Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Vďaka Biggi zverejňujem v krátkom čase pokračovanie.

Venované: Tanande, Hajmi50, Alcei, KiVi, Rikise, Jirkovi, Soraki, Anine, nalinke, Airiny, Tereznik, neky, koky, Pegy, drahokam, Exe, JSark, Biggi, Arwenke, Mirande, kagome, Shelis, anneanne, SisterSeptember, Raven9, Lie, Rebeke, Falke, Lily, Mise, Vesper, Ailam, Gleti, Jituš, Alexii, Janke, Hajmi50, Katie11, Teresse, Sanasami, léni, cat009, linterne, Katke, LeaBlance,

 

Snapeovi sa už takmer úplne podarilo upokojiť svoju myseľ, keď sa Harry neskôr večer vrátil do jeho bytu. Počuť  Pottera uvažovať nad tým, že ho bude volať „ujo“ alebo- Merlin nám pomáhaj, veď by svet už svetom nebol- „otec“ , bolo dosť na to, aby potreboval dva upokojujúce elixíry a studený uterák na čelo.

Aj keby Voldemort neexistoval a James a Lily by boli nažive, bolo by málo pravdepodobné, že by bol Snape vítaným hosťom v dome Potterovcov,  a už vôbec nie priateľom ich potomka. Harryho naivné komentáre ním úplne otriasli. Muža, ktorý sa od detstva vyhýbal takmer všetkým blízkym priateľstvám, ľahko odzbrojili naivné detské slová. 

Snape sa sotva spamätal z traumy zo straty Lilyinho priateľstva, keď prevzal Temné znamenie. Jeho služby Voldemortovi, a vojna v ktorej boli zaangažovaní  mu potom zabrala všetok čas a silu, a určite neinklinoval k tomu, aby si vytvoril priateľstvá v týchto kruhoch. Pre čistokrvných bol menej významným tvorom, tolerovaným len preto, že jeho schopnosti s elixírmi z neho spravili Voldemortovho obľúbenca, ale nie niekoho, s kým by bolo vhodné sa spriateliť. Snape sám o sebe bol stále len nemotorný adolescent, čo sa týka vzťahov. A pre vedomie, ako totálne zbabral priateľstvo s Lily, bol ešte neochotnejší riskovať ďalšiu ranu na duši. Keď sa stal špiónom pre Svetlo, bolo príliš nebezpečné zblížiť sa s kýmkoľvek- či už kvôli odhaleniu jeho tajomstva, alebo kvôli tomu, že by zatiahol niekoho na kom mu záležalo do nebezpečenstva.

Potom prišiel ten odporný Halloween a Severusovi sa zrútil svet, mal pocit, že jeho život je v koncoch. Upadol do tmavého, drsného, pochmúrneho sveta, kde sa ho nikto - a už vôbec nie on sám - nesnažil utešiť. Albus to skúšal, ale bol zaneprázdnený mnohými inými povinnosťami a Severus ho vehementne odmietal. Nakoniec riaditeľ smutne rezignoval k čakaniu, kým tento zachmúrený muž vyjde von zo svojho tmavého sveta.

V čase, keď surovosť jeho emócií začala poľavovať, Snape si vytvoril vlastný život, kde vystupoval ako Zlý netopier zo žalárov,  Slizolinčan, ktorého jedovatý jazyk zranil mnoho detí. Ako mohol čo len pomyslieť na hľadanie „normálnych“ priateľov,  keď jeho jediná skúsenosť bola s červenovlasou čarodejnicou takmer pred dvadsiatimi rokmi? Nemal ani tušenie, ako vychádzať s ľuďmi - len ako zastrašovať, alebo iným spôsobom ich od seba odohnať. Keby nebolo Dumbledora, mohol by prežiť celé mesiace bez toho, aby sa rozprával s iným človekom. Spálil všetky mosty medzi ním a ostatnými fakultami, pár týždňov po jeho príchode medzi personál Rokfortu a pretrvávajúce povesti - vhodne prizdobené Rokfortskými študentami - o jeho Temnej minulosti z neho sotva urobili niekoho, s kým by človek išiel na rande alebo aspoň na pár poldeci do Deravého kotlíka.

Možno že to nebolo až tak prekvapujúce, že Harryho jednoduché slová otriasli základmi Severusovho sveta. Každopádne napriek (alebo možno práve kvôli) osamelým a zlostným rokom, bol stále tým neskúseným adolescentom, zúfalo hľadajúcim lásku a náklonnosť. A bezvýhradná, neoblomná láska dieťaťa bola veľmi, veľmi lákavá.

V princípe - bol predsa Slizolinčan - Snape očakával to najhoršie, tak predpokladal, že postoj toho fagana k nemu sa zmení, hneď ako sa Harry ocitne medzi Weasleyovcami. Oni boli predsa typickí vzorní rodičia. Ich deti ich zbožňovali a preukazovali vernosť napriek zlej finančnej situácii. Molly a Arthur pravdepodobne vedeli ako vyriešiť všetky možné krízy a nevolali ich deti hanlivými menami, a už vôbec ich neudreli chrbtom ruky až tak, že narazili do steny. Mohli byť obnosení, ale prakticky ste mohli cítiť lásku vyžarovať zo stien Brloha. Snape vždy tvrdil, že to kvôli Molyiným cukrovku spôsobujúcim keksíkom, z ktorých mu vždy bolo zle tam chodil len zriedka - obvykle to bolo len kvôli mimoškolským aktivitám dvojčiat - ale pravdupovediac, bol to hmatateľný pocit domova, ktorý ho vždy znervózňoval. 

Harry by nepochybne prekvital pri ich starostlivosti a zabudol by na toho namosúreného samotára, bývajúceho v žalároch, čo nemá ani najmenšie tušenie, ako byť milý k dieťaťu. Terorizovanie detí, to áno. V tom bol Snape neprekonateľný. Ani jeho Slizolinčania ho nemali radi. Rešpektovali ho, vážili si jeho neoblomnú ochranu a uznávali jeho lojalitu... A vyhýbali sa mu ako moru. Nezáležalo na tom, ako veľmi sa im cnelo za domovom, prváci smútiaci za domovom radšej hľadali útechu u prefektov ako u vedúceho svojej fakulty.

A teraz aj napriek jeho ostrej povahe, zatrpknutým urážkam, úplnému nedostatku nežnosti, Snape nejakým spôsobom Harrymu pripadal byť „milý“. Bez toho, aby sa o to vôbec pokúšal. Vlastne sa veľmi snažil nepokúšať sa o to. Ale Harryho Snapove snahy neodradili. Namiesto toho ich Harry pochopil až tak zle, že dokonca otvorene preferoval svojho učiteľa elixírov pred riaditeľovým deduškovským prístupom, ošetrovateľkiným lichotením a sladkosťami a dokonca aj pred jeho metlobalom posadnutou vedúcou fakulty. Snapovo slizolinské srdce sa radovalo nad myšlienkou ako veľmi tento stav musí iritovať jeho kolegov, no jeho minulosť ho presviedčala o tom, že to takto nemôže zostať dlho. Radovanie sa teraz by viedlo len k bolesti neskôr, keď by ho Harry odmietol a ostatní by dostali šancu na pomstu.

Snape sa postavil, odhodil obklad z čela a zúrivo sa začal prechádzať po svojom byte. Čo sa to s ním dialo? Správal sa akoby mu záležalo na tom, či ten spratok bude žiť, alebo umrie. No dobre, na tomto mu záležalo. Ale len pre jeho Neporušiteľnú Prísahu. Absolútne mu nezáležalo na tej malej príšere. Nepochybne to je len nelojálny spratok. No pozrime sa na to, ako dlho bude trvať Weasleyovcom, kým ho získajú.

Snape sa prezliekol do iných tmavých šiat, so vzácnou ukážkou citu si vybral komplet, ktorý napriek tomu, že vyzeral reprezentatívne, mal ďaleko od nového. Aj tak ukázal rešpekt svojim hostiteľom, ale bez zbytočného poukazovania na rozdiely medzi jeho a ich finančnými možnosťami. Pozrel sa na hodinky a zanadával. Kde zasa je ten malý, usoplený-

Zaklopanie na dvere ho vyrušilo skôr  než sa stihol poriadne rozzúriť. Mávnutím prútika otvoril dvere a Harry vletel dnu celý červený a zadýchaný.

 „Prepáčte!“ prehovoril Harry, skôr ako na neho Snape stihol  zavrčať.  „Profesorka McGonagallová a Oliver ma tam držali celú večnosť. Nútili ma chytať tú malú zlatú vec. Znova a znova a znova až som si myslel, že mi už odpadnú prsty. No oni boli stále vzrušenejší a vraveli „Ešte raz!“ Ja naozaj neviem, čo je na tom také nezvyčajné. Vy viete?“

Snape zazrel na toho spratka. Asi toľko k šanci jeho fakulty vyhrať pohár. I keď ten malý idiot bez radostne bľabotal o chytaní Strely „znova a znova“, Chrabromil bude takmer nemožné poraziť.

Keďže jeho opatrovník nič nepovedal, Harry si zložil tašku z pleca a prehol sa aby povystieral chrbtové svaly a pošúchal si zadok. „Viete o tom, že sedieť na metle tak dlho bolí? Nevedel som, že metlobal je taká drina. Zajtra ma bude všetko bolieť. Je to ako keby som popolieval všetky kvetináče tety Petúnie.

Snape  sa zamračil ešte viac, keď si spomenul na to, ako tí muklovia nútili čarodejnícke dieťa, aby im slúžilo. V momente bol pri Harryho ramene, ignorujúc oboje - chlapcovo reflexívne syknutie aj jeho zahanbené začervenanie. „Kde to bolí?“ požadoval a skúšal chlapcov chrbát a ramená.

Harry slastne zavrel oči a mrvil sa v potešení z nečakanej masáže.  “Urr, presne tam, medzi lopatkami a dolu chrbtom.“

Snape sa zamračil nad uzlami pozdĺž Harryho chrbta. Jeho trapézový sval bol poriadne presilený a krížová oblasť bola vykrútená z toľkej akrobacie. „Kde ešte?“

“Erm, no, nižšie,” priznal sa Harry červenajúc sa. “Viete…kde sedíte.”

Ignorujúc Harryho zahanbené pišťanie, Snape ho ohol a pokračoval v prehliadke. Áno, Harryho sedací sval dostal poriadne zabrať pri prílišnom cvičení a jeho zadok a stehná boli vyšúchané a boleli z držania metly pri toľkých klesaniach a zatáčkach. McGonagallová bola totálny fanatik, Snape zavrčal sám pre seba, naštvaný, že tá čarodejnica podporovala jeho zverenca k preťažovaniu svojho tela takýmto spôsobom. To si vôbec nevšimla, že chlapcove svaly boli vyčerpané? Ešte pár minút a sily by ho opustili, veľmi pravdepodobne práve vo chvíli, keby riskoval svoj hlúpy krk pri nejakom hlúpom „šikovnom kúsku“ čo sa tým idiotom páčil.

“Ow. Ouch,” Harry protestoval, keď Severusove silné prsty masírovali jeho krehký chrbát a zadok, no musel priznať, že sa cítil oveľa lepšie, keď sa jeho svaly zbavili kŕčov.

Snape pustil chlapca a privolal si elixír a masť z jeho skladu. Harry sa zvedavo pozeral. „Vypi to,“ prikázal mu profesor.

Harry pokrčil nos. Mohol byť nový v čarodejníckom svete, no už zistil, ako odporne chutí väčšina elixírov. Ukradomky pozrel na profesora, dúfajúc, že by z toho ešte nejako mohol vycúvať, no jediný pohľad na jeho kamennú tvár a vedel že je to márne. Vzdychol a zobral si fľaštičku. Jednou rukou si chytil nos a jej obsah si druhou rukou vlial do krku.

“UGH!” zvolal silno sa strasúc. „To chutí horšie ako špinavé ponožky.”

“Ako by si mohol očakávať, vzhľadom na to, že práve tie sú tou hlavnou ingredienciou.” Snape povedal sucho.

Harry  na neho zízal. „Naozaj?” zašepkal dosť zhnusený.

„Idiot. Jasné že nie.” Snape prevrátil očami. Chrabromilčania! „Vidím, že v budúcnosti budete potrebovať doplňujúce hodiny elixírov, pán Potter. Ešte pred našou budúcou hodinou mi budete prezentovať dvanásť palcov dlhý zvitok o aktuálnych ingredienciách hojivého elixíru.”

Harry sa nahlas zasmial. „Dostali ste ma!” priznal potešene k Snapovej veľkému zmätku. Práve toho spratka urazil a udelil mu - dosť neférovo pre prváka v počas jeho prvého týždňa v škole - esej za trest a Harry si myslel, že to bol dobrý vtip?

Harry sa šťastne vystrel. Profesor sa o neho stále staral. Aj keď - ako mu McGonagalová vysvetlila - Harry bude hrať proti tímu Snapovej fakulty, toho muža zaujímal jeho tréning. Čo bolo viac, hneď ako Harry spomenul, že sa necíti moc dobre, bol pri ňom a zisťoval, čo sa stalo a napravil to. Harry vlastne nič nemyslel tou malou sťažnosťou o bolesti. Dursleyovci milovali počuť ho stonať, aby bolo zreteľné, že tvrdo pracoval, takže si zvykol trochu to preháňať. Nie zasa tak, aby jačal, ale len tak aby videli, že sa neulieval.

Ale ani za milión rokov by mu jeho teta alebo ujo nemasíroval chrbát - alebo zadok! - aby sa cítil lepšie, a už vôbec by mu nedali lieky. Harry bol dotknutý z čistého šťastia. Profesor sa o neho naozaj dobre staral.

A bol aj zábavný. Predstieral, že Harry naozaj pil špinavé ponožky. Harry sa škeril. To bolo ozaj super - uvidíme, či sa mu podarí presvedčiť ostatné deti, aby tomu uverili. A dať mu povolenie aby študoval viac? To bol ďalší znak toho, aký bol profesor Snape milý. Dursleyovci by ho nikdy ani len nepustili k jeho domácim úlohám, lebo by pri ňom Dudley vyzeral ešte hlúpejšie, ako vlastne bol a mnoho učiteľov si preto myslelo, že bol taký lenivý a hlúpy ako jeho bratranec. Všetky otázky, ktoré mal mu zodpovedali veľmi jednoducho a povrchne, keďže taký pomalý študent by nemohol nikdy pochopiť všetky súvislosti. A teraz profesor Snape nie len že očakával od neho, že bude vedieť odpovede, ale tiež chcel, aby Harry skúsil pochopiť veci sám.

Harry rád čítal – U Dursleyovcov to bol jeho jediný únik – takže to že mu povedali aby si niečo vyhľadal, bolo vítaným dôvodom, aby mohol tráviť čas medzi knihami. A vedomie, že profesor chcel stráviť čas tým, že sa pozrie na to, čo našiel, a povie mu, či je to dobre alebo nie... Fajn, tak to bolo oveľa väčšie úsilie ako by bol kedy kto ochotný venovať Harrymu.

„Ako sa cítiš teraz?” spýtal sa Snape, čudujúc sa, či elixír nečakane nezreagoval s toxínmi vyprodukovanými v preťažených svaloch a nespôsobil paradoxnú ľahkomyseľnosť. Prečo inak by sa ten chlapec – er – fagan - tak zvláštne škeril?

„Lepšie,” okamžite odpovedal Harry. Poslednýkrát si pošúchal zadok.  „Stále to trochu bolí, pane, ale je to oveľa lepšie ako predtým. Ten elixír je úžasný, aj napriek tomu, že chutí odporne!”

Snape sa zamračil, no skôr z princípu ako pre čokoľvek iné a podal chlapcovi malý pohár. „Natri si túto masť na stehná a zadok pred spaním a znova ráno. Tie svaly boli príliš namáhané, keďže si predtým ešte nelietal. Budeš ich musieť posilňovať postupne počas niekoľkých budúcich týždňov.“ Zastavil sa, keď mu niečo napadlo. „Ukázal ti Wood ako sa naťahuje pred a po lietaní?“ 

Harry neurčito zavrtel hlavou. „Nie pane. Vy naťahujete metlu?”

“Idiot.” Snape nahnevane pokrútil hlavou. „Naťahujú sa svaly, za účelom toho, aby sa zabránilo ťažkostiam, ktoré si práve zažil.” Oči sa mu zúžili, keď premýšľal nad tým, ako presne by sa pomstil Chrabromilskému kapitánovi. On Wooda naučí ignorovať zdravie prváka pri bezhlavom vzrušení z hľadania nového stíhača. 

„Pane?” Harryho hlas ho vytrhol z krásneho fantazírovania o Woodovom fňukaní, pri drhnutí pätnásteho kotlíka za noc. Oh on ukáže tomu chalanovi, aké je to keď bolí chrbát!

„Čo?” požadoval.

„Nemali by sme ísť k Weasleyovcom, pane?” Harry sa spýtal pokusne. Vôbec by ho neprekvapilo, keby zistil, že Weasleyovci si to rozmysleli. Veď nakoniec profesor bol úžasný opatrovník a už teraz sa o neho staral oveľa lepšie, ako by sa bol Harry kedy odvážil dúfať. Mať ešte ďalšiu rodinu okrem toho, fajn, to už by bola takmer chamtivosť. Harry by bol chápal, keby sa Weasleyovci rozhodli, že už majú dosť detí, čo ich zamestnávajú a nepotrebujú nejakého bezcenného netvo - oh oh.  Harry sa zastavil v polovici myšlienky a vinovato sa pozrel na profesora. Popri profesorových ostatných talentoch, nečudoval by sa, keby ten muž vedel ešte aj čítať myšlienky.

Keby Snape počul Harryho znovu nazývať sám seba netvorom, Harry predpokladal, že by mohol byť šťastný, keby skončil len s ďalšími riadkami navyše. Profesor sa jasne vyjadril, že nemal rád, keď Harry používal tento termín. I keď si Harry nebol istý, či veril tomu, že by mu za to vymydlil ústa. 

Profesor bol v celku, nečakane, prekvapivo láskavý. Aj napriek všetkému jeho vrčaniu a zazeraniu - a tomu, že ho Harry aj tak dosť provokoval - ešte mu ani len nedal poriadnu facku, ako v tú  prvú noc.  Harry si nebol istý prečo. Áno, Snape povedal, že to bolo „nevhodné“, ale Harry moc dobre vedel, že niekedy bol naozaj, naozaj zlý, ako keď neposlúchol madam Hoochovú. A ak sa niečo u Dursleyovcov naučil, tak potom to, že zlé správanie bolo potrestané Ale Snape, hoci mal ďaleko k príliš zhovievavému, nevyzeral, že by chápal pojem trest.

Namiesto vyťahania a šľahnutia Harrymu jednu poriadnu, on robil veci ako zadávanie riadkov, čo mu tak akurát pomohlo precvičiť používanie brka. Alebo ho nechal písať eseje, pri čom sa mohol aj niečo naučiť. Alebo trval na tom, aby prišiel a trávil čas s ním. Harry sa zamračil. Vyzeralo to tak, že profesor to mal s „odmenou“ a „trestom“ poriadne popletené.

Harry vedel, že tresty mali bolieť, ale veď ani Snapov výprask nebolel. Nie naozaj. Nebolo to nič viac ako výstražné plesknutie po zadku. Samozrejme, že vedomie, že profesor bol z neho sklamaný bolelo. A veľmi. Vlastne viac ako ktorákoľvek bitka u Dursleyovcov. Pocit, že sklamal toho muža bolel v Harryho srdci oveľa viac, ako ho kedy bolel zadok, a tá bolesť ani zďaleka tak rýchlo neopadla.

Harry v zamyslení zvraštil čelo. Možno že profesor vedel niečo o treste.

Snape potlačil vzdych. Už to nemohol dlhšie odkladať. Museli ísť do Brloha a večerať s Weasleyovcami. Sám pre seba zavrčal, čudujúc sa či Molly zopakuje svoje námietky voči jeho opatrovníctvu pred chlapcom. No dobre, fajn. Nechajme ju. Ak sa ten spratok rozhodne stráviť všetok svoj čas s tým klanom červenohlavých hlupákov, nechá ho. Snape ho neodsudzoval.

Pozrel sa na chlapca. Očividne sa po metlobale osprchoval, ten neupravený mop, čo nazýval vlasmi bol mokrý a ešte neporiadnejší ako inokedy. „Poď sem,” prikázal, ohýbajúc prst smerom ku mračiacemu sa chlapcovi, očividne stratenému v hlbokom zamyslení. Pravdepodobne rozmýšľal nad tým, aký puding bude na večeru, Snape sa zaškeril.

Harry poslušne podišiel k profesorovi a zastal, paralyzovaný šokom, keď ho ten muž chytil za obe ruky a prezeral mu nechty a potom ho skontroloval za ušami. „Čo?” požadoval Snape, keď si všimol chlapcov výraz. „Myslíš si, že by som ťa nechal zahanbiť nás oboch tým, že by si prišiel slabo vydrhnutý?”

„N-nie, pane,” Harry preglgol. „Je to len tým že nikdy nikto – myslím, nemal som – “ zlomil sa, neistý tým, ako vysvetliť, že teta Petunia sa nikdy nestarala, že vyzeral ako úplný otrhanec, pokiaľ sa nedostal príliš blízko k niekomu z jej rodiny. Nikdy nemal nikoho, kto by ho uistil, že vyzerá vhodne. Zvyčajne sa musel spoliehať na ostatné deti v škole, ktoré sa mu smiali, keď mal tričko naopak, alebo zle pozapínané gombíky na košeli.

Snape odfrkol výsmechom nad týmto ďalším príkladom faganovej nezrozumiteľnosti. Neschopný nájsť chybičku v chlapcovej hygiene, obrátil svoju pozornosť na jeho oblečenie. „Prečo si v školskej uniforme?” požadoval. „Nepovedal som, že si máš obliecť to najlepšie, aby si mohol urobiť dobrý dojem? Myslíš si, že to som hovoril sám sebe?”

Harry sa chichotal predstave profesora Snapa, ako sa rozpráva sám so sebou, ale rýchlo preglgol svoju veselosť, keď zbadal, ako na neho Snape zazerá. „Nie, pane,” povedal a zohol sa, aby zodvihol svoju tašku. Bol to skvelý pocit, môcť sa niekomu otočiť chrbtom bez toho, aby sa strachoval, že využije možnosť ho zmlátiť - alebo horšie. Naučil sa nikdy sa neotáčať chrbtom strýkovi Vernonovi alebo Dudleymu, nie po poslednom raze, keď ho kopanec do zadku nie len že zodvihol z nôh ale dokonca preletel cez celú obývačku.

Áno, Harry sa zamyslel, bol to úžasný pocit, dôverovať profesorovi Snapovi. A vedieť, že mal dovolenie toho muža, aby sa bránil, ak by ho niekto iný napadol. Čudoval sa, či profesor vedel aké to bolo dobré, už sa viac neobávať, že dostane z ničoho nič facku odnikiaľ.

Snape neveriaco zízal na tašku. Tá malá príšera určite plánovala presťahovať sa k Weasleyovcom. „Čo pre Metlina s tým robíš, ty ohavné decko?”

Chlapec vytiahol von nejaké vyťahané handry.  „No, viem, že ste nechceli, aby som si obliekol moju školskú uniformu, ale moje ostatné oblečenie nie je veľmi pekné. Myslel som si že by som ho mal doniesť a vy by ste sa mohli rozhodnúť.”

Snape zvraštil nos a zobral od chlapca tie odporné šaty s použitím čo možno najmenej prstov. „Toto nemôže byť tvoje najlepšie oblečenie.” zasyčal, zazerajúc na toho spratka. To lacné tričko a rifle boli špinavé a obrovské. Na Potterovej útlej postave by viseli ako šašov kostým.

Harry sa začervenal. „Ospravedlňujem sa,” povedal nešťastne. „Myslím, že som si mal kúpiť zopár normálnych vecí, keď ma Hagrid zobral do Šikmej uličky, no neboli na zozname...”

Snape podpálil tie handry a želal si, aby mohol urobiť to isté so samotnými Dursleyovcami. Tak oni obliekali Lilyinho syna do otrasných a navyše obrovských handier, ktoré by ani charita s trochou rešpektu nevzala, a ešte ho donútili myslieť si, že je to jeho vina, že nemá ani jedni spodky o ktorých by mohol povedať, že sú jeho vlastné. Kvôli hnevu bol jeho hlas ešte nevľúdnejší ako inokedy. „Jasné, že neboli, ty imbecilné decko. Normálni rodičia a opatrovníci zaobstarajú vhodné oblečenie pre svoje deti, a preto nie je potrebné špecifikovať to v školskom zozname. Ty si mal to nešťastie, že si bol umiestnený k odporným netvorom, ktorých ohavnosť je asi neobmedzená. Ty a ja pôjdeme v blízkej budúcnosti nakupovať. Mienim zrušiť, raz a navždy pretrvávajúci dôkaz odpornosti tvojich príbuzných.”

Harry preglgol. Profesor vyzeral strašne zúrivo, ale namiesto toho, aby ho riadne vyhrešil za nedostatok predvídavosti, sľúbil mu exkurziu na nakupovanie. Harry bol čím ďalej tým viac zmätený. Profesor Snape musel byť ozaj nový v celej tejto rodičovskej záležitosti, keď mal odmeny a tresty tak strašne popletené.

Oh! Možno práve kvôli tomuto mali ísť k Weasleyovcom? Tak aby Ronovi rodičia mohli profesorovi veci vysvetliť, napríklad ako majú byť deti disciplinované, a koľko hodín denne majú stráviť pri domácich prácach. Profesor Snape očividne nechápal, ako veci majú fungovať a Weasleyovci, so všetkými ich deťmi, by mali byť schopní mu to vysvetliť. Harry preglgol. Čudoval sa, akí sú Weasleyovci prísni. Ron povedal, že jeho mama bola na Rokforte známa pre jej „vrešťadlá“. Harry si nemyslel, že by sa mu páčilo, keby na neho profesor vrieskal, ale aj tak si myslel, že je to lepšie, ako byť zmlátený ako u Dursleyovcov. Ale aj tak, až mu žalúdok nadskočil pri myšlienke, že by na neho profesor kričal tak ako zvykli jeho príbuzní.

„Tak fajn, Potter. Nechaj si školskú uniformu. A teraz poď so mnou.” Snape ho viedol ku krbu a čudoval sa, prečo mal pocit, ako by mal v žalúdku olovo. Jasné, že ten chlapec si vyberie radšej Weasleyovcov ako jeho. To bolo dané. A o tom to predsa celé bolo, či nie? Dať ho do ozajstnej rodiny, aby sa mohol túliť a aby mohol byť hýčkaný  tými červenovlasými trkvasmi?

Potter, predvídateľne, zastal mŕtvy pri krbe. „Čo – čo robíte?” preglgol.

„Eešte si nikdy nešiel cez hop-šup sieť?” povedal Snape netrpezlivo, potom prevrátil očami. Jasné, že nešiel. Otrasná myšlienka mu prišla na um a zohol sa, aby sa pozeral rovno na chlapca. „Pálili ťa niekedy tvoji príbuzní? V krbe, alebo na kachliach?” Ak by toto bol ten prípad, potom by to dieťa ozaj nemuselo pochopiť ako sa používa hop-šup sieť.

Harry zažmurkal. „Nie,” odpovedal úprimne. I keď boli Dursleyovci takí ohavní ako boli, až tak zvrátení neboli. Facky, tlčenie a mlátenie remeňom, urážky, zanedbanie a vyslovenie odporu - všetko to voči nemu preukázali, ale jeho príbuzní neboli sadistickí. Boli vystavení nechcenému, čudne nebezpečnému decku a ubezpečili sa, že si bolo vedomé tohto faktu každý moment svojho života, ale nezraňovali ho len pre to, aby mu ublížili pre svoje potešenie. „Väčšinou len boli hrubí - viete, tým čo povedali a ako ma nazývali, a ako ma zamykali - ale aj keď ma bili, väčšinou to bolo rukou.” Jasné, strýkovou Vernonovou rukou to bolelo oveľa viac, ako tetinou Petuniinou, ale bolo jasné, že sa ho vlastne ani nechceli dotknúť. „Niekedy som dostal výprask aj kefou, alebo opaskom, ale väčšinou len strašne kričali a fackali ma. Viac to bolo o tom, že som nikdy nevedel, kedy sa to stane, ako o tom že by to bolo až také zlé. Zvyčajne,” opravil sa, spomenúc si na tie časy, keď to bolo ozaj strašné. „Nie že by mi lámali kosti, alebo ma pálili, či topili alebo niečo podobné.” dodal, mierne rozhorčene.

Snape si vydýchol, z polovice odľahčujúco, keď zistil, že odpor tých muklov k mágii ich viedol len k nedbalosti o toho chlapca a nie k jeho zneužívaniu, a z polovice naštvane, že mohli byť takí arogantní a úzkoprsí v ich myslení. Sprostí muklovia! „V poriadku, tak teda poď sem.”

Ale chlapec stále zaváhal, s hrôzou sledujúc plamene.

Snape frustrovane vydýchol a schmatol chlapca do náručia. Zaskočený, Harry sa inštinktívne omotal okolo profesorovho tela, a keď Snape pochodoval k ohňu, od strachu zalapal po dychu a tvár zaboril tomu mužovi do krku.

04.11.2009 23:49:25
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one