Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Pre tých, ktorí trpezlivo čakajú na ďalšie kapitolky zverejňujeme pokračovanie.
Prajeme príjemnú zábavu.

Biggi a Dobby

Harry nahádzal posledné jedlo do tašky a prehodil si ju cez rameno. Nechcel u škriatkov vzbudiť podozrenie tým, že si vypýta priveľa jedla, alebo jedlo, ktoré je očividne určené na niečo iné, ako je maškrtenie na internáte, ale aj tak toho mal dosť, keď sa dá na diétu, akú mal u Dursleyovcov, vydrží mu to dosť dlho. Predpokladal, že sa ukryje v lese, kým utíchne prvotné pátranie a potom nájde spôsob, ako sa dostať do mesta. Snáď to nebude trvať dlhšie než týždeň alebo dva.

Hlasno preglgol, keď si spomenul na príbehy, ktoré hovorili jeho spolužiaci o Zakázanom lese, ale potom sa opäť nechal presvedčiť Tichošľapovými spomienkami. Nehrali sa spolu s jeho otcom v Zakázanom lese pri každom splne? Aké to môže byť nebezpečné? A každý vie, že neexistuje nič také, ako pavúk veľký ako auto. Dvojčatá si ich len vymysleli, aby vystrašili Rona. Harry si spomenul na jeden film o prírode, ktorý raz vypočul v televízii, vraveli tam, že divé zvieratá sa viac boja teba, ako ty ich, tak ak im nedáš dôvod, aby ťa napadli, ako napríklad pokus o pohladkanie, alebo niečo rovnako hlúpe, tak ti dajú pokoj. A takto sa bude Harry správať k tvorom v lese: dá im pokoj a oni dajú pokoj jemu.

Harry sa ponáhľal po chodbe. Už nebude dlho trvať, kým skončí vyučovanie a on sa musí dostať preč, kým sú chodby prázdne.

Prišiel len po hlavný vchod a otváral dvere, keď sa mu zatvorili pred nosom s hlasným buchnutím. Harry od prekvapenia a zľaknutia nadskočil, ale skôr ako sa pokúsil otvoriť ich znovu, počul svoje meno. "HARRY JAMES POTTER!" skríkol Snape naštvane, keď sa objavil na schodišti.

Harry chcel utiecť, ale stačilo jedno rýchle Snapovo kúzlo a modré povrázky sa obmotali okolo Harryho a odtiahli ho k jeho otcovi. Pristál nohami na zemi, nie príliš mäkko a dve ruky ho schmatli za ramená. "Čo si myslíš, že robíš?" požadoval Snape.

Harry preglgol so sklopeným pohľadom. Čo mal povedať? Ak povie jeho otcovi a ten muž mu uverí, poháda sa s riaditeľom a v horšom prípade príde ešte aj o zamestnanie. Môžno že riaditeľ urobí niečo ešte horšie, napríklad pošle jeho ocka do Izkibibblu! Ale čo, ak mu jeho ocko neuverí a bude si myslieť, že je naozaj špinavý malý podvodník? Potom by nemusel zasahovať do riaditeľových plánov poslať Harryho späť k Dursleyovcom, a to by bolo ešte horšie. Harry si nemyslel, že by mohol prežiť pohľad na výraz jeho ocka, naplnený pohŕdaním a odsúdením.

"Ja – ja musím ísť," vyhŕkol a pokúsil sa utiecť.

"Oh, nie, mladý muž. To si nemyslím." Zazvonil zvon a Snape sa poobzeral, potom rýchlo stiahol Harryho do najbližšej nepoužívanej triedy. "Tak. A pekne celý príbeh, pán Potter, a rýchlo."

Harry stál ako nemý a Snapova trpezlivosť vypršala. "Vidím, že sa chceš zahrávať. Tak dobre. Pozrime sa, čo tu máme." Dal Harrymu dolu klobúk a vzal mu aj tašku a kabát. "Tak. Máme tu neposlušné dieťa, oblečené v najteplejšom oblečení so – " rýchlo pozrel do tašky " – zásobou jedla. Je možné že... plánuješ útek?" zatiahol sarkasticky.

Harry preglgol a nepatrne prikývol.

"A kam presne si chcel ísť, ty idiotské decko?"

"Ja – ja som sa chcel skryť v Zakázanom lese," priznal Hary šeptom.

"ČO!"

Strhol sa pri tom hneve, ktorý napĺňal mužov hlas a od strachu sa stiahol.

Snape sa prinútil ukľudniť sa. Od chvíle, ako si prečítal Weasleyho list a zistil, že Harry plánuje útek z Rokfortu, bol zúfalý a bál sa, že chlapca nenájde včas. Chytil ho prakticky na prahu hradu, čo bolo dosť zlé, ale keď ešte aj zistil, že ten malý hlupák plánoval pokojne vkĺznuť do Zakázaného lesa, ako keby nebol plný hladných ľudožravých temných beštií … Pálili ho prsty, čo mal chuť vyplieskať toho chlapca, aby dostal rozum, ale namiesto toho sa radšej párkrát zhlboka nadýchol. "A prečo," nakoniec sa vzchopil a opýtal sa, "mal si pocit, že je to nutné?"

Harryho oči sa zaliali slzami. Nemôže to povedať jeho otcovi! Nemôže!

"Harry. Povedz mi to OKAMŽITE." Snapov hlas nepovoľoval námietky a dusiac sa slzami, Harry poslúchol.

" Vyhodia ma zo školy a nechcel som ísť späť k Dursleyovcom, tak som- som sa chcel skryť v lese a – a potom utiecť do Londýna," fňukal Harry.

Snape rýchlo zažmurkal. V tejto vete bolo jednoducho veľa, čo bolo treba spracovať. Vyhodiť? Vrátiť k muklom? Utiecť? Les? Londýn?

O čo tu pre Merlina šlo? Chlapca videl naposledy pri raňajkách a všetko bolo fajn!

"Začni od začiatku," prikázal prísne.

Harry sa snažil dostať svoj nárek pod kontrolu. Čo je s ním? Mal by mať viac guráže! Čo čakal, že ako prežije na ulici, keď bol taký uplakaný? "P-profesorka Umbridgeová," začal a Snape prehltol nadávku. Tá ružová žaba! Mal to vedieť.

"Čo s profesorkou Umbridgeovou?" opýtal sa, nútil sa, aby bol jeho hlas relatívne pokojný. "To ona ti nahovorila, že ťa vyhodia?"

Harry smutne prikývol. "Povedala, že som podvádzal a profesor Dumbledore ma určite vyhodí."

Snape zatvoril oči. Zaškrtil by tú ženskú jej vlastnými vnútornosťami. "Prečo povedala, že si podvádzal?" opýtal sa, otvoriac oči a svoj intenzívny pohľad zameral na Harryho.

" Lebo jej testy boli v mojej taške. Ale ja som ich nezobral! Prisahám!" protestoval Harry uslzene zúfalým hlasom. "Ja by som to neurobil! Dokonca Ron si myslí, že som to urobil zo žartu, ale ja som to nebol! Ja som ani nevedel, že dnes budeme mať písomku! A neviem, kde má svoje papiere. JA som to nebol–"

Snape chlapca umlčal gestom. Vypočúval mnohých študentov za tie roky a poznal úprimnosť, keď ju počul. Nie že by Harry bol prvým, ktorý by chcel podvádzať. Bolo veľmi skoro na začiatku semestra, takže Harrymu nehrozilo, že by prepadol a keďže Snape vyžadoval, aby sa to dieťa snažilo, Harry veľmi dobre vedel, že by bol za zlé známky potrestaný. Tak akú možnú motiváciu mohol mať, aby podvádzal? Nie, bolo viac pravdepodobné, že sa niekto iný snažil urobiť tento podvod v Harryho mene … a podarilo a mu to.

Nie že by to nebolo znepokojujúce. "V poriadku," prerušil chlapcove prosby, aby mu veril. "Ale nech už profesorka Umbridgeová povedala čokoľvek, prečo chceš utiecť? Určite neberieš všetko, čo tá rop- osoba povie, úplne vážne?"

Harry zafňukal. Aspoň jeho otec ho – zatiaľ – neodvrhol. "Ty si mi povedal, že profesor Dumbledore sa poráta s podvodníkmi," pripomenul Snapovi. "A profesorka Umbridgeová povedala, že toto je príliš vážne na to, aby to skončilo stratou bodov alebo trestom po škole, tak keď už študentov nebičujú, riaditeľ ma vyhodí."

"A myšlienka na to, že budeš musieť opustiť Rokfort bola taká strašná, že si okamžite snoval plány, opustiť Rokfort?" vyprskol Snape.

"N-nie. Ale keby som tu nemohol žiť, tak som predpokladal, že profesor Dumbledore by ma zobral späť k Dursleyovcom," Harryho hlas sa triasol pri tom mene, "a ja radšej budem žiť v zakázanom lese, než s nimi."

"Idiotské dieťa." Snape hrešil, vyzliekajúc Harryho z jeho Weasleyovského svetra. Chlapcova tvár bola úplne červená a keby to pokračovalo, utrpel by šok z tepla. Všetky tie vrstvy oblečenia boli príliš teplé na to, aby ich nosil vo vnútri hradu. "Aj keby ťa vyhodili – čo je rovnako pravdepodobné ako to, že začnem chodiť na hodiny baletu a zatancujem celý úvod k Labutiemu jazeru v bielej sukničke," dodal kyslo, čím sa mu podarilo dostať na Harryho tvár prekvapený chichot, "Čo pre Merlina ťa prinútilo myslieť si, že ťa vrátia k Dursleyovcom? Nežiješ so mnou?"

Harry na neho zízal. "Ale ty žiješ tu. A ak by som musel opustiť Rokfort, tak by mi riaditeľ nedovolil zostať tu. A ja som nechcel, aby si stratil prácu, alebo aby sa na teba riaditeľ hneval."

"Ty hlúpy malý chlapec," vyprskol Snape, mávol na stoličku a posadil sa na ňu. Toto všetko sa stalo preto, že Harry mu nechcel spôsobovať problémy? "Myslíš si, že to, že sa na mňa riaditeľ bude hnevať je najhoršou vecou, ktorá sa mi kedy v živote stala? Tak po prvé, aj keby ťa vyhodili, žil by si tu so mnou len dovtedy, kým by som ti nenašiel privátnych učiteľov. Ak by riaditeľ namietal," pokračoval, zodvihnúc prst, aby umlčal Harryho protesty, "tak by sme sa presťahovali do jedného z mojich rodinných domov."

Harry na neho zízal. "Myslíš tým, že ty máš dom? Vlastný?"

"Viacero," odpovedal Snape. "Hlúpe dieťa."

Harry zažmurkal. "Ty myslíš, že by si chcel odísť? Ale – ale čo tvoja práca?"

"Som Majster elixírov, ty bláznivý fagan. To si naozaj myslíš, že ja potrebujem túto prácu? Že neuživým seba – a teba – perfektne akceptovateľným štýlom, vďaka mojej práci s elixírmi?"

Harry takmer nenachádzal slová. "N-naozaj?"

Snape jedným prstom zatvoril chlapcove otvorené ústa. "Áno. A keby som mal problém kvôli čakémukoľvek dôvodu – čo by som nemal– tak by si dočasne zostal s Weasleyovcami, alebo tvojim krstným otcom alebo... Vidíš ako nezmyselne si sa správal, ty hlúpe, hlúpe dieťa?"

Harry preglgol. "A-ale ja som nechcel dostať nikoho ďalšieho do problémov s riaditeľom."

Snape sa zamračil. V minulosti, priznal si, používal Albusa ako strašiaka, využívajúc očividnú chlapcovu opatrnosť kvôli jeho minulým činom, aby pomohol udržať dobré správanie a teraz sa mu táto lesť vypomstila. Jedna vec bola, nenasledovať slepo riaditeľa. Druhá vec bola, báť sa toho čarodejníka viac, ako Voldemorta.

Aj keď, pravdupovediac, Dumbledore – chtiac či nechtiac – ublížil Harrymu minimálne tak veľmi, ako Temný pán. Voldemort zavraždil Harryho rodičov a neúspešne sa pokúsil zabiť aj jeho. Bol to Albus Dumbledore, kto umiestnil Jarryho do zneužívajúcich rúk Dursleyovcov, zabránil všetkým snahám skontrolovať ho, počas celého desaťročia a (to najlepšie) neurobil nič, keď bol jeho krstný otec nespravodlivo odsúdený. Možno že Harryho starosti neboli až tak neopodstatnené. Ale aj tak, toto nemôže ďalej pokračovať.

"Potter, riaditeľ... urobil chyby, ale nie je to zlý človek, ktorý sa o nič nestará," povedal pomaly. "Úprimne ťa má rád, tým som si istý, aj keď urobil katastrofálne rozhodnutia bez ohľadu na tvoje blaho. Nemusíš sa ho báť."

Harry nevyzeral presvedčene, ale jeho spanikárený výraz pomaly opadal. Pristúpil bližšie k jeho ockovi. "Si si istý, že ma nepošle späť?" spýtal sa nervózne.

"K Dursleyovcom?" opýtal sa Snape. Podarilo sa mu neuškrnúť sa pri predstave tých roztrasených naničhodníkov, obývajúcich Privátnu cestu. Takmer si želal, aby mohol vidieť ich reakciu, keby sa Harry zrazu vrátil. Tí by pravdepodobne jačali a skryli sa pod posteľ. To v posledných dňoch robili často. "Nie. Za žiadnych okolností sa nevrátiš na Privátnu cestu. To už viac nie je ani len vzdialene pravdepodobné. Skôr ťa budú opatrovať Longbottomovci alebo Grangerovci, než by sa toto stalo, a ako som už naznačil, je tu mnoho ďalších ľudí, ktorí by si ťa vzali skôr, než by to bolo nutné. Ale ty sa, za žiadnych okolností, nevrátiš k Dursleyovcom."

"Alebo tete Marge?" spýtal sa Harry.

"Žiadnemu z Durselyovcov," dokončil Snape. "Dávam ti moje slovo."

Harry sa striasol, keď z neho opadla strašná ťažova a obavy. Jeho ocko mu to sľúbil a on nikdy neklame. Niekedy povedal Harrymu veci, ktoré by si želal, aby neboli pravdivé, ako to, ako Volauvent zavraždil jeho rodičov, ale on nikdy Harrymu neklamal. Po prvý raz od poslednej hodiny OPČM sa Harry začal cítiť bezpečne.

Takže samozrejme nasledoval výbuch náreku.

O niekoľko minút neskôr sa mu podarilo opäť nadobudnúť kontrolu. Sedel na kolene svojmu ockovi a on – opäť raz – dostával dávku sopľov a sĺz na celý svoj habit, ale nevyzeralo to, že by to jeho ockovi vadilo. Harry sa pokúsil utrieť niečo z toho neporiadku a dostal servítku. "Potrebuješ moju pomoc, aby si si vyfúkal nos?" spýtal sa jeho ocko, skôr nahnevane.

Harry zatrúbil do servítky. Nemohol jeho ockovi nič zazlievať. Mal už skoro 12 rokov, pre Merlina! A pozrite sa na neho, nariekal ako batoľa. "Prepáč," zamrmlal.

Snape potlačil vzdych nad tým úbohým dieťaťom na jeho kolenách. Musel udržať na uzde svoj ostrý jazyk, dokonca aj keď jeho najlepší habit bol teraz v podstate celý zapatlaný nechutnými telesnými tekutinami. Sotva to však bola Harryho vina – bol terorizovaný Ružovou Ropušou Sukou Čarodejnicou Z Pekla. "To je v poriadku, pán Potter. Mal si hrozný deň. Marcus Flint by sa na tvojom mieste tiež rozplakal."

Harry sa musel zachechtať pri predstave vysokého, statného Flinta, nariekajúceho na kolenách profesora Snapa. Po prvé, bol rovnako vysoký ako profesor Snape, takže jeho ocko by sa prakticky stratil pod tým svalnatým študentom.

Snape si spokojne všimol ten uslzený úsmev. Ha. Stále mi to ide. "Už je ti lepšie?"

Harry sa zhlboka nadýchol a prikývol. "Nepošlú ma k Dursleyovcom," povedal pevne, aj keď jeho oči rýchlo vyhľadali Snapa, aby to potvrdil.

"To je správne. Už sa toho nikdy nemusíš báť."

Harry chápavo prikývol a Snape cítil, ako sa jeho telo ešte viac uvoľnilo. Prešla chvíľka ticha a potom: "Ocko?"

"Áno?"

"Dnes som bol tak trochu hlúpy, však?"

"Áno. Možno by si mi mohol vymenovať príklady?"

Harry sa na neho zahanbene pozrel. "No, uveril som Umbitchovej – erm, teda profesorke Umbridgeovej… A pokúsil som sa utiecť … A – uh – chcel som sa skryť v Zakázanom lese."

"A?" požadoval Snape.

Harry tvrdo premýšľal. "Erm… Klamal som škriatkom, aby som dostal jedlo?"

Snape sa na neho zamračil. "Nie, ty hlúpy fagan. Tvoja najväčšia chyba dnes bola, že si mal problém a neprišiel si za mnou. Myslel si si, že ty máš chrániť mňa, aj keď to rodič má chrániť dieťa, nie naopak. Zabudol si na všetkých dospelých, ktorí ťa majú radi a ktorí ťa budú chrániť a starať sa o teba. Pokúsil si sa postarať sa o všetko sám, čo nie je nutné a je to chyba. V jedenástich nemáš povinnosť starať sa sám o seba. Nepožiadal si ma o to, aby som prevzal túto úlohu? Ako mám zabezpečiť tvoje pohodlie, keď mi nepovieš, že sa niečo deje, ty hlúpe dieťa?"

Oh. Harry sa ošil pri tých slovách. Bolo to strašné a úžasné zároveň. Strašné, lebo vďaka tomu Harry vyzeral ako úplný blbec. Úžasné, lebo nikdy predtým v celom svojom živote sa necítil tak bezpečne, ako práve teraz.

" Mrzí ma to," povedal, pritlačil sa viac k svojmu ockovi a pokúsil sa potlačiť šťastný úsmev, aby sa mu nerozlial po celej tvári.

Prešla ďalšia chvíľka ticha a Harry viac premýšľal o tom, čo povedal jeho ocko. "Ocko?" povedal dosť neisto.

"Áno?" vzdychol Snape. Zo všetkých tých emócií asi dostane migrénu. Ten chalan sa ešte nevzchopil?

"Budeš … Erm, je to, urobil som…" frustrovaný svojou vlastnou nezrozumiteľnosťou sa Harry jednoducho vzdal. "Zbiješ ma, však?" opýtal sa otvorene.

"Mám?" odpovedal Snape skôr, než sa stihol zastaviť. Bola to tá ružová ropucha, na kom si chcel vyliať zlosť, ale keď si spomenul, ako ľahkovážne Harry plánoval kempovať v Zakázanom lese, cítil, ako mu stúpa krvný tlak. Možno pár ostrých capnutí po zadku toho fagana nebude taký zlý nápad. Na druhej strane, tá ropucha už vystrašila Harryho takmer na smrť a to bol pravdepodobne dostatočný trest pre tak senzitívne dieťa.

Zavrčal sám pre seba. Tá čarodejnica za to zaplatí …

Harry sa nepohodlne zahniezdil na jeho kolenách. Neposlúchol pravidlo o zákaze chodiť do Zakázaného lesa – alebo každopádne bol pripravený neposlúchnuť ho. A takto utiecť preč, keď ani len nevedeli, kde je Voldemold, by bolo poriadne nebezpečné… Jeho celý plán bol vlastne, ako si Harry teraz uvedomil, poriadne hlúpy a on si spomenul, že jeho ocko povedal, že hlúposť bude vždy potrestaná. Vzdychol. Určite si zaslúži bitku, odhliadnuc od toho, čo dostane za to údajné podvádzanie.

Pozrel sa na svojho ocka. Juj, vyzeral poriadne naštvane. Rezignovane skĺzol Harry z lona svojho otca, potom sa prehol cez jeho kolená. Nie že by ho jeho ocko niekedy predtým zbil v tejto pozícii, zvyčajne ho len otočil, aby ho jemne capol, ale Harry vedel, že teraz si naozaj zaslúžil bitku. Ten trol, a nezabúdal a dokonca aj futbal u Weasleyovcov boli tak trochu nehoda, ale tento raz sa úmyselne rozhodol porušiť pravidlá. Tento raz si zaslúžil každý buchnát, aj keď predpokladal, že jeho ocko nebude schopný byť na neho príliš tvrdý. Ten muž naozaj nenávidel, keď mal niekoho zbiť a Harry sa cítil dosť zle za to, že bol taký hlúpy, že si tú bitku zaslúžil, čím jeho ocka prinútil, aby mu ju dal.

Ale aj tak, ak mali čeliť riaditeľovi, bolo dôležité ukázať, že jeho ocko mu nedovolil žiadne darebáctvo a možno že jeho boľavý zadok presvedčí riaditeľa, že Harry bol dostatočne potrestaný za ten podvod. "Som pripravený," povedal povzbudzujúco. "Tri capnutia, hej? Za hlúposť, ohrozenie seba a za neposlušnosť."

Snape bol paralyzovaný šokom, keď si ten spratok zrazu ľahol krížom cez jeho kolená. Čo pre Merlina mal teraz robiť? A tri capnutia? Odkiaľ to zobral? Nesľúbil tomu chlapcovi maximálne dve?

Na druhej strane, Harry nemohol svoje očakávanie vyjadriť jasnejšie a v knihách sa píše, že treba nasledovať očakávania detí, keď je to vhodné. Snape zazrel dolu na ten čakajúci zadok. Prečo je to vždy práve on, kto má byť ten strašný, prísny despota?

Samozrejme, vykreslenie Albusa v takomto svetle bolo práve to, čo ho v prvom rade dostalo do tohto problému, a z Harryho očakávajúceho pohľadu bolo jasné, že sa neobával Snapovho trestu… Zaťal zuby a zodvihol ruku. Mysli na chlapca prechádzajúceho sa v Zakázanom lese. Mysli na Harryho samotného v uliciach Londýna. Mysli na Harryho zamrznutého na smrť v snehovom záveji.

To stačilo. Jeho hnev na to dieťa, ktoré mu spôsobilo taký strach sa vrátil a podaril sa mu veľmi obstojný buchnát na Harryho zadok.

"Aau!" vykríkol ten fagan.

Druhý buchnát, rovnako tvrdý, dopadol na to isté miesto a Harryho reakcia, i keď nie celkom taká ako Weasleyho, no aj tak objasnila, že úplne ustúpil od pravidla "poslušne držať a nejačať", ktoré nariadil jeho strýko.

Snape zaváhal, neistý tým, či mu má uštedriť tretí, ale Harry nejavil známky vstávania, aj keď sa trochu krútil. Snape chvíľu počkal, potom uštedril ešte jedno ostré capnutie na ten krútiaci sa zadok.

"Au!" Harry privítal posledné capnutie výkrikom, jeho ruky okamžite vystrelili dozadu, aby chytil svoj boľavý zadok.

Harry vystrúhal grimasu, keď sa snažil zmierniť bolesť svojho zadku. Jeho vystupovanie nebolo len pre šou, tento raz ho jeho ocko necapol iba slabo. Aj keď ani jedno capnutie nebolo také silné, ako tie za lietanie vo Veľkej sieni, tento trest bol riadna bitka. Teraz mu jeho ocko udelil tri ostré capnutia a aj keď ani zďaleka neboli také silné ako tie strýkove Vernonove – alebo dokonca, predpokladal, bitka tety Molly –  jeho pozadie stále pálilo.

Trochu sa našpúlil, keď si šúchal zadok, ale potom mu napadlo niečo povzbudzujúce. Ak by chcel riaditeľ dôkaz, že ho jeho ocko poriadne potrestal, bude ho mať. Harry si bol úplne istý, že jeho zadok zdobili tri ružové odtlačky ruky.

Snape chvíľku počkal a potom chlapca postavil na nohy. Zvedavo sa pozrel chlapcovi do tváre, ale videl, že neplače. "Tie boli tvrdé!" informoval ho ten fagan, ale nebolo v jeho hlase poznať výčitky ani nepohodlie. Ak nič iné, ten chlapec sa zdal trochu obdivujúci a uvoľnený.

"Snaž sa spomenúť si na to, keď budeš v budúcnosti plánovať podobný hlúpy kúsok," Snapeovi sa podarilo vyprsknúť, aj keď prstami chytil fľašku hojivého elixíru, ktorú mal vo vrecku, keď videl, ako Harry nepohodlne prestupuje z nohy na nohu, so zvraštenou tvárou.

"Áno," sľúbil Harry. Na chvíľu sa odmlčal, potom: "Môžeme ísť teraz do riaditeľne?"

Jeho otec použil (pre zmenu) trochu sily kým bil jeho zadok, ale Harry teraz mal – vďaka veľkej pozornosti jeho ocka venovanej jeho stravovacím návykom – značne viac vypchávok na tejto časti jeho tela, než mal keď prišiel na Rokfort. Ako výsledok, efekt bitky pravdepodobne nebude trvať viac, než len pár minút a Harry chcel prísť k riaditeľovi, kým bol jeho trest ešte zjavný, len pre prípad, že profesorka Umbridgeová by poznala riaditeľa lepšie, než jeho ocko.

Jeho ocko bol taký milý, že si pravdepodobne o všetkých ľuďoch myslel len to najlepšie, ale Harry si nebol taký istý. Takže, ak sa ukáže so začervenaným zadkom (no, trochu zružoveným určite), možno že riaditeľ sa rozhodne nepoužiť ďalším tvrdší trest za ten incident s podvádzaním. Harry naozaj nechcel dostať svojho ocka do problémov, a on vedel, že Snape by sa vzoprel riaditeľovi skôr, ako by vystavil Harryho ďalšiemu trestu.

"Možno by sme mali počkať a ísť neskôr," povedal Snape a zamračil sa. "Myslím, že si musíš oddýchnuť po tom... výprasku." Nechcel, aby sa Harry cítil zdrvený. Mal len emočný výbuch ako reakciu na raňajší teror, a okamžite potom bol poriadne zbitý. Iste že to dieťa by malo dostať pár hodín na to, aby sa pozbieralo, predtým, ako sa bude musieť vyrovnať s obvinením z podvádzania.

"Nie, prosím, oci! Naozaj chcem, aby to už bolo za mnou," prosil Harry a nakoniec Snape súhlasil.

Viedol ho do riaditeľne. Dumbledore ich musel očakávať, lebo Snape nemal čas urobiť nič, len zazrieť na kamennú obludu a tá hneď odskočila nabok. Vykročil na schody, ale zbadal, že Harry zostal vzadu s vystrašeným výrazom na tvári. Pevne chytil chlapca za rameno. Boli tu pre to, aby to ukončili a to aj urobia.

Vstúpili do riaditeľne a videli tam Dumbledora s Umbridgeovou. "Riaditeľ," povedal Snape formálne, sotva prikývol Umbridgeovej. Aj keď by jej najradšej tu a teraz zakrútil krkom, predpokladal, že Albus by to nedovolil.

To bolo v poriadku. Poráta sa s tou ružovou ropuchou neskôr. Práve teraz potrebuje presvedčiť Harryho o riaditeľovej milej povahe.

"Ah, Severus. A Harry! Tu ste, môj chlapče. Pochopil som, že na tvojej hodine bolo dnes ráno dosť rušno."

Harry ovisol. Vedel, že jeho ocko povedal, že sa nemusí báť, ale stále cítil, ako sa mu od strachu krúti žalúdok. Umbridgeová tam stála a škerila sa na neho, ako keby sa s riaditeľom už dohodli, že ho vylúčia. Profesor Dumbledore sedel za stolom a napoly sa usmieval, tak ako vždy. Vyzeral ako milý deduško, ale Harryho neoklame. Toto bol ten muž, čo ho poslal k Dursleyovcom a nechal ho tam ako nechcený balík na celých desať rokov. Toto bol ten muž, ktorý sledoval, ako odvádzajú Siriusa preč bez toho, aby mal poriadny súdny proces. Zťažka prehltol. "Áno, pane," zašepkal.

Podvedome siahol rukami na svoj stále páliaci zadok a opatrne ho pošúchal. Umbridgeová sledovala ten pohyb a jej tvár rozžiaril spokojný úsmev. Dosť pohŕdavo sa pozrela na riaditeľa. "No, nech už je váš názor akýkoľvek, riaditeľ, je jednoznačné, že na škole sú ďalší profesori, ktorí majú rovnaký pocit, ako ja." Usmiala sa na Snapa, potom obrátila nevľúdny pohľad na Harryho. "Pán Potter, vidím, že ste boli za svoje konanie poriadne potrestaný. Poriadny výprask?"

Harry netušil, o čom hovorí, ale nechcel sa hádať s učiteľkou priamo pred riaditeľom. Sklonil hlavu a čosi nezrozumiteľné zamrmlal, čo Umbridgeová považovala za súhlas. "Som tak šťastná, že som našla rovnako zmýšľajúceho člena profesorského zboru, profesor Snape," usmievala sa, smerujúc ku dverám. "Som si istá, že spolu sa nám tu podarí dosiahnuť štandardy vhodného správania."

Snapovi sa podarilo nevrhnúť na ňu neodpustiteľnú kliatbu, keď na neho žmurkala a odišla z miestnosti. Otočil sa späť k Harrymu, ktorý stále študoval podlahu a šúchal si zadok, kým Albus ho smutne sledoval.

"Aj keď som si istý, že si nepoužil trstenicu," povedal Albus učiteľovi elixírov, jeho hlas bol plný sklamania, "Ale aj tak sa mi nepáči, že sa ti zdalo nutné potrestať Harryho takýmto spôsobom. Je pravda, že podvádzanie je naničhodný čin, ale mladí chlapci často robia hlúpe veci."

Harrymu začalo búšiť srdce. Povedal riaditeľ práve to, že je sklamaný, že jeho ocko nepoužil trstenicu? Posunul sa bližšie k Snapovi, len pre prípad, že riaditeľ by sa rozhodol prekliať ho nejakým spôsobom, tak ako spomínal Remus, že to robia niektorí čarodejnícki rodičia.

Snape si všimol Harryho pohyb a vzdychol. Očividne jeho predošlé slová nepresvedčili toho fagana dostatočne. "Riaditeľ, Potter nebol potrestaný za podvádzanie, pretože aj napriek tomu, čo tá s–" včas si však spomenul na chlapcovu prítomnosť " – čarodejnica mohla natárať, on nepodvádzal."

Harry sa posunul ešte bližšie. Ooooh, a je to tu. Riaditeľovi sa nebude páčiť, keď mu niekto povie, že sa mýli. Nenápadne sa na neho pozrel. Juj. Riaditeľ sa mračí.

"Ale ak je to pravda, Severus, tak potom prečo je zjavné, že Harry je… zbitý?"

"Nebol potrestaný za to mylné obvinenie z podvádzania, riaditeľ, ale dostal bitku za to, že chcel riskovať svoj život neposlušným a hlúpym plánom na útek, najprv chcel kempovať v Zakázanom lese a potom chcel žiť na uliciach Londýna."

Harry zružovel. Okej, znelo to naozaj hlúpo, keď ste to povedali takto.

Albus niekoľkokrát otvoril a zatvoril ústa, kým sa mu podarilo opýtať sa: "Žiť v – a potom ísť do – ale prečo? Prečo by chcel Harry urobiť niečo také?" Jeho obočie okamžite vyletelo hore a s obavami sa zamračil. "Tak veľmi sa obával tvojej reakcie, Severus?"

Snape sa zhlboka nadýchol. Toto naozaj nebude príjemné: Albus bude zničený. "Nie, riaditeľ. On sa bál vašej reakcie. Profesorka Umbridgeová ho presvedčila, že vy ho vyhodíte zo školy na základe toho absurdného obvinenia a on sa bál, že keď ste to už raz urobili, znovu ho vrátite k Dursleyovcom. Radšej by sa postavil zoči voči Akromantulám alebo pouličným grázlom, než by sa vrátil do tej domácnosti."

A v tom Snape videl niečo, čo si nikdy v živote ani len nepredstavoval. Ten veľký a múdry, vševediaci Albus Dumbledore bol absolútne šokovaný. "Harry sa bál MŇA?" požadoval, jeho ruky neveriaco priložil na svoju hruď.

Na odpoveď Severus len pozrel dolu na chlapca, ktorý sa teraz skrýval za ním. Harryho reč tela prezrádzala všetko.

Albusov pohľad behal divoko po celej miestnosti, od krabíc s citrónovým dropsom k jeho poličkám s najrôznejšími fascinujúcimi vecičkami, k Felixovi, ktorý sa na neho smutne díval z jeho bidla.Vyzeralo to, ako keby sa snažil presvedčiť sám seba, že on, Albus Dumbledore, uznávaný čarodejník, známy ako slepo milujúci a dôverujúci starý blázon, by nemohol byť považovaný za strašného a krutého tyrana. Neprichádzali študenti za ním, aby zabránil trestu a pokarhaniu? Ako mohol mať Harry Potter, dieťa, ktoré najviac miloval a obával sa o neho, z neho strach?

"Ale prečo by sa?" nakoniec sa mu podarilo prinútiť svoj hlas k spolupráci. "Povedal si mu niečo, aby –" Dumbledore stíchol a začervenal sa. "Ospravedlňujem sa. To nebolo správne."

Snape naklonil hlavu, ticho prijímajúc ospravedlnenie. "Riaditeľ, ten chlapec nie je hlupák. On si je veľmi dobre vedomý toho, že vy ste zodpovedný za jeho umiestnenie po tom, čo boli jeho rodičia zavraždení, a to mu sotva dalo dôvod, aby veril vášmu úsudku. Počul o tom, ako Wizengamot, pod vaším vedením, odmietol zasiahnuť, keď bol jeho krstný otec nesprávne obvinený z masovej vraždy, tiež nepridala na dôvere vo vašu dobročinnosť." Jednu ruku položil na chlapcovo rameno a jemne ho potiahol dopredu. "Profesorka Umbridgeová prišla s tým, že ho vylúčite zo školy za podvádzanie. Nie bezdôvodne predpokladal, že to znamená, že ho vrátite do jeho domova z čias pred Rokfortom – do domova, ktorý ste pre neho vybrali a nechali ste ho tam po celé tie roky."

Harry najprv odolával ťahaniu jeho ocka, ale Snape sa nenechal odbiť a tak chtiac – nechtiac musel vyliezť zo svojho úkrytu, aby čelil riaditeľovi. Zrak mal sklopený, tak ako to vždy preferoval strýko Vernon, aj keď si neuvedomil, že stiahol hlavu medzi plecia, ako keby očakával facku. Tento postoj nezmizol a Albus cítil, ako mu od bolesti puká srdce. Ak potreboval ďalší dôkaz, že sa totálne a strašne zmýlil v ten osudný deň v Godrickovej úžľabine, tu ho mal.

"Harry." Napriek všetkému jeho úsiliu sa mu hlas zlomil.

Zaskočený Harry pozrel hore a bol zmätený z toho, čo videl. Riaditeľ plakal! Veľké krokodílie slzy sa kotúľali dolu jeho lícami a jeho oči boli tými najsmutnejšími, aké Harry kedy videl. Jeho výraz bol úplne skľúčený a previnilý.

Podvedome sa Harry narovnal a podišiel bližšie, zmrazený tým, čo videl. Ešte nikdy predtým nevidel dospelého plakať – určite nie kvôli nemu. Riaditeľ sa ani nepokúšal skryť svoje slzy. Len tam sedel a nechal ich tiecť.

"Profesor?" opýtal sa začudovane, pristúpil o krok bližšie k jeho stolu. "Ste v poriadku?"

Albusov hlas sa lámal, keď odpovedal. "Nie, Harry. Až teraz som zistil, ako veľmi ťa zranili moje hlúpe rozhodnutia. Veľmi, veľmi ma to mrzí."

Harry sa trochu stiahol. Nechcel nikomu spôsobovať také utrpenie. "To je v poriadku," ponúkol, prešiel okolo stola a neisto potľapkal staršieho čarodejníka po pleci. "Teraz som v poriadku."

Dumbledore bolestne zatvoril oči. "Preukazuješ mi láskavosť, ktorú si nezaslúžim, Harry. Ja som ti spôsobil také utrpenie počas celých tých rokov – všetko len pre moju aroganciu, bol som presvedčený, že som vedel všetko lepšie, než ktokoľvek iný. Bol som si taký istý, že mám pravdu, že som sa nikdy neobťažoval to skontrolovať. Ja som rozhodol o tom, čo má byť pre teba najlepšie a nikomu by som nedovolil, aby mi tvrdil niečo iné." Otvoril oči a uprel svoj prosebný pohľad na Harryho. "Neočakávam, že mi odpustíš, dieťa, teraz ani potom, ale môžeš sa prosím pokúsiť veriť mi, keď ti poviem, že som si naozaj myslel, že robím správnu vec? Že ti dávam to najlepšie, najšťastnejší domov, ktorý by som ti mohol dať?"

Čistá skľúčenosť na tvári toho muža sa nedala prehliadnuť, tak ako jeho zjavnú úprimnosť. Harry prehltol tú hrču v krku a prikývol.

"Harry, tvoji rodičia ťa ľúbili tak veľmi… Ja som ťa tak veľmi ľúbil. Chcel som, aby si zostal tým šťastným dieťaťom, ktoré som poznal. Myslel som si, že nemôže byť lepšie miesto pre teba, než byť s tvojou rodinou. Bol si tak nádherné, priateľské dieťatko – nikdy mi nenapadlo, že niekto iný by ťa nemal rád tak veľmi, ako ja… Bol som taký hlúpy, Harry. Taký starý hlupák. Videl som len to, čo som chcel vidieť." Albus sa nakoniec zlomil a fňukal, tvár skryl do dlaní.

"Profesor, neplačte," prosil Harry, tľapkajúc Dumbledora po chrbte. "Prosím neplačte! JA som v poriadku, naozaj!" Horúčkovite sa pozrel na svojho ocka a Snape – ktorý si zúfalo želal byť kdekoľvek inde, dokonca aj u Umbridgeovej vo vani – prišiel na pomoc.

"Albus, prosím snaž sa ovládať," povedal nemotorne, postavil sa za čarodejníkovo druhé rameno a napodobňoval Harryho upokojujúce tľapkanie. "Znepokojuješ Pottera." Prehľadával svoje vrecká, zúfalo dúfajúc, že okrem liečivého elixíru tam má aj upokojujúci.

Privolal škriatka a objednal čaj, potom do neho nalial poriadnu dávku upokojujúceho elixíru a podal ho Albusovi. Potom sa riaditeľovi podarilo nadobudnúť sebakontrolu a slabo sa usmial na stále znepokojeného Harryho, ktorý zostal po jeho boku.

"Ďakujem vám, chlapci moji. Naozaj si nezaslúžim vaše zľutovanie," povedal jemne. "Oboch som vás tak strašne sklamal."

"Erm, no, mohli by sme predstierať, že sme začali od znova," ponúkol Harry, neznášajúc pohľad na kohokoľvek tak strašne nešťastného, ako bol očividne riaditeľ práve teraz. "Myslím, že to už neurobíte znova, však?"

Snape stlmil odfrknutie – Typický Chrabromilčan! – kým Albus sa na chlapca usmial. "Nie, môj chlapče, to neurobím. Skôr si myslím, že profesor Snape by ma rozsekal na kúsky, keby som na niečo také len pomyslel."

"Takže ma nepošlete smäť k Dursleyovcom?" opýtal sa Harry, len aby si bol istý. "Nikdy?"

Dumbledore sa usmial a pokrútil hlavou. "Nikdy, Harry. Nikdy viac ich neuvidíš, kým sa nerozhodneš sám, že to chceš. Dávam ti moje čarodejnícke slovo, že ťa nikdy nepošlem ku nim."

Harry sa uvoľnil a uľahčene si vydýchol. "Dobre!"

"Pamätáš si, že tvoj profesor ma donútil sľúbiť mu to isté, v ten prvý deň, keď ťa sem priviedol?"

Harry zažmurkal. "Naozaj? Myslíte v ten prvý deň, keď som u neho mal trest?"

Albus prikývol, ignorujúc Snapov vražedný pohľad. "Áno. Po tom čo sa dozvedel o starostlivosti tvojich príbuzných a priviedol ťa sem, povedal mi, 'Uisťujem ťa, pokrvná ochrana, či nie, on sa k nim viac nevráti.' Nikdy by nedovolil, aby si sa vrátil k Dursleyovcom. Ani mne ani nikomu inému."

Harry sa pozrel na svojho ocka. Nepamätal si to, ale aby bol fér, veľa z tej noci bolo tak trochu nejasné. Mal také bolesti, ešte pred tým buchnátom do hlavy, takže vlastne nedával až taký pozor. Wow! To dokazovalo, že ešte predtým, ako súhlasil, že sa stane Harryho opatrovníkom, profesor Snape sa už o neho staral.

"Nerád ruším takú nechutnú vychádzku do spomienok," povedal Snape zamietavo, "ale stále musíme prejednať tie veci okolo obvinenia madam Umbridgeovej."

"Oh, áno." Albus vyzeral zamyslene. "Harry, vieš, ako sa dostali poznámky tvojej učiteľky práve do tvojej tašky?"

Harry pokrútil hlavou. "Ja som to nebol!"

"To nebola otázka," vyhrešil ho Snape. "Nikto nespochybňuje tvoju pravdovravnosť, hlúpy chlapec, snažíme sa vyriešiť záhadu, ako sa tie zvitky dostali do tašky. Ak si to neurobil ty, tak kto mal prístup?"

"Oh." Harry sa znovu uvoľnil a hlboko sa zamyslel. "Ja neviem, ocko. Teda, všetci sme šli spolu. Myslím, že mi ich niekto mohol hodiť do tašky, skôr ako sme vošli do triedy, ale ako by potom mohli mať tie poznámky? A neviem, ako by to mohli urobiť po tom, ako sme vošli do triedy. Moja taška bola hneď vedľa mňa pri stole. Videl by som niekoho, keby mi do nej dával, alebo levitoval tie zvitky."

"A aj tak sa tam nejako dostali." Snapovo zamračenie sa prehĺbilo. Toto znelo menej ako školský žartík a viac ako seriózna hrozba pre Harryho.

Albus chlapca nežne potľapkal po pleci. "Neboj sa, Harry. Zistíme pravdu. Dovtedy sa snaž nedovoliť profesorke Umbridgeovej, aby ťa rozrušila. Nakoniec, ktokoľvek oklamal teba, oklamal aj ju, ale ja predpokladám, že ona nechce priznať svoju chybu."

Harry sa zamračil, vyeral veľmi podobne Snapovi. "Myslíte, že stále bude chodiť a rozhlasovať, že som podvodník?"

Dumbledore vzdychol. "Porozprávam sa s ňou a poviem jej, že záležitosť bola vysvetlená k mojej spokojnosti, ale myslím si, že ju to nepresvedčí. nakoniec, Harry, ona ťa nepozná osobne a ty musíš priznať, že dôkazy boli dosť usvedčujúce."

"Myslím," súhlasil Harry neochotne. "Ale nedostanem trest, však?" dodal zvedavo, keď ho to napadlo.

"Nie," uistil ho riaditeľ pevne. "Poviem profesorke Umbridgeovej, že záležitosť je uzavretá."

"Okej." Harry predpokladal, že to je to najlepšie, čo môže urobiť. Umbitchová nepochybne bude pokračovať v odporných narážkach na jeho adresu, ale to by robila aj tak. Aspoň zistil, že sa nemusí báť riaditeľa a teraz vedel, že má ísť za svojim ockom, keď bude mať problémy – nezáleží na tom, aké.

"dal by si si citrónový drops, Harry?" vyzval ho Dumbledore. Snape prevrátil očami; riaditeľ sa už očividne cítil lepšie.

"Máte nejakú čokoládu?" spýtal sa Harry s nádejou, potom zapišťal, keď ho jeho otec zľahka capol po zadku.

"Spôsoby, pán Potter!" hrešil ho Snape.

Albus sa zasmial. "Ale, Severus, je úplne v poriadku, keď Harry vyjadrí svoje preferencie. Len to, že ja mám rád citrónový drops, neznamená, že ho má rád každý." Snape si odfrkol, keď Albus prehľadával svoje šuflíky. "Tak kde mám tú krabicu so žabkami…? Ah, tu sú."

Harry šťastne prijal čokoládovú žabku, vyhnúc sa ockovmu prenikavému pohľadu.

"Dnes večer žiadny dezert," prikázal Snape prísne.

Harry súhlasne prikývol. "To je v poriadku. Dnes je s rebarborovou posýpkou," vysvetlil riaditeľovi a pokrčil nosom.

Albus pokrčil tým svojim. "Oh drahý. Ani ja nemám rád rebarboru. Možno by sme sa mali pozrieť, čo ešte nájdeme v mojom stole."

Snape zavrčal, keď tí dvaja milovníci sladkostí šťastne prehľadávali Albusove zásoby. Poznal problémy, keď ich videl.

 

 

24.05.2011 23:22:53
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one