Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Pokračovanie je na svete. Venujeme ho: Nade, Mirkovi, kath, cim, kali, Lupina, Dag, larkinh...
Ďakujeme za vaše komentáre.

Dobby a Biggi


Majster elixírov sa postavil a zazrel dolu s takou zúrivosťou, že Harry sa musel prinútiť neuhnúť, keď vyprskol: "Nie. Nepožiadal. Ale nebudem viac tolerovať váš disrešpekt. Teraz si sadnite!"

Harry si sadol.

"Teraz . . . povedzte mi, kedy presne ste zistili, že viete hovoriť s hadmi."

Pokúšajúc sa ovládať svoj hnev, Severus čakal, kedy ten fagan prehovorí. Jeho hnev mal tendenciu vzbĺknuť, keď ho niečo naozaj vystrašilo, aj keď on by nepriznal, že bol naozaj vystrašený tým faganom. Nie, samozrejme, že nie. Ale bolo to skôr . . . znepokojujúce, zistiť, že ten Chlapec Ktorý Mal Príliš Veľa Prekvapení Skrytých Pod Jeho Vychudnutým, Strapatým Exteriérom si všimol v akých spomienkach sa Severus hrabal, a ešte bol schopný vypudiť ho – skúseného a talentovaného znalca Legilimencie – z jeho mysle! Drzý fagan! Severus mal byť schopný získať prístup k tým spomienkam bez toho, že by to niekto videl, obzvlášť nie ten chlapec. Mohol by to robiť v spánku! To, že sa mu to nepodarilo bolo skoro viac znepokojujúce, než tie spomienky samotné.

Ale bolo to ešte horšie. Ak mal ten fagan prirodzený talent blokovať svoju myseľ a posúvať svoje myšlienky okolo, ako to práve urobil – ako keby mal Severusa za blbca! – to bola jedna vec. Ale v spojení s Parselčinou, ktorú Severus počul v tej spomienke, o čom ten fagan povedal, že jemu to znie iba ako syčivá angličtina, to bolo niečo úplne iné. Ak nejako získal dve nevšedné schopnosti od Temného pána . . . No. Radšej o tom nebude špekulovať. Aspoň nie hneď teraz. Možno neskôr. Keď sa bude môcť poriadne a nechutne opiť.

A zo všetkého najhoršie . . . Severus spoznal ten rozkazovačný hlas, ktorý hovoril Parselčinou v chlapcovej spomienke. Chvenie, ktoré dúfal bolo dobre zamaskované ako záchvevy zlosti, mu prešli hore a dolu po chrbtici. Na toto nebol pripravený!

Ale práve teraz tu mal pred sebou na stoličke naštvaného Záchrancu Čarodejníckeho Sveta, ktorého zazeranie sa vyrovnalo Severusovmu najobľúbenejšiemu, takmer perfektne. Takže na svojej tvári vyformoval očakávajúci výraz a zodvihol obočie, aby tomu faganovi ukázal, že čaká. Trpezlivo.

"Nevedel som, že to robím, pane," zaškrípal. "Povedal som vám, že to znelo ako angličtina, ale ako keby tá osoba mala plné ústa piesku alebo také niečo."

"Rozprávali ste sa predtým s hadmi?"

Potter uvažoval a Severus takmer mohol vidieť ako sa mu v hlave otáčali koliečka, keď sa rozhodoval, či má odpovedať úprimne. "Raz. V zoo."

Severus sa uškrnul. Otrasný muklovský vynález, zoo, kde idioti bez mozgov hádzali jedlo na opice, len aby im ho hodili späť. Často so záujmom. "No, Potter? Čo sa stalo?"

"Bol som v zoo. Rozprával som sa s hadom. Potom zmizlo sklo a ten had sa dostal von."

So zamračením Severus premýšľal: Aj náhodná mágia? Prezeral si chlapca pred sebou. Niečo tajil. "Čo ešte?"

Potter zaťal zuby. Jeho oči boli ako dva smaragdové plamene, vyzývali ho, vyzývali Severusa, aby sa nad ním skláňal ako rozhnevaný boh. "Nič, čo by vás mohlo zaujímať."

Takže niečo osobné a podľa jeho nedávnej vychádzky do chlapcovej mysle, niečo, čo malo do činenia s jeho príbuznými. Ich reakcia na mágiu, možno? Včera mu Potter povedal, s jasným zdesením z možnosti návštevy u neho doma, že jeho príbuzní nenávidia mágiu a tiež čarodejníkov. Severus zúžil oči. "Čo vám urobili?"

"Nič, čo by vás mohlo zaujímať! Ja ne- . . . neviem, čo ste sa snažili dokázať, keď ste sa mi hrabali v spomienkach, ale to nemôžete len tak jednoducho urobiť."

"Potter-" začal pevne, len aby bol prerušený.

"Severus Snape," povedal Krvavý Barón nízkym, mrazivým hlasom. Ten duch ani len nehľadel na Severusa, ale na Fagana Ktorý Prežil Aby Ho Mučil, s výrazom takmer úžasu. "Myslím, že si toho chlapca otravoval na jeden večer už dosť. Tvoje nadšenie pre túto úlohu prevážilo jeho prospešnosť."

"Verím, že pcháte svoj nos príliš hlboko, Barón," povedal mu Severus. "Stále potrebujeme zistiť, čo bolo povedané v Parselčine. A keďže ten chlapec je asi jediný živý, kto to vie -"

"Čo myslíte tým v Parselčine?" prerušil ho Potter. "Čo je to?"

Severus bol veľmi nešťastný, že bol prerušený. Dvakrát! Takže jeho odpoveď bola trošku viac než len vrčanie: "Schopnosť rozprávať sa s hadmi, chlapče! Čo myslíte, o čom sme tu hovorili?"

"Ako to mám vedieť? Nikdy som nepočul o tej Parsel-či čo."

"Parselčine," povedal Severus veľmi pomaly, ako keby hovoril so zabedneným psom. "Je považovaná za schopnosť priamo spojenú s rodom Salazara Slizolina. Je tu -"

"Toho Salazara Slizolina?"

"Dosť! Už žiadne prerušovanie! Seďte a buďte ticho a ja vám poviem, čo viem. Rozumiete?"

Potter sa oprel o stoličku, jeho oči boli rozšírené a už nie až také nahnevané. "Áno, pane."

"Dobre." S istou snahou, Severus znovu potlačil svoj hnev. "Za posledných tisíc rokov bolo len veľmi málo známych Parselanov-" zodvihol ruku, aby zastavil neželané prerušenie - "čo znamená tých, ktorí vedia rozprávať Parselčinou. Medzi nimi bol Temný pán, ktorého ste porazili ako dieťa." Zmĺkol, aby to nechal vsiaknuť.

"Po tom, čo zabil mojich rodičov," zamrmlal chlapec a odvrátil pohľad.

"Áno," povedal Severus ťažko, zovrelo mu hruď. Bože, Lily! "Po tom."

"A tak si myslíte, že je späť. Že to on ma napadol."

Severus si pevne stlačil koreň nosa. "Neviem. Veril som, že je neodvratné, že sa vráti . . . ale neviem, ako sa mohol dostať medzi steny Rokfortu."

"Možno ho niekto vpustil dnu."

"Samozrejme že áno, vy hlúpe dieťa. Otázka znie, kto."

"Niekto, kto vie veľa o kliatbach a protikliatbach, myslím."

Severus zazrel na chlapca. "Prečo?"

"Lebo ten čo hovoril Parselčinou nebol ten istý, kto vyčaroval tie kliatby. Ne- . . ." Potter pokrčil ramenami. "Nie, myslím, že by ste to nerozoznali. Ich hlasy boli úplne odlišné."

Nebol ten istý . . . ? Posadnutie, možno? Bol niekto z učiteľov posadnutý? Tak toto by bol vrchol irónie, keby to tak bolo, Barónom posadnutý Potter bojujúci proti Temným pánom posadnutému niekomu. Na chvíľu premýšľal o tej spomienke, rozoberal ju na kúsky a zistil, že nespoznal toho Neparselana. Došľaka!

Jeho pohľad sa presunul na Krvavého Baróna, ktorý sa na neho pozeral. Severus sa zhlboka nadýchol. Aj keď nenávidel, že má ducha požiadať o pomoc, musel uznať, že Barón v podstate pláva vo vedomostiach z oblasti, ktorú Severus takmer nechápal. "Čo si myslíte?"

Barón ho odmenil smutným úsmevom. "Myslím si, že by si to dieťa mal odprevadiť naspäť na internát, lebo je už neskoro a on je unavený. Potom by si mi mohol ukázať jeho spomienku. Mohol by som si všimnúť niečo, čo by tebe a riaditeľovi mohlo ujsť."

"Ešte som s ním neskončil, ako som povedal."

"A aj tak, on skončil s tebou." Barón ukázal na chlapca, ktorý mal hlavu zloženú na rukách, prekrížených na lavici, oči zatvorené. Napäté linky na jeho čele boli v spánku menej zreteľné, ale stále tam boli. A ruky mal pevne zaťaté v päste, ako keby bojoval nejaký vnútorný boj. Ale aj tak sa nezdalo, že by sa mu niečo snívalo.

Severus ho niekoľko minút sledoval a zrazu sa cítil veľmi starý a veľmi unavený. Tento 11-ročný chlapec čelil Temnému pánovi už dvakrát – ak to bol skutočne on, kto ho napadol v piatok v noci – a prežil, aby o tom mohol rozprávať. Nikto iný na celom svete sa nemohol niečím takým pochváliť. A aj tak . . . ten chlapec sa nechválil. Bol plný statočnosti, nepochybne, ale Severus príliš dobre videl cez všetku tú taktiku – jeho vlastná forma obrany bola často sarkastická kritika, aj on to príležitostne používal, keď to bolo nutné. Veľmi dobre vedel, že je to maska, ktorú si chlapec nasadil, aby dokázal čeliť hrozbám, aby ho nevideli ako slabocha. Severus si tým bol istý, rovnako ako si bol istý tým, že chlapcovi príbuzní ho zneužívajú.

A nebolo to absurdné? Ikona Čarodejníckeho sveta, vyhladovaná, bitá a zamykaná v prístenku. Bol z toho znechutený a naštvaný a bude sa musieť uistiť, že niekto pôjde s ním, než sa vyberie navštíviť Dursleyovcov, inak nebude zodpovedný za svoje správanie.

"Tak dobre," povedal nakoniec a Barón súhlasne zavrčal. "Ale iba preto, že nie je v stave, aby robil racionálne pozorovanie alebo si poriadne spomenul na udalosti. Zajtra budem od neho vyžadovať, aby mi povedal viac o jeho prekliatej schopnosti odviesť svoju myseľ od mojej."

"Poriadne ťa vytočil, však?"

Severus zazrel na usmiateho ducha, potom vzdychol a zobudil chlapca - jemne! Stávala sa z neho poondiata pestúnka. Chlapec vstal s trhnutím a inštinktívne stiahol hlavu medzi plecia, a Severus zaškrípal zubami. "Čas ísť do postele, Potter," povedal ticho.

Potter sa posadil a utrel si rukávom sliny z líca. Jeho telo bolo napäté a povedal: "Mrzí ma to, pane."

"Nemusí. Odprevadím vás na internát; už je po večierke."

"Áno, pane." Chlapec si narovnal habit a cestou späť sa mu nepozrel do očí.

Pri portréte povedal: "Zajtra, Potter. Presne o siedmej."

Potter vzdychol, ale prikývol a povedal: "Áno, pane. Dobrú noc."

Znovu Severus počkal, kým sa zatvorili dvere a odpovedal: "Dobre sa vyspi, Harry."

¡¢

Na druhý deň si Severus urobil čas na stretnutie s Potterovymi príbuznými, aspoň čiastočné, lebo inak by musel čakať do víkendu a tak dlho čakať nechcel. Nanešťastie pre nich, nikto nebol schopný ... strážiť ho. Dursleyovci budú musieť jednoducho žiť – alebo nie – s následkami, ak si ho znepriatelia ešte viac.

Krátko po svojej poslednej hodine, prešiel dolu do Rokvilu a odtiaľ sa premiestnil na Privátnu ulicu, v Surrey, kde Potter podľa jeho poznámok žil. Susedstvo bolo jedno z tých s perfektnými trávnikmi a perfektne zladenými oknami a identickými autami na každej príjazdovej ceste. Z tej monotónnosti ho rozbolela hlava. Číslo 4 bol rovnaký kockový dom ako všetky ostatné, vyblednutej žltej farby namiesto vyblednutej modrej alebo vyblednutej zelenej; všetky tie domy boli takých farieb. Auto na ich ceste bolo strieborné štvordverové niečo.

Po mávnutí prútika sa jeho odev zmenil na oblečenie seriózneho muklovského podnikateľa, prešiel rovným chodníkom ku dverám Dursleyovcov a zaklopal. Dvakrát.

Dlho bolo ticho, počas ktorého sa prinútil k cvičeniu hlbokých nádychov a výdychov – čo by bolo skvelé pre jeho náladu, keby dym z tých poondiatych muklovských tovární a áut neznečistil vzduch – takže radšej nechcel vykročiť nesprávnou nohou. Konečne počul zvuk, ako keby sa ku dverám hnalo stádo divých Hippogriffov a rýchlo odstúpil nabok, ako keby chcel zabrániť tomu, aby ho udupali.

V tej chvíli niečo otvorilo dvere a pozeral sa do mäkkej, vypasenej tváre obrovského prasaťa . . . s rukami. Vlasy malo ulízané dozadu a mračilo sa a jeho tvár bola znepokojujúco červená a spotená, ako keby to, že prišlo otvoriť dvere, vyžadovalo všetku jeho silu a odhodlanie.

"Čo chcete?" opýtalo sa, znelo ľudsky, okrem tej neospravedlniteľnej drzosti a Severus ho konečne spoznal zo svojho pátrania, ako bratranca, ktorého Potter spomínal ako svojho trýzniteľa.

"Sú vaši rodičia doma?" opýtal sa toho slimáka . . . Dudley, spomenul si. V jeho hlase bol len náznak zhnusenia, ktoré cítil, keď sa tej kreatúry musel niečo opýtať. "Chcel by som sa s nimi stretnúť."

"Mama!" zrevalo prasa a ani sa neotočilo. Zvuk jeho kriku naplnil celú ulicu za Severusom. "Niekto ťa čaká pri dverách!"

Severus odolal nutkaniu strčiť si prsty do uší, aby neohluhcol, a bol rád, že tak urobil, keď sa zalo, že mu to prasa zatresne dvere rovno pred nosom, bez toho, aby ho pozval dnu. Použil nohu a predlaktie, aby sa dvere nezatvorili. Keď ich znovu otvoril dokorán, videl, že prasa odišlo. Podľa zvukov vychádzajúcich z miestnosti, zrejme obývačky naľavo od chodby, odišlo tam.

Dlhokrká žena s konskou tvárou, utierajúc si ruky do utierky, sa vynorila z kuchyne, ktorá bola rovno po chodbe za schodami na druhé poschodie. Petunia. Roky k nej neboli milostivé. Okamžite sa na neho zamračila. "Čo tu ty robíš?" Jej hlas vysoký a nedobrovoľne sa pozrela do obývačky. "My tu nechceme nikoho z vašej sorty."

"To je absolútne jasné, madam," povedal Severus. "Napriek tomu, nakoľko som vedúcim fakulty vášho synovca na jeho škole, mám isté -"

"Ššššš," zasyčala s ďalším pohľadom do obývačky, kde Severus počul revať televíziu. "Nehovor o tom nič viac. Len vypadni a nechaj nás na pokoji. Ak robí neporiadok, ako obvykle, je to teraz váš problém, nie náš."

"Prosím aby ste rozlišovali. Aj tak sa vráti na konci letného semestra a vy sa o neho budete musieť starať každé leto až do prvého septembra."

Petunia stisla pery a na jej lícach sa rozhorela červená farba. "Tak čo chcete?"

Ah, tak tu sa zrodilo správanie toho prasaťa. "Prišiel som sa porozprávať o Harrym ako jeho vedúci fakulty. Navštevujem rodiny všetkých mojich prvákov." Odmlčal sa, nadvihol jedno obočie. "Nedostali ste sovy, žiadajúce o schôdzku?"

"Nie," klamala, nepodarene. "My sme normálna rodina, teraz keď je on preč a žiadne sovy  nám poštu nenosia!"

Potlačiac svoju bublajúcu zlosť, Severus sa uškrnul. "Ah, áno, počul som o tom debakli, čo sa týka listov z Rokfortu pre vášho synovca. Mali ste ho nechať prečítať si ten prvý a zabránili by ste nepríjemnostiam."

"Ty," Petunia vychrlila, "mi nebudeš v mojom dome rozkazovať, čo mám robiť."

"Tak o tom by som ani nesníval." Ukázal zuby v náznaku úsmevu. "Je váš manžel doma? Nerád by som sa opakoval."

Jej oči sa zúžili, aj keď zbledla. "Nemá čas."

"To ani ja. A aj tak som prešiel celú cestu až sem, len aby som sa s vami porozprával."

"O tom chlapcovi." Opovrhnutie v tom jedinom slove prinútilo Severusa zaťať zuby.

"Presne tak. Prosím, oznámte mu, že som tu." Bolela ho z toho sánka, že musel byť slušný k tejto kreatúre, ktorú si pamätal ako absolútne neláskavú ešte z jeho mladosti, a ktorá sa zdala, že ho zámerne uráža. A aj tak, kvôli Potterovi, uistil sa, že jeho tón bude absolútne korektný, aby kvôli nemu neskôr chlapec netrpel.

Jej výraz sa ešte zhoršil, zbledla ešte viac, ako keby sa vlastne bála urobiť, čo Severus žiadal. Vládol Dursley v domácnosti železnou päsťou? Z chlapcových spomienok si bol takmer istý, že je to tak. "Môžeš povedať, čo potrebuješ, mne. Vernon je nedostupný."

Ale jej protesty úplne ochabli, keď ťažké kroky z obývačky ohlásili príchod nie prasaťa, ale otca toho prasaťa. Vernon Dursley bol skoro taký široký, ako bol vysoký, čo bolo vyššie, než Severus sám, a jeho tvár naberala taký fialový odtieň, ako videl v Potterovej spomienke. Pohľad na neho stačil, aby mohol povedať, že táto beštia sa rýchlo nahnevá, a keď bude vytočená, bude vyžadovať Omračovacie kúzlo, minimálne, aby ho dostali späť. Severus sa na to tešil. Takmer.

Urobil by to s potešením, keby si bol istý, že sa sem Potter nebude musieť vrátiť. Ale keďže naozaj netušil, či to vôbec bude možné, musel si dávať pozor, čo urobí. . . . bez ohľadu na to, ako veľmi by chcel niečo iné. Chlapec nebude môcť v lete používať mágiu, okrem prípadu, že by bol v ohrození jeho život, a Severus nechcel spôsobiť situáciu, kedy by si musel chlapec vybrať medzi bezpečím a ministerským odsúdením.

"Pet?" povedal muž a zamračil sa. "Čo sa to tu deje? Počul som spomenúť to miesto?"

Oh, pre lásku Merlinovu, oni nedokázali vystáť ani myšlienku na to, vysloviť Rokfort, alebo mágia, alebo čokoľvek? Severus sa posunul o krok bližšie a mierne prikývol hlavou. Zdalo sa, že Petunia ho nepredstaví. "Dobrý deň, pán Dursley. Severus Snape, Majster elixírov. Ja som spomenul Rokfort. Školu, kam chodí váš synovec, Harry Potter." Chcel vidieť, ako dlho vydržia obaja bez použitia Potterovho mena.

"Dobré odstránenie hnusných smetí, vravím," zavrčal Dursley. Temná žiara sa objavila v jeho prasacích očiach. "Robí vám problémy? Vedel som, že bude. Ten fagan je tak odporný, ako všetci."

Severus zaťal zuby. Stále stáli vo dverách a ani jeden z nich nenaznačil, že by ho mohli považovať za hosťa a ponúkli mu posadiť sa, alebo čaj. Obmedzenci. "Nerobí, vážne, vôbec žiadne problémy. Ako som vysvetľoval vašej drahej manželke pred chvíľou, navštevujem domovy všetkých mojich prvákov, aby som videl, aké môžu mať individuálne potreby, keď prídu do Čarodejníckeho sveta."

"Nepoužívajte to slovo v mojom dome!" zreval Dursley. Naozaj sa rýchlo naštve.

"Ktoré?" opýtal sa Severus nevinne. "Svet?"

"Vy moc dobre viete ktoré! To nedopustím! Trpeli sme s chlapcovymi čudnými spôsobmi celých desať rokov. Desať rokov! Odtŕhali jedlo Dudleymu od úst a odev z jeho tela a toto je vďaka, ktorú dostaneme? Vôbec žiadny rešpekt a v mojom vlastnom dome! Konečne sme sa zbavili toho čudáka a vy ho môžete podstrčiť niekomu inému pre zmenu!"

Severus sa pozrel na Petuniu, ktorá bola ešte bledšia, ak to bolo možné. "Verím, pán Dursley, že ste uzavreli dohodu, keď ste pred desiatimi rokmi vzali k sebe domov malého Pottera."

"Boli sme oklamaní! Ten chlapec nebol nič iné, len samý problém, od dňa, kedy očiernil naše dvere. Nič len otrava a nebezpečenstvo pre celú moju rodinu! Konečne sme sa zbavili Duddersovho chvosta," Dursley zabodol salámový prst Severusovi do hrude, "čo bola všetko vina toho čudáka. A nikto neprišiel preplatiť škodu, ani len za utrpenie nášho úbohého syna! Čudáci, ožrani a bastardi, všetci, koľko vás je."

Severusova trpezlivosť mala určitý limit v tých najlepších časoch, a toto neboli tie časy. Strávil roky pokorného otroctva u jedného z najobávanejších a najzatracovanejších maniakov v histórii čarodejníctva, a poznal cestu okolo nafúkanosti a zúrivosti. Polovica Smrťožrútov bola presne taká, ako tento Vernon, takí sebaistí a ich pohľad na svet, že by si nevšimli obrovskú húsenicu, keby im liezla po tvári. Tak pripravení obviňovať druhých a z každej situácie si vykričať cestu, nič ich neprinútilo pochybovať o zásadách, ktorých sa tak zaryto držali.

Opovrhoval takými kreatúrami.

Opovrhoval týmto mužom.

Ľavou rukou schmatol mužov prst, pripravený znovu ho bodnúť do hrude a stlačil. Tvrdo. Dursley sa snažil zachrániť svoj prst, ale Severus mal roky praxe v posiľňovaní svojich svalov miešaním a krájaním, ako aj to, že sa udržoval fit boxovaním, vždy keď mohol. Bol pripravený staviť sa, že tento muž svoje svaly nevidel už celé desaťročia. Ohol mu prst dozadu a zavrčal:  "Budeš v tých svojich ústach držať civilizovaný jazyk, Dursley, inak ti ho osobne vyrežem a nakŕmim ním červy."

Na Dursleyho obočí vyrazil pot. Jeho strapaté fúzy sa triasli. Trhal rukou, snažil sa vyslobodiť svoj prst. Ešte trochu viac krútenia a ten chlap si ten prst zlomí sám, bez Severusovej pomoci.

Severus zahol ten urážlivý prst ešte trochu viac, kým ten muž nezaskučal od bolesti. "Už mám vašu pozornosť?" Kútikom oka sa uistil, že Petunia stojí tam, kde predtým. Stála a zízala na scénu pred sebou s ústami viac otvorenými, ako ktorýkoľvek prvák na prvej Halloweenskej oslave.

"Uhmm," povedal Dursley, kolená takmer podlomené.

"Dobre. Lebo už sa viac nebudem opakovať. Harry Potter je váš synovec. Ja som jeho profesor. Opýtam sa vás niekoľko otázok o ňom, a vy mi odpoviete, úplne a čestne, alebo si zopakujeme túto lekciu, kým tak neurobíte. Vyjadril som sa jasne?"

"Mmmph."

"Výborne." Pozrel sa ponad mužovo plece. "Myslím, že obývačka bude oveľa pohodlnejšia pre našu konverzáciu, než medzi dverami. Nemyslíte?"

"Ugghn-huh."

"Tak prosím, odveďte nás." Severus pokračoval, aby nechal Dursleyho odviesť ich do obývačky, tým že ho tlačil chrbtom k nej, pevne zvieral mužov tučný prst. Keď boli v malej miestnosti – kde dominoval televízor, obrovský gauč, dve kreslá, krb a prasa - Severus odtlačil Dursleyho na gauč a uškrnul sa, keď pustil mužov prst. "Možno bude Petunia tak milá a prinesie čaj?"

Petunia, stojaca vo dverách, nadskočila pri spomenutí jej mena a vyzerala ešte kyslejšie, než obvykle, ale krátko prikývla a zmizla v kuchyni, dúfajme.

Zvláštne, to prasa bolo skrútené, s očami doširoka otvorenými a skamenené na druhom konci gauča a držalo sa za zadok,  ako keby sa mu mal vznietiť . . . oh, Dursley povedal niečo o chvoste. Severus potlačil úškrn a poobzeral sa po miestnosti, všimol si nevkusné drobnosti a nepohyblivé fotky tejto otrasnej rodiny, na žiadnej z nich nebola ani Lily ani James dokonca ani Harry, ktorý tu údajne žil posledných desať rokov. Namiesto toho, steny takmer úplne pokrývalo to prasa a na pár fotkách boli pre zmenu jeho rodičia. Vôbec žiadny náznak, že Potterov chlapec žil s nimi.

"Teraz," povedal, posadil sa do jedného z kresiel – ale neoprel sa – keď sa Petunia vrátila, "Prosím, povedzte mi o základnej škole pána Pottera. V akých predmetoch vynikal? S ktorými mal viac problémov?"

Dudley, očividne dokončil zvieranie prdele, odfrkol nechutným smiechom. "Čudák Potty? (Potty - rozumej nočník) Je to tupec. Nevyhláskoval by správne svoje meno, ani keby ste mu dali dvacku."

"To je správne, Dudders," povedal Dursley, prikyvoval. "Ten chlapec by nikdy nedosiahol známky ako ty. Vždy sa vyhováral, že si neurobil úlohy. Sprostý čudák, presne ako jeho otec. Vždy sa tiež dostal do problémov, s jeho čudnými ukážkami a . . . ."

Severus zistil, že ten muž táral. Toto ho nikam nedostane. Vedel celkom iste, že ten chlapec nie je sprostý, sám videl jeho dobre odôvodnenú esej, ktorá hovorila k veci, a vedel, že zvyšok jeho obvyklých otázok bude zodpovedaný rovnakými klamstvami a pohŕdaním. Nevedel si predstaviť, že toto by bolo to, čo by pre svojho syna chcela Lily.

V tejto chvíli mohol urobiť len niekoľko vecí, aby sa pokúsil a zachránil, čokoľvek, čo mohol z tejto mizernej návštevy, a oveľa lepšie sa vyznal v jednom, než v druhom. Navyše, kým mučenie tejto bandy malo v sebe istú krutú výzvu, vždy potom nasledovalo nudné upratovanie a šanca, že by k tomu mohli privolať aurorov. Takže, kým Dursley dobre penil pri téme k jeho srdcu najbližšej – úplná neschopnosť a naničhodnosť jeho synovca - Severus si nenápadne posunul prútik do ruky z rukáva svojho obleku, a vyčaroval neverbálne Legilimens.

¡¢

Viac než o hodinu neskôr, znechutený a unavený a pripravený skolabovať, keď použil Legilimenciu na všetkých troch Mukloch, Severus na nich použil Obliviate, nahradil spomienky na jeho návštevu pohodlným večerom pred telkou, ale náročky k tomu pridal poriadne nechutnú kliatbu nočných môr. Potom sa odmiestnil do Rokvilu a prekonal dlhú, vyčerpávajúcu prechádzku späť k hradu. Uvažoval nad tým, že zruší trest s tým chlapcom dnes večer, ale naozaj potrebovali preklad z tej Parselčiny, lebo by im mohol pomôcť zistiť, kto bol s Temným pánom počas toho útoku.

Ale možno by len mal povedať Barónovi, aby sa porozprával s Potterom, kým bude pripravovať viac prísad do elixírov. Zdalo sa, že ten duch je oveľa schopnejší v jednaní s tým chlapcom – alebo s ním bol aspoň oveľa dôslednejší - a Severus vedel, že bude dnes večer prchký a popudlivý, aj bez prídavku Potterovej nálady.

Áno, to by mohlo fungovať. A bude to mať navyše pridanú výhodu, uvoľní to Severusa, aby mohol navštíviť riaditeľa a ukázať mu zopár domácich právd.

10.06.2012 23:07:00
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one