Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Pokračovanie poviedky venujeme Jirkovi a larkinh, Užite si ho.
Veríme, že túto poviedku číta viac čitateľov ako vy dvaja ;-)

Dobby a Biggi

Severus Snape mieril do Brlohu. Napísal Molly Weasleyovej o Potterovej metle a vysvetlil jej situáciu. Chcel sa stretnúť s Ronaldom Weasleym, aby mu vysvetlil Potterov odkaz ohľadom jeho metly a aby mu ju odovzdal.
Ale bol nervózny a to ho, pre zmenu, iritovalo. Najmladší Weasley bol stále jeho študent, Chrabromilčan a dosť možno jeho najhorší študent po Nevillovi Longbottomovi. Nepomohlo tomu ani to, že bol nahnevaný na reakciu mladého Weasleyho na omladnutie jeho priateľa. V čase, keď ešte nerozumel prečo bol Ronald Weasley naštvaný na to dieťa; dokonca aj po tom, čo mu povedali, že Weasley oplakáva stratu Pottera, nechápal. Nie, až kým mu počas hľadania Melanctónie Harry nevysvetlil, že on nie je Potter. Bol to šok, ktorý pochopil až neskôr, že Potter je rovnako mŕtvy ako každý čarodejník a čarodejnica, ktorí sa stali obeťami boja proti Voldemortovi.
Keďže Potter bol, zvláštnym spôsobom, mŕtvy pre tých, ktorí ho poznali a záležalo im na ňom, Severus bol neústupný v dodržaní tých pár odkazov, ktoré si Potter napísal do denníka, ktorý mal teraz Severus. Jeho milovanú metlu Blesk, dar od Siriusa Blacka, Potter chcel, aby ju dostal jeho najlepší kamarát. Jeho knihy chcel dať Hermione. Dnes si vážil tie posledné želania.
"Severus! Ako sa máš?" Molly mu zamávala zo záhrady. Zbierala čosi, čo vyzeralo ako černice.
"Mám sa dobre, Molly." Vzal košík s černicami, keď mu ho podala. Potom prekročila malý plot, ktorý oddeľoval černicové kríky od zvyšku záhrady.
"Robím černicové tortičky a minuli sa mi černice. Mohla by som poslať zopár Harrymu, Severus?"
"Nikdy by som neodmietol nič z tvojej kuchyne, Molly. Aj keď si myslím, že Echo by mohla byť tvojou veľmi dobrou konkurenciou."
Molly zodvihla obočie nad jeho necharakteristickou pochvalou mladej čarodejnice, ktorú krátko stretla na Harryho narodeninovej oslave. "Myslím, že by som niekedy mohla pozvať teba a tvoju mladú dámu na večeru, Severus."
"Echo by sa to páčilo," prikývol.
Molly ho odviedla do Brlohu. "Arthur a ja sme sa dnes ráno dopočuli od Billa, že po tebe prevezme Elixíry, Severus. JE veľmi vzrušený z toho, že bude učiť. A že sa usadí."
"To som počul od Albusa. Bill má snúbenicu?" opýtal sa Severus, zrazu sa čudoval, ako sa mu podarilo tak ľahko 'konverzovať'.
"Ešte nie, ale Arthur a ja dúfame. Fleur Delacourová je milé dievča, aj keď trochu povýšenecká. Ale zdá sa, že zbožňuje Billa a to je dôležité.
"Delacourová? Nie je to tá mladá žena z Beauxbatonsu, ktorá sa zúčastnila Trojčarodejníckeho turnaja?"
"Presne tá. Ron sa zdá byť trochu zahľadený do jej mladšej sestry, Gabrielle. To dieťa sa zdá byť milé a vyzerá, že považuje Rona za úplného hrdinu." Chechtala sa Molly.
"Myslím, že si spomínam, že to bol Potter, kto to malé dievča zachránil."
"Gabrielle to zrejme vidí inak. Zavolám ti Rona, Severus."
Teraz už boli v kuchyni a Molly si vzala od neho košík s černicami. Severus rýchlo vstúpil do obývačky práve, keď Molly zakričala hore schodmi na jej najmladšieho syna. Len o niekoľko sekúnd neskôr sa ozvalo rytmické dupanie dolu schodmi, keď sa ozval Ronald Weasley na mamino volanie.
"Profesor Snape je tu, aby sa s tebou stretol, Ron. Správaj sa slušne a ja prídem o pár minút a prinesiem tortičky."
"Hej, mami." Ron zazrel na svojho učiteľa Elixírov, ktorý v obývačke hľadel na zarámované fotky z ich dovolenky v Egypte, keď boli navštíviť ich brata Billa.
Ron vedel, že ho príde profesor navštíviť, ale ani jeho mama ani otec mu nepovedali dôvod prečo. Dúfal, že nemá nejaký problém. Nemal by mať. Ešte stále bolo leto. Ale toto bol ten 'umastený darebák', ktorý stál pred ním v ich obývačke a pravdepodobne našiel niečo, za čo bude môcť strhnúť Chrabromilu body.
"Professor Snape?" Ron nenávidel, že mu preskočil hlas. Odkašľal si a starší čarodejník s pomaly otočil.
"Pán Weasley." Postrehol jeho preskočenie hlasu a tiež to, že chlapec toto leto poriadne vyrástol. Ronald Weasley bol skoro taký vysoký, že by mu mohol hľadieť rovno do očí. "Sadnite si, pán Weasley."
Ron sa pokúsil neutrúsiť poznámku o tom, že ho pozval posadiť sa na ich vlastný nábytok v ich dome! Sadol si na kraj gauča a zovrel ruky v lone.
"O čo ide, profesor?" Ron sa prinútil opýtať sa, aj keď mal pocit, že mu srdce čoskoro skočí do krku.
"Nedávno som pochopil váš... žiaľ nad stratou vášho priateľa, Pottera, pán Weasley." Severus sa otočil tak, že nie celkom čelil chlapcovi, ale dosť na to, aby ho mohol vidieť kútikom oka. "Je to nezvyčajná situácia, v ktorej sa nachádzame s omladnutým Harrym Potterom, ale bolo mi to vysvetlené veľmi jasne, že môj syn, Harry Potter-Snape, nie je ten chlapec, ktorého sme vy a ja poznali. Potter... váš priateľ a môj študent bol zvláštnou obeťou vojny."
Ron zaváhal a potom sa jeho zaťaté ruky uvoľnili. "Hermiona to pochopila hneď. Myslím, že to bolo po tom, čo sme všetci videli Harryho na jeho narodeniny... Myslím, že tam to pochopili aj iní." Ron zrazu buchol päsťami po mäkkom polstrovaní gauča. "Ja len chcem, aby som mohol pochopiť, prečo to urobil, pane!"
Severus sa otočil tvárou k najmladšiemu Weasleymu a aj keď bol takmer dospelý, v tejto chvíli, keď sa pýtal, bol to stále ten jedenásťročný nevinný chlapec, ktorého videl, ako bol lačne zaradený do Chrabromilu.
"Bola to smrť jeho krstného otca, pán. Weasley. On... miloval Siriusa Blacka."
Ron prudko zodvihol hlavu a v jeho očiach žiarila otázka, ako čarodejník, ktorý bol nepriateľom jeho najlepšieho kamaráta, vedel o jeho tajomstvách.
"Potter zanechal denník. Väčšina v ňom bola napísaná počas jeho posledných dní. Písal najmä o Blackovi a jeho vine z jeho smrti a vine zo smrti Cedrica Diggoryho."
Ron nemohol hovoriť, zachytil slzu, ktorá sa mu kotúľala dolu po líci. Utrel ju, ale nie skôr, než ju Snape zbadal. Ron hľadel tvrdo dolu na podlahu, ale to vyvolalo ďalšie slzy. Ryšavec bol zaskočený, keď mu jeho učiteľ ostro podal vreckovku. Vzal si ju, ledva zamrmlal poďakovanie a utrel si slzy. Myslel si, že už s tým hlúpym plakaním skončil.
Severus sa cítil veľmi nepohodlne s uplakaným pubertiakom a takmer si želal, aby už prišla Molly. Dosť hlasno rachotila v kuchyni, ale nezdalo sa, že by sa chystala zamiešať medzi tých dvoch čarodejníkov.
"Pán Weasley, prišiel som sem, lebo som zanedbal Potterovu konečnú požiadavku, ktorú urobil vo svojom denníku. Zanechal niečo, čo mala byť jeho posledná vôľa a testament a po rozhovore s mojim synom som sa rozhodol, že je vhodné uctiť si jeho želanie."
Ron sa zvedavo pozrel na neho práve vo chvíli, keď Severus vybral z vrecka malý balíček. Pomocou kúzla Engorgio ho zväčšil a Ron vydýchol, keď spoznal milovanú metlu svojho kamaráta, jeho Blesk.
"Potter chcel, aby ste dostali toto," povedal Severus a podal mu metlu. "Môj syn má pocit, že vy si ju budete ceniť viac, než on, lebo Potter bol váš najlepší priateľ a vy viete, čo pre neho tá metla znamenala."
Ron si s úctou zobral metlu. Ústa mal mierne pootvorené, keď prešiel rukou po rúčke, prstami prešiel po vyrezávanom venovaní od Siriusa. Prešiel bližšie k oknu, aby si ho mohol prečítať.
"Môjmu milovanému krstnému synovi, Siri," Ron prečítal jemne nahlas. Chvíľu hľadel von oknom. Konečne prehovoril a jeho hlas znel ospravedlňujúco. "Viem... tak nejako som sa držal ďalej od... od vášho syna, pane. Teraz to ľutujem. On nie je Harry, ktorého som poznal." Prešiel rukou po rúčke metly a aj keď sa mu leskli slzy v očiach, neplakal. "Ďakujem vám za tú metlu, profesor."
Severus sledoval, ako chlapec vyšiel z obývačky a von z domu. Záblesk v okne a otočil sa práve však, aby videl malú postavu Ronalda Weasleyho, ako letí vysoko vo vzduchu na Blesku.


Jeho druhá zastávka bol dom Hermiony Grangerovej v jednoducho vyzerajúcom muklovskom susedstve. Transfiguroval svoj odev, takže mal letné sako na tmavozelenej bavlnenej košeli, čierne nohavice a jeho obľúbené čižmy z dračej kože. Väčšina muklov si mylne myslela, že čierne šupiny dračej kože sú hadia koža, takže tie nebolo treba maskovať.
Pred ním bol malebný biely dvojposchodový dom. Tráva bola pekne posekaná a záhradka, ktorá obkolesovala dom, bola zmesou farieb. Uprostred kvetín, šikovne skryté, našiel vnútornú záhradku s magickými kvetmi za trblietavým závojom Krycieho kúzla.
Severus prešiel po širokom bridlicovom chodníku k predným dverám, ktoré boli sýto červené. Zaklopal na dvere. Menej než o minútu otvoril dvere muž stredného veku so šedivejúcimi vlasmi s okuliarmi na čítanie stiahnutými na konci nosa.
"Vy ste profesor Snape?" opýtal sa muž.
"Som," odpovedal.
"Gregory Granger," starší muž vystrel ruku a v polovici cesty sa stretla s tou Severusovou. Jeho zovretie bolo pevné. "Poďta ďalej, profesor. Môžem vám ponúknuť drink? Mám starú škótsku, alebo bylinkový čaj, ak nepijete."
"Škótska by nebola neocenená, Dr. Granger," povedal Severus a posadil sa do pohodlného kresla, na ktoré ukázal Hermionin otec.
Dr. Granger prešiel k baru, kde mal fľašu škótskej a niekoľko kryštálových pohárov. Do dvoch pohárov nalial tmavo jantárový likér a jeden podal Severusovi.
"Ste tu trochu skôr, profesor. Hermiona a jej mama išli do mesta na nákup. Ale mali by prísť asi o 10 minút."

Hermion a jaj mama, Anna, prišli domov o 20 minút neskôr, ale ani Severus ani Gregory si to neuvedomili. Obaja muži boli zaujatí športovou hrou v televízii a k Hermioninmu šoku, jej prísny profesor kričal šťavnaté nadávky na hráčov v televízii spolu s tým, čo kričal jej otec. Anna zakryla rukami uši svojej dcéry a odtlačila ju do kuchyne.
Anna sa smiala, "Hádam, že to je tvoj profesor zo školy, zlatko?"
Muži znovu vykríkli, tento raz víťazne. Hermiona sa pozrela cez kuchynské dvere. "Neviem sa dočkať, kedy Dracovi a Ronovi o tomto poviem," chechtala sa.
"Znamená to, že je viac rezervovaný?" opýtala sa jej mama.
"Oh veľmi, mami. Ale odkedy adoptoval Harryho, je oveľa inakší. Myslím, že to, že má syna, ho trochu obmäkčilo."
"Deti to spravia aj s tebou, zlatko," povedala Anna, keď začala z mrazničky vyberať suroviny na večeru. "Vojaci pod velením tvojho otca, keď bol námorný dôstojník, sa ho báli až na smrť."
"Ale rešpektovali ocka?" opýtala sa a pomáhala mame s prípravou šalátu.
"Veľmi, zlatko. Každý z nich vedel, že tvoj ocko je na nich taký tvrdý pre to, že chce, aby boli v bezpečí, ako sa len dá, pokiaľ to okolnosti dovoľovali. Viem si predstaviť, akú disciplínu vyžaduje váš profesor na jeho hodinách Elixírov, je to podobné."
"Skutočne je," doľahol k nej nízky hlas, z ktorého sa jej robili na chrbte zimomriavky, keď bola prváčka.
Anna sa otočila a široko sa usmiala: "Profesor Snape! Je milé, stretnúť jedného z Hermioninych obľúbených učiteľov."
Severus obrátil svoj tmavý, tázavý pohľad na mladú Chrabromilčanku, ktorá sa výdatne červenala. "Obľúbený, slečna Grangerová?"
"Ja... ja... uhm..." koktala a otočila svoj jedovatý pohľad na svoju ukecanú mamu.
"Zostanete na večeru, profesor?" opýtala sa Anna.
"Žiaľ, nemôžem, madam. Môj syn na mňa čaká," odmietol zdvorilo.
"No dobre, snáď nabudúce. Hermiona, prečo neukážeš tvojmu učiteľovi otcovu pracovňu. Dvere nechaj otvorené, nezabudni," napomenula ju mama.
"Mama!" Hermiona sa začervenala znovu, ale rozhorčene vyšla z kuchyne.
S povzdychom Severus nasledoval zahanbenú dievčinu do obývačky a odtiaľ do ďalších dverí a do drevom obloženej pracovne.
"Ospravedlňujem sa za to, profesor. Moja mama je dosť obmedzená," vzdychla.
"Vaša mama sa len o vás stará, slečna Grangerová, ako každý rodič. Prosím, neospravedlňujte sa za to."
"Áno, pane," odpovedala zaskočene.
Skôr, než malo to ticho šancu prerásť do nepríjemného, Severus vybral z vrecka zmenšený balíček. Nezväčšil ho hneď.
"Som tu, lebo váš priateľ Potter zanechal niečo ako poslednú vôľu pred tým, ako omladol. Požiadal, aby jeho metlu dostal Ronald Weasley. Dnes popoludní som mu ju doručil. Pre vás, chcel, aby ste dostali jeho knihy." Zväčšil krabicu a položil ju na zem.
Hermiona si kľakla a prezrela si knihy. Boli to Potterove učebnice, ale tiež knihy, ktoré dostal ako dar. Zodvihla jednu, ktorú mu dala k Vianociam v prvom ročníku. Bol to oneskorený darček, ktorý mu dala až po Vianociach. Názov tej knihy bol 'Známi čarodejníci, ktorí žili ako Muklovia'. Tá kniha bola veľmi ošúchaná, chrbát mala prasknutý a jej stránky boli označené tuctami malých žltých papierikov s poznámkami.
Severus sa posadil na stoličku a potom sa nahol, aby vybral jednu knihu. Aj tá mala stránky označené papierikmi. "Nikdy som si nemyslel, že Potter veľa čítal," zamyslel sa. "Pri listovaní v niektorých knihách, ktoré neboli jeho učebnicami si robil stovky poznámok na okraje."
Hermiona sa usmiala, keď otvorila knihu, ktorú stále držala v ruke a prečítala si prvú stranu, 'Od Hermiony, Vianoce 1991'. "Vždy som mu hovorila, aby si nepísal do kníh, ale on mi vždy odpovedal, že keby si robil poznámky tak, ako ja, postrácal by ich."
"Je možné stratiť knihu," povedal Severus.
Hermiona pokrútila hlavou. "Nie jeho."
"Kúzlo?" opýtal sa Severus.
"Nie. Harry si jednoducho veľmi cenil všetko, čo dostal, pane. Jeho kufor bol vždy preplnený jeho vecami a bol tak trochu neporiadny, ale on vedel presne, kde čo má. V našom druhom ročníku bol naozaj šťastný, keď som ho naučila zmenšovať veci."
"Potter nikdy nič nevyhodil?" učiteľ Elixírov bol ohromený touto Potterovou časťou, o ktorej nikdy nevedel.
Hermiona pokrútila hlavou. "Ani jedinú vec." Hermiona odložila knihu opatrne späť, a potom tú, ktorú držal Severus. Hľadiac dolu na knihy sa opýtala: "Pane, Har... uhm... Potterov prútik? A ten plášť od jeho otca? Máte ich?"
"Neviditeľný plášť je v trezore Jamesa Pottera v Gringott banke, ku ktorému bude mať Harry prístup, keď bude mať 16 rokov. Čo sa týka prútika..." Severus hlboko vydýchol. "Podľa Ollivandera, Harry bude nepochybne nekompatibilný s tým prútikom. Dal som ho Albusovi. Kto vie, možno jedného dňa bude ten prútik patriť Harryho deťom alebo vnúčatám. Alebo by ani nemusel."
Nepríjemné ticho, ktorému sa snažil zabrániť predtým sa rozhostilo a Severus sa snažil nájsť niečo, čo povie, keď Hermiona hľadela do krabice s Potterovymi knihami. Práve to chcel vzdať a odísť, keď Chrabromilčanka vystrela ruku a dotkla sa chrbta jeho ľavej ruky.
"Ďakujem vám, profesor. Za všetko." Potľapkala ho po ruke, vstala a zodvihla krabicu, nechala Severusa za sebou v otcovej pracovni.

Severus sa nikdy netešil viac, že ho stretol jeho syn práve v momente, keď sa primiestnil ku chalupe. Harry sa hral pľuvadlíky, kým Hector sa snažil, bezdádejne, spať pod veľkým olivovníkom. Pes žiaril trblietkami a konfetami, a práve mal labky na ušiach v proteste proti hlasným pľuvadlíkom. Keď Harry počul hlasné puknutie priamo pred bránou, opustil farebné pľuvadlíky a bežal objať svojho otca.
Dosť pravdepodobne, najväčšie tajomstvo Severusa Snapa bolo, že aj on oplakával stratu Pottera. Nie slzami, ani smútkom ako jeho priatelia, ale ľutoval fakt, že nikto, ani on sám, nevidel, ako zúfalý bol ten mladý chlapec, ktorý chcel mať niekoho, dospelého... rodiča, ktorý by sa o neho naozaj staral. Toto bolo tajomstvo, ktoré Potter priznal, cez slzy jeho vlastného žiaľu, na stránkach jeho denníka, ktorý Severus čítal - Oh drahý Merlin, je to ako keby to bolo pred mnohými rokmi!- pred viac než rokom.
To zúfalstvo, tá prosba, aby niekto vypočul jeho utrápené srdca, bola klincom do rakvy, morbídne povedané, pre Severusovo rozhodnutie adoptovať Harryho. Keby nepadol Cornelius Fudge a tí skorumpovaní úradníci pod ním, adopcia, dokonca aj s podporou Albusa Dumbledora, Weasleyovcov a  Minervy McGonagallovej, by nemusela prejsť. Vedomie, že je Harryho otec nie len legálne, ale aj biologicky, bolo požehnaním, ktoré ho hrialo pri srdci každý deň.
Keď držal svojho syna v náručí, pobozkal jeho líca a šteklil ho na rebrách, aby počul jeho bublajúci smiach, mohol by prisahať, že počul veľmi jemne v tichom vánku, starý známy smiech, ktorý šepkal: 'ďakujem ti, Severus, ďakujem za šťastie nášho syna'.

Večeru v ten večer vybral Harry: kurací gyros. Mal jahňací gyros, keď boli na nedeľnom trhu v dedine a bol úplne zhrozený, keď zistil, že jedol 'malú ovečku'. Ale mal rát chuť gyrosu a bol pripravený jesť ho bez mäsa, keď pre neho Echo pripravila kuraciu verziu.
Počas večere mal Harry zvláštnu požiadavku na jeho otca.
"Domáceho škriatka?" zamračil sa a utrel si ústa vreckovkou.
"Dobbyho, oci, a on je slobodný domáci škriatok. Nosí oblečenie, ktoré pre neho robí Hermiona a pani Weasleyová. Dobby povedal, že je môj priateľ, tak by som chcel vedieť, či by niekedy mohol prísť a hrať sa so mnou."
Kútikom oka videl Echo ako sa škerí. "Zdá sa ti to zábavné, však, moja drahá?" vyprskol posmešne.
"Hracie rande s domácim škriatkom," chechtala sa Echo. "Myslím, že je to veľmi milé!"
"Hmph!" zavrčal Severus.
Harry nepochopil ten vtip medzi dospelými, ale urobili to trochu oneskorene, takže ho jednoducho ignoroval. "Prosím, oci?" prosíkal a naozaj sa snažil nefňukať.
"Vieš, že v piatok príde Draco," začal Severus tým významným tónom hlasu, ktorý zvyčajne znamenal, že povie nie.
"Ja viem! Ale upratali sme celý dom a jeho izba je pripravená, nemôže Dobby prísť, oci? Ja budem naozaj, naozaj dobrý! Ani nebudem lietať na metle a zoberiem Hectora na extra prechádzku.
Hector, usadený na zemi medzi Echo a Harrym, kde by dostal najviac tajných zvyškov zo stola, ožil pri zmienke prechádzky. Vzrušene búchal chvostom o zem.
"Tak dobr..."
"Jupíííí!"
"Nekrič pri stole!" napomenul ho Severus ostro.
Harry si zakryl ústa, ale potom sa uškrnul a zachripel hlasným šeptom: "Jupííí?"
Severusovo pravé obočie sa ostro zodvihllo. "Presne. Zavolám tvojmu dedkovi po večeri a opýtam sa ho či..."
"Dobby."
"...či je Dobby voľný na hracie rande." Nepostrehnuteľne prevrátil očami a Echo sa len smiala.

Severus kľačal pred krbom, s hlavou v  zelených plameňoch. V riaditeľni Albus Dumbledore na neho hľadel s iskriacim úsmevom na tvári.
"S ktorým škriatkom chce mať Harry hracie rande, Severus?"
"Nejaký slobodný škriatok, menom Dobby. Zdá sa, že Harry sa s ním stretol v Rokfortskej kuchyni, keď naháňal Hectora, keď si na neho dával pozor."
"Oh áno. Spomínam si na to. Minerva a ja sme museli pretrpieť Harryho obľúbené palacinky s čokoládovou polevou a šľahačkou na raňajky, keďže Dobby sa tak veľmi tešil, že chlapca stretol." Albusovo iskrenie značne opadlo. "Zdá sa, že existuje niečo, že je príliš sladké dokonca aj pre mňa."
Severus vystrúhal grimasu. Tie cukrovku spôsobujúce palacinky si dal iba raz a oľutoval to. Bolo to jedno z mála jedál, ktoré by Harrymu nedovolil. Ako to mohlo jeho dieťaťu chutiť, to nechápal.
"Daj mi chvíľku, Severus."
Severus vytiahol hlavu z krbu a vstal, kolená mu hlasno pukali. Zvraštil tvár a rozmýšľal už po miliónty raz, čo sa stalo s jeho 'komunikačným zrkadlom' ktoré vytvoril ten Kríženec pre členov Rádu počas vojny.
Komunikácia cez krb bola jednoduchá, ale bolo otravné zohýnať sa alebo kľačať. Albusovi mnohokrát oškvŕklo bradu a obočie, a raz si dokonca škaredo popálil ruku, lebo bol príliš starý na vykrúcanie sa, potrebné pre rozhovor cez krb.
Severus si zamyslene ťukal po brade. Kúzla neboli jeho silnou stránkou, ale slečna Grangerová bola bystrá čarodejnica, najmä, pokiaľ išlo o kúzla. Možno že by sa dala nahovoriť na projekt na znovuvytvorenie 'komunikačných zrkadiel'. Keby sa jej podarilo ich vytvoriť, nie len že by bola jej finančná budúcnosť hotová, 'zrkadlové hovory' by boli vyhovujúcejšie pre väčšinu čarodejníckeho sveta.
"Môj chlapče!" Albusova hlava sa objavila v zelených plameňoch.
"Áno, Albus?"
"Dobby by sa veľmi rád prišiel hrať s Harrym. Vyhovovalo by to zajtra na poludnie?"
Severus sa pozrel na Harryho, ktorý nedočkavo nadskakoval na gauči. Uškrnul sa. "Perfektne, Albus. Od poludnia do piatej."
"Tak teda dobre."
"Ahoj, dedko!"
"Ahoj, dieťa," usmial sa Albus. "Poslúchaš ocka a Echo?"
"Áno, dedko."
"To rád počujem. Tak dovidenia a dobrú noc."
Harry a Severus naraz odpovedali na Albusov pozdrav a jeho hlava zmizla.
"Ďakujem, dedko!"
"Nemáš za čo, dieťa. Môžeš sa ísť teraz okúpať?"
Bez odpovede Harry vybehol z obývačky po chodbe do svojej izby.
Severus za sebou počul chechtanie. "Oh môžeš sa prestať smiať?" Zavrčal na Echo, keď ju schmatol za zápästia.
"Ja si nemôžem pomôcť," povedala a oči jej žiarili pobavením. "Hracie rande s domácim škriatkom."
Stiahol Echo dolu na svoje kolená, keď jej  unikol ďalší záchvat smiechu. Náležite ju pobozkal a zastavil jej smiech.

A/N: Ďakujem každému, kto zanechal komentár alebo správu, aby ste ma uistili, že pre vás je malý Harry perfektný. Veľmi si užívam písanie o ňom a jeho ockovi, keď viem, ako sa všetkým páčia, čo pre mňa robí písanie tohto príbehu zmyselným. Všetci ste absolútne poklady!

12.03.2014 11:43:10
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one