Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Kapitolku venujeme: Nade, kali, Lupine, cim a Denice. Ďakujeme za vaše komentáre.

Dobby a Biggi

Metlobalový tréning bol úžasný. Absolútne, myseľ-prečisťujúco úžasný. Nevadilo, že väčšina času zahŕňala lietanie na metle a Harry miloval ten pocit, tú senzáciu, keď mal vietor vo vlasoch, pálil ho na lícach a ochromoval jeho prsty, keď ich zvieral okolo metly medzi kolenami. Lietanie bola jediná vec v čarodejníckom svete, ktorá nepotrebovala premýšľanie; všetko bolo len o inštinkte, a kráse a ZÁBAVE!

Kapitán Slizolinského tímu, Flint, bol tvrdý vedúci, ale Harry to vedel od toho dňa, keď ho Flint naháňal v kruhoch, aby videl, či bude dosť dobrý stíhač pre ich tím. S každým jednal rovnako a Harry bol preto veľmi rád. Už bol unavený z ľudí, ktorí buď ospevovali jeho jazvu, chceli ju vidieť, pýtali sa, či naozaj porazil Veď Viete Koho – ako keby o tom on sám vôbec vedel viac, než čo sa dočítal v knihách – alebo naopak, boli úplní blbci, len preto, že bol zaradený do Slizolinu alebo že nebol čistokrvný, ako Zabini.

Ani raz počas celého tréningu Harry nemyslel na trest, ktorý vymeškal. Nie, lietal na svojej metle – jednej zo školských – a naháňal zlatú strelu, a užíval si úžasný pocit z toho, že robí niečo, v čom je dobrý, a nikto mu nehovoril, že je čudák, keď to robí. Miloval to.

Po sprche v šatni blízko ihriska kráčal k hradu spolu s Dracom, ktorý vzrušene rozprával o manévroch, ktoré Flint nariadil chytačom a triafačom, kým Harry prikyvoval a usmieval sa. Draca naozaj potešili maličkosti, vlastne, Harry zistil, že to čo chce ten blonďák je trochu uznania, že robí veci dobre a tiež šancu zabaviť sa. V týchto dňoch spolu naozaj dobre vychádzali.

Keď boli v hrade, bokom sa pozrel na Harryho, keď prechádzali vstupnou halou. "Zmeškali sme večeru. Chceš ísť so mnoou do kuchyne a niečo si zobrať?"

Roky zakrádania sa do kuchyne a následné šlohnutie jedla od Dursleyovcov prinútili Harryho súhlasiť. "Jasné. Vieš, kde to je?"

Draco prikývol. "Odtiaľto je to ľahké. Pôjdeme po chodbe k Bifľošom a potom budeme nasledovať naše nosy."

Harry sa zachechtal a nasledoval druhého chlapca, keď prechádzali chodbou dolu na úrovni žalárov, ale ďaleko od učebne elixírov a Snapovej pracovne. Zastali pred veľmi živo vyzerajúcim portrétom misy s ovocím a Draco sa natiahol, aby pošteklil šťavnato vyzerajúcu hrušku. Portrétové dvere sa otvorili a vpustili ich dnu.

"Ako si vedel, že je to tu?" opýtal sa Harry, keď vošli do kuchyne.

"Môj otec mi to povedal. Vedel, že by som mohol dostať hlad po tréningu alebo tak."

Draco nespomínal svojho otca veľmi často a aj to nie s touto pokojnou ľahkovážnosťou, ale Harry si spomenul na ten "rozhovor" ktorému boli obaja vystavení v Snapovej pracovni pred týždňom. Teraz o tom nič nepovedal, ale poobzeral sa okolo kuchyne a videl tucty dlhých drevených stolov s tuctami malých stvorení s obrovskými očami s dlhými ušami, ktoré pracovali na rôznych druhoch cesta, chleboch, polievkach a koláčoch. Tá vôňa bola úžasná. Takmer ako jeden, tie tvory sa otočili, aby videli, kto vstúpil do ich kráľovstva.

"Chceli by sme niečo na jedenie," povedal Draco veselo. "Teda Harry Potter a ja."

Kuchyňou sa ozýval šepot a obracal svoj postup tam a späť ako cyklón. Harry počul, že jeho meno šepká každý tvor v dohľade znova a znova. Vzdychol. "Musel si to urobiť?" zašepkal Dracovi.

Draco sa uškrnul a prikývol, keď prišlo pol tucta tých tvorov dopredu s táckami plnými sendvičov a pudingov a jeden mal dokonca celé pečené kura obložené malými mrkvičkami a dusenými zemiakmi.

"Harry Potter prišiel do Rokfortskej kuchyne!" vyhlásil jeden malý tvor, jeho hlas bol piskľavý a trochu znervózňujúci.

"Harry Potter chce jedlo!" zvolal ďalší.

Harry Potter cítil, ako mu očervenela tvár a prisahal, že sa za toto Dracovi nejako pomstí neskôr. Ale teraz bol hladný. "Er, hej. Ja, er, my sme naozaj hladní. Práve sme mali metlobalový tréning, viete?"

"Harry Potter hrá Metlobal!" rozoznelo sa zvolanie po celej kuchyni.

Dočerta.

Tucty podnosov im teraz posúvali pod nosy a Draco si z nich bezstarostne naberal, zapĺňal si náruč mäsom a koláčmi, tak ho Harry nasledoval a čoskoro mali obaja plné ruky a cúvali von z miestnosti.

"Harry Potter sa musí čoskoro vrátiť!"

"Er, okej. Určite to urobím," povedal Harry rýchlo, keď spolu s Dracom odchádzali.

Keď boli na chodbe, Draco si odhryzol z kuracieho stehna a viedol Harryho od kuchyne inou chodbou, a čoskoro mohol Harry vidieť, kde sú, na ceste do Slizolinskej klubovne.

"Čo do čerta to malo všetko znamenať?" opýtal sa Harry, jeho hlas bol tlmený, lebo prežúval piroh.

"Ty si poriadny hrdina, Harry Potter," povedal Draco a Harryho meno vyslovil hlasom podobným hlasu škriatka. "Dokonca aj domáci škriatkovia ťa zbožňujú."

"Domáci škriatkovia? To sú tie tvory tam?"

Draco zastal a zízal. "Ty si nikdy nevidel domáceho škriatka?"

Harry prevrátil očami a prehltol zvyšok tekvicového koláča. "Vyrastal som u muklov, pamätáš?"

"Oh, hej. Niekedy zabúdam. Vyzeráš tak normálne."

Nevediac, či to bola urážka alebo kompliment, Harry sa rozhodol, že na to radšej vôbec neodpovie. Namiesto toho mykol plecom a pokračoval v ceste. Draco kráčal, aby ho dobehol a obaja vstúpili do Slizolinskej spoločenskej miestnosti spolu.

Priniesli svoju ulúpenú korisť k stolu, kde sa stretávali so svojou študijnou skupinou a ponúkli ju ostatným, aby sa podelili, lebo toho bolo pre dvoch chlapcov priveľa, aby sa tým napchávali sami. Millicent, ktorá sa stále trápila s úlohou z Transfigurácie, vďačne vzdychla a nabrala si za hrsť čokoládových sušienok, zahryzla sa a šťastne s plnou pusou zahmkala. Dokonca Blaise Zabini prijal ich štedrosť a dokonca pri tom ani nemal žiadne ostré poznámky.

Keď pominul ich ostrý hlad, Harry bol pripravený začať so svojimi úlohami, takže prešiel do svojej izby, aby si priniesol knihy. Do večierky zostávala ešte asi hodina, ale pomyslel si, že by mohol začať pracovať na eseji z Histórie mágie. Keby znovu vstal skôr, mohol by ju dokončiť ešte pred zajtrajším vyučovaním. Ale keď prišiel k svojej posteli, našiel poskladaný lístok, zastrčený na vrchu jeho kufra.

Vo vnútri bol text napísaný úzkym upraveným písmom, ktoré hneď rozpoznal. Nanešťastie.

 

Potter,

Prídite ku mne. HNEĎ

S. Snape

 

S povzdychom si Harry strčil lístok do vrecka a vyšiel späť do spoločenskej miestnosti, ale zabočil ku portrétovým dverám namiesto toho, aby prešiel k jeho študijnej skupine. Vedel, že sa toto stane, naozaj. Ale dúfal, že ho to nedostihne do, no aspoň do zajtra.

"Hej, Harry!" zvolala Millie. "Kam ideš?"

Pokrútil hlavou, zamračil sa, ale potom si uvedomil, dočerta, tak či tak to zistia skôr alebo neskôr. "Trest."

"Zasa?" Zabini na neho zízal s otvorenými ústami a dokonca aj niekoľkí ďalší v miestnosti sa na neho obzreli, čo ho prinútilo nervózne trochu posunúť nohy. Poondiaty Zabini. "Pre Merlina, Potter, čo je s tebou? Veď máš trest každý večer odkedy sme sem prišli!"

Harry vystrúhal grimasu a aj keď časť z neho chcela, aby Zabini sklapol, druhá časť premýšľala, či Zabinimu o niečo ide. Možno že s ním naozaj nebolo niečo v poriadku. Ale jediné čo povedal bolo: "Snape je bastard, okej? Dajte mi pokoj." Vyšiel von dverami a zabočil ku Snapovej pracovni bez toho, aby počul Milline slová súcitu, alebo Zabiniho hnev na ich Vedúceho fakulty. Bol unavený z tých sračiek, fakt. Kedy už konečne bude mať možnosť spraviť si pauzu?

Zhlboka sa nadýchol, keď prišiel ku dverám Snapovej pracovne, Harry pozbieral svoju guráž. Nebolo to tak, že by ho ten muž mohol prinútiť, aby sa cítil ešte horšie, naozaj. Nech povie čokoľvek. Musí to nechať zo seba opadnúť, ako keď mal strýko Vernon svoju chvíľku plnú hnevu. Len prikyvuj, trochu sa usmej, s náznakom rešpektu a potom urob, čo ti povie. Žiadny problém. Zľahka zaklopal na dvere.

Jeho nádej, že sa Snape možno už vrátil do svojho bytu bola hneď zmarená príkazom: "Vstúpte."

Harry poslúchol, otvoril dvere dosť na to, aby cez ne prekĺzol a zatvoril ich za sebou. Snape bol pri svojom stole ako obvykle, známkoval papiere. Nevzhliadol. Harry stál úplne ticho, ruky mal vedľa tela, dosť dlhú dobu, podľa jeho úsudku a stále sa Snape nepozrel hore. Nohy už mal unavené tým, že tu stál, ale sčasti to bolo možno aj kvôli niekoľkým hodinám šialeného lietania.

Harry práve otvoril ústa, aby povedal niečo arogantné ako: "Mám lepšie veci na práci ako stáť tu , ak by vám to nevadilo," keď bol zachránený pred úplnou hlúposťou tejto akcie, keď Snape zodvihol hlavu, jeho uhľovo čierne oči sa zlomyseľne leskli.

"Láskavo mi povedzte, pán Potter, čo ste si mysleli, keď ste neprišli dnes večer na schôdzku." Jeho hlas nebol hlasnejší než šepot, ale pevný hnev tak očividne držaný pod kontrolou ho robil ešte viac hrozivý. Harry počul ten tón hlasu viackrát počas svojho života a nikdy sa mu nepáčilo, čo nasledovalo potom.

Ťažko prehltol, potom zodvihol bradu, len trochu. Žiadna slabosť. Neukáž žiadnu slabosť. "Mal som Metlobalový tréning."

Čierne oči sa zúžili. "A aj tak ste mali predtým schôdzku tu, s bedničkou plnou mŕtvych ropúch. Samy sa nevykostia."

Nemohol si pomôcť, musel vystrúhať grimasu, aj keď to vlastne bolo len malé zodvihnutie kútikov pier. Naozaj. Mŕtve ropuchy? Ako keby chápadlá z murtlapa neboli dosť zlé. Potom si spomenul na ten rozhovor, ktorý mal so Snapom v ten večer, keď nakladal tie chápadlá, v ten večer tiež odovzdal jeho esej o tom, ktoré pravidlá by dodržiaval a nedodržiaval a prečo. "Prepáčte, pane. Ja som . . . keď to bol náš prvý tréning, nechcel som ho zmeškať. Myslel som si, že by ste nechceli, aby ma kapitán Flint vykopol zo Slizolinského tímu." Nedodal: 'keď to bol váš nápad, strčiť ma tam,' lebo to nebolo potrebné.

Snape zovrel pery a jeho pohľad bol ostrejší, ako keby vedel, že sa s ním Harry snaží zahrávať. "Ste drzý a impertinentný. Nerešpektujete mňa ani môj ohraničený čas. Mohli ste dnes prísť za mnou a požiadať o zmenu termínu vášho trestu."

Harry sa zamračil a dovolil si trochu pokúšať. "A vy by ste súhlasili, pane?"

Ten muž sa uškrnul. "To už teraz nezistíme, všakže?" Ukázal panovačne smerom k jeho triede za spojovacími dverami. "Vedľa vášho pracovného stola je bednička s ropuchami, na stole nájdete inštrukcie na ich zužitkovanie. Dajte sa do práce."

Harry zazeral. Ani náhodou nebude mať šancu začať dnes s jeho domácimi úlohami, a keď bude táto práca trvať tak dlho, ako niektoré ďalšie, dostane sa do postele až po polnoci. Zasa. Dočerta. Ale zaslúžil si to, naozaj, za to, že sa ulial. Po pomalom nádychu Harry pevne prikývol a otočil sa na podpätku, aby odišiel do triedy.

"Oh, a Potter?"

Harry sa neotočil, ale povedal, ticho, vedel, že keby na toho muža zavrčal, musel by čeliť nie len jeho výsmechu. "Áno, pane?"

"Máte ďalší týždeň trestu. Za vaše nerešpektovanie."

Pri tom sa Harry otočil s ústami dokorán. "Pane!"

"Áno, pán Potter?" profesorova tvár bola pevná, neoblomná.

Harry si zahryzol do pery. To zadanie bolo nefér, a dosť možno aj nezaslúžené, a obaja to vedeli. Ale jediné, čo by Harry získal hádkou, by bolo viac času stráveného vykosťovaním alebo iným rozoberaním kedysi živých prísad do elixírov. Vedel, ako to chodí. Viac povinností k tým, ktoré už mal, za jeho drzosť. Tak radšej zaťal zuby, rozhodnutý prežiť ešte ďalší poondiaty týždeň trestu, bez ďalšieho pridaného času navyše, aj keby ho to malo zabiť.

Ale čo Metlobal? Zmiernil svoj výraz, ukazujúc poriadnu dávku rešpektu, ale nesklonil pohľad. "Áno, pane. Rozumiem." povedal. "Ale, ja . . . teda, mohli by ste zmeniť čas trestu počas tých večerov, keď je Metlobalový tréning?"

Snape mu venoval malý úsmev. "Zdá sa, že sa nakoniec viete učiť, pán Potter. Pozrieme sa na tú zmenu termínu. Ak budem spokojný s vašou ďalšou prácou, možno."

Prinútil sa znovu prikývnuť, Harry chcel na toho muža kričať, ale vedel, že to by nepomohlo, aj keď nenávidel, že sa nad neho povyšuje, obzvlášť ten jeho posmešný tón. Ale z dlhoročných skúseností vedel, že kričať na tých, ktorí majú nad ním moc, mu nikdy neprinieslo nič dobré. "Áno, pane. Ďakujem."

"Ropuchy čakajú, pán Potter."

"Áno, pane." Harry zťažka vzdychol a prešiel k práci, preklínajúc Snapa pri každom reze a krájaní a každom kúsku ropuších vnútorností alebo pečene alebo srdca, ktoré mu čvachtali pomedzi prsty. Ten chlap bol bastard. Kompletný a totálny bastard. Ako do pekla mal vôbec niekedy dobehnúť učivo na hodinách, keď každý večer strávil v tejto Bohom zabudnutej triede, krájaním Bohom zabudnutých potvor a zazeral na neho Bohom zabudnutý a zatratený darebák, vraj profesor?

Nevysvetliteľne cítil v očiach štípanie sĺz a rýchlo ich odžmurkal preč. Nebude plakať. Nie kvôli Snapovi, a nie kvôli jeho poondiatym zmeškaným úlohám alebo ďalšiemu trestu ani pre nič iné. Niekoľko minút dýchal ústami, aby mohol lepšie ovládať svoje emócie. Už celé roky neplakal, naposledy keď mal 4 alebo 5 rokov, tak prečo by s tým mal začať teraz? Dursleyovci boli oveľa horší než toto. Tu aspoň môže hrať Metlobal a môže jesť, kedy sa mu zachce, naozaj, a nikto – okrem nejakého vražedného Parselanského čudáka v žalároch – mu neubližuje, určite ho nebijú každý deň, ani ho nenaháňajú, aby musel vyliezť na strom. Má priateľov. Ľudí, ktorí ho, zdá sa, majú radi. A nikto ho nenazval čudným a ani ho nezamkli do prístenku.

Tak čo, keď musí zostať dlho hore, aby si stihol urobiť úlohy? Vždy si musel robiť úlohy dvakrát, alebo viac u Dursleyovcov, lebo Dudley mu ich často kradol a pokúšal sa ich odovzdať ako svoje, alebo mu ich inak ničil, napríklad spláchnutím do záchodu alebo podobne. A tak čo, keď ho Snape nenávidí? Nebolo to tak, že by chcel, aby ho ten muž mal rád alebo čo, obzvlášť nie po tom, čo sa ten muž snažil prehrabávať sa v Harryho spomienkach. Určite neočakával, že tomu mužovi bude na ňom záležať, dokonca ani po tom, keď povedal, že Harrymu verí o Dursleyovcoch a ich sproste sprostých pravidlách.

"Trochu menej urazenosti," doľahol k nemu hlas spoza neho, pri čom mierne nadskočil. "Srdcia musia zostať celé."

"Prepáčte, pane," zamrmlal Harry a uvoľnil zovretie problematického orgánu, pustil ho celý do misy, ktorá nimi už bola zo štvrtiny naplnená. Nasledovala pečeň a slezina, každá do príslušnej misy. Potom urobil tri rýchle rezy ostrým nožom, aby odhalil kosti zadnej nohy a s minimálnym úsilím ich vytiahol a hodil na kopu odpadu napravo. Lebka praskla a otvorila sa po dvoch nárazoch rukoväťou noža a Harry vybral mozog, hodil ho do príslušnej misy. Pokračoval v práci, nôž sa takmer hýbal svojim vlastným tempom, keď premýšľal, prečo Majster elixírov cítil potrebu sledovať každú hlúpu drobnosť, ktorú robil.

"Vaša jazva je zapálená."

Harry nadskočil znovu a nôž prerezal hrudné svaly ropuchy, ale tesne minul jeho prsty, našťastie. Aj keď Snapove slová neboli otázkou, zdalo sa, že čaká na odpoveď. No, čo chce? Medailu za to, že si to všimol? Harry zaťal zuby a povedal: "Áno, pane."

"Prečo?"

Takmer si želal, aby ten muž prešiel na opačnú stranu stola, aby mohol vidieť jeho výraz, Harry mykol plecom. "Bolela ma."

Dlho bolo ticho, než Snape povedal: "Takže ste mali ďalšiu nočnú moru?"

Harry chcel povedať: 'Iba keby som mal šancu spať, čo nie je často ty darebák!' ale nepovedal to, lebo by to nebolo produktívne. Položil ďalšiu ropušiu pečeň do misy. A nemalo zmysel klamať o tom, naozaj nie, obzvlášť keď uvažoval, že o tom Snapovi aj tak povie, keby nebol taký spomienky kradnúci, do mysle sa dívajúci, tresty dávajúci darebák. Okrem toho, bolo hlúpe snažiť sa skrývať túto informáciu, keď by to mohlo pomôcť nájsť toho, kto sa ho snažil zabiť. Vedel to, ale bol jednoducho tak naštvaný na profesora. S malým povzdychom povedal: "Nie, pane. Začala ma bolieť včera na Obrane."

Ďalšia dlhá pauza. "Prečo ste ma okamžite neinformovali?"

Oh, hej, dobre, pomyslel si Harry. 'Lebo ty si tak perfektne prístupný. "Prestala bolieť hneď, ako som opustil triedu. Teddy išiel so mnou navštíviť madam Pomfreyovú," vynechal tú časť o tom, ako ho k tomu musel presviedčať, aby tam išiel, "a dala mi na to niečo proti bolesti. Takže to prestalo bolieť."

"Prestalo vás to bolieť, hneď ako ste vyšli z triedy?" opýtal sa Snape a konečne sa presunul do Harryho zorného poľa. Jeho tvár bola bledšia než obvykle, ak to bolo možné.

"Hej. Prepáčte. Teda, áno, pane. Ale nesnažil som sa vyhnúť hodine, alebo niečo také. Naozaj to prestalo. Ako keby jediný dôvod, prečo ma to bolelo, bolo Quirrellovo koktanie."

Snape prudko zodvihol hlavu a jeho tmavé oči ho prebodávali. "Bolela vás jazva v Quirrellovej prítomnosti niekedy predtým?"

"Ja, er . . ." Harry o tom musel chvíľu premýšľať, kým pokračoval v pitvaní ropuchy a obnažil kosti zadnej nohy. Nakoniec prikývol. "Myslím, že áno, pane. Teda, ja som vlastne nevedel, či je to jeho prítomnosť, alebo len keď sa na mňa niekedy pozrie. Raz sa to stalo pri raňajkách."

Snape zamyslene prikývol, znovu mal pevne zovreté pery, kým sledoval Harryho prácu.

Harry zaváhal, nôž spomalil, potom sa opýtal: "Myslíte si, že on je ten, kto sa ma pokúsil zabiť?"

"Je to . . . možné, pán Potter. Ale ja rozhodnem, akú hrozbu predstavuje. A žiadam vás, aby ste boli veľmi opatrný a nikdy s ním neboli sám, rozumiete mi? "

"Áno, pane." Pozrel sa znovu dolu na pracovný stôl a dokončil posledných pár rezov na ropuche, odpad hodil na kopu, orgány a kožu do príslušnej misy.

Keď sa načiahol za ďalšou ropuchou, Snape povedal: "To stačí, pán Potter. Môžete odísť."

Vedel dobre, že nemá protestovať – naposledy, keď sa o to pokúsil, takmer dostal ešte viac trestov -- Harry rýchlo povedal: "Áno, pane. Ďakujem," a upratal svoj pracovný stôl a keď bol hotový odpratal náradie.

Snape ho celý čas sledoval, už nie nahnevane, ale s prázdnou tvárou, ktorá znamenala, že bol prekvapený alebo znepokojený. Harry sa neodvážil opýtať, čo ešte bolo zlé, ale rýchlo odišiel a bol späť v klubovni dosť skoro, takže mal ešte trochu času, aby sa mohol venovať svojim úlohám, než pôjde spať.

Možno Snape nakoniec nebol až taký enormný bastard.

20.07.2012 23:39:00
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one