Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Venované všetkým, ktorí si obľúbili túto poviedku. Prajem príjemné čítanie.

„Čo tu do pekla robíte?“ pýtala sa Tučná pani.

„Otvorte,“ zamrmlal Snape portrétu, ktorý zakrýval vchod do Chrabromilskej veže.

„Určite nie,“ odpovedala povýšene. „Bež odtiaľto, malý Slizolinčan.“

„Už dlhšie nie som študent, vy hlúpa čmáranina. Som riaditeľ Slizolinskej fakulty a školský Majster elixírov, a chcem hovoriť s jedným z mojich študentov. Teraz otvorte!“

„Nie,“ odsekla ľahkomyseľne.

Snapeove oči sa zúžili. „Otvorte alebo bude –“

Po tom, čo to Snape povedal, chcel to v tom momente jednoducho urobiť, sa portrét otvoril a von vyšiel Chrabromilský tretiak. Zistil, že jeho cesta je zablokovaná hrozivou postavou ich najmenej obľúbeného profesora, zapišťal a spadol dozadu.

„Typický Chrabromilčan,“ uškrnul sa Snape. „Byerly, priveď Pottera.“

„Ja – ja – áno, pane!“ Byerly si stihol vydýchnuť, potom bežal preč. Tučná pani sa pokúsila zatvoriť vstup, ale Snapel zadržal rám portrétu a držal ho otvorený.

Vo veľmi krátkom čase, čo sa zdalo byť rýchlo pre polovicu Chrabromilskej veže. „Uhm, profesor Snape, pane, čo môžem pre vás urobiť?“ spýtal sa Oliver Wood, metlobalový kapitán, očividne bol nominovaný ako ich hovorca.  

„Priveďte Pottera,“ odpovedal s obomi, stručnosťou a hrozbou.

Wood preglgol. „Er, čo od neho chcete, profesor? Chcem tým povedať,“ rýchlo dodal, vidiac Snapeov výraz, „mal by som ísť pre profesorku McGonagallovú? Ak je Potter v nejakom druhu problému, potom by jej to malo byť oznámené...“

„Nežiadal som o vašu riaditeľku fakulty, iba Pottera,“ poukázal Snape s rýchlo vyprchajúcou trpezlivosťou.

„Láskavo ho vydajte.“

„Použije ho do elixírov!“ zaznel šepot z davu. „Čo ak ho plánuje vydať Smrťožrútom?“ pokračoval ďalší. „Idiot! On je Smrťožrút!“ povedal ďalší. „Nemôžeme mu Harryho vydať!“ „Rýchlo! Ukryte ho!“ „Hovoril som ti, že bol extra odporný na Pottera.“ „Išiel niekto pre McGonagallovú?“ „Odveďte Harryho do jeho izby!“

„Ehm, má Harry s vami trest?“ spýtal sa Wood neisto.

„Desať bodov strhávam Chrabromilu za dotieravosť,“ zavrčal Snape. Jeho oči zachytili vzadu v dave pohyb, akoby sa niekto cez nich pokúšal pretlačiť a nemal úspech. „A päť bodov strhávam každému, kto blokuje Potterovi cestu!“

Akoby dav roztrhla mágia a mohlo byť vzadu vidieť začervenaného Harryho. Dokonca sa začervenal ešte viac, potom sa ponáhľal dopredu.

Snape zaznamenal niektoré z ustaraných pohľadov študentov podozrivo sa otáčajúcich, keď Harry prišiel dobrovoľne dopredu. Chytil Harryho za golier okamžite, ako bol na dosah a vyhlásil, „Päť bodov strhávam Chrabromilu za šuchtanie, Potter!“

„Ale, profesor, ja som nebol –“ Potterove protesty boli prerušené s hundraním, keď Snape zdvihol svoju ruku, zdvihol Harryho na jeho špičky prstov a prerušil väčšinu z jeho výrazu.

Otočil sa a útočil ďalej, ťahal Harryho za sebou. Za sebou, keď sa portrét zatvoril, mohol počuť viacero reakcií, väčšina z nich obsahovala výraz „darebák“. Dobre, prinajmenšom už neboli rozhnevaní kvôli Potterovi. Hneď ako zahol za roh, prestal chlapca držať. Harry potiahol svoj golier a pozrel sa na Snapa s rozšírenými očami.

„Neargumentuj, keď odpočítavam body, ty bláznivé decko,“ vynadal mu Snape. „Iba stratíš viac za to, že si drzý.“

„Ospravedlňujem sa, pane,“ preglgol Harry. „Ale nepokúšal som sa neflákať. Naozaj! Len som ich nemohol prinútiť odstúpiť sa.“

„A vy si myslíte, že to neviem?“ žiadal Snape, chytil Harryho za rameno a ťahal ho popri sebe. „Nemám oči?“

„Ale – ale, keď to viete, prečo ste strhli body?“ spýtal sa zmätene Harry.

„Pretože vaši Chrabromilskí spolužiaci prišli s podozrením ohľadne vášho súhlasu s mojimi príkazmi,“ odpovedal Snape. „Vaša samoľúbosť napriek ich znepokojeniu bola považovaná za zvláštnu a Chrabromilčania s malými mozgami, nemajú radi zvláštnosti.“

Harry nad tým uvažoval, keď bežal popri Snapeovom boku. Konečne pochopil ten význam, zamračil sa.

„Nemyslím si, že Chrabromilčania majú malý mozog. Hermiona Grangerová je veľmi chytrá.“

„Hm. Naozajstný Bystrohlavčan v levej koži,“ povedal sarkasticky Snape.

Harry si hrýzol svoju peru. Nedokázal si predstaviť, prečo s ním chcel Snape hovoriť. Dokonca nemal v ten deň hodinu Elixírov. Naposledy v skutočnosti hovoril so Snapeom v to ráno po jeho treste, keď bol stále na Ošetrovni.

Snape vstúpil dnu a okamžite bol zatiahnutý do Pomfreyovej kancelárie. Po dlhšej dobe sa vynoril s dvomi jasnými červenými značkami na jeho lícnych kostiach, zatiaľ čo sa čaromedička objavila s pochmúrnym víťazstvom. Priviedla ho k Harryho nočnému stolíku a nakoniec ich oboch opustila, „A budem vás sledovať, Severus!“

„Potter,“ vrčal Snape.

„Áno, pane?“ Harry bol mierne optimistický. Snape mu dal sľub, tak divoko dúfal, že ten muž dodržal to, čo zamýšľal. Len preto, že ho zasiahol tak tvrdo, ako strýko Vernon, nemyslel tým, že nechcel pokračovať vo svojom sľube... Urobí to?

„Potter. Dlžím vám ospravedlnenie,“ povedal Snape s priškrteným tónom.

Harryho nádych sa zasekol v hrdle. Ospravedlnenie? Od dospelého? Prečo? Za čo sa mu Snape ospravedlňoval?

Ach, nie! Ospravedlňoval sa, pretože nemôže pokračovať v jeho sľube? Je riaditeľ odhodlaný nakoniec Harryho vyhodiť? To bola pravda, že jeho rukopis bol strašný a naozaj nevedel niektoré z vecí ako Grangerová, dokonca ani veľa o Čarodejníckom svete ako Ron, ale naozaj sa pokúšal, usilovne sa pokúšal. Bolo to len niekoľko dní! Iste by ho nenechali pokúšať sa o niečo ďalej predtým, ako sa  rozhodli, že bol naozaj neschopný netvor?

Ale nie, ak sa Snape ospravedlnil, potom to musí byť preto, že nemôže robiť veci, ktoré sľúbil o nevyhnaní Harryho alebo jeho vrátení k Dursleyovcom.

„To je v poriadku, pane,“ povedal takmer pohoršene s obrovskou hrčou, ktorá sa zrazu zjavila v jeho hrdle. „Nie je to vaša chyba.“ Sťažka zažmurkal, nútil sa zastaviť slzy. Nikto nemal rád ufňukanca.

Len dúfal, že strýko Vernon nebude príliš rozčúlený, keď by sa znova ukázal. Madam Pomfreyová mu práve dala nejakú odporne chutiacu medicínu, ktorá mala zahojiť všetky modriny a pomliaždeniny na jeho zadku, rovnako ako povrchové rany a hrču na jeho hlave. Naozaj teraz nechcel dostať ďalšiu bitku, keď sa cítil konečne lepšie.

„O čom rozprávate, Potter?“ žiadal profesor rozhnevane. Bol tu, skutočne sa ospravedlňoval študentovi a ten malý idiot ho počúval len z polovice. Ako sa môže opovažovať povedať, že to nebola jeho chyba! Naznačoval tým, že Snape bol kontrolovaný Voldemortovým duchom?

„S v poriadku,“ naliehal Harry, rýchlo si pretrel oči, keď sa objavili zradné slzy. „Ja viem, že ste sa pokúšali. S moja chyba. Mal som pracovať tvrdšie.“ Hoci pri všetkej poctivosti, naozaj nevedel, ako by mohol. Mohol zostať hore neskoro do noci, pokúsiť sa urobiť všetko, čo čítali a popracovať na jeho pravopise a učiť sa o čarodejníckej spoločnosti. „Bude to v poriadku. Pravdepodobne nebudú tak rozčúlení.“ Napokon, posledné slová jeho strýka pre neho boli, „Nebudú ťa mať o nič radšej ako my, ty malá obluda!“ strýko Vernon by sa pravdepodobne tešil, že mal pravdu. Mohol by Harryho ušetriť od bitky na deň, alebo dva. Možno dlhšie, dokonca, ak by dostal správnu prácu a namaľoval kôlňu v záhrade alebo niečo.

Snape v hneve zaškrípal svojimi zubami. O čom ten malý fagan blábolil? Prečo proste nemohol prijať ospravedlnenie, bude zlomyseľný rovnako ako jeho prekliaty otec, a nechá ho vrátiť sa do jeho žalárov? Ale nie, on teraz fňukal a mraučal a pôsobil akoby Snape vystrelil na neho bolestivé kliatby. Každú sekundu to teraz Poppy vezme útokom a tentoraz by pravdepodobne použila svoju hrozbu. Snape naozaj nechcel vidieť, čo by talentovaná čaromedička považovala za „vhodný trest za detské zneužívanie“. Ako sa opovažuje to malé monštrum takto zahrávať, aby dostalo Snapa do väčších problémov? „Prestaňte ihneď takto jačať, Potter!“

Potom ten spratok povedal niečo, čo upútalo jeho pozornosť: „Kto nebude naštvaný?“ Dumbledore a ostatný personál už bol pri ňom pobláznený, čo musel ten malý podlizovač veľmi dobre vedieť. Prečo by ho ináč Poppy fyzicky ťahala do jej kancelárie hneď ako prekročil prah Ošetrovne? Ak by nebol tak rýchly s tlmiacim zaklínadlom, boli by počuli jej krik na neho celú cestu dole do Slizolinskej spoločenskej miestnosti.

„Moji rodinní príslušníci,“ odpovedal Harry prekvapene.

Snape sa príšerne zamračil. Čo si ten chudák myslí, že by mohol Snapa ohroziť s jeho nespokojnými rodinnými príslušníkmi? Mohol by jeho hrozný strýko namietať proti niekomu inému, že používal chlapca ako boxovacie vrece? „O čom rozprávate? Čo s tým majú spoločné vaši rodinní príslušníci?“

„Ke – keď ma pošlete naspäť. Nemysleli si, že by ma museli vidieť znovu, až pokým by skončil nasledujúci rok. Chcel som tým len povedať to –“

„Čo? Kto vás chce poslať späť k tým muklom?“ explodoval Snape. „Povedal to riaditeľ školy –“ chybný krok. Hneď ako začal revať na toho fagana, Pomfreyová vyletela z jej kancelárie. „Severus Snape! Varovala som vás! Teraz –“

Skôr viac vystrašený jej vyjadrením, než chcel priznať, Snape rýchlo ukázal na Pottera. „Povedal, že Albus ho pošle naspäť k tým muklom!“

To naozaj Poppy zmiatlo. „ČO?“ bola dokonca hlasnejšia a rozhnevanejšia ako Snape. „Povedal ČO?“

Harry sa pozeral vystrašene od jedného k druhému. „Nie, nie!“ Nejako každý všetko zamotal a on začínal mať pocit, že to bola všetko jeho chyba. Obvykle to tak bolo.

„ALBUS DUMBLEDORE, POĎTE SEM!“ Poppy strčila svoju hlavu do krbu.

O chvíľu neskôr sa zjavil s blčaním riaditeľ, len aby čelil dvom nahnevaným členom personálu.

„Čo myslíte tým, že ste povedali Harrymu, že sa vráti späť k jeho rodinným príslušníkom?“ žiadala Poppy.

Dumbledore zamrkal. „Čo?“

Poppy sa obrátila otrávene na Snapa. „Nie je to to, čo ste mi povedali?“

Snape sa obrátil, aby čelil chlapcovi, ale našiel za sebou len prázdnu posteľ. „Kde je tá malá obluda?“ kypel hnevom.

„Hm.“ Ukázal riaditeľ školy.

Obaja, Snape a Poppy sa skrčili dolu a pozreli sa pod posteľ. V najvzdialenejšom rohu bol Harry skrútený do klbka, len jeho vyľakané zelené oči boli viditeľné nad jeho klínom. „Ľutujem,“ zašepkal. „Prosím, nebuďte veľmi nahnevaní.“

„Potter, vylezte odtiaľ!“ vrčal Snape.

Poppy ho buchla po ramene. Silno. „Ticho!“ zasyčala. „Pán Potter,“ povedala veľmi sladký tónom, „Poďte sem. Nikto vás neudrie.“

Harryho oči kmitali na Snapa a Poppy ho znova udrela. „Choďte preč!“

Urazený Snape odišiel ošetriť svoje boľavé rameno. „Poď, Harry,“ prehovárala ho. „Nikto ťa nezraní. Poď k Poppy.“

Na Snapeovu tajnú radosť, čarodejníčkine chlácholenie bolo úplne bezvýsledné. Po niekoľkých minútach sa porazene vzdala. „Čo sa s ním do pekla deje? Sľúbila som mu, že sa nemusí ničoho báť...“

Albus na ňu žmurkol. „Áno, moja drahá, ale práve videl, že ste udreli Severusa. Dvakrát. Celkom silno. Dokážem si predstaviť, že by som predpokladal, že ak by ste zasiahli kolegu učiteľa, pravdepodobnejšie by ste dokonca zasiahli študenta.“

Poppyine oči sa rozšírili zdesením. „Ach! Nikdy by som si to nepomyslela! Albus, pokúste sa vy.“

Riaditeľ sa zohol. „Harry, chlapče môj, mohol by si prosím ťa vyliezť?“ Žiadna odpoveď. „Harry? Prosím ťa?“ Nič.

S povzdychom sa postavil. „Vyzerá to tak, že si musím ešte získať chlapcovu dôveru.“

Snape sa uškrnul. „Vzhľadom na to, že sa vám môže poďakovať za jeho životné podmienky za jeho posledných desať rokov, myslím si, že vykazuje pozoruhodný ostrovtip.“ Ignoroval Poppyin pohoršený výraz, otočil sa naspäť k posteli. „Potter,“ povedal, znovu sa sklonil dolu. „Chystáte sa odtiaľ vyliezť?“

„Ste – ste veľmi rozhnevaný?“ preglgol Potter.

„Budem, ak nevyleziete spod tej postele,“ odsekol Snape. „Rýchlo!“

Napriek Poppyinmu šoku, Potter vyliezol spod tej postele. Postavil sa, trochu cukol, ale nezaspätkoval, keď ho Snape zdvihol a posadil ho naspäť na posteľ.

„No tak.“ Snape si nedokázal odpustiť zaslanie triumfálneho pohľadu na rozladenú čaromedičku.

„Harry,“ povedala, podišla dopredu veľmi pomaly a opatrne. „Sľubujem, že ťa nezraním.“

„Dobre madam,“ súhlasil nervózne Harry. To je to, čo všetci povedali, však? Dobre, nie Snape. Ešte nikdy nespravil také smiešne tvrdenie. A preto by tomu mužovi mohol dôverovať. Keď bol rozhnevaný, oznámil ti to. Neklamal alebo nepredstrieral. Harry bol skôr prekvapeným že ho Snape nezbil hneď, ako vyliezol spod postele, ale neprišiel ten muž preto, aby sa ospravedlnil, že ho bude musieť poslať späť k Dursleyovcom? Možno, že sa cítil dosť zle, práve teraz, že prehliadol, že sa Harry schováva.

„Prečo si povedal každému, že riaditeľ ťa pošle naspäť k tým muklom?“ spýtal sa jemne Poppy.

Ach, nie. Nie znova. Ak tu bola jedna vec, ktorú Harry nenávidel, bolo to to, prečo povedal alebo urobil niečo, čo nemal. Vedel, že lepšie ako to popierať, samozrejme, ale používanie trestu za niečo, čo neurobil ho vždy prinútilo byť rozhnevanejším v jeho vnútri. Stále, neexistuje nič, čo by mohol spraviť. Potlačil svoj hnev nad nespravodlivosťou v jeho živote. Prípadný hnev alebo odpoveď by jednoducho mohli spraviť veci pre neho horšie.

„Ospravedlňujem sa, madam.“ Zavrel oči a zhrbil svoje plecia, čakal na prvý úder.

„Potter!“ bol to znova Snape. Zťažka prehltol. Vede len, koľko mohol jeden úder od vysokého, tmavého muža mohol zraniť. „Pozrite sa na mňa!“ nechcel otvoriť svoje oči, naozaj nechcel, ale vedel, že by ho viac rozhneval. Strýko Vernon niekedy chcel, aby tiež videl ten príchod. Prinútil sa otvoriť oči a obozretne pozrel na jeho siluetu. Profesor elixír na neho pozeral, ale jeho ruky boli skrížené na jeho hrudi. Harry zažmurkal. Ako sa ho chystal zasiahnuť z tejto pozície?

Potom si Harry uvedomil, že Snape a ostatní v skutočnosti trochu ustúpili. Nikto nebol v súčasnosti na dosah a Harry sa posediačky trochu narovnal.

„Potter,“ profesor Snape na neho zvláštne pozrel. „Keď som povedal, že to ľutujem, vy ste odpovedali, že to nebola moja chyba.“ Obaja, riaditeľ a čaromedička na neho prekvapene pozreli. „Je to pravda?“

Harry okamžite prikývol. Toto bolo oveľa lepšie. Mohol by stále dostať úder, ale aspoň to bolo niečo, čo naozaj povedal.

„Čo tým myslíte?“

„L- len viem, že ste sa pokúsili, pane. Povedali ste. Takže vám to nemám za zlé.“

„Prečo?“ naliehal Snape. Dialo sa niečo zlé. Pre Merlina, o čom ten chlapec hovoril?

„Kvôli môjmu vylúčeniu.“

Teraz obaja, Snape a Pomfreyová zízali na Dumbledora. „Vylúčili ste ho?“ nadýchla sa čaromedička. Dokonca Snape vyzeral rozpačito. Neexistoval žiadny úskok voči chlapcovi. Úprimne veril, že bol vylúčený a kde dostal takúto informáciu, sotva od riaditeľa? Ale prečo by preboha Albus urobil takú vec? Áno, starý hlupák hral veľmi dômyselnú hru, ale vyhodiť chlapca? Vytrhnúť ho z jedného z mála miest, kde bol bez ujmy v bezpečí?

„Harry,“ riaditeľ postúpil dopredu a Harry ustúpil naspäť. Dobre, stalo sa. Stále si nebol istý, čo urobil, ale očividne to práve nerobil. Dumbledore držal vystretú svoju ruku a Harry sa pokúšal nekrčiť. Nenávideli, keď ste sa krčili.

„Citrónové cukríky?“ ponúkol riaditeľ a k jeho prekvapeniu si Harry uvedomil, že muž držal v jeho ruke plechovku cukríkov. Ako ho Harry sledoval, riaditeľ si jeden zobral a dal si ho do úst, povzbudivo sa usmieval.

Nervózne pozrel na riaditeľa a potom na ostatných dvoch. Čo bola správna odpoveď? Ale staré oči na neho žiarili a hoci boli smutné, zdali sa láskavé. Harry sa pomaly natiahol dopredu a keď nikto na neho nekričal alebo ho nebuchol po rukách, starostlivo si jeden zobral. „Ďakujem vám, pane,“ povedal zdvorilo. Dokonca aj keď sa na neho uškŕňali a v ďalšej minúte ho zobral k sebe, stále musel byť slušný, keď mu bolo čokoľvek ponúknuté.

Rovnako pomaly posunul cukrík k svojim perám, čakal na zavrčanie alebo facku, ale oni sa nepohli a potom tá vynikajúca chuť cukríku naplnila jeho ústa. Nedokázal potlačiť úsmev, a riaditeľ sa usmieval naspäť.

„Tak teda, Harry, som zvedavý, či mi môžeš pomôcť,“ povedal jednoducho Albus.

„Pokúsim sa, pane,“ súhlasil Harry. Pozrel na Snape. Bolo to v poriadku? Majster elixírov tam iba stál, zamračený, ale nezdal sa byť nahnevanejší než obvykle, čo znamenalo, že Harry pravdepodobne neurobil nič hlúpe. Zatiaľ.

„Vyzerá to, že je tu malé nedorozumenie,“ pokračoval riaditeľ. „Prečo si myslíš, že si bol vylúčený?“

„Myslíte, že nie som?“ spýtal sa zmätený Harry.

„Odpovedzte riaditeľovi na otázku, Potter!“ vyštekol Snape a Harry nadskočil.

„Áno, pane!“ prehltol. „Ospravedlňujem sa, pane!“ pozeral sa na riaditeľa a aj keď riaditeľ nevyzeral rozhnevaný, stále ešte trochu ustúpil. Napokon, Snape bol dosť veľký a desivý, ale dokonca aj on počúval riaditeľa, čo musí znamenať, že riaditeľ bol ešte viac silný a on mohol poslať Harryho v prvom rade k Dursleyovcom? Očividne dvakrát nerozmýšľal o jeho poslaní naspäť k nim.

„Povedal by si mi, prečo si si myslel, že si bol vylúčený,“ naznačil jemne Dumbledore.

„Pretože profesor Snape sa ospravedlnil, pane,“ vysvetlil Harry.

„A to spravedlnenie bolo pretože...“

„Nemôže pokračovať v jeho sľube, pane. Prisľúbil, že nebudem vylúčený, takže...“ utrúsil Harry. Mohol by povedať, že niečo bolo zlé, ale nevedel si predstaviť, čo to bolo.

„Harry, profesor Snape v skutočnosti hovoril, že nemôže pokračovať v tom sľube?“

„N-nie, pane,“ pripúšťal Harry. „Ale za čo ešte sa musel ospravedlňovať?“

Poppy vypustila nepatrný zvuk, niečo medzi vzlykom a odfrknutím a náhle odišla. Albus iba krátko poklepal Harryho nohu pod prikrývkou. „Rozumiem.“ Poklepal ho ešte trochu.

Harry pozeral z riaditeľa na profesora. Snape sa mračil, akoby chcel práve vybuchnúť, zatiaľ čo riaditeľ vyzeral veľmi staro a smutne. „Pane? Ospravedlňujem sa,“ ponúkal. Stále nemal žiadnu predstavu o tom, čo spravil zle, ale ospravedlnenie bolo obvykle dobrý nápad.

„Potter, prestaňte sa ospravedlňovať!“ vyštekol profesor Snape. Dobre, možno to nakon nie je až taký dobrý nápad.

„Áno, pane, prepáčte, pane,“ odpovedal automaticky Harry, potom si uvedomil, čo spravil. „Pre-“ prestal skôr, ako to urobil ešte raz.

Dumbledore sa mierne zasmial, aj keď sa to nevyzeralo, že si myslel, že niečo bolo veľmi zábavné. „Vidím, že máš prácu vystrihnutú ako pre teba, môj chlapče.“ postavil sa, posledný raz poklepal Harryho nohu, potom položil plechovku citrónových cukríkov na posteľ. „Pre teba, Harry.“

„Potom ho znova nechal samého s profesorom Snapeom. „Pane? Ja som –“ Harry premýšľal, ako bolo najlepšie znova sa ospravedlniť. „Uhm, čo som spravil zle?“ spýtal sa. Vedel, že by ho to neušetrilo od trestu, ale možno ak bude vedieť, čo urobil, mohol by sa tomu vyhnúť v budúcnosti.

Snape sa na neho mračil. „Upokojte sa, Potter. Len počúvajte.“

Harry sa poslušne vystrel a pozorne pozeral. „Nie ste vylúčený, Potter. Mienil som tým povedať, že som chcel hovoriť o vašom vrátení sa k vašim rodinným príslušníkom. Nebudete u nich znovu bývať. Nikdy.“ Harryho oči zahoreli nádejou a Severus zachytil jeho výdych. Pozerala na neho Lily a on musel bojovať, aby zadržal pod kontrolou svoj hlas.

„Zostanete tu na Rokforte a napriek tomu, že by ste niekedy spravili niečo, čo by si vyžadovalo vylúčenie – čo je ťažko predstaviteľné za predpokladu súčasného riaditeľa – dokonca, ani potom by ste sa nevrátili k tým odporným muklom. Je vám to jasné?“

Harry prikývol. Neodvážil sa prehovoriť. Zostane! Zostane!

„Ospravedlňujem sa vám za zranenia, ktoré som vám spôsobil včera,“ pokračoval Snape. „Nemal som vás udrieť takýmto spôsobom, a ja sa ospravedlňujem.“ Prečo sa teraz na neho dieťa zamračilo? Bolo to veľmi pekné ospravedlnenie – dokonca Minerva by bola ohromená. „Čo?“ žiadal, dotknutý.

„Prečo sa mi za to ospravedlňujete?“ spýtal sa jednoducho Harry. Správal sa neslušne na hodine, poplietol jeho riadky a pokúšal sa skôr skončiť trest. Prečo sa mu profesor ospravedlňuje za jeho potrestanie?

Snape na neho pozeral. Pokúša sa ten chlapec byť vtipný? Ale nie, dokonca bez Legilimencie bolo jasné, že Harry nevidel nič zlé na tom, ako bol vychovávaný.

„Budeme o tom diskutovať neskôr,“ taktizoval. „Zatiaľ, iba akceptujte úprimne moje slovo, že to bolo nevhodné.“

„Áno, pane,“ povedal poslušne Harry.

 

„Pokračujte vo vašom zotavení,“ dával Snape inštrukcie, jeho hlas znel zase chladno formálne. „Porozprávame sa, keď sa budete cítiť lepšie.“

„Áno, pane,“ prikývol Harry. „Ďakujem vám, pane.“

A teraz ho Snape vytiahol z jeho izby – podľa všetkého budú mať ten odložený rozhovor? Prinajmenšom to bolo to, v čo Harry dúfal. Nebol si vedomý, že by v niečom lietal... Ale oproti tomu znova, ubehlo dosť času, keď spravil takýto omyl. Lepšie skontrolovať.

„Pane, spravil som niečo zlé?“ spýtal sa, pokúšal sa neznieť nervózne.

„Mal by som o niečo vedieť?“ spýtal sa sucho Severus.

„Nie, pane!“ uistil ho Harry, dôrazne pokrútil hlavou.

„Veľmi dobre. Vojdite,“ prikázal mu Snape, otvoril portrét so zašepkaním hesla. Harry ho poslúchol a ocitol sa vo veľkej obývacej izbe. Čaj a koláčiky čakali na nízkom stolíku.

„Posaďte sa, Potter,“ Severus ukázal na gauč a Harry ho obozretne poslúchol. Toto bolo trochu čudné. Prečo bol v profesorových súkromných izbách?

O chvíľu neskôr zaburácal krb a hlava profesorky McGonagallovej sa objavila v plameňoch. „Severus? Máte – Och. Pán Potter, ste tam.“

„Áno, madam,“ odpovedal poslušne Harry.

„Severus, mohli by ste mi vysvetliť, prečo polovica mojej Veže prišla náhle do mojej kancelárie, aby ma informovala, že ste uniesol pána Pottera a pravdepodobne ste v procese jeho pitvania?“

„Možno preto, že vaši študenti sú drzí, neúctiví idioti, ktorí čítali priveľa hrdinských eposov?“

„Severus Snape, neexistuje žiadny dôvod na takúto neslušnosť!“ Minerva nepríjemne použila na neho ten istý tón, ktorý používala na svojich malých levov a Severus počul za sebou tlmený chichot. Hodil smrtiaci pohľad na spratka na gauči a Harry sa rýchlo skryl za svoju šálku s čajom.

„Idem zavolať Pottera a vaši študenti okamžite predpokladali, že som mal niečo za lubom. Sú vždy takto náchylní k paranidnej fantázii? Myslel som si, že takáto predstavivosť sa vo veľkej miere udržiavala v mojej fakulte.“

Uškrnula sa na neho naspäť. „Len keď sa to týka vás, Severus. Upokojím ich, čo sa týka pokračujúceho dobrého zdravotného stavu pána Pottera.“

„Mali by ste taktiež udeliť body za ich akýkoľvek eufenizmus, ktorý použvate na označenie hlúpej odvahy prestrojenej ako nadmierna ochrana, inak môže byť pán Potter kritizovaný za jeho podiel vo vydaní ma na váš prah,“ dodal neochotne Snape. To bolelo – oh, ako to bolelo! – dokonca premýšľal o pridelení bodov Chrabromilu, ale nechcel, aby ten spratok začal s nesprávnym štartom s jeho spolubývajúcimi. Vedel príliš dobre, aké je to bolo príjemné byť sedem rokov na Rokforte bez priateľstva a podpory vašej fakulty.

Minerca bola očividne prekvapená, ale potom sa jej uprený pohľad presunul ponad jeho rameno a jej výraz zmäkol. „Ste dobrý muž, Severus Snape,“ povedala náhle. Predtým, než by mohol Severus vyjadriť svoj sarkatický názor na tento nový zvyk nelogického výroku, obrátila svoj uprený pohľad na neho.          

„Myslím si, že dvadsať bodov za ochranu spolubývajúceho by to malo spraviť.“

„Pätnásť bodov by bolo viac než dostatočných!“ opravil Snape. „Desať, dokonca s ohľadom na to, aké nehanebné komentáre boli povedané o mojom osobnom zdraví.“

To spôsobilo ďalší chichot za ním, rýchlo zmenený na kašeľ.

„Ďakujem vám za ten názor, Severus. Dozriete, že sa pán Potter vráti bezpečne?“

„Nie, Minerva,“ vyštekol. „Nechám ho potulovať sa po chodbách dovtedy, kým nebude buď chytený Filchom alebo zjedený Chlpáčikom.“

„Sarkazmus naozaj nie je potrebný,“ ohrnula nos a s posledným kývnutím na Harryho odišla.

Harry držal svoj pohľad pevne zameraný na jeho čaj. Možno mal úspech s tým chichotaním. Možno ho v skutočnosti profesor Snape nepočul. Možno...

„Našli ste niečo zábavné, Potter?“

„Vystrašený pozrel hore. „Prepáčte, pane!“ Ale po starostlivom pohľade na muža si Harry uvedomil, že Snape nebol nahnevaný. Ach, stále sa mračil, ale on sa mračil vždy. Jeho pohľad nebol unáhlený, hoci. Ak vôbec, skôr pozerali trochu, dobre, rezignoval. Ale takto nemohol mať pravdu, však? „Ľutujem, pane.“

Snape prevrátil oči. „Za čo sa teraz ospravedlňujete, Potter?“

„Uhm, za to, že som tu?“

„Ja som vás sem priviedol, Potter. Zabudli ste na tento malý fakt?“

„Nie, chcel som tým povedať za to, že som tu bol, keď profesorka McGonagallová povedala tie veci. Ona, ehm, ona sa k vám niekedy správa ako k študentovi, však?“

Severus zamrmlal, ale Harry si nemyslel, že to bolo mierené na neho. „Nikdy nespochybňujte učiteľskú pozíciu vašej alma mater, Potter. Nie, pokiaľ tam bola úplná učiteľská výmena.“

„Uhm, áno, pane,“ súhlasil poslušne Harry. Úbohý profesor Snape, niet divu, že musel byť stále tak nahnevaný. Nebolo to len preto, že študenti pravdepodobne vyhodia do povetria polovicu zámku, keď ho odmietali počúvať, bolo to preto, že ostatní učitelia mu nepreukazovali dostatok rešpektu. Harry vedel, aké je to byť odlišný. Pozrel súcitne na Snapa.

Snape sa mračil. Prečo to bolo? Faganove vyjadrenie bolo takmer priateľské. Ako by mohol tento chlapčisko cítiť čokoľvek pre Snapa, ale bál sa a nenávidel?

„Potter, potrebujeme hovoriť o vašej budúcnosti,“ oznámil vážne.

Harry cítil chvenie jeho žalúdka. Dôveroval Snapeovi, že by sa nemal vrátiť k Dursleyovcom, ale napriek tomu kam pôjde? Do sirotinca? Mohol by stále chodiť do Rokfortu a vracať sa do toho sirotinca počas školských prázdnin? Úzkostlivo si hrýzol peru.

Snape sa zamyslene zamračil, keď sa posadil oproti tomu spratkovi. Mal úžasný nápad hovoriť s Weasleyovcami. Ak by Harry namietal voči Snapeovmu ustanoveniu ako jeho opatrovníka, Dumbledore by iste nenaliehal. Ten starý hlupák sa zdal naozaj rozrušený chlapcovou minulou výchovou, takže ak Harry zavrhne predstavu, že Severus je jeho opatrovník, riaditeľ by nemohol eventuálne donútiť ešte iného nenávideného dospelého pre chlapca.

Takže všetko, čo musel Severus urobiť bolo prezentovanie plánu Potterovi, počkať kým spratok začne kričať a potom zavolať Albusa. Snape by mohol byť ťažko obviňovaný, ak by ten mladý Chrabromilčan nechcel, aby Umastený darebák bol jeho opatrovník, a Albus bude musieť znovu začať jeho pátranie po vhodnom rodičovi. Skoro sa uškrnul.

Možno by riaditeľ natrafil na Minervu. Mohol nedávno vidieť po prvý raz vyjadrenie starej čarodejnice, keď sa Potter skryl pod posteľou. Alebo by si možno Dumbledore zobral chlapca sám? Ale nie, pripomenul si Severus s viac než štipkou spokojenia, Harry poriadne ujasnil, že nedôveroval riaditeľovi školy.

„Potter, ako som povedal predtým, nevrátite sa k svojim muklovským rodinným príslušníkom,“ začal Snape, ponúkol chlapcovi koláčiky. Rovnako tak by mohol začať pomaly a ľahko a umožniť Dumbledorovi vidieť , že sa pokúšal získať priazeň sám pre seba. Nebola to jeho chyba, ak bol Harry Chrabromilčan znovu a znovu a nikdy by neprijal Slizolinský dohľad.

„Ďakujem vám, pane!“ z radosti v chlapcových očiach, Severus predpokladal, že to nebolo iba vyjadrenie uznania za to jedlo.

„Ich zaobchádzanie s vami bolo neprijateľné, a –“ Spratok začal očividne hovoriť, ale potom si to očividne rozmyslel. Snape si povzdychol. Táto bojazlivosť by mohla veľmi rýchlo zostarnúť. Nie, že by chcel, aby chlapec zdedil arogantné spôsoby jeho otca, ale vidieť Pottera poklonkovať bolo podivne frustrujúce. „Čo je to, Potter? Položte vašu otázku.“

„Dobre, len som bol zvedavý aké to je, keď to robili zle. Nie, že by som chcel ísť naspäť!“ rýchlo dodal. „Ale... prečo som bol zobratý preč teraz? Bolo to kvôli listu?“

Snape sa zamračil. „Aký list?“

„Rokfortský list. Bolo to preto, že by ma naň nenechali odpovedať? Je zasahovanie do sovej pošty naozaj zlá vec?“

Snape sa zamračil nad chlapcovou nevinnosťou. Toto bolo skôr znepokojujúce. Čo bolo ďalej? Prepáčte mi pane, ale ako viete, že Smrťožrúti sú zlí? Chcem tým povedať,v skutočnosti to nepotrebujú takto povedať. Ste si naozaj istí, že ma chcú zabiť? Možno by som si s nimi mal pohovoriť, keď sa stretneme, skôr ako spravím štít, pre istotu. Potter by mohol mať život muchy domácej, ak by ho niekto nenaučil určité jednoduché životné skúsenosti.

„Nie, vy nemožné decko. Čo robili zle bolo to, že vás bili a nechali vás hladovať a nadávali a klamali vám. Sú odporní, zlí tvorovia, ktorí si liečili svoje vlastné nedostatky na nevinnom a bezbrannom dieťati.“

Harry zažmurkal. „Ale...“

„Čo? Táto spolovice odštartovaná reakcia potom opäť prerušená spravila Snapa rozhnevaným. Bolo by dobre, keby s tým spratkom nejednal omnoho dlhšie.

„Ale oni to takto robili vždy!“ vybuchol Harry. „Tak prečo som nebol zobratý preč skôr?“

Och. Možno nebol napokon taký idiot. Severus uvažoval. Čo by mal povedať? Mal by pociťovať loajalitu voči Dumbledorovi, a vedel, že Potterova nedôvera riaditeľa hlboko zranila. Napriek tomu, vedel, že je ťažké uveriť, že rozhodnutie starého čarodejníka dať Pottera k Dursleyovcom bolo celkom ako nevinná chyba, aj keď to tak vyzeralo. Čo ak Dumbledore vedel presne aký druh domáceho života mal Potter a predsa stále išiel dopredu a umiestnil ho tam z vlastných dôvodov? Ak Snape vedel jednu vec zo svojich špiónskych aktivít, tak to bolo to, že Dumbledore obetovával ľudí, ak cítil, že to bolo pre vyššie dobro. Keby bol presvedčený, že Harry mal dospieť v škodlivom, nemilujúcom domove, aby ho to urobilo lepšou zbraňou proti Voldemortovi, váhal by Albus? Snape to naozaj nevedel.

Nakoniec povedal jedinú vec, o ktorej vedel, že je pravda. „Hneď ako som sa dozvedel o vašej situácii, Potter, podnikol som kroky, aby som to zastavil.“

Harryho oči sa rozšírili a potom prikývol. V jeho očiach bol výraz, ktorý Severus nepoznal, ale považoval to za bezvýznamné a pokračoval.

„Ako som povedal, nevrátite sa k tým muklom. Ale očividne ste príliš mladý, aby ste bol samostatný, takže pre vás musí byť nájdený nový domov a opatrovník.“

„Mohol by som žiť s Ronom?“ spýtal sa Harry, potom rýchlo položil ruku cez svoje ústa. Vedel lepšie ako to prerušiť.

Snape ignoroval toto gesto. „Už som hovoril s rodičmi pána Weasleyho. Pozvali nás zajtra na večeru, aby sme si pohovorili o vašom trávení nejakého času s nimi počas všetkých sviatkov.“ Harryho oči svitili radosťou. „Naznačujem vám, aby ste o tom ešte nehovorili s vašim spolužiakom, kým to nie je isté. Najskôr sa musíte stretnúť s pánom a pani Weasleyovcami a vidieť ako s nimi vychádzate.“

„Áno, pane.“

„Ale, aj keď pôjde všetko dobre, Weasleyovci vás neadoptujú.“ Snape cítil prudkú bolesť, keď sledoval, ako Harryho tvár zosmutnela. Cítil zvláštnu potrebu rýchlo podať vysvetlenie, skoro ako by dbal o chlapcovu úzkosť, ale to mohol byť ťažko tento prípad. Napokon, on bol ten hrozný, nechutný, Smrťožrútsky Majster elixírov. Nestaral sa o uslzených študentov. Ale stále rýchlo pokračoval. „Weasleyovci majú početnú rodinu a radi by vás do nej zahrnuli. Ale vy potrebuje viac ako miesto pri jedálenskom stole. Potrebuje tiež svoju vlastnú rodinu. Jednu, ktorá nebude zmätená konkurenčnými potrebami iných detí. Takže budete mať opatrovníka, ktorý bude zameraný na vás a rovnako budete mať príležitosť tráviť čas v rodinnom prostredí s Weasleyovcami. Rozumiete?“

Harryho smútok sa zázračne vytratil. „Myslíte tým, že dostanem dve rodiny?“

Snape uvažoval. „Predpokladám, že by ste to mohli formulovať takýmto spôsobom.“

„Super!“

„Áno, dobre...“ odkašlal si Snape. „S ohľadom na to, kto bude váš opatrovník –“ to to prišlo. V duchu sa pripravoval na zlú reakciu a uistil sa, že hop-šup prášok bol po ruke. Potreboval sa kontaktovať s Dumbledorom, zatiaľ čo by bol ten spratok v úplnom hysterickom záchvate.

„Mohli by ste to byť vy?“ Harryho hlas bol tak tichý, že si Snape nebol istý, či naozaj prehovoril.

„Čo!“

Harry sklonil svoju hlavu. Hlúpy! Bol tak hlúpy! Ako to mohol práve vyhŕknuť? Mal by to vedieť lepšie, ako sa niečo takto spýtať. Teraz sa bude na neho profesor Snape hnevať. Prečo by niekto ako profesor Snape chcel netvora ako Harry? Dokonca Harry nebol ani členom jeho fakulty. Bol len jedným zo študentov profesora Elixírov, prakticky zároveň ďalším dieťaťom na Rokforte.

Harry pozrel s popod svojich viečok a rýchlo sklonil svoj pohľad. Ó áno, Snape bol úplne zmätený. Mal rozšírené oči, šialený výraz, ktorý mal predtým, než naposledy udrel Harryho. Harry tajne zaboril svoje prsty do opierky jeho čalúneného kresla, dúfal, že by ho to mohlo udržať, ak by znovu dostal úder.

„Čo si hovoril?“

Harry preglgol. „Ospravedlňujem sa. Bolo odo mňa skutočne neslušné žiadať to.“

„Čo si hovoril?“

„Spýtal som sa, či by ste mohli byť môj opatrovník,“ povedal Harry s najtichším hlasom, ktorý dokázal vydať a narovnal sa. Civel na podlahu, radšej uprednostňoval prekvapivú ranu, než by musel vidieť výraz znechutenia, ktorý mal iste profesor.

Snape v úplnom šoku zažmurkal. Nedokázal si spomenúť, kedy bol naposledy takto prekvapený. Dobre, okrem noci, keď sa dozvedel o Harryho domácom živote. Prečo ho takto tento otravný spratok dokázal šokovať? Predpokladal, že to bude neotrasiteľné, stabilné, bezcitné. Teraz toto znervózňujúce dieťa otriaslo jeho štítmi.

„Prečo by ste ma chceli za opratovníka?“ spýtal sa. Bol potešený, že jeho požiadavka vyznela ako hnev.

Harry nedokázal zdvihnúť svoj pohľad. Polovične pokrčil jedným ramenom.

„Odpovedzte na moju otázku,“ rozkázal prudko Snape.

Harry si nebol istý, či jeho okamžité nezasiahnutie alebo úškrn sú dobré znamenie alebo zlé. Vedel, že Snape by nesúhlasil s jeho žiadosťou – kedy naposledy Harry niekedy dostal niečo o čo požiadal? – ale myslel si, že možno, ak by to možno mohol práve vysvetliť, tak muž by sa prinajmenšom cítil polichotený, skôr ako znechutený.

„S – ste láskavý.“

„Potter. Ja nie som láskavý!“ Bolo to, akoby muža obvinili z nejakého naozaj zlého zvyku.

„Bol ste láskavý na mňa,“ povedal neústupne Harry. „Nikto iný nie je. Dobre, až na Hagrida alebo Rona. A už ste mi povedali, že budem tráviť čas s Weasleyovcami, a Hagrid, dobre, nemyslím si, že by bol dobrý opatrovník. On je veľký priateľ, vo všetkom, ale nemyslím si, že je skutočne, vy viete...“

Snape potlačil pobavený výdych. Dobre, tento chlapec nebol úplný hlupák. Očividne mal Hagrida poriešeného.

„Pokračujte.“

„A neklamali ste mi. A každý hovorí, že ste skutočne rýchly. A vôbec nikto vás nezasiahne, takže možno keby ste bol môj opatrovník, nikto by nezasiahol ani mňa.“ Harryho hlas so zúfalstvom stíchol. Dobrá práca, Harry. Zo všetkých vecí, ktoré si mohol povedať, si si musel vybrať práve tú, ktorá ukazuje aký si biedny a zúfalý. Samozrejme, že si ťa teraz vyberie. Kto by nechcel takého malého neužitočného, umravčaného netvora?

Snape zrazu zistil, že je ťažké prehltnúť. To vychudnuté, tmavovlasé dieťa, schúlené tak opustene v rohu gauča, prinieslo naspäť nečakané množstvo spomienok. Zúfalo očakávajúce, že bude niekomu patriť, potrebujúce niekoho ochranu alebo dokonca práve kúsok obáv, túžiace po niekom – komkoľvek – láske... A samozrejme, prijímalo odvšadial iba násilie: jeho otec, záškodníci, jeho spolubývajúci. Pokiaľ ide o Rokfort je to útočište. Áno, ušetrilo ho to od najhorších výstrelkov jeho otca, ale nie je to presne taká ponúkaná bezpečnosť, nie keď bol neustále prepadávaný a zosmiešňovaný. Malá senzácia bola to, že sa stal korisťou Temného Pána vďaka lichoteniu. Hoci samozrejme, nakoniec, ukázal sa byť ďalším sadistom, násilníckym trýzniteľom.

Snape potlačil svoje emócie s neznesiteľnou brutálnosťou. Toto nebolo o ňom. Toto bolo o Potterovom semene... Hoci naozaj nevyzeral ako semeno, keď bol takto úplne schúlený. Skôr vyzeral ako patetický, zlomený... Stop. Zastav sa tam. Stávaš sa smiešne sentimentálny, povedal pevne sám sebe. Aký je rozdiel medzi tebou a strašným detstvom syna Jamesa Pottera, ktorý si mal? Prečo by si sa mal starať ak – a potom dieťa pozrelo hore, a Lilyine oči ho prosili.

„Áno.“ Skoro sa rohliadol okolo, aby sa pozrel kto prehovoril. Nemohol to byť on, alebo áno?

 

KONIEC? Alebo pokračovanie nabudúce?  Povedzte mi...   

                

11.06.2009 23:02:40
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one