Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Keďže dnešný deň bude plný poviedok, prinášame aj pokračovanie k tejto poviedke. Venovaná je: grid, Nade, gleti, cim, Hajmi, Lupine, larkinh

Dobby a Biggi

"Dobrú noc, pán Potter."

"Dobrú noc, profesor," povedal chlapec a sťažka si ľahol na vankúš, oči už mal zatvorené.

Harry sa nezobudil až do poobedia, a potom pomaly sťažka žmurkal gumenými viečkami. Trvalo mu dosť dlho, kým si spomenul kde je: školská ošetrovňa. Zasa. Chvíľu šmátral po okuliaroch a potom si ľahol a hľadel na strop nad sebou. Biely strop bol zdobený mnohými slučkami, bodkami a čiarami vyrytými do kameňa, alebo z čoho bol vyrobený, a on po nich prechádzal pohľadom, keď sa snažil spomenúť si, čo sa vôbec v noci stalo.

V mysli mal jasný obraz chodby, kde stretol Baróna a potom tú zvláštnu konverzáciu s duchom, ale cítil – ako keby mu niečo chýbalo – ako keby mu niečo uniklo, ako keby Krvavý Barón odpovedal na veci, ktoré Harry nepovedal. A pamätal si na bolesť, únavu – stále trvajúcu, aj po elixíroch madam Pomfreyovej – po tom, čo Barón odišiel, a dlhú cestu späť do Slizolinskej spoločenskej miestnosti. Nemohol si spomenúť, vôbec, ako sa dostal k tej rane na hrudi a strate krvi.

A Snape . . . mohol by odprisahať, na stotinu sekundy, kým sa rozprávali v jeho pracovni, predtým než Harry stratil vedomie – a na to nezabudne! – že videl obavy v očiach toho muža. Harry dobre vedel že si nemá myslieť že dospelí -- všetci dospelí – mali obavy o tak zaťažujúceho čudáka ako je on, tak sa čudoval, na čo sa to Snape hral. Tiež vedel, že nemá ukazovať slabosť, skúsenosti ho naučili, že ukázať náznak "mäkkého bieleho podbruška " bolo ako prosiť psov, aby mu ho roztrhali.

Madam Pomfreyová sa objavila vedľa neho, vytiahla ho zo zamyslenia a on sa na ňu slabo usmial. Úsmev mu opätovala, trochu sarkasticky a krútila hlavou, keď mu podala elixír v nepriehľadnej fľaške. Zobral si ho, ale nevypil. "Pán Potter. Ocenila by som, keby ste strávili väčšinu zvyšku školského roku mimo mojej opatery."

"'Mrzí ma to," povedal jej a sklonil hlavu, sledoval ju pomedzi ofinu.

Jej oči sa zúžili. "Tak to nemyslím, mladý muž. Len nerada vidím, že opäť potrebujete starostlivosť. Myslím, že toho máte dosť, s čím sa musíte vysporiadať, len zvykanie si na mágiu a novú školu, bez toho aby sa do toho miešala strata krvi a následný šok. Teraz to vypite, je to na pomoc vášmu telu v dopĺňaní krvi."

Vypil elixír, striasol sa nad jeho kovovou chuťou – skoro ako krv, okrem toho následného pálenia.

Podala mu ďalší elixír, tento bol oranžový v priesvitnej fľaške. "Tento je proti bolesti. Nie je tak silný ako tie, ktoré som vám dala v noci, ale ak budete potrebovať viac, poviete mi to."

Nepovie, ale aj tak prikývol. "Áno, madam."

Jej oči sa znovu zúžili, ako keby vedela, čo si myslí, ale Harry sa len nevinne usmial a nalial si elixír do úst. Tento chutil odporne, ako hlien a bol skoro taký hustý, ale všetok ho vypil. Keď sa mu dostal do žalúdka, zalial ho teplý pocit, uvoľnili sa mu svaly v ramenách, chrbte a krku a vďačne vzdychol.

Madam Pomfreyová ho sledovala, prikývla a zobrala prázdne fľašky. "Prosím povedzte mi, ak by ste niečo potrebovali, pán Potter. Nakoniec, pre to som tu."

"Áno, madam."

Vzdychla a potom pokrútila hlavou. "Predtým ste tu mali návštevu. Pán Nott a slečna Bullstrodeová. Zdá sa, že si mysleli, že by mohli pri vás stráviť celé popoludnie. Poslala som ich von, ale dovolím si povedať, že sa vrátia." Ukázala na nočný stolík pri jeho posteli, kde ležalo niekoľko pohľadníc so želaním skorého uzdravenia, spolu s niekoľkými krabičkami s čokoládovými žabkami a fazuľkami každej chuti. "A máte tam aj niekoľko darčekov od tých, ktorí si myslia, že čoskoro opustíte ošetrovňu."

"Opustím?"

"Nie tak skoro. Najskôr zajtra večer, ak sa dostatočne zotavíte." Jej pohľad zostrel, a on sa mu nemohol vyhnúť. "Takmer ste umreli, koniec koncov, pán Potter."

"Naozaj?"

"Áno. Ak by vás profesor Snape nenašiel a nepodal vám prvú pomoc proti vášmu šoku, je nepravdepodobné, že by sme sa teraz rozprávali. Mali ste prísť okamžite rovno za mnou. Neuvedomili ste si, že ste boli zranený?"

"Nie, madam. Bol som unavený, ale . . ." Pokrčil ramenami. "Nie pokiaľ mi neprikázal vyzliecť si habit a ja som videl tú krv a to všetko."

Madam Pomfreyová mierne prikývla so zamysleným pohľadom. "Dobre, pokúste sa ešte odpočívať," povedala. "Bude to trvať minimálne celý deň, kým vaše telo doplní všetku tú stratenú krv. Zajtra uvidíme, ako na tom budete."

"Áno, madam. Ďakujem."

Letmo sa na neho usmiala a odišla do svojej pracovne. Harry sa natiahol za krabičkou fazuliek každej chuti a prečítal si lístok na vrchu: "Skoro sa uzdrav, Harry. Od Slizolinskej fakulty." Vedel, že keď boli normálni ľudia chorí alebo v nemocnici, často dostávali sladkosti a pohľadnice od priateľov a rodiny. Keď Dudleymu vyberali mandle, hneď dostal toľko hračiek a sladkostí, že v nich mohol plávať celé týždne. Ale Harry nikdy nič také nedostal. Samozrejme, nikdy predtým vôbec nedostal ozajstný darček, kým mu Hagrid nedal Hedvigu. Cítil sa pre to . . . zvláštne. Potešený? Zahanbený? Nebol si istý.

Namiesto toho, aby o tom ďalej premýšľal, otvoril krabicu a vybral fazuľku krémovej farby. Mmm, kokos. Druhá bola ružová a chutila ako grapefruit; trochu kyslá, ale dobrá. Možno že toto bola krabica iba s dobrými fazuľkami. Ďalšia, ktorú vyskúšal, bledozelená, bola s príchuťou ružičkového kelu, skoro ju vypľul. Takže tá teória sa nepotvrdila.

Potom zodvihol jednu krabičku s čokoládovými žabkami – boli tam dve – a na lístku stálo: "Ponáhľaj sa a rýchlo sa odtiaľ dostaň, Harry, lebo mi chýbajú tvoje kúzla. Od Millie."

Harry sa uškrnul. Mal rád Millicent; mala zmysel pre humor a  správala sa strašne ochranársky k ľuďom – ako ku nemu – ktorí sa jej zastali. Tešil sa na to, že ju neskôr uvidí a aj Teddyho. Naozaj dobre vychádzal s Teddym, aj keď bolo niekedy ťažké, odhadnúť toho chudého chlapca. A spôsob, akým sa zastal Harryho pred Zabinim obzvlášť. . . no, to bolo tiež prvý raz, čo to pre Harryho niekto urobil.

Harry odhryzol zo žabky – na kartičke bol Dumbledore, tých už mal troch – a pozrel sa na jednu z troch pohľadníc. Jedna bola od Slizolinského metlobalového tímu, a pokiaľ vedel, všetci, čo boli aktuálne v tíme - Marcus Flint, Terrence Higgs, Adrian Pucey, Nathan Bole a Miles Bletchley – ju podpísali. Niektorí z nich - menovite Higgs a Flint – tiež pripísali, že bude lepšie, ak sa tento víkend Harry zúčastní tréningov, lebo inak. Harry sa musel usmiať. Aj keď to bola mierna vyhrážka, pohľadnica bola pekná, s lietajúcimi zlatými strelami a dorážačkami. A dalo to Harrymu pocit spolupatričnosti k niečomu, ktorý tak strašne chcel cítiť, keď sem po prvý raz prišiel.

Druká pohľadnica bola podpísaná všetkými jeho spolužiakmi  z ročníka, vrátane Draca a – ešte prekvapivejšie - Zabiniho. Čudoval sa, čo im za to museli sľúbiť, aby to podpísali. Niekoľko možností mu napadlo a Harry sa chechtal a natiahol sa za druhou krabicou so žabkami. Nebol na nej žiadny lístok. Čudné. Poposúval všetky veci na malom stolíku, pre prípad, že by niekam spadol, ale žiadny lístok ani nič podobné nenašiel. Harry položil krabičku bokom, trochu podozrievavý na to, aby ju otvoril, bez toho aby vedel, od koho je Možno madam Pomfreyová vie. Opýta sa jej neskôr. Bola by hanba nejesť žabky len preto, že sa niekto zabudol na darček podpísať.

Uvažoval nad možnosťami, kto by mohol nechať nepodpísaný darček a rozhodol sa, že by to mohol byť Teddy. Opýta sa ho neskôr, ak ho on a Millicent naozaj neskôr prídu navštíviť.

Trochu si pospal a neskôr popoludní, keď už takmer kričal od nudy, prišla návšteva. Teddy mu ohľaduplne priniesol tašku s učebnicami a zadania úloh, ktoré mali na víkend.

"Aww, to si nemal," povedal Harry.

Teddy sa chechtal. "No, ak chceš namiesto toho radšej ešte zízať na strop. . ."

"Nie! Nie, to je okej. Je to milé gesto, díky." Harry sa uškrnul. "Aj keď, Millie mi dala sladkosti." Kútikom oka videl, ako sa Millicent začervenala.

"Blbec. Ja nedávam sladkosti frfľošom."

"Frfľošom!"

"Hej, všetko to fňukanie a potreba rozmaznávania a tak ďalej." Teddy sa uškrnul. "Myslím tým, prečo by ťa mal nôž do hrude  dostať do postele na celý víkend? To nie je také, že by si mal záder, alebo niečo podobne vážne."

Harry sa zamračil. "Ako vieš, že to bol nôž do hrude? Ani ja neviem, čo to bolo."

"Oh, to vieš," povedal Teddy s neurčitým mávnutím. "To sa povráva. Vyzeral si fakt strašne v spoločenskej miestnosti, podľa toho, čo som počul. Celý zakrvavený, podľa toho, čo vravel jeden šiestak. Nie že by si to niektorý z tých čurákov všimol skôr, ako ťa odtiaľ Snape odviedol."

"Hej, bol tam jeden párik, maznali sa v kúte. Nezdá sa, že by som urobil dobrý dojem."

"Tak čo sa stalo?" opýtala sa Millicent. "Niektorí starší Hadi hovoria, že si niečo urobil Krvavému Barónovi. Od včera ho nikto nevidel."

"A Zloduch si to poriadne užíva, nehorázne," dodal Teddy. "Zdá sa, že Krvavý Barón je jediný, kto ho môže kontrolovať. Robí si žarty z každého, najmä z Bifľošov. Myslím si, že práve preto, že ich dokáže rozplakať, alebo čo." Teddy krútil hlavou, ako keby to bola tá najsmutnejšia vec.

Harry pokrčil ramenami. "No, videl som ho, Krvavého Baróna, a niečo povedal a preletel cezo mňa, ale ja som mu nič neurobil." Nechcel im povedať o tom stratenom čase ani o tom, že bol ako zbitý pes; nebol hlúpy.

"Ewww." Millicent pokrčila nos. "Preletel cez teba? Aký to bol pocit?"

"Bolo to trochu divné. Chladné, ale . . ." Pokrútil hlavou neistý, ako to vysvetliť.

"Možno on ťa prebodol."

"Nebuď blbá, Millie," povedal Teddy s úškrnom. "Duchovia nemôžu takto jednať s telesnými osobami. Nemajú schopnosť fyzického prejavu."

Pri jej nechápavom pohľade Harry povedal: "Nemohol ma ani udrieť, lebo nemôže držať zbraň," a ona chápavo prikývla.

Teddy sa na neho prezieravo pozrel: "A ty ani netušíš, čo sa stalo."

Harry vzdychol. "Nie . . . Myslím, že ma niečo omráčilo."

"Možno že ti Barón dal svoju ranu!" povedala Millicent, "Keď cez teba prešiel. Teda, každý vie, že aj on má na hrudi veľkú ranu, ako od dlhého noža alebo meča."

"Bullstrodeová," povedal Teddy popudlivo: "Pamätáš si tú časť o tom, že duchovia sú nehmotní?"

"Hej, ale -"

"Jednoducho sa to nedá. Okrem toho, prečo by to urobil Slizolinčanovi? On je náš duch."

"No, prečo by to ktokoľvek . . ." Millicent zmĺkla a odvrátila pohľad.

"Čo?" opýtal sa Harry, ale Millicent len mykla plecom. "Čo . . . Myslíš, prečo by ktokoľvek mohol chcieť zabiť mňa? Neviem."

"Robíš si srandu?" opýtal sa Teddy. "Je veľa ľudí, ktorí zrejme nechcú, aby si sa vrátil do čarodejníckeho sveta, teraz, po tom čo si urobil Veď Vieš Komu."

"Čo si ani len nepamätám, lebo vtedy som mal len jeden rok. A on sa ma pokúšal zabiť najprv."

"Do pekla, ja to viem. A je nepravdepodobné, že v Slizoline by bol niekto taký hlúpy, aby sa pokúsil odrovnať ťa, aspoň nie v škole. Ich rodiny by trpeli. Ani Malfoy nie je taký blbý."

"Ale aj tak ma nemá rád."

"Hej, no . . . možno zistil, že si sa dostal do metlobalového tímu, bez toho, aby si sa o to vôbec snažil." Teddy sa na Millicent významne pozrel.

Dievčina sa začervenala. "Nevedela som, že to má byť tajomstvo! Myslela som, že je to skvelé, že jeden z nás, prvákov, sa dostal do tímu. Nikomu tak mladému ako tebe sa to za posledných sto rokov nepodarilo. Počula som, že Snape musel kvôli tebe zmeniť pravidlá." Harry sa zamračil, nepáčilo sa mu, že Snape niečo robil pre neho a ona vzdychla. "A Malfoy bol debil. Zasa. A pobehoval okolo a chvastal sa, že určite dostane v tíme miesto, pravdepodobne Stíhača, a tak som ho schladila." Zamračila sa a zodvihla jedno rameno. "Prepáč, Harry. Tie správy ho možno trochu naštvali."

Harry sa prinútil k úsmevu. "Hej, to je v pohode, Millie, fakt. Skôr či neskôr by sa to aj tak dozvedel, nie?"

"Hej, asi áno."

"Tak to bolo trochu skôr. Možno že sa aj tak nakoniec dostane do tímu. Stále potrebujeme útočníka, podľa toho čo vravel Flint." Harry skoro dúfal, že sa mu to podarí, aspoň by to z neho sňalo ten tlak.

"Oh, hej! Vedel si, že tvoj tatko hrával Metlobal?"

"Fakt?"

"Hej, videla som medailu v Sieni slávy. Očividne hral za Chrabromil, ale myslím, že bol fakt moc dobrý. Vtedy stále vyhrávali."

"Budeš mi to musieť ukázať." Harry sa nevedel dočkať; vedel toho o svojich rodičoch tak veľmi málo, že každá drobnosť bola hodná tisíca galeónov. Nervózne si navlhčil pery a opýtal sa: "Bola tam aj fotka?"

Millie pokrútila hlavou. "Je tam niekoľko tímových fotiek z tej doby, ale ani na jednej nie je tvoj otec."

Harry prehltol svoje sklamanie, ale cítil sa ako keby hltal sklo. Dursleyovci takmer vôbec nehovorili o Lily a Jamesovi Potterovcoch, kým u nich vyrastal, okrem tých klamstiev, ktoré mu povedali, ako o tom, ako zomreli, takže o nich skoro nič nevedel. Ani nevedel, ako vyzerali, jediné fotky u Dursleyovcov boli fotky jeho tety a uja a Dudleyho, tak aspoň fotka jeho otca by trochu zmiernila časť tej prázdnej bolesti, ktorú mal. "Oh, dobre," povedal ľahko. "Ale aj tak by bolo super vidieť tú medailu a tie fotky."

"Hej, keď budeš v poriadku, tak ti ju ukážem."

"Díky, Millie." Harry si pošúchal tvár, cítil sa zrazu veľmi unavený, samozrejme že práve v tej chvíli musela prísť madam Pomfreyová a jeho priateľov vyhnala.

"Môžete sa tu na chvíľku zastaviť po večeri," povedala im, keď sa na to Millicent opýtala. "Ale on potrebuje odpočinok."

"V poriadku. Čau, Harry," povedala Millie a zamávala mu cestou ku dverám.

"Ahojte. Díky, že ste sa zastavili."

Teddy sa uškrnul. "Snaž sa prestať nariekať a možno ti z večere donesiem niečo dobré."

"No, okej. Len preto, že si o to tak milo požiadal. Blbec."

Obaja sa smiali a Harry zatvoril oči, hneď ako odišli, rozmýšľal o tom, čo povedali, o Zloduchovi a Krvavom Barónovi a dokonca o Dracovi. Bolo Dracovo nepriateľstvo naozaj tak jednoduché, len preto, že závidel, alebo to bolo oveľa zlovestnejšie?

Podľa Snapa bolo nanajvýš nepravdepodobné, že by na neho použil Obliviate nejaký študent – a už len tá myšlienka, že mu niekto vymazal pamäť, stačila na to, aby mu znovu naskočila husia koža, len pomyslenie na to – čo nechávalo učiteľov a zamestnancov. Ale kto spomedzi nich by niečo také urobil a prečo? Snažil sa mu niekto pomstiť za to, že porazil Voldemorta?

A prečo by mu vymazali pamäť namiesto toho, aby sa uistili, že ho kompletne zabili?

Po chvíli, keď sa jeho myšlienky točili v kruhu a nepriniesli ho vôbec bližšie ku odpovediam, Harry si pritiahol školskú tašku a začal pracovať na eseji z Elixírov, pochopil, že to najmenšie, čo môže urobiť, je snažiť sa zostať mimo Snapovej nemilosti. Neistý tým, aký úspech môže mať pri tom ohavnom spôsobe, akým sa k nemu Snape v triede správal, stále to musel aspoň vyskúšať.

 

15.04.2012 20:39:44
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (123 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one