Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
A je tu pokračovanie prekladu. Tentoraz vám ho Biggi posiela až z Insbrucku :-)
Veríme, že sa opäť na tejto kapitolke pobavíte.

Dobby

 

Harry sa pomaly prebúdzal do ďalšieho dňa, postupne si uvedomujúc, že jeho okolie je iné ako pri jeho obvyklej posteli. Na jednej strane, počul Ronovo chrápanie a preto si myslel, že je v Chrabromilskej veži, ale na druhej strane, jeho posteľ bola iná a neboli na nej závesy, ktoré by blokovali skoré ranné slnečné lúče. Otočil hlavu a našiel svojho opatrovníka spať vedľa neho a na chvíľu nechápal kde je a prečo. Ale aj tak sa cítil bezpečne, jeho profesor bol hneď vedľa neho – ale nevedel, kde vlastne je.

Cítil sa unavený aj napriek tomu, že sa práve zobudil. Nebol zranený, no cítil sa vyčerpaný, ako keby včera celé hodiny hral Metlobal.

Metlobal.

Dorážačky.

Kamenné tekvice.

A potom si Harry na všetko spomenul a nemohol zabrániť rozrušenému zafňukaniu.

Snape spal zaslúženým spánkom. Pri všetkej tej práci so Záškodníkmi a v škole a s jeho hadmi a s Harrym, bol viac než len zaneprázdnený. Tak ako kričal na liečiteľa, keď si dovolil naliať mu do krku Elixír na bezsenný spánok, musel si priznať, že už naozaj dávno sa mu nepodarilo dobre sa vyspať. A čo viac, ten elixír bol jediný spôsob, ako zabrániť nočným morám rušiť jeho spánok.

Práve známkoval písomky, počas voľnej chvíle, keď sa spustil signál všetkých (novovybudovaných) ochrán v hrade a Snape vedel veľmi dobre, že jediný spôsob, ako spustiť takýto alarm je samotný Temný pán. Nejako, nejakým spôsobom, Voldemort povstal, práve tu na Rokforte. A Snape vedel, s úplnou istotou, ktorá mu priam zmrazila srdce v hrudi, že On ide po Harrym.

Kričiace portréty bývalých ošetrovateľov a ošetrovateliek, šialene bľabotajúce o príšere atakujúcej študentov v nemocničnom krídle, bola jednoducho poslednou skúškou. Bežal rýchlejšie, než si myslel, že je pre človeka možné, mieriac rovno do nemocničného krídla, len aby našiel Dumbledora bežiaceho ešte rýchlejšie.

Kto by si bol myslel, že pod tým šialene vyzerajúcim habitom, spôsobujúcim bolesti hlavy pre jeho fosforeskovanie, riaditeľ nosí bežecké topánky?

Každý profesor na hrade, ako sa zdalo, bol privolaný ochrannými kúzlami alebo portrétmi, alebo obomi a celý zástup profesorov naraz  vtrhol do nemocničného krídla. Úbohý drobný Flitwick si uvedomil, že s toľkým adrenalínom vo vzduchu by si Hagrid ani len nevšimol, keby ho zašľapol a tak drobný profesor veľmi múdro použil lietajúce zaklínadlo, aby sa udržal spod nôh a tiež aby zabezpečil krytie so vzduchu, ak by bolo treba.

Snape  nikdy predtým – ani počas vojny – nevidel Dumbledora vyzerať tak nebezpečne a McGonagallovej výraz by stačil na to aby odstrašil akýkoľvek počet temných pánov dosť hlúpych na to, aby jej skrížili cestu. Všimol si absenciu Sproutovej a Sinistry a predpokladal (správne, ako sa neskôr ukázalo) že dohliadali na študentov, no potom prešli cez dvere a Snape mal oči len pre Harryho.

Jeho zúfalý pohľad prešiel ošetrovňou, žiadny rozbitý nábytok, najmladšiemu Weasleymu sa triasli nohy a celú tvár mal od krvi a Grangerovej strapaté vlasy rozlietané na všetky strany, keď sa k nim otočila s prútikom v ruke. Jeho šokovaný pohľad padol na skrvavené telo na zemi no len, kým nezistil že to bol dospelý človek, a preto ho to hneď až tak nezaujímalo. Potom - vďaka Merlinovi – zbadal Harryho.

Chlapec stále stál neprirodzene ticho a hľadel na bezhlavé telo so znepokojujúco prázdnym výrazom, ale bol tam, stál na vlastných nohách, dýchal a mal všetky končatiny. Nebolo vidieť žiadnu krv – nie ako Weasley – a stál silou vlastnej vôle.

Snape cítil ako ním prešla takmer neúnosná vlna úľavy, tak silná, že sa mu skoro podlomili kolená, ale okamžite bola nasledovaná tak silným prívalom hnevu, že sa pohol vpred aby schmatol toho chlapca a poriadne s ním zatriasol. Ako sa to decko opovažuje vyvolávať v ňom takú paniku?

Ale skôr ako mohol prejsť popri riaditeľovi – ktorý bol na počudovanie stále pripravený na boj – začalo ho páliť jeho Temné znamenie. Snape nahlas zastonal, keď nanovo zacítil už napoly zabudnutú agóniu zo Znamenia, jeho druhou rukou okamžite schmatol svoje páliace zápästie. Ako to? Jediná vec, ktorá mohla aktivovať jeho znamenie bola –

"Potter!" Oh, nie. Nie nie nie nie nie nie. Nebol pripravený. Jeho plány boli hotové len z polovice. Ešte nie. Tá príšera ešte nemohla byť späť. Bolo to príliš skoro. Harry bol stále ešte len malý chlapec. Ešte nebol pripravený postaviť sa zoči-voči nesmrteľnému Temnému pánovi. Nie nie nie. Ešte nie, drahý Merlin, prosím ešte nie!

Ale Snape by spoznal ten hlas kdekoľvek, ten syčivý hlas plný nenávisti a sily. A počúval, stuhnutý hrôzou, ako ohrozoval jediné, na čom mu v živote záležalo. Keď sa jedenásťročnému vyhrážal večnou bolesťou a on nemohol robiť nič iné, len kŕčovite zvierať svoje predlaktie a snažil sa dýchať.

Našťastie, neuveriteľne, úžasne, ten jedenásťročný chlapec bol vyrobený z pevného materiálu. Harry zakričal také slovo, ktoré si s ním Snape bude musieť určite vydiskutovať, potom hodil misu cez Voldemortovu nesubstanciálnu formu.

To prelomilo Snapovu strnulosť a vytiahol svoj prútik a tak ako Albus zreval na Voldemorta, sila jeho mágie preletela celou miestnosťou. Snape sa pripojil spolu s ostatnými profesormi v snahe premôcť ten tieň – dokonca Hagrid vystrelil z kuše – ale neprekvapivo, Temnému pánovi, alebo tomu čo z neho zostalo, sa podarilo utiecť.

A potom ten červenovlasý blbec niečo zabľabotal a Snape sa ponáhľal k Harrymu. Bol to nejaký iný Harry, vyzeral oveľa staršie na svoj vek, ktorý sa najprv na neho pozrel, ale potom sa niečo v jeho očiach zmenilo a Harry ho zrazu spoznal. A hneď potom omdlel.

Snape si nikdy viac nechcel spomenúť na ten strašný moment, kým ho Minerva uistila, že Harry skutočne dýcha, keď si bol istý že Voldemortovi sa nepodarila jedna posledná Avada Kedavra kým odišiel.

Pravdepodobne preto bol tak necharakteristicky… rozrušený... keď prišli liečitelia. Nie že by sa naozaj staral o toho fagana, bolo to jednoducho preto, že musel splniť dve neporušiteľné prísahy spojené s ním, takže prirodzene sa chcel uistiť, že ten malý zloduch dostane najlepšiu možnú starostlivosť. Nemalo to nič spoločné so sentimentálnymi predstavami, nezáležiac na tom, čo dávali najavo Dumbledore či McGonagallová. Bolo to len preto že, koniec koncov, išlo o Chlapca Ktorý Prežil a on nemal v úmysle dovoliť nejakému úplne novému, ešte neskúsenému liečiteľovi, získavať svoje praktické zručnosti na tom dieťati.

Možno bol trošku ostrý pri tom hlavnom liečiteľovi, keď sa mu konečne uráčilo doraziť (Snape nebol ohromený liečiteľovým tvrdením, že bol odvolaný k väčšej nehode zahŕňajúcej Rytiersky expres), ale to určite nedalo tomu mužovi právo nadopovať ho Elixírom na bezsenný spánok, ani vysmievať sa mu (dokonca na verejnosti!), že je prehnane ochranársky rodič. Snape zafunel pri tej spomienke. Taká drzosť! Ako keby on toho fagana rozmaznával! Očividne, aj napriek jeho mnohým diplomom, ten hlavný liečiteľ bol príliš hlúpy na to, aby zistil, že Potter je špeciálne dieťa a vyžaduje mimoriadnu starostlivosť. Nakoniec, nie že by niekto vedel, prečo ten fagan prežil Vražednú kliatbu – očividne tam je niečo špeciálne pri jeho fyziológii a to prirodzene vyžaduje testy navyše, aby sa uistili, že je skutočne v poriadku.

Práve vtedy, keď siahodlho poukazoval na to, že hlavný liečiteľ je natoľko nekompetentný, že svoje diagnostické kúzla neopakuje dvakrát, keď mu ten muž nalial do krku ten elixír. Snape mal dosť času len na to, aby sa vyčítavo pozrel na Albusa za to, že mu zabránil vyslať nejakú temnú kliatbu na liečiteľa, kým ho elixír neposlal do bezvedomia.

A teraz už bolo očividne ráno a účinky toho elixíru konečne vyprchali. Na chvíľu ticho ležal, tešiac sa z ticha a uvažoval, či si ešte chvíľu nepospí. Potom počul rozrušený vzlyk, ktorý inštinktívne identifikoval ako Harryho a rýchlo otvoril oči.

"Potter," zašepkal, vedomý si toho, že sa nachádza v nemocničnom krídle a spomenúc si na to, ako zmlátený vyzeral byť mladý Weasley – nehovoriac o Poppy. "Čo sa deje?"

Harry sa pozrel na profesora, oči mal plné sĺz. Nebol si ani istý, čo presne bolo zlé. Len to všetko bolo také strašné. Tá odporná hlava vyrastajúca z Quirrellovej lebky. Tá bitka a to, ako bol Ron celý od krvi. Tie odporné vyhrážky, ktoré adresoval Hermione. Ľahostajný stručný príkaz Temného pána Quirrellovi, aby ho zabil. Náhle zistenie toho, aké museli byť posledné chvíle jeho rodičov. Hrozné zistenie, že Voldemort naozaj išiel po ňom a chcel ho zabiť. Ten hnusný zvuk, ktorý spôsobila tá transfigurovaná tekvica, keď rozmliaždila Quirrellovu lebku- ako orechovú škrupinu. Tá vina, že takmer privodil smrť jeho priateľom kvôli sprostému "Prípadu mysteriózneho turbanu". Alebo ten fakt, že necítil žiadnu vinu za zavraždenie človeka. Nebol horší ako Voldemort?

Snape sa zamračil nad neschopnosťou toho fagana vyjadriť sa. Malo to dieťa 1 či 11 rokov? Opýtal sa Pottera jednoduchú otázku a ten chlapec vyzeral byť neschopný urobiť niečo iné ako chvieť perami. Očividne bude musieť prevziať kontrolu nad touto situáciou. "Poď sem," prikázal pevne, odtiahnuc svoju prikrývku. Ťažko by mohol stále šepkať až k ďalšej posteli a keby sa Harry rozhodol ignorovať ho, čo by mohol urobiť? Očividný smer jeho akcií bol vziať chlapca k sebe. Nakoniec, prečo by mal chodiť k tomu chlapcovi on? On je dospelý. Nech je ten chlapec ten, čo musí vyliezť zo svojej teplej postele.

Harry nečakal na ďalšie pozvanie. Vyletel zo svojej postele rovno do tej profesorovej, skôr než si to ten muž rozmyslí. Pritúlil sa k jeho profesorovi, ktorý výnimočne nebol oblečený v čiernom. Ako Harry, aj Snape bol v štandardnom nemocničnom pyžame, aj keď to jeho malo na hrudi malý Slizolinský erb.

Harry silno objal svojho profesora, položil si hlavu na jeho hruď a nechal sa upokojiť tlkotom jeho srdca. Cítil silný prúd lásky, keď Snape objal jeho plecia a pevne ho držal.

Snape tú malú príšeru pevne držal. Nemal v úmysle nechať Harryho utiecť a schovať sa ako vystrašené zviera. Radšej ho bude pevne držať, kým nepochopí, že snaha o útek je márna. Nemalo to vôbec nič spoločné s utešovaním toho fagana a už vôbec nebol sentimentálny. Bolo to len kvôli tomu, že Snape nemal záujem prehľadávať celý hrad a hľadať do ktorej diery mohol zaliezť traumatizovaný prvák, alebo aby ho nemusel vyťahovať spod nemocničnej postele ako naposledy.

"Vážne, Potter," vyčítal mu Snape, keď sa ten fagan konečne prestal triasť. "Neočakávam, že budete výrečný, ale jednoduché odpovede vy ste mohli zvládnuť. Máte bolesti?"

"Nie, pane," poslušne odpovedal Harry. Bol taký šťastný! Jeho profesor sa o neho tak dobre staral.

"Ste vystrašený?"

Harry sa zavrtel. "Trochu," priznal.

Snape vzdychol. Bolo to poľutovaniahodné, že ten chlapec sa musel v tak mladom veku dozvedieť o hrozbe, ktorú pre neho predstavuje Voldemort, ale nedalo sa tomu nijako vyhnúť. Žiadne prikrášľovanie pravdy. "Je pravda, že Temný pán je silný protivník, Potter," povedal nakoniec, starostlivo vyberajúc slová. "Ale nateraz je preč a na vlastné oči ste videli, že je vo veľmi slabej a nekorporálnej forme. Tu a teraz sa nemusíte obávať o svoje bezpečie."

"Nejde o to," povedal Harry, otočiac sa s prekvapeným pohľadom na svojho profesora. "Ja viem, že s vami som v bezpečí."

"To áno," súhlasil Snape, snažil sa ignorovať ten teplý pocit hrdosti, ktorý vyvolal ten hlúpy chlapcov komentár. "Ale potom čoho sa bojíte?"

"Seba," priznal Harry. "Myslím si, že keď vyrastiem, budem ako On."

Snape počul to veľké písmeno. "Ako Temný pán? Prečo, pre pána, si to myslíte?"

"Lebo som vrah, presne ako on," zašepkal Harry, zaboriac tvár do Snapovej hrude. "Ja som ho zabil! No teda, Quirrell každopádne."

"Potter!" Snapov hlas sa triasol od hnevu a Harry zdesene zodvihol pohľad. Vykopne ho teraz jeho profesor,  keď sa dozvedel o tom, čo urobil? "Ja som si vedomý toho, že ste Chrabromilčan, ale láskavo nebuďte ešte blbší, ako je potrebné! Určite dokonca aj vy rozpoznáte klamnú povahu dohadu smrteľnej ekvivalencie?"

Harry na neho len zažmurkal s otvorenými ústami. Snape znova vzdychol. Chrabromilčania, Severus. Spomeň si akí sú. "Potter, nechápete rozdiel medzi zabitím a vraždou?"

"Ummm…." Harry zamyslene zvraštil tvár. "Pri vražde chcete niekoho zabiť, ale pri zabití to bezpodmienečne nechcete urobiť. Ako keď náhodou niekoho zrazíte autom?"

"Muklovský príklad, ale dosť vhodný," uznal Snape.

"Ale ja som ho chcel zabiť, profesor," pokračoval Harry nešťastne. "Chcel som aby zomrel. A dokonca sa pre to ani necítim zle."

"Idiot." Zamračil sa Snape. Čo ich to v tej fakulte tá McGonagallová učí? "Samozrejme, že ste chceli aby zomrel, Potter. Quirrell bol dobrovoľný poskok Temného pána. Predpokladám že chcel ublížiť vám aj vašim priateľom?" Na Harryho súhlasné prikývnutie pokračoval, "Tak potom si skúste predstaviť moju reakciu, keby ste sa ho nepokúsili zabiť. Čo som vám povedal o sebaobrane?"

"Ž- že sa mám brániť," uznal Harry. "Ale to neznamená, že ho mám zabiť."

"Potter, ste 11 ročné dieťa. Bojovali ste s úplne dospelým čarodejníkom, ktorý nie len že bol učiteľom OPČM, ale tiež mal nejaké spojenie s najmocnejším Temným pánom posledného pol storočia. V takejto situácii sa neuspokojíte len so zranenia alebo zajatcami. Zabijete skôr, než budete zabitý."

"A-ale to je vražda," Harry fňukal.

Snape sa posadil a potiahol Harryho tak, aby mu sedel tvárou v tvár. "Potter, toto je dôležité, takže si to dobre pamätajte. Nie je to vražda. Vražda je úmyselné zabitie nevinných ľudí, ktorí pre vás neznamenajú žiadne nebezpečenstvo. Vy ste nikoho nezavraždili aj keď ste zabili." Harrymu sa opäť začali chvieť pery a Snape na neho zazrel. "Potter. Nemáte dôvod byť rozrušený. Teraz ma dobre počúvajte. Jeden mukel raz povedal niečo, čo očakávam, že si budete pamätať: 'Ak ťa niekto príde zabiť, vstaň skôr a zabi ho prvý.'" Harry prekvapene zažmurkal, pery sa mu už nechveli. "Takže, čo to znamená?"

"To – to znamená, že keď viete, že vám niekto chce ublížiť, tak by ste mali vyliezť z postele a dostať ho skôr, ako on dostane vás?"

"Presne. To znamená, že keď viete, že vám niekto chce veľmi ublížiť, máte povinnosť brániť sa. Nemáte ležať v posteli zakrytý až po uši a nariekať a dúfať, že sa niečo stane, čo ho odradí. Nemáte čakať, že si to na poslednú chvíľu rozmyslí. Musíte vstať a konať skôr než vám ten druhý ublíži." Snape sa na neho veľmi prísne pozrel. "Ale to neznamená, že keď si myslíte, že by vám niekto mohol ublížiť, máte povolenie ublížiť vy jemu. Znamená to, že ak máte dôkazy, že sa niekto aktívne snaží zabiť vás, musíte túto hrozbu odstrániť skôr než vy alebo niekto iný budete zranený."

Harry zafňukal. "Ale ak chcem zabiť ja Jeho, tak ako On chce zabiť mňa, neznamená to, že som rovnako zlý, ako On?"

"Medzi týmito dvomi akciami nie je žiadna morálna rovnocennosť, Potter." Na chlapcov nechápavý výraz to Snape formuloval inak. "Vôbec to nie je to isté. Temný pán chce zabiť dieťa pre svoj vlastný zámer a potešenie. On zavraždil vašich rodičov pre mizernú šancu, že by ste jedného dňa mohli naplniť proroctvo. Mučí a vraždí ľudí kvôli tomu, kým sú ich rodičia alebo čo si myslí, že vlastnia. Je opovrhnutiahodným a zlým monštrom, ktoré sa vyžíva v spôsobovaní bolesti a strachu druhým. Vy ho chcete zabiť, aby ste ochránili seba a iných od skutočnej hrozby násilia Temného pána. Vo vašej motivácii nie je nič rovnaké.

"Voldemort chodieval do muklovských dedín len pre to, aby zabíjal ľudí. Snažil sa zraniť čo najviac ľudí. Vraždil mužov, ženy a deti bez rozdielu. Nerobil žiadne rozdiely medzi Aurormi a civilistami. Chcel mať čo najväčšie skóre mŕtvych a keď útočil, používal muklov ako štít. Nikdy nie je akceptovateľné zabiť ľudí, ktorí pre vás nepredstavujú hrozbu a ktorí si nevinne robia svoju každodennú prácu."

"Aurori, naproti tomu, môžu zabiť z povinnosti, lebo to robia pre ochranu civilistov. Vo vojne, bezprostredne nemierili na deti Smrťožrútov, kým Temný pán a jeho nasledovníci prepadli mnohé rodiny presne tak, ako tú tvoju. Je hlúpe tvrdiť, že každá smrť je tragédia, alebo že všetky úmrtia sú morálne rovnocenné. Sú ľudia, ktorí si svojimi vlastnými činmi zaslúžia smrť a zabiť niekoho pre záchranu seba samého alebo nevinných, nie je vražda."

Harry sa zhlboka nadýchol. Slová jeho profesora dávali zmysel. Možno že z neho nevyrastie Temný pán. "Tak sa na mňa nehneváte?" opýtal sa zvedavo.

"Za zabitie Quirrella? Samozrejme že nie." Snape sa na chlapca hrozivo pozrel. "Čo čakáš, že urobím, ak sa niekedy nebudeš chrániť tak energicky ako včera?"

Harryho pery sa roztiahli do úsmevu. Jednoducho miloval to, keď bol jeho profesor úplne neľútostný a ochranársky. "Zbijete ma."

"Presne."

"Tak… keby som nezabil profesora Quirrella, zbili by ste ma?" Harry sa spýtal nezbedne.

"Poriadne."

"Tak potom dostanem čokoládovú žabku za poriadnu sebaobranu?"

"Žiadne čokoládové žabky pred raňajkami," povedal Snape prísne.

Harry na chvíľu našpúlil ústa, potom sa rozžiaril. "Ok. Potom vás požiadam znovu po raňajkách."

"Hmmmm." Snape sa začal obzerať.

"Čo sa deje, profesor?" spýtal sa Harry zvedavo.

"Hľadám môj prútik."

"Oh." Aj Harry sa obzeral, aby mu pomohol. "Na čo ho chcete, profesor?"

"Myslím, že ťa musím zoznámiť s kúzlom vymydlenia úst," odpovedal Snape pokojne.

Harryho oči sa šokovane rozšírili. "Čo! Ale prečo? Čo som povedal?"

"Nespomínaš si, čo si povedal Temnému pánovi práve predtým, ako si na neho hodil tú nemocničnú misu?"

Harry sa začervenal. "Oh." Úkoskokom pozrel na svojho opatrovníka, pokúšajúc sa odhadnúť, ako zhovievavý by mohol byť. Aj keď ten nevrlý výraz nevyzeral veľmi povzbudzujúco, ale aj tak sa pokúsil trochu argumentovať. "Ale, profesor, bol to Voldevont! Nemalo by to byť také zlé, nadávať mu. Nie je to také, ako keby som to povedal v triede," prosil.

"Ak ťa ešte niekedy pristihnem používať takýto slovník mimo prítomnosti Temného pána –" začal Snape.

"Nepristihnete!" prisľúbil Harry rýchlo.

"Oh, veľmi dobre," uznal Snape neochotne. Harry sa o neho oprel. Fúúú! Na šťastie pre neho, že jeho opatrovník bol taký milý! Pritisol sa bližšie k nemu a zatvoril oči. Cítil sa bezpečne a milovaný a – po prvý raz v živote – hrdý sám na neba. Nechal to na svojho opatrovníka, aby ho presvedčil, že nie je žiadny odporný čudácky vrah. Harry cítil, ako a mu uvoľnilo napätie zo svalov a znova ho premohla únava.

Snape sa na to dieťa znepokojene pozrel. Určite ten spratok nemá v pláne zaspať na ňom. On predsa nie je žiadny vankúš pre Potterovcov! "Potter, okamžite vstaňte a vráťte sa do svojej postele, ak chcete ešte spať."

"Nie," zamrmlal Harry už na polovicu spiaci.

Prečo zasa ten neposlušný malý fagan! Očividne potrebuje pripomenúť, čo nasleduje po takomto tvrdohlavom správaní. Snape zodvihol svoju ruku z chlapcovho chrbta a capol ho po zadku. "Potter! Choď do svojej postele!"

Harry sa len zahrabal hlbšie a spokojne vzdychol. To bolo od profesora také milé, takto si ho doberať. Samozrejme, že to jemné capnutie po zadku objasnilo, že iba žartuje. Harry zosilnil objatie svojho profesora. Ako si len mohol myslieť, že je ako Lord Volauvent? Jeho opatrovník ho ľúbil a to bol dôkaz, že Harry nie je žiadna odporná, zlá obluda.

Harry zaspal, ubezpečený, že je dobrý človek, ktorý urobil len to, čo bolo nutné, aj keď to nebolo príjemné. Súhlas jeho opatrovníka to potvrdil – nebolo treba viac sa obávať a lámať si s tým hlavu. Profesor Snape to povedal a bolo to tak.

No. Tak toto bolo odporné. Očividne bol pohyb jeho rúk pod prikrývkou obmedzený, jeho capnutie na toho spratka vôbec nezapôsobilo. Mohol by vytiahnuť ruky spod paplóna, ale potom by ten paplón iba tlmil náraz na zadok toho malého darebáka. Mohol by toho chlapca levitovať – ale počkať. Možno že niečo prehliadol. Prečo bolo to dieťa také ospalé? Určite v jeho veku by mal ten fagan vyskočiť z postele a požadovať jedlo a nie pokúšať sa spať až do obeda ako nejaký lenivý pubertiak.

Snape vzdychol. On to vedel. Celý čas mal pravdu. Ten chlapec bol určite zasiahnutý tými včerajšími udalosťami viac, ako ten idiotský liečiteľ zistil. Dobre, očividne to bola nakoniec dobrá vec, že zaspal práve tam, kde zaspal. Bude potrebovať monitorovať Potterov spánok, aby sa uistil, že sa nevyvinuli žiadne ďalšie komplikácie. Začne monitorovaním chlapcovho dychu. Nádych… a výdych. Nádych… a výdych. Nádych… a výdych. Celkom iste to vyzeralo byť pravidelné. Dosť upokojujúce, skutočne. Nádych… a výdych. Nádych… a výdych. Veľmi uvoľňujúce, v skutku. Nádych… a výdych. Nádych… a výdych. Nádych… a…

O dvadsať minút neskôr sa liečiteľka zo Sv. Munga spolu s rokfortským riaditeľom pobavene pozerala na túto dvojicu. Harryho hlava ležala na Snapovej hrudi a paže profesora elixírov chlapca ochranne objímali. "Moje ochranné kúzla ma informovali, že dvaja z pacientov sa zobudili, profesor, preto som vás privolala, ale vidím, že som vás volala zavčasu. Možno tak o dve hodiny by sme ich mohli všetkých zobudiť, ale bola by som radšej, keby dostali toľko spánku, koľko je len možné."

"Áno, samozrejme," súhlasil Dumbledore, zo svojho objemného habitu vytiahol fotoaparát. "Ale skôr ako odídem, urobím pár záberov. Som si istý, že sa profesor Snape poteší, keď ich uvidí, a zvyšok profesorského zboru tiež."

 

 

 

 

Na tejto stránke nájdete niekoľko ilustrácií k tejto poviedke, samozrejme vrátane fotografie, ktorou práve Dumbledore zachytil Severusa vo veľmi chúlostivej situácii :o)

http://www.mystkyten.net/newhome.html

23.06.2010 16:12:59
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one