Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Vzhľadom na to, že dnes oslavujem výročie svadby a cez víkend sa prekladu nebudem venovať, prinášam vám preklad ďalšej kapitolky k tejto poviedky. Tentoraz z dielne Biggi, ktorá vás všetkých pozdravuje. Oproti predošlej kapitole uvádzam, že sme zmenili názov hnutia "Uškriekaná ropucha!" na "Rozpučiť ropuchu!"

Kapitolku venujeme: gleti, denice, Nade, larkinh, KiVi, Jirkovi, lilly potter ml, silvinke, cim, grid, weronike315, aurore, Susan, fallagele, Cety...

 

Dobby

Na druhý deň ráno riaditeľ ohlásil, že profesorka Umbridgeová opustila Rokfort, na čo študenti obrátili svoje užasnuté pohľady k Hermione. Jej kampaň "Rozpučiť ropuchu!" sa rozšírila ako požiar po celej škole, a teraz – prosím! – ropucha zmizla. Študenti sa otriasali pri pomyslení na to, čo by ešte mohla dokázať, keby bola dostatočne vyprovokovaná, ale zároveň to bolo trochu upokojujúce, že vedeli, že majú niekoho na svojej strane, kto dokáže odstrániť dokonca členov profesorského zboru.
Dokonca aj keď vyšli najavo detaily o incidente s Krvavým brkom, študenti boli stále presvedčení, že Hermionino hnutie „RR!“ bolo iniciačným faktorom za zmiznutím profesorky Umbridgeovej. Nakoniec, mnohí ani nevedeli, čo je to krvavé brko, a nikto iný okrem Snapa nevidel Dumbledorov hnev – nehovoriac o tom McGonagallovej – ale každý vedel, ako nespravodlivo zaobchádzala Umbridgeová s Hermionou a ostatnými s muklovským pôvodom.
Harry bol trochu prekvapený, keď videl, že Hermiona dostala väčšie ocenenie, za odstránenie Umbridgeovej než on, ale keďže on úplne preferoval nepriťahovanie pozornosti ostatných, vôbec mu to nevadilo. Jonesová a Percy boli príliš radi, keď nedostali trest za napadnutie učiteľa, než aby niekomu pripomínali ich úlohu v celom incidente, takže zaskočená Hermiona prijímala gratulácie od ostatných študentov.
Fudge, aj keď bol najprv zaskočený Umbridgeovej zmiznutím a rýchlo z toho obviňoval Rokfortský personál, rýchlo zmenil svoj tón, keď bol konfrontovaný s použitím Krvavého brka a mysľomisou so spomienkami na Umbridgeovej činy. Okamžite poprel, že by ju poslal na Rokfort s takými inštrukciami a vyhlasoval, že bola očividne nevyrovnaná. Okamžite prepustil svoju hlavnú asistentku a opustil školu, mrmlajúc si popod nos, že pošle aurorov, aby to zmiznutie prešetrili. Nikto od neho nečakal, že by na to veľmi tlačil, keďže by mu to celkom určite neprospelo, keby sa zmiznutá čarodejnica našla. Dumbledore bol dosť naštvaný Fudgeovou túžbou zakopnúť celú vec pod koberec, ale McGonagallová ho upokojila, keď mu pripomenula, že aj keď nevedia, kam tá čarodejnica zmizla, pochybuje, že Umbridgeová sa ešte niekedy vráti do Británie. Dumbledore si vzdychol a súhlasil, kým Snape robil čo mohol, aby sa netriasol pri tej čistej krutosti vedúcej Chrabromilu. A to si myslel, že on je pomstychtivý!
Keď Umbridgeová zmizla a jeho vzťahy s ostatnými študentmi boli v poriadku, Harry sa šťastne pustil do nového semestra. Dumbledore sa opäť zhostil vyučovania OPČM, rezignovane odmietajúc hľadanie náhradného učiteľa na zvyšok školského roka, a Harry dúfal, že všetky tie záhadné udalosti teraz prestanú, keď Umbridgeová zmizla.
Všetko išlo hladko – ostatné deti s ním všeobecne zaobchádzali ako s obyčajným prvákom, ktorým chcel byť, jeho profesori boli spokojní s jeho prácou, jeho ocko dovolil jemu a jeho priateľom pomáhať s prípravou ingrediencií do elixírov niekoľkokrát do týždňa, Metlobal bol stále zábavný, aj keď zimné počasie znamenalo, že ich tréningy sa odohrávali vo vnútri a zahŕňali plánovanie stratégie… Áno, jednoducho povedané, Harry cítil, že toto bolo také, ako by to malo byť počas prvého roku na Rokforte: žiadni trolovia, žiadni Temní páni či Krvavé brká.
Na rozdiel od Harryho, Snape si neoddýchol. Už to bolo niekoľko týždňov, čo Umbridgeová zmizla, ale nie ako Harry, Snape nebol presvedčený, že tie útoky záhadného nepriateľa skončili. Samozrejme, bola tu možnosť, že tá Ružová Ropušia Bosorka Teraz už v Pekle bola za to zodpovedná, ale nemohol sa zbaviť presvedčenia, že ide o takýto druh skrytej kampane
Isté bolo len to, že to boli ešte len dva týždne od Umbridgeovej "záhadného zmiznutia", keď bola Snapova pokračujúca ostražitosť odmenená. Bolo upršané nedeľné popoludnie a znudený Harry zliezol do žalárov a sťažoval sa, že všetci sú zaneprázdnení a on nemá čo robiť.
Ako predpokladal, jeho opatrovník ho hneď odtiahol do laboratória na niekoľko hodín, kde spolu pripravovali ingrediencie. Harry spokojne pracoval a nechápal, prečo ho jeho ocko radšej posiela do laboratória akoby za trest, namiesto toho, aby akceptoval Harryho ponuku pomôcť. Aj tak, konečný výsledok bol rovnaký, a takto jeho ocko nemal na tvári taký zmätený výraz.
Po viac ako štyroch hodinách nakladania, krájania, drvenia a pučenia Snape prepustil Harryho a šiel si do svojej pracovne zobrať hŕbu pergamenov na oznámkovanie. Harry sa šiel umyť – chápadlá medúz sa vždy na ňom zachytili, keď ich mal zomlieť – a potom sa pohodlne usadil na svoju posteľ s jednou knihou, ktorú dostal od Remusa. Harry bol doslova zbláznený do série Jasper Goodfellow – Auror Svetla a Remus bol taký milý, že mu každý mesiac posielal najnovší výtlačok. Pohrával sa s myšlienkou, že si zavolá domáceho škriatka a vypýta si niečo pod zub, ale rozhodol sa, že aj tak približne o hodinu pôjde za ockom do pracovne a bude sa sťažovať, že je hladný. To zvyčajne vyústilo do toho, že si obaja spolu dali čaj, kým Snape hrešil Harryho, že poriadne neje. Harry sa uškrnul, že bol zábavný!
Keď sa vrátil s papiermi na známkovanie a čoskoro potrebným elixírom proti bolesti hlavy, Snape sa usadil na gauči v obývačke. Práve dokončil zdrvujúcu kritiku prvej študentskej práce, keď sa jeho dlhý nos zrazu skrútil. Čo to je?
Začuchal znovu. Palina? Prečo cíti palinu? Jediné blízke nádoby boli bezpečne zamknuté v jeho skrini s ingredienciami. Vzplanulo v ňom podozrenie a s pripraveným prútikom sa vyrútil ku skrini so svojimi zásobami, len aby šokovane zastal vo dverách pri pohľade na tú spúšť pred sebou.
Skriňa bola zničená. Inak sa to ani opísať nedalo. Dvere vytrhnuté, jedny viseli nakrivo. Poličky vyhádzané, ich rozbitý obsah ležal na dlážke v podobe silno páchnucej kaše. Hodiny roboty boli zničené za malú chvíľu.
Snape zovrel svoj prútik takou silou, že sa obával, že ho rozdrví. Kto sa opovážil spáchať takú ohavnosť? Kto by prišiel do jeho súkromného bytu a takto zničil jeho vlastníctvo? Keď ho dostane do rúk – a potom videl stopy topánok.
Vinník si očividne nebol vedomý toho, že keď skočil do toho neporiadku, ktorý vytvoril, zašpinil si ním podrážky. Stopa viedla od skrine a Snape, stále bledý od zlosti, ju rýchlo sledoval.
Stopy boli malé, čo naznačovalo, že to bol jeden s mladších študentov, čo Snapa prekvapilo. Neočakával by takýto veľký zločin od mladších detí, aj keď ich do toho možno nanútil niekto starší. Ale aj tak, kto by urobil niečo také? Niekto zo smrťožrútskej rodiny, aby poslal správu zradcovi? Niekto, kto pocítil ostrosť jeho jazyka a chcel sa pomstiť? Nedokázal si predstaviť, že niekto z jeho hadov by bol taký hlúpy, aby si takýmto spôsobom získal jeho hnev, a Bystrohlavčania by boli určite dosť rozumní, Bifľomorčania zasa príliš nesmelí, takže – samozrejme – zostávajú Chrabromilčania. Možno Wood? Určite by mohol zneužiť svoje postavenie kapitána metlobalového družstva, aby naviedol niekoho z mladších študentov k tomu, aby vykonali tú špinavú prácu. Alebo možno – Snape prudko zastavil, keď zistil, kam ho stopy priviedli.
"Ahoj, ocko," povedal Harry veselo. "Som hladný. Myslíš, že by sme si mohli dať čaj?"
Snape na toho chlapca zažmurkal. Harry ležal na svojej posteli, nohami bezstarostne narážal do čela postele, s jednou z tých hlúpych kníh otvorenou na hrudi.
Určite nikto nemôže byť takým dobrým hercom. Ale ako inak vysvetliť tie stopy?
Harry zmätene vzhliadol, keď profesor Snape ignoroval jeho pozdrav a namiesto toho zamieril k jeho topánkam, ktoré si skopol, keď sa vyštveral do postele. Určite sa jeho ocko nemohol hnevať na to, že si ich pekne neuložil?
"Ako sa mohlo stať, že tvoje topánky sú takéto špinavé?" opýtal sa Snape, držiac jednu topánku tak, aby Harry mohol vidieť tú pomaly odkvapávajúcu gebuzinu.
"Fuj! To je čo?" opýtal sa Harry, krčiac nosom. Prevrátil sa, kľakol si na kolená a natiahol sa za topánkou, ktorú jeho otec odtiahol preč.
"Obuj si papuče a poď so mnou. Presne ti ukážem, čo to je."
Harry pokrčil ramenami a poslúchol. O chvíľu zízal na spúšť ktorá zostala zo skrine so zásobami presne tak, ako pred chvíľou zízal jeho otec. "Čo – čo sa stalo?" vykoktal.
Snape iba zodvihol jedno obočie a Harryho myseľ si rýchlo spojila jedno s druhým. Divoko sa obzeral zo skrine na odtlačky topánok a potom na topánku, ktorú jeho otec stále držal v ruke. "Ja – ty si myslíš, že ja – ale, ale ja som to nebol!" takmer plakal.
"Tak potom prečo sú tu stopy z odtlačov tvojich topánok, ktoré vedú do tvojej izby?"
"Ja neviem," povedal Harry nešťastne. "Ale ja som to neurobil!"
"Takže tvrdíš, že niekto iný vstúpil do nášho chráneného bytu, zničil moje veci a prešiel v tvojich topánkach do tvojej izby a to bez toho, aby si to niekto z nás vôbec všimol?" opýtal sa Snape zamatovým hlasom. "To sa ti zdá byť oveľa rozumnejšie vysvetlenie než to, že ty – cítiac sa urazený nejakým vyhrešením, napríklad – si využil príležitosť, keď som si bol zobrať papiere v mojej pracovni, na to aby si zničil moje zásoby, potom si sa pokúsil zabezpečiť si alibi tým, že si sa ponáhľal do izby, nevšimol si si pri tom, že si za sebou zanechal dôkaz o spáchaní svojho zločinu?"
Harry ťažko prehltol, hrdlo sa mu od strachu stiahlo. Keď to takto povedal, samozrejme, že to znelo tak, že to naozaj urobil.
Jeho ocko sa nahol k nemu bližšie. "Choď do svojej izby," jeho hlas bol tichý a nebezpečný.
Harry sa otočil a odišiel, napoly očakávajúc, že pocíti podrážku svojej topánky na svojom chrbte, keď odchádzal. Ale jeho ocko sa ho nedotkol, a tak sa hodil na posteľ a plakal. Toto bolo, ako keby bol naspäť u Dursleyovcov, keď sa okolo neho stávali nepochopiteľné veci.
Ale zistil, že tie veci boli to, čo jeho ocko nazýval "náhodná mágia " – veci ako zmena farby vlasov jeho učiteľa na modrú, alebo odmiestnenie sa od tých, ktorí ho šikanovali – a už mal byť dosť starý na to, aby sa mu to stávalo. Toto bol úplne rovnaký pocit, len ešte horší, lebo ani nebol nešťastný ani nahnevaný, keď sa to stalo. A ako sa mu mohli zašpiniť topánky, ak tam nebol? Ale ak bol, prečo si to nepamätal? Bol by prisahal, že bol tu a čítal si celý čas knihu, ale jeho topánky tvrdili niečo iné. Celkom určite nešli na prechádzku úplne samé…
Mohol to urobiť, ale nepamätať si to? Jediná vec, ktorá dávala zmysel bol bizarný nápad, že ho využil niekto iný, kto použil jeho telo na to, aby urobil niečo ohavné, potom ho nechal a zmizol bez stopy a on nemal ani tušenie o tom, že prešiel nejaký čas!
V obývačke sa Snape prechádzal hore a dolu. Samozrejme, bolo treba okamžite zakročiť, ale ako? Nemohol si dovoliť ignorovať to, ale tiež nechcel celú situáciu ešte zhoršiť. Zvažoval svoje možnosti a začal plánovať.
Takmer o hodinu neskôr sa profesor Snape znovu objavil vo dverách do Harryho izby. Chladne sa pozrel na toho usopleného chlapca s opuchnutými očami. "Potter, vypadni odtiaľto," prikázal ostro.
Harry potiahol nosom a ponáhľal sa za svojim ockom.
"Pamätáš si, čo som ti povedal ktátko po tom, čo som súhlasil s tým, že budem tvojim opatrovníkom?" požadoval Snape, týčiac sa nad tým malým chlapcom. "No?"
Harry si utrel oči, pokúšajúc sa uhádnuť, čo jeho otec myslí. Povedal veľa vecí, o tom že mu nikdy neublíži, a ako je zodpovedný za to, že bude Harry v bezpečí a šťastný, a ako nedovolí nikomu, aby mu znova ublížil, ale nejako nič z toho sa nezdalo byť tým, o čom profesor Snape hovoril práve teraz. Ale aj tak, radšej nepriznal, že nemá ani tušenie. "Ja – ja myslím, že áno, pane," zaštikútal nervózne.
"Dobre. Tak potom mi teraz budeš rozumieť, keď ti poviem, že NECHÁPEM toto tvoje správanie!" Harry odstúpil pri tom jedovatom tóne Snapovho hlasu.
"Ja som ti veril, ty mizerný fagan!" pokračoval Snape naštvane. "Bol som hlúpy, keď som veril, že sa dokážeš poriadne správať! Mal som ťa poslať späť k tvojim príbuzným hneď v prvý deň, keď si odo mňa dostal trest po škole." Harrymu spadla sánka. Jeho otec kričal – čo nikdy nerobil – a hovoril veci, o ktorých Harry vedel, že ich nemyslí vážne. Nehovoril Snape o jeho príbuzných vždy len tie najhoršie veci? A teraz aj tak hovoril, že mal Harryho poslať naspäť ku nim? Ale on mu sľúbil.
"Si strašný, arogantný malý zloduch, ktorý absolútne nikoho nerešpektuje!" pokračoval Snape kruto. "Nechápem, ako som mohol byť taký hlúpy, aby som ťa priviedol do svojho domu! Zaslúžiš si, aby ťa vyhodili zo školy a poslali späť k Dursleyovcom!" Harry nechápavo zízal, celý svet sa mu rúcal pred očami. "Dostaneš jednu jedinú poslednú šancu, Potter, ale vedz, že nabudúce, prisahám, že ťa vyhodím z Rokfortu! Rozumieš?"
"Ja –" Harry sa pokúsil protestovať, ale cez slzy nedokázal rozprávať.
Snape skoro frustrovane zanadával. Ten chlapec bol taký Chrabromilčan, nikdy nehľadel za to, čo bolo očividné, napriek všetkým jeho narážkam! Tak dobre, ešte má jeden trik v rukáve. "Už žiadna drzosť, mladý muž! Máš ešte jednu šancu, ale až potom, čo dostaneš poriadny trest."
Snape schmatol Harryho za rameno a potiahol ho ku gauču. "Pamätáš sa, ako som ťa varoval, že od teba nebudem tolerovať žiadne nezmysly? Ako som ti povedal, čo máš očakávať, keď sa nebudeš poriadne správať?"
"Á-áno," pípol Harry.
"Tak potom teraz budeš presne vedieť, o čo tu ide," odpovedal Snape. "Accio trstenica!"
Harry sa skoro zadusil. Trstenica? Jeho ocko prisahal, že nikdy v živote na neho nepoužije trstenicu! Začal sa krútiť. Bolo to, ako keby bol transportovaný do nejakej alternatívnej reality bez toho, aby si to vôbec všimol. Najprv zrejme zničil skriňu so zásobami bez toho, aby si to pamätal, teraz jeho ocko chcel porušiť svoje najsilnejšie pravidlo a zbiť Harryho tak, ako to robili Dursleyovci. "Nieeeeeee!" kričal, ale naštvanému dospelému sa vyrovnať nemohol.
O pár sekúnd bol prehnutý cez lono jeho otca a ten muž vysoko zodvihol trstenicu. "Toto by ti malo dať správu," vyprskol Snape, hlasno plesknúc trstenicou Harrymu po zadku.
Harry kričal pri tom zvuku, čakajúc na sprievodnú bolesť a pálenie, ale namiesto toho to vyzeralo, ako keby mal na zadku vankúš a trstenica narazila doň. Šokovane sa otočil, a stretol sa s pohľadom svojho otca. "No? Čo si čakal?" opýtal sa Snape a udrel znovu.
Harry zažmurkal, keď ľahké capnutie sprevádzané strašným zvukom bitky dopadlo na jeho zadok. "Um…" podarilo sa mu dostať zo seba, úplne zaskočenému.
Snape prevrátil očami a rýchlo na Harryho hodil podráždený pohľad, keď ho tretíkrát udrel trstenicou. "Očakávam od teba, že použiješ svoj mozog, aj keď je malý, ty strašný fagan," hrešil.
Harry sa snažil pochopiť, o čo tu ide. Prečo sa jeho ocko správa tak zvláštne? Keby sa naozaj hneval, prečo ho naozaj nezbil? Ale ak sa nehneval, prečo predstieral, že Harryho naozaj trestá? Strýko Vernon niekedy predstieral, že je k Harrymu milý na verejnosti, keď si myslel, že ich niekto vidí, ale – Pochopenie trafilo Harryho ako skutočná facka. Jeho ocko si myslel, že ich niekto sleduje! To preto predvádzal túto šou. Bolo to ako profesorka McGonagallová povedala o tých stoličkách na strope. Ak ťa niekto chce oklamať, oklam ho späť. Nepriznaj, že vieš, čo tá druhá osoba robí – len hraj spolu s ňou, kým nezistíš kto sú a čo chcú.
To je to prečo jeho ocko povedal všetky tie veci a teraz predstiera, že mláti Harryho zadok. Vlna úľavy prešla Harrym a znovu vybuchol do náreku. Jeho ocko ho neplánoval poslať naspäť k Dursleyovcom! On to všetko robil, lebo stále Harryho ľúbil a chcel zistiť, kto sa ho snaží dostať do problémov – alebo možno poslať preč. Cítil sa ochabnutý od úľavy, že jeho zhrozené myšlienky neboli pravdivé, aj keď v ďalšej chvíli sa obviňoval za to, že vôbec o svojom ockovi pochyboval.
"Pokús sa aspoň správať ako Chrabromilčan," prikázal mu Snape drsným hlasom, skrývajúc svoju vlastnú úľavu, keď pocítil, že sa chlapec v jeho lone uvoľnil, keď konečne pochopil, o čo tu ide. "Ako jeden z tých Weaselyovcov!"
Harry začal dávať pozor, uvedomujúc si, že teraz nie je čas ani na okamžitú úľavu ani na obviňovanie sa. Boli uprostred hry, tak trochu a jeho ocko potreboval, aby Harry zahral svoju časť. Ako Weasley, povedal. Dobre, Harry predpokladal, že vedel, čo to znamená.
"AUUUUUUUUUUUUUU!" zavýjal Harry, vrtiac sa celou silou, keď trstenica ako pierko dopadla na jeho zadok. "TO BOLÍ! AUUUUUUUU! PRESTAŇ! PRESTAŇ!" Rýchlo sa v duchu ospravedlnil Ronovi, ale on vedel, že jeho ocko si myslí, že ryšavci sú príliš hluční a predvádzajú sa, a – aby to bolo k Snapovi fér – tí chlapci zvykli byť dosť hlasní pri protestovaní proti trestu. Počas prázdnin, Harry videl dosť, aby vedel, že akýkoľvek trest, od odtrpaslíkovania záhrady po skorý odchod do postele sa stretol s hlasným protestom a sťažnosťami.
Harry cítil, ako ho ocko pochvaľne potľapkal po pleci, aj keď pokračoval v hrešení a bitke. "Strašný fagan! Jednoducho by som ťa mal poslať preč hneď teraz, ale dám ti ešte jednu poslednú šancu!"
Harry kopal a zavýjal, predstierajúc, že je ako Dudley, keď mu Petunia odmietla dať druhú porciu pudingu (ako keby sa to vôbec niekedy stalo!).
Nakoniec ho Snape trhnutím postavil na nohy a poriadne s ním zatriasol. "Pochopil si?"
"Á-áno, pane," Harry fňukal a plakal, držiac sa za zadok, ako keby ho strašne bolel. Keby len bol vedel o tom vankúšovom kúzle predtým, keď žil so svojimi príbuzními!
"Tak choď do svojej izby a neopováž sa ma rušiť! Varí sa mi veľmi delikátny elixír v laboratóriu a ak sa mu niečo stane, skôr než skončí noc, budeš späť v Surrey!"
Harry cítil, ako ho ocko otočil za ramená a potom ho poslal do izby s posledným tvrdým buchnátom. Vyštveral sa do postele a tvár zaboril do vankúša, predstierajúc, že narieka. Dúfal, že to robí dobre.
Medzitým sa Snape vrútil do svojho laboratória, spravil niekoľko drobných úprav na elixíre, ktorý sa tam varil, potom vystúpil von a stále si niečo mrmlal.
Niekoľko minút bolo v laboratóriu úplne ticho, jediný zvuk vychádzal z ticho bublajúceho kotlíka. Potom sa ozvalo hlasnejšie prasknutie a objavil sa tam otrhaný domáci škriatok. "Zlý, zlý Dobby!" nariekal škriatok, búchal si hlavu o dlážku. "Šialený Dobby!" Ale potom levitoval kotlík jedným rýchlym mávnutím zápästia a celý jeho obsah rozlial po dlážke.
"Aha." Povedal Snape zamatovým hlasom, objaviac sa spod Harryho neviditeľného plášťa v rohu miestnosti. "Čo to tu máme?"
Dobby zvreskol od prekvapenia a zľaknutia a pokúsil sa zmiznúť, ale jeho snaha bola neúspešná. Sledoval s narastajúcim strachom, ako sa k nemu Snape približuje s prútikom v ruke zamiereným na malú príšeru.
"Ako si zistil, podarilo sa mi – s pomocou škriatkov na hrade – vybudovať protiodmiestňovacie ochrany okolo môjho bytu, ktoré zahŕňajú aj mágiu škriatkov aj čarodejníkov. Keď si sa sem už primiestnil, aktivoval som ich a nebudeš môcť odísť, kým sa nerozhodnem, že ťa pustím."
"Nie, nie, nie!" nariekal Dobby. "Dobby nesmie ostať! Dobby sa musí vrátiť domov, než to pán zistí!" Začal si znova búchať hlavu o podlahu, ale Snapovo ostré slovo ho zastavilo.
"Harry! Poď sem hneď!" zakričal a nespustil zrak ani prútik z toho nešťastného škriatka.
Harry vbehol dnu. "Ocko! Čo sa deje?"
"Poď sa pozrieť, čo sa chytilo do pasce, ktorú sme nastavili pomocou našej malej fikcie," povedal Snape, ukazujúc na škriatka, ktorý okamžite vybuchol do náreku, keď zbadal chlapca.
"Ohhhhhh, pán Harry Potter pane! Dobbyho mrzieť, že dostať pána Harryho Pottera pane do takých problémov! Ale pán Harry Potter pane by neopustil hrad!" Dobby sa ťahal za uši v záchvate ľútosti.
"Ocko, to je ten divný škriatok, o ktorom som ti hovoril," povedal Harry, ponáhľajúc sa k otcovi a dával pozor, aby nevošiel medzi škriatka a Snapov prútik. "Dibby alebo Dooby alebo tak nejak. To on sa mi vyhrážal!"
"Dobby je zlý škriatok," súhlasila tá malá kreatúra ufňukane, "ale úbohý pán Harry Potter pane musí odísť, aby bol v bezpečí."
"Ako vieš, že to bol on?" opýtal sa Harry s užasnutým pohľadom obráteným na Snapa.
Snape sa zavrtel, obdiv, ktorý videl, mu bol nepríjemný. "Vedel som, že by si asi ťažko strávil štyri hodiny pomáhaním pripravovať ingrediencie, len aby si ich potom zničil, ale nemohol som nájsť stopu, ktorá by vysvetlovala, kto to urobil, ani ako si sa do toho dostal ty. Spomenul som si ako si hovoril, že sa ti vyhrážal domáci škriatok ešte predtým, ako začal semester a v podozrení, že on by mohol byť zodpovedný za všetky tie triky som požiadal hradných škriatkov, aby ma naučili, ako zabrániť škriatkom vstupovať, alebo odchádzať z nášho bytu.
"Keď som zistil, že skriňa so surovinami bol posledný pokus, vyhodiť ťa zo školy, rozhodol som sa hrať ďalej. Dúfal som, že keď budem vyzerať dosť nahnevane, aby vyhrážka že ťa pošlem preč znela dosť realisticky, potom ktokoľvek, kto to urobil, nebude schopný odolať poslednému triku. To na to slúžil ten elixír v mojom laboratóriu – k nalákaniu nášho záhadného nepriateľa na vykonanie ďalšieho žartíka, ale tento raz v čase a mieste, ktoré som zvolil ja. Fungovalo to, pasca sklapla a tak sme tu."
"Wow!" vydýchol Harry obdivne.
"A čo sa týka teba, škriatok," začal Snape výhražne a zodvihol prútik.
"Prosim, pán majster elixírov, pane!" nariekal Dobby. "Prosím, pošlite pána Harryho Pottera preč odtiaľto! Začínajú veľmi zlé veci!"
Snape sa spýtal: "Má to niečo spoločné s Temným pánom?" požadoval, ale Dobby len zavyl a trieskal hlavou o podlahu.
"Prestaň! Prestaň!" prikázal Snape, keď videl Harryho stiahnutú tvár pri pohľade na to, ako sa ten škriatok trestá. Keby to bolo na ňom, užíval by si pohľad na tú malú kreatúru, ako si vytrieska mozog z hlavy, po tom, koľko problémov spôsobila Harrymu. "Takže ty sa snažíš chrániť Harryho?" Dobby potiahol nosom a prikývol. "Ako si sa dozvedel o tom nebezpečenstve?"
Dobby sa potiahol za uši. "Nie! Nie! Nemôžem povedať! Nemôžem povedať, čo pán plánuje!"
Snapova myseľ pracovala na plné obrátky. Domáci škriatkovia boli vzrušené malé kreatúry, čudné aj keď mali dobrý deň, ale z čoho sa išli zblázniť skôr než z čohokoľvek iného, bolo ak nemohli uniesť inštrukcie svojich vlastníkov. Ak tento malý škriatok patril temnej domácnosti, a dozvedel sa o sprisahaní proti Rokfortu, ale chcel od neho ochrániť Harryho, musel byť rozpoltený medzi povinnosťou ochrániť tajomstvo svojho pána a svojou túžbou chrániť Harryho. To mohlo spôsobiť presne takýto konflikt, z ktorého by sa škriatok zbláznil.
Ale ktorá temná domácnosť mala takého čudného a nezávislého malého škriatka?
"Ako si vedel, že Harry je na Rokforte?" požadoval Snape. "Alebo že ja som majster elixírov?"
Dobby vyzeral zaskočený a začal si hrýzť do ruky. "Nemôžem povedať! Nemôžem povedať!" protestoval, jeho slová boli tlmené.
Snape sa lepšie pozrel na toho šialeného škriatka. Nemyslel si, že jeho profesijná kvalifikácia bola témou na diskusiu v mnohých smrťožrútskych rodinách. V najlepšom prípade ho mohli nazývať Rokfortským profesorom, v najhoršom "Snape ten ****** zradca", ale on sa nikdy veľmi nesocializoval s ostatnými smrťožrútmi, a – "Malfoy. Patríš Luciusovi Malfoyovi."
Zrazu to všetko dávalo zmysel. Lucius a Narcissa by, vďaka Dracovým listom, určite hovorili o Potterovej prítomnosti na Rokforte, a Malfoy bol jedným z mála ľudí, ktorého Snape v istom čase považoval za priateľa. A tak Lucius poznal Snapove akademické úspechy a možno ich občas spomenul. Snape navštívil ich sídlo nie len pri jednej príležitosti a kým všetci škriatkovia sa mu zdali rovnakí, predpokladal, že tento jeden sa mu zdá povedomý.
Dobby vybuchol do náreku, čím potvrdil jeho odhad. "Dobby je zlý zlý škriatok! Ale Dobby len chce udržať pána Harryho Pottera v bezpečí!"
"To je moja práca," informoval Snape rozrušeného škriatka. "Vrátiš sa späť k Malfoyovcom a o tomto nič nepovieš. Ja som si dobre vedomý Luciusových drobných intríg," klamal, "a nemám záujem dovoliť, aby niekto Harrymu ublížil. Budem chrániť toho chlapca a ty mu odteraz dáš pokoj."
Dobby plakal a protestoval, stále neistý, ale Snape bol neoblomný. "Teraz choď, lebo budem tvojho pána informovať o tvojich činoch," vyhrážal sa, mávol prútikom a zrušil ochrany okolo ich bytu.
Dobby ustrašene fňukal, ale stále dlho otáľal a opýtal sa: "Vy si byť istý, pán Harry Potter pane bude v bezpečí? Vy sľúbiť chrániť ho?"
Snape prevrátil očami. "Áno! Choď už! A nevracaj sa späť!"
Dobby sa konečne odmiestnil a Harry sa uvoľnil a hlasno si vydýchol. "Merlin! Aký čudný škriatok! Naozaj si myslíš, že sa niečo zlé deje, za čím je Dracov otec?"
Snape si odfrkol. "Určite si videl, aká je tá kreatúra dementná. Nemusíš sa ničoho báť." Ustarane sa pozrel na chlapca. Bude mu to stačiť? Bol stále traumatizovaný tými strašnými vecami, ktoré mu Snape povedal predtým?
"Oh. Ok," súhlasil Harry, nevšimnúc si, že jeho opatrovník odbočil od otázky. "Tak… môžeme si teraz dať čaj?"
 
óóóóóóó
 
Harry sa nechal ľahko rozptýliť tanierom sendvičov, potom odišiel na svoj internát, ale Snape nenadobudol pokoj mysle tak rýchlo. Vedel, že Lucius chce niečo vyskúšať – ten chlap ho predsa varoval – ale Snapovi vadilo, že Lucius očividne niečo začal a on si to ešte stále nevšimol. Vlastne sa čudoval, či nemôže byť Malfoy za tými trikmi, ktoré mali zdiskreditovať Harryho, ale teraz, keď sa ako vinník ukázal Dobby, znamenalo to, že v tichosti prebiehal nejaký iný plán.
Z toho bol Snape veľmi, veľmi nervózny.
Ba čo viac, to bolo rozptýlenie, ktoré si nemohol dovoliť. Už sa snažil vytvoriť plán na zbavenie sa toho idiotského Fudgea a dúfal, že Malfoy by mohol aspoň zostať neutrálny. Odstránenie Fudgea by bolo v najlepšom prípade komplikované, ale keby bol Malfoy otvorene proti zmene, bolo by to oveľa zložitejšie. Snape dúfal, že by mohol Luciusa presvedčiť, aby zostal bokom, a to by mohlo fungovať, keby ten muž bol stále v pasívnom móde „čakať a sledovať“. Ale z Dobbyho slov – a činov – bolo jasné, že Lucius už niečo rozbehol, a nebolo pravdepodobné, že sa bude len prizerať, kým nebude nútený urobiť tak.
Ale ak by bol Fudge pri moci, keď bude Malfoyov plán odhalený, potom bude oveľa ťažšie porátať sa s Luciusom… Bude lepšie odstrániť Fudgea tak rýchlo, ako by bolo možné, aj ak by to znamenalo, porátať sa súčasne s Luciusom? A ako?
Jeho vlastná minulosť ho robila veľmi zraniteľným; stačil nejaký drobný náznak neslušnosti a hneď tam bola hromada aurorov a iných členov vlády, ktorí čakali dlhých 10 rokov na to, aby ho videli pod zámkom v Azkabane. Ale kto tu bol ešte z tých, čo by spolupracovali pri odstránení Fudgea? Predpokladal, že by mohol zavolať záškodníkov, ale žartíky na muklovskej rodine boli niečo iné, než zobrať si na mušku ministra mágie a Snape by mal veľa problémov, aby znovu očistil Blackovo meno v spoločnosti. Posledná vec, ktorú chcel, bolo zničiť Blackov status a to ani nepripadalo do úvahy, keby bol objavený Lupinov podiel na takej veci, hysterická čarodejnícka verejnosť by to pravdepodobne – podporená idiotskou tlačou – videla ako vlkolačí pokus o zvrhnutie vlády. A nakoniec, znamenalo by to automatický rozsudok smrti pre Lupina a Snape netúžil oslobodzovať z Azkabanu ďalšieho záškodníka.
Nakoniec sa rozhodol, že bude lepšie usporiadať svoje pohnútky a v dohľadnej dobe zatiaľ nič nepodnikať. Bez toho, aby vedel niečo o Malfoyovom pláne by bolo hlúpe začať s niečím ďalším. Lepšie bude nechať veci napredovať ich vlastným tempom, kým bude všetko sledovať ostražitým pohľadom. Tiež to znamenalo, že nepodá ruku niekomu, kto by ho mohol sledovať. Pokračovať, ako keby sa nič nezmenilo, kým súčasne byť na pozore, bola vždy efektívna stratégia sama o sebe.
Ale to neuľahčovalo celkový dopad na nervy.
Ešte viac zvyšoval Snapov stres fakt, že jedna z jeho Slizolinských prváčok sa začala správať zvláštne. Jonesová a ďalší prefekti si to všimli a pokúšali sa pozhovárať s mladou Parkinsonovou, ale odmietla akýkoľvek prístup. Prefekti tvrdili, že sa nevyskytli žiadne potýčky s jej spolužiakmi, ani známky problémov s láskou – kým sa začala izolovať, Parkinsonová sa zdala byť úplne zameraná na Draca Malfoya, ale teraz sa k nemu správala s rovnakou rezervovanou slušnosťou, ako ku zvyšku školy.
Jonesová vypočúvala Malfoya, predpokladajúc, že tomu dievčaťu mohol povedať niečo nepekné, ale on vehementne popieral všetko ostatné, okrem jeho normálnej povýšenosti – čo mu potvrdili aj ostatné deti. Jonesová nepridávala veľkú váhu svedectvám Crabba a Goyla, ale fakt, že Harry, Ron, Hermione, a Neville tiež svedčili v Dracov prospech ju presvedčil, aby mu verila. Dokonca Pansy nepovedala na Malfoya krivé slovo, čo by Jonesová očakávala ako dôvod náladovosti toho dievčaťa, spojený s blondiakovou sebestrednosťou.
Snape sa pokúsil dohovoriť Parkinsonovej, ale stretol sa s podobným neúspechom, ako jeho prefekti. To dieťa bolo utiahnuté a ignorovalo všetky snahy svojich spolužiakov, ale tiež nepreukazovalo typické znaky prváka, ktorému sa cnie za domovom. Ponúkol Parkinsonovej možnosť navštíviť cez víkend rodičov, čo je zvyčajné riešenie, keď sa prvákovi cnie za domovom, rodičmi a zvieratkami (nie je dôležité v akom poradí) a to sa začína prejavovať na školských výsledkoch, ale to dievča to slušne odmietlo. Takže sa jej necnie.
Poslal sovu jej rodičom, pokúšajúc sa zistiť, či nie je u nich doma nejaký problém, ktorý by ju rozrušil – zomierajúci dedko, alebo rozvod rodičov – ale odmietli to. Parkinsonovci mohli byť čistokrvní fanatici a Smrťožrúti, ale nedalo sa poprieť, že tiež milovali svoju dcéru a skutočne si robili starosti, keď počuli o jej problémoch v škole.
Snape sa rozhodol, že ak to dievča, vyzerajúce čoraz bledšie, nepreukáže známky zlepšenia počas budúceho týždňa, pošle ju k Poppy. Pre doplnenie bežných vyšetrení, Poppy by jej mohla poskytnúť ženské rady, v prípade, že by boli potrebné pri – Snape sa striasol – ženských problémoch.
Ale hlavne musel viesť vyučovanie, hliadkovať na chodbách a dozerať na jeden strapatý postrach. Harryho schopnosť vyvolať vnútornosťami otriasajúcu pohromu pri najnevinnejšej otázke ani najmenej nepoľavila.
"Ocko? Aj ty niekedy počuješ čudné hlasy?" spýtal sa ten fagan pokojne, keď spolu v jeden večer krájali suroviny. Snape sa rozhodol mať chlapca v podvečer vždy nablízku, odkedy odhalil plány toho škriatka. Nebol si istý, či Harry potreboval ubezpečenie, ale s Malfoyovym plánom v plnom prúde, on musel vedieť, kde ten fagan celý čas je.
Snapeovi sa podarilo neodrezať si prst. "Ako prosím?" opýtal sa a jeho hlas neprezrádzal nič z jeho nepokoja. "Čudné hlasy?"
"Hej, vieš – nie vtipné, ale čudne zvláštne."
"A čo tie čudné hlasy hovoria?" opýtal sa hlasom tak nízkym, ako sa mu len podarilo zo seba dostať. Vďaka Harryho strašnému detstvu by bolo len ťažko prekvapením, keby potreboval služby liečiteľov mysle, aj keď zvukové halucinácie boli závažným prvým symptómom.
Harry sa zamračil, keď pokračoval v krájaní. "Divné veci. Vieš - ako KRV, ZABIŤ alebo ZOMRIEŤ… Znie naozaj naštvaný na niečo."
Snapeova myseľ horúčkovite pracovala. Samozrejme, že ten chlapec bude mať vpodvedomí obrovské množstvo potláčaného hnevu na svojich ohavných príbuzných. "Za akých okolností počuješ tie hlasy?"
Harry zamyslene zvážil odpoveď. "No, to je ťažké povedať. Zvyčajne vtedy, keď som ticho. Napríklad v posteli pred spaním, alebo niekedy keď sa učím v triede, alebo keď idem po prázdnej chodbe."
Možno toto bol Harryho spôsob pre vyjadrenie hnevu, pomyslel si Snape. Alebo sa v ňom rozvíjala rozdvojená osobnosť? Dobré dieťa, ktoré sa správalo slušne a užívalo si vyučovanie počas dňa a naštvané, zneužívané, pomstychtivé dieťa, cítiace sa konečne dosť bezpečne na to, aby vyliezlo za hlbokej noci, keď naokolí nikto nebol? Mal by o tom povedať Poppy, alebo to už bolo príliš ďaleko od jej poľa pôsobnosti? Bude najlepším riešením Sv. Mungo? Možno niekde v zahraničí budú lepší experti, zaoberajúci sa následkami detského zneužívania?
"Sú horšie keď, erm, keď…" Harry zlyhal a vyzeral zahanbene.
"Keď čo?" požadoval Snape. Keď mal zlý deň v škole, napríklad? Keď sa stalo niečo, čo mu pripomenulo zaobchádzanie s ním v rukách tých muklov?
"No, keď zabudnem na to relaxačné cvičenie, ktoré si mi ukázal," priznal Harry. "Zvyčajne ich robím ráno a večer, ako si povedal, ale niekedy – napríklad po metlobale – jednoducho príliš rýchlo zaspím."
Snape sa snažil skryť svoje zdesenie. Samozrejme že oklumencia – o ktorej Harry hovoril ako o relaxačných cvičeniach – podporovala rozpadajúcu sa myseľ, ale nemohla zadržať neodvratné príliš dlho. Harry jednoznačne potreboval okamžitú lekársku pomoc.
"Myslím, že na dnes sme spravili dosť," prehovoril, potrebujúc dostať toho fagana do veže skôr, než stratí schopnosť skrývať svoje emócie. "A čo sa týka tých čudných hlasov, ak budeš klásť väčší dôraz na vykonávanie tých mentálnych cvičení, nemali by ťa viac trápiť." Aspoň zatiaľ.
"Ok, ocko," súhlasil Harry veselo.
Keď ten chlapec odišiel, Snape sa trasúcou rukou chytil za tvár. Ako má túto novinu predložiť Albusovi?
 
12.08.2011 10:48:51
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (123 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one