Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Kapitola 39 – Had a Vlk – Rozprávka od Severusa Snapea

Kapitolka je venovaná všetkým, ktorí sa aktívne zapojili do úpravy vzhľadu a pomáhajú nám vychytať chyby.

Dobby a Biggi

Analise bola najkrajšie a najmilšie dievčatko v dedine. Jej mama, Tama, ju milovala, a zdalo s, že každý si o dievčatku myslí len to najlepšie. Analise si myslela, že v jej malom svete neexistuje zlo.

Ale zlo nie je nikdy ďaleko a hovorilo sa, že v lese ktorý sa rozprestieral hneď za dedinou, žije len zlo. Odvážni poľovníci môžu do lesa vstúpiť, ale deti mali zakázané čo i len priblížiť sa k lesu, inak by mohli zmiznúť... alebo horšie.

Ale bolo tu aj ďalšie zlo, okrem toho v lese, ktoré žilo a kráčalo pomedzi dedinčanov. Bol to Blacksmith, Kalik, ktorý chcel Analisinu krásnu mamu. Kalik bol sebecký muž, ktorý nikdy nepovažoval 'nie' za odpoveď. Aj on bol pekný a očarujúci, keď chcel. Tama to videla, len keď ju prišiel Blacksmith požiadať o ruku a onedlho sa za neho vydala.

Blacksmith sa nezaujímal o Analise, lebo nebola jeho skutočnou dcérou, a tak začal plánovať spôsob, ako sa jej zbaviť tak, aby jej mama nič netušila. Tama by ju oplakávala a Kalik by ju utešoval. Potom by mohol dať Tame silných synov, aby zabudla na svoje blonďaté dievčatko.

Jedného dňa Blacksmith oznámil, že musí odísť na trh a kúpiť si nového koňa a niekoľko ďalších vecí. Ponúkol, že vezme Analise so sebou. Analise sa veľmi tešila na také dobrodružstvo, lebo dovtedy iba počúvala úžasné príbehy o trhu. Jej mama bola opatrná, ale jej manžel ju uistil, že slnko je vysoko na oblohe a oni sa vrátia ešte dlho predtým, než zapadne. Cesta cez les so silným Blacksmithom nebude nič, s čím by si mala Analisina mama robiť starosti.

Dôverujúc svojmu manželovi, Tama zamávala na rozlúčku svojej dcérke a sledovala s iba malým znepokojením, ako koč s jej manželom a dcérou zmizli v lese.

Analise si užívala jazdu cez les. Naozaj cez deň nevyzeral tak hrozivo. Bol krásny a úžasný a štíhle kmene stromov krásne ladili so zeleným lístím na nich. Páčil sa jej spev vtákov, ktorý sa ozýval lesom a vôňa, ktorá bola tak jemná.

Nebola veľmi zhovorčivé dieťa, čo Blacksmithovi uľahčovalo plánovanie jeho nasledujúcich akcií, keď popohnal svoje kone k cvalu. Keď koč nabral rýchlosť, strašne nadskakoval na nerovnej ceste. Analise sa snažila udržať sa na tvrdom sedadle, a aj by sa jej to podarilo, keby ju Blacksmith nezhodil silným odsotením, ktoré zhodilo jej útle telo z koča.

Keď Blacksmith uháňal hlbšie do lesa, hlasno sa smial. Analise spadla na zem, doudierala sa, ale nebola vážne zranená. Možno keby bola trochu staršia a jej kosti by boli pevnejšie, mohla by sa zraniť vážnejšie, alebo sa aj zabiť. Bola dezorientovaná a ležala tam, kam spadla, na mäkkej lesnej zemi vystlanej machom, niekoľko dlhých minút. Zažmurkala proti listami zatienenému slnku nad hlavou a vzdychla.

Analise bola veľmi zvláštne dieťa. Mohla plakať... no, trochu fňukala, lebo jej chýbala mama, ale počula priveľa príbehov o ze v lese, ktoré tam vyčíňa cez noc. Rozumné dievčatko vedelo, že ak chce ešte niekedy vidieť svoju mamu, musí zostať statočná.

Analise vstala, oprášila si šaty, odhrnula svoje dlhé blonďaté vlasy z tváre a vyrovnala ramená.

Sledovala, ako znovu pomaly usadá prach na cestu, zatiaľ čo koč bol už dávno preč, Analise cítila, ako ju v očiach pália slzy. Naozaj chcela svoju mamu, ale aby bola realistická, jej mama tu teraz nebola a ona áno.

Nejaký čas kráčala Analise po ceste, ale tá sa začala strácať v kríkoch, ťahavých rastlinách a plazivom machu. Nemohla presne povedať kedy, ale čoskoro sa ocitla obklopená stromami. Zdalo sa, že sa k nej približujú, obkľučujú ju a už sa vôbec nezdali byť také krásne ako predtým.

Žiadne dieťa nie je úplne statočné, nech sa akokoľvek snaží. Analise podľahla svojmu strachu z toho, že je v zlom lese celkom sama, ďaleko od svojej mamy a doslova odhodená zlým Blacksmithom.

"Ja chcem moju mamu!" plakala ticho a ani sa nesnažila skryť slzy, ktoré jej stekali po lícach.

"Sssss," počula tiché syčanie, ktoré ako keby prechádzalo okolo plačúceho dieťaťa.

"Kto je tam?" zafňukala Analise.

"Sssladké dieťa, ssssamo v mojom lessse." Krásny had žiarivo zelenej a zafírovo modrej farby sa priplazil Analise na nohy.

Iné deti by kričali pri takom kontakte a utiekli, ale Analise nie. Vždy mala rada hady a nikdy sa jej nezdali strašidelné ani nebezpečné.

"Ahoj, krásssny had," povedala, keď sa jej hlas premenil na syčanie hadej reči.

"Ty mi rozumieš, malý človek?" opýtal sa had a priplazil sa bližšie.

"Áno. Moja mama vraví, že je to dar od predkov môjho otca." Pohladila hadovu jemnú hlavu prstom.

"To je sssskvelý dar. Videl ssssom toho muža tvojho druhu, ako ťa zhodil. Ssssi zlá?" Had sa zvinul v jej lone a užíval si teplo zálajúce z dieťaťa.

"Niekedy ssssom zlá a mama ma za to zbije. Môj nový otec ssssa o mňa nesssstará, tak ssssa ma zbavil. Chcem ísssť domov, ale lesss je zlý a ja neprežijem, keď ssssa zotmie."

"Ahhh, ten príbeh, ktorý matky rozprávajú sssvojim vajíčkam, aby ich udržali v bezpečí. Tie ssssom počul. Lesss nie je oveľa nebezpečnejší, než tvoja dedina, dieťa. Nebezpečenstvo prichádza z nevedomosssti, ako prežiť noc. Ja ťa udržím v bezpečí."

"Naozaj?" opýtala sa Analise potešene.

"Ssspievaš Piessseň Hadov, sssladké vajíčko. Je to moja povinnossssť k tvojmu predkovi, udržať ťa v bezpečí a doviezť ťa k tvojej mame."

Tak strávila Analise noc s krásnym hadom. Ukázal jej, ako si má nazbierať listy, aby si z nich urobila teplú posteľ proti chladu noci a rozprával jej príbehy, aby ju rozveselil a aby odohnal nočné mory o zlom Blacksmithovi.

Keď Analise spala, ostatné tvory z lesa prišli, ale had ich varoval, že ona je jeho vajíčko a pod jeho ochranou. Vlk, ktorý bol hadov priateľ, pozorne počúval, keď mu had hovoril o tom, ako dieťa zhodil z voza zlý muž.

"Poznám toho muža," zavrčal vlk ticho, aby nezobudil spiace dieťa. "Usmieva sa, hovorí medové slová, ale videl som telá tých, ktorým ublížil. Tvoje vajíčko nebude v bezpečí, ak sa vráti do dediny."

Čo nik nevedel bolo, že Kalik Blacksmith bol skutočne veľmi zlý muž so srdcom tak Temným, ako najtemnejšia noc. Niekoľko rokov mizli deti od ich matiek a otcov v okolitých dedinách a už nikdy ich nikto nevidel. Kalik, zo strachu, že by sa o jeho strašnej temnote mohol niekto dozvedieť, dúfal, že sobášom s krásnou Tamou odvráti od seba akékoľvek podozrenia. Tak by mohol pokračovať v hrách s nevinnými deťmi.

Pred svitaním vlk opustil spiace dieťa v starostlivosti hada, ktorý sa jej ujal, a šiel hľadať svojich bratov.

V dedine Tama strávila noc plačom nad stratou svojho milovaného dieťaťa. Kalik sa vrátil pred zotmením s obrovským príbehom o tom, ako zbojníci prepadli ich koč, vzali jeho nákup, peniaze a uniesli Analise. Ronil krokodílie slzy spolu so svojou manželkou, keď rozprával svoj príbeh každému, kto ho chcel počuť. V jeho scvrknutom srdci sa tešil a smial zo svojho úspechu, znovu si sľúbil, že dá Tame synov, aby nahradil jej mŕtve dieťa. Synov, ktorých bude učiť svojim hrám.

Oveľa neskôr nasledujúce ráno sa vlk vrátil k hadovi a malému dievčaťu. Analise sa ho najprv bála, ale had ju uistil, že vlk je priateľ. Vlk povedal hadovi o Blacksmithovom príbehu a o tom, že všetci v dedine oplakávajú Analisinu smrť.

Dohodli sa, že Analise ukryjú v lese, v bezpečí s ostatnými tvormi, kým nebude musieť ísť Blacksmith znovu do mesta. Had vysvetlil plán, ale nespomenul, čo plánuje vlk s jeho bratmi pre zlého Blacksmitha. Analise bola spokojná so svojimi novými priateľmi, vedela, že sa raz vráti do náručia svojej mamy.

Niekoľko strategických polnočných nájazdov na Kalikovu kováčsku dielňu, kde mu vlci vzali niekoľko dôležitých nástrojov, znamenalo, že Blacksmith bude musieť ísť do mesta skôr, než plánoval. Tak dva dni po jeho ceste, kde sa zbavil svojej nevlastnej dcéry, vytiahol svoj koč, rozlúčil sa so svojou ženou a vydal sa do mesta.

Vlci na neho čakali. Uistili sa, že Blacksmith zažije všetku bolesť a strach, ktorý on spôsobil nevinným.

Neskoro popoludní priviedli vlk s hadom Analise ku okraju dediny. Utekala celú cestu domov, vrútila sa do malého domu hodila sa jej zaskočenej mame do náruče. Tama bola tak šťastná, že sa jej dcéra vrátila, že plakala. Neskôr zhrozene počúvala, ako jej Analise, ktorá nikdy neklamala, povedala pravdivý príbeh o tom, ako sa to naozaj stalo.

Blacksmith sa nikdy nevrátil a les stratil svoju povesť zlého lesa, keď sa Analisini priatelia, had, vlk a jeho bratia stali ochrancami dediny.

Už žiadne deti nezmizli a dedina prospievala, ako aj krásna Analise, ktorá jedného dňa povedala svoj príbeh o jej úžasných priateľoch jej vlastným deťom a potom aj svojim vnúčatám.


"To je naozaj skvelý príbeh, oci," pochválil Harry úprimne.

"Ďakujem ti, synu," usmial sa Severus a pohladil Harryho po líci. "Ako som ti povedal, toto je magický príbeh. Had a vlk, tak ako boli priatelia a ochrancovia pre Analise, sa spriatelia s tebou a budú ochraňovať aj teba." Poťukal zľahka ukazovákom Harrymu po čele. "Tu v tvojich snoch ti pomôžu proti Hadiemu mužovi a tete Petunii a všetkému a všetkým, ktorých sa bojíš."

"Naozaj?" opýtal sa Harry. Jeho ruka jemne prešla po otcovom úzkom písme.

"Naozaj. Každý večer si prečítame ten príbeh znovu, aby sa obnovila mágia."

"Bude to naozaj fungovať?" Harryho hlas bol plný nádeje.

Bol to Draco, kto odpovedal: "Keď som bol malý, Harry, aj ja som mal niekoľko strašidelných nočných môr. Strýko Severus vytvoril magický príbeh aj pre mňa a veľmi mi to pomohlo proti mojim nočným morám."

Harry vyzeral, že mu odľahlo. "Kto bol tvoj ochranca, Draco?"

"Ja som mal vampíra," usmial sa so zvláštnou žiarou v očiach.

"Vampíra?! Ale tí sú strašidelní!" protestoval Harry.

"Oh jasné, to môžu byť, ale sú aj vzácni, ktorí sú dobrí a ja som vždy chcel stretnúť toho dobrého."

Harry sa usmial. "Okej. Myslím, že už môžem spať, oci."

"Dobre!" usmial sa Severus a opatrne uvoľnil svojho syna zo svojho lona, aby sa mohol postaviť. "Poďme si všetci pospať."

O chvíľu uložil Severus svojho syna do postele. Pergamen s príbehom preložil na polovicu a vsunul ho pod vankúš.

"Dobre sa vyspi, dieťa," povedal Severus jemne a pohladil Harryho po líci. "Teraz sa už nemusíš ničoho báť, ale..." odmlčal sa, "ak budeš potrebovať, ja, tvoj brat a aj tvoja mama sme ti na blízku."

"Ľúbim moju rodinu," Harry vzdychol a zahrabal sa pod prikrývku. "Dobrú noc, ocko. Dobrú, Draco."

"Dobrú noc vám obom." Severus zhasol svetlo, ale pocítil ruku na svojom ramene. Otočil sa k Dracovi. "Áno?"

"Pane, naozaj si myslím, že by ste mali písať. Vo vašich príbehoch je mágia." Prevalil sa na postel a zakryl sa prikrývkou až po krk.

Severus sa nahol a chytil Draca za líca. "Rastieš v skvelého mladého muža, Draco. Som veľmi rád, že si súčasťou mojej rodiny." Na Dracovo prekvapenie sa starší muž nahol a pobozkal ho na čelo. To bolo niečo, čo jeho krstný otec urobil naposledy, keď bol ešte malý. S narastajúcim teplom vo svojom srdci sledoval svojho krstného otca odchádzať z malej spálne, a potom sa otočil ku stene. Naozaj bude dobre spať až do rána.


Echo sa ráno zobudila šťastne schúlená vedľa svojho manžela. Srdce jej tĺklo ako splašené od radosti. Niekoľko minút sledovala ako spí a potom sa k nemu nahla a zobudila ho bozkom. To spôsobilo príjemnú zábavu asi na pol hodiny, kým sa Severus nenatiahol ako spokojná mačka a neochotne sa vytiahol z postele.

Potom zacítil žalúdok rozochvievajúcu vôňu raňajok.

"Myslím, že niekto sa zobudil skôr ako my," uškrnul sa.

"Tak to vyzerá," Echo sa usmiala a vyliezla z postele. Obliekla si župan a pobozkala Severusa. "Idem ich skontrolovať."


Harry a Draco sa zobudili skoro a keďže boli hladní, rozhodli sa, že pripravia raňajky. Prehrabávaním sa v chladničke, ktorú priniesla Echo, našli všetko, čo potrebovali a dali sa do práce v malej kuchyni a začali pripravovať palacinky, slaninku a vajíčka.

O chvíľu neskôr sa k nim pridali dvaja bláznivo šťastní dospelí, ktorí boli tiež vyhladovaní.


O jedenástej zbalili stan, všetko zmenšili a uistili sa, že čistinku zanechajú takú, akú ju našli. Severus zastal, aby nazbieral niekoľko ďalších rastlín a koreňov a čoskoro sa už vracali späť k Livingstonu a Harleymu.


"Tak ako? Tak ako?!" zdravil ich Harley entuziasticky. Odväzoval lano, ktoré kotvilo jeho parník k stromu. "Gratulujem, pán a pani Snapeovci!" Uškrnul sa.

"Škoda, že si neprišiel na svadbu, Harley," povedala Echo, keď jej podal ruku, aby ju vytiahol na palubu.

"Som si istý, že to bola pecka," usmial sa. "Ale ja a pevnina sa moc nemáme radi." Schmatol Harryho pod pazuchami a vytiahol ho na palubu.

Harry sa opýtal: "Ako to, že nemáš rád pevninu, Harley?"

Severus vystúpil na palubu a pomohol Dracovi tak, že ho zachytil, keď sa pošmykol. "Vďaka, strýko!"

"Aj ja som zvedavý, pán Walnut," povedal Severus. "Zdá sa, že máte poriadnu averziu voči pevnine."

Harley chcel odpovedať, ale musel párkrát kopnúť do pece a naštartovať motor, aby mohli pufkať po kanáli von z vnútrozemia. Asi dvadsať minút predtým, ako sa kanál dosť rozšíril, sa Draco opýtal, či môže prevziať kormidlo, aby mohol Harley konečne odpovedať na otázku.

Utrel si krk jeho červenou vreckovkou a poriadne sa napil vody zo svojej fľaše, Harley zažmúril do ranného slnka. "Sú to korene."

"Korene?" opýtal sa Severus.

"Hej, korene. Je to zvláštna vec, ale keď sa moreplavec ako ja ocitne na pevnine, je tam to neodolateľné ťahanie, ktoré volá, aby som zostal na mieste. Usadil sa. Založil si rodinu a zohnal pravidelnú prácu." Znovu sa poriadne napil vody. "Fakt nemám nič proti tomu. Už som to raz zažil. Maisie Gayle. Fakt krásna baba z Tennessee v USA. Zohnali sme si malý dom s bielym plotom a ja som platil poistku."

Obaja Severus aj Echo pri tom neveriaco zodvihli obočie. Harley sa schuti zasmial.

"Hej! Päť rokov som platil muklovskú poistku. Bolo mi dobre. Ale... no, stali sa veci." Pokrčil ramenami a prešiel ku peci, aby do nej poriadne kopol, na čo z nej vyšiel kúdol dymu a sadzí. "Žili sme na malom predmestí, neďaleko Londýna. Ešte v časoch Veď Viete Koho."

"Smrťožrúti," povedal Severus plocho.

Harley prikývol. "Odpálil som dvoch tých bastardov natvrdo mojou guľovnicou, ale pre Maisie už bolo neskoro." Utrel si tvár svojou červenou vreckovkou, trochu prudko. "Odvtedy som na pevninu nevkročil." Zhlboka sa nadýchol, drsne si odfrkol a potom sa uškrnul. "Ja a Livingston, to je všetko, čo teraz potrebujem. Očakávam, že jedného dňa by sme sa mohli jednoducho potopiť a to bude vhodný koniec pre dobrý život." Harley odkráčal ďalej a niekoľko minút stál na konci člnu. Keď sa vrátil k svojim hosťom, melancholická nálada ho opustila a opäť bol sám sebou.

Ale Severus zostal naďalej ticho. Tam voku boli stále mnohí Smrťožrúti. Nie Bellatrix alebo Lucius... mnohí boli našťastie pobozkaní a navždy preč. Niekoľko ich ale uniklo. Albus ho po svadobnom obrade odtiahol nabok, aby mu oznámil, že on a jeho syn a teraz aj Echo sú stále v nebezpečenstve.

Dúfal, že raz príde deň, keď si nebude musieť kryť chrbát. Keď bude môcť spať bez toho, aby ho trápili nočné mory o strate Harryho alebo Draca. A aj strach o Echo bol súčasťou tých zlých snov.

Pritiahol si Echo bližšie k sebe, pobozkal ju na líce a sledoval, ako sa vzdiaľovali od kanála a plavili sa hlbšie do vôd oceánu. Na moment mal Severus pocit, že chápe príliš dobre, prečo Harley Walnut nikdy viac nevkročí na pevninu.

 

 

18.02.2013 14:34:08
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (76 | 13%)
Raz za dva týždne (30 | 5%)
Raz za mesiac (30 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one