Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Trochu s oneskorenim, ale predsa. Kapitolku venujeme: Jirkovi, ft, silvinke, grid, Taji, KiVi, cim, Mirkovi, esk, anneanne, ktori zanechali komentar pri predoslej kapitole.

Uzite si Dobbyho tak, ako som si ho uzila ja

Biggi, vdaka za preklad.

Dobby

 
Kým sa Harry ponoril do posledných týždňov svojho prvého ročníka, Snape sa rozhodol uskutočniť veľmi potrebnú návštevu. Nechcel odísť z Rokfortu na konci polroka, keď nie len Harry, ale aj ostatní študenti budú veľmi rozrušení a jeho povinnosti vedúceho fakulty a učiteľa elixírov dosiahnu vrchol. To znamenalo, že musí ísť radšej skôr a úprimne, nemal ani dôvod ani chuť odkladať to. Po Harryho sove poslal list a nebol prekvapený, keď dostal ako odpoveď strohé pozvanie na návštevu.
"Ale, ale, Severus – to je prekvapenie," zatiahol Lucius Malfoy, keď vykročil z krbu rovno do Luciusovej pracovne v presne dohodnutom čase. "Čo ťa privádza do môjho skromného príbytku?"
Snape prevrátil očami nad Luciusovou falošnou skromnosťou. Malfoy Manor nebol o nič skromnejší, než jeho majiteľ. "Predpokladal som, že sa so mnou budeš chcieť porozprávať."
Lucius sa zamračil. "O čom?"
"O tom fiasku tvojho malého plánu na otestovanie Pottera."
Luciusove oči sa rozšírili ešte viac. "Aký test?"
Snape vzdychol a posadil sa, nečakajúc na pozvanie, aby tak urobil. "Ten denník, Lucius. Naozaj je nutné hrať túto únavnú hru? Žiadaš ma o to, aby som veril tomu, že sa ten temný artefakt jednoducho objavil v škole v rovnakom čase, ako si sa ty musel rozprávať s Dumbledorom?"
Lucius sa uškrnul. "Ale, ale! Temný artefakt na Rokforte? Vôbec nič som o tom nepočul. Bol vážne zranený nejaký úbohý malý Chrabromilčan? Možno sám drahý Harry?"
"Nie, samozrejme, že si o tom nemohol počuť, a ani sa to nedostane na verejnosť. Nie je dôvod šíriť paniku teraz, keď bol ten artefakt úplne zničený."
Tentor raz sa Luciusovi nepodarilo skryť jeho prekvapenie. "Potter zničil ten de – Temný artefakt, ktorý si spomínal?" pokúsil sa skryť svoje prerieknutie.
"Pre Merlina, Lucius, nutne si musíš uvedomiť, že nie si taký šikovný, ako sa tváriš," vyprskol Snape. "To si naozaj myslíš, že by som nevedel, že denník, ktorý patril Temnému pánovi, kým bol chlapcom, prišiel od niekoho z jeho najbližších? Alebo že som zabudol, ako si sa chválil, že tvoje sídlo oplýva najväčšou zbierkou temných artefaktov v Európe?"
"Nie že by som niečo priznal," odpovedal Lucius opatrne, rýchlo premýšľajúc, "ale čo presne sa stalo s tým objektom?"
"Bol zničený, spolu s Nagini a miláčikom Salazara Slizolina, ktorý bol prebudený z jeho hibernácie."
Toto otvorené vyhlásenie zničilo všetku nádej, ktorú mal Malfoy na zamaskovanie svojich pocitov. Zízal na Snapa, vyvedený z miery. "Nagini je mŕtva?"
Snape si odhrnul golier, odhaliac tak hojace sa stopy po jej tesákoch. "Išla po mne. Harry nesúhlasil."
Lucius preglgol. Poriadne hlasno. "Ona – ty – a ten chlapec ťa zachránil?"
"Presne tak. A potom bežal do Slizolinovej Tajomnej komnaty, kde boli ten denník a bazilisk zničené. A to všetko ešte pred večerou, len tak mimochodom."
Lucius si navlhčil pery. Možno že nakoniec ten Potterov fagan neporazil Temného pána len šťastnou náhodou. Vykročil a nalial trochu Ohnivej whiskey do pohára.
Snape sa nahol dopredu. "A Lucius, aby bolo jasné, neoceňujem tvoje malé hry."
Malfoyovi sa podaril úškrn. "Odkedy sa ja zaujímam o to, čo ty oceňuješ?" Ale rýchlosť, akou hltal whisky nepodporila jeho arogantný tón.
Snape ignoroval tú poznámku. "A čo viac, začínaš byť veľmi nedbalý. Nechať ten denník vonku tak, aby ho mohol vziať ktokoľvek?"
Lucius mykol plecom. "To nie je môj problém. Postaral som sa o to, aby Draco vedel, že sa nemá dotýkať ničoho podozrivého."
"Nie všetci tvoji spoločníci boli rovnako opatrní pri výchove svojich detí," povedal Snape zamatovým hlasom a oprel sa v kresle. "Myslím, že Parkinsonovci by možno radi vedeli, ako sa Pansy dostala k tomu denníku, ktorý z nej takmer vysal mágiu a dušu."
Lucius skoro upustil pohár. "Mladá Parkinsonová bola tou, kto ho našiel? Ale ja som ho dal–" zrazu sa zastavil.
"Hovoril som s ňou, Lucius. Viem, kam si ho dal, ale bol si nedbalý. Neuistil si sa o tom, kto je tvojou obeťou a jeden z mojich študentov zaplatil za tvoju nedbanlivosť."
Malfoy hrdo zodvihol hlavu. "Myslíš si, že ma to zaujíma? Parkinson, môže byť, povedzme kolega – ale sotva je to mocný čarodejník. Nebojím sa jeho hnevu. Povedz mu to, ak chceš."
Snape sledoval svoje štíhle prsty. "Vy čistokrvní sa vždy zaujímate o príbuznosť. Vieš, kto je Pansyina stará mama z matkinej strany?"
Lucius mykol plecom. "Nejaká čistokrvná – presvedčil som sa o tom skôr, ako som začal o nej uvažovať ako o manželke pre Draca. Nejaká Thistlethwaitová, nie?"
"Áno. A Anna Lucia Emilia Borgia je jej stará mama."
Čakal.
Chvíľu bolo ticho, potom: "Tá Borgia?" spýtal sa Lucius slabo.
"Áno – viem, že je to veľmi úzko spojená talianska rodina v Taliansku, tiež veľmi úzko spätá s rodinou de Medici." Pozrel na neho Snape posmešne. "Ale samozrejme, to všetko vieš určite lepšie, než ja."
Luciusovi sa podarilo predstierať statočnosť. "Tak? Viem si dávať pozor na to, aby som sa stal obeťou jedu."
Snape vyzeral mierne pobavene. "Prečo si myslíš, že cieľom by si bol TY, Lucius? Určite podľa rodiny Borgia, faktom je, že si takmer zabil dcéru ich rodiny, kým študovala na Rokforte, čo dáva predpoklad, že logickým cieľom by bol -"
"Draco!" teraz bol Lucius úplne vystrašený. Jedna vec bola pre neho odhaľovať jedy spoza ochrán jeho sídla – ale úplne iná pre Draca, aby zostal v bezpečí bez skúseností jeho otca či ochranných kúziel jeho domova.
Snape ho spokojne sledoval. Malfoy bol typický čistokrvný rodič. Bol prísny, vzdialený, odmeraný, facky a bitku rozdával rýchlo, ak si myslel že jeho syn nežije podľa svojich štandardov. Tiež mal výbušnú povahu, ktorej sa jeho syn bál. Ale napriek tomu všetkému, miloval Draca a to nie len ako pokračovanie rodinnej línie.
Snape si spomenul na Luciusovu hrdosť, keď sa Draco narodil – ten muž sa tak blízko priblížil k priblblému úsmevu, ako mu jeho arogantný výraz len dovolil, keď po prvý raz držal v náručí svojho novorodeného syna, a Snape veľmi dobre vedel, že aj napriek všetkým svojim chybám ako rodič, Lucius chlapca miloval. Samozrejme, držal sa čistokrvných predpisov, ktoré trvali na tom, že akýkoľvek náznak emócií – dokonca rodičovská láska – je nedôstojný, takže zvykol demonštrovať svoju lásku materiálnymi hodnotami a jednoduchými komentármi a použitím facky, aby vyjadril svoju nevôľu, namiesto použitia Crucio, ktoré by uprednostnil jeho otec.
Snape vedel, že Dracov zadok bol po trestoch poznačený a bolel, ale mal veľmi ďaleko k tej roztrasenej trosky, ktorou bol Lucius potom, čo s ním skončil jeho otec. A aj keď bitka, ktorú Lucius Dracovi uštedril, nebývala taká častá, ako Harry dostával u jeho muklovských príbuzných, stále bola dosť strašná na to, aby sa Draco bál čo i len pomyslieť na to, že nahnevá svojho otca.
Snape si pohŕdavo odfrkol. Ten chlap očividne nikdy nepočul o pozitívnom odmeňovaní!
Ale aj napriek jeho mnohým chybám, Lucius svojho syna miloval a to bola jeho najväčšia slabosť. Takže Snape zaútočil priamo na krk. "Počul si, že rodina Borgiaových tvrdí, že vynašli posledných deväť nezistiteľných mučivých jedov, ktoré sú odolné voči účinkom bezoáru? Samozrejme, tí Taliani sú dosť prefíkaní. Nebol by som prekvapený, keby to aktuálne číslo bolo o niečo vyššie."
Ako predpokladal Lucius sa rýchlo vzdal. "V poriadku! Vyhral si. Čo chceš za tvoje mlčanie?"
Namiesto odpovede na otázku, Snape položil inú. Toto bola tá ľstivá časť. Ak nedostane odpoveď akú čaká, bude musieť Malfoyovi vymazať pamäť, alebo ho zabiť. Stále si nebol istý, čo by bolo pre budúcnosť lepšie.
"Vieš čo je to horcrux?"
Lucius zažmurkal. "Čo je čo?"
"Povedz mi o tvojich plánoch do budúcnosti, Lucius. Keď si sa pridal k Temnému pánovi a stal si sa členom jeho najbližších, predpokladal si že jedného dňa zdedíš trón Toho Koho Netreba Menovať? Že ty budeš nástupcom Temného pána, alebo že pre tento post vychováš Draca?"
Lucius uvažoval, ale nakoniec nevidel dôvod, prečo by na tú otázku nemal odpovedať. "Áno. Prečo nie? Komu inému by mala taká pozícia pripadnúť? Šialenej Belle? Carrowovcom, ktorí si delia jeden mozog medzi dvomi telami?"
"Temný Pán je nesmrteľný," povedal Snape tvrdo. "Použil horcruxy, aby zabezpečil, že ho normálnym spôsobom nikto nezabije. Nikdy nezomrie, takže nepotrebuje dediča. Ty ani nikto z tvojej rodiny teda nebude vládnuť svetu, ale budete naveky otrokmi Temného pána. Hrdá rodina Malfoyová," vysmieval sa, "večne sa klaňajúca muklovskému nechcenému synovi."
Lucius bol príliš ohromený, aby Snapa za jeho výsmech napadol. Ak ten učiteľ elixírov vedel, o čom hovorí – a Snape mal ohavný zvyk mať vždy pravdu – tak podpora Temného pána bola sotva správnou cestou k moci, ktorú tak dlho hľadal. Skôr viedla k rýchlej smrti, ak by Potter porazil Voldemorta a potom by šiel po jeho stúpencoch, alebo ponižujúca, ak by nesmrteľný Voldemort porazil Pottera, potom by pokračoval používaním Crucia a Avady na každého na blízku po ďaľších tisíc rokov, možno aj dlhšie. Malfoyova minulá služba pre Temného pána ho presvedčila, že lojalita je pre Voldemorta neznámy pojem a vďaka vysokým štandardom Temného pána a jeho absolútnej netolerancii zlyhania, jeho stúpenci cítili jeho nepriazeň oveľa častejšie a oveľa bolestivejšie, než ktokoľvek iný.
Ak je Voldemort skutočne nesmrteľný – alebo sa o to pokúša – to by mohlo vysvetliť, prečo vždy hovoril o Potterovi ako o Vyvolenom. Nečudo, že sa ho Voldemort bál, dokonca aj ako bábätka, viac než aurorov či ministerstva. Poraziť neporaziteľného nepriateľa vyžadovalo proroctvo, nezvyčajného hrdinu so špeciálnou mocou… kompletný balík, ako sa opisuje v mýtoch a legendách. A Harry Potter sa celkom určite zdal byť niečím takým, čo dodalo silu Snapovym argumentom.
A ak boli jeho slová pravdivé… Lucius zrazu začal pociťovať nesmiernu záľubu ku terajšiemu systému. Ministri boli notoricky hlúpi a poddajní a on nepredpokladal žiadne ťažkosti v udržaní si moci za trónom. A jedného dňa, keď on – alebo Draco – budú z tejto úlohy unavení, čo by ho mohlo zastaviť, aby sa sám stal ministrom? A nie len ministerskou bábkou v rukách nesmrteľného Temného pána, ale nezávislým, temným a mocným ministrom s jeho vlastnou mocou. To skutočne znelo lepšie než hrať sa na sluhu – dokonca aj najvyššieho sluhu – nestabilnému polobohovi.
Malfoy ťažko prehltol. "A keď sa rozhodnem, že s ním skončím? Zaručíš mi bezpečnosť a tiež pre moju rodinu?"
Snape mu venoval dlhý vypočítavý. "Nemôžem ti nič zaručiť, obzvlášť s ohľadom na tvoj vlastný život, ale sľubujem, že urobím všetko pre to, aby som ochránil tvojho syna a udržal ho v bezpečí pred pazúrmi Temného pána."
Lucius nebol ani zďaleka spokojný, ale vedel, že toto je to najlepšie, čo môže dostať. "Fajn. Som s tebou." Podvedome si pošúchal ľavé predlaktie a otriasol sa strachom. Tresty Temného pána pre zradcov boli priam legendárne. Ak Voldemort niekedy povstane znovu, práve si podpísal svoj vlastný ortieľ smrti a zrejme si tiež zabezpečil eradikáciu z jeho vlastného domu.
"Excelentné," povedal Snape chladne, nedovolil si ukázať svoju triumfálnu radosť. "Teraz k cene za moje mlčanie …"
"ČOŽE?" vybuchol Lucius. "Neprisahal som ti práve svoju vernosť, riskujúc tak všetko v mojom živote? A ty teraz chceš viac?"
"Ušetri si svoje divadelné umenie pre niekoho, koho ním ohúriš." Povedal Snape znudene. "Obaja vieme, že si sa rozhodol na základe svojich vlastných záujmov. Nečakaj odomňa, že budem ohromený tvojou snahou napraviť škody, ktoré si napáchal. Pridal si sa k silnejším a si šťastný, že sme ťa prijali."
Lucius zažmurkal. Nikdy predtým nebol nikto niečo iné, než otrocky vďačný za jeho štedrú podporu. Fudge sa prakticky skoro pocikal od radosti, keď Malfoy súhlasil, že ho ako ministra podporí. A teraz tento krivonosý polovičný hovorí, že to on má šťastie?
Nepochopiteľne Snapov ofenzívny tón spôsobil, že sa cítil lepšie. Učiteľ elixírov jednal, ako keby mala jeho strana celkom iste vyhrať a už sa im podarilo odstrániť Volemorta – vo viacerých prestrojeniach – … Možno on a jeho rodina prežijú ten nevyhnutný konflikt.
"V poriadku," povedal pokojnejšie, "čo chceš?"
"Výmenou za to, že Parkinsonovcom neprezradím zdroj toho denníka," odpovedal Snape, "mi dáš domáceho škriatka Dobbyho."
Lucius v myšlienkach prechádzal obsahom svojich trezorov a premýšľal, koľko si toho môže dovoliť stratiť bez toho, aby o tom musel povedať Narcisse a Snapova úbohá žiadosť o domáceho škriatka a ešte k tomu tak zvláštneho ho zaskočila, dnes to bolo už po druhý raz.
"Dobbyho?" odpovedal zaskočene. "Prečo by si chcel práve jeho?"
"Chcem ho," dostal neutrálnu odpoveď.
"Ale prečo?" opýtal sa Lucius nechápavo.
"Potrebujem škriatka. Ty jedného máš."
"Mám niekoľkých," zatiahol Lucius automaticky. "Ale prečo chceš jedného z mojich? Prečo si nekúpiš vlastného? Dobby je jediný, kto mi vie poriadne pripraviť koktaily a vždy robí našu inventarizáciu. Nikdy nenájdem môj letný habit bez –" Všimol si Snapov pohľad a mrzuto súhlasil. "Oh, dobre."
"Teraz."
"Fajn," odvrkol Lucius. "Dobby!"
Malý domáci škriatok sa primiestnil do miestnosti a okamžite sa skryl pred svojim pánom. "Pán volať Dobbyho?"
Lucius na neho zazrel. "Práve som ťa daroval profesorovi Snapovi. Odteraz patríš jemu."
Dobbyho obrovské oči sa ešte viac rozšírili. "Ja – ja teraz patriť pánovi Profesorovi Učiteľovi elixírov pane?" vydýchol neveriaco.
"Áno," vyprskol Lucius podráždene.
"Choď do môjho bytu na Rokforte a počkaj ma tam," prikázal Snape rýchlo. Nechcel, aby ten vzrušený malý škriatok prezradil niečo nevhodné.
"Oh, áno, pán Profesor učiteľ elixírov, pane! Dobby už ide! Dobby je –"
"CHOĎ UŽ!" Snapov krik prekričal škriatkovo bľabotanie a so zapišťaním Dobby zmizol.
Lucius zodvihol obočie. "Vyzeráš byť schopný v jednaní so škriatkami, Severus," povedal prekvapene a uznanlivo. "Celé tie roky som ťa mylne odhadoval."
"Mm. Niektorí ľudia sú vnímavejší, než iní," poznamenal Snape. "A niektorí sú vhodnejší na napĺňanie plánov než na ich vytváranie. Čoskoro ťa poverím tvojou prvou úlohou."
"Úlohou?" vykoktal Lucius. "Teraz som tvoj poslíček?"
Snape prevrátil očami. "Len sa považuj za šťastného, že odteraz nie si vystavený pochybnému kódu obliekania alebo bozkávaniu zablateného habitu nejakého šialenca." Pri Luciusovom úplne rozhorčenom výraze poľavil. "Môžem ti sľúbiť, že si to poslanie užiješ. Bude presne podľa… tvojej chuti," ponúkol a významne sa na Luciusa pozrel.
"Oh?" Lucius bol povzbudený. Dokonca aj bez Voldemortovho návratu sa zdalo, že bude mať možnosť mučiť zopár ľudí. Veci vyzerali oveľa sľubnejšie. "Tak dobre teda," pripustil upokojený.
Snape si odfrkol sám pre seba a vydal sa ku krbu. Zvyk Temného pána mučiť svojich stúpencov k zaisteniu poslušnosti dával zrazu oveľa väčší zmysel.
Vrátil sa na Rokfort a skontroloval Pansy v nemocničnom krídle. Dievča spalo, ale madam Pomfrey si bola istá jej zotavením. Obaja rodičia boli pri nej a – ako Snape predpokladal – naštvaní.
"Kto je za to zodpovedný?" Kričal pán Parkinson nahnevane. "Donútim ich, aby ľutovali to, že sa vôbec narodili!"
"Chcem meno, profesor Snape." pani Parkinsonová bola tichšie, ale nie menej hrozivá.
Snape okolo nich vyčaroval kúzlo súkromia. "Obávam sa, že Pansyno zranenie bolo spôsobené niekým, koho poznáte... a slúžite mu."
Parkinsonov krik ustal a zhrozene zalapal po dychu. Nemusel byť múdry, ale až taký hlúpy tiež nebol. "V-vy myslíte Vy Viete Koho? On-on je späť? A on zranil naše malé dievčatko?"
Snape vyzeral súcitne. "Potreboval niečiu životnú silu a magické jadro. Pansy bola ten niekto," vysvetlil, opatrne opomenúc veľkú časť príbehu.
"Ale my sme čistokrvní!" Parkinsonová takmer plakala. "On nemá útočiť na nás! My ho podporujeme!"
Snapov výraz bol jemne prekvapený. "Vy ste nikdy neboli pri tom, keď sa Temnému pánovi zdalo vhodné, 'potrestať' svojho stúpenca?" opýtal sa, veľmi dobre vediac, že ten muž videl mnoho takých príkladov.
Snape potlačil smiech, keď videl absurdné znechutenie na Parkinsonovej tvári. Bolo dobre, že Voldemort zaobchádzal s jeho Smrťožrútmi s tak obyčajnou brutalitou. Keby si nechal mučenie len pre humusákov a muklov, Parkinsonovci by mu nikdy neverili.
Pani Parkinsonovej sa tvár skrútila hnevom. "Hovorila som ti, že je to nestabilný maniak!" zasyčala na svojho manžela. "Nikto nikdy nevedel, odkiaľ prišiel! Ktorý čistokrvný by takto skrýval svoj pôvod?"
"Ale on povedal, že je potomkom Salazara Slizolina," protestoval Parkinson úboho. Svet sa mu rúcal pred očami a nebol vybavený na to, aby odolal takémuto stresu. Preferoval krik a kliatby, kým nedosiahol svoje. "Všetci si mysleli, že je Black, pri tom, ako sa k nemu správala Bella…"
"Ani Blackovci neboli tak incestní!" vyprskla pani Parkinsonová. "A keby boli Blackovci príbuzní Salazara Slizolina, nemyslíš si, že by sa tým chválili posledných sto rokov?"
"Oh, vy ste to nevedeli?" povedal Snape nevinným tónom. "Temný pán je synom mukla a poslednej z rodu Gauntovcov. Merope použila elixír lásky, aby získala muklovského manžela a to ona bola príbuzná Salazara Slizolina."
"Elixír lásky!" Pani Parkinsonová mala výraz skrútený pochopením. "Aká žena musí použiť elixír lásky?"
"Pravdepodobne bola pomätená," povedal Snape nápomocne.
"Toto je tvoj spasiteľ?" Vyprskla pani Parkinsonová na svojho manžela. "Polovičný? Produkt šialenej čarodejnice, príliš nevýraznej na to, aby si získala manžela bez temnej mágie? Niekto, kto obetuje dieťa jeho vlastných lojálnych prívržencov?"
"Ja – ja – " Parkinson bezmocne hľadel na bledú tvár svojej jedinej dcéry. "Ja som to nevedel."
"Požiadame moju rodinu o pomoc," povedala pani Parkinsonová tónom, ktorý nedovoľoval žiadne námietky. "Nebudem slúžiť tomu –" ďalej pokračovala nadávkami v Taliančine.
Snape uznanlivo počúval ešte chvíľu a potom mierne povedal: "Predpokladám, že by ste sa chceli pridať ku skupine vyvolených, ktorí nakoniec Temného pána porazia?"
"Nie tí hlúpi idioti z Rádu!" podarilo sa Parkinsonovi vychrliť. "Je to len kopa poondiatych Chrabromilčanov!"
Snape na neho zazrel. "Vyzerám JA ako Chrabromilčan?"
Pani Parkinsonová štuchla lakťom svojho manžela, aby bol ticho. "Ospravedlňujeme sa, profesor. Teraz už rozumieme, prečo ste súhlasil so starostlivosťou o toho Potterovie faga – er, chlapca. Ľutujem, že nám trvalo tak dlho, kým sme pochopili vašu stratégiu. Samozrejme môžete počítať s našou podporou a tiež s podporou rodiny mojej matky." Hrdo vstýčila hlavu.
"Žiaden majster elixírov nemôže nevedieť o schopnostiach vašej rodiny," odpovedal Snape zdvorilo. "Som rád, že môžem privítať takýchto spojencov."
"Moja rodina je tiež mocná," dodal Parkinson trochu žiarlivo.
Jeho žena prevrátila očami.
"Áno, samozrejme som hovoril o možnostiach oboch vašich rodín," upokojil ich Snape.
"Zavolajte nás, keď nás budete potrebovať," navrhla pani Parkinsonová, potom sa otočila späť ku posteli svojej dcéry.
Snape kývol hlavou na rozlúčku s Parkinsonom a potom opustil nemocničné krídlo. Podarilo sa mu nepomädliť si ruky v spokojnom geste, ale vnútorne sa radoval. Jeho plány fungovali brilantne!
Vydal sa do svojho bytu so zámerom osláviť svoj úspech pohárikom ohnivej whiskey, ale zastavil sa na prahu, keď zbadal neporiadok vo svojej obývačke.
"Ahoj, ocko!" zamával mu Harry.
"Ahoj, profesor!" zavolala Hermiona Grangerová spolu s Ronom Weasleym, Dracom Malfoyom, a Nevillom Longbottomom.
Domáci škriatok vystrelil ku jeho kolenám a šťastne objal jeho nohy. "Ooooooh, pán profesor učiteľ elixírov je doma! Čo môže Dobby priniesť pre skvelého pána profesora učiteľa elixírov, pane? Dal by si pán profesor majster elixírov čaj?"
Využijúc svoju skvelú silu mentálnej disciplíny, Snapovi sa podarilo ignorovať dotieravého škriatka. "Čo sa tu deje?" požadoval od Harryho.
"Učíme Dobbyho hrať Rachotiacu sedmu," vysvetlil Harry nevinne. "Skúšali sme čarodejnícky šach, ale nepáčilo sa mu, keď na mňa figúrky kričali."
"Hej! Všetky ich rozbil za to, že boli drzé!" chechtal sa Ron ukazujúc na trosky Snapovho kedysi veľmi drahého šachového setu, potom si nabral plnú hrsť chrumiek z jednej z mnohých misiek s niečím na zobnutie, ktoré pokrývali skoro polovicu izby.
"Pokúsil som sa použiť Reparo, ale veľmi to nefungovalo," priznal sa Neville ospravedlňujúco, hľadiac na tri roztrhané vankúše ležiace vedľa zvyškov šachovnice.
"Ako to, že Dobby je teraz váš, profesor?" opýtal sa Draco zvedavo. "Bol v našej rodine už celú večnosť!"
"Viete, profesor, že zotročenie škriatkov je strašná tradícia," povedala Hermione nespokojne. "Muklovia ukončili otroctvo už pred desaťročiami."
Draco si hrubo odfrkol a ona sa k nemu naštvane otočila a v zlomku sekundy sa hlasno hádali. Harry, Neville a Ron chceli pomôcť a hodnota decibelov sa ešte zvýšila.
"Capuccino? Limonádu? Tekvicový džús?" Dobby sa stále pokúšal dostať objednávku nejakého nápoja od svojho nového pána.
"DOSŤ!" zrúkol Snape a okamžite nastalo ticho.
"Slečna Grangerová, v tejto chvíli s vami nebudem rozoberať etickosť vlastnenia domáceho škriatka, ale mali by ste si najprv rozmyslieť svoj názor a podložiť ho výskumom. Povaha vzťahu medzi čarodejníkom a domácim škriatkom je značne odlišná od tej v muklovskom otroctve." Hermiona sa podriadila a vyzerala zamyslene.
"Pán Malfoy, váš otec mal u mňa dlh, ktorý splatil týmto domácim škriatkom. Navrhujem, aby ste viac nepátral v osobných záležitostiach vášho otca a aby ste boli opatrný a nedopustili sa nedbalých rozhovorov po vašom návrate domov." Draco zbledol a prikývol.
"Pán Longbottom, láskavo už viac neprecvičujte svoje kúzla na mojom majetku. Očakávam vás tu po večeri na hodinový trest, kde si budete precvičovať Reparo pod mojim prísnym dozorom." Neville sa rozžiaril. Konečne mu niekto dá špeciálne doučovanie.
"Pán Weasley, keďže ste sa očividne napchávali nezdravým jedlom posledných pár hodín, očakávam, že sa potešíte dvojitej porcii zeleniny alebo ovocia pri každom jedle počas celého budúceho týždňa." Ronova tvár sa skrútila odporom. "Samozrejme, ak máte pocit, že váš apetít túto úlohu nezvládne, môžete sa počas celého týždňa zaobísť bez dezertu." Ron rýchlo zmĺkol a horlivo pokrútil hlavou.
"A vy, pán Potter, vy tu zostanete keď ostatní odídu." Významný pohľad na ostatné deti ich nenechal na pochybách, že očakáva, že odídu hneď.
Rýchlo sa hrnuli ku dverám a čoskoro Harry, Snape a Dobby zostali sami v tom neporiadku, ktorý zostal v miestnosti. "Uprac to," vyprskol na škriatka a Dobby šťastne frčal miestnosťou upratoval a opravoval.
"Hneváš sa?" opýtal sa Harry opatrne, hľadiac na svojho ocka.
Snape sa na neho pozrel. "Prísť domov a nájsť moju obývačku v troskách? Prečo by som sa hneval?"
"Len sme chceli, aby sa tu Dobby cítil ako doma," protestoval Harry. "Draco povedal, že by sme ho mali zavrieť do skrine, kým ho nebudeme potrebovať, ale…" stíchol a odvrátil pohľad.
Snape naštvane vzdychol. "Aký hlúpy nápad," zavrčal, posadil sa na gauč vedľa Harryho a podvedome položil ruku okolo jeho pliec.
Harry sa prisunul bližšie k svojmu ockovi. Neznášal spomienky na svoj čas s Dursleyovcami. "Nikdy ho nezamkneme do skrine, však, ocko?" povedal odvážne.
"Určite. Dobby!"
"Áno, pán majster elixírov, pane?" opýtal sa Dobby, objaviac sa priamo pred nimi. "Dali by ste si čaj? Kávu? Tekvicový džús?"
"Dobby, teraz patríš mne, však?"
"Oh áno, pán majster elixírov, pane! Dobby byť teraz váš domáci škriatok. Dobby už viac nepatriť pánovi Malfoyovi."
"Dobre. Nateraz ťa dávam Harrymu. Odteraz patríš jemu."
Harrymu od prekvapenia zabehlo a Dobby hlasno šťastne zaškriekal. "Ja patriť pánovi Harrymu Potterovi, pane?" Hodil sa na Snapove kolená. "Ďakujem ďakujem ďakujem, pán majster elixírov, pane!"
"Ocko! Nemyslím si, že by som chcel domáceho škriatka," Harry horúčkovito ťahal svojho opatrovníka za rukáv a konečne sa mu podarilo získať jeho pozornosť. "Erm, nie že by Dobby nebol skvelý a to všetko. A keby som chcel škriatka, som si istý, že by to bol práve on, ale ja nechcem –"
"Tak potom je dobre, že som sa ťa na to nepýtal," povedal Snape pevne. "Ten škriatok je teraz spojený s tebou. Bude ťa ochraňovať –"
"Oh, ÁNO!" súhlasil Dobby ako v extáze. "Dobby sa bude dobre naozaj dobre starať o pána Harryho Pottera, pane!"
" –a budeme môcť kontrolovať jeho konanie." Pri Harryho rozrušenom výraze Snape znežnel. "Keď budeš dospelý, môžeš ho prepustiť, Harry, ale ten škriatok naozaj nie je zo súčasnej situácie nešťastný."
Aj Harry musel uznať, že ten malý škriatok, ktorý teraz tancoval po celom byte od šťastia bol všetko možné, len nie nešťastný. "No, ok…" súhlasil zdráhavo. "Ale ja naozaj neviem, čo mám robiť s domácim škriatkom, oci."
"Prikáž mu, aby ma poslúchal tak, ako teba a ja sa postarám, aby nepáchal škody," povedal mu Snape. "Môže pomáhať hradným škriatkom, keďže jeho služby väčšinu času nebudeme potrebovať."
"Ok." Harry urobil, čo mu povedal a Snape musel počúvať ako mu škriatok zasa sľubuje lojálnosť, poslušnosť a akú má radosť.
"Áno, fajn." Nakoniec sa mu podarilo umlčať tú malú potvoru bez toho, aby musel použiť kliatbu. "Choď sa porozprávať s rokfortskými škriatkami a som si istý, že sa na niečom dohodnete."
"Áno, pán majster elixírov, pane! Dovidenia, pán Harry Potter pane!" Dobby zmizol a Harry sa oprel o svojho ocka.
"Fúúúúú! Unavuje ma, ocko!"
"Áno, ale je ti jednoznačne oddaný a tak bude dobrý –" Snape sa zastavil. Skoro povedal "ochranca", ale nechcel, aby chlapec vedel, že s hľadaním horcruxov, ktoré čoskoro začne, nebezpečenstvo, ktorému čelia sa dramaticky zväčší. Ak Voldemort zistí, o čo sa snažia, zaútočí hneď – tak tvrdo a tak brutálne, ako len dokáže. Snape chcel zabezpečiť, aby bol Harry tak dobre chránený, ako to len bude možné, keby sa to malo stať a domáci škriatkovia boli veľmi oddanými ochrancami, keď museli. "…dobrý domáci škriatok."
"Hermiona ma bude nenávidieť," vzdychol Harry.
"Ak to bude zlé, povedz Dobbymu, že ona nechce, aby bol tvojim škriatkom," navrhol Snape sucho. "Predpokladám, že jej svoju nevôľu dá jasne najavo."
Harry sa chechtal. "Hej, stavím sa, že by to urobil." Zmĺkol. "Hej, zabudol som sa opýtať. Mal si dnes dobrý deň, ocko?"
Snape sa oprel o operadlo gauča, zamyslel sa nad tým, čo všetko sa mu dnes podarilo. "Áno, Harry. Naozaj áno."
26.09.2011 11:45:47
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one