Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Ako zisťujem práve dnes sme prekročili návštevnosť 100000, super. Teším sa z toho. Okrem toho tu máme Mikuláša a tak chcem túto kapitolku venovať hlavne: Biggi, Alcei a Tanande. Som rada diečatá, že vás mám. A samozrejme aj všetkým verným čitateľom.

KAPITOLKU PREKLADALA BIGGI, VĎAKA :-)

 

Snape jedným okom sledoval toho fagana a druhým čas. Vybavený základmi písania a funkčným brkom, Harry urobil značný pokrok, kým dokončil svojich 200 riadkov, ktoré dopísal krátko pred večerou.

„Nech sa páči, profesor!“ povedal Harry šťastne. „Počítal som dvakrát, aby som sa uistil, že sú všetky.” hrdo zamával pergamenom.

Snape by normálne pri tejto príležitosti spálil celý pergamen, aby demonštroval tomu lotrovi, aký bezvýznamný bol jeho trest. Všetok ten čas a úsilie venované niečomu tak bezcennému a bezvýznamnému dokonca aj pre toho muža, ktorý to vyžadoval. Nie raz tento ľahostajný čin krutosti priviedol študentov k bezmocným slzám, keď zistili aký bezcitný a zlý v skutočnosti je ich učiteľ elixírov.

Ale nejako, hľadiac na uspokojenie s akým sa Harry pozeral na svojich 200 riadkov, produkt celého popoludnia namáhavého poctivého úsilia, Snape to nemohol urobiť. „Hmf,” preletel pohľadom po pergamene. „Nie až také hnusné ako to mohlo byť,” povedal zdráhavo.

„Tak namiesto kuracích škrabaníc, možno je to…opičia čmáranica?” spýtal sa Harry drzo.

Snape zúžil oči. „Vaše písmo ešte ani nedosiahlo vývojovú úroveň primátov, pán Potter.”

„Moriačí šrabopis? Sovie čarbanice? Tučniačí – “ Harry sa príliš bavil pri tomto premýšľaní a Snape buchol rukou po stole.

„POTTER. Boli ste potrestaný!”

„Oh,” povedal Harry previnilo. Snažil sa ako najlepšie vedel, aby vyzeral kajúcne. Profesor ho na to vôbec nemal upozorňovať. Teraz sa ten muž pravdepodobne cítil, ako keby neodviedol poriadnu prácu pri Harryho výchove. Úbohý profesor Snape! Harry vedel aké to je, keď ho niekto presviedčal o tom, že nevykonal dobrú prácu, aj napriek jeho najväčšej snahe. Nechcel, aby sa tak profesor cítil.

Aj napriek tomu čo povedal pán Weasley, Harrymu bolo jasné, že to skrátka v profesorovi nebolo, byť príšerne prísny. Ale aj tak, len preto, že Snape nechápal celú tú vec okolo trestu neznamenalo, že by ho mal Harry privádzať k tomu, aby sa cítil zle pre jeho neúspechy. „Prepáčte, pane.” Tvrdo premýšľal. Čo by mohol povedať, aby profesor veril tomu, že jeho trest bol efektívny? „Erm, naozaj ma veľmi mrzí, že som riskoval svoje vlastné bezpečie. Poučil som sa, naozaj!” S obavami sledoval profesora. Mohlo by to fungovať? On naozaj nechcel, aby sa profesor Snape cítil neschopný.

Snape sa pozrel priamo na toho fagana. Tam bolo niečo viac. Teraz vyzeral ustráchane a nervózne si hrýzol peru. Očividne Snapov výbuch vystrašil ten malý Postrach. Jeho príbuzní na neho veľa kričali.

Snape sa nepohodlne zamrvil na stoličke, keď sa mu v hrudi usadil neznámy pocit viny. Harry bol oveľa krehkejší ako priemerní otrasní rokfortskí študenti. Mal na to pamätať a nie byť ten zvyčajný nahnevaný profesor, aby tomu faganovi nepripomínal tých neprirodzených muklov.

„To rád počujem, pán Potter,” povedal, jeho hlas bol stále prísny, no oveľa tichší. „Vaše zdravie je príliš dôležité na to, aby ste ho príležitostne ohrozovali, alebo sa vystavovali zbytočnému riziku. Ja svoje stanovisko k tomuto nezmením, pokiaľ nechcete tráviť viac popoludní po škole písaním riadkov, esejí a liečením chorého chrbta, navrhujem, aby ste venovali viac pozornosti svojim denným aktivitám.”

Harrymu chvíľu trvalo, kým pochopil všetky tie veľké slová, ale keď už pochopil jeho tvár rozžiaril šťastný úsmev. Profesor Snape práve povedal, že na Harrym záležalo! Povedal že Harryho zdravie a bezpečnosť boli dôležité! Že Harry nemohol len robiť všetky tie staré hlúpe veci, pri ktorých by sa mohol zraniť, lebo on bol dôležitý. To bolo skoro ako keby Snape povedal, že mu na ňom záleží. Radšej skoro, lebo mnohokrát ľudia hovorili, že im záleží, no neurobili nič pre to, aby to dokázali.

Ale Snape urobil viac ako len to. On povedal, že ak sa Harry vystaví riziku, on, Snape, ho zastaví. Dokonca by ho potrestal ďalšou bitkou - nie že by jeho ľahké capnutie spôsobilo Harrymu bolesti zadku, ale bolo očividné, že profesor Snape veril, že áno. Ale aj tak, táto bitka len ukazovala, ako vážne to myslí, pretože bitku používal len v prípade najhoršieho neposlúchnutia. Wow - to bolo skoro ako keby povedal, že nič nebolo dôležitejšie ako Harry.

Harry zažmurkal. Toto bola tak revolučná myšlienka, že si to musel overiť.

„Pane?”

„Čo?” zamračil sa Snape. Ten chlapec stále vyzeral bledo okolo úst. Čo ho tak veľmi rozrušilo? Strach z väčšej bitky? To vynadanie? Bol tón, ktorým Snape rozprával stále príliš prudký?

„Zbili by ste ma, keby som vám odvrával?” spýtal sa Harry opatrne. Odvrávanie vždy bolo u Dursleyovcov najväčším prehreškom. Pre Harryho, každopádne. Dudley samozrejme mohol povedať čokoľvek, čo chcel a mohol robiť cirkus pre plné banality.

Snape zažmurkal. To čo bolo za čudnú otázku. Kam tým mohol Potter mieriť? Pozrel na toho fagana pohľadom typu „keďže očividne sa ti nezdá život ako človek príliš náročný, pozrime sa, či budeš užitočnejší ako ingrediencia do elixíru“ a zavrčal: „Nie, pán Potter, ručím vám za to, že by som využil jednu z iných metód, ktorá by zaručila, že sa takéto vaše správanie už viac nezopakuje.”

Harfy o tom premýšľal. Možno tu odvrávanie nebolo až takým veľkým priestupkom. Už počul iné det i- aj Rona - povedať profesorom také veci, aké by on určite nikdy strýkovi Vernonovi nepovedal, nie ak nechcel mať dobitý zadok žiariaci všetkými farbami dúhy. Možno že by sa mal opýtať na niečo iné.

„Zbili by ste ma, keby som niekoho udrel? Povedzme napríklad Draca?” Harry tipoval, že zapliesť sa do bitky s členom Snapovej fakulty by bol dobrý dôvod na to, aby Harry skončil s maximálnym množstvom všetkých možných trestov.

Snape sa pozrel rovno na toho chlapca. Na jednej strane bol rád, že zvažoval udrieť niekoho, radšej ako by mal byť stále len pasívnou obeťou, ako ho to učili Dursleyovci. Na druhej strane, nebol potešený touto známkou pre-adolescentnej mužskej agresie. A prečo sa vôbec ten idiot pýtal takúto otázku? To bol naozaj taký hlúpy, že informoval Snapa o svojich budúcich plánoch na šibalstvá, a ešte k tomu takýmto zvláštnym spôsobom?  „Nie, Potter, lebo poriadna strata bodov vašej fakulte a mnohé hodiny po škole by vám ukázali, aký to bol hlpy čin.”

Harry zažmurkal. Wow. Tak profesor si myslel, že udrieť Draca bolo menším priestupkom ako vystaviť sa nebezpečenstvu. To bolo úžasné. Vedel, že by mal prestať, ale chcel ešte raz skúsiť šťastie a opýtať sa ešte na jednu vec. Iste toto by vyvážilo všetky ostatné zločiny, prinajmenšom tu v škole.

„Nezbili by ste ma za... podvádzanie?” Harry posledné slovo len vydýchol. Predpokladal, že pre učiteľa bude podvádzanie obrovským prehreškom. Napokon, čo iné ako bitky a drzosť dokázalo učiteľov najviac nahnevať?

Tá malá obluda! Čo mal v pláne? Snape sa natiahol a chytiac Harryho za rameno ho pritiahol bližšie.  „Potter,” povedal zazerajúc na toho fagana, „Podvádzanie na Rokforte je jedna z mála vecí, ktoré rieši sám profesor Dumbledore. Naozaj ho chceš tak sklamať?” Harry zbledol a prudko krútil hlavou. „Dobre.” Snape stíchol. „Ale aby som odpovedal na tvoju otázku, nie. Nezbil by som ťa za to. Opakovane som ti hovoril, že dostaneš len za porušenie mojich dvoch najdôležitejších pravidiel, z ktorých obe majú zaručiť tvoju bezpečnosť.” Hrozivo sa zamračil. „Potrebuješ to napísať niekoľko stokrát , aby to preniklo do tej tvojej dutej hlavy?”

„Nie, pane!” povedal Harry rýchlo. Už aj tak ho boleli prsty z držania brka počas písania tých 200 riadkov a ešte mu ostávalo napísať ďalších 500. Ale aj napriek Snapovej vyhrážke nemohol zabrániť tomu oslepujúcemu šťastiu, ktoré ho obklopilo. Mal pravdu i keď to mohlo vyzerať akokoľvek neuveriteľne. Snape vlastne naozaj povedal, že Harryho zdravie a pohodlie boli pre neho dôležitejšie ako čokoľvek iné.

Uvažujúc nad tým, ako často sa Harry popálil, keď pripravoval jedlo pre Dursleyovcov, alebo sa zranil pri práci v ich záhrade, bolo pre neho úplne cudzie, že Snape kládol taký veľký dôraz na jeho pohodlie. Dursleyovci stále zdôrazňovali, že čokoľvek, čo sa týkalo Harryho, vrátane jeho zdravia bolo až druhoradé po ich chúťkach. Pre nich boli nepodstatné aj to, čo bolo pre Harryho kriticky dôležité a to po celý život Harry musel akceptovať, že Dudleyho najbanálnejšie žiadosti prevýšili jeho vlastné najhlbšie potreby. Až doteraz.

Práve teraz profesor Snape postavil celý svet hore nohami, keď povedal, že najdôležitejšou vecou pre neho je Harry. Harryho zdravie. Harryho bezpečnosť. A tieto slová chcel potvrdiť činmi, dokonca aj bitkou.- ktorú on samozrejme, očividne, pokladal za veľmi prísny trest. Ten teplý pocit v Harryho hrudi sa zosilnil. Profesor Snape celkom jasne nemal ani tušenie o tom, ako zbiť dieťa. Ale fakt, že to aj tak chcel skúsiť, len aby sa uistil, že Harry rozumel tomu, aké bolo pre Snapa dôležité, aby Harry zostal v bezpečí, znamenal, že ten muž bol ochotný dostať sa pre Harryho do veľkých problémov. To bolo niečo, čo pre Harryho ešte nikdy nikto nespravil, pokiaľ si pamätal.

Harry si želal, aby mohol niečo urobiť pre profesora Snapa, aby mu ukázal, ako veľmi si váži to, čo pre neho profesor robí. “Pane?” spýtal sa pokusne.

“Čo je zasa, Potter?” požadoval Snape podráždene. Prečo tu ten fagan len stál a zamyslene sa mračil?

A zrazu ho mala tá malá príšera chytila v smrtiacom objatí. Snape takmer vytiahol svoj prútik, kým zistil, že Harry na neho neútočí. Bolo to objatie - za daných okolností úplne nepochopiteľné. Ten darebák bol predsa po škole, práve dokončil písanie jednej vety 200 myseľ otupujúcich krát, vyhrážal sa mu ďalšími trestami a vrátane fyzického trestu a celkom jasne mu povedal, že Snape ho nebude zastávať a favorizovať v prípade, že sa dostane do problémov. Rýchlo zničil všetku nádej, ktorú ten fagan mohol mať, že by mohli byť jeho prehrešky prehliadnuté.

Nakoniec vydedukoval, že Harry prejavoval nejaké typické školské neslušné správanie, v nádeji, že jeho opatrovník mu sľúbi, že využije jeho postavenie, aby z toho vyšiel iba s varovaním. Namiesto toho sa Snape jasne vyjadril, že Harry by dostal ešte oveľa horší trest aj za minimálny prehrešok. Pre čo na svete toto vyvolalo vďačné objatie?

Snape sa čudoval, či bol ten chlapec ešte viac zmätený ako si pôvodne myslel. Už pri tom prvom treste mu bolo jasné, že Harry nemá ani tušenie, čo znamená primeraný trest a už vôbec nie odmena. Ale teraz sa Severus čudoval, či bol až tak zmätený, že čokoľvek, čo bolo miernejšie ako brutálna bitka považoval za zhovievavosť.

“Potter, to stačí,” povedal, odmotávajúc to šteňa zo svojho krku. Zazrel na toho fagana, čo sa na neho najasne usmieval, ale nejako jeho ruky, ktoré držali toho chlapca na vzdialenosť paže boli oveľa jemnejšie ako by mali byť. Chcel tým chlapcom poriadne zatriasť, aby si nemyslel, že takýto sentimentálny prejav emócií nie je vítaný, no namiesto toho sa našiel ako ho potľapkáva po vychudnutých ramenách. Skutočne! Čo to vlastne robí??? Len to, že súhlasil, že sa o toho chlapca postará neznamenalo, že bude sám prejavovať takýto otrasný sentiment.

Čas na zmenu témy.

“Potter, poďte so mnou.”  Nepohodlne si prečistil hrdlo a vstal. Harry klusal vedľa neho, keď ho Snape viedol do svojho súkromného bytu.

Snape sa počas celej cesty hádal sám so sebou, ale nakoniec sa rozhodol, že bude zmysluplnejšie ukončiť to tu a teraz, ak už pre žiadny iný dôvod, tak aspoň pre to, aby ho s tým Albus neotravoval počas celej večere. “Choď dnu,” prikázal, keď otvoril dvere na Harryho novej izbe.

Ten fagan – neposlušný ako vždy – sa na neho neisto pozrel a nesmelo nakukol do izby. “Choď dnu!” zopakoval Snape. Rázne ukázal rukou vpred, aby tú malú príšeru týmto gestom popohnal do izby.

Toto výstražné popohnanie vôbec nefungovalo tak, ako Snape zamýšľal, lebo hneď ako ten fagan zbadal jeho ruku, schmatol ju, aby sa odvážil vojsť dnu. Pri tom ako zaváhal by ste si mysleli, že vás v tej tmavej miestnosti bude čakať živý drak.

“Oh, pre Merlinovu bradu, Potter.” Snape vykročil vpred, ťahajúc chlapca so sebou. Mávol prútikom a rozsvietil svetlo. Harrymu padla sánka.

Stáli v strede obrovskej miestnosti, s magickým oknom s výhľadom na metlobalové ihrisko. Stála tu posteľ s baldachýnmi žiariaca (podľa Snapa) krikľavými chrabromilskými farbami. Okolo celej miestnosti boli police s učebnicami a knihami pre potešenie, nehovoriac o mnohých hračkách a hrách na ktorých kúpe Albus neústupne trval. V kúte stál stôl, podľa Snapa príliš blízko pri okne, čo bude rušiť už aj tak mikroskopickú pozornosť toho fagana. Na ňom bolo niekoľko základných príručiek, veku primeraná sada bŕk (odolné voči machuliam, magicky plnemé a začarované aby pri písaní rozpoznali chybu), a hŕba pergamenu rôznej dĺžky.

Snape videl, že chlapcove oči sa zastavili na animovaných hipogrifoch na obliečkach a znovu prevrátil očami nad Albusovym vkusom. Potter bol určite príliš starý na takéto nezmysly pre bábätká!

“Ty brďo!” vydýchol chlapec. No dobre. Očividne ani nie.

Harryho oči blúdili po izbe. Bolo to ako vysnívaná detská izba, vyplnená ešte väčším množstvom zaujímavých hračiek, aké Dudley kedy mal. V jednom rohu bol stojan s maľbami, v druhom niečo čo vyzeralo ako animovaná zmenšená hra metlobalu, a oveľa viac kníh ako kedy videl pokope mimo knižnice... Dokonca aj niečo tak prozaické ako posteľ mala magické obliečky a cez pootvorené dvere videl, že k izbe je pripojená veľká kúpeľňa s vaňou, umývadlom a toaletou.

Ktokoľvek tu žil, bol neuveriteľne šťastný. Harry sa čudoval, prečo vôbec opustil tak úžasnú izbu. Keby bol mal Harry izbu, ktorá by bola iba zlomkom z tejto, Dursleyovci by ho nikdy nemuseli zamykať, on by bol príliš šťastný, že tam môže ostať mimo ich dohľadu.

Harry sa poobzeral, čudujúc sa, čia je to izba. Nemyslel si, že profesor Snape má deti, no očividne sa mýlil. Harry pocítil v hrudi ostré bodnutie straty a – bola to žiarlivosť? Hlúpy, pomyslel si. Len to že bol k tebe milý, neznamená, že si pre neho niečo výnimočné. Len je milý, to je všetko.

Harry potlačil pocit trpkého sklamania, ktoré sa mu zdalo pre neho neužitočné a nefér voči profesorovi. Vedel príliš dobre, aké to je, byť druhý najlepší, ale aspoň raz chcel byť on ten prvý. Ale očividne to tak nemalo byť. A v skutočnosti, profesor Snabe bol oveľa lepší ako Dursleyovci. Nebol už aj tak milší k Harrymu ako oni? Aj keď mal svoje vlastné dieťa, o ktoré sa prirodzene staral viac, ale možno aj tak bude k Harrymu stále rovnako milý, a okrem toho, Harry mal ešte Weasleyovcov.

Ohhhhh, teraz Harry chápal tie návštevy u Weasleyovcov v inom svetle. Očividne ho budú posielať h Weasleyovcom vždy, keď bude chcieť profesor Snape tráviť čas so svojim vlastným dieťaťom. Dobre, toto bolo oveľa lepšie ako byť zavretý v komore pod schodami. Harry sa pokúsil usmiať sa. Vidíš? Povedal si sám pre seba. Profesor Snape je ku mne stále strašne milý a myslí na mňa.

To bolo podstatou toho, byť sirotou. Nemohli ste vlastne od nikoho iného čakať, že by vás chcel, keď vám zomreli rodičia. Všetkých ostatných dosť zamestnávali ich vlastné deti, a uviaznuť s ďalším na krku bolo, no, nevýhodné. Harrymu toto vtĺkali do hlavy už od malička a on vedel, že by mal byť vďačný za každú maličkú láskavosť, ktorú dostal.

A on bol. Skutočne. To len pre nejaký hlúpy, bláznivý, detský dôvod si predstavoval, že profesor Snape bol...jeho. A prekvapujúco dosť bolelo zistenie, že je to inak.

Potlačil späť svoju zradnú slzu. Nechcel to urobiť profesorovi, ktorý bol k nemu taký milý (dokonca mu počas trestu dal darček!),  aby si o ňom myslel, že je príliš trúfalý.

“Áno, pane?” snažil sa aby jeho hlas znel čo najprirodzenejšie. Znova sa poobzeral po izbe. Prečo sem prišli? Možno Snape chcel, aby tú izbu upratal? Alebo ho chcel varovať- ako Dursleyovci pred obomi Dudleyho izbami - že toto bolo pre neho zakázané územie? Ako keby bol až taký hlúpy, že by sa dotýkal vecí niekoho cudzieho! Dudley ho od toho odnaučil už ako 4 ročného.

Snape sa na chlapca zamračil. Neočakával výbuchy radosti - no dobre teda, vlastne očakával, ale od niekoho tak emocionálneho ako bol Potter bolo toto prezeranie si izby s kamennou tvárou až rozčuľujúce. Ten malý nevďačník bol zrejme príliš hrdý na to, aby povedal aspoň Ďakujem a obzeral sa dookola s miernym náznakom úplného sklamania.

Takže všetka jeho snaha (nespomínajúc tú domácich škriatkov) bola premrhaná, či nie? Snape preklínal sám seba, že sa vôbec obťažoval skúsiť potešiť to nič si nevážiace šteňa. Prešo vôbec očakával, že Potter preukáže vďačnosť? Samozrejme, ten chalan považoval akúkoľvek izbu v žalároch za nevhodnú pre princa Chrabromilu!

Snape zaťal zuby, potláčajúc vrčanie čo sa mu dralo k perám. To by prezradilo priveľa z jeho vlastných emócií. Nie, radšej sa vysporiada s chlapcovym nezáujmom, mdlo pohŕdavým postojom. Nikdy nedal najavo jeho otcovi, ako veľmi boleli jeho činy a nezačne s tým ani pri jeho synovi.

Keď sa k nemu Harry otočil, s očakávajúcim pohľadom a otázkou, Snape mu vrátil pohľad s jemu vlastným zamračením sa. “Čo je, Potter?” bol by prekliaty, ak by mal toho chalana vyzvať k tomu aby mu – očividne neúprimne - poďakoval.

“Erm… prečo sme tu, pane?”

Tá chlapcova nehanebnosť! Ako keby si tú izbu vôvec nevšimol! Ako by pre neho bola nepodstatná! Fajn, tak túto hru môžu hrať dvaja.

“Myslel som si, že by si rád videl, kde budeš spať, keď zostaneš so mnou, ” uškrnul sa. “Najcivilizovanejší ľudia chcú mať nejaké poznatky o ich ubytovaní.”

Oh nie. Toto bol veľmi zlý nápad. Harry sa poobzeral dookola tej očarujúco očarujúcej izby s niečim veľmi podobným hrôze. Jedna vec bola nemať veľa. Ďaľšia vec bola mať príliš veľa. Byť obklopený všetkými týmito úžasnými vecami, o ktorých nikdy nemohol ani len dúfať, že by sa ich mohol dotknúť a nie ešte ich vlastniť, muselo byť príliš. Oveľa horšie ako byť strčený do malej, zaprášenej komory plnej pavúkov. V tej komore sa mohol Harry aspoň obklopiť zázrakmi vlastnej predstavivosti. Nemuseli byť skutočné, ale aspoň boli jeho.

A čo vlastník tej izby? Nepotešil by sa, keby mal nejakého votrelca vo svojej posteli, ktorý by sa možno dokonca hral s jeho hračkami. Aj keby nebol ako Dudley, ktorý si myslel, že jeho hračky boli nenapraviteľne pošpinené už len keď sa na ne Harry pozrel, určite by nechcel niekoho, kto by s ním býval v jeho izbe s jeho vecami. A keby bol ako Dudley… Harry dostal niekoľko najhorších trestov po tom, čo Dudley tvrdil, že mu pokazil, chytil, alebo sa hral s jeho hračkami. Vôbec nezáležalo na tom, že Harry bol v inej miestnosti, keď sa to stalo, jeho teta a strýko vždy považovali Dudleyho slová za svätú pravdu.

Harry dúfaj, že professor Snape by mohol byť trochu spravodlivejší, keby sa taká vec stala tu- prinajmenšom by si vypočul Harryho verziu príbehu pred tým, ako by ho automaticky potrestal- ale bolo by oveľa lepšie predísť takémuto problému oveľa skôr.

“Prosím, pane,” Harry preglgol. Nechcel vyzerať nevďačne. Nevďační ľudia boli najhorší- a často neboli schopní veľmi dlho ukojiť svoj hlad. “Nemohol by som len spať na gauči, tak ako som spal minulú noc? Bolo to naozaj pohodlné. Ja nepotrebujem posteľ.”

Snape tomu faganovi nemohol uveriť. To bol naozaj taký nevraživý, že by radšej spal na gauči ako v posteli, len aby ukázal ako totálne pohŕdal Snapovou snahou potešiť ho?

“A ak nechcem chrápajúceho spratka v mojej obývačke?” zavrčal, sotva sa pokúšajúc udržať na uzde svoju trpezlivosť. Iba myšlienka na Albusovu reakciu, keby toho sopliaka vyhodil zo svojho bytu mu v tom zabránila.

Oh. No jasné. Harry sa cítil hlúpo. Ako keby niekto chcel, aby sa mu nejaká sirota rozťahovala v obývačke. “Er, teda, ja naozaj nepotrebujem izbu ako je táto,” povedal nervózne. “Myslím teda, ak máte nejaký sklad alebo zách-“ vetu už však nedokončil, lebo Snape ho schmatol za ramená a zatriasol ním.

“Záchod?” požadoval profesor naštvane. “Chcel si povedať záchod?” na Harryho prikývnutie s rozšírenými očami ho profesor znovu zatriasol. “Ako sa opovažuješ naznačiť, že by som bol ako tí vaši odporní príbuzní, Potter! To si naozaj predstavujete, že by som niekam zamkol dieťa ako nejaké použité náradie na upratovanie?” Snape si ani nespomínal, kedy bol naposledy takto naštvaný. Dokonca aj to, keď dvojčatá Weasleyové sabotovali slizolinské sprchy a všetkých jeho študentov prefarbili na zeleno, úplne vybledlo v porovnaní s týmto. Tento malý spratok ho informoval, že preferoval komoru tých muklov pred Snapovou najlepšou snahu o bohatú spálňu? Takáto urážlivá neúcta bola... pozitívne slizolinská.

Harry v šoku zízal na profesor Snapa. Hneval sa skoro tak veľmi, ako keď Harry letel za nezabudalom. Ale čo vlastne urobil? Všetko čo povedal bolo- oh! Naznačil, že by mu stačil záchod. Profesor mu predsa veľmi jasne povedal, že Dursleyovci boli odporní ľudia, lebo sa o Harryho poriadne nestarali. Harry si zaslúžil viac. A tu to bolo, správal sa ako keby to bolo v poriadku, keby bol zamknutý na záchode. Dursleyovci by to Dudleymu nikdy neurobili, a profesor Snape povedal, že Haarry si zaslúžil, aby sa s ním jednalo pri najmenšom ako s Dudleym. Pri najmenšom.

Profesor si musel myslieť, že bol strašne sprostý. Stále zabúdal. Správal sa, ako keby to, čo mu hovorili Duesleyovci bola pravda, aj keď profesor Snape mu už asi miliónkrát povedal, že to pravda nebola. Nečudo, že bol naštvaný.

Samozrejme, toto tiež znamenalo, že sa o neho profesor stále staral. Oh, samozrejme že nie až tak veľmi ako o svojho vlastného syna, toho, ktorému patrila tá úžasná izba, ale skoro rovnako. Harryho srdce trochu podskočilo. Naozaj sa mu páčilo, že sa profesor naštval vždy, keď sa Harry správal, ako keby na ňom vôbec nezáležalo. Bol to jasný znak toho, že na Harrym naozaj záležalo. Jemu. Pri najmenšom aspoň trochu.

“Prepáčte,” zamumlal, sklopiac zrak, aby skryl, ako veľmi mu odľahlo. “Ja som sa len nechcel dostať do problémov, keby som sa niečoho dotkol.”

Snapov hnev opadol, keď k nemu doľahli tie slová. “Čo? Prečo by si sa mal pre toto dostať do problémov?”

Harry sa stále pozeral do zeme a mykol jedným plecom, zvyk, ktorý sa Snapovi už protivil. “Možno sa mu nebude páčiť, ak sa budem dotýkať jeho vecí.”

“Komu?”

“Vášmu synovi.”

Snapovi sa skoro podlomili nohy. Čo? Ten fagan trpel nejakými ilúziami? Alebo mal rozdvojenú osobnosť, keď o sebe hovoril v tretej osobe, “Potter, o čom to pre Merlina hovoríte?”

Harry sa na neho zmätene pozrel. “Váš syn. Ten chlapec, ktorému patrí tá izba. Alebo je to váš synovec? Ja som si len myslel, že by asi nechcel, aby som tu zostal. Myslím, sú tam všetky jeho veci a nemuselo by sa mu to páčiť. Ja by som sa ničoho ani nedotkol,” dodal rýchlo, “ale on- on by si mohol myslieť, že som sa. Ako keď som posunul niečo, keď som upratoval. A potom by sa mohol hnevať,” dokončil a ťažko prehltol.

Snape hľadel na toho chlapce. Ako obvykle, Harryho emócie boli vyryté hlboko v jeho tvári. Túžba, závisť, stratená nádej, hrôza, obavy... Očividne bol v minulosti obviňovaný z “dotýkania sa vecí”- u tých muklov, jasné- a dôsledkom bolo, že bol vystrašený. Možno doslova. Snape znova zaťal zuby, ale tentoraz jeho hnev nebol namierený na toho chlapca pred ním, ale na tých prekliatych muklov, u ktorých  bola už dávno potrebná návšteva.

Na teraz, aj tak už mal niekoľko mylných názorov, ktoré musel vyjasniť. “Potter. Ja nemám syna a ani synovca, ani bratranca ani žiadny iný typ pokrvného príbuzného. Ja mám chránenca. Teba,” poukázal. Ten chlapec bol predsa koniec koncov Chrabromilčan.

Harry zmätene zízal na toho muža. Tak profesor bol  sám, ako Harry nejako uhádol. Tak ale potom prečo tu bola tá úžasná izba?

“Tá izba,” Snape pokračoval, ignorujúc pocit viny, ktorý ho bodal, za ten mylný názor predtým, “je tvoja. Ja som ju vytvoril – s pomocou domácich škriatkov,” dodal neochotne“- pre teba. Nikdy nepatrila nikomu inému. Je tvoja.” Zopakoval túto časť, keď chlapcov šokovaný výraz naznačoval, že mal problémy s chápaním. “Všetky veci v izbe patria tebe. Nikomu inému. Ty sa ich môžeš dotýkať. ”

Ale teraz ten chlapec len vehementne krútil hlavou a ruky mal pevne zomknuté pred sebou, ako keby sa bál, že ho nejako zradia. “Nie, pane. Nie. Nie sú moje. Ja som ich nikdy predtým nevidel. Museli ste sa pomýliť, pane. Možno že patria niekomu inému z internátu. Prosím, pane, ja som sa ich nikdy nedotkol.”

Úžasné. Ten fagan sa stával hysterickým. Idiotský Chrabromilčan. Neschopný utvoriť najjednoduchšiu dedukciu a panikáriaci nad myšlienkou, že Snape zariadil jeho izbu nechtiac ukradnutým nábytkom.

Snape potiahol so sebou chlapca k posteli a posadil sa, ignorujúc naštvaný krik magických hipogrifov. Umiestnil trasúceho sa chlapca medzi svoje kolená a pozrel sa mu priamo do očí. “Potter. Poviem to pomaly, tak sa snaž rozumieť,” vyprskol, vo vnútri sa zvíjajúc pod ťarchou toho, čo práve chcel odhaliť. “Tie veci v tejto miestnosti sú tvoje. Všetky- prestaň krútiť hlavou, ty hlúpe decko!- patria tebe, lebo som ich kúpil pre teba. ”

Harry zamrzol. Určite dobre nepočul.

“Áno,” pokračoval Snape. “Ja som túto miestnosť vytvoril pre teba a tie veci som pre teba kúpil. Chlapec ako ty by mal mať svoje vlastné veci. Fakt, že tí tvoji nenormálni príbuzní pre teba nezaobstarali základné životné potreby ako jedlo a oblečenie, a už vôbec nie veci potrebné pre rastúceho chlapca- ako knihy a poučné hry stimulujúce myseľ- žiadnym spôsobom nezmení moje správanie. Videl si dom Weasleyovcov. Videl si všetky tie veci, čo majú ich deti aj napriek ich extrémne obmedzeným možnostiam. Predstavoval si si, že sa o teba budem starať tak úboho ako tí muklovia? Ty si môj chránenec, Potter. Budem sa o teba starať ako o dôležité dieťa, ktoré si to zaslúži. Deti si treba vážiť, Potter. Moja starostlivosť o vás tu, to bude odrážať. ”Oh, Merlin, keby ho Albus niekedy počul tárať také hlúposti, z ktorých mu bolo až na zvracanie, nikdy by s tým neskončil. Do večera z neho bude vedúci Bifľomoru, ak v tom bude pokračovať ďalej, ale ten chlapec to potreboval počuť. Vo všetkých knihách sa o tom písalo.

Samozrejme, to dieťa sa na Snapa pozeralo, ako keby bol nejaká breptajúca mimozemská kreatúra. Snape frustrovane zavrčal, potom sa rozhodol, že- pokiaľ sa nablízku nenachádzal nikto, kto by to mohol dosvedčiť a keď už aj tak vyzeral ako nejaký Bifľomorčan pre čisté emocionálne vzplanutie- (JEHO KOLENÁ! Čo si vôbec myslel???) a nemotorne ho potľapkal. “To je v poriadku, Potter. Ty si tie veci zaslúžiš. Zaslúžiš si, aby bolo o teba dobre postarané. Ty si... dobrý chlapec. ” nemohol potlačiť grimasu, keď hovoril posledné slová- bolo to tak veľmi cudzie pre jeho povahu- ale aj tak sa donútil povedať to.

Harrymu hučalo v ušiach, keď sa snažil pochopiť tie úplne neuveriteľné výroky, ktoré práve vyšli zo Snapovych úst. Toto všetko bolo pre neho? Profesor išiel preč a kúpil to pre neho? Za jeho vlastné peniaze? Ale prečo by profesor robil takú vec? Veď už aj tak pre Harryho veľa urobil! Prečo by pre neho venoval ešte viac času a námahy a peňazí?

“A-a-ale prečo?” nakoniec sa Harrymu podarilo vykoktať.

“Potter! Nepočúval si ma?” napomenul ho Snape, zosilniac držanie okolo chlapcovych chudých pliec.Dobre- mal dôvod na vyhrešenie. V tom bol oveľa lepší. “Povedal som ti. Teraz si môj chránenec. Je moja povinnosť zabezpečiť aby si mal veci, ktoré mladý čarodejník potrebuje. ”

“A-ale to všetko?” zapišťal Harry mávajúc jednou rukou na obrovskú, nádhernú, magickú (doslova) izbu. “Ja ne- nepotrebujem to všetko.”

Snape sa zamračil ešte viac. “Samozrejme, že potrebuješ, ty bláznivé decko. Len to, že sa o teba starali ako o nelegálneho domáceho škriatka počas väčšiny tvojho života neznamená, že by to tak malo aj naďalej pokračovať. Predstavuješ si, že JA sa budem správať ako tí odporní muklovia? Ty si zaslúžiš a si oprávnený mať také isté veci, ako má každé iné čarodejnícke dieťa a je mojou povinnosťou dohliadnuť na to, aby si ich mal. ”

Harry sklopil zrak. “Ale vy ste mi už dali otca,” zašepkal a jednou rukou sa hral so Snapovym rukávom. “Nemusíte mi už dávať nič viac.”

Chvíľu to trvalo, kým Harry vstrebal tie slová, a keď sa mu to podarilo, okamžite nasledoval taký hukot, že Snape si myslel, že niekto spláchol záchod. Len ten divný, stláčajúci pocit na jeho hrudi mu povedal, že ten zvuk vychádzal odtiaľ.

Naozaj to to bezočivé, nevyspytateľné, nepredvídateľné dieťa povedalo? Naozaj označilo Snapa ako otca, svojho otca? Snape sa čudoval, či lietajúce prasiatka, ktoré zrejme napadli Rokfort nezasiahli aj počas metlobalového tréningu.

Pokúsil sa prehovoriť a zdalo sa mu nevyhnutné najprv si prečistiť hrdlo. “Erm, áno, dobre.” Čo mal povedať ako odpoveď na taký bláznivý a neadekvátny výrok? “Dobre, erm, áno.” Musel toto vyriešiť raz a navždy. Nemohol nechať toho fagana pobehovať po Rokforte a rozširovať také bláznivé nápady. Pre neho bolo jednou vecou slúžiť- neochotne!- ako opatrovník toho fagana, kým Albus konečne nepríde ku svojim zmyslom a nenahradí ho niekým vhodnejším, a druhou vecou bola predstava samého seba v úlohe rodiča. Nedokázal si ani len predstaviť tie výkriky nedôvery a výsmechu, s akými by takáto poznámka bola privítaná. A to by bola len reakcia rokfortských učiteľov.

Nie, radšej tú malú pohromu vyvedie z omylu raz a navždy. Objasní mu, že žiadny sebarešpektujúci sa Snape by sa nikdy nespojil s darebákom, a už vôbec nie s Potterom. Len to, že sľúbil, že sa o chlapca bude starať, neznamenalo že sa musí starať aj o niečo iné ako o jeho materiálne zabezpečenie. Dokonca aj Dursleyovci to tak robili- viac- menej. No dobre, pravdupovediac skôr menej.

Otvoril ústa, aby tomu faganovi vysvetlil, raz a navždy, aby tento termín už nikdy nepoužil. Že bol Snapovym chránencom z vôle riaditeľa. Že Snape sa o neho bude starať len pre to, že je to jeho povinnosť, nič viac. Ale skôr ako mohol, Harry zodvihol zrak od Snapovho rukáva, ktorý zhypnotizovane sledoval, a Lilyne oči znova prebodli jeho dušu.

V hĺbke jeho mysle, matne zaznamenal- že na jeho veľké prekvapenie- Harry nebol ustarostený a neskúšal ho. V jeho očiach bola skôr tichá spokojnosť a pokoj. Ako keby sa mohlo stať čokoľvek iné na svete, on našiel svoje bezpečné miesto. Bol hanblivý, ale nie vystrašený.

Snape si znovu prečistil hrdlo. “Hovoríš ako nejaký hlupáčik, Potter. To že som v, er, takejto pozícii je o to väčším dôvodom, aby som zabezpečil všetky tieto veci. Teraz ak sa ti tá izba alebo tie hračky nepáčia, potom -“

“Nie!” vykríkol Harry. “Nie! Sú úplne úžasné! Milujem ich!”

Snape nesúhlasne pokrčil nos. “Dobre, keďže ešte si nepovedal Ďakujem, prirodzene som predpokladal, že –“

A znova sa ten chlapec hodil na profesora, dosť silno na to, aby toho muža pripravil o dych. “Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!” šepkal do Snapovej hrude, objímajúc ho tak silno, ako len mohol.

Tá veľká bolesť v jeho hrudi bola určite spôsobená tým, že Potter tlačil svojou lebkou priamo na jeho hrudnú kosť, povedal si Snape.“Áno, dobre, bol by som radšej, keby už neboli žiadne také bláznivé slzy, Potter. Nemám záujem nechať zničiť ďalší svoj habit pri vašej neschopnosti spoľahlivo použiť vreckovku.” Niekde vo výške svojej hrude počul podozrivý smrkajúci zvuk a Snape si povzdychol. “Máte 20 minút do večere. Navrhujem, aby ste ich využili na prieskum svojej izby, ale ak na tom trváte, môžete ich tiež stráviť bezmocným nariekaním na mojom ramene.”

“Ja bezmocne nenariekam!” odpovedal Harry pobúrene, odtiahol sa a pozrel sa na profesora podozrivo žiariacimi očami.

Snape zodvihol jedno obočie. “Samozrejme, že nie,” súhlasil sarkasticky. Zodvihol chlapca zo svojho lona a položil ho na posteľ. “Zavolám ťa, keď bude čas ísť do Veľkej siene. ”

Vyzval chlapca na prieskum- dúfajúc že ten malý idiot bude schopný prinútiť sa, dotýkať sa vecí v jeho izbe, ak sa na neho chvíľu nikto nebude pozerať- a čestne, nebol si istý, či môže strpieť to, že ostane v tejto izbe ešte chvíľu. Dumbledore by nepochybne zostal tam a predvádzal každú hru a hračku, ale Snape zistil, že pre neho bolo neočakávane ťažké, zachovať svoje chladné vystupovanie. Zakaždým, keď ten malý fagan prejavil šok nad malou zdvorilosťou, Snapa popadla takmer nekontrolovateľná túžba premiestniť sa k Dursleyovcom a predviesť im niekoľko smrťožrútskych trikov. Rozmýšľal, či by si nemohol na pár hodín požičať z Azkabanu Bellatrix LeStrangeovú a možno aj jedného alebo dvoch dementorov…

Harry zízal na izbu – jeho izbu, rýchlo sa opravil- a všake, kam sa pozrel, videl samé zázraky, ktoré treba preskúmať. Pohladil obliečky, na ktorých sedel a hipogrify na nich zamávali krídlami a zamrmlali na privítanie. Dudley nemal takéto obliečky. On v živote nikdy ani len nevidel takéto obliečky. A ani jeho izba nebola taká veľká. Aj keby ste dali dokopy jeho dve spálne, táto izba- Harryho izba- by bola aj tak ešte väčšia. A Dudleyho hračky nerobili nič. Harryho hračky (HARRYHO HRAČKY!!!) robili všetky možné zaujímavé veci. Vedel, že by sa možno mal poprechádzať a poobzerať si rôzne hračky a všetko ostatné, ale práve teraz, všetko čo chcel robiť bolo sedieť a pozerať sa.

On mal izbu. Ozajstnú izbu, ktorá bola jeho vlastná. A bola vyplnená – prakticky až po strop!- hračkami, knihami, a všetkými možnými úžasnými vecami. Ale tá najlepšia časť na tom,  tá časť, ktorá robila Harryho tak šťastným, až to bolelo, takým zvláštnym úžasným spôsobom, bola, že to urobil profesor Snape. Pre neho. Vytvoril tú izbu a kúpil všetky tie veci LEN pre Harryho.

Harry sa poobzeral po izbe, no jeho oči nevideli objekty, videli lásku. Hmatateľné, konkrétne príklady lásky a dobroty a starostlivosti. Harry si pomyslel, trochu bez dychu, že ak by bol ešte šťastnejší, jeho srdce by už explodovalo. Hodil sa na posteľ a hľadel na jej nebesia a rozmýšľal, či niekedy v celej histórii bol niekde nejaký iný chlapec tak šťastný ako bol on práve teraz.

A tak ho našiel Snape o 20 minút neskôr, ležal na chrbte roztiahnutý na celú svoju posteľ, s čudným, blaženým výrazom na tvári. “Potter!” pokarhal ho Snape, ťahajúc ho dolu z postele a jemnou fackou na líce. Po všetkej tej predošlej sentimentalite radšej vyslal silnú správu, že by Harry nemal očakávať od neho žiadne srdiečka a kvety a rozmaznávanie. “Nelež v posteli obutý, ty nemysliace decko. Ešte nie si pripravený? Už si si umyl tvár a ruky? Nevravel som, že už je skoro čas na večeru?” Ten chlapec sa musel potknúť, keď sa chcel postaviť, lebo zrazu boli jeho paže okolo Snapovho pásu a ostal na ňom visieť. Snapove zradné ruky ho trochu objali, keď ho stabilizoval a pevne ho vyzpriamil.

Harry Snapa objal, keď mu ten muž pomáhal vstať a bol potešený, keď dostal späť letmé objatie. Bolo to milé, mať dospelého, ktorého nežné ruky ho zodvihli, spolu s jemným hravým plesknutím po zadku. Pred Rokfortom, Harry nemal žiadneho dospelého, ktorý by na neho položil ruku inak ako v hneve, a zistil, že on naozaj, naozaj miloval profesorov láskyplný dotyk. Nebol taký jemný ako od pani Weasleyovej, či madam Pomfreyovej, usmial sa, toto bolo viac...mužské. Nebolo to tvrdé ako bitka, ale nebolo to ani detské a už vôbec nie dievčenské. Harry sa zaškeril. To bolo to, čo mal robiť otec. Nie príliš jemne, nie príliš surovo- tak akurát.

A teraz ho profesor viedol ku kúpeľni, prikazujúc mu, aby sa umyl, uistiac sa o tom, že Harry bude svieži a upravený pred tým, ako vyjde von. Bolo to úžasné mať niekoho, kto sa o neho tak staral, uisťoval sa že sa niekde nezosmiešni a že príde k jedlu včas... Harry si šťastne vzdychol.

Snape prevrátil očami nad tými chlapcovými komickými zvukmi. Oh, pre Merlina. Také vzdychy a lamentovanie len pre to, že tomu faganovi prikázal, aby sa pred večerou umyl. Aké melodramatická potvora. “Ponáhľaj sa,” vyprskol. Ten chlapec bol príliš chudý. Potreboval sa pri večeri poriadne najesť, ale vďaka apetítu jeho spolužiakov, ak sa ten chlapec nedostane k stolu načas, môže byť rád, ak mu Longbottom a ostatní bezodní pažravci nechajú aspoň nejaké zbytky. “Ak sa budeš ďalej takto šuchtať, budeš musieť vypiť extra dávku nutričného elixíru,” vyhrážal sa temne.

Harry si osušil tvár a ruky a ponáhľal sa von. Bolo to od profesora neskutočne milé, rozmýšľať nad nutričnými elixírmi a dokonca ich pre neho aj variť. Možno... možno ak by sa ho veľmi milo opýtal, keď dokončí všetky tie riadky a eseje čo píše za trest, profesor by ho mohol nechať pomáhať mu s ich prípravou?

“Poď so mnou,” Snape ťahal Harryho vedľa seba, keď kráčal ku Veľkej sieni. Harry postrehol niekoľko Slizolinčanov sledujúcich ich a šepkajúcich, keď prechádzali cez žaláre a usmial sa a zamával im. Veď nakoniec musel vychádzať s členmi fakulty jeho profesora. No bolo divné, že jeho priateľské zamávanie vyvolalo ešte viac zúrivého šepotu.

Potom prechádzali hlavnými chodbami, a tam to boli Chrabromilčania, čo ich sledovali a šepkali. Harrymu to nevadilo. Bol zvyknutý na to, že si o ňom šepkali– Dudley sa vždy uistil, že všetky ostatné deti v škole si o ňom mysleli, že je čudný a hlúpy. Bolo dobré, keď si o ňom ľudia šepkali pre dobré dôvody, ako že mal nového opatrovníka. Zistil, že nie veľa iných profesorov má v škole dieťa, takže on teraz bude na chvíľu stredobodom pozornosti, ale to bude okej. Ako keď ho profesor vyhrešil za vystavenie sa nebezpečenstvu- bolo to okej aj keď to nebola až taká milá vec (to vyhrešenie alebo šepkanie) keďže hlavný dôvod prečo sa to stalo bol dobrý (ako že sa o neho niekto staral alebo že ho tak nejako adoptoval).

“Choď sa pripojiť k tvojej fakulte a nezabudni jesť vyváženú stravu, ” prikázal Snape keď vstúpili do Veľkej siene.

Harry prikývol a ponáhľal sa k svojim spolužiakom. “Oi, Harry,” pristavil ho Oliver Wood. Harry si všimol, že sa Oliver pohyboval oveľa ľahšie, ako keď opustil Snapovu triedu. “Si v poriadku?”

“Som v poriadku,” uistil ho starší chlapec. “Naozaj? Dala ti madam Pomfreyová nejaké elixíry?”

Wood ťažko vzdychol. “Hej, a tiež mi pomohla s tou esejou, ale najprv som od nej dostal ozaj poriadne vynadané. Naozaj ma to veľmi mrzí, že som ťa nechal takto trpieť, Harry. ”

“Nebolo to až také zlé,” uistil ho Harry rýchlo. Nechcel, aby si o ňom kapitán jeho družstva myslel, že je nejaký ufňukanec!

Oliver mu venoval pochybovačný pohľad. “Fajn. Dobre, každopádne, odteraz budeme naše tréningy a hry začínať a končiť strečingom. Uisti sa že tvoj- erm, to je, mohol by si sa prosím ťa uistiť, že sa to dozvie profesor Snape?”

“Jasné,” súhlasil Harry Sadol si vedľa Olivera a niekoľkých ďalších členov tímu a rýchlo sa zapojil do hlasnej diskusie o najzaujímavejších metlobalových témach.

Pri profesorskom stole, Snape sledoval toho neposlušného fagana ako úplne ignoroval zeleninu a preferoval mäso a zemiaky. Ešte horšie, napchával sa roládami a nalieval sa tekvicovým džúsom, popri čakaní, kým sa objaví hlavný chod. Zazrel tak spaľujúcim pohľadom, že Chrabromilčania na jednej jeho strane to pocítili a ustúpili. Katie Bellová rýchlo drgla Pottera a niečo mu zašepkala do ucha. Tá malá potvora sa zarazila, rýchlo sa pozrela k profesorskému stolu, potom sa poriadne začervenala. Moment neskôr si nakopila na tanier zeleninu, na veľké pobavenie Katie a Olivera.

“Hmm. Vidím, že Harryho stravovacie návyky prechádzajú dramatickou zmenou,” zamrmlala McGonagallová do jeho ucha. “Že by to bolo tvojim vplyvom, Severus?”

Venoval jej povýšenecký pohľad. “Očakával by som od vás ako od jeho vedúcej fakulty, že uplatníte svoj vplyv a vysvetlíte mu, že čokoládové žabky nie sú vhodnou formou výživy. ”

Vzdychla si. “Oh, Severus, v živote toho veľa nedostal. Určite jedna žabka alebo dve–“

Prestal ju počúvať. Typická mizerná Chrabromilčanka. Presne ako hovoril Albusovi- príliš zameraná na chlapcovu tragickú minulosť, na to aby mu pomohla postaviť pevnú a zdravú budúcnosť. Dobre, ak mal byť tým zlým netopierom, tak nech je tak, ale Potter nebude vyrastať tak, aby sa z neho stal Chlapec-Ktorý-Prežil-Aby-Ignoroval-Zelenú-Zeleninu, ak mal k tomu ako jeho opatrovník čo povedať.

Keď prišiel na radu puding, Harry ho poctivo ignoroval... po tom čo poslal dúfajúci pohľad k profesorskému stolu. To čo vyčítal v Snapovej tvári bolo dostatočné na to, aby ho to uistilo, aby sa ani len nepokúšal ochutnať.

Oliver postrehol túto výmenu. “Povedal ti, že žiadny puding, však?” zašepkal Harrymu.

Harry vzdychol a prikývol.

“Chceš, aby som sa pokúsil nejaký ti prepašovať popod stôl?”

“Radšej nie.” Harry pokrútil hlavou, spomínajúc si na profesorovu vyhrážku, že nechá domácich škriatkov aby ho kŕmili. Stále si nebol celkom istý, čo sú domáci škriatkovia, ale predpokladal, že keby ho čokoľvek malo kŕmiť vo Veľkej sieni, bolo by to ešte oveľa ponižujúcejšie ako sa mu kedy snívalo.

Oliver sa obzrel k profesorskému stolu a striasol sa. “Hej, pravdepodobne bude lepšie to radšej neriskovať.” Pozrel sa na stôl. “Stavím sa, že by mu nevadilo, keby si si dal nejaké ovocie, ” povedal ukazujúc na ovocné misy položené na stole.

Harry si zahryzol do pery. “Naozaj?”

“Hej, to je prakticky ako zelenina.”

Harry si spomenul na to, ako mu dal profesor jablko na olovrant, po tom, čo mu skonfiškoval čokoládovú žabku. Natiahol sa opatrne ku ovociu a sledoval pri tom profesorský stôl. Na prikývnutie jeho profesora si vydýchol a vzal si banán a nejaké hrozno. “Díky!” povedal Woodovi.

“Žiadne strachy, drobec,” usmial sa starší chlapec. “Musím predsa udržať nášho stíhača v top forme!”

Po večeri sa Harry vrátil do klubovne spolu s Nevillom, Deanom a Seamusom – starší študenti sa ostali učiť. Keď došli k portrétu, zastavila ich McGonagallová. “Pán Potter,” zavolala, “Profesor Snape ma požiadal, aby som vám pripomenula, že sa máte dostaviť do jeho pracovne zajtra ráno o 10.” Pozrela sa na neho zblízka. “V mojich poznámkach to nie je poznačené ako trest, pán Potter, takže ak tam nechcete ísť, nemusíte... Chcete aby som sa porozprávala s profesorom Snapom o tom, aby vás prepustil z toho stretnutia, alebo je to v poriadku?”

Usmial sa na ňu. “To je v poriadku, pani profesorka. Hej, Neville- možno by si aj ty chcel ísť so mnou?”

Longbottomovi zabehlo a zbledol. “Čo? Prečo?”

“Môžeš si pozrieť moju izbu – je perfektná–  a chcel by som požiadať profesora Snapa aby ma nechal variť elixíry spolu s ním. Možno ak pôjdeš so mnou, dostaneš zopár tipov, čo ti pomôžu v triede. ”

McGonagallová na neho zízala s otvorenými ústami. “Vy – čo – ale – Severus – eh?”

Pozerala sa za chlapcami kým neprešli cez otvor za portrétom, Harry sa stále vytrvalo snažil presvedčiť Nevilla, aby s ním išiel k Snapovi. Začala konverzáciu s istými obavami o tom, ako sa mal Harry pri Severusovi. Ale teraz, presvedčená Harryho správaním, zistila, že sa viac obáva, ako sa táto nová situácia dotkne Snapa. Úbohý Severus! Predpokladala, že on nemal ani len tušenia, v čom bol namočený...

06.12.2009 18:56:44
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one