Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Venované: Tanande, Hajmi50, Alcei, KiVi, Rikise, Jirkovi, Soraki, Anine, nalinke, Airiny, Tereznik, neky, koky, Pegy, drahokam, Exe, JSark, Arwenke, Mirande, kagome, Shelis, anneanne, SisterSeptember, Raven9, Lie, Rebeke, Falke, Lily, Mise, Vesper, Ailam, Gleti, Jituš, Alexii, Janke, Katie11, Teresse, Sanasami, léni, cat009, linterne, Katke, LeaBlance, Enedake, gigi, sailorke, jesssnape, Lucii, Nadin, Jane, ulite, Paulik666, AVE, victor, Sevikovi, zulik, MIRKOVI :-D

KAPITOLKU PRELOŽILA BIGGI :-), ktora by chcela byt v tejto kapitolke HARRYM .
Dobby

 

Dokonca aj po tom, čo madam Pomfreyová vyliečila hrče a odreniny, ktoré štyria prváci utrpeli pri bitke, Snape nebol presvedčený o tom, že je Harry v poriadku. Očividne Weasleymu bolo fajn – bol zvyknutý na potýčky so svojimi bratmi – a tá bitka vlastne rozvinula nepredstaviteľnú blízkosť medzi ním a Percym. Malfoy si podobne vychutnával svoju novo nadobudnutú popularitu miláčika zo Slizolinu.

Chlapcovo arogantné naparovanie sa bolo od prvej chvíle na Rokforte neakceptované jeho spolužiakmi z vyšších ročníkov – jedna vec bola presadzovať slizolinskú nadutosť medzi ostatnými fakultami, ale Malfoyovská nadutosť medzi slizolinčanmi bola niečo úplne iné – a bolo pre nich extrémnym potešením, keď mohli toho mladého chlapca bez milosti ponížiť pri každej príležitosti. V čase, keď Draco zistil, ako jeho správanie osamotilo celú jeho fakultu, bolo už príliš neskoro zjednať nápravu a plakanie nad  tým, ako s ním jednajú viedlo len k ďalšiemu zneužívaniu. Snape vedel až príliš dobre, ako dokáže celý príbytok plný slizolinčanov trápiť jedného z nich a aj keď Draco mal aspoň nezmyselnú spoločnosť v podobe Crabba a Goyla – niečo, čo si Snape nikdy neužil – bolo jasné, že život toho chlapca v Slizoline bol osamotený a nepríjemný.

Ale jeho správanie dnes, bolo pravým stelesnením slizolinských hodnôt – ochrana spolužiaka, získanie niekoho, kto mu kryl chrbát namiesto toho, aby tam vtrhol sám (ako by to spravil Chrabromilčan), ukázal fyzickú guráž, keď bolo treba a zákerne odhalil predošlé neobjavené zločiny porazeného nepriateľa, čím si zaručil, že v budúcnosti mu už nikto neublíži – a to všetko stačilo na to, aby svojim spolužiakom dokonale vytrel zrak. Draco si vychutnával Flintovo a Jonesovej očividné uznanie – aj keď títo prefekti mu v tichosti vysvetlili, že ak sa ešte niekedy bude správať tak nepremyslene naduto, mohol by znova pocítiť ako jeho spolužiaci používajú jeho chrbát na precvičovanie bodacieho kúzla.

Počas svojho deviateho večera na Rokforte, Draco mylne predpokladal, že ako dedič Malfoyovcov mohol beztrestne odsotiť tretiaka pri čakaní v rade do sprchy. Flint si túto udalosť všimol a radšej ako by dovolil, aby ten naštvaný tretiak strčil Dracovu hlavu do záchodu,  prehol Draca cez operadlo gauča v klubovni, prilepil ho na miesto a zvolal spoločný „Fakultný nácvik paľby na terč“. Nasledujúcich dvadsať minút Dracovi ukázalo že: a) Uterák okolo pása (ktorý mu bol jediný povolený až po spanikárenom prosíkaní) bol úplne neadekvátna ochrana proti bodacím kúzlam, b) diskrétnosť a pokora sú kritickými vlastnosťami pre prežitie a c) budúce namyslené poznámky o Malfoyovskej nadradenosti by jednoznačne mali za následok extrémne boľavý a dobodaný zadok. Po tomto absolútne netúžil zažiť znova niečo podobné. Ako výsledok, Draco si teraz nesmierne cenil svoje novo nadobudnuté postavenie medzi svojimi spolužiakmi a nehodlal urobiť nič, čo by ho mohlo ohroziť.

Aj Hermiona získala reputáciu ako “ľadovo chladný nakopávač zadkov” čo bolo oveľa zábavnejšie ako “neskutočne dobrá a poslušná šprtka”, a to, že mala Jonesovej schválenie iba spríjemnilo celú túto vec. Potom očividne, Snape si všimol, že ostatné deti pri tej bitke neutrpeli žiadne trvalejšie zranenie – vlastne práve naopak.

Naproti tomu, Harrymu to otriaslo predstavou bezpečia na Rokforte. Ten chlapec sa práve začal cítiť v bezpečí pred jeho svinským bratrancom, keď bol vystavený niečomu, čo vyzeralo ako ďalšie kolo Lovu na Harryho. Snape naštvane zaškrípal zubami. Tí štyria Bystrohlavčania nepochybne spôsobili tomu krehkému Potterovmu faganovi obrovskú psychickú ujmu a zasa to bude len na Snapovi, aby pozbieral všetky črepiny.

Po tom, čo vyprevadil ostatných študentov do ich spoločenských miestností, Snape odpochodoval spolu s Harrym do jeho bytu. Chlapec síce vyjadril svoje prekvapenie nad tým, že sa nemá vrátiť spolu s Ronom a Hermionou do Chrabromilskej veže, ale Snape nechcel, aby sa blížiaci sa kolaps toho chlapca odohral, keď bude sám, s výnimkou jeho idiotských spolužiakov. Ako Longbottom alebo Weasley, tí by určite nevedeli, ako reagovať pri posttraumatickom šoku. Snape si posmešne odfrkol už len pri tej predstave.

Harry sa ponad rameno pozrel na svojho opatrovníka. Presne ako očakával, Snape celý čas prešľapoval pri Madam Pomfreyovej, kým v nemocničnom krídle prehliadala Harryho. Čaromedička ho už dokonca takmer prekliala, keď trval na tom, aby svoje diagnostické kúzlo zopakovala dvakrát, pre prípad, že by pri prvom raze niečo nechtiac prehliadla. Nakoniec profesora prilepila na stoličku vedľa Harryho postele a vyhrážala sa mu, že ho kúzlom umlčí , ak sa ešte bude pokúšať hovoriť jej, ako má robiť svoju prácu.

Harry na ošetrovateľku zazrel – ako sa opovažuje rozprávať sa s jeho profesorom, ako keby bol malé decko?! – ale ona jeho hnev pochopila ako znak bolesti a dala mu extra dávku analgetického elixíru. Harry vzdychol; musí viac popracovať na svojom zazeraní, ak chce aby bolo tak odstrašujúce ako zazeranie jeho opatrovníka.

Snape sa pozrel na malého chlapca vedľa seba a zamračil sa. Prečo ten malý fagan vzdychal a vyzeral tak skľúčene? Trápil sa kvôli tomu akým je populárnym terčom? Robil si starosti tým, kto bude ďalší, čo na neho zaútočí?

Harry znovu kradmo pozrel na Snapa. Oooh, profesor vyzeral deprimovane. Stále sa hneval na čaromedičku, alebo sa chystal vyhrešiť Harryho za jeho drzosť, keď sa spýtal, či nemôže ísť najprv na večeru a až potom na ošetrovňu? Harry si hrýzol spodnú peru. Nechcel sa tak hádať so svojim opatrovníkom na verejnosti, ale nechcel ani pred všetkými vyzerať ako nejaký ufňukanec a navyše bol naozaj hladný... Jednoducho to z neho vyletelo úplne bez rozmýšľania a potom, skôr ako to mohol zobrať späť, zamiešal sa do toho Ron a profesor Dumbledore prehlasoval profesora Snapa priamo pred všetkými ostatnými.

Harry sa zavrtel. On vlastne nebol neposlušný, ale celkom určite sa nesprával moc dobre. Keby niekedy takto odvrával Dursleyovcom (a ešte k tomu na verejnosti!), minimálne týždeň by musel robiť 2x viac domácich prác a k tomu by ho ešte strýko zmlátil opaskom po holom zadku. Bol si istý, že profesor Snape by s ním takto nejednal, ale nebol to strach z blížiaceho sa trestu, prečo sa cítil tak mizerne; bolo jasné, že potopil profesora a zosmiešnil ho pred ostatnými profesormi.

Snapovo zamračenie sa ešte zintenzívnilo, keď sa výzor toho fagana zmenil na ešte utrápenejší. Mal pravdu – ten chlapec bol napokraji zrútenia. Len čo sa za nimi zatvorili dvere ich bytu, Harry sa otočil k Snapovi s priškrteným plačom. “Mrzí ma to!” vychrlil a slzy sa mu začali kotúľať dolu lícami. “Prosím nehnevajte sa veľmi!”

Snape zarazene zažmurkal. “Za čo, pre boha, sa teraz ospravedlňujete, vy bláznivé decko?” požadoval, ťahajúc Harryho do jeho detskej izby a vyťahujúc jeho pyžamo.

Harry potiahol nosom a zvesil hlavu. “Mrzí ma, že som bol zlý.”

Snape zaškrípal zubami a posadil sa na posteľ a postavil fňukajúceho chlapca pred seba. To si ten chlapec vážne myslel, že ten útok vyvolal on? Alebo že nebolo správne, že im bitku opätoval? V tom prípade by nikdy nebol schopný čeliť Voldemortovi. Temný pán by pri ich prvom stretnutí  len falošne zafňukal a Harry by k nemu vyplašený a s výčitkami svedomia hneď pribehol. Mrzí ma to! Bolelo to? Viem, že som nemal použiť také podlé kúzlo! Je to moja vina! “Ty si nebol zlý. Boli to tí štyria Bystrohlavčania, ktorých činy boli zavrhnutiahodné.”

Teraz pre zmenu Harry zmätene zažmurkal. “Čože?”

“Čo?” požadoval Snape. Ako mohol Harry nechápať toto tvrdenie? Oh, možno že “zavrhnutiahodné” bolo príliš veľké slovo pre Chrabromilčana. Pošúchal si koreň nosa. “Ty si nebol zlý,“ zopakoval pomaly dúfajúc že štyri jednoslabičné slová budú dosť jasné. Ak nie, čo iné môže urobiť? Nakresliť mu obrázok?

“Áno, bol som,” hádal sa Harry, mračiac sa.

“Nie, nebol si!” Typické zneužívané dieťa – vždy si myslí, že si zaslúži len také zaobchádzanie, aké dostane.

“Ale áno, bol som!” Harryho to už trochu unavovalo, že profesor stále prehliadal jeho správanie, obzvlášť keď sa to zlé odrazilo na ňom. Profesor Snape by mal prestať byť ku každému taký milý! Dovolil riaditeľovi a čaromedičke a dokonca aj Harrymu, zájsť príliš ďaleko keď s ním jednali takmer bez rešpektu. Mal by si viac stáť za svojim.

“Potter,” vyrazil Snape zo seba, “nebola to tvoja vina, že ťa tí chlapci napadli.”

“Oh, to viem!” Harry prevrátil očami. Potom sa rozžiaril. “Videli ste, ako som ich zmlátil? Presne ako ste povedali, však? Dokonca aj Marcus povedal, že sa mi to podarilo! A použil som aj to nové kúzlo!”

“Er, áno.” Snape bol teraz veľmi zmätený. Predpokladalo sa, že u tých čo zažili nejakú traumu dochádza k takým prudkým zmenám nálady?

Potešený očividným uznaním jeho opatrovníka, Harry sa vyšplhal tomu mužovi na kolená. “Mali ste ma vidieť!” povedal nadšene, pripravený demonštrovať svojmu profesorovi celú bitku. “Jeffreys išiel takto a ja takto PRÁSK! A mali ste vidieť, ako sa mu po tom pustila krv z nosa! A potom som použil ‘Accio!’ a prútik toho druhého chlapca priletel ku mne a ten ďalší chlapec padol na zem, BUM, a potom, keď sa pokúsili chytiť ma, urobil som toto – “ a Harry sa začal nejako zvíjať, až sa Snape obával, či nedostal nejaký záchvat. Schmatol toho chlapca skôr, ako sa stihol zošmyknúť z jeho kolien rovno na zem. „ a nemohli ma udržať! A potom som spravil toto HEI-IÁA!” Harry veľmi dobre napodobnil výkrik pri karate a vykopol, čo ho odhodilo rovno na hruď jeho opatrovníka. “A potom –“

“Áno, áno, pán Potter. Ja tomu rozumiem,” prerušil ho Snape rýchlo. „Očividne ste robili to, čo som vám kázal... Veľmi dobre.” Pokúsil sa vysúkať zo seba nezvyčajnú pochvalu a Harry hrdosťou priam zažiaril.

“Ale potom, za čo sa ospravedlňujete, vy bláznivé decko?” požadoval.

“Oh.” Harryho výraz sa zachmúril. “Za to, že som bol drzý.”

Snape sa zamračil, pokúšajúc sa spomenúť si o čom to decko vlastne bľabotalo.

Harry sťažka prehltol, keď videl ako sa profesor zamračil. Mal pravdu, ten muž sa hneval. “Nechcel som byť drzý, len som bol hladný a nerozmýšľal som…”

“To sa vám stáva často, Potter. Musíte najprv premýšľať až potom jednať,” vyprskol Snape automaticky, aj keď sa pokúšal zistiť, na čo ten chlapec vlastne narážal.

“Áno, pane,” zamrmlal Harry žalostne, ukradomky pozerajúc na toho muža spoza svojej ofiny. “Už nikdy sa s vami nebudem hádať na verejnosti. Nechcel som vás zosmiešniť. Prosím nehnevajte sa na mňa..”

Snape zažmurkal. Ten chlapec prežil útok starších študentov v prevahe štyroch na jedného, čo je niekoľko stoviek kíl prevahy, a mnoho rokov skúseností s mágiou navyše. Len o chlp unikol ťažkým zraneniam, ak nie dokonca smrti a to len vďaka úplne nečakanej podpore rivalskej fakulty. Utrpel dosť škrabancov aj nejaké hrče na hlave, pri ktorých by priemerný 11-ročný chlapec odišiel uplakaný do postele, ale jediná vec, ktorá ho trápila, bolo to, že bol trochu drzý na svojho opatrovníka vďaka zvýšenej hladine adrenalínu v krvi po tej bitke?

Snape sa zamračil. Ten chlapec očividne potláčal a popieral svoje pravé emócie a premenil ich na nezmyselnú starosť o to, že ponížil Snapa pred ostatnými. Ako keby sa Potter o niečo také niekedy staral!

“Prosím, profesor!” Harryho zvedavosť vzrástla, keď videl profesorovo zamračenie. Presvedčil toho muža, aby sa ho zbavil? Harry by pochopil, prečo by profesor nechcel takého nezdvorilého chránenca. “Mrzí ma to! Ak chcete, pred všetkými sa vám zajtra ospravedlním, alebo –“

“Už ticho, Potter,”  schladil ho Snape. Áno, ten chlapec si očividne zamieňal svoje pocity. Bude lepšie šupnúť ho do postele a nechať ho oddychovať. Vyzliekol Harryho habit, krčiac nosom nad tým, ako sa pri tej bitke strašne zaprášil.

“Chcete ma zbiť?” ponúkol Harry, prekvapene, no nie odmietavo. Ak ho profesor vyzliekal preto, aby ho mohol zbiť, možno že to znamená, že si ho nechá.

“Nebuďte absurdný, Potter!” zazrel Snape, naštvaný ďalším náznakom toho, že ten chlapec si myslel, že si zaslúžil ten útok a bitku. “Moc dobre poznáte moje pravidlá o telesnom treste. Neurobili ste nič, čím by ste si zaslúžili capnutie po zadku.”

“ Ale – ale – povedal som –“ Harryho slová boli tlmené, keď mu Snape vyzliekal sveter. “Aaau!” zajačal, keď mu golier prešiel po boľavom mieste vo vlasoch.

“Hmf.” Snape nahmatal – prekvapivo nežnými prstami – zvyšnú hrču na Harryho temene. “Budem vám na to musieť doniesť ďalší elixír. Pán Potter, očividne ste pri tej bitke utrpeli úraz hlavy. Preto vás nemôžem považovať za zodpovedného za to, že ste potom boli trochu impulzívnejší pri vyjadrovaní.”

Harry zažmurkal. “Vážne?”

“Áno. A teraz tu prestante stáť, ako keby ste práve videli baziliska a oblečte si pyžamo.”

“Ale ešte je skoro na to, aby som šiel spať!” sťažoval sa Harry automaticky. “Nie som unavený!”

“Ale samozrejme že ste,” informoval ho Snape autoritatívne, rozväzujúc mu kravatu. “Práve ste prežili nepríjemný zážitok.”

Harry sa poškrabal na nose a rozmýšľal o tom, kým profesor Snape pokračoval v jeho vyzliekaní, aby sa mohol obliecť do pyžama, ako keby bol nejaké batoľa. Nepríjemný zážitok? Vážne? Harrymu to vôbec nepripadalo také neobvyklé. Už dávno bol na to zvyknutý, že kedykoľvek ho môže niekto prepadnúť – jeden z vedľajších účinkov toho, že mal Dudleyho za bratranca. Jediný rozdiel v porovnaní s dneškom bol v tom, že nielen, že sa mohol brániť, ale dokonca mal aj pomoc v podobe celej armády spojencov.

Ale možno že profesor Snape si robil starosti, že priveľa emóci – dokonca aj dobrých emócií – bolo vyčerpávajúce. Ak by to bola pravda, potom áno, Harry by mal byť dosť unavený, lebo sa nikdy v živote necítil taký chránený a v bezpečí, ako sa cítil tu na Rokforte. A to všetko bolo len preto, že profesor Snape zistil, akí k nemu boli Dursleyovci zlí a zobral ho od nich preč.

Snape si spokojne oddýchol, keď sa mu podarilo pretiahnuť pyžamový vrch cez ten neporiadny mop čiernych vlasov. Dostať neposlušné deti do pyžama nebolo ani zďaleka také ťažké, ako sa písalo v knihách. Očividne stačil len tvrdý prístup k tým malým obludám.

Siahol na Harryho opasok a chlapec zvreskol a odskočil, zvierajúc si pás. “Profesor! Môžem to urobiť sám!” protestoval pobúrene.

Snape vstal. “Tak potom to urob hneď. Za chvíľu sa vrátim s tým elixírom na tvoju hlavu a ak nebudeš úplne prezlečený, tak budeš znášať...” urobil dramatickú pauzu, “Následky.” Odišiel z miestnosti a habit za ním povieval.

Harry za ním ohromene zízal. Následky? Wow. Týmto sa mu ešte nikdy nevyhrážal. Ani si nebol istý, čo to vlastne je, ale znelo to dosť hrozivo, takže sa okamžite nasúkal do pyžamových nohavíc.

Snape sa vrátil do izby a našiel tam chlapca v pyžame obklopeného rozhádzaným, pokrčeným oblečením. “Prezliekol som sa!” poukázal Harry hrdo, potešený, že profesorov návrat prekonal o dobrých 30 sekúnd.

“Gratulujem,” povedal majster elixírov sucho. “Vypi to.”

Harry zavrčal, lebo vedel, že to bude chutiť odporne, ale stále bol trochu nervózny z tých Následkov, tak urobil to, čo mu profesor prikázal. “Uggggggh! Ako to, že nikto iný nemusí brať extra dávky elixírov?” zakňučal a kútikom oka pozrel na Snapa.

Ako dúfal, profesor sa na to chytil. “Lebo, ty spratok, nikto iný nie je môj zverenec, pod mojou ochranou a starostlivosťou,” vyprskol Snape. Harry po tých slovách cítil hrejivé teplo šťastia. Miloval to, keď bol profesor taký ochranársky a ukazoval mu, ako veľmi sa o neho stará. “Teraz odchod do kúpeľne a umy sa.” Chytil Harryho za ramená, otočil ho a trochu ho poltačil. “Švihaj – ako sa asi zbavíš chuti toho elixíru, ak si nevyčistíš zuby, ty hlúpy chlapec?”

Harry šťastne odišiel do kúpeľne. To bol celý jeho profesor – dal mu elixír tesne predtým ako si vyčistil zuby, takže mentolová zubná pasta mohla zmyť tú odpornú chuť. Madam Pomfreyová nebola taká ohľaduplná. Ona im len dala všetky tie liečivé elixíry na ich škrabance a hrče, bez toho, aby im k tomu podala čo i len pohár vody. Áno, mala veľa práce, ale profesor Snape by na takú vec nikdy nezabudol.

Snape sa poobzeral po izbe a zlostne sa zamračil. To dieťa tu bolo len pár dní a už to tu vyzeralo, ako keby sa tadiaľto prehnalo stádo hipogrifov. Zohol sa, aby zodvihol chlapcovo oblečenie a odložil ho tam, kam patrí. Ako to bolo, o tých adolescentných chlapcoch a rozhadzovaní vecí sem a tam? Niekto by o tom mal napísať knihu: Podvedomá produkcia magického chaosu u násťročných chlapcov.

Keď sa otočil od skrine a úhľadne uložil Harryho topánky na podlahu, ten fagan sa vynoril z kúpeľne, vydrhnutý do ružova a s úsmevom na tvári. No úsmev mu z tváre zmizol, len čo sa pozrel na posteľ. “Ešte nechcem ísť spať!” zakňučal. “Je to príliš skoro!”

“Zalez. Do. Postele.”

Harry zazeral do podlahy, ale pomaly sa šuchtal ku posteli – znova s urážlivou pomalosťou –  vyštveral sa na posteľ. “Nebudem spať!” vyhlásil rezolútne. “Budem tu len ležať, zízať na strop a nudiť sa. Neprinútite ma zaspať.”

Snape zodvihol jedno obočie a Harry sa náhle začudoval, či nezašiel príliš ďaleko. Len to, že nechcel ísť spať, neznamenalo, že mohol byť taký drzý. Neospravedlnil sa práve za tú istú vec? A aj keď tento raz to nebolo na verejnosti, možno profesor Snape už nebude taký zhovievavý – s úrazom hlavy či bez neho.

Harry si oneskorene spomenul, že naposledy, keď bol v profesorovom byte a sťažoval sa na to, že sa nudí – dúfajúc že profesor to vezme ako pozvánku zahrať si s ním Rachotiacu sedmu alebo Mini Metlobal – no on namiesto toho vzal Harryho ku stolu, dal mu brko a pergamen a prikázal mu opisovať článok z Majstrovského prehľadu elixírových ingrediencií Majstra elixírov: 1500 ingrediencií, bez ktorých sa nedá žiť. Najbližších 45 minút strávených opisovaním stránok z prehľadu ingrediencií ho naučilo, že plakanie nad tým že sa nudí priamo pred Majstrom elixírov, nie je zrovna najrozumnejší nápad na svete. Ale na druhej strane, na Harryho veľké uspokojenie, to viedlo k niekoľkým hodinám stráveným spoločne v elixírovom laboratóriu.

Ale keďže pochyboval, že profesor by ho dnes zobral do svojho laboratória, Harry naozaj nechcel sedieť a prepisovať hromady článkov s informáciami o ingredienciách do elixírov. Keby to bolo na ňom, radšej by ležal vo svojej pohodlnej posteli a premýšľal nad tou Veľkou Bitkou. Nervózne sa pozrel na profesora. Prešvihol to? Chystal sa ten muž priniesť mu ten prehľad ingrediencií?

Snape zúžil oči pri pohľade na chlapcovu neústupnosť. Vôbec ho neprekvapovalo, že ten malý zloduch mal toľko energie – určite mu v žilách stále kolovalo priveľa adrenalínu a tie prudké zmeny nálad – od uplakaných ospravedlnení až po podráždený vzdor – boli len ďalším dôkazom príliš unaveného, vystresovaného a emocionálne vyčerpaného stavu jeho mysle. Mohol by mu podať Elixír na upokojenie, ale ten chlapec dnes už dostal poriadnu dávku elixírov. Radšej sa s tým vysporiada muklovským spôsobom – pevnou rukou.

“Ľahni si na brucho,” prikázal a posadil sa na posteľ.

Harryho oči sa rozšírili. Ok, technicky bol neposlušný – alebo pri najmenšom sa o to pokúšal – ale neočakával, že to profesora tak sklame. Očividne sa ten muž rozhodol, že už mal dosť Harryho drzosti. Hlúpy, Harry! Tak hlúpy! To takto sa mu zavďačuješ za to, že sa o teba tak stará? Ešte sa s ním aj hádaš?

Harry preglgol a urobil, čo mu prikázal, schmatol vankúš a zaboril do neho tvár. Cítil ruku profesora Snapa, ako z neho stiahla prikrývku a pripravil sa na prichádzajúce capnutie. Vedel, že to nebude veľmi bolieť, ale zabolelo ho v hrudi keď vedel, že znova rozčúlil a sklamal toho muža.

Ale aj tak bolo divné, že profesor neodokryl aj jeho zadok a prikrývku nechal ležať tesne nad ním. To sa chce uistiť, že ma to nebude bolieť, keď nechá tú prikrývku ako nejaký tlmič? Keď sa Harry čudoval o čo vlastne ide, profesorova pevná ruka sa na neho vrhla a začala trieť jeho chrbát.

“Uvoľni svaly, ty nemožný spratok,” prikázal Snape stroho. Mohol hladiť tú malú príšeru, no neznamenalo to že sa stával sentimentálny a rozcitlivený. “Vyčisti si myseľ. Uvoľni sa.”

Harry vydal tlmený prekvapený výkrik, namiesto toho, aby ho poriadne vyhrešil, jeho profesor mu začal masírovať chrbtové svaly, upokojujúc tak napätie po celom dni. Harry sa zasa raz musel čudovať, aký je profesor nedôsledný, čo sa týka disciplíny a robil si starosti, že ostatní študenti to iste musia zneužívať. No potom ho opustili všetky súvislé myšlienky, keď mužov zamatový hlas a silné prsty odstránili všetko napätie a stres.

“Mmrglph,” zamumlal Harry čistým blahom, keď sa profesor natiahol a jemne mu masíroval temeno hlavy. Cítil sa, ako by sa vznášal na obláčiku a jeho svaly sa úplne uvoľnili a všetok stres a napätie sa z nich vyparilo.

“Vyčisti svoju myseľ. Predstav si, že si obklopený zamatovou temnotou. Si ňou obklopený a vznášaš sa v prázdnote. Nič ti nemôže ublížiť. Nič ťa netrápi. Nič sa ťa netýka. Si v bezpečí a chránený,” profesorov nízky hlas hypnoticky priadol a Harry sa uvoľnil ešte viac, prakticky sa roztopil na matraci, keď sa jeho telo aj myseľ zbavili vzrušenia po celom dni.

“Vznášaš sa v nekonečnej temnej prázdnote –“

“Lietam,” zamumlal Harry, čím prejavil poslednú štipku svojho vedomia.

“Čo?”

“Nie vznášam. Lietam’,” zamumlal Harry. “Mám rád lietanie.”

Snape prevrátil očami. “Fajn. Lietaš. Lietaš v prázdnote. Tvoja myseľ je pokojná, tvoje telo je uvoľnené. Nič sa ťa netýka. Nikto ťa nevidí.” Pod svojimi prstami cítil, ako sa chlapcove svaly úplne uvoľnili, dych sa mu spomalil a prehĺbil. Ha! Asi toľko k pánovi ‘Nepôjdem spať a vy ma nedonútite’, pomyslel si samoľúbo. To by malo tomu spratkovi ukázať, kto má navrch. Prevádzal pomalú jemnú masáž a podmanivé mrmlanie, až kým si nebol istý, že chlapec už tvrdo spí.

Výborne. To bolo až odporne jednoduché. A to si robil starosti, ako toho chlapca naučiť oklumenciu. Očividne takáto schopnosť je veľmi potrebná pre Chlapca Ktorý Prežil, pre prípad, že by sa nejaký temný znalec Legilimencie pokúsil jeho myseľ roztrhať na kúsky, ale Snape sa obával, že pri chlapcovej minulosti nebude možné rozvinúť dosť dôvery k inej osobe, aby nasledoval jej inštrukcie, ako si vyčistiť myseľ. Jednoznačne si už nemusel robiť starosti. A toto bol náznak, že Harry bol takmer príliš dôverčivý, keď bez zaváhania nasledoval Snapove inštrukcie.

Snape sa rozhodol, že toto by mali robiť pravidelne – aby si chlapec zvykol čistiť si myseľ pred spaním. To by ho naučilo základy Oklumencie a pritom by ho to uvoľnilo, čo mu zabezpečí hlboký a pokojný spánok. A navyše zabráni ďalšej detskej pretvárke o tom ako „nie je unavený“. No fakt, že by to znamenalo, že sa bude musieť angažovať v pravidelnom večernom rituále s tou malou príšerou, bol samozrejme iritujúci. Mal predsa mnoho oveľa dôležitejších vecí na práci, ktoré by robil radšej, ako sedieť pri tom malom faganovi, upokojovať ho a uspávať ho svojimi slovami. Veď neinformovaný pozorovateľ by si dokonca mohol myslieť, že toho fagana rozmaznáva!

Snape zavrčal. On nebol nežný a starostlivý; tá uvoľňujúca masáž bola iba pomoc k tréningu oklumencie. To bolo všetko.

Pozrel sa dolu na svoju ruku, ktorá zo záhadných dôvodov práve uhládzala nabok ofinu z tváre toho malého hororu. Keď takto spal, bolo takmer možné úplne zabudnúť, aký je to vlastne nemožný spratok – vždy sa dostal do ťažkostí a spôsoboval chaos, kamkoľvek prišiel. Snape sa zamračil, premýšľajúc nad udalosťami toho večera. Ako sa tí Bystrohlavčania opovážili myslieť si, že môžu napadnúť Pottera? Ak by sa tam neobjavila Grangerová a ostatní chalani... Snape sa striasol, jeho ruka bola ešte jemnejšia, keď neprítomne hladil Harryho po hlave. Očividne začal chlapcovo opatrovníctvo dosť neskoro.

Počul hluk krbu a potom riaditeľov hlas, ako na neho zavolal. Rýchlo sa postavil z Harryho postele – nebolo by predsa dobré, keby ho tu našiel sedieť a hladkať toho fagana. Albus by si to celkom iste zle vysvetlil a myslel by si, že Snape sa stal sentimentálnym, skôr ako by mu došlo, že len aplikoval dôležité techniky k vyučovaniu Oklumencie.

Snape zatvoril za sebou dvere Harryho izby a išiel za riaditeľom. “Tu som, Albus,” zavolal.

“Ah, tak tu si, môj chlapče. Je Harry v poriadku?” Dumbledore sa pokúsil nazrieť ponad jeho plece, no dvere už boli zatvorené.

“Spí.”

“Hmm. To bola zaujímavá zmena udalostí, však?”

“Ak považujete napadnutie a útok na prváka štyrmi študentami z vyššieho ročníka za ‘zaujímavé’.”

Dumbledorovi trochu pohasli iskričky v očiach. “Áno, pripúšťam, že som trochu podcenil riziko hroziace Harrymu od jeho spolužiakov. Nikdy by ma nenapadlo, že niektorí rodičia dokážu tak veľmi skaziť zmýšľanie svojich detí nenávisťou...”

Snape zodvihol jedno obočie. “Nie?” Ale v skutočnosti, Snape nebol vôbec prekvapený. Dumbledorovou najväčšou chybou, aspoň podľa Snapa, bola neobmedzená viera v to najlepšie v každom človeku. Čo dávalo ľuďom výhody, zahŕňajúce druhú (a tretiu a štvrtú...) šancu. To všetko sa dalo zneužiť. Hlboko v srdci, riaditeľ bol romantik, nekonečne veriaci, že každý by eventuálne urobil dobrú vec, len musel na to dostať dosť príležitostí. Naopak, Snapova podozrievavá povaha znamenala, že nedôveroval každému v dohľade a nanešťastie, príliš často sa ukázalo, že mal pravdu. Na druhej strane to znamenalo, že bol len málokedy prekvapený.

“Odhliadnuc od vášho prekvapenia, riaditeľ, verím, že teraz si uvedomujete hrozbu pre môjho zverenca a budete podporovať jeho urýchlené vyučovanie obranných kúziel?” Dumbledorov výraz bol smutný, ale súhlasne prikývol.

“A samozrejme, že ste vyhodili tých štyroch Bystrohlavčanov,” pokračoval Snape, i keď ani veľmi nedúfal, že by Dumbledore niečo také urobil. Riaditeľ neznášal vyhadzovanie zo školy a urobil by čokoľvek, aby takémuto konečnému rozhodnutiu zabránil, čo Snape veľmi dobre vedel. Na druhej strane, Majster elixírov sa takmer tešil na to, že sa tým štyrom chlapcom bude môcť pomstiť – nespomínajúc predstavu toho, čo im urobí jeho vlastná fakulta spolu s Levmi z Chrabromilu, keď nebude nablízku žiadny profesor. S vedomím, že majú Snapovo taktické schválenie, jeho študenti by určite nezmazateľne objasnili celému zvyšku školy, že vybrať si Slizolinčana je extrémne zlý nápad.

Snapove príjemné fantázie boli kruto rozbité, keď Albus vzdychol. “Áno, nemal som na výber.”

Snapovi padla sánka. “Čo? To vážne? Vy ste ich vyhodili? Všetkých štyroch?”

Albusove oči znovu šibalsky zaiskrili, keď videl Severusov ohromený výraz. “No dobre, Severus, ja veľmi dobre viem, že by si mi nikdy nedovolil urobiť niečo iné. Ani keby ten útok tých chlapcov nemal tak jasne vražedný zámer, ty si sa vyjadril, že Harryho bezpečnosť berieš extrémne vážne. Vedel som, že by si mu nedovolil zostať na Rokforte, ak by tu ostali tí, čo ho napadli, a vďaka tejto okolnosti to bolo samozrejme iba fér, že tí útočníci budú tí, ktorí opustia Rokfort.” Albus sa na neho ostro pozrel. “Nie že by sa tí chlapci snažili zmeniť moje rozhodnutie. Až príliš sa obávali toho, čo by sa im mohlo stať, keby ostali na škole. Myslím, že verili, že ich vlastná bezpečnosť by mohla byť... v ohrození.”

“Ale, ale,” Severus zodvihol jedno obočie. “Prečo by si to mysleli?”

Albus sa neobťažoval odpovedať. Namiesto toho pokračoval: “Ako dôsledok tejto ich viery, všetci štyria sa rozhodli ku všetkému sa priznať. Nemal som inú možnosť – musel som privolať Aurorov a tí ich odviedli. Predpokladám, že páni Peterson a O’Leary budú hneď po vypočutí prepustení k rodičom, ale Jeffreys a Smythe budú zrejme čeliť väzeniu.”

“Dobre,” vyprskol Snape, nez súcitu.

Dumbledore unavene vzdychol. “Nie, Severus. To nie je dobré. Je to veľmi smutné, vidieť tú mladosť a potenciál premárnenú na zatrpknutosť a starú nenávisť.”

“Oni urobili svoje rozhodnutie, riaditeľ, a teraz musia niesť zodpovednosť za svoje činy. Nie je to práve to, čo by ste do tých detí mali vštepovať?”

Albus mierne mykol ramenami. “Predpokladám, že áno …”

“A akú správu by ste poslali ostatným študentom, nespomínajúc Har – er, Potterovho fagana – ak by ste ich nevyhodili zo školy?”

Dumbledore ho potľapkal po pleci. “Ďakujem za tvoj pokus, povzbudiť ma, môj chlapče.” Snape sa zamračil, to teda vôbec nebol jeho úmysel! “Ale musím priznať, že som sem neprišiel len pre tvoju útechu. Mám nejaké zlé správy. ”

Snape stuhol. “Čo?”

“Keď prišli Aurori vyzdvihnúť tých chlapcov, informovali ma, že Sirius Black utiekol z Azkabanu.” Dumbledore stíchol, sledujúc mladšieho muža s obrovským znepokojením.

Snape nasadil na tvár nepreniknuteľnú masku. “Vedia, ako sa Blackovi podarilo utiecť?” spýtal sa hlasom úplne zbaveným všetkých emócií.

“Ministerstvo sa snažilo udržať to v tajnosti, preto sme o tom neboli informovaní skôr, ale jeden z Aurorov mi povedal, že pred pár dňami objavili v Blackovej cele jeho ilúziu. Neboli schopní zistiť, ako sa Blackovi podarilo získať prístup k prútiku – jediné čo vedia povedať je, že niekto mu ho tam prepašoval pod zámienkou návštevy iného väzňa. Už vypočuli všetkých návštevníkov väzenia z niekoľkých minulých mesiacov, no nikoho nezatkli.”

“Odpoveď je iste očividná,” usmial sa Snape ironicky, potešený, že Albusov etický kódex mu nedovoľoval použiť Legilimenciu. “Určite v tom musí byť zapletený ten vlkolak.”

Albus vzdychol. “Och, môj chlapče, keby si sa tak dokázal povzniesť ponad staré urážky. Aurori Remusa vypočúvali už dvakrát – druhý raz s použitím Veritasera – a nevedel nič o tom, kde sa Black teraz nachádza a dokonca ani nebol v Azkabane a ani nebol zapletený do jeho úteku.” Snapovi sa podarilo zabrániť tomu, aby si od úľavy vydýchol. Nečakal, že by použili Veritaserum, no vďaka Remusovmu stavu ho to vôbec nemalo prekvapiť. Bolo veľmi jednoduché dostať povolenie k použitiu Veritasera na vlkolaka.

Rázne potlačil nedobrovoľný pocit uznania pre Lupina. Očividne jeho status záškodníka bol zaslúžený, keď dokázal prekabátiť Aurorov dokonca aj pod vplyvom Veritasera – nie že by vlastne niekedy musel klamať, ale Remus očividne odpovedal veľmi opatrne. Dobre, že tomu vlkovi Snape nepovedal nič viac o Blackovom úteku ani o tom, kam ho zašil.

“A navyše, Remus má prácu na kontinente – Taliansko je oveľa tolerantnejšie k lykantropii – a bol schopný preukázať, že jeho diskusie s novým zamestnávateľom sa odohrali skôr, než Sirius utiekol. Nie je možné, aby v tom bol zapletený, aj keď si myslím, že ťa poteší, keď ti poviem, že čoskoro bude žiť za morom.” Snape sa zachechtal. “Obávam sa, že ministerstvo nemá najmenšiu šancu Siriusa nájsť a tie správy o jeho úteku sa pomaly dostávajú na verejnosť – preto mal ten Auror pocit, že mi to môže povedať. Som si istý, že táto informácia ťa znepokojila, Severus, ale neverím tomu, že Sirius by bol taký hlúpy, aby šiel po Harrym – alebo po tebe.”

“Na rozdiel od vás, Albus, ja som presvedčený, že Blackova idiocia nepozná hranice. Urobím vhodné opatrenia, aby som sa uistil, že sa nič nestane ani tomu faganovi, ani mne.”

Dumbledore prikývol a otočil sa na odchod. Pri krbe sa zastavil a otočil sa späť. “Ten Auror spomenul niečo zvláštne, Severus.” Majster elixírov zodvihol obočie, na čo Dumbledore pokračoval, “Pod vplyvom Veritasera, Remus trval na tom, že si je istý, že Sirius je nevinný. Amelia Bonesová, ktorá tam tiež bola, sa veľmi zaujímala o to, prečo by niekto vyjadroval takéto pochybnosti v prípade, ktorý bol dávno považovaný za uzavretý, a – svedomitá čarodejnica, čo ona skutočne je – znovu otvorila počiatočné vyšetrovanie v prípade Petrovho úmrtia a zabitia tých muklov.” Albus vyzeral znepokojene. “Obávam sa, že by to mohlo oživiť staré a bolestivé spomienky, môj chlapče. Samozrejme, že sa pokúsim zabrániť im v tom, ale...“

“Nie.” Snape zazrel na Albus. “Nerobte nič, čo by zabránilo Bonesovej vyšetrovaniu, riaditeľ.” No výborne – ja podstúpim všetky ťažkosti spojené s vytiahnutím toho bastarda z Azkabanu a Albus mi okamžite zničí všetku moju prácu.

Starý čarodejník na neho prekvapene hľadel. “Ale myslel som si, že spomienky na tie strašné časy – vraždu Lily a Jamesa – by boli dosť bolestivé pre teba aj pre Harryho.”

Snape zaťal zuby. “Pre toho chlapca bude lepšie, ak sa dozvie o Blackovej zrade a smrti jeho rodičov teraz, ako to že ho budeme držať v nejakej mylnej predstave ako napríklad, že jeho rodičia boli alkoholici a zahynuli pri dopravnej nehode,”  usmial sa ironicky, zazerajúc na riaditeľa.

Dumbledore očervenel pri tejto pripomienke neschopnosti Dursleyovcov. “Vidím, čo tým sleduješ, Severus. Možno bude pre Harryho lepšie, keď bude vedieť pravdu, nech je akokoľvek bolestivá.” Pozrel sa lepšie na Snapa. “A ty, môj chlapče? Ako to zvládneš, počuť ešte raz o tom, ako bola Lily podvedená?”

Snape sa prinútil k posmešnému úškľabku. “Počuť o Blackových opovrhnutia hodných zbabelých činoch nebude bolestivé pre mňa, Albus. To skôr o Minervu by ste si mali robiť starosti.”

Dumbledore vzdychol nad týmto ďalším dôkazom Snapovej pretrvávajúcej zatrpknutosti. “Áno, myslím že máš pravdu. Dobre, tak potom by som ťa mal nechať, aby si sa mohol postarať o Harryho.” Ešte sa naposledy otočil späť. “Máš dôvod na to, aby si dnes bol veľmi hrdý na svoju fakultu, môj chlapče – tak ako je aj zvyšok školy.”

Snape sa pokúsil nevyzerať príliš samoľúbo. “Áno, boli dosť pôsobiví, však?”

Dumbledore na neho žmurkol. “Áno.”

Snape sa upokojil, až keď riaditeľ vošiel do krbu a pohltili ho zelené plamene. Dobre. Podarilo sa – alebo to aspoň tak vyzeralo. Čoskoro nastane neodvratný rozruch, keď sa na verejnosť dostane správa o Blackovom úteku, ale čoskoro ho nahradí nejaký iný škandál o nejakej celebrite alebo o nečakanom víťazstve v metlobale. Očakával, že Lupin sa mu už čoskoro ozve a potom toho vlkolaka privedie k Blackovi, aby sa o toho idiota mohol starať a uzdraviť ho. Ešte tak týždeň, alebo dva a pátranie po Blackovi by mohlo utíchnuť a čoskoro na to by mohol Black začať s jeho prácou s tými odpornými muklami. Snape potlačil úškrn – podarilo sa mu dostať dvoch záškodníkov za cenu jedného. Dursleyovcom už čoskoro skončia šťastné chvíle.

21.02.2010 22:11:41
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one