Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Poviedku venujem Tanande, za jej neuveriteľne rýchly betaread a nalinke, ktorá sa jej nevedela dočkať.

Profesor Snape pozeral so zadosťučinením na malú čiernovlasú hlavu zohnutú pri práci nad pergamenom, ktorá horlivo písala. Bolo to vždy také potešujúce, keď udelil Chrabromilu prvý trest v školskom roku, ale tento rok, bolo ocenenie obzvlášť sladké, bol ním Spratok, ktorý prežil. Vedomie, že bol zodpovedný za prvý trest malého monštra v Rokforte ho spravilo šťastným na niekoľko dní.

McGonagallová očakávane protestovala, že udeliť trest na prvej hodine v prvom ročníku bolo drsné, hlavne keď počula od svojich malých bľabotajúcich levov to, že Harry v skutočnosti nič neurobil, ale Dumbledore nečitateľne hľadiaci na Severusa láskavo povedal, „som si istý, že Severus by nikdy nezneužíval udelenie trestov.“ Minerva musela v tomto bode stíchnuť, hoci si Severus správne preložil tie neurčité slová ako varovanie, ktorým boli.

Bolo to príznačné pre toho starého hlupáka. Favorizoval Potterovho fagana. Zastával ho pred Severusom. Bude to dlhých sedem rokov s riaditeľom, ktorý očividne podporuje chlapca – dokonca, aj keď to znamenalo nehanebné zneužívanie na strane študenta nad profesorom. Samozrejme, Severus zaťal svoje zuby, nebolo to nič nové, že Dumbledore bol na jednej koľaji s Potterom proti Severusovi. Severus sa domnieval, že bude mať šťastie, ak sa ho po tomto Potter pokúsi zabiť. Dobre, možno ak od začiatku úplne vydesí toho malého fagana, Potter by sa mu od tejto chvíle širokým oblúkom vyhol. Len preto, že sa Severus zaprisahal, že zabráni úbohému podlizovaniu, neznamená to, že musí byť na neho milý alebo – Bože chráň! – mať ho rád.

Severus zameral svoju pozornosť na hromadu domácich úloh pred ním. Poďme sa pozrieť na chlapcovu. Možno s nejakým šťastím mohol zdediť jškolské nadanie od jeho matky.

Harry sa nepohodlne posunul na tvrdej drevenej stoličke a potlačil povzdych. Mohol by profesor použiť kúzlo na tieto stoličky a prinútiť ich, aby boli obzvlášť nepohodlné? Nie, to nie je možné, Harry nebol schopný pohodlne sedieť od tej doby, čo ho strýko Vernon „pred odchodom“ zbil. Naplnený množstvom hrozieb o tom, čo sa stalo šialencom, ktorí boli nevďační k svojim rodinám, surový výprask skončil na jeho zadku a trest sa uskutočňoval na konci dlhého dňa, počas ktorého bol Harry väčšinou prinútený sedieť na jeho stále bolestivom zadku.

Prinajmenšom na niektorých z hodín – ako Elixíry – boli študenti určitý čas mimo svojich miest, keď ich učitelia zhromaždili okolo, aby pozorovali ukážku alebo sa pokúšali o určité praktické kúzla sami na sebe. Ale čo sa týka tohto trestu, profesor Snape jednoducho chladno ukázal na stôl s čakajúcim pergamenom a brkom a nariadil mu začať s prepisovaním riadkov na školskej tabuli. Ak by sa Harry nedostal na konci trestu k 400, dostal by ďalší, vyhrážal sa Snape, takže sa Harry rýchlo posadil – jaj!! – a začal. Teraz, asi dve hodiny do konca trestu, sa bolesť na jeho zadku dala ťažko ignorovať. Harry presunul svoju váhu z jednej strany na druhú a pokúšal sa nestrhnúť.

Nebol si stále celkom istý, prečo bol Ron tak rozhnevaný v jeho mene. Napokon, Snape neurobil nič tak neobvyklé. Harry bol zvyknutý, že si ho na škole všímali – po tom, čo teta Petúnia bola na rodičovskom združení a informovala o Harryho sklonoch k porušovaniu pravidiel, jeho chytráctve, jeho klamstve, učitelia boli vo všeobecnosti pri ňom opatrní. Zahrnúc do toho Dudleyho potešenie v jeho spájaní so všetkými zločinmi a druhý mesiac od začiatku školy, Harry bol vždy u učiteľov najmenej obľúbeným študenom, spájaný so všetkými spôsobmi nespravodlivej kritiky a nezaslúženými trestami. Do tejto doby si celkom na to zvykol a sotva to vnímal. V skutočnosti bol skôr prekvapený, že Snape bol jediný učiteľ – zatiaľ – ktorý konal normálne.

Snape treskol dolu domácou úlohou s nehlučnou kliatbou. Domáci škriatok dokázal odviesť lepšiu prácu než malo Potterove šteňa a Weasleyho zmrzačený potkan mohol mať lepší rukopis. Nikto nebol tak hlúpy – jasné ten fagan naschvál odovzdal strašnú prácu, len aby demonštroval svoje opovrhnutie nad týmto predmetom... a jeho učiteľom.

Snape prinútil sám seba, aby sa upokojil. Len preto, že ten fagan vyzeral ako James Potter a správal sa ako James Potter neznamenalo... ach, do pekla s tým. Samozrejme, že to znamenalo. Ten chlapec bol kópiou svojho otca a robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby Snapea trápil. Jediný rozdiel bol v tom, že Snape bol teraz – konečne – dobre schopný ochrániť sám seba. Už nebol opustený samotár, ktorý mohol byť ľahkým terčom a šikanovaný. Táto generácia Potterovcov mohla zistiť, aká sladká môže byť pomsta pre trpezlivého Slizolinčana. Existovala hranica, ako veľmi mohol Dumbledore chrániť tohto chlapca, obzvlášť ak chcel, aby Snape pokračoval vo svojom hraní na špióna. Napokon, on mal mať averziu voči Chlapcovi, ktorý prežil, či nie? Ak by Dumbledore protestoval, Snape mohol vždy tvrdiť, že iba hral trochu príliš svoju úlohu.

Snape pozrel na chlapca a uvažoval nad čím premýšľal. V tomto bode jeho otec alebo krstný otec plánovali zlovestnú pomstu. Ako sledoval, chlapec sa miliónty krát zavrtel a jeho výraz bol trochu skrivený. Aha. Potter očividne plánoval nejaké darebáctvo namiesto toho, aby sa sústredil na riadky pred ním. Vzhľadom na to, že bol potrestaný za rozprávanie počas prednášky a nepozornosť – vrtel sa a ošíval sa svojím spôsobom tiež na hodine – očividne bol tvrdohlavá malá obluda, ktorá odmietala poučiť sa z vlastných chýb.

Harry sa zastavil pri počítaní riadkov, ktoré dokončil. Ledva 150. Bolo to brkom – dokonca s Ronovým nešikovným trénovaním sa nemohol naučiť, ako ho používať. Keby len mohol mať ceruzku alebo guličkové pero, alebo dokonca plniace pero! Ale nie, bolo tu brko a pergamen, u muklov narodení (alebo vychovávaní u muklov) sa s tým museli proste vyrovnať. Harry si znova povzdychol a pokúsil sa podoprieť sám seba na svojich roztiahnutých lakťoch, zdvihol svoju váhu zo svojho zadku. Keby sa len mohol postaviť – možno, ak požiada, nechá ho profesor dokončiť prácu postojačky pri stole? Ale potom by chcel vedieť prečo, a to bola otázka, na ktorú Harry nechcel odpovedať. Takže počkal ďalšiu chvíľu, držal sám seba mimo stoličky, aby dal šancu svojim modrinám  zastaviť to nepríjemné bodanie.

„Prečo nepíšete?“ zúrivý hlas vyštekol pri jeho uchu, a s výkrikom úplného prekvapenia, Harry ustupoval. Posadil sa späť na svoju stoličku a sotva bol trochu späť vydal ďalší výkrik, tentoraz od bolesti.

Snape stál nad chlapcom, potešený zo svojho úspechu v prikradnutí sa za neho. Myslel si, že chlapec bol zasnený, ale nikdy nepredpokladal, že ho bude schopný tak veľmi vystrašiť. Obrovské zelené oči sa pozerali chvíľu vystrašene do jeho vlastných, potom spadol.

Len dobre. Posledná vec, ktorú Snape chcel bola spomienka, že tento chlapec bol tiež Lillin. Oveľa lepšie, si takto udržiaval svoje otrávenie, nezdvorilý zvyk pozerať na podlahu, keď nemal žiadny záujem o niekoho iného – takto vyzeral takmer presne ako James a oveľa ľahšie ním opovrhoval.

„Ako nazývate toto?“ spýtal sa ľadovo Snape, držal chlapcovu domácu úlohu medzi dvoma prstami, akoby sa zdráhal dotknúť kontaminovanej veci.

„To – to je moja domáca úloha, pane,“ Harry dokázal svoj hlas udržať pevný. Spravilo ho to veľmi nervóznym, keď sa k nemu odzadu priplížili ľudia. Strýko Vernon  to nebol schopný urobiť veľmi často, vďaka jeho veľkosti, ale Dudley, napriek jeho veľkosti, bol prekvapujúco opatrný. Pokúšal sa netriasť, keď sa profesor nahol ponad jeho rameno a mával jeho pergamenom pred ním. Bol hojne pokrytý čmáranicami od červeného atramentu.

„Myslíte si, že môžem prečítať tento otrasný rukopis?“ uškrnul sa Severus.

„Spravili ste komentáre,“ poukázal neisto Harry, potom uskočil, keď Severus treskol pergamen dolu na stôl.

„Nebudem tolerovať drzosť, Potter!“ Snapeov hlas hrozivo syčal a Harry sa skrčil dozadu. Keď strýko Vernon dosiahol takéto ticho, pravidelne to znamenalo niečo veľmi zlé a malo sa stať niečo veľmi bolestivé.

Snape sa prinútil zhlboka nadýchnuť. Obával sa tohto dňa celé roky, s vedomím, že nakoniec by mal syna Jamesa Pottera vo svojej triede. Vedel, že bude musieť učiť malú obludu. Vedel, že chlapec bude veľmi podobný svojmu otcovi. A on bol tu, preveroval každú jednu zo Snapeových predpokladaných obáv naozaj.

Žiadne ospravedlnenie jeho správania. Žiadne zľutovanie nad jeho nečitateľnou čmáranicou. Práve bezočivá odpoveď a starostlivé stiahnutie sa zo strachu dostalo veľmi nepríjemného Slizolinčana príliš blízko. Snape cítil, že posledné články jeho sebakontroly sa začali roztŕhať a zmätený sám sebou pozeral na chlapcov trest.

Bolo dosť skoro, aby začal toho spratka škrtiť teraz a na tomto mieste.  

Jasne napísal „Budem počúvať v triede počas výkladu.“ na školskú tabuľu pre Pottera na odpisovanie. Tá neznesiteľná ohava napísala, „Mal by som byť viac opatrný počas sedenia v triede.“ raz to mohol prehliadnuť, ale 150 krát. Naschvál a vzdorovito odmietol urobiť úlohu.

Nikdy predtým počas svojej učiteľskej kariéry sa Snape nestretol s takou verejnou neposlušnosťou. Potter sa dokonca nepokúšal zakryť svoju neúctu. A čo viac, riadky boli práve tak špinavé a postriekané ako domáca úloha. Ten spratok bol tiež úplne postriekaný atramentom – toto bola jeho prestava humoru? Nikto sa nemohol tak zašpiniť náhodou, hoci si bol Snape istý, že keby chlapca na to upozornil, Potter by nevinne protestoval, že to bola jednoducho chyba prekliateho brka.

Prinajmenšom mohol zabrániť tomuto tvrdeniu. Snape zovrel svoje päste a kráčal do prednej časti miestnosti.

Niekde pri odkladacích priestoroch v rámci predvádzacieho stola mal samoprepisovacie brko, ktoré tu nechal prednedávnom niekto narodený u muklov. Teraz, kde bolo...?

Harry sledoval, ako profesor kráčal preč, jeho srdce búšilo. Prečo Snape zrazu odišiel? Čo zabudol? Čo sa chystal zobrať? Bol očividne nespokojný s obomi, Harryho domácou úlohou a jeho trestom s odpisovaním, ale nebol si istý, čo by mohol alebo by mal urobiť.

Spravil to najlepšie, čo mohol. Z toho miesta vzadu v miestnosti bola tabuľa trochu viac než škvrna; okuliare, ktoré teta Petúnia pre neho kúpila v obchode s jednotnými cenami za dolár boli lepšie než nič, ale neboli dosť silné pre neho, aby videl do prednej časti miestnosti. Mohol by mať chyby v pridelenom treste? Normálne v triede mu Ron mohol našepkať nejaké opravy, ale tu počas trestu, Harry si nemyslel, že by bolo vhodné opýtať sa. Snape nevyzeral, že má dobrú náladu a Harry si myslel, že by bolo lepšie, keď sa hneď pustí do práce, než by riskoval ďalšie nadávky požiadaním, aby sa mohol posadiť bližšie do prednej časti.

Harry si prial, aby sa nezabudol spýtal Rona, či majú učitelia dovolené udrieť študentov na Rokforte. Ron to vedel, so všetkými svojimi staršími bratmi, ktorí sem prišli pred ním. Učitelia u neho doma ho nebili, ale možno preto, že vedeli, že hneď ako poslali domov poznámku alebo sťažnosť hocijakého druhu, Dursleyovci zabezpečili, že Harry bol príliš ubolený, aby zopakoval tie priestupky. V skutočnosti, bol väčšinou skutočným páchateľom Dudley, ale teraz aspoň nebol jeho tučný bratranec tu na Rokforte. Samozrejme, bol tu malý rozdiel v tomto prípade: Harry sa zvládol dostať do všetkých problémov sám, hoci si stále nebol istý prečo Majster elixírov vyzeral, akoby ním tak veľmi opovrhoval. Bolo pravdou, že nemohol odpovedať na mužove otázky, ale ani nikto iný – okrem Hermiony – tá by mohla.

Buchot z prednej časti miestnosti upútal jeho pozornosť a škúlil, ako sa pokúšal zistiť, čo spravil Snape. Bol tam, zodvihol niečo zo svojho stola – Harrymu sa v hrdle zasekol dych.

Bola to trstenica.

Harryho srdce bilo splašene. Ach nie, zobral trstenicu! Ale čo urobil? Ak ho tu zbijú za jeho úbohý rukopis, čo spravia s jeho skutočne neslušným správaním?

Náhle sa Harry ocitol na nohách, odstúpil od svojho stola, slabé zafňukanie uniklo z jeho pier. Nemôže dostať výprask, nie s trstenicou, nie tak krátko po opasku strýka Vernona. Neexistoval žiadny spôsob, ako by bol schopný zastaviť jačanie a jačanie bolo skoro tak zlé ako odvrávanie alebo fňukanie. Žiadne fňukanie, to bolo pravidlo, zároveň s držaním sa bez pohybu a povedaním ďakujem ti po tom a... Neuposlúchnutie pravidiel a trest sa stal horším, ale Harry vedel, že nikdy nebol schopný ostať bez pohybu, bez ohľadu na to, ako usilovne sa o to pokúšal.

„Prosím vás, prosím...“ zašepkal, sotva si uvedomoval, že prehovoril. Bol tak naplnený strachom, že si v skutočnosti neuvedomil, že stojí pri dverách, šklbol nimi, predtým, než si uvedomil, čo spravil.

Snape pozrel hore po hluku od toho spratka. Zatiaľ všetko, čo našiel bola jeho zakliata miešačka do kotlíka. Hladké drevo bolo nádherné, ale naozaj, cínové kotlíky boli omnoho viac vhodnejšou voľbou. Niet divu, že zastrčil cédrové drevo miešačky dole do úschovy, aby ju nechtiac nepoužil v agresívnom elixíre a navždy ju zničil. Bol by prisahal, že brko bolo tiež tu, ale očividne Chrabromilský vtipkár sa mu nechystal dať čas, aby sa pozrel.

Aha. Pokúša sa skôr vyvliecť z trestu, aspoň to tak vyzerá. Opustil svoje riadky a zúfalo šklbal dverami. Hlúpe dieťa, naozaj si myslel, že by Snape nezamkol a nezabezpečil svoju učebňu počas trestov? Očividne bol Potter rovnako zlý ako Weasleyovské dvojčatá – dobre, ak by použil prilepovacie kúzlo, ktoré by ho prinútilo ostať na jeho stoličke a zabránilo jeho vrteniu, potom by ho profesor veľmi rád prinútil.

„Nie, nie, prosím, prosím nie. Prosím vás, nie,“ zakňučal Harry, panika v ňom narastala, keď sa profesor hrozivo týčil nad ním. „Prosím vás, ja budem dobrý. Prosím vás...“ zasekol sa, keď mužova ruka dopadla surovo na jeho rameno a stlačila ho.

Tá bolesť mu v skutočnosti pomohla prelomiť to. Upútala jeho pozornosť a šialená panika v ňom trochu ustupovala. Čakanie bolo vždy najhoršie, ako náhle začala bitka, Harry vedel, čo očakávať.

Snape sa na neho dole uškŕňal. Očividne Potter ignoroval alebo zabudol na pravidlá, ktoré stanovil Dumbledore a hlava jeho fakulty. Študenti boli prepustení, iba keď skončil ich trest.

Neposlušnosť bola dôvodom ďalšieho trestu. „Zabudli ste na pravidlá, chlapče?“ uškrnul sa.

Harry ustupoval. Strýko Vernon mal rád, keď mu mohol znovu predniesť pravidlá. A Harry práve dostal úžasný dôkaz o tom, čo nerobiť. Mohol by vzlykať ešte viac žalostne? Vzlykanie ich urobilo len rozhnevanejšími, ako plač. Naznačovalo to, že ste si nemysleli, že ste si zaslúžili váš trest a obvykle to zaručovalo ďalšie údery alebo prinajmenšom ďalší deň bez jedla. Harry si bol dosť istý tým, že vedel čo prichádza, ale taktiež vedel, že tam nebola prekliata vec, ktorú mohol urobiť, takže sa zhlboka nadýchol a začal jeho prednes.

„Žiadne fňukanie-“ ÚDER!

„Zabudli ste na pravidlá, chlapče?“ Snape pozrel na toho chlapca s odporom. Potter prestal s márnymi pokusmi ujsť a zostal tam jednoducho stáť, stál na špičkách, očividne uvažoval nad svojím ďalším činom s nedostatkom rešpektu. Snape sa presunul, aby ho dotiahol naspäť k jeho stolu a prinútil ho ostať na mieste, keď sa ten drzý spratok v okamihu znovu prejavil. „Nie, Ufňukanec-“

Zvuk nenávidenej prezývky, vytvorenej mladým diabolským otcom mal okamžitý účinok, vďaka ktorému Snape očervenel od zúrivosti. Ako sa mohol opovážiť! Ako sa mohol odvážiť ten arogantný spratok, tá sebecká, skazená obluda, že môže použiť tú istú posmešnú pichľavú poznámku, ktorú používal jeho otec, keď chcel Snapea počas školských rokov trápiť? To slovo dokonca neopustilo chlapcove pery, keď Snapeova ruka výhradne z vlastnej vôle, udrela.

Udrela toho malého chlapca presne na líce s dostatočnou silou, ktorá ho zdvihla z nôh. Narazil, najprv hlavou do neďalekého kamenného múru a padol na kolená, zmätený. Rám jeho okuliarov sa zachytil medzi chlapcovou lebkou a nepoddajným múrom a rozbitý ostal smiešne vysieť z jedného ucha, zatiaľ čo z rany na spánku dieťaťa sa začala liať krv.

Snape zamrzol.

Mŕtvy. Bol mŕtvy. Do čerta s Voldemortom. Zrazu hrozba Temného Pána nebola nič v porovnaní s tým, čo spraví Dumbledore. Ten protivný špión práve udrel zlatého Chrabromilčana. Dumbledore ho zabije. Nie, opravil sám seba ochromene. Dumbledore ho vyhodí – celkom možne – ho vyhodí z Rádu. Minerva ho zabije.

Všetka jeho zúrivosť z neho vyprchala, keď sa Potterova hlava stretla s múrom. Nie, buď čestný, bolo to preč hneď, keď sa jeho ruka spojila s hlasným úderom s chlapcovou čeľusťou a Snape zachytil rozšírený, šokovaný pohľad - - Lilyiných očí – pozerajúcich na neho.

Prasknutie! Harry videl hviezdičky. Trvalo niekoľko sekúnd, kým sa jeho zrak vyčistil dostatočne na to, aby sa rýchlo postavil na nohy. Položil zvyšky svojich okuliarov na najbližší stôl a prúd krvi kvapkal dole z jeho brady. Jeho líce a čelusť pulzovali na mieste, kde ho zasiahol Snape a on ochutnal krv, ktorá mu tiekla v ústach, keď si zubami zahryzol do vnútornej časti líca zubami. Mohol cítiť hrču, ktorá už rástla na druhej strane jeho hlavy, kde sa stretol s tým múrom.

Zťažka mrkal, zadržal slzy. Žiadny plač. To bolo ďalšie pravidlo.

Nemal byť takto prekvapený. Len preto, že ho strýko Vernon nechal dohovoriť, nemusel tak spraviť každý. Teta Petúnia občas robila rovnakú vec – spýtala sa vás otázku a potom vás udrela, keď ste sa pokúšali odpovedať. Mal tušiť odkiaľ duje vietor. Napriek tomu sa nemohol tomu vyhnúť – to mohlo viesť k naozajstným hrozným následkom – mohol sám seba dostatočne pevne postaviť, aby zabránil letu. Aspoň, že si tentoraz nemyslel, že má otras mozgu, iba hrču.

Snape sa vrátil naspäť do prednej časti miestnosti, podľa všetkého išiel zobrať znovu trstenicu. Harry ho nasledoval, trochu tackavo. Medzi jeho ranou na jeho hlave a jeho meravou chôdzou, bolo prekvapivo ťažké kráčať priamo, ale nejako to zvládol. Zastavil sa pri prvom rade stolov a začal si dávať dole habit. Možno, iba možno, ak by sa dostal rýchlo na miesto a ukázal, aký dobrý dokáže byť, Snape by nebol príliš prísny.

Snape prakticky vyvedený z miery bol otočený chrbtom k svojmu stolu v prednej časti miestnosti. Ako to mohol urobiť? V jedinej nerozvážnosti, nepremyslenom pohybe si práve zničil život, ktorý si tak ťažko pre seba vydobyl. Neexistuje žiadne ospravedlnenie, ktoré by mohol ponúknuť Albusovi.

Snape bol ľadový Majster elixírov, muž, ktorý nikdy nestratil kontrolu. Celé roky bol schopný udržať svoj temperament pred študentmi, dokonca aj Weasleyovskými dvojčatami, napriek hroznej provokácii, nikto neveril, že Potter to dokáže, dokonca na jeho vôbec prvom treste, dokázal čokoľvek prepáčiť, nevšímať si povahu, fyzické útoky od takejto povahy. Bolo to zrejmé aj pre Bystrohlavčana, že Snape sa jednoducho rozhodol chlapca zbiť. Inými slovami, správal sa presne ako Smrťožrút nenávidiaci Pottera z čoho ho každý upodozrieval, že stále bol a vzhľadom na jeho zvolenú obeť, mohol si byť úplne istý, že ochrana Albusa Dumbledora nad jeho osobou prišla práve k náhlemu koncu.

Možno, iba možno, len za predpokladu, že by chlapca zbil po zadku, možno by sa z toho mohol vykrútiť. Ale zanechal na Potterovej tvári fialový podpis rukou, nehovoriac o narazení jeho hlavy do žalárneho múru, bolo to niečo, čo by Dumbledore nikdy neodpustil. Úprimne, ani Snapeovi.

Ako veľmi mohol mať averziu, opovrhoval, nenávidel a obával sa Jamesa Pottera, obaja boli rovesníkmi. Urážali sa, útočili, preklínali a čarovali proti sebe dlhé roky, ale boli vždy v podstate rovnako silní. Potter dokonca veľmi často nevyužíval ostatných Záškodníkov; dával prednosť boju jedného na jedného. Ale keď Snape udrel Harryho Pottera, rozdiel medzi ich výškou bol nesporný. V tej chvíli, to nezmazateľne priviedlo Snapea k sebe: Harry nebol jeho otec – bol malý chlapec, ktorý bol práve neodpustiteľne napadnutý dospelým dva krát väčším ako on.

Nemalo význam, čo ten malý fagan povedal – on bol ten dospelý. On bol ten, ktorý mal ostať pod kontrolou napriek zlej nálade, ktorá explodovala okolo jeho uší. Napriek tomu, všetko čo to spôsobilo bolo chlapcove jednoduché slovo a Snape úplne a nenávratne stratil kontrolu sám nad sebou. 

Kde sa vôbec Potter naučil túto nadávku? Stále vymotávanie sa z prevratnej teórie trvalo pár minút, Snapeov mozog naozaj nefungoval veľmi dobre, ale nakoniec vyriešil problém: samozrejme každý, kto by mohol poznať príbeh o Záškodníkoch/Snapeovej rivalite bol mŕtvy alebo uväznený dlho predtým, než bol chlapec dosť starý na to, aby si mohol pamätať detaily  tohto príbehu? Dobre, prinajmenšom dostal odpoveď na túto otázku predtým, než uvoľnil spratka, aby s krikom bežal za Dumbledorom. Obrátil sa, aby čelil chlapcovi a potkol sa dozadu, prekvapený z pohľadu pred ním doslova ustúpil späť.     

Potter si dal dole habit a bol prehnutý cez stoličku v dokonalej pozícii na výprask.

„Čo? Čo?“ striasol sa Snape, jeho srdce skoro vyskočilo z hrude. Ak by Voldemort vyskočil z najbližšieho kotlíka a začal spievať ľúbostné piesne, nemohol byť viac ohromený. Čo to do pekla Potter robí? Ako Chlapec, ktorý prežil, to Zlaté dieťa, dokonca pozná takú pozíciu, nie to ešte predstierať to s takou ľahkosťou ako dlhodobú prax?

Dieťa mu nejasne niečo hovorilo. Snape sa pokúsil pristúpiť bližšie. „Čo to je, Potter?“ spýtal sa s nezvyčajnou váhavosťou.

„Pravidlá,“ odpovedal Harry poslušne, dúfal – nejako,  že profesor by bol konečne ochotný ukončiť trest. Udržiaval pozíciu, zvedavý, či prvú úder dopadne zatiaľ, čo stále hovoril. „Žiadne fňukanie, žiadny plač, žiadny útek, žiadny krik, žiadne cuknutie.“ Zastavil sa. Zatiaľ žiadna bitka. Je to dobré znamenie? Možno by tam mohol vložiť rýchle ospravedlnenie v prípade, že by to pomohlo? „Je mi to ľúto. Neurobím to znovu. Neviem, prečo som sa pokúšal utiecť. Len som neočakával trstenicu. Ospravedlňujem sa. Budem dobrý, Sľubujem.“

Harry znovu čakal, prekvapený, že Snape ešte nezačal s bitkou. Čo urobil teraz zle?

Snape pozeral prekvapene okolo. Aká trstenica? O čom to ten chlapec táral? Kde – ach. Tá miešačka. Áno podobala sa trochu na školskú trstenicu. Ale stále to nevysvetlilo, prečo si chlapec stále v skutočnosti myslel, že by takúto vec použil. Nie to ešte použiť ju zo všetkých ľudí na ňom.   

Profesor si tiež uvedomil, s rýchlym zahanbením, že vložil chlapcovi slová do úst. Harry nepoužil jeho nenávidenú prezývku, pokúšal sa prednášať nejaké strašné pravidlá. Ale každopádne, kde k nim prišiel?

„Kto vás naučil tieto pravidlá?“ spýtal sa, strašné podozrenie, rovnako ako veľké množstvo viny spôsobilo, že jeho hlas pôsobil dokonca rozhnevanejšie než obvykle.

„Môj strýko, pane.“ Odpovedal Harry, príliš vyľakaný, aby teraz klamal. Mal by o nich hovoriť zle? Mali ľudia v Rokforte iné pravidlá? Ach nie, to musí byť to. Všetko ostatné sa odlišovalo, prečo bol tak hlúpy, čo sa týkalo predpokladu, že pravidlá okolo trestu boli rovnaké, aké boli u neho doma.

„Ľutujem, pane,“ rýchlo prehltol. „Nevedel som, že sú tu iné pravidlá. Ak ma ich naučíte, nezabudnem ich, naozaj.“ Otočil sa tvárou k Snapeovi, dúfal, že jeho úprimnosť bude dokazovať jeho vyjadrenie, ale musel sa strhnúť od bolesti, keď jeho chrbát protestoval voči tomuto pohybu.

„Potter,“ povedal pomaly Snape s takmer priškrteným tónom. „Zodvihnite svoju košeľu a stiahnite si nohavice.“

Harry zatvoril svoje oči. Dúfal a dúfal – ale nie. Mal to tušiť. Ak sa pokúšate utiecť, dostanete dvakrát taký trest. Tak, bolo to trstenicou po holej. Zažil to už predtým, ale nie často, a nikdy nie po takom treste ako bol ten, ktorý dostal pred odchodom z Privátnej cesty. Ale neexistovala žiadna možnosť, a čím dlhšie sa oneskoril, tým viac dostane. Takže bez ďalšieho kriku alebo nejakých prosebných pohľadov cez svoje rameno k profesorovi, rozopol si nohavice a nechal ich padnúť. Krátko sa pohrával s myšlienkou čakania na žiadosť o stiahnutie jeho spodného prádla, ale rozhodol sa, že urobí všetko, pretože ďalšie neuposlúchnutie by malo za následok viac úderov. Dal si dole svoju spodnú bielizeň, strhol sa, keď pás pretiahol cez svoju kožu, potom sa prudko postavil s neistotou a čakal, kedy ho zasiahne trstenica.

Snape civel na to pomliaždené a dobité pozadie a pocítil ďalšiu vlnu zúrivosti, ktorá ho prekvapila. To a ešte viac neuveriteľná vlna ochrany pre tohto malého chlapca stojaceho pred ním tak stratene a opustene. Bolo očividné, že chlapec bol nielen nedávnym príjemcom brutálneho výprasku, ale taktiež bol veľmi dobre oboznámený s takouto výchovou. Dokonca neváhal, keď ho požiadal, aby ukázal jeho telo a bolo potom jasné, prečo potom predpokladal, že trstenica mala byť súčasťou jeho trestu.

Jediné, čo Snapea prekvapilo bolo to, že bol chlapec vôbec schopný posadiť sa. Zrazu uvidel to neustále vrtenie sa v novom svetle.

Mávol čarodejníckym prútikom a Potter bol znovu oblečený. Pozrel, očividne prekvapený, ale nepostavil sa. „Postavte sa, Potter!“ zavrčal Snape. Čo mal teraz očakávať? Toto odhalenie by prezradilo zločin v čarodejníckom svete.

Harry sa pomaly postavil, zvedavý, čo sa stalo. Rana na hlave už nekrvácala, alebo prinajmenšom nie viac ako pomalým pramienkom a trochu si hrýzol peru, znepokojený, že profesor sa ho rozhodol zbiť ešte niekoľkokrát po hlave predtým, než použije trstenicu.

Čakal, ramená sklonené, ako vycítil rozhnevaný uprený pohľad vysokého muža nakláňajúceho sa nad neho.

„Posaďte sa, Potter!“ nariadil Snape, potom ako sa chlapec skoro nebadane strhol, rýchlo odvolal svoju požiadavku. „Nie, počkajte. Zostaňte tu stáť. Pozrite sa na mňa. Do očí!“

Harry si nebol istý, či počul dobre. Očný kontakt? Počas trestu? Ale stačilo, že Snape znel zmätene. Harry pomaly zodvihol svoj pohľad, aby sa jeho oči stretli s rozhnevaným obsidiánovým pohľadom. Snape krátko premýšľal o čítaní chlapcovej mysle, ale Dumbledore by naozaj vyzdvihol tento nápad. Okrem toho, nebolo to tak, že by to dieťa do teraz klamalo. Možno to dokonca nebolo nutné. „Vidím vášho strýka a tetu, sú... prísni... na vás, Potter.“

Harry si nebol istý, ako odpovedať. Vedel, že normálne sa od neho neočakávalo rozprávanie o potrestaní, ale oproti tomu, Snape sa správal strašne veľmi ako strýko Vernon, takže možno to bolo v poriadku?

„Áno, pane,“ konečne opatrne odpovedal. „Chcú sa uistiť, že to nemám brať ako samozrejmosť.“

„Ako čo?“

„Ako – to že ma prijali k sebe po tom, čo boli moji rodičia zabití. Že mi ponúkli domov, takže som nemusel ísť do sirotinca. Takýto druh vecí. Takže keď sa tak nesprávam – „alebo keď sa stali čudné veci“ – chceli si byť istí, že viem, že som spravil zle.“

„Čo ste spravili, že máte práve takéto podliatiny na pozadí?“ spýtal sa chladno Snape.

Harry sa nepohodlne zavrtel. „Hovoril som, že sa teším na príchod do Rokfortu. Bolo to odo mňa dosť nevďačné. Strýko Vernon povedal niečo v tom zmysle, že na nich určite nezabudnem a nedostanem všetky moje nové školské veci.“

Bastardi! Snape sa skoro zjavil priamo na Privátnej ceste, aby zabil tých sadistických muklov hneď a na mieste. Iba vedomosť o ochrane Rokfortu a potreba postarať sa najprv o deti ho zastavili.

„A vaša neslýchaná čmáranica? Je vaše zápästie zlomené tiež?“ Skôr, ako vypustil sarkastickú otázku, prial si, aby to nemusel dať najavo. Mal by spraviť diagnostické kúzlo – čo keby ten chlapec naozaj mal zranenia?

„Nemyslím si to, pane,“ odpovedal vážne Harry. Uvažoval, kedy sa ten výsluch skončí a obnoví sa trest, ale medzitým zistil, že radšej by mal odpovedať pravdivo, ako mohol. Bol teraz úplne zmätený a nemal žiadnu predstavu o tom, kde boli správne odpovede, tak sa rozhodol hovoriť len pravdu a pozerať sa, čo sa stane. „Iba naozaj neviem, ako sa píše s brkom. Nikdy som ho pred príchodom sem nemal.“

„A vaša fakulta vás to nenaučila?“ Snape sa zamračil. Ústne by napomenul svojho Slizolinského prefekta, keby neposkytol základy výučby tohto druhu jeho novým prvákom. Nie že by v súčasnosti Slizolin priťahoval veľa u muklov narodených alebo u muklov vychovávaných, ale vždy ich tam niekoľko bolo...

Harry sa len zmätene pozeral. Snape prevrátil oči – och áno, typický Chrabromil. Všetka odvaha a vznešenosť, ale inteligencie ani za mak. Dokonca nezaisťovali, aby noví študenti mali študijné zručnosti a zvyky, ktoré potrebovali k úspechu. „A vaše riadky? Vysvetlite mi, čo sa s nimi stalo?“

„Um, je na nich niečo zlé?“ spýtal sa Harry, potom si hrýzol jeho peru. Hlupák! Samozrejme, že urobil niečo zlé – preto mu profesor Snape položil otázku. „Um, ospravedlňujem sa... Nedokážem tak celkom vidieť na tabuľu odtiaľto a tak...“

„Čo je s vašimi okuliarmi?“ Snape sa začervenal, keď si uvedomil absurditu tejto otázky a so zamrmlaním Reparo ich teraz opravil a vrátil okuliare chlapcovi.

Potter si ich narazil naspäť na nos a zaškúlil na tabuľu, potom zbledol. „Ach! Ja – nevedel som, že, pane. Ľutujem. Opravím ich všetky. Ja budem – “ Snape mávol netrpezlivo rukou, prerušil zvyšok ospravedlnenia.

„Prečo stále robíte tie smiešne grimasy? Chcete mi povedať, že dokonca aj s vašimi okuliarmi, ktoré máte, máte problém dovidieť k školskej tabuli z tejto vzdialenosti?“

Harry zahanbene prikývol. „Môj zrak je naozaj zlý.“

Dobre žalostné. Po tomto vyhlásení by museli dúfať, že Voldemort pristúpi až k Potterovi a chytí ho za rameno. Ak by stál dokonca desať stôp ďaleko, Potter by ho nikdy nebol schopný vidieť, nie to s ním ešte bojovať.

„Kedy bola vykonaná naposledy vaša kontrola?“

„Kontrola? Ja nie som chorý, pane.“

„Idiot. Vaše okuliare. Kedy bola naposledy vykonaná vaša kontrola?“                     

Harry pokrčil plecami. Bola toto nejaká čarodejnícka záležitosť? „Nemyslím si, že by sa to niekedy stalo, pane. Možno u muklov nie.“

Snape sa zamračil. Ak by to dobre nevedel, bol by predpokladal, že ten chlapec je k nemu schválne uštipačný. „Nebuďte smiešny. Kedy ste dostali tento pár?“

„Pred dvomi rokmi. Môj starý pár nebol nikdy vhodný a škola sa sťažovala, tak mi teta Petúnia doniesla domov tieto.“

Snapeove zazeranie sa zhoršilo a Harryho strach sa prehlboval. Zdalo sa, že všetko, čo práve robil, robilo toho muža rozhnevanejším. Možno by mohol poslať Harryho naspäť k svojej rodine a nemusel s ním dlhšie jednať? Ale nie, len riaditeľ by mohol vylúčiť študentov.

Ako keby čítal Harryho myšlienky, Snape sa náhle otočil. „Poďte so mnou, Potter. Ideme navštíviť riaditeľa.“

Harry zalapal po dychu. „Ale pane – prosím, ja budem dobrý. Budem naozaj dobrý, prosím nie – “ Snape si len niečo zúrivo zamrmlal a natiahol sa naspäť, šklbol Harryho rukou a ťahal ho dopredu.

„Prosím vás, pane, neposielajte ma naspäť k Dursleyovcom. Chcem zostať tu. Prosím vás, prosím, dovoľte mi zostať. Nevylúčte ma,“ prosil Harry celú cestu k riaditeľovej kancelárii, ale Snape sa na neho vôbec nepozrel. Iba kráčal ďalej, ťahal Harryho za sebou a zastavil sa len kvôli tomu, aby povedal chrliču konkrétne heslo. Harry ostal ticho, keď sa blížili ku dverám Dumbledorovej kancelárie, očividne bola jeho snaha zbytočná.

Snape potlačil vlastný strach. Tento pripravovaný rozhovor bude pravdepodobne preukázateľne krajne nepríjemný, ale – ako obyčajne – musel ignorovať svoje vlastné blaho a zamerať sa na vyššie dobro. Alebo v tomto prípade, Harryho.

Hodil mierny pohľad na malého chlapca po svojom boku. Teraz, keď videl Harryho a nie miniatúru – Jamesa, uvažoval, ako mohol považovať váhavosť za aroganciu a prehliadnuť známky bolesti a únavy.

„Albus,“ povedal, vrazil do kancelárie a nedal tak riaditeľovi šancu, aby ponúkol kohokoľvek citrónovými dropsami. „Musím trvať na tom, aby ste okamžite kontaktovali Poppy a Minervu.“

Dumbledorove obočia sa podvihli, ale ochotne išiel k svojmu krbu a zavolal obe ženy. Iba potom sa poriadne pozrel na Harryho – a ten veľký červený obtlačok ruky bol vytlačený na jeho líci – a tá žiara z jeho očí bola náhle preč. „Harry,“ povedal veľmi, veľmi jemne, „Čo sa ti stalo?“

Ups. Bol by to dobrý nápad, keby predtým než sem prišli trochu chlapca vyčistil. Snape bol tak pobúrený zaobchádzaním Dursleyovcov s Potterom, že skoro zabudol na svoje vlastné previnenie v tejto veci. Vedel, že Albus by nakoniec dostal z neho celý príbeh, ale bolo by to chytrejšie – veľmi chytrejšie – keby najprv odstránil krv z chlapca.

Harry hodil neistý pohľad na Snapea a Dumbledorove obočie sa stiahlo. Snape zadržal v panike dych pri pohľade na starého čarodejníka. Bolo ľahké zabudnúť na pravú povahu muža, navzdory jeho správaniu ako „vetchý dedko“, ale náhle bola maska preč a pozeral na neho nahnevaný a ohromne silný čarodejník.

Predtým, než mohol riaditeľ čokoľvek povedať, Pomfreyová a McGonagallová prišli cez krb. „Čo sa deje, Albus?“ spýtala sa Minerva, potom pozrela na Harryho. „Pán Potter, je tesne pred večerným zvonením, čo – ČO SA VÁM STALO?“

Poppy už vytiahla svoj čarodejnícky prútik, keď medzi nich a chlapca vstúpil Snape. „Okamih,“ nariadil, vedel, že mal v tomto len jednu šancu. Ak by v tomto nepovedal pravdu, mohol by so šťastím skončiť v Azkabane, pri spôsobe, akým na neho všetci traja pozerali.

„Pokračuj, Severus,“ povedal Dumbledore potichu, ale tentoraz v jeho očiach nebola žiadna štipka srdečnosti. Harry skoro prestal dýchať pri svojich pokusoch ostať nenápadným.

„Pán Potter mal dnes večer so mnou trest. Počas dnešného večerného trestu, som objavil určité – veci – ktoré si vyžadujú vašu pozornosť.“

„Vrátane toho, ako prišiel k týmto zraneniam?“ spýtal sa Albus zahučaním tak, že to spravilo Snapea pyšným. Minerva a Poppy mali svoje prútiky zovreté v pästiach, keď pozerali na neho.

Snape sťažka prehltol. „Som zodpovedný za viditeľné zranenia,“ uznal, rýchlo ustúpil dozadu, keď Minerva vyštartovala na neho. „Vôbec sa za seba neospravedlňujem,“ vyhŕkol, keď Albus zastavil gestom animágusku. „Ale sú len najmenšie z jeho problémov.“

„Budeš to musieť objasniť,“ uviedol na rovinu Dumbledore.

Snape sa obrátil na chlapca a náhle si uvedomil, že to čo sa chystal urobiť, by nebolo práve najlepšie prijaté. Nemusel byť ten najcitlivejší muž, ale poznal dostatok zneužívaných detí vo svojej fakulte v priebehu rokov, takže vedel aké hlboké sú tie rany. Dobre, nebol pre nič za nič Slizolinčan. „Potter,“ povedal potichu, donútil vyľakaného chlapca, aby na neho pozrel. „Pamätáte si, čo ste sa ma pýtali, ako sme sem vstúpili?“ Harry prikývol, dovolil si dúfať. „Ak spravíte, čo vám poviem a odpoviete na každú otázku pravdivo a úplne, potom sľubujem, že splním vaše želanie.“ Chlapcove oči – Liliine oči, do pekla – boli rozšírené. „A odpustím vám zvyšok vášho trestu.“

Harry si nemohol pomôcť, keď sa naprieč jeho tvárou zjavil úsmev. Napriek tomu, že vedel, že by to mohol byť trik, nemohol zastaviť vytváranie väzby. Zrazu, po všetkom jeho hneve a kriku, Snape bol jeho obľúbený profesor. „Sľubujete?“ zašepkal naspäť.

„Dám ti môj Čarodejnícky sľub,“ povedal vážne Snape. Dokonca ostatní dospelí mlčali, uznali slávnostnú povahu Snapeovej ponuky.

„Potom v poriadku,“ povedal Harry, prikývol. Stále si nebol istý, čo sa chystalo, ale ak to znamenalo, že sa vyhne vyhodeniu a bitke, nehovoriac o zvyšných riadkoch, potom bol ochotný.

„Platí.“ Snape mávol svojím čarodejníckym prútikom a náhle sa Harry ocitol oblečený v nemocničnom plášti. „Otočte sa.“ S profesorovou silnou rukou na ramene, Harry mal v tejto veci len málo na výber a našiel sa, ako sa otáča chrbát k dospelým v miestnosti.

Pokiaľ nepočul tie povzdychy za ním, neuvedomil si, že bol oblečený iba v tom nemocničnom plášti a to v takom druhu, ako väčšina z nich, ktorá sa vzadu nezapínala. Zakvičal a pokúšal sa chytiť okraje tých šiat, ale Snape ho buchol po rukách, nútil ho pokračovať v otočení sa na riaditeľa, jeho riaditeľku fakulty a školskú čaromedičku. Tentoraz zúrivosť vyhrala nad strachom, a on pozeral hore na profesora Snapea. „Prestaňte! Dajte mi naspäť moje oblečenie!“

Snape na neho pozrel, v jeho očiach bolo vidieť štipku pobavenia, ale v tom momente, keď ochabol a objavilo sa druhé oblečenie, zapínanie na prednej strane a Harryho odkryté pozadie sa zakrylo. „Budem o vás hovoriť dosť otvorene.“ Informoval ho Snape. „Chcete radšej počkať vonku?“

Harry sa na neho zamračil. Ak sa chystá o ňom hovoriť, potom prečo by mal odísť? Mal pokrk ľudí, ktorí o ňom hovorili za chrbtom. V skutočnosti bol poriadne prekliato unavený z množstva vecí. „Ostanem tu,“ odpovedal bojovne.

Snape zdvihol obočie. „Ako si želáte.“ Otočil sa na ostatných. „Chlapec je očividne obeťou opakovaného zneužívania a zanedbania. Bol zbitý jeho strýkom kvôli vyjadreniu nadšenia, že bude navštevovať Rokfort. Som si tým celkom istý z jeho správania v mojej učebni – „mierne sa zasekol nad slovami“ – neprimerané činy, takže Potter bol opakovane a nezaslúžene trestaný jeho rodinnými príslušníkmi. Jeho zrak je strašný, sčasti preto, že nikdy nebol na očnej prehliadke. Jeho teta očividne zaobstarala akékoľvek lacné okuliare, ktoré sa dali zohnať a priniesla mu ich potom naspäť. Chlapec nevidí školskú tabuľu z tretieho radu. Vzhľadom na jeho šlachovitosť, nebol by som prekvapený, ak by mal tiež zakázané jedlo a iné základné veci od vyšinutých muklov na mieste, ktoré ste sami pre neho vybrali, Albus. Ubezpečujem vás, že napriek kúzlu pokrvnej ochrany, nevráti sa tam znovu.“

Ostatní dospelí jednoducho na neho pozerali s rozšírenými očami dlhú chvíľu. Potom: „Harry je to pravda?“ spýtal sa potichu Dumbledore.

Harry zrazu neodpovedal, v jeho hlave to vírilo. Ako to Snape vedel? Prečo povedal tieto veci? Vedel, koľko problémov by mal Harry, keby to strýko Vernon zistil? Ale oproti tomu Snape povedal, že by nedovolil, aby sa Harry vrátil späť k jeho rodinným príslušníkom, takže to potom bolo v poriadku? Ale nebol to práve Snape, ktorý ho zbil rovnako ako strýko Vernon? Bolo by lepšie, keby Snape pokračoval tam, kde prestal jeho strýko? Ale oproti tomu je tu viac jedla, a mal konečne po prvý raz priateľov, a jeho posteľ v Chrabromilskej veži bola oveľa lepšia ako prístenok pod schodmi, a...

„Potter!“ zavrčal Snape, Harry nadskočil. „Odpovedzte riaditeľovi!“

„Čo? Ach, áno, pane. Je to pravda.“

„Harry, čo presne ti profesor Snape spravil počas trestu?“ zasiahla profesorka McGonagallová, obdarovala Snapea takmer nepriateľským pohľadom.

Harry zažmurkal, nebol si istý, na čo sa riaditeľka jeho fakulty pýta. Riadky? Facka? Tá blížiaca bitka? Predtým než mohol odpovedať, spravil to Snape. „Ja – zle som si vysvetlil niečo, čo povedal Potter a pomýlil som si ho s jeho otcom. Prestal som sa ovládať a udrel ho. Dosť tvrdo na to, aby som ho poslal k múru. Zasiahol ho hlavou, jeho okuliare sa rozbili a zranil sa. Neexistuje žiadne ospravedlnenie pre moje činy, a ochotne by som podstúpil Cruciatus, pokiaľ by som to mohol vrátiť.“

Harry sa na neho zvedavo pozrel. Nemal žiadnu predstavu o tom, čo znamenalo Crucio, ale ostatní učitelia sa teraz tvárili oveľa menej rozhnevane, než pred chvíľou. Jas sa vrátil do Dumbledorových očí a nech to spôsobilo čokoľvek, Snapeov pohľad vyzeral ešte viac kyslý ako obvykle. „Riaditeľ, ak chcete povedať „Hovoril som ti to“ -“

„Severus, môj drahý chlapče, kedy som hovoril takúto vec?“

Madam Pomfreyová pobehla dopredu. „Nemyslite si, že by ste to nepočuli odo mňa, Severus,“ povedala temne, keď si privinula Harryho do náručia. „Poďte so mnou, pán Potter, nech vyliečime všetky tie pomliaždeniny.“

Harry pozrel ponad svoje rameno, keď odchádzal poháňaný čaromedičkou. Snape ho sledoval a Harry ho obdaroval krátkym úsmevom a zamával, keď ho čaromedička ťahala preč. Snape sa len na neho naspäť zamračil, ale Harry začal chápať, že to bol profesorov ekvivalent úsmevu a kývnutie.

„Severus, ako môžete dieťa udrieť takto –“ začala rozhnevane McGonagallová.

„Súhlasím, Minerva. Je to úplne neospravedlniteľné. Rovnako, ako keď vedúca fakulty prehliadne príznaky zneužívania a nie je si vedomá toho, že osoba, kvôli ktorej vznáša obvinenie, nedokáže úplne používať brko a je príliš slabozraká, aby videla na tabuľu,“ povedal Snape vyrovnane.

McGonagallová zatvorila svoje ústa, otvorila ich a zatvorila, keď potom konečne rozhodila rukami s tichým zvolaním. „Severus Snape, vy ste absolútne nemožný!“ Pochodovala nad ním a Snape ustrnul, čakal na zaklínadlá alebo facku, ktorá určite príde.

Bolo to len fér. Ak by iný profesor plesol týmto spôsobom jedného z jeho malých hadov, akým on udrel Pottera, bol by rozhodne rýchlejší ohľadne prísnej pomsty. Minerva rovnako chránila svoju fakultu ako on tú svoju, alebo ako Dumbledore v rámci celej školy. Severus sa už rozhodol, že čokoľvek urobí, on to prijme. Myslel vážne Crucio a aj keď nemôže vziať späť to ublíženie Potterovi – a to súčasne zhasiť akýkoľvek pocit bezpečia, ktorý si Harry začal rozvíjať o Rokforte – mohol by prinajmenšom vydržať svoj trest až s takou silou, ako ukázal chlapec. Voldemort mu v tejto veci dal množstvo praxe.

K jeho nekonečnému údivu, Minerva ho zľahka pobozkala na líce a zašepkala, „Harry má šťastie, že našiel takého ochrancu ako si ty, Severus,“ predtým, než zamierila na ošetrovňu, aby dobehla Poppy a Harryho. Snape bol tak ohromený, že až dlho po Minervinom odchode zhromaždil trochu svojej inteligencie a protestoval, „Ja nie som ochrancom toho spratka!“

Chichot z boku ho prinútil obrátiť sa a čeliť Albusovi, a Snape sa zrazu cítil ako mladík a rovnako zraniteľný ako Harry. Pozrel obozretne na riaditeľa, samozrejme, že by nebol taký zhovievavý ako jeho Zástupkyňa. Napokon, Snape – ten zlý netopier zo žalárov, hrozivý Slizolinský Smrťožrút – zaútočil na študenta a nie na hocijakého študenta, ale Harryho Pottera. Iste, prinajmenšom  sa chystal prijať káranie na desať dní a musí prijať pokánie, po ktorom by dokonca Voldemort plakal.

Možno, ak by pôsobil ako Chrabromilský tréner metlobalu? Alebo pomohol domácim škriatkom v príprave a servírovaní jedál vo Veľkej sieni? Temný Pán robil len neodpustiteľné; Dumbledore bol ďaleko viac vynaliezavý, keď išlo o mučenie ľudí.

„Predpokladám, že prídete s alternatívnym plánom ohľadne starostlivosti pre pána Pottera, teraz, keď ho nechcete dlhšie dobrovoľne zveriť jeho rodinným príslušníkom a kúzlu pokrvnej ochrany?“ spýtal sa Dumbledore zdvorilo.

Snape sa ošíval. „Vidím, že by takáto zodpovednosť nebola vhodná,“ odsúhlasil strnulo.

„A navštívite Dursleyovcov, aby ste im objasnili situáciu?“

Teraz to bola úloha, ktorá sa Severusovi bude páčiť. „Áno!“ súhlasil okamžite, jeden krutý úškrn zažiaril na jeho zamračených črtách.

„A bude najlepšie, keď napravíte váš vzťah s Harrym.“

„Nemám vzťah s Potterom!“ odvrkol automaticky, predtým, než to mohol zastaviť a stratil odvahu, keď sa pozrel na Dumbledorov výraz. „Áno, v poriadku, napravím,“ súhlasil, slová padali jedno cez druhé po jeho snahe vyvliecť sa z toho. A vo svojom srdci vedel, že to bola správna vec urobiť. Či sa mu to páčilo alebo nie, udrel toho chlapca. Dobre, v skutočnosti sa najprv vrhol na toho chlapca, a len potom ho zasiahol, ale potreboval najprv zadosťučinenie a aby pravdu povedal, za druhé ho neudrel tak silno, ako predpokladal.

„Výborne, môj chlapče. Potom vám navrhujem vrátiť sa do vašich izieb a trochu si oddýchnuť. Som si istý, že budete chcieť navštíviť Harryho na ošetrovni zajtra skoro ráno, aby ste sa ospravedlnili.“

Snape pri dverách váhal. Bolo to naozaj všetko? Dumbledorova interpretácia bol úžasne zdržanlivá. Dokonca na čarodejníka Svetla, jeho odpoveď bola úžasne mierna. Snape by nebol prekvapený, keby sa našiel naklonený cez stoličku, zatiaľ čo začarovaná trstenica vyjadrovala Harryho najhoršie predstavy. Ale Albus sa otočil preč a neprítomne hladil Fénixa. S rozpačitým pokrčením ramien sa Snape obrátil na odchod.

„Ach, Severus.“ Zvolal Albus práve vo chvíli, keď chcel zavrieť dvere, „uvedomuješ si že ak ešte niekedy, niekedy znova udrieš študenta tak brutálnym spôsobom, neprežiješ tú noc, chápeš?“ magická atmosféra, ktorá sprevádzala slová, bola dostatočne silná, aby sa Snapeov habit vzdul pri jeho nohách a odhrnula vlasy z jeho čela.

Snape sťažka preglgol. „Áno, riaditeľ.“

„Potom dobrú noc, drahý chlapče.“ Albus sa vľúdne usmieval, keď sa za ním zatvorili dvere.

Severus Snape vypustil dlhý, pomalý výdych, keď zamieril dolu po schodoch do žalárov. Mal pravdu – s Potterom okolo, jeho život nikdy nebude taký istý, ale nejako si to naozaj nedokázal predstaviť.

 

 

 

KONIEC  

 

23.03.2009 20:08:45
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one