Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Kapitola 30 – Rande & Albus opatruje dieťa časť II

Vzhľadom k tomu, že odchádzam na letný tábor dnes Vás zásobím na celý týždeň.
Užite si to.

Dobby

Hector plánoval podriemať si pri krbe, keď si všimol ako niečo vybehlo von dverami z riaditeľne. Zaňuchal a zažmurkal.
Mačka.
Veľký pes sa pozrel na svojho chlapca, ktorý mal nos zapichnutý v knihe, a potom na žoviálneho čarodejníka a bradatého čarodejníka. Všetci vyzerali spokojne, tak Hector považoval za bezpečné, vyraziť za mačkou.
Pani Norrisová práve zahla za roh z riaditeľne, keď počula hlasné... klik, klik, klik, klik. Otočila svoju neupravenú hlavu a videla obrovského psa a bez zaváhania sa rozbehla dolu chodbou.
Hector klusal po chodbe, nasledoval svoj nos, keď si všimol mačku. Potešil sa, keď sa rozbehla preč. Už veľmi dávno nenaháňal mačku a v jeho živote pred životom so svojim chlapcom, naháňanie mačiek bola jeho najobľúbenejšia činnosť. Pridal na rýchlosti, jeho pazúry rýchlo klikali po kamennej podlahe, keď bežal; široký psí úsmev sa črtal na jeho tlame.
Harry videl len Hectorov chvost, ako zmizol za rohom. Nemyslel na to, že keby na svojho psa len zakričal, Hector by prestal naháňať mačku, Harry jednoducho vybehol za ním. Smial sa. Jedna z jeho najobľúbenejších vecí je naháňať Hectora.


Severus objednal citrónový morský jazyk (morský jazyk = solea obyčajná, resp, pokrm z tejto ryby) plnený kráľovskými krevetami v Sevilskej pomarančovej omáčke s motarom podmorským. Chutný morský jazyk bol obložený bieľou špargľou s omáčkou z holandskej majonézy. Ako dezert bolo jednoduché, ale elegantné čokoládové fondue s domácou škoricovou zmrzlinou. Bola to úplne pôžitková a chutná večera.
Ale ich rande večerou neskončilo. Keď Severus odprevádzal Echo k ich koču, mohla vidieť jeho pohľad, ktorý znamenal, že má v rukáve ďalšie prekvapenie. Echo mala svoje prekvapenie a chcela bozkávať Majstra elixírov, kým ich koč nezastaví v ďalšom cieli.
Keď koč zastavil, Severus cítil úžasný závrat a musel niekoľkokrát zažmurkať, než sa odmotal od jeho úžasnej spoločníčky. Mal silnú túžbu nájsť niekoho, kto by ho s Echo zosobášil, potom by si ju zobral domov a... no, zažmurkal znovu a tie myšlienky potlačil a nechal si ich pre svoje sny. Teraz chcel...
"Tanec?" opýtala sa Echo, keď si upravila dva hrebene vo vlasoch, ktoré jej spadli z vlasov počas ich bozku.
Severus vystúpil z koča, ponúkol ruku Echo a pomohol jej vystúpiť. Zízala na nádhernú budovu v tvare minaretu, ktorá bola takmer celá zo skla a lesklej mosadze. Cez sklo mohla vidieť tanečnú sálu osvetlenú kryštálovým svietnikom, ktorý vrhal svetlo na niekoľko krásne oblečených tanečných párov.
Červený koberec viedol do vstupnej siene, ale Echo chytila Severusovo predlaktie a s obavou zašepkala, "Ale ja neviem tancovať!"
"Ja áno," povedal a potľapkal jej ruku. Severus ju viedol do presklenej tanečnej sály a cítila, ako okolo nej plynie hudba dávnych skladateľov. Toto nebolo miesto, ktoré by vyhovovalo davom mladých, ktorí počúvali hlasné Weird Sisters (Sudičky).
Bol to nádherný pohľad, ale len čo pocítila, že jej zobrali z pliec kabát, Echo sa cítila čudne a na nesprávnom mieste. Severus zachytil jej nervózne sa trasúcu ruku, ktorá chcela prikryť jej bledú jazvu. Vzal ju za ruku a odviedol ju k jednému z malých stolíkov, ktoré lemovali tanečný parket. Vybral jeden prázdny, zamával na čašníka a pre oboch objednal vodu s citrónom.
Echo si odpila a potom sa opýtala: "Kedy si sa naučil tancovať, Severus?"
"Často bývali večierky, ktoré som musel navštevovaťm najmä v sídle Malfoyovcov," odpovedal sarkasticky. Okamžite pochopila, že to boli večierky, ktoré musel navštevovať ako Smrťožrút. "Pravdu povediac, zriedka som tancoval niekde inde než Vol..." odmlčal sa, poobzeral sa okolo, uvedomil si, že je späť v Britskej čarodejníce komunity, kde mnoho ľudí nechcelo počuť meno Temného pána vyslovené nahlas. "Ak istá osoba bola na večierku, potom som bol povinný tancovať, aspoň raz, s hostiteľkou."
"Bol si niekedy tancovať na takomto mieste?" Echo si znovu odpila z vody.
"Raz som chcel zobrať Lily, ale nikdy som nemal šancu urobiť to." Echo mala ruku položenú na stole a on ľahko prešiel prstami po jej predlaktí až na jej ruku.
"Tak, vlastne," povedala nesmelo, chytila jeho prsty a preplietla s nimi svoje, "Budem tvoja prvá." Jej kobaltový pohľad nezbedne zaiskril a Severus sa otvorene zasmial, jeho vlastný šibalský pohľad sa zhodoval s tým jej.
"Áno, predpokladám, že budeš." Začínala nová melódia a on sa ladne postavil, mierne sa uklonil a podal jej svoju druhú ruku. "Valčík je dosť jednoduchý, začneme ním."
Echo zodvihla ruku, ale chvíľu zaváhala a obzrela sa okolo na ostatné páry tancujúce s takou ľahkosľou. "Rozdrvím ti prsty na nohách," povedala zdráhavo.
Jemne potiahol jej ruku. "Nezáleží mi na tom, či mi rozdrvíš prsty, kráska moja." Naklonil sa bližšie a zašepkal jej do ucha. "Ak chceš, jednoducho môžeš stáť na mojich nohách, kým budeme tancovať."
S povzdychom Echo ustúpila a nasledovala Severusa na tanečný parket. Očakávala precíznu lekciu, ale namiesto toho našla svoju ruku v jeho, jeho druhá ruka umiestnila jej druhú ruku na jeho bok a potom tú ruku položil okolo jej pása.
"Len ma nasleduj," zašepkal a s tým začali tancovať.
No, nebolo to úplne také ladné, ale zakaždým, keď sa potkla o vlastné nohy alebo o tie jeho, Severus ju zachytil a udržal stabilne. Hudba už bola v polovici, než sa jej konečne podarilo prinútiť svoje nohy, aby ju poslúchali a hoci tancovali trochu pomalšie než okolité páry, tancovali. Echo sa žiarivo usmiala, nechala hudbu, aby ju unášala a zrak držala na Severusovi.
Vo chvíli, ktorá sa zdala ako okamih, sa ich postoj zmenil zarovno s melódiou a Echo bola teraz oveľa bližšie k Severusovi. Jednu ruku mal hrejivo okolo jej pása a jeho voľná ruka položila jej hlavu k jeho hrudi.
Obe ruky omotala okolo jeho pásu. Echo si nemyslela, že toto je formálny štýl tanca, ale naozaj jej na tom nezáležalo, keď sa knísala v rytme hudby, držaná v Severusovom náručí.
Severus pobozkal Echo na čelo, chcel si ju pritiahnuť ešte bližšie, ale už cítil zvedavé pohľady na sebe a svojej spoločníčke.

Pani Norrisová bola zrejme jediný živý tvor (čarodejník alebo zviera, alebo jedno z dvojčiat Weasleyových), ktoré poznalo každý kút a trhlinu, ktorá bola na Rokfortskom hrade. Keď sa mačka dostala na tretie poschodie, dostala toho podradného bastarda presne tam, kde ho chela mať.
Špinavá mačka spomalila svoj beh, lebo tá veľká kopa chlpov nemohla bežať tak rýchlo ako ona. Teraz si prakticky vykračovala stredom rovnej chodby na treťom poschodí, ktorá bola lemovaná zájdenými brneniami.
Práve včas vbehol veľký pes na chodbu, zbadal mačku a urobil fatálnu chybu tým, že pridal na rýchlosti. S jazykom vlajúcim na ľavej strane jeho papule a slinami, ktoré z neho padali na dlážku každých pár krokov, Hector sa snažil chytiť tú mačku.
Pani Norrisová dosiahla stred chodby a potom rýchlo vbehla za jedno z brnení. Počkala a práve vo chvíli, keď sa psova hlava ocitla medzi dvomi brneniami, svojou váhou sa zaprela o to brnenie, za ktorým stála. Brnenie sa zaknísalo a potom sa s obrovským rámusom zrútilo na zem. Okamžite ho nasledovalo brnenie na ľavo aj na pravo. Tie sa zrútili naraz.
Hector uskočil, keď sa na neho zosypalo prvé brnenie. Ale vbehol rovno pod padajúce druhé brnenie a zapišťal, keď mu žezlo, ktoré držal neviditeľný rytier, privrzlo koniec chvosta.
Pani Norrisová pokojne sledovala zo svojho úkrytu v malom výklenku, ako tridsať brnení pozdĺž chodby rynčí, rachoce, búcha a zvoní a padá vedľa zúfalého psa. Úbohý Hector sa uhýňal, krčil sa a odskakoval sem a tam, aby sa zachránil.
Konečne dopadol posledný kus kuvu s rachotom na zem. Hector, s nervami úplne rozdrásanými sa skrútil uprostred toho neporiadku a triasol sa. Vôbec ho nezaujímalo, že tá diabolská mačka vyšla zo svojho úkrytu, prešla rovno popri ňom a zmizla cez prasklinu v stene.

Harry nejako zle odbočil a teraz nie len, že nevedel, kde je Hector, on sám sa stratil tiež. Ocitol sa pred veľkým obrazom s ovocím, ktorého bolo naozaj veľa. Oči mu padli na obrovskú šľavnatú hrušku a začali sa mu zbiehať slinky. Práve teraz by mohol niečo zjesť.
"Možno je tá hruška magická," povedal si a natiahol ruku k hruške, druhou rukou sa oprel o obraz, keď sa postavil na špičky. Harry nebol dosť vysoký.
Zavrčal na tú lákavú hrušku. Potom sa pokúsil vyskočiť, aby ju dočiahol. Takmer sa k nej dostal, ale nestačilo to a začínal byť frustrovaný.
"Ja tú hrušku chcem!" zakričal.
Na jeho prekvapenie sa obrovský portrét pootvoril a objavila sa za ním hlava domáceho škriatka s minimálne piatimi pletenými čiapkami a škriatok v pletenom svetri s písmenom 'D' na hrudi vyšiel von. Škriatkove obrovské zelené oči sa rozšírili od úžasu a bez varovania sa na Harryho vrhol a pevne ho objal a začal plakať.
"Oh! Pán Harry Potter! Pane vy ste v poriadku! Pán žije! Dobby počul, že pán Harry Potter už nebyť, ale vy byť tu! Oh!"
"Pusti ma! Au! Nechaj! Pusti ma ty strelený tvor!" Harry sa vymanil zo zovretia toho šialene citlivého škriatka a keď ho pustil, spadol na zadok a hľadel na škriatka, ako si zbiera popadané klobúky.
"Dobby sa veľmi ospravedlňuje za to, že vystrašil pána Harryho Pottera."
Škriatok, Dobby, si začal mlátiť hlavu o stenu. Harry rýchlo vstal, schmatol škriatka za ramená, aby ho zastavil a povedal: "Prestaň si ubližovať, uhm... Dobby? Len si ma tak nejako prekvapil. A ja nie som Harry Potter. Som Harry Potter-Snape. Profesor Snape je môj ocko."
"Oh áno! Pán riaditeľ to Dobbymu povedal, ale povedal, že pán Harry Potter tu už nikdy nebude. Dobby bol moc smutný, ale všetko je dobré! Pán Harry Potter-Snape je tu a Dobby je veľmi veľmi šťastný!"
Harry vykríkol, keď ho škriatok znovu objal. Tento raz bolo objatie slabšie. Dobby si zodvihol ďalší klobúk, ktorý mu spadol z hlavy.
"Ako to, že nosíš toľko klobúkov, Dobby?" opýtal sa Harry.
"Slečna Hermiona chcela oslobodiť domácich škriatkov tým, že im uplietla oblečenie. Rafinovaná čarodejnica, ale škriatkovia nechcú slobodu. Milujú Rokfort. Milujú pána riaditeľa. Ale Dobby je slobodný škriatok a miluje klobúky. Pani Molly pletie svetre aj pre Dobbyho k vianociam!"
Harry sa usmial nad škriatkovym širokým úsmevom, keď ukazoval svoj sveter.
"Chce pán Harry Potter-Snape niečo, pane?" opýtal sa Dobby zdvorilo.
"Videl som tú hrušku a dúfal som, že je magická a mohol by som ju zjesť. Rád by som niečo zjedol."
Dobby schmatol Harryho za ruku a ťahal ho do kuchyne. "Dobby vám prinesie chutné jedlo, pane!"
Harry si presne neuvedomil, kedy si sadol na lavicu pred dlhým stolom. Bol ohromený obrovským priestorom rokfortskej kuchyne a tuctami totálne vyblýskaných hrncov a panvíc a stoviek žiarivých príborov na policiach. Kuchyňa sa tiež hemžila viacerými domácimi škriatkami, než kedy vo svojom živote videl.
Jeho nos ho ale priviedol späť do reality, keď ucítil čerstvo upečenú čokoládovú tortu s čokoládovou polevou. Harry sa otočil a pozrel sa na veľký kus torty.
"Oh páni! Torta!" S tým sa ponoril do torty a zapíjal ju studeným mliekom. S čokoládovým odgrgnutím Harry konečne dojedol. Nad ďalším kusom torty pokrútil hlavou. "Ďakujem, Dobby, ale toto stačilo. Bola naozaj skvelá."
Dobby potľapkal Harryho po chrbte a potešene prikyvoval. "Dobby je potešený, pán Harry Potter-Snape. Môže Dobby urobiť ešte niečo, pane?"
"No, ja som sa tak trochu stratil, keď som hľadal môjho psa. Niečo naháňal a ja som nechcel, aby sa dostal do problémov. Môj dedko na mňa dáva pozor a ja ho nechcem sklamať."
"Kto je dedko pána Harryho Potter-Snapa?" opýtal sa Dobby a hlboko sa zamračil.
"Albus Dumbledore. Môj ocko je pre neho ako syn. Tak to znamená, že som pre neho ako vnuk. Ocko a Echo išli na rande, aby sa mohli čoskoro zosobášiť."
"Dobby pomôže pánovi Harrymu Potter-Snapeovi nájsť psa, aby sa pán riaditeľ nenahneval. Zobral chlapca za ruku a viedol ho von z kuchyne a spoločne išli hľadať Hectora.

Remus pozbieral všetky pergameny a zroloval ich. Medzitým sa obzrel po riaditeľni, niečo tam nesedelo. Mierne sa zamračil, kým Albus povedal niečo, čo nepočul, Remus sa obzrel znovu a pozornejšie.
Nejako je tu ticho. "Albus, kde je Harry?"
Albus, ktorý hovoril o jeho reči k Triediacej ceremónii, zastal uprostred vety. Vstal od stola a obzrel sa.
"Harry?" vyslovili obaja čarodejníci naraz.
"Nasledoval ten chodiaci koberec asi pred dvadsiatimi minútami, Albus," povedal Phineas Nigellus Black.
"Práve som sa dozvedela z jedného portrétu, že v chodbe s brneniami na treťom poschodí nastal rozruch," pípla bývalá riaditeľka Mimsy de Borogrovesová.
"Oh páni moji!" zodvihnúc lem svojho habitu, riaditeľ poďakoval Severusovi za jeho terajších 75 rokov a vybehol zo svojej pracovne. O sekundu neskôr bol Remus hneď za ním.

Najprv to bolo jemné šepkanie, ktoré ho rušilo. Severus bol takmer schopný ignorovať zízanie, ale nie to strašné šepkanie, ktoré bolo ako keby mu niekto šepkal rovno do ucha.
Aj keď mal stále nepriateľov, bolo oveľa viac obyčajných čarodejníc a čarodejníkov, ktorí mali negatívny názor na predpokladaného ex-Smrťožrúta, ktorý adoptoval Záchrancu čarodejníckeho sveta a mal tú drzosť očakávať, že by  mohol žiť ako ako normálny človek. Ich názory boli značne ovplyvnené príbehmi od reportérov ako Rita Skeeterová a množstvom klebetných magazínov, ktoré ako by boli úplne všade.
Šepot v tanečnej sále pojednával o tom, prečo nie je v Azkabane spolu s priateľmi Smrťožrútmi až po špekulácie o tom, či ublížil Harrymu, aby ho získal a či to Dumbledore vedel.
Severus sa snažil ignorovať šepot a takmer sa mu to podarilo, keď Echo zašepkala: "Som takmer pripravená prekliať každého, kto tu klebetí, Severus."
"Vrhá to nepríjemný tieň na tento inak perfektný več..." zašepkal späť, keď ho hrubo prerušili.
"Nie si jeden z nás, Smrťožrút."
Severus hľadel do zazerajúcej tváre Griseldy Fudgeovej, vdove po minulom Ministrovi mágie, skorumpovanom a odhalenom Smrťožrútovi Corneliusovi Fudgeovi. Skôr než mal šancu odpovedať, ruka staršej čarodejnice ostro dopadla na jeho líce.
"Mal si byť hneď ďalší po Corneliusovi, keď bol pobozkaný, Severus Snape!" povedala pevne so všetkou nenávisľou a opovrhovaním, ktoré k nemu cítila.
Štíhly muž, o niekoľko rokov starší než bol Cornelius Fudge, schmatol nahnevanú a rozrušenú ženu za rameno. "Griselda, moja drahá..." pokúsil sa ju odtiahnuť preč, zahanbený tou scénou.
"Zabil môjho muža, Monty!" skríkla zrazu, keď ju ťahal preč. "Opovážil sa sedieť pred Wizengamotom, vymenovával takzvané zložiny môjho muža, keď tie jeho boli nepochybne rovnaho odporné!"
"Severus bojoval pre stranu Svetla, vy jedovatá Xantipa!" kričala Echo staršej čarodejnici do tváre. "Váš manžel sa obohacoval na nešťastí, utrpení a úmrtiach nevinných!" Echo schmatla honosný trojitý perlový náhrdelník na krku tej ženy a potiahla ho. Perly sa rozleteli všetkými smermi.
Ozvali sa šokované povzdychy nad tým, čo urobila Echo, ale tie prehlušil tichý potlesk. Nech tie páry šepkali čokoľvek o Severusovi Snapeovi, zločiny Corneliusa Fudgea, ako sa zdalo, ďaleko prevažovali akékoľvek predpokladané zlo, ktoré Majster elixírov pripravil v mene Svetla.
Griselda Fudgeová bola odtiahnutá jej spoločníkom, prakticky kopajúca a vrieskajúca z parketu a majiteľ tančiarne prišiel po parkete, vrtko sa vyhýbajúc perlám na zemi.
Majiteľom bol elegantný, šedivý čarodejník s vráskami okolo očí, vráskavou tvárou a oblečený mal dokonalý smoking, ktorý nemal ani jediné pokrčené miesto. Rýchlo sa Echo a Severusovi uklonil, svižne sa mu podarilo odviesť ich z parketu do odľahlého výklenku.
Keď čarodejník prehovoril, Severus očakával veľmi nóbl a možno afektovaný akcent, ale hlas toho muža bol jednoduchý, prezrádzal jednoduchý pôvod, ktorý netúžil skrývať. Jeho úsmev bol mierny, ale úprimný.
"Majster Snape, Madam," uklonil sa po druhý raz. "Ľutujem, že môj podnik sa stal dejiskom tak zahanbujúcej scény. Dúfam, že toto vás úplne neodradí od sklenenej tančiarne, ale úprimne pochopím, ak áno." Majiteľ sa potom obzrel nenápadne okolo a nahol sa bližšie k Severusovi. "Ak by som mohol povedať, Majster Snape, ja, aspoň, som veľmi rád vášmu príspevku vo vojne. Som muklovského pôvodu a môj starý otec bol špiónom počas druhej svetovej vojny. Musel sa vyrovnať s ohováračskými útokmi na jeho osobu takmer celý život vrátane dosť nechutnej a nelichotivej autobiografie počas jeho pôsobenia ako špión. Ďakujem vám z hĺbky môjho srdca, pane."
Severus sa zahanbene začervenal. Bol potešený, že niekto, aj keď je to len cudzinec. Uznal, čo urobil, ale to ocenenie ho čudne zaskočilo. Jednoducho slušne prikývol, naozaj nevedel, čo má povedaž. Bol to šarm Echo, ktorý ho zachránil, keď mužovi položila ruku na predlaktie.
"Ste veľmi milý, že to hovoríte, pane a som si istá, že hovorím aj za Majstra Snapa, keď poviem, že je dobré mať aspoň jedného zástancu na vlastnej strane. Aké je vaše meno, pane?"
"Gregory Westland Lysander, Madam," uklonil sa a formálne jej pobozkal ruku. Potom sa otočil k Severusovi. "Teraz môj personál vyprevadil Madam Fudgeovú von a môžem vás ubezpečiť, že sa nesmie nikdy vrátiť. Lysander sa potom široko usmial. "Viem, že obaja by ste najradšej odišli, ale keďže je vaša krásna lady tak dokonale oblečená na tanec, nechceli by ste dopriať posledný tanec, Majster Snape? Akýkoľvek štýl podľa vášho výberu, ak si želáte."
Severus chcel odmietnuť ten návrh, ale neznášal, že by ich perfektné rande malo skončiť tak kyslým spôsobom. Zachytil žiaru dúfania v očiach Echo a opýtal sa: "Tango, pán Lysander? S hudbou 'Por una cabeza' od Carlosa Gardela."
"Samozrejme!" Ten muž sa prakticky otočil ako derviš a prešiel k malému orchestru na druhej strane miestnosti.
Echo spadla sánka. "Tango? Severus!" vydýchla zdesene. "Valčík áno, ale tango? Spravím zo seba takú hlupaňu."
Vyzerajúc ustarostene, ale s dôverou k Severusovi, Echo sa nechala odtiahnuť na parket, keď začali znieť sladké tóny huslí.
Bol to pomalý, takmer neistý začiatok hudby, ktorý dal Severusovi čas aby chytil Echo do náručia, jednu ruku položil majetnícky cez stred jej chrbta. Malý moment využil na to, aby jej zodvihol bradu, aby  mohol zomknúť jej pohľad s tým jeho. Malý úsmev plný dôvery a viedol ju po parkete.
Práve vo chvíli, keď si zvykala na tango, husle sa priostrili a pianistka vyzerala, že si rozmláti prsty o klávesy obrovského piána. V tom šoku z hudby Severusovo zovretie zosilnelo a potom ju pustil v otočke a tak zručne ju zastavil, kým ju stále držal za ruku, že sa chechtala nad tým, ako sa jej zatočila hlava. Severus ju len pevne uchopil do rúk, ale nebola to kolízia ich tiel, ale prúd dvoch elementov, ktoré sa spojili.
Echo bola bez dychu, cítila, ako rýchlo jej bije srdce, nie z tanca samotného, ale pre čarodejníka, s ktorým tancovala. Cítila sa opojene, roztúžene a nekonečne. Nechcela sa nikdy pustiť, keď ju skúsene viedol po parkete. Ani raz počas ich tanga si Echo neuvedomila fakt, že ona a Severus sú jediný pár na parkete.
Tango skončilo tak ľahko, ako začalo, ale Severus ju nahol úplne dozadu, pevne ju držal a na pery jej dal zdržanlivý bozk prísľubu.
Nikdy v živote sa Echo nečervenala. Nikto nikdy nevidel, že by sa mladé dámy s jej ovivovou pokožkou červenali. Ale jej krv sa značne zohriala a na jej lícach sa objavilo chutné ružovenie, ktorému Severus nemohol odolať a pobozkal ich, keď ju rýchlo odviedol z parketu von do noci.
Echo nikdy nevidela prichádzať koč, ani si neuvedomila, že do neho nasadla. Všetky jej zmysly boli zamerané na čarodejníka, ktorý ju objímal vo svojom náručí, jeho bozky ju pohlcovali a spôsobovali, že myslela a želala si oveľa intímnejší koniec tohto večera.
Myslenie na také potešenie nanešťastie privolalo krotý prízrak Olanda Childermassa. Keď sa neochotne odtiahla od Severusovho bozku, chytila sa jeho kabáta a ponorila tvár do jeho vesty. Cítil jej slabé chvenie a bol vystrašený keď zistil, že to nie je chvenie, ktoré príjemne vyvolal.
"Prepáč," povedala chrapľavo a potláčala slzy.
Úzky, jemne podporujúci ukazovák zodvihol jej bradu a utrel malú slzu, ktorá jej unikla.
"Olan..."
Severus položil Echo na pery dva prsty. "Nebudem, nikdy, moja najdrahšia Echo." Jeho hlas ju jemne upokojoval a ona ho objala okolo pása. "Ako ty, aj ja potrebujem byť opatrný, ale musím priznať, že ťa chcem... kompletne."
"Ja si len chcem byť istá, Severus," zašepkala jemným, takmer bojazlivým hlasom.
"Ja tiež. Prešla veľmi dlhá doba, odkedy som cítil niečo také k žene, ako cítim k tebe, Echo. Musel som sa skrývať za maskou tak dlhý čas, že je to trochu..." nechcel to povedať, ale naozaj chcel byť k Echo čestný. Zhlboka sa nadýchol a pobozkal ju na čelo. "Je to trochu... desivé... byť slobodný a môcť milovať bez strachu z toho, že by to iní využili proti mne."
Echo prikývla, úplne ho chápala. Láska, ktorú kedysi venovala Olandovi bola zneužitá proti nej. Jemne Severusa pobozkala, pomaly a potom sa uvoľnila, položila si hlavu na jeho hruď. Keby len mohla povedať Severusovi, čo cíti vo svojom srdci, ale Olandov prízrak stále strašil na kraji jej vedomia a ona mohla len objať Severusa pevnejšie.

Harrymu sa zdalo, že s Dobbym prešli celý hrad. Vlastne len prechádzali bludiskom chodieb a šialene sa pohybujúcich schodísk menej než 15 minút. Dobby hovoril s niekoľkými portrétmi a keďže niektoré psa videli, vedel, že pes naháňal pani Norrisovú.
Domáci škriatkovia nemali radi pani Norrisovú a už dávno uzavreli tichú dohodu, že ju nechajú na pokoji a ona nechá na pokoji ich. Dobbyho myseľ pracovala naplno, snažil sa zistiť, či pomôcť pánovi Harry Potter-Snapeovi nájsť jeho psa, ktorý naháňal mačku, by pre zmenu nemohlo byť považované za obťažovanie mačky.
Nakoniec sa rozhodol a škriatok zastal. "Pán Harry Potter-Snape, Dobby sa veľmi ospravedlňuje, ale volajú ho preč. Hector pes naháňa pani  Norrisovú mačku týmto smerom." Škriatok pokrútil ušami, zakýval nimi dopredu a dozadu. "Počúvajte a budete počuť Hectora psa, pán Harry Potter-Snape."
"Okej." Dobby sa chcel odmiestniť, ale zastavil ho malý chlapec, držiaci ho za rukáv svetra. "Dobby, mohol by si ma prestať volať pán Harry Potter-Snape, prosím? Je to príliš dlhé." Škriatok naklonil hlavu na bok a uvažoval. "Možno iba pán Harry?"
Dobby šťastne prikyvoval hlavou a zhodil si z nej 3 klobúky. "Áno, pán Harry! Dobby rád poslúchne." Magicky si privolal klobúky, vzal Harryho ruku do svojej a druhou rokou ju s láskou potľapkal. "Dobbymu chýba starý pán Harry Potter, pán Harry. On bol milý, šľachetný a štedrý k starému Dobbymu. Pre pána Harryho Pottera, som váš najoddanejší... priateľ, pán Harry." Škriatok sa uškrnul  a pokýval uchom. "Keď budete potrebovať pomoc, Dobby príde."
Harry bol veľmi šťastný, že si našiel takého úžasného kamaráta, objal škriatka okolo jeho tenkého krku, stlačil ho a pustil. "Ďakujem, Dobby! Možno by si niekedy mohol za mnou prísť a hrať sa so mnou. Opýtam sa ocka. Ahoj, Dobby!" Harry bežal dolu chodbou smerom, ktorý mu ukázal škriatok.
Dobby pokrútil hlavou a jeho líca výdatne zružoveli. Potom sa pozrel hore a zašepkal: "Postarám sa o pána Harryho, pán Harry Potter. Buďte šťastný." S tým milým sentimentom sa s prasknutím odmiestnil.

Harry bežal rýchlejšie a počul strašný rámus. Slzy mal na krajíčku, keď očakával, že sa jeho milovanému domácemu miláčikovi stalo to najhoršie. Pri obrovskej rýchlosti zahol za roh a vošiel na rovnú chodbu.
"Hector!" pes hlasno zavyl, ale nepohol sa. Harry sa poobzeral na neporiadok z kovových brnení a kopol do najbližšej helmy. Bola ťažká a len ho z toho rozboleli prsty na nohe. Bol príliš malý, aby sa mohol dostať k svojmu vystrašenému psovi.
"Zoženiem dedka, Hector!" zakričal Harry. "Neboj sa!" Harry sa otočil a bežal späť cestou, ktorou prišiel. Práve zahol za ďalší roh, keď sa zrazil so svojim dedkom. Albus zachytil Harryho, ale nebol schopný zastaviť spätný náraz a narazil do Remusa za ním.
Remus zachytil Albusa, aby nespadol na zem a na moment všetci traja hovorili jeden cez druhého, čo nedávalo žiadny zmysel.
"Stop! Stop!" prikázal Albus. Okamžite bolo ticho. "Harry, čo sa deje?"
"Hector je v pasci, dedko a je vystrašený!" schmatol Albusa a Remusa za ruky a oboch odtiahol na chodbu.
Hector teraz zavýjal, veľmi nariekavý zvuk, ktorý zaplnil celý hrad. Cítil sa ako obrovské kura, uväznené medzi horou brnenia, ale jeho strašný hluk sa stále ozýval v jeho citlivých ušiach. Bol šťastný, že vidí svojho chlapca, ale s tým zvonením ozývajúcim sa v jeho ušiach, nemohol počuť, čo hovorí jeho chlapec. Srdce úbohého psa ale kleslo, keď jeho chlapec zmizol tak rýchlo, ako sa objavil. Znovu zavyl, dúfal, že jeho chlapec sa čoskoro vráti.
"Tam je Hector!"
Hector rýchlo vrtel chvostom, keď zbadal svojho chlapca a toho bradatého. Teraz tiež mohol Harryho počuť. Zaštekal.
Albus sa zamračil nad tým neporiadkom a potom na svojho vnuka. "Harry, ako si to mohol urobiť?"
Harrymu vyliezli oči z jamiek a spadla mu sánka. "Dedko! Ja som to nespravil!" protestoval ostro.
Albus ignoroval ten protest a pokračoval v poučovaní Harryho. "Tušíš vôbec, aké staré sú niektoré z tých začarovaných brnení, dieťa?"
Harry mohol len pokrútiť hlavou. "Ale, ja..."
Albus zodvihol ruku, ale mračil sa. "Myslel som si, že ti môžem veriť, že sa nebudeš prechádzať po hrade, Harry, najmä po tom, ako si sa vlani stratil v žalároch."
Hector znovu zaštekal. Naozaj nenávidel túto chodbu a teraz plánoval, že zožerie tú odpornú mačku, keď ju chytí.
A Harry naštvane dupkal nohou a zaťal päste, keď zakričal: "Ja som to nebol!"
Albus chcel povedať niečo ďalšie, ale Remus ho prerušil. "Riaditeľ, je možné, že to mohol urobiť ten pes sám. Je trochu väčší než Tesák."
Harry chytil dedkovu ruku a povedal: "Naozaj, dedko, ja som len nasledoval Hectora a myslel som si, že som ho stratil, než som začul ten rachot. Tiež si nemyslím, že to urobil Hector naschvál. Naháňal naozaj škaredú mačku. Prosím, veríš mi?"
Albus vzdychol, oľutoval, že bol príliš rýchly v obviňovaní Harryho. Tá 'škaredá mačka' mohla byť jedine pani Norrisová, ktorá spala v riaditeľovom obľúbenom kresle pred krbom, chvíľu predtým, než Severus s Echo odišli.
"Mrzí ma to, ale zdá sa, že by mohla byť na vine pani Norrisová. Postav sa za mňa a uvidím, čo s tým neporiadkom môžem robiť."
Harry sa svedomito postavil za svojho dedka, ale rýchlo vykukol spoza farebného, vzorovaného habitu a zakričal na Hectora. "Len zostaň, Hector! Dedko ťa zachráni!" Harry potom schmatol Remusa za ruku a stiahol aj jeho za dedka. Len pre prípad.
Albus zodvihol ruky a zvolal dosť pôsobivé kúzlo a Harry s očami do korán od úžasu sledoval, ako sa kusy brenia začali skladať. Brnenia, ktoré počas pádu postrácali kusy sa poskladali späť a o päť minút bola chodba pekne uprataná.
Hector okamžite vyrazil z miesta a bežal za svojim chlapcom. Štedro mu venoval vďačné bozky po celej tvári a krútil chvostom.
"No," povedal Remus. "Teraz, keď je všetko v poriadku, myslím, že strávim večer v Rokville." Usmial sa a postrapatil Harrymu vlasy. "Ty sa postaraj o tvojho dedka, Harry. Uvidíme sa zajtra, Albus."
"Ďakujem ti za pomoc, môj chlapče," usmial sa riaditeľ. "Poď so mnou, Harry. Myslím, že trochu meškáme na večeru."
Harry bol veľmi rád, že mu jeho dedko konečne uveril a že teraz bol Hector v poriadku. Zamával Remusovi a odchádzal spolu s Albusom do riaditeľne, kde bol pripravený honosný stôl so všetkými Harryho obľúbenými jedlami.

Echo podporila Severusa nie len aby si vyzul topánky a ponožky, ale aby si vyhrnul nohavice až pod kolená. Echo si zručne uviazala priehľadnú sukňu jej šiat tak, že široký pás mala uviazaný okolo bokov a zvyšok jej visel dolu pod stehná. Skopla svoje tanečné topánky a potom stiahla Severusa do vody na kraji pláže za ich domčekom.
Severus a Echo nerozprávali, ale kráčali pozdĺž chladného zálivu, kopali do piesku, zbierali mušle, kým Severus znovu nevzal Echo do náručia a tancovali spolu pomaly pod žmurkajúcimi hviezdami a žltým mesiacom.

Albus začínal cítiť každý jeden zo svojich 120 plus rokov, aj keď teraz mal len 75. Pokúšal sa, dosť neúspešne, uložiť svojho vnuka do postele, ale Harry unikol každému jeho pokusu.
Najprv to dieťa len zdvorilo prosilo, keď sa snažil útočiť na dedkov zmysel pre opodstatnenie.
"Ale ocko povedal, že môžem zostať hore do ôsmej, dedko. Možno by bolo v poriadku, keby som zostal hore do... uhm... 8:30. Stále budem mať dosť spánku, nie?"
Harryho úsmev, keď podal tento argument, bol víťazný, ale mal nádych prefíkanosti, ktorý Albus videl iba na mladom Severusovi Snapovi.
"Do postele, hneď, drahý chlapče," zopakoval riaditeľ pevne už tretí raz.
"Oh počkaj!" Harry vykríkol s dodatočným nápadom. "Neokúpal som sa!"
No, Harry ho dostal, starší čarodejník to musel priznať. Veľmi dobre vedel, že Severus trvá na tom, aby sa Harry pred spaním vždy vykúpal. Bol to naozaj chytrý trik, Albus sa uškrnul sám pre seba. Teplá voda a para je veľmi dobrý spôsob, ako uvoľniť malého chlapca a pomôže to rýchlejšie navodiť spánok.
"Dobre, ale dovoľ mi, ukázať ti Kúpeľňu prefektov."
"Je to tajomstvo?" opýtal sa Harry, zrazu so záujmom.
"Tak trochu," vysvetlil, keď prechádzali jednou z mnohých skrytých skratiek, ktoré používal riaditeľ, aby sa rýchlejšie dostal na najpoužívanejšie miesta v hrade. "Máme tu kúpeľňu prefektiek a samozrejme aj tú, ktorú som už spomenul. Keď sa študent stane Prefektom, čo je dosť vysoké vyznamenanie, rád by som dodal, dostane heslo, ktoré im dovolí používať túto kúpeľňu. Potom ju môžu používať až do konca roka."
"Čo robia Prefekti, dedko?"
"Asistujú ich vedúcim fakulty, Harry. Dozerajú na spolužiakov a zabezpečujú dodržiavanie pravidiel."
"Takže každá fakulta má Prefekta?"
"Každá fakulta má dvoch Prefektov, chlapca a dievča. Zvyčajne sú to piataci alebo šiestaci a podávajú hlásenia Hlavnému prefektovi alebo Hlavnej prefektke."
Než mal Harry šancu niečo sa opýtať, vstúpili do veľkolepej kúpeľne prefektov. V podlahe bol bazén so zafírovo modrou vodou. Steny boli dekorované úzkymi, vysokými, farebnými, mozaikovými oknami, ktoré zobrazovali pekné morské panny, sediace na kameňoch, spievajúce, alebo česajúce si svoje dlhé vlasy. Morské panny sa na Harryho nežne usmievali aon sa začervenal pri ich pozornosti.
Všetky kohútiky a doplnky boli z vysoko lešteného zlata. Poťukaním prútikom Albus napustil ružové mydliny do vody a poťukal po ďalšom kohútiku, ktorý zohrial vodu na správnu teplotu.
"De..." Albus sa venoval testovaniu vody, tak Harry prešiel k nemu a poťahal ho za rukáv. Nahol sa k dedkovi, keď sa starší čarodejník zohol k nemu. "Dedko, tie morské panny ma budú vidieť úplne holého."
Mávnutím prútika mal Harry na sebe červené plavky so žltými kačičkami. Harry sa zamračil nad tým vzorom, ale jeho dedko mal rád zvláštne vzory.
Albus pomohol Harrymu do kúpeľa a malý chlapec vzrušene zapišťal. "Víííí! Môžem špliechať a plávať, dedko?"
"Samozrejme, že môžeš, dieťa, ale nekrič pri tom, dobre?"
"Dobre!" Harry špliechal, vyhadzoval do vzduchu ružové bublinky, potápal sa pod vodu a potom vyskakoval a lapal po dychu so smiechom a urobil to znovu.
O 15 minút neskôr Albus vylákal totálne mokré dieťa von z vody, prehodil cez neho uterák a vyutieral ho dosucha. Sušiace kúzlo sa postaralo o jeho dlhé vlasy.
"Teraz si pripravený do postele," vyhlásil Albus s trochu víťazným pocitom.
Ten pocit skončil vo chvíli, keď vstúpili do jeho bytu. Namiesto uvoľnenia toho chlapca, Harry mal chuť pobehovať a chytať do rúk každú vecičku na poličkách jeho dedka.
Albus sa snažil ho prehovoriť a napomínal Harryho zakaždým, keď vyrazil za nejakou lesklou vecičkou, ktorú riaditeľ naozaj nechcel nechať Harrymu, aby sa s ňou hral. Jeho trpezlivosť došla na koniec, keď sa Harrymu vyšmykla z ruky jemná, porcelánová soška a spadla na zem, kde sa rozbila na stovky malých čriepkov.
"Harry!" vyprskol nakoniec starý čarodejník. "Pozri  sa, čo si urobil! Tucetkrát som ťa žiadal, aby si tie veci nechytal do rúk. Pre Merlinove zuby, dieťa, prečo sa správaš, ako keby si mal v bruchu plno Piadimužíkov?" Odtlačil Harryho od rozbitého porcelánu a malý chlapec sa zahanbene oprel o gauč.
"Prepáč, dedko." Zamračil sa, keď jeho dedko nechal črepiny zmiznúť. "Nemôžeš to opraviť?"
"Musíš pochopiť, Harry, že sú tu krehké veci, ktoré sa mágiou nedajú opraviť. Mám niekoľko týchto jemných zberateľských kúskov a tá soška bola jedným z nich. Som veľmi sklamaný a nahnevaný na teba, dieťa. Myslel som si, že máš väčší rešpekt k mojim veciam."
Harry začal fňukať a utrel si slzy, ktoré sa mu začali kotúľať dolu lícami. "Ja som to nechcel rozbiť, dedko. Len mi to vypadlo."
"Ah, takže to je vina tej sošky, však?" Harry hľadel na svojho dedka a všimol si, že po prvý raz sa v jeho očiach neiskrí. Jeho dedko tiež významne dupkal nohou.
"Dedko?" opýtal sa, zaskočený a trochu vystrašený z toho, čo bude nasledovať.
"10 minút v tom kúte," ukázal Albus. "Bez rozprávania a vrtenia sa. Choď."
Bradu mal skoro až na hrudi a ponáhľal sa do kúta, kde sa postavil a hľadel na stenu. Harry sa cítil strašne, ale naozaj si nemohol pomôcť. Jeho dedko mal tak veľa krásnych a žiarivých vecí a on sa ich chcel všetkých dotknúť. Niektoré z nich boli malé orloje a tie ho naozaj fascinovali. Keď sa ich nemal dotýkať, prečo ich umiestnil jeho dedko práve tam, kde ich mohol dočiahnuť?
Albus, teraz usadený vo veľmi ošúchanom kresle pri krbe, rytmicky klopkal prstami po opierke. Keď sa poobzeral po svojom útočisku, jeho domove v najvyššej časti veže nad jeho pracovňou, vzdychol, keď si uvedomil, že jeho domov nie je vôbec 'Harrymu-odolný'. Vedel, že Harryho ľahko rozptýlia pekné veci, takže ich mal všetky presunúť na vyššie police, alebo použiť kúzlo, ktoré by dieťaťu zabránilo dotýkať sa objektov, ktoré si tak cenil.
"Harry? Dieťa, poď sem."
Harry sa otočil z kúta a ponáhľal sa k dedkovi. Čakal, kým mu Albus niečo povie, ale starý čarodejník tam len sedel a klopkal prstami. Nakoniec Harry to ticho už nemohol vydržať a prehovoril.
"Dedko, naozaj som tú sošku nechcel rozbiť. Mrzí ma to." Položil ruku na klopkajúce prsty.
"Ja viem, že si ju nechcel rozbiť, dieťa. Čo si urobil nesprávne, bolo to, že si ma neposlúchol. Požiadal som ťa minimálne trikrát, aby si sa nedotýkal mojich vecí na poličkách, ale ty si išiel rovno k nim a urobil si to aj tak." Albus ťažko vzdychol a potlačil hroziace zívnutie. "A čo je ešte viac, môj drahý Harry, teraz je takmer 9:30 a tvoj otec chcel, aby si bol v posteli najneskôr o ôsmej. Som veľmi sklamaný tvojim správaním a zajtra, keď ťa príde tvoj otec vyzdvihnúť, prediskutujem s ním tvoju neposlušnosť a ďalší trest nechám na neho. Teraz, choď si umyť zuby a potom choď do postele. O pár minút ťa prídem uložiť."
Harry sa odšuchtal do kúpeľne. Albus zatvoril oči, až kým nepočul, že chlapec zaliezol do postele, ktorú mu vyčaroval v jeho malej obývačke. Potom sa zodvihol z kresla, prešiel za ním a uložil chlapca do postele. Harry ticho plakal a Albus vyčaroval vreckovku, aby mu utrel slzy.
"Dedko," Harry fňukal po tom, ako mu Albus pomohol vyfúkať si nos. "Viem, že som bol zlý a naozaj sa cítim strašne za to, že som bol taký darebák. Znamená to, že už nemôžem byť tvoj vnuk?"
Albus sa mierne usmial a svojimi dlhými prstami chytil chlapcove líca. "Môj malý zlatý chlapec, budeš mojim vnukom, nech sa už dostaneš do akýchkoľvek problémov. Ľúbim ťa, veľmi, Harry. Stále a navždy." Albus sa zohol a pobozkal svojho vnuka na líce a potom ho prikryl.
"Dobrú noc, dedko."
Albus zhasol svetlá a pozrel sa na svojho vnuka, než sa vrátil do svojej izby. "Dobrú noc, dieťa."

12.03.2014 11:38:36
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one