil pri svojej posteli. „Nič sa nestalo, Harry. Viem čistiace kúzlo, takže je všetko v poriadku. Rovnako tiež domáci škriatkovia vedia dobre vyčistiť škvrny od dyňovej šťavy.“
Na Harryho tvári sa objavil malý úsmev. „Ocko sa na mňa ešte hnevá, však? On sa ma naozaj snažil naučiť dobrým spôsobom, ale ja vždy ne ne zabudnem.“
„Nie, on sa vôbec nehnevá, Harry. Nemáš chuť na večeru?“ Harry prikývol a skĺzol z postele. Vzal Draca za ruku a išli do kuchyne.
Malý stôl v kuchyni bol obložený pečeným mäsom, zemiakmi, zeleninou a hriankami. Poháriky s červeným vínom stáli pred Snapeovým a Dracovým tanierom, Snape práve nalieval tekvicovú šťavu do Harryho pohára.
„Harry. Je všetko v poriadku?“ spýtal sa Snape.
„Ospravedlňujem sa za ten neporiadok, ocko,“ Harryho hlas bol tichý a stratený. „Hneváš sa?“
Snape si kľakol ku svojmu synovi a jemne ho zobral za ruky. „Neurobil si nič zlé, Harry. Ten neporiadok sa dal ľahko upratať.“ Odhrnul Harrymu prameň vlasov z tváre. K Dracovmu veľkému prekvapeniu Snape Harryho pobozkal na tvár a krátko ho objal.
Večera bola uvoľnená, väčšinou Harryho hovoril niečo Dracovi. Po večeri sedeli pri krbe a Harry sa zvalil na pohovku vedľa Draca. Snape s Dracom hovorili o hodinách elixírov a niektorých ďalších školských predmetoch, vyhli sa rozhovoru o Temnom Pánovi a Luciusovi Malfoyovi.
Keď Harry začal zaspávať, Draco sa rozlúčil a poďakoval profesorovi za večeru. Pri dverách Snape svojho študenta zastavil.
„Pán Malfoy, zajtra pred raňajkami mám krátku poradu s ostatnými učiteľmi. Mohli by ste prísť, pomôcť Harrymu s obliekaním a odviesť ho na raňajky?“
Draco prikývol. „Prídem, profesor. Dobrú noc.“
*****
Druhý deň ráno bol Harry trochu zmätený, keď otvoril rozospaté oči a namiesto otca videl Draca. Draco nasadil Harrymu na nos jeho okuliare a Harry zazíval.
„Ahoj Harry. Tvoj otec musel odísť na poradu, tak ťa dnes na raňajky odvediem ja.“
„Super! Môžem sedieť s veľkými deťmi, Draco?“
„Kľudne. Teraz sa choď umyť a ja ti nájdem nejaké oblečenie.“
Harry odbehol do kúpeľne a cez zatvorené dvere na Draca kričal: „Dnes idem do Brlohu, nepotrebujem habit.“
Draco zo šatníka vybral nohavice, košeľu a pletený sveter. Tiež pripravil spodné prádlo, ponožky a na nakoniec aj tenisky. Za chvíľu z kúpeľne vybehol Harry, bol úplne nahý.
„Ach!“ zvolal Draco. „Kde máš župan, Harry?“
„Župan je na vešiaku v kúpeľni, ako vždy.“ Povedal Harry tónom, ako by to mal Draco predsa vedieť.
„Dobre, nabudúce, keď tu budem, tak si ho obleč. Nepotrebujem ťa vidieť takto naostro, dobre?“
„Čo znamená naostro?“
„Nahý.“ Draco pomohol Harrymu obliecť tielko.
„Si teraz moja opatrovateľka?“ spýtal sa Harry a sklamane sa uškrnul.
Draco sa rozosmial. „Do kelu, to nie! Dievčatá sú opatrovateľky! Ja som tvoja ochranka.“ Uškrnul sa namyslene. „V škole nie je lepší študent, takže mi profesor verí.“
Harry sa usmial. „Paráda! Ochranka je lepšia. Hovoril som ockovi, že nie som malé dieťa.“
„Správne, máš pravdu Harry. Miminká nevedia chodiť a nosia plienky. Dokonca ani nehovoria.“ Harry si zapol košeľu nakrivo a Draco ju prútikom napravil. „Nemusíš si zatiaľ dávať sveter, ale zober si ho so sebou.“
Draco sledoval, ako Harry zápasí so šnúrkami tenisiek. Chcel mu ponúknuť pomoc, ale malý chlapec sa sústredil tak usilovne, že ho nechcel rušiť. O niekoľko minút neskôr sa Harry uškrnul na svoje šnúrky s pocitom, že tento boj vyhral.
Keď Harry s Dracom vošiel do Veľkej siene a Harry rozprával o tom, ako sa v lete stretol s obrovským kalamárom, nevšimol si, aký rozruch vyvolal jeho prícho medzi Chrabromilčanmi.
„Čo tu robí Harry s tým hajzlom?“ spýtal sa ostro Ron.
Hermiona sa pozrela na obidvoch chlapcov a pokrčila ramenami. „A vadí to?“
„Samozrejme, že áno!“ vyprskol. „Čo keď Malfoy premení Harryho na Slizolinčana?“
Hermiona sa zamračila. „To je smiešne, Ron. Nezáleží na tom, v ktorej fakulte Harry bude, stále to bude Harry.“
„Nie, to nebude, Hermiona,“ tvrdila Ginny. „Už teraz to nie je Harry.“
Hermiona na súrodencov neveriacky pozerala. „Čo je to s vami? Myslela som, že ste boli radi, keď vás v lete navštívil. Ginny, myslela si si, že je zlatý a rozplývala si sa nad ním. Ron, ty si sa s ním hral šachy.“
Ron sa na Hermionu len uškrnul a potom sa znovu pozrel na Draca a Harryho. „Urobí z neho hajzlíka!“
*****
Draco si bol vedomý toho, že ho Harryho starší kamaráti sledujú, keď vstúpil do Veľkej siene spoločne s malým chlapcom a potešilo ho, že mu nerobí starosti, čo si o ňom myslia, alebo si o ňom hovoria. Spolovice počúval Harryho štebotanie a prezeral si slizolinský stôl, hľadal možných výtržníkov.
Pansy Parkinsonová sa na Harryho mračila. Draco vedel, že sa chystá robiť problémy. Nielen, že stratila oboch rodičov v priebehu boja na cintoríne, ale tiež Harrym pohŕdala. Sedela vedľa Teodora Notta a siedmaka Janusa Bola. Tí traja znamenali problém. Našťastie žiadny z nich nebol príliš chytrý, takže nebolo ťažké na nich dohliadnuť.
Existovalo ešte niekoľko Slizolinčanov, ktorými si nebol istý a týchto bolo treba sledovať a pozorne ich počúvať.
Vytrvalo hľadal pri stole spojencov, tých študentov, ktorí boli dosť odvážni, aby išli za svojím vlastným presvedčením a nie za vierou svojich rodičov. Millicent Bulstrodeová bola vysoko na jeho zozname. Bolo to silné dievča, ale to, že mala svaly, neznamenalo, že nie je inteligentná. Millicent nebola len dobrá atlétka, ale bola aj dobrá študentka. Tiež ovládala jemné umenie pretvárky a ľsti a nechávala si svoje presvedčenie pre sena. Chodila s Blaisom Zabinim, ktorý by tiež mohol byť dobrý spojencom.
Draco bol vytrhnutý zo svojich myšlienok, keď ho Harry zaťahal za rukáv. „Ockova porada skončila. Môžem si ísť sadnúť k nemu, Draco?“
Draco sa pozrel na osamoteného Snapea sediaceho pri profesorskom stole a potom na Harryho. Dieťa už takmer dojedlo. Zamračil sa. „Ty si jedol len koláčiky, Harry?“
„Uhm... nie.“
„Dobre, Harry. Nepokúšaj sa klamať. Je to zlé. Zjez kúsom šunky a nejaké ovocie a potom môžeš ísť otravovať svojho ocka.“
„Tak dobre!“ Harry zobral do rúk veľký kus melónu, ale Draco ho chytil za zápästie a dal mu do ruky vidličku. Harry sa zamračil, ale poslušne zjedol ovocie vidličkou.
O niekoľko minút neskôr dovolil Draco Harrymu odísť k učiteľskému stolu. Harry otca objal a ten si ho posadil do lona a popíjal kávu. Harry rozprával vedľa sediacej Minerve, čo ráno robil. Vedel, že jeho otec musí ráno vypiť najmenej dve šálky kávy, než s ním bude nejaká reč. Stačilo, že mal Snape ruku bezpečne omotanú okolo jeho pásu, aby mu nespadol z lona.
Raňajky skončili a to znamenalo, že Harry musí odísť do Brlohu. Nechcel otca opustiť, ale pomohlo mu, keď mu Snape sľúbil, že si pre neho o piatej zase príde.
Napriek tomu, že tomu rozumel, nedokázal zabrániť, aby mu po tvári nestekali slzy, keď videl otca miznúť v žiare plameňov hop-šup siete. Molly nenechala Harryho, aby bol smutný, zobrala ho so sebou na záhradu.
Pracovali spoločne a Molly ho pri tom učila rozoznávať rôzne magické byliny, ktoré pestovala. Potom išla Molly pripraviť obed a Harry naháňal po záhrade trpaslíkov a vyhadzoval ich za plot. Molly sa za oknom v kuchyni usmievala, keď pozorovala malého chlapca, ktorý spokojne pobehoval po záhrade, smial sa a pokrikoval na trpaslíkov.
Po obede sa Harry zlostil, že má ísť spať, ale keď mu Molly dovolila, aby si kreslil v obývačke na podlahe, našla ho o niekoľko minút spiaceho. Levitovala ho na starú odranú pohovku, prikryla ho dekou a začítala sa do najnovšieho čísla týždeníku Čarodejnica.
Popoludní bol Harry nadšený, keď zistil, že sa budú hrať s magickými učebnými pomôckami. Bol ešte malý, ale rád by sa naučil nejaké kúzlo. Molly ho uistila, že ako bude rásť, že mu kúzla budú fungovať lepšie.
O pol štvrtej sa Harry posadil pred krbom a netrpezlivo čakal na svojho otva. Presne o piatej vystúpil Snape zo zelených plameňov a Harry sa k nemu vrhol, až ho takmer zrazil späť do ohňa.
„Znamená to, že si rád, že ma vidíš, mladý muž?“ usmial sa na neho Snape.
„Áno!“ Harry dal Snapeovi na tvár pusu a objal ho okolo krku. „Pracovali sme na záhrade a ja som zasadil fialový klinček, snežný zemiak a zubačku!* Hovoril som Molly, že pridávaš zubačku do elixir proti kašľu. Hovorila, že to vie, ale možno, že to nie je… a potom som vyháňal trpaslíkov zo záhrady… a kreslil… a…”
Snape pritisol na chvíľu Harryho tvár ku svojmu ramenu, potom ho odtiahol a prísne prikázal: “Dýchaj, chlapče.”
Dobre.” Zhlboka sa nadýchol a bol prekvapený, že začal zívať.
Je možné, že si potrebuješ synček?” spýtal sa Snape.
“Nie! Ja som už spal, že áno, Molly?”
Molly sa usmiala. To áno. Ale mal veľmi rušný deň.”
Správal sa slušne, Molly?” spýtal sa vážne Snape.
Bol to veľmi dobrý chlapec, Severus.” Molly sa natiahla k Harrymu a pobozkala ho na čelo.
“Tak sa teda uvidíme zajtra.” Severus sa pozrel na chlapca a neprekvapilo ho, že mu na pleci zaspal.
Doma Snape uložil Harryho do postele a usadil sa ku krbu s bylinkovým čajom a knihou. Bez toho, aby si to uvedomil, tak v kresle zaspal.
O šiestej hodine mu magický zvonček oznámil, že prišla Hermiona Grangerová. Snape sa zobudil a udivilo ho, keď našiel Harryho stočeného vo svojom lone. Prebudil svojho syna a poslal ho, aby sa obliekol, pretože je čas na učenie. Harry odbehol a Snape otvoril dvere a privítal hnedovlasú, strapatú Chrabromilčanku.
Slečna Grangerová, ospravedlňujem sa, ale vrátili sme sa s Harrym troche neskôr,” povedal a odolával nutkaniu znova zaspať.
To je v poriadku, pán professor. Kde sa máme učiť?”
„Pri jedálenskom stole. Budem v kancelárii, musím sa porozprávať s prvákmi.“ Vytiahol z vrecka malý zvonček. „Keby ste ma potrebovala, zazvoňte. Ja ho budem počuť, ale študenti nie.“
Harry vyšiel z izby už oblečený. Placho sa na Hermionu usmieval. „Ahoj, Harry!“ privítala ho.
„Ahoj, Hermiona.“
„Harry, čo som ti hovoril o tom, ako by si mal oslovovať slečnu Grangerovú, keď ťa bude učiť?“
„Profesorka Grangerová?“ Snape prikývol a Harry sa usmial.
„Veľa šťastia, slečna Grangerová. Harry, buď dobrým študentom.“ Snape potom vyšiel zo svojho bytu a vydal sa chodbou ku svojej kancelárii.
Harry sa vyšplhal na stoličku vedľa Hermiony. „Čo ma budeš učiť, profesorka Grangerová?“
„Naučím ťa, ako sa používajú brká a ako sa o ne musíš starať a potom budeme precvičovať písanie.“
Hermiona zistila, že Harry je pozorný študent a má plno otázok. Jednu chvíľu ju bodlo pri srdci, keď si spomenula, ako sa snažila prinútiť Rona a Harryho, aby si napísali domáce úlohy a ako im ich kontrolovala. Harry sa učil len kúzla, ktorými by mohol poraziť Voldemorta, ostatné predmety ho veľmi nezaujímali, rovnako ako Rona, niekedy sa Hermione chcelo kvôli tomu trhať si vlasy. Niekedy tiež pomáhala Nevillovi, ktorý sa na rozdiel Rona a Harryho, učiť chcel a zlepšoval sa.
Malý Harry, syn profesora Snapea sa učil rád a keď skončila ich hodina, bola príjemne prekvapená koľko toho urobili. Harry rýchlo pochopil mechanizmus používania bŕk a naučil sa polovicu abecedy. Potreboval viac praxe v písaní, ale Hermiona bola potešená, že sa jej malý študent na prácu sústredí a neurobí veľa machúľ.
Snape sa vrátil práve keď Harry pomáhal Hermione zbaliť jej tašku. S otázkou v očiach sa na ňu pozrel. Usmievala sa. „Harry je bystrý študent, pán profesor. Čo sa týka jeho L, už pri ich písaní nerobí toľko machúľ.“
Harry zažiaril a zakolísal sa na pätách.
„Dobre. Bude si to pred spaním cvičiť.“
„Tak dobre. Čo budeme robiť zajtra, profesorka Grangerová?“ spýtal sa Harry.
„Budeme čítať. Vyber si nejakú knihu, ktorú budeme spolu čítať, dobre?“ Harry prikývol. „Dobrú noc, Harry. Dobrú noc, pán profesor.“
„Dobrú noc, Hermiona!“ povedal Harry.
„Slečna Grangerová, ďakujem vám.“ Snape Hermione podržal dvere a potom za ňou zavrel. Obrátil sa na svojho syna. „Bež si umyť ruky, Harry. Pôjdeme na večeru do Veľkej siene.“
„Huráá!“ Harry bežal do kúpeľne a rýchle sa umyl. Vrátil sa do obývacej izby a volal na otca.
„Áno, Harry?“ Severus zobral syna za ruku, keď vyšli do chodby.
„Ja chcem byť študentom. Myslím, že by som mohol byť chytrý.“
„Nepochybujem o tom, že áno, dieťa.“ Postrapatil Harrymu vlasy a mierne sa usmial, bol na neho hrdý.
*****
Severus Snape nahnevane pochodoval po svojej kancelárii. Nemal by tam byť, ale tak veľmi sa na svojho syna hneval, že sa bál, aby duch jeho hrozného otca nezatemnil jeho myseľ a aby Harrymu neublížil. Najhoršie na tom bolo to, že Harry urobil niečo tak hlúpe, tak nebezpečné, že by nebol dobrým otcom, keby ho za to nepotrestal. Nikdy Harryho naozaj nepotrestal, okrem toho, že na neho kričal a on bol odvtedy dobrý, ale teraz nemal na výber a absolúpne nevedel, čo by mal urobiť.
Nakoniec sa rozhodol, že si musí pohovoriť s Dumbledorom. Zobral hop-šup prášok a zavolal Dumbledorovi do domova dôchodcov vo Walese a potom sa k nemu presunul. Albus počúval svojho Majstra elixírov, ktorý sa prechádzal pred krbom a rozprával mu, čo sa stalo.
Bolo to v sobotu eáno a Snape mal veľa práce, pomáhal Minerve a Flitwickovi vybaviť rokfortskú korešpondenciu. Bohužiaľ to ovplyvnilo jeho plány na výlet s Harrym do Rokvillu. Harry sa samozrejme pri raňajkách urazil, ale zdalo sa, že sa upokojil, keď za ním prišiel Draco a Snape sa s ním rozlúčil.
Draco sa rozhodol, že Harry potrebuje čerstvý vzduch a tak sa išli pozrieť na spoločný tréning chrabromilského a bystrohlavského metlobalového tímu. Bohužial, Draco sa nechal príliš vtiahnuť do hry a tak si až neskoro uvedomil, že Harry zmizol. Srdce mu kleslo až do nohavíc, keď si uvedomil, ako mu Snape vynadá. Príve sa chystal opustiť tribúnu, keď zbadal niečo, čo narušilo hru.
Bol to Harry Potter.
Dracove srdce nemohlo klesnúť nižšie, ale hrozilo, že sa zastaví. Kričal na malého chlapca, ktorý poletoval úplne bezstarostne nad štadiónom. Chrabromilčania sa ho pokúšali dohnať v nádeji, že sa im ho podarí zachytiť, keby padal.
Aj keď sa to našťastie nestalo. Zdravý rozum sa šesťročnému dieťaťu vrátil a on zletel k zemi, kde sa stretol s rozrušeným a nahnevaným Dracom.
„Čo mám robiť, Albus?“ spýtal sa zmučený otec i naďalej prechádzal po Dumbledorovej izbe. „Nemôžem ani pomyslieť na to, kde prišiel na tak hlúpy a bláznivý nápad... a hnevám sa na Draca, ale viem, že ho naozaj nemôžem obviňovať. Je nahnevaný rovnako, ako ja. Do hája!“ vyprskol a skoro spadol do kresla.
„Severus, máš strach, že Harryho stratíš, alebo máš strach potrestať ho?“
„Strach?“ Snape sa pozrel inde, nechcel sa pozerať na starca, ktorý ho prekukol. Bál sa, že Harryho stratí. Tiež sa bál, že ako otec nebude schopný ovládnuť svoj hnev, keď bude hovoriť so svojim synom.
„Čo si myslíš, že by si mal urobiť, Severus? Snaž sa na po pozerať s odstupom. Aký trest by zapôsobil na dieťa, aby už takú nebezpečnú vec nezopakovalo?“
Pozrať sa na problém takto bolo jednoduché a Snape okamžite odpovedal: „Výprask a prednáška.“
„To znie celkom dobre, chlapče môj. Len nezabudni, že nesmieš byť nahnevaný, aby si to neprehnal. Niekedy aj malé capnutie stačí, aby zapôsobilo na detskú myseľ a ukázalo mu závažnosť jeho činov.“
„Nebude ma nenávidieť?“ spýtal sa opatrne Snape.
Albus sa usmial a vstal. Oprel sa o palicu zo slonoviny a položil mladšiemu čarodejníkovi ruku na rameno. „Nemusíš si robiť starosti, že by sa z teba stal Tobias Snape, chlapče môj. Tvoja láska k Harrymu je silná a hlboká. Pochopí, že robíš všetko, čo je nevyhnutné, aby bol v bezpečí.“
Snape vstal a pozeral sa na svojho starého radcu ako by ho videl poprvý raz. Predtým vystretý Dumbledorov chrbát bol teraz ohnutý. Kožu mal vyschnutú ako starý pergamen. Len v jeho očiach bola obvyklá mladistvá iskra. Podoprel starého čarodejníka a pomohol mu späť do kresla. Prikryl mu nohy dekou.
„Albus, chcel by ste, aby vás Harry navštívil?“ spýtal sa Snape. Bol to jeho spôsob, ako prejaviť vďačnosť.
Albus sa usmial, modré oči jasne zažiarili. „Bol by som veľmi potešený vašou návštevou, Severus. Príďte popoludní na čaj.“
„Prídeme.“
*****
Bolo len päť capnutí, ale spôsobili veľký plač. Harry niečo hovoril, ale jeho tvár bola zaborená do otcovho ramena, ako sa pevne staršieho muža držal. Snape svojho syna objal, jemne ho pohladil po chrbte a šeptal mu ukľudňujúce slová.
Pripadalo mu to ako večnosť, ale Harryho slzy začali slabnúť, vykĺzol z tesného objatia a usadila sa v otcovom lone. Snapeova ruka ho ochraňujúco objala.
„P-prepáč, ocko,“ vykoktal Harry.
Snape použil čistiace kúzlo na svoj habit a Harrymu vyčaroval vreckovku. „Vysmrkaj sa, aby sa ti lepšie dýchalo, dieťa.“ Harry to poslušne urobil a špinavú vreckovku podal naspäť otcovi. Snape ho nechal zmiznúť a položil chlapcovi pod bradu prst, aby mu zodvihol mierne sklonenú hlavu.
Chcem, aby si sa Dracovi ospravedlnil, dieťa. Vystrašil si ho, keď si zmizol.“
„Áno.“
„Chcem, aby si pochopil Harry, že Draco je za teba zodpovedný. Ako si myslíš, že by sa cítil, keby si sa pri svojom bláznivom kúsku zranil, ale dokonca zabil?“
„Naozaj zle?“ odpovedal ticho Harry.
„Draco by bol zdrtený a myslel by si, že je to jeho vina. A ako strašne by som sa cítil ja, keby som ťa stratil kvôli takému bláznivému kúsku?“
Harry zasmrkal a znovu mu začali tiecť slzy. „Už to nikdy neurobím,“ prehlásil, zalapal po dychu a zťažka preglgol.
„To dúfam. Mal si veľké, veľmi veľké šťastie. Myslím, že už sa nepôjdeš pozrieť na metlobal a až do prázdnin nebudeme lietať.“ Harrymu hrôzou poklesla čeľusť. Miloval metlobal! „Pán Ronald Weasley dostal trest, v pondelok bude drhnúť kotlíky. Myslím, že by si mu mal pomôcť.“
„To nie je fér,“ protestoval Harry a prekrížil si paže na hrudi.
Snape sa zamračil nad tou malou ukážkou vzdoru.
„Trest nemá byť spravodlivý, môj chlapče. Vynechal si popoludňajší spánok, takže aj keď sa necítiš unavený chcem, aby si išiel do svojej izby a zaliezol do postele.“
„Áno, pane.“ Harry zliezol z pohovky a išiel do spálne. Položil ruku na kľučku, zarazil sa a spýtal sa: „Ocko? Máš ma ešte rád?“
„Nikdy ťa neprestanem mať rád, Harry.“
Harry sa mierne usmial a zmizol vo svojej spálni. O pätnásť minút neskôr, keď už skoro zaspával, prišiel do jeho izby otec a upravil mu prikrývku. Potom sa k nemu naklonil a pobozkal ho na čelo.
„Dobrú noc, dieťa.“
*****
Harry Potter miloval rokfortský hrad. Nedokázal si predstaviť lepšie miesto k životu. Jediným problémom bolo, že cez deň ho zamestnávala Molly, podvečer sa učil čítať a písať s Hermionou a tiež chcel byť so svojim otcom, takže nemal veľmi veľa času na preskúmavanie hradu.
S Dracom hrad mohol preskúmavať, ale ako ochranca fungoval len občas a nepravidelne a tiež nie vždy dostatočne dlho, aby to stačilo na prieskum.
Dostal prvý trest (Draco mu povedal, že je najmladším študentom, ktorý kedy trest dostal) a celkom sa na drhnutie kotlíkov s Ronom tešíl. Harry si bol celkom istým že Ron musel hrad tiež preskúmavať a chystal sa ho spýtať na nejaké historky.
Bohužiaľ nevedel, že Ron bol kedysi jeho najlepším priateľom. Práve keď sa Ron zmieril s myšlienkou, že Harry zostane malým chlapcom, uvidel znovu Harryho s najväčším podliakom zo Slizolinu (po Snapeovi), s Malfoyom. Ale čo viac, malý Harry vypadal, že prakticky Draca uctieva a žiarlivosť sa hlboko zahryzla do Ronovho srdca.
Keď Ron dorazil po svojej poslednej hodine na trest k Snapeovi, nebol rád, že vidí Harryho sedieť pri stole, kde obvykle na hodine elixírov sedával s Hermionou. Sadol si čo najďalej od malého chlapca.
Harry chcel Rona pozdraviť, pretože si spomínal na ten pekný deň v Brlohu a na šachovú partiu, ktorú si s Ronom zahral. Mal Rona rád. Ryšavcov zamračený pohľad ho ale odradil. Pre prípad, že to zle pochopil sa na Rona pokusne usmial.
„Čo tu robíš, hlupák?“ zavrčal Ron.
„Mám trest za to lietanie,“ odpovedal Harry opatrne.
Ron si odfrkol. „Takže mám na teba dávať pozor?“
Než Harry stačil odpovedať, vyšiel Snape zo skladu. „Naopak, pán Weasley, pán Potter vám pomôže vydrhnúť kotlíky. Viette, ako sa to robí, takže môžete začať. Ukážte pánovi Potterovi, čo má robiť.“
Ron naozaj nebol zlý chlapec, ale niekedy nad vecami nepremýšľal do dôsledkov a to mu spôsobovalo problémy. Teraz mu trest pripadal ešte stokrát nepríjemnejší a potom dieťaťu nepovedal, že by si malo nasadiť rukavice z dračej kože, ktoré ležali vedľa dresu. V kotlíkoch sa varili nebezpečné, dokonca žeravé látky a nikto, dokonca ani Snape, by ich nečistil beu dobrého páru dračích rukavíc.
Harryho zaujímalo, prečo si Ron nasadil rukavice, ale nespýtal sa. Aj keď zistil, že sa na neho Ron hnevá, nemal dôvod domnievať sa, že by na neho bol starší chlapec naštvaný tak, aby ho zranil. Pritiahol si jeden kotlík a nevšímal si, že ho svrbí koža na dlaniach.
V Ronovi sa prebudilo svedomie a chcel napraviť svoju chybu, ale bol ticho príliš dlho. Sekundu predtým, než Harry strčil ruku do kotlíka, v ktorom bola nejaká zelenožltá rôsolovitá látka, Ronove svedomie zvíťazilo a Ron odstrčil kotlík od chlapcových rúk.
Ron vedel, že problém úplne neodstránil, pretože trochu tej brečky bolo nakvapkanej aj na vonkajšej strane kotlíku. Skôr, ako Harry začal kričať a volať Majstra elixírov, Ron popadol Harryho za ruky a strčil mu ich pod studenú vodu.
Napriek studenej vode svrbenie prešlo do pálenia, pálilo natoľko, že zranený Harry kričal a snažil sa vyrhnúť si ruky zo zovretia, ale Ron ho držal pevne a namáčal mu dlane do studenej vody. Harry mal krátke ruky, takže sa mu okraj drezu bolestivo zarezával do rebier.
„OCKO!“ jačal Harry a Ronovi to znelo ako umieračik.
Malé dieťa v Ronovom vnútri sa chcelo rozbehnúť a utiecť z toho pekla, ale Ron to malé dieťa nepočúval. Vedel, že musí udržať Harryho ruky pod studenou vodou, ináč by sa bolesť stala neznesiteľnou a na dlaniach by mu zostali jazvy.
Snapeovi vyletelo srdce až do krku, keď počul svojho syna kričať a tak vbehol naspäť do triedy a bežal k drezu na druhej strany miestnosti. Rýchlo zhodnotil problém, vytiahol prútik a vyvolal kúzlo na Harryho ruky, aby zabránil fyzickému poškodeniu. A pohľad do Weasleyho očí mu prezradil, že starší chlapec Harrymu nepovedal, aby si nasadil dračie rukavice.
Poškodenie bolo zažehnané, ale bolesť zostala a Harry kričal a plakal. Snape zobral svojho syna do náručia a pohľadom, ktorému jeho Slizolinčania hovori smrťožrútsky, šľahol po Ronovi. „Choďte do kancelárie riaditeľky a počkajte tam na mňa, pán Weasley. Nevyzerá to pre vás dobre.“
Snape vybehol z účebne ako nejaký obrovský čierny vták chrániaci svoje mláďa. Keď sa Ron šuchtal do riaditeľne, oprávnene očakával, že sa ten čierny vták s ohromným zobákom na neho vrhne. Inými slovami bol mŕtvy.
Ron dlho čakal v riaditeľni, lúčil sa so životom a civel do krbu, z ktorého nakoniec vyliezol Snape. Snape si automaticky oprášil sadze, pozrel sa na prísnu riaditeľku a zapichol na ryšavca svoj smrtiaci pohľad.
Ron by bol mŕtvy, ale našťastie Snape nedisponoval takou mágiou, aby jeho pohľady dokázali zabíjať. Ron nahlas preglgol a zachrípnutým hlasom sa spýtal: „Ako je na tom Harry?“
Snape sa predklonil a bol zrazu tak blízko, že sa jeho nos takmer dotýkal Ronovho. „Možno by ste nám najskôr mohol vysvetliť, prečo ste sa takto zachoval k môjmu synovi, pán Weasley? Momentálne vám neverím, že by ste sa skutočne zaujímal o jeho dobro.“
Snape sa narovnal a nebezpečne pozeral na mladíka. „Severus, myslím, že nedostaneš povolenie zabiť nejaké dieťa za jeho zlé správanie. Nový minister, Arthur Weasley, nemá rád také stredoveké praktiky.“
„Škoda,“ povzdychol si Snape predstierajúc sklamanie a bez toho, aby z Rona spustil svoje pichľavé čierne oči, spýtal sa: „Vysvetlite to, pán Weasley. Prečo ste nepoučil šesťročné dieťa o tom, čo je potrebné urobiť, keď má vyčistiť kontaminovaný kotlík?“
„Ja...!“ Ron si zahryzol do pier, aby potlačil klamstvo, ktoré sa mu dralo na jazyk. S vedomím, že i napriek riaditeľkynmu varovaniu je mŕtvym mužom, usúdil, že pravda by mohla byť znesiteľnejšia. Takže to s nechuťou vysvetlil.
„Ach,“ vydýchol Snape a ako dravec sa začal pred Chrabromilčanom prechádzať sem a tam. „Takže, pretože Harry ukázal, že má Draca Malfoya rád, jedného zo Slizolinčanov, myslel ste si, že ho potrestáte za nelojálnosť k Chrabromilu?“
Ron vedel, že to nebol presne tak, ako to Snape povedal, ale nebolo nič, čo by s tým mohol urobiť. „Predpokladám, že som bol práve vylúčený,“ povedal pridusene a pozrel sa z McGonagallovej na Snapea.
„Severus?“ spýtala sa Minerva. Zastavil sa a pozrel sa na ňu. „Nechávam potrestanie pána Weasleyho na tebe.“ Vstala a odstúpila od stola. „Verím, že sa rozhodneš správne.“ Žena dôstojne odišla zo svojej kancelárie do svojho bytu o poschodie vyššie.
Keď McGonagallová odišla, Ronovi sa zovrelo srdce. Teraz vedel, že je mŕtvy a že si s ním Snape bude robiť to, čo bude chcieť a nikto sa nič nedozvie.
„Aj keď by som s vami rád naložil tak, ako predpokladáte, pán Weasley, vaša smrť by vás ťažko niečo naučila a ešte než si vydýchnete úľavou, upozorňujem vás, že máte školský trest. Celý týždeň. Tiež pošlem list vašim rodičom, kde im všetko oznámim a som si istý, že vaša matka vám svoj názor povie.“
Ron zastonal. Vrešťadlo jeho matky bolo horšie ako smrť.
Snape sa posadil na stoličku oproti ryšavcovi a na Ronove prekvapenie hnev z jeho temných, čiernych očí zmizol. Ak sa nemýli, videl v nich náznak pochopenia.
„Pán Weasley, Ronald..., viem, že vy a Harry ste boli najlepšími priateľmi odo dňa, ako ste sa stretli. Z výnimkou toho jediného dňa v Brlohu ste sa Harrymu zámerne vyhýbal, aj keď neexistoval deň, aby som nevidel, ako smutne a zamyslene sa na Harryho pozeráte. Prečo?“
Ron si zahryzol do pery, aby zadržal slzy, ktoré ho pálili v očiach. „Stratil som svojho najlepšieho priateľa, profesor. Harry myslel len na seba, keď si vzal ten omladzujúci elixír. Nikdy nepomyslel na to, ako sa budeme cítiť my. Nič si nepamätá!“ Po tvári mu začali tiecť slzy, ale skôr ako si ich stačil zotrieť rukávom, Snape mu dal do ruky vreckovku.
„Všetko o čom sme hovorili, čo sme robili. Učenie, spoločné cesty vlakom, rozhovory o dievčatách, lietanie... nič z toho si nepamätá. Profesor Snape, mám pocit, že Harry Potter zomrel. Ten deň v Brlohu, som v ňom videl niečo z predošlého Harryho a premýšľal som, či nemám počkať kým vyrastie a bude zase naspäť. A potom...“
„Potom ste uvidel Harryho s Dracom, vašim úhlavným nepriateľom,“ uzatvoril Snape.
„Áno, ale nielen to! Harry sa baví s Malfoyom! Nepamätá si, že ten podliak sabotoval jeho elixíry, pokúšal sa ho prekliať zakaždým, keď ho stretol na chodbe, alebo že začaroval ľadové gule, aby ho naháňali. Malfoyov otec Harryho skoro zabil, keď mu nevyšiel ten trik s denníkom Vy-viete-koho. Ako môže mať Draca rád?“ Ronov hlas znel stále hlasnejšie, nakoniec už na Majstra elixírov kričal.
„Harry sa nemôže vrátiť, Ronald. Neexituje žiadny spôsob ako neutralizovať ten elixír, ktorý si zobral, ale ja rozumiem vášmu smútku, ktorý cítite nad stratou svojho priateľa. Harry má teraz nový život, v ktorom bude šťastným malým chlapcom tak, ako si vždy prial a nie oslavovaným Chlapcom, ktorý prežil. Hľadá si nových kamarátov a znovu by chcel byť aj vašim priateľom. Pred týmto trestom mi hovoril, že sa na vás teší, pretože ste bol prvý, kto s ním nehovoril ako s roztomilým batoľaťom.“
Ron stláčal vo svojich rukách vreckovku a klesol do kresla. „Dobre, takže sa mám držať ďalej. Po tom, čo som urobil ma už nenecháte, aby som sa k nemu čo i len priblížil.“
Snape sa rozhneval. „V skutočnosti nie. Akonáhle madam Pomfreyová odstránila bolesť z jeho rúk, Harry sa celkom bál, že by som mohol... že by som vás mohol zabiť,“ uškrnul sa Snape. „Môj syn ma donútil prisahať, že vás bohužiaľ nezabijem, ale len potrestám. Harry tiež dúfa, že ho na ošetrovni navštívite. Neznáša to tam.“
Ron sa mierne usmial. „Áno, Harry nemal nikdy ošetrovňu rád. Madam Pomfreyová sa tam snaží každého udržať.“
„Hm. To robí.“ Snape vstal a odložil stoličku. „Trest začne v sobotu ráno, pán Weasley.“ Otočil sa na odchod, ale ešte sa zastavil. „Ach, áno, skoro som zabudol. Harry vám chcel tiež dať trest.“
Ronovi poklesla sánka rozhorčením, že by mal dostať trest od syna Majstra elixírov. „Č-čo to bude?“
„Harry by bol rád, keby ste mu napísal nejaký príbeh z Rokfortu. Mala by v tom byť nejaká obluda. Do piatku.“
Snape odišiel bez toho, aby zahliadol úškrn na Ronovej tvári. Napísať príbeh nebolo zlé. V skutočnosti o niekoľkých vedel.
*****
Ron teda napísal príbeh a mal ho hotový už v stredu. Aj keď ho ešte nemohol Harrymu dať. Musel sa uistiť, že to Snape schváli. Ron odovzdal príbeh Snapeovi po hodine elixírov a trpezlivo čakal, až si ho profesor prečíta. Nakoniec Snape pergamen odložil a pozrel sa Ronovi do očí.
„To je ten incident s trolom z vášho prvého ročníku?“ Ron prikývol a Snape sa opäť zadíval do pergamenu. „Myslel som, že poznám všetky detaily tejto udalosti. Veľmi zaujímavé.“ Zamyslene prstami poklepával na pergamen. „Takže vy si myslíte, že je to vhodný príbeh pre môjho syna?“
„Áno, pane, počul som, keď ste sa rozprávali s mojim ocinom, ako ste hovoril, že neskôr, keď Harry vyrastie, poviete mu, že to bol on, kto zabil Vol... eh... Jeho. Tak som myslel, že keď chcete urobiť toto, nebolo by zlé, keby si prečítal tento príbeh a raz, keď by zistil, že to bolo skutočné, mohol by byť rád, že to bol jeho prútik, ktorý bol vrazený v trolovom nose.“
Snape sa uškrnul. Premýšľal o tom, čo poškodilo tomu trolovi dutiny, mal od tej doby stále nádchu.
„Madam Pomfreyová dnes Harryho z ošetrovne prepustí. Môžete mu ten príbeh doniesť a potom ho odprevadiť na obed. Povedzte mu, že sa ku mne môže pripojiť pri profesorskom stole, keby chcel.“ Snape mu vrátil pergamen. „Veľmi dobrá práca, pán Weasley. Možno by ste mohol použiť rovnakú intonáciu pri tvorbe vašich elixírových esejí. Bolo by potom zábavnejšie čítať ich.“
„Ron sa usmial. „Áno, pane. Ďakujem!“
*****
Harry bol trochu sklamaný, že ho otec neprišiel vyzdvihnúť z ošetrovne, ale prišiel Ron a to mu zlepšílo náladu. Obaja chlapci sa usadili na kamennej lavici neďaleko Veľkej siene a Ron mu prečítal príbeh.
Harrymu sa to páčilo, že je jedným z hrdinov príbehu a úprimne sa smial, keď Ron čítal tú časť, kde sa jeho prútik zasekol v trolovom nose a tým trola zneškodnil.
Keď Ron dočítal, zložil pergamen a podal ho Harrymu. Harry si ho schoval do vrecka s tým, že neskôr poprosí Hermionu, aby si ho prečítali znovu.
Na chvíľu nastalo príjemné ticho a potom sa Harry spýtal: „Ty ma nemáš rád, Ron?“
Ron sa vystrašil. „Ja ťa mám rád!“
„Ale ty...,“ Harry nechcel dokončiť svoje obvinenie.
Ronovi poklesli ramená. „To nebolo preto, že ťa nemám rád Harry, ale preto, že som hlúpy a žiarlivý blbec. Videl som ťa s Malfoyom a dobre ste sa spolu bavili a tak som si myslel, že už nechceš byť môj kamarát.“
„Nemôžete byť obaja mojimi priateľmi?“ spýtal sa naivne Harry.
„No, určite môžeme, ale mal by si vedieť, že ja a Malfoy spolu dobre nevychádzame. Slizolin nemá rád Chrabromil a... tak.“ Harry zrazu vypadal smutne. „Ale no tak! To sú len školské záležitosti, nič to neznamená. Môžeš sa kamarátiť s nami obomi. Nevadí mi to,“ zasmial sa Ron.
Harry sa šťastne uškrnul. „Super! Ďakujem za ten príbeh, Ron. Môžem ho ukázať Dracovi?“
Ron trochu očervenel, ale prikývol. „Áno, ale neskôr. Teraz musíme ísť na obed.“
*****
Prišli vianočné prázdniny a Snape mal chuť vytrhať si vlasy. Harry vzrušenie, na začiatku milé, ho začalo privádzať k šialenstvu. Snape sám nemal žiadne pochopenie pre ozdobné gule, blikajúce svetielka a vianočné koledy. Čoskoro si uvedomil, že bude musiť svoj postoj zmeniť, alebo ako povedala Minerva, nesprávať sa k svojmu synovi ako mrztý lakomec práve počas Vianoc.
Snapeovi nevadilo, že bol prirovnaný k mrzutému lakomcovi z Vianočného príbehu, ale bolo to to posledné, čím by chcel byť pre svojho syna. Skôr ako tomu mohol zabrániť, bol jeho byt vyzdobený blikajúcimi svetielkami, reťazami z brečtanu a cezmínu, vencom nad dverami (čo rozhnevalo obyvateľa portrétu, popudlivého Galilea) a punčochami (jednou pre Harryho a jednou pre Snapa), zavesenými nad krbom.
Jedinou dobrou vecou bolo, že sa nadšený Harry Snapa neustále dookola nevypytoval, čo dostane pod stromček. Až týždeň pred Vianocami sa Snape dozvedel, že Harry ani nevie, že by mal nejaké darčeky dostať. Veľmi ho rozrušilo, že by Otec Vianoc mohol nechať pod stromčekom darček aj pre neho. A tiež sa dozvedel, že dostane darčeky od kamarátov.
„Harry? Čo sa deje?“ spýtal sa Snape chlapca, ktorý pred pár minútami tancoval po izbe a vymýšľal spôsov, ako zahliadnuť Otca Vianoc.
„Dostanem darčeky od kamarátov, ale nemôžem im nič dať. Nemám žiadne peniaze!“
Snape sa usmial. „Aha. Tak to je naozaj problém. Možno je načase, aby si dostal nejaké vreckové. Aj keď je ti len šesť.“
Harry sa zamračil. „Čo je vreckovkové?“
„Vreckové,“ opravil ho Snape. „Sú to peniaze, ktoré deti dostávajú, keď urobia dobré veci. Upratujú si izbu alebo pomíhajú v domácnosti.“
„Ale hovoril si, že mi je len šesť,“ pripomenul Harry. „V šiestich rokoch sa nedáva vreckové?“
„No, ja neviem,“ naťahoval ho Snape, „ale nedávno si bol mimoriadne poslušný. Dokonca sa ti podarilo ukončiť spor medzi pánom Weasleym a pánom Malfoyom. To bola ťažká úloha.“ Harry sa uškrnul. „Možno by si mal dostávať týždenné vreckové už od šiestich rokov, myslím, že si to zaslúžiš. Takže ti to budem musieť doplatiť.“ Harry sa zamračil a Snape mu rýchlo vysvetlil, čo to znamená. „Počkaj tu.“
Snape odišiel do svojej spálne a za chvíľu sa vrátil s malou peňaženkou z dračej kože. Zatriasol s ňou až zacinkala. „Robí to päť galeónov a desať knutov, však?“ podal Harrymu peňaženku.
Harry otvoril peňaženku a prezeral si zlaté mince. Bol bohatý! Vyskočil, objal otcovi nohy a pozrel sa hore na neho. „Kedy môžem ísť nakupovať?“
Snape odviedol dobrú prácu pri vymazávaní sklamania a zármutku, ktoré sa mu usadzovalo na tvári. „Za niekoľko dní pôjdeme do Šikmej uličky, ale chcem, aby si si najprv rozmyslel, čo chceš svojim kamarátom kúpiť.“
Harry prikývol a odbehol do svojej izby. Musel si to premyslieť.
*****
Harry už vedel, čo kúpi každému zo svojich kamarátov, ale nevedel, čo by mal dať svojmu otcovi. Druhý deň pri obede Snape od profesorského stola zvedavo sledoval, ako Harry najprv hovorí s Ronom a potom s Dracom. Nech už s chlapcami prejednával čokoľvek, vrátil sa so samoľúbym úsmevom a uvelebil sa na stoličke vedľa svojho otca.
Snape sa sklonil ku svojmu synovy a hlasom, v ktorom bolo počuť varovanie povedal: „Zdá sa chlapče, že máš... niečo... zaľubom.“
„Ja som dobrý chlapec, ocko,“ uškrnul sa Harry, zodvihol misku s polievkou a hlasne odchlipkával mäsový vývar.
„Harry!“ napomenul ho Snape.
„Prepáč.“
*****
Harry si nepamätal, že by videl niečo krásnejšie, ako bola Šikmá ulička počas Vianoc, Všetci majitelia obchodov vyzdobili výlohy farebnými svetlami a celá ulica žiarila. Všade nad dverami viseli smrekové a borovicové vianočné vence ozdobené guličkami vavrínu a škoricou, ktoré naplňovali vzduch sviatočnou vôňou.
Najkrajší obchod a prvý, ktorý chcel Harry navštíviť boli Weasleyovské výmysly a vynálezy. Z obchodu vylietavali farebné bubliny a vedľa vchodu stála Merlinova socha. Harry otca k obchodu prakticky dotiahol.
„Musím ísť s tebou dovnútra, Harry?“ pretočil Snape dramaticky oči.
„Áno, prosím, ocko! Nie je to také strašné.“ Pozrel sa na otca svojimi najlepšími šteňacími očami.
Snape sa zamračil a prekrížil si ruky na hrudi. „Ako vidím, pán Weasley ťa naučil pár výrazov, ktorými by si mohol so mnou manipulovať.“
Harry sa rozhneval. „Ako to, že na Ronovho otca to zaberá?“
„Pretože Artur je už unavený zo svojich šiestich synov a jedinej dcéry; všetci tí darebáci sa s ním pokúšajú manipulovať.“ Snape otvoril dvere do obchodu a keď sa na neho Harry s otázkou pozrel, mierne sa na neho usmial. „Nechceš, aby som išiel s tebou?“ Snape natiahol ruku, Harry ho za ňu chytil a vošli do obchodu spoločne.
„Snape!“ zvolal Fred.
„Vitajte, profesor Snape a Harry,“ pozdravil George.
Harry dvojčatá nepočul, všetky jeho zmysly boli očarené množstvom tovaru. Snape a dvojčatá pobavene pozorovali Harryho, ako prechádza pomedzi regály a všetko si prezerá.
„Pozriete sa, ako sa tvári, profesor,“ povedal Fred.
„Ľudia nám hovorili, že sme blázni, ktorí nič nedokážu,“ pokračoval George.
„A my sa vás pýtame, profesor, toto je nič?“ smial sa Fred.
Snape Fredovi a Georgeovi neodpoedal, ale musel uznať, že ten výraz nadšenia a šťastia na tvári svojho syna by nevymenil za všetky galeóny z Gringottbanky.
*****
Na Vianoce ráno bol Harry hore ešte pred východom slnka. Vkĺzol do papúč, obliekol si župan a bežal do obývačky, aby sa pozrel na stromček. Veselo zabalené darčeky svietili pod stromčekom ako drahokamy a Harry začal radostne poskakovať. Rozrazil dvere do Snapeovej spálne a vyskočil na posteľ.
„Otec Vianoc prišiel! Ocko! Otec Vianoc prišiel a doniesol darčeky!“
Snape sa vyhrabal z pod prikrývky, zovrel chlapca v objatí a začal ho štekliť. Harry sa smial a pokúšal sa uniknúť, ale keď sa mu to nepodarilo, zvolil inú taktiku. Chytil otca okolo krku a dal mu pusu na tvár.
„Ocko, musíš vstať. Otec Vianoc prišiel!“
Snape pobozkal Harryho na čelo. „Najprv raňajky, Harry, potom to ostatné. Teraz sa bež umyť a ja skontrolujem, či sú už domáci škriatkovia hore.“
„Rýchlo, ocko!“ Harry sa vyškrabal z postele a utekal do kúpeľne.
Snape padol späť na vankúš a snažil sa upokojiť svoje rozbúchané srdce, ktoré hrozilo, že mu vyskočí z hrude z toho nečakaného prebudenia.
„To dieťa ma privedie do hrobu skôr, ako mi zošedivejú vlasy!“
*****
Slobodný domáci škriatok Dobby bol už hore a pripravil pre ne veľmi pozoruhodné raňajky; slaninu, klobásky, praženicu, ovocie a pečivo v tvare vianočných stromčekov. Keď Harry jedol, jeho zelené oči putovali sem a tam medzi vianočnými darčekmi a otcom, ktorý zámerne pil pomaly svoju raňajšiu kávu a čítal noviny. Harry nevidel, že žakaždým, keď sa pozrel na stromček, Snape sa na neho pozrel a usmial sa.
„Harry, možno by sme sa mali obliecť a ísť na prechádzku, než začneme otvárať darčeky,“ navrhol Snape a čierne oču sa mu zaiskrili.
Harry otvoril ústa. Chystal sa protestovať, ale pohľad jeho otca stmavol. „Auu, dobre.“ S ramenami zvesenými skoro až ku kolenám zamieril Harry do svojej izby. Keď prechádzal okolo svojho otca, chytili ho dlhé ruky. Vykríkol a začal sa smiať.
„Darčeky, Harry!“ pochechtával sa Snape a postavil syna na zem.
Malý chlapec priskočil k prvému z nich a nasledujúcu polhodinu rýchlo trhal lesklý papier, stuhy a mašle.
Hermiona Harrymu venovala zošit a nevysychajúce brko, písmená, ktoré ním boli napísané sa dali zmenšovať alebo zväčšovať pomocou hesla. Draco dal Harrymu plyšového dráčika, ktorý bol začarovaný tak, aby lietal po miestnosti a Ron mu dal knižku Metlobal v priebehu rokov. Dostal tiež pletený sveter od Molly a teplé farebné ponožky od Dumbledora.
Keď bol Harry unavený rozbaľovaním darčekov, vyšplhal sa Snapeovi do lona a oprel sa chrbtom o jeho hruď. Položil si hlavu na jeho rameno a Snape mu odhrnul niekoľko prameňov vlasov, ktoré mu zakryli tvár. Harryho čierne vlasy sa teraz správali oveľa lepšie, keď boli dlhšie. Siahali mu na ramená a na konci sa krútili.
„Si spokojný s darčekmi, Harry?“ spýtal sa Snape.
„Sú to tie najlepšie Vianoce, ocko. Si šťastný?“ oprel sa o ruku, ktorá ho objímala.
„Veľmi.“ Snape si ho posunul do pohodlnejšej polohy.
Toto by si Snape pred niekoľkými mesiacmi nedokázal ani predstaviť. Vždy cítil, že keď Temný Pán padne, bude ho nasledovať. To bol jeho osud. Také bolo proroctvo...
Mal to vedieť lepšie. Snape nikdy nol dobrý vo výklade proroctva, ale Dumbledore o tom bol predvedčený tiež. Ale ako obaja muži zistili, nič sa nedalo predvídať, keď sa jednalo o Harryho Pottera. Podľa proroctva sa mal Harry stretnúť so svojim osudom ako plne vycvičený čarodejník v siedmom ročníku. Kto mohol vedieť, že nielen Voldemort podcenil malého čarodejníka, ale urobilo to aj proroctvo. Temný Pán bol navždy preč a Snape... bol milujúcim otcom Harryho Pottera.
Harry cítil, ako v otcovej hrudi vrie zadržovaný smiech, ale on dával prednosť jasnej veselosti. Zaklonil hlavu a s úsmevom sa pozrel na mužovu tvár a do jeho veselých čiernych očí. Harry sa uškrnul.
Snape venoval Harrymu jeden zo svojich vzácnych, ozajstných úsmevov, pobozkal ho na čelo a pozrel sa pod vianočný stromček.
„Harry, myslím, že tam je ešte nejaký darček.“
„Nie, nie je. Ja...,“ pozrel sa pod stromček a uvidel úzku krabicu zabalenú v lesklom zelenom papieri, ozdobenú striebornou stužkou. „To tam predtým nebolo.“
„Si si istý?“ spýtal sa Snape. Postavil dieťa na zem. „Bež sa pozrieť, čo to je, Harry.“
Harry zodvihol darček a našiel malý pergamen, na ktorom bolo napísané meno darcu. Bolo to slovo, ktoré ho Hermiona naučila čítať ako prvé. „To je od teba, ocko!“
Snape sa predklonil v kresle a sledoval, ako jeho otec trhá vianočný papier. V balíčku bola detská metla. Harry vzrušene vykríkol.
„Moja vlastná metla! Ďakujem, ocko!“
Snape vysvetlil Harrymu prednosti jeho vlastnej novej metly. Malý chlapec bol trochu skalamaný, že metla nevyletí vyššie ako pol metra, ale aj napriek tomu mal radosť.
„Ocko, viem, že si myslíš, že som zabudol na darček pre teba, ale nezabudol. Počkáš tu?“
Zvedavý Snape sa oprel v kresle a sledoval Harryho bežiaceho do spálne. Za chvíľu bol chlapec naspäť s veľkou rolkou. Postavil sa pred otca a rolku otočil. Snape si ju zobral a Harry zovrel ruky za chrbtom, keď čakal na otcov názor na jeho darček.
Harry namaľoval portrét seba a svojho otca v učebni elixírov. Na prvý pohľad mal Snape na obrázku, stojaci nad malým chlapcom pracujúcim na elixíre, kamennú tvár, ako by bol pripravený dieťa počastovať nejakou štipľavou poznámkou. Avšak tmavé oči boli jemné, žiarili pýchou. A Majster elixírov mal jednu ruku položenú na chlapcovom ramene.
Harry na obrázku vyzeral sústredený výlučne na práci, ale na tvári mal spokojný úsmev.
Snape vedel, že Harry je mimoriadne talentovaný, pokiaľ išlo o farby, pastelky a farebné kriedy. Tento portrét bol najlepší, aký kedy namaľoval. Teplo v srdci a duši bolo takmer bolestivé, keď si uvedomil, že Harry to maľoval... pre neho.
„Harry, toto je naozaj najkrásnejší darček, aký som kedy dostal,“ zvolal Snape.
Harry sa začervenal a jeho úsmev žažiaril skoro tak jasne, ako rozsvietený vianočný stromček.
„Naozaj, páči sa ti?“
„Je to nádherné, Harry.“ Snape vstal, vytiahol čarodejnícky prútik a vyčaroval k obrazu rám. Potom ho levitoval nad krb a tam ho pripevnil. Harryho oči sa rozšírili radosťou. Zaťahal otca za rukáv.
„Mám ťa rád, ocko.“
Snape zodvihol Harryho do náručia a pevne ho objal. „Tiež ťa mám rád, Harry. Veselé Vianoce.“
 
KONIEC
 
 
* Pozn. prekladateľa: klinček – v čj. slzička, 
                                zubačka – v čj. kyčelnica
15.04.2011 12:14:54
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one