Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Kapitolu venujem všetkým, čo si túto poviedku obľúbili.

„Čo?“ spýtal sa ohromený Severus, zastavil sa vo dverách. Uvedomil si, že ho Harry počas celého rozhovoru volal ocko, ale tento fakt ho nakoniec zasiahol.

„Er... ocko? Čo sa deje?“ povedal rýchlo Harry. „Niečo...“

„Harry, to je v poriadku. Je to... vždy si ma predtým volal Severus. Bolo to skôr... nečakané. Čo sa zmenilo?“ spýtal sa, chcel vedieť, či sa ho chystal nazývať „otcom“ len v emocionálnych situáciách.

„Dobre,“ premýšľal som o tom, „si môj otec. Cítim... že je to správne,“ odpovedal Harry a Severus pocítil, ako ho zaplavil neznámy pocit. Nechcel práve teraz odísť z miestnosti, pohol sa a sadol si naspäť na posteľ.

„Harry?“ spýtal sa Severus, mal zvláštny nepríjemný pocit. Obvykle bol vo svojich myšlienkach typický, ale teraz nevedel, čo si má myslieť, nie ešte povedať. Považoval to za veľmi skľučujúce.

„Čo?“ Bol to Harry, kto sa obrátil s otázkou a Severus odpovedal s pokrútením stravy.  „Ja... je to v poriadku, ak ťa nazývam ocko? Pretože, ak nie, môžem sa vrátiť k oslovovaniu ťa Severus...“

„Nie! Môžeš ma volať ocko, páči... sa mi to.“ Odpovedal rýchlo Severus, potom ostali obaja na niekoľko minút ticho.

„Čo s D.A?“ spýtal sa Harry. „Tento týždeň?“

„Prevzal som stretnutie. Povedal som im, že si sa necítil dobre,“ povedal mu na rovinu Severus, spomenul si na stretnutie a Harry sa trochu zachichotal.

„To muselo byť zaujímavé.“ Odpovedal.

„Úplne. Nebolo to veľmi pohodlné, keď som bol jediný inštruktor. Myslím, že im nevadí, že tam som, keď si tam ty.

„Si veľmi prísny profesor. Dokonca aj ja som stále niekedy vyplašený,“ povedal Harry, stále sa smial a Severus ho obdaroval neveriackym pohľadom. „Som. Ale...“ Harry pozrel dole v rozpakoch, čo sa mu chystal povedať. „Myslím, že je to preto, že  ťa nechcem... sklamať.“ Severus nevedel, čo na to povedať, tak nepovedal nič. Následne to spôsobilo, že Harry sa cítil nepohodlne, takže obaja zase sedeli v tichosti, ponorení do vlastných myšlienok.

„Ak... ak mama a... James? Ak by neumreli... myslíš si, že mama by niečo povedala?“ spýtal sa zrazu Harry.

„Čo?“ spýtal sa Severus a nemohol si pomôcť, ale pomyslel si, že táto otázka tu bola spomenutá niekoľkokrát počas dňa.

„Nevadí,“ odpovedal rýchlo Harry a Severus o tom premýšľal. Nepovedala by to Lilly napokon komukoľvek? V škole jeden druhého milovali a Severus pociťoval, že ju stále miloval. Ak by skončila vojna a oni boli stále živí, Potter a Lilly by spolu zostali?

Nemôžem premýšľať o niečom, čo sa nestane, nadával sám sebe Severus.

„Mal by som ísť po Pomfreyovú,“ povedal Severus, keď sa postavil a odišiel. Harry sledoval, ako odchádzal, mal pocit, akoby robil niečo zlé. Cítil sa deprimovaný, Harry si ľahol naspäť a schúlil sa pod prikrývkou čakajúc na madam Pomfreyovú.

Akonáhle madam Pomfreyová skontrolovala Harryho a prehlásila, že je v poriadku, Harry sa obliekol do trička a riflí a odišiel do kuchyne nájsť si niečo na jedenie. Keď tam prišiel, Severus pripravoval jedlo.

„Predpokladám, že si hladný?“ povedal Severus bez toho, aby sa pozrel od sporáka.

„Áno,“ odpovedal Harry. „Povedal som niečo zlé?“ Severus sa konečne pozrel na Harryho.

„Nie, Harry. Nič si neurobil,“ to bolo všetko, čo povedal.

„Takže, nie si na mňa nahnevaný alebo niečo podobné? Pretože práve teraz sa správaš veľmi čudne,“ povedal zmätený Harry.

„Ja... iba premýšľam. Teraz sa posaď. Nemal by si byť príliš aktívny, nebol si hore celý týždeň.“

„Som v poriadku,“ odpovedal, ale každopádne sa posadil, keď Severus pred neho postavil tanier s vajíčkami a klobásou. „Raňajky? Je skoro sedem večer!“

„Máš s týmm problém?“ spýtal sa rovno Severus.

„Nie, je to... neobvyklé.“

„Raňajky sú ľahšie, ako ťažký obed. Celý týždeň si nič nejedol. Ale potrebujeme si pohovoriť o niekoľkých veciach, ktoré som pre teba plánoval na zvyšok leta. S tvojou úlohou pre Rád, chystám sa ťa naučiť, ako čítať v ľuďoch. Väčšina ľudí by sa mala dať ľahko prečítať a dajú sa zistiť ich úmysly a to či hovoria pravdu, ale niektorí nie, takže potrebuješ byť pripravený. Taktiež, Lupin súhlasil, že mi pomôže s tým, aby si sa stal animágom a ja chcem, aby si sa naučil, čo možno najviac o vytvorení zaklínadla z knihy. Keď budeš schopný vytvoriť fungujúce zaklínadlo s nie veľkým premýšľaním alebo časom, budeš  pripravený na hocičo.“

„Dokážeš to?“

„Trochu,“ spoliehal sa trochu na majstra elixírov. „Teraz jedz.“

„Fajn,“ povedal podráždene Harry. Jeho otec zriedka odpovedal podrobne na otázky a to bolo otravné. „Kedy začneme?“ spýtal sa s plnými ústami, so záujmom pozrel na svojho otca.

„O niekoľko dní, keď sa budeš cítiť lepšie.“ Harry prehltol svoje jedlo.

„Ja sa cítim dobre!“ zopakoval Harry.

„To je preto, že si ešte nič nerobil,“ znela odpoveď a Harry na neho pozrel.

Ďalšie tri týždne prešli dosť rýchlo. Iba jeden raz bol schopný stretnúť sa so svojimi priateľmi na stretnutí D.A. a tak väčšinu svojho času vynaložil do práce. Bol tak vyčerpaný, že sa bál návratu do Rokfortu. So všetkou robotou, ktorú urobil toto leto, aj keď stále nedokončil svoju premenu na animága. V skutočnosti, dokonca ešte nevedel čím bol! Remus mu povedal, že to zaberie viac ako tri týždne, kým sa naučí túto premenu, ale Harry cítil, akoby to malo trvať navždy.

Ďalšie dva týždne, Moody a niekoľko iných členov Rádu sa pokúsilo presvedčiť Dumbledora, Severusa a Harryho, že by mal kvôli bezpečnosti prísť späť do Rokfortu pred ostatnými študentami, ale pretože bol Hlavný prefekt, musel ísť vlakom. To urobilo Harryho šťastným, obzvlášť preto, že to bol jeho posledný rok. A ako Hlavný prefekt chcel cestovať a stretnúť sa s iným študentmi, obzvlášť prvákmi, predtým, než boli zatriedení.

Práve teraz, bol polospiaci stočený do klbka, ale v pyžame a tiež bol ospalý vzrušením z blížiaceho sa dňa. Zostal najprv v noci hore kvôli rozhovoru s hadom, ktorého našiel na vonkajšom dvore (Severus by nebol príliš šťastný, že bol mimo domu, dokonca zosilnil ochranné kúzla okolo pozemku a domu) predtým, než sa rozhodol, že bolo príliš chladno a odišiel.

„Ak by si išiel do postele skôr...“ povedal mu po tretí raz Severus.

„Áno, ja viem, ja viem,“ povedal Harry, strčiac si viac vajíčok do úst.

„Čo ste si vy dvaja hovorili, že si ostal zmätený?“

„Väčšinou mi rozprávala príbehy. Je úžasné koľko rôznych príbehov poznala! Niektoré z nich bolo ťažké pochopiť, pretože ja naozaj neviem veľa o hadoch, ale veľa som sa naučil o ich histórii. Vedel si, že hady držali v minulosti rekord v rozprávaní? Dobre, každopádne divoké hady. Tí v zajatí, pokiaľ sa stretnú s divokým hadom, neučia sa tie príbehy.“

„Viem,“ povedal pomaly Severus, zdvihol jedno obočie pri náhlom prebudení vzrušeného chlapca.

„Áno. Potom čo odišiel, začal so si zapisovať, čo by som si mohol zapamätať. Hady sú práve tak rozumné, ako ľudia, nemajú len písaný jazyk. Nikdy si naozaj nemohli nič zapísať, dokonca aj keby mohli,“ povedal Harry, pomaly dokončil záver. „Čo?“

„Dojedz, potom sa zbaľ. Videl som dnes ráno tvoj kufor. Nebolo v ňom nič.“

„Áno,“ povedal trochu zahanbene Harry. „Trochu som na to zabudol.“

„Mal ten had meno?“

„Ehm... neviem. Žiadne, ktoré by som mohol každopádne preložiť.“

„Vidím,“ odpovedal pomaly Severus. „Môžem si pozrieť tie príbehy, ktoré si si zapísal?“

„Iste,“ odpovedal Harry. „Nájdem ich, keď sa zbalím.“

„Nájdeš ich?“ spýtal sa neveriacky. „Mal si ich včera večer!“

„Včera večer som bol unavený. Nepamätám si, kde presne som ich dal. Niekde v mojej izbe.“

„A vieš, ako vyzerá tvoja izba, nájsť ich by mohlo zabrať dni.“

„Nie, to nie,“ povedal Harry, vyvalil oči.

„Choď baliť,“ povedal otec, všimol si, že Harry dojedol. „Ty si bol jedným, kto trval na použití vlaku.“        

„Takže bol si,“ odpovedal Harry, nechal tanier a pohár na stole, aby sa o to postala jeho otec.

O hodinu neskôr, Harry zvládol pobaliť do kufra všetko, čo si chcel so sebou zobrať, okrem hadích príbehov, ktoré si zapísal minulú noc, ale v jeho izbe bol stále neporiadok. Rýchlo, ako len mohol, poukladal knihy, vyhodil smeti ležiace na podlahe a upratal si posteľ. Severus nemal vždy rád Harryho izbu, pretože nikdy nevidel bod, že niečo bolo na svojom mieste, ak by to chcel neskôr použiť. Takže to bolo to, prečo bol v jeho izbe obvykle neporiadok.

Presunul svoj kufor dole, hodil zápisník na stôl v kuchyni, kde bol stále Severus. Otvoril zápisník a pozeral prekvapene na poznámky.

„Harry, čo to je?“

„Čo?“ spýtal sa chlapec pred dverami.

„Toto nie je nič, len čmáranica.“ Zmätený Harry zobral zápisník, ktorý bol pre neho perfektne čitateľný.

„Ja to môžem prečítať.“

„Môžeš?“

„Áno,“ odpovedal Harry, bol stále zmätený.

„Prečítaj to.“ Harry tak urobil, prečítal niekoľko prvých riadkov, ale zastavil sa, keď videl ako jeho otec krúti hlavou.

„Čo?“ spýtal sa znova.

„Čo? Tak... Čo hovoríš? V skutočnosti je to napísané... v parselčine? Parsel... Ja neviem. Ako by si to nazval?“

„Vyzerá to tak.“

„Hmmm. Myslíš, že by si to bol schopný preložiť?“

„Pravdepodobne,“ povedal Severus, pozrel sa na hodiny. „Myslím, že musíš ísť. Povedal som Weasleyovcom, že tam budeš prichystaný pred dvomi minútami.“ Harry pozrel tiež na hodiny.

„Pravdepodobne čakajú stále pripravení,“ odpovedal Harry, ale presunul sa každopádne ku krbu. „Dovidenia neskôr!“ predtým, než sa premiestnil s kufrom do Brlohu.

„Ron! Ginny! Kde ste? Prídeme neskoro! A kde je... ach, ahoj Harry,“ povedala pani Weasleyová. „Si pripravený? Dobre. Hermiona čaká v ďalšej izbe. Hneď ako budú Ron a Ginny pripravení, pôjdeme. Vďaka bohu, podarilo sa nám tento rok zohnať auto z Ministerstva.“ Harry vošiel do kuchyne hneď, ako sa pani Weasleyová obrátila ku schodisku kričiac na najmladších Weasleyovcov. Hermiona sedela na stole a čítala knihu, ale pozrela hore, keď videla, že vstúpil Harry.

„Ach, Harry! Vzrušený? Vieš už kto je hlavnou prefektkou?“ spýtal sa, objala ho napriek tomu, že ho videla pred niekoľkými dňami.

„Nie, neviem,“ odpovedal. „Myslím, že to skoro zistíme. Hoci myslím, že som sa dnes niečo dozvedel,“ pokračoval, hodil svoj zápisník na stôl. Hermiona ho zodvihla a zmätene sa naň pozrela.

„Čo je to?“ spýtala sa.

„Ocko a ja si myslíme, že je to ekvivalent písanej parselčiny. Perfektne tomu rozmiem. Sú tam príbehy, ktoré mi včera večer povedal had. Čítal som to nahlas a Severus povedal, že som hovoril v parselčine.“

„Takže,“ povedala Hermiona, zaujatá výzvou. „Ak je to písané v parselčine... znamená to, že by sa to niekto iný mohol naučiť?“ Hary pokrčil ramenami.

„Možno. Chcem sa to teraz naučiť písať a preložiť tie príbehy. Práve teraz nedokážem rozoznať rozdiel medzi písanou angličtinou a písanou parselčinou.“

„Ach!“ povedala vzrušená Hermiona. „Porozprávam sa s Dumbledorom, takže môžem k tomu spraviť určitý výskum v Zakázanom oddelení. Mohlo by tam byť niečo o parselčine. Neviem, pretože som sa kvôli tomu na niečo také nikdy nepozeral. Ak nie, budeme musieť začať od piky. Nájdem určité knihy na preklad písomného materiálu. Možno to nejako pomôže...“ Harry sa usmieval nad jej šaškovaním. Nechajúc to na Hermionu.

„O akom bádaní teraz hovorila?“ spýtal sa Ron so sťažnosťou v hlase, vošiel do kuchyne.

„Poďte, mama, ocko a Ginny sú  pri aute.“

„Práve riešime parselčinu. Teraz ňou môžem písať. Poviem vám o tom neskôr viac.“

Ron na neho zmätene pozrel, ale pokrčil plecami a zamieril k autu z ministerstva.

Vo vlaku, Harry opustil Hermionu a Weasleyovcov, aby spravili to čo potrebovali spraviť a ohlásil sa v kupé pre hlavného prefekta a prefektku. Rovnako tam čakalo dievča z Bystrohlavu, ktoré Harry dobre nepoznal, ale spomenul si, že sa volá Elise.

„Čo tu robíš?“ spýtala sa.

„Som hlavný prefekt,“ odpovedal Harry s malými rozpakmi, pretože to dievča bolo prefektkou posledné dva roky.

„Naozaj? To je fantastické! Myslela som si, že si musel byť prefekt, aby si sa stal hlavným prefektom alebo prefektkou.“

„Myslím, že nie,“ pokrčil plecami Harry.

„Aj keď to je dobre. Som rada, že to nie je niekto ako Malfoy, alebo ďalší chlapík, ktorý nenávidí u muklov narodených.“

„Si narodená u muklov?“ spýtal sa zvedavý Harry.

„Áno. Moji rodičia boli tak vzrušení, keď sa dozvedeli, že som sa stala hlavnou prefektkou. Aj keď nie sú príliš šťastní ohľadne nových zákonov, ktoré sa nás týkajú. Chcem tým povedať, nebudem mať žiadny problém získať prácu, pretože môj rodinný záznam je čistý, ale čo tí, ktorých prarodičia alebo strýko alebo niekto iný spravil niečo zlé?  To nie je spravodlivé.“

„Nie, to nie je,“ odpovedal Harry, premýšľal o tom, že toto dievča mu pripomínalo Hermionu, ale bez toho, aby o nej čokoľvek vedel. „Čo si myslíš o tom, že je lepšie spojiť fakulty?“ spýtal sa, mysliac si, že by mu to mohlo ľahšie pomôcť s hlavnou prefektkou.

„Myslím, že by to bolo vynikajúce!“ odpovedala. Aj keď nedostala šancu pokračovať, pretože sotva prišla, prišli dva listy. Každý si zobral svoj vlastný a posadil sa, aby si prečítal dlhé poznámky. Elise skončila prvá, potom čakala na Harryho kým skončil, predtým než začala hovoriť.

„Ako plánuješ spojenie fakúlt?“ spýtala sa. „Chcem tým povedať, že Slizolinčania nezačnú mať radi Chrabromilčanov bez boja.“

„Plánujem dnes hovoriť vo vlaku s prvákmi,“ odpovedal Harry pokrčením. „Môj otec navrhol, aby som sa k nim dostal skôr, ako budú zatriedení. Pravdepodobne pomôže aj to, ak prídeme za nimi, pretože sme v rôznych fakultách.“

„Budem rada! Mám rada deti. Vedel si, že moji rodičia mi sem skoro nedovolili prísť, pretože si mysleli, že na jedenásťročnú som príliš mladá, aby som išla do internátnej školy? Trvalo mi skoro dva týždne kým som ich presvedčila!“ povedala, čo prinútilo Harryho sa smiať. Tak ľahko menila témy. „Takže si pripravená?“

„Áno, poďme.“ Kupé vedľa ich kupé bolo prefektské, takže ho v tej chvíli preskočili. Mali dosť sily zvolať stretnutie s prefektmi, takže sa rozhodli, že to spravia neskôr. V ďalšom kupé bolo niekoľko mladších detí, takže Harry otvoril dvere. Všetci sa pozreli hore, vyzerali nervózne, že ich navštívili staršie deti.

„Čau!“ povedal Harry. „Som Harry a toto je Elise. Sme tento rok hlavnými prefektmi. Z ktorého ročníka ste?“

„Prvého,“ povedali dve z odvážnejších detí a tri ďalšie prikývli na súhlas.

„V ktorej fakulte chcete byť?“ spýtal sa Elise, začínajúc zvláštnu besedu.

„Slizolin!“ povedalo jedno z menších dievčat. „Moji rodičia boli v Slizoline a tak tam pravdepodobne budem aj ja.“ Harry prikývol, potom sa obrátil na jedného z chlapcov. Pokrčil plecami.

„V skutočnosti neviem nič o fakultách. Som narodený u muklov,“ povedal nervózne.

„Ja tiež!“ povedala Elise. „Mágia je skvelá, bude sa ti to páčiť! Dobre, pozri sa... fakulty sú Bystrohlav, Chrabromil, Slizolin a Bifľomor. Bystrohlav je pre tých inteligentných, Chrabromil pre odvážnych, Bifľomor pre lojálnych a Slizolin pre chytrých. Nikto naozaj nevie kde bude až kým nie je zatriedený.“

„Ako nás budú triediť? Moji rodičia mi to nepovedali,“ pýtalo sa to prvé dievča a Harry sa usmial.

„To je prekvapenie,“ odpovedal jej. „Takže, v akej fakulte si myslí, že bude niekto ďalší?“

„Ja si myslím, že budem v Chrabromile,“ povedal tmavší blonďavý chlapec. „Som u muklov narodený, ale nebál sa ničoho na čo som  kedykoľvek narazil. Každopádne, ešte nikdy som neprestal vzdorovať výzve.“

„Ja budem v Bystrohlave alebo Slizoline. Ak keď dúfam, že v Bystrohlave. Existuje mnoho zlých povestí o Slizoline,“ povedalo ázijské dievča.

„Hej!“ ozvalo sa prvé dievča.

„Áno, existuje mnoho zlých povestí o Slizoline, ale to neznamená, že taký v skutočnosti je,“ prerušil ju Harry skôr, ako mohol začať boj.

„Ja som počul, že všetci Slizolinčania sú zlí,“ povedal chlapec, ktorý ešte nahlas neprehovoril.

„To nie je pravda,“ povedala Elise. „Čítala som o tom a ľudia to vždy predpokladajú, pretože po celý čas držia spolu. Alebo, prinajmenšom sa taký zdajú. Ale existuje mnoho Slizolinčanov, ktorí nie sú zlí.“

„Ako môj otec,“ povedal Harry. „Stretnete sa s ním. Bude váš učiteľ Obrany proti čiernej mágii. Je veľmi prísny, ale je dobrý učiteľ. Takže vás varujem, neporušte v triede pravidlá. Nemá to vôbec rád! A ľudia z rôznych fakúlt, ktorí už skončili sa stali zlými. Nemá to nič spoločné s fakultou v ktorej boli.“

„Dobre, dokážem, že Slizolinčania nie sú zlí!“ povedalo prvé dievča. „Aj keď sa dostanem do Slizolinu, ale vy nie chlapci, budeme priateľmi,“ pokračovala a zvyšok prikývol. „Moji rodičia nikdy nemali radi, ako ich iné fakulty obchádzali, pretože sú Slizolinčania, ale my by sme to mohli zmeniť!“

„Áno!“ povedal chlapec narodený u muklov, ktorý dúfal, že bude v Chrabromile. „V ktorej fakulte ste vy dvaja?“ spýtal sa Harryho a Elise.

„Chrabromil,“ odpovedal Harry.

„Bystrohlav,“ povedala Elise. „Ešte jedna vec predtým než odídeme za ďalšími ľuďmi. Ako sa voláte?“ Po opustení kupé a rozlúčení sa, Elise a Harry zastali pred ďalším kupé, ktorá bola zatvorená.

„Išlo to lepšie než ako som predpokladala,“ povedala Elise. „Možno to nebude až také ťažké, ako sa zdá.“

„Ja neviem. Boli to prváci a so staršími deťmi bude ťažšie hovoriť. A existujú taktiež tí, ktorým rodičia povedali, že nedôverujú ľuďom z niektorých fakúlt. Práve preto si myslím, že sme mali s nimi šťastie.“

„Ja dúfam, že nie,“ povedal Elise, stále veselo. „Ale poďme! Jazda je dlhá, ale potrebujeme hovoriť skoro s každým.“

Zabralo im to skoro celú cestu vlakom, kým sa dostali do všetkých kupé a Harry a Elise boli potom vyčerpaní. Hovoriť s väčšinou prvákov bolo jednoduché ako s prvou skupinou, tak ako s druhými a tretími ročníkmi. Oni boli tí študenti, ktorých až triedenie varovalo, nie predtým, takže väčšina z nich súhlasila, že fakulty sa potrebujú spojiť. Boli to staršie ročníky, s ktorými sa hovorilo ťažšie.

Prinajmenšom všetci z Bifľomoru počúvali, a Chrabromilčania a Bystrohlavčania poznali Harryho a Elise, takže to nebolo ťažké, ale niekoľko skupín starších Slizolinčanov skončilo pri hrozbách mladším študentom, takže Harry a Elise boli prinútení skončiť s ich presviedčaním.

„Wow, je tu veľa nových študentov!“ povedala Elise, keď zastali pred kupé, kde boli Harryho priatelia. „Vlak sa zdal dvakrát tak plný ako vlani, a to bol tento rok určite dlhší. Muselo tam byť prinajmenšom 200 nových prvákov!“

„Áno, to je pravda,“ odsúhlasil Harry otvárajúc dvere. „Dnes bude dlhé triedenie.“

„Ach, nie!“ zaskučal Ron. „Vždy je tak dlhé. Prečo musí byť tak dlhé práve dnes?“

„Je tu veľa prvákov,“ odpovedal Harry.

„Pravdepodobne preto, že rodičia začali robiť to, čo by znova ochránilo ich deti od vtedy, čo skončila prvá vojna,“ povedala Hermiona. „Pravdepodobne to potom bude odteraz takto.“

„Ako sa máš?“ spýtala sa Luna Elise.

„Ach! Všetci, toto je Elise. Je tento rok hlavnou prefektkou a pomohla mi počas stretnutia sa s každým. Elise, toto je Hermiona, Ron, Neville, Luna a Ginny.“

„Ahoj,“ povedali všetci naraz, keď zaznelo, že sa práve blížili do stanice.

„Ďalší rok,“ povedala Luna. „Vyzerá byť zaujímavý.“

 

12.02.2009 14:08:52
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one