Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Pre Frankie89, larkinh, Nadexy, velerie.nova, cim. Užite si pokračovanie.

Dobby a Biggi

Snape ho sledoval celý čas, už nevyzeral nahnevane, ale s tým prázdnym výrazom, ktorý znamenal, že je prekvapený alebo sklamaný. Harry sa ho neodvážil opýtať, čo ešte nie je v poriadku, ale rýchlo odišiel a v spoločenskej miestnosti bol dosť skoro na to, aby sa ešte mohol venovať domácim úlohám, než pôjde spať.

Možno že Snape nakoniec nie je až taký strašný bastard.

Ale počas nasledujúcich dní sa Harry rozhodol, že áno, áno, je.

Týždeň sa ťahal.

Každý večer na treste, trávil hodiny – štyri alebo niekedy aj päť, záležalo na tom, ako dlho trvalo, kým dokončí prácu – pripravoval najodpornejšie prísady do elixírov, aké kto poznal. Vyšťavovanie Bundimunov bolo také odporné, ako Buberózy a bolo ich oveľa viac, mimochodom. A tie poondiate Vrtohlavce! Tenké malé bodliaky, ktoré sa zabodli pod necht ako ihly, ak si nedal pozor a mnohokrát dokonca aj keď si pozor dával. Ruky ho boleli ešte niekoľko dní potom, dosť zlé bolo, že takmer nedokázal udržať brko, keď si robil úlohy . . . kvoli ktorým musel vynechať jedlá, aby si ich stihol urobiť, lebo všetok jeho čas zaberali tresty.

Sprostý Snape.

Navyše, jeho jazva bolela takmer stále a aj keď používal tú masť, ktorú mu dala madam Pomfreyová ešte počas prvého týždňa na škole, aby nevyzerala škaredo a zapálene, ten balzam neurobil nič s tou ostrou pálivou bolesťou, ktorú mal počas hodín OPČM, alebo keď išiel jesť do Veľkej siene a videl tam profesora Quirrella. Nepomohla ani proti tupej, búšivej bolesti, s ktorou sa budil každú noc/ alebo skoré ráno, keď mal nočné mory. Už sa ani neobťažoval chodiť spať, ak si mohol pomôcť, lebo nezíska nič za svoje problémy, okrem bolesti hlavy a vidín krvi a smrti a hororu.

Rozmýšľal, čo robí Snape ohľadom Quirrella, ak vôbec a či vôbec niekedy nájdu toho muža, ktorý sa ho pokúsil zabiť, alebo ho vôbec obvinia. Ale nechcel sa toho darebáka na nič pýtať. Ale opýtal sa na to Krvavého Baróna, lebo ten duch začal nasledovať Harryho a niekedy sa s ním rozprával, čo bolo naozaj celkom milé, aj keď trochu divné.

V pondelok večer povedal duch, že s Quirrellom neurobili vôbec nič, okrem toho, že Snape sa s ním v to ráno pohádal o niečoom, čo nebola Harryho starosť. Ale Barón súhlasil s Harrym, že áno. Jeho Vedúci fakulty je skutočné hovädo, keď mu dáva toľko trestov každý večer, keď je unavený a už zameškáva učivo na hodinách, a počas každého zostal s Harrym, povedal mu, že je to OK, že sa cez to dostane. Ešte chvíľu, Harry, bude to okej.

Teddy bol tiež skvelý kamarát, on a Millie, a keď sa musel Harry vzdať jedál kvôli úlohám, prepašovali mu jedlo z Veľkej siene v habitoch – toasty alebo klobásky a jabĺčka – aby zahnali jaho najväčší hlad. Nepovedal im, že zažil už oveľa horšie od jeho príbuzných, celé dni bez jedla, niekedy a navyše zamknutý v prístenku, ale povedal, že je vďačný za ich pomoc. A raz, keď Harry nemal čo odovzdať na Histórii mágie, lebo nemal čas prečítať si materiál a už vôbec nie vypracovať stopu dlhú esej, Teddy mu dokonca ponúkol, aby si skopíroval jeho vlastnú úlohu, ale Harry to rezolútne odmietol. Nechcel dostať Teddyho do problémov za podvádzanie, za žiadnych okolností.

Jediné hodiny, na ktorých si nedovolil vôbec žiadne ulievanie, boli Elixíry. Nemienil dať Snapovi žiadnen dôvod na udelenie ďalšieho trestu. Harry si prečítal texty aspoň dvakrát a každú úlohu odovzdal včas, eseje prepisoval tak často, ako bolo treba, aby boli perfektné, občas s Teddyho pomocou, alebo Dracovou. Ale na Elixíroch bol príliš unavený na to, aby urobil niečo viac, než priemerne odpovedal na profesorove otázky, ale aspoň Snape nestrhával žiadne body ani ho nevysmieval, ako ten prvý raz.

V utorok pri raňajkách sa tešil na voľnú hodinu tak veľmi, dúfal, že si pripraví úlohy na poobedňajšie vyučovanie a skutočne sa naobeduje so svojimi priateľmi, že sa takmer rozplakal, keď dostal ten odkaz od Snapa, že si má odpykať trest počas tej voľnej hodiny namiesto večera, kvôli jeho Metlobalovému tréningu.

Ale on nenechá Snapa, aby ho dostal. Nikdy!

Namiesto toho prehltol svoj hnev, zozbieral svoje veci, povedal Teddymu, že ho dobehne neskôr a vyšiel z Veľkej siene, aby si mohol dočítať transfiguráciu. Sprostý, totálny, poondiaty DAREBÁK!

Na jeho prekvapenie ho Teddy po chvíľke nasledoval spolu s Millie a Dracom, Pansy, Vinceom a Gregom, a všetkými ostatnými prvákmi. Dokonca aj Zabini! Našli ho na dvore, kde si už čítal knihu, sedel opretý o stenu s kolenami pritiahnutými k hrudi, aby podopreli knihu.

A potom Millie kričala, jej ruky zaťaté v päste a jej tvár bola úplne červená, povedala, že by mali ísť k riaditeľovi! Alebo za predstavenstvom! "Môj ujo Sebastian je členom predstavenstva, viete," povedala im, "A dohliadne na to, aby Snapa rovno vyhodili za to, čo robí jednému z nás Slizolinčanov!"

"V poriadku, Millie, v poriadku," povedal Draco. "Môj tatko je tiež v predstavenstve, ale neviem, či naozaj môžu niečo urobiť. . . Teda, Snape vlastne neporušuje žiadne školské pravidlá -"

"Pravidlo Prvé!" zavyla Millie a ostatní ju tíšili; skupinka asi tuctu zúčastnených bola tichá a skrytá, ako všetko, čo robili Slizolinčania spolu. "Slizolin je Fakulta, jasné? Pomáhame našim spolužiakom, keď potrebujú pomoc! On sám nám to povedal! A teraz sedí na Harrym a všetkých nás tým potápa. Je to odporné!"

Z jeho pohľadu, Harry sa snažil ignorovať ich konverzáciu, ktorá prebiehala okolo neho a zúfalo sa snažil dostať sa cez tú kapitolu z Transfigurácie. Ale nedarilo sa mu, najmä keď jeho bolesť hlavy dosiahla takmer mytické rozmery a on si musel stlačiť nos, aby neomdlel.

"Harry?" povedal Teddy jemne pri jeho lakti. "Si v poriadku?"

Harry sa prinútil prikývnuť. "Len unavený," povedal. "Bude to fajn; už len pár dní."

"Keď si si istý," vyhlásil Teddy, ale Pansy Parkinsonová ho prekričala: "Ale Millie má pravdu. Hovorím, poďme znovu za Flintom. Musí k tomu niečo povedať."

"Čo?" vykríkol Harry. Toto bolo po prvý raz, čo počul, že by niekto hovoril s ich prefektom. "Na čo chcete ísť za Flintom?"

"Lebo to nie je správne, Harry," povedal Greg. "My všetci to vieme. On je k tebe fakt strašný bastard a je to, ako keby mu ani nezáležalo na Prvom pravidle."

"Ja sa o to nestarám," povedal im. "Teda o neho. Nie. Ja to zvládnem. Nechoďte sa sťažovať Flintovi; bude si myslieť, že som strašný blbec."

"Nebude," povedal Teddy. "On už to vie. Povedal, že dokonca aj nejakí tretiaci mu hovorili o tom, koľko jedál si vymeškal."

"Pozri," povedal Harry, a pustil si nos, lebo z toho, že ho tak pevne stláčal, ho rozboleli prsty. "Vážne, už je to len pár dní. Nemienim dať tomu bastardovi ďalšiu zámienku, aby mi dal ešte viac trestov, dobre?"

"Harry," povedal Teddy ticho, kým ostatní na neho hľadeli, ako keby mu narástol ďalší pár rúk, ako keby ich nikdy ani nenapadlo, že Snape by mu mohol dať ešte ďalšie tresty, keď už teraz to bolo takmer všetko, čo Harry robil tieto dni. Keď sa začali hádať o tom, čo by bolo najlepšie urobiť, Teddy pokračoval tichým hlasom, aby ho nikto ďalší nepočul: "Ja viem, ani nespávaš."

"To je okej, ja len nechcem --"

Teddy pokrútil hlavou. "Nie je. Viem, že používaš Tíšiace kúzlo. Mávaš nočné mory a --"

"Špehuješ ma?"

"Nie," povedal Teddy rýchlo. "Raz som sa v noci zobudil a videl ťa kričať, ale nič som nepočul. Mal by si zájsť za madam Pomfreyovou, aby ti niečo dala. Existujú elixíry, ktoré zabraňujú snívaniu."

"Nemyslím si, že by to pomohlo," povedal Harry takmer šeptom.

"Prečo nie?"

"Nemyslím si, že sú to obyčajné sny," priznal. Zvážil to ešte raz a rozhodol sa povedať Teddymu pravdu. Teddy bol jeho priateľom odkedy sa stretli a nebude predsa klamať svojmu prvému skutočnému priateľovi. "Myslím . . . myslím, že sú to spomienky." Odmlčal sa a zozbieral svoju guráž a nakoniec dodal "Voldemortove."

Teddyho tvár zbledla tak rýchlo, že Harry si chvíľu myslel, že omdlie, ale chlapec pokrútil hlavou s očami dokorán. "A-a-ako to vieš?"

"Neviem, je to --" prerušilo ich prvé zvonenie a Harry vzdychol. Teraz bude musieť dokončiť tú prácu počas obeda. "Neskôr. Poviem ti neskôr."

Slizolinčania, niektorý z nich ešte stále vrhali pohľady na Harryho, pozbierali svoje veci a odišli do triedy všetci spolu.

Napriek jeho zámeru Harry počas dňa už nemal šancu porozprávať sa s Teddym. Počas obeda študoval na odľahlom mieste, ktoré našiel v knižnici, kde bolo extrémne nepravdepodobné, že by ho niekto rušil. Počas posledného týždňa, dosť zaujímavo, sa ocital v spoločnosti Hermiony Grangerovej z Chrabromilu, to dievča sa ho zastalo vtedy, keď chytil Longbottomov Nezabudal. Aj ona usilovne študovala a bola veľmi tichá, aj keď raz za čas sa ho opýtala, čo si myslí o tom, čo čítajú a potom o tom diskutovali. Bolo to . . . milé, porozprávať sa s niekým, kto sa ho nesnažil neustále skúmať a dostať tak pohľad z inej perspektívy na ich vyučovanie, než mal s ostatnými Slizolinčanmi.

Potom, hneď po obede mal trest. Tento raz musel pitvať potkany a triediť ich orgány, chvosty a iné ohavnosti.

Merlinove gate.

Našťastie mu dal Snape len toľko práce, ktorú zvládol za hodinu, ako keby nechcel, aby vymeškal vyučovanie alebo sa musel vrátiť po tréningu, ale bola to odporná práca a pomalá, kým sa do toho nedostal.

Krvavý Barón sa vznášal vedľa neho, ponúkal tipy a vrhal zamračené pohľady ponad Harryho rameno. Aj s chrbtom k dverám do Snapovej pracovne Harry vedel, že ten chlap na neho hľadí a nechcel nič iné, len sa otočiť a zabodnúť nôž do vnútorností toho poondiateho darebáka. Bolo by to také skveléééé.

Chvíľu.

Chlapec môže snívať, nie?

"Už len dva dni, Harry," povzbudzoval ho Barón, keď dokončil vyberanie orgánov zo siedmeho potkana a zvyšok odhodil do koša vedľa stola. "Ide ti to dobre."

Harry vzdychol a prikývol. Svaly na chrbte a na ramenách mal stuhnuté a medzi lopatkami cítil bolesť, zrejme v mieste, na ktoré hľadel Snape. Prečo nemôže jednoducho vypadnúť? Prečo potrebuje zapárať a zapárať a zapárať? Harry už bol naozaj blízko k tomu, aby na toho muža kričal, ale z vlastnej skúsenosti vedel, že kričať na vlastného mučiteľa nikdy nevedie k ničomu dobrému. Lepšie je podriadiť sa, nechať to všetko odznieť a počkať, kým to skončí. Lepšie ignorovať pocit nespravodlivosti, bolesť z vyčerpanosti a pretrpieť to.

"Hovoril som s ním predtým," priznal Barón. "Tak ako tvoji priatelia hovorili s Flintom."

Harry zodvihol hlavu a zazeral. Než sa stihol opýtať: Prečo do čerta, Barón pokračoval: "Ty si Slizolinčan a teda jeden z mojich. Budem ťa chrániť, dokonca aj keby to malo byť pred tvojim Vedúcim fakulty."

Harry pokrútil hlavou a chcel povedať: Neobťažujte sa. Len ho to naštve ešte viac, ale bol príliš unavený na hádku.

"Je dosť absurdný, keď sa jedná o teba."

Harry jemne odfrkol. Vedel to, vedel to už od toho rána, keď ho vytiahol zo sprchy a triasol s ním ako s handrovou bábikou. Prerezal šľachy na zadných nohách potkana, potom ich vykrútil a vyhol z puzdier a hodil na kopu končatín. "Ale prečo? Nechápem to."

Krvavý Barón priplachtil ešte bližšie a keď sa na neho Harry pozrel, mohol by odprisahať, že výraz toho ducha bol smutný. "Severus Snape má minulosť plnú . . . ťažkostí s Potterovcami," povedal nakoniec.

Harry sa zamračil a naklonil hlavu na bok. "Môj otec?"

Duch prikývol. "Žiaľ, tí dvaja boli nepriatelia, keď boli v škole a obávam sa, že tvoj profesor nenechá minulosť na pokoji, ako by mal."

Harryho ramená ovisli ešte viac, keď odrezával žily od potkanieho srdca a hodil tú vec do misky. Mal vedieť, že je to niečo ako toto. Jeho teta a ujo, ktorí sa o neho mali starať, keď vyrastal, ho nenávideli, lebo nenávideli mágiu, a nenávideli jeho mamu. Profesor Snape, ktorý mal na neho dozerať na Rokforte, podľa jeho vlastných slov a pravidiel, ho nenávidel kvôli jeho otcovi, mužovi, na ktorého Harry nemal vôbec žiadne spomienky, okrem snov.

On jednoducho nemôže vyhrať.

"Harry?"

"To je okej," povedal Harry. Oči ho pálili a v nose mal pocit, ako keby mal kýchnuť. Zaťal zuby, kým to neprešlo. "Som na to zvyknutý."

Krvavý Barón vyslal ďalšie zamračenie do dverí, ale profesor tam už nebol. Harry cítil jeho odchod už pred pár minútami. Aj tak to bolo jedno.

Všetko bolo jedno.

"Poď, dieťa." Barónov hlas bol jemný, keď ukázal na zmenšujúcu sa kopu ešte celých potkanov. "Už to skoro máš."

Harry prikývol, zhlboka sa nadýchol, aby zahnal náhlu bolesť na hrudi a natiahol sa poďalšieho potkana.

¡¢

Meškal na tréning.

To samo o sebe by nebol taký problém, keby sa do neho nepustil kapitán Flint hneď ako prišiel.

"Kde do pekla si bol, Potter?" kričal. "Čakali sme na teba skoro desať minút. Nemohol by si sa obťažovať, byť tímovým hráčom?"

"Bol som v knižnici, pane," povedal Harry a obliekal si dres. Nepriznal, že zaspal nad knihami a Hermiona ho musela zobudiť, lebo jej spomínal, že má tréning. Vďaka Merlinovi, že si na to spomenula.

"Študuj vo svojom voľnom čase, Potter," vrčal Flint. "Nie počas môjho času."

No, on by rád, keby mohol, ale keďže bol jeho čas teraz prekliato obmedzený. . .

Ale Flint neskončil. "Som skoro rozhodnutý, zakázať ti hrať v našom prvom zápase a nechať Malfoya nastúpiť ako Stíhača. On tu bol na čas. On nás nenechal čakať, ako nejaká poondiata celebrita."

Harry videl červeno, zaťal zuby tak pevne, že škrípali. "Už sa to nestane, kapitán Flint," sľúbil.

"Hej, uvidíme. Poď sem, do pekla, chlape."

Harry trhavo prikývol a nasadol na metlu, namieril školskú Kométu k oblohe tak prudko, ako dokázal. Zohnutý tesne nad metlou Harry rezal vzduch ako šíp, nechal vietor hrať sa s jeho habitom, oči ho štípali a nechal uniknúť naštvaný výkrik z jeho hrdla.

On urobil všetko! Všetko o čo ho žiadali. Všetko, čo od neho chceli. Bolo to priveľa, mať túto jednu vec pre seba? Túto JEDINÚ PREKLIATU VEC???

Tak chytený pocitom vetra vo vlasoch a naštvaných myšlienok Harry takmer nevidel dorážačku. Ťažká lopta preletela okolo, keď dosiahol najvyššiu rýchlosť a donútila ho prudko zastaviť. Zúžil oči a na perách mal úškrn. Žiadna poondiata dorážačka mu nepokazí jeho poondiaty deň ešte viac. Nie teraz. Ani nikdy.

Namiesto toho, aby sa dorážačke vyhol – čo naozaj mohol, dokonca aj na tejto veľmi pomalej metle – prešmykol sa ostro okolo, narovnal sa a udrel ju.

Chrúpanie kosti a mäsa a lopty bolo veľmi, veľmi uspokojujúce. Keď dorážačka odskočila, urobil tak aj Harry, naháňal ju. Nahol metlu tak, aby zachytil tú prekliatu vec, preletel okolo a potom popred ňu, letel presne popri nej . . . a potom ju znovu udrel rukou veľmi silno.

Tu máš! "NENÁVIDÍM ŤA!" kričal na tú vec, keď letela od neho preč. "KU*VA, NENÁVIDÍM ŤA!"

Naháňanie pokračovalo a keby nevedel lepšie, bol by si myslel, že tá dorážačka sa ho bojí. Harry ju naháňal po celom ihrisku. Krv mu hučala v ušiach. Jeho dych bol rýchly. Niekde, jeho ruka bolela, ale ignoroval to. Namiesto toho naháňal dorážačku, ako keby to bol králik pre jeho psa. Úzke otočky a široké, prudké klesanie, rýchle stúpanie, rýchlosť viac než 70 míľ za hodinu, 80, 90, a potom takmer okamžité zastavenia. Dobehol tú vec znova, uškrnul sa a nechal ju udrieť do svojej hrude a odraziť sa, než ju znovu udrel rukou.

Dorážačka ušla, nabrala rýchlosť a Harry vyrazil za ňou. "VRÁŤ SA!"

"POTTER!" zrazu sa pred ním objavil Flint, odrezal mu cestu za dorážačkou. "Pristaň!"

"Choď do PEKLA!" kričal Harry a chcel ho obísť. Čo na tom vôbec záleží? Na ničom ku*va nezáleží.

"Zlez dolu, OKAMŽITE, Potter, alebo prisahám Merlinovi, budeš náhradníkom natrvalo."

Nezáležalo mu na tom, naozaj nie, a chcel niečo zakričať, ako Ku*va vypadni mi z cesty! Ale než dostal šancu, Flint ho prekvapil. Metlobalový kapitán obkročil jeho metlu, schmatol rúčku, ako keby to bola jediná skutočná vec na svete a jeho tvár bola bledá od . . . strachu? "Harry. Si zranený. Nechcem stratiť môjho najlepšieho hráča, hej? Pristaň. Prosím."

To prosím ho dostalo. Nikto nikdy nepovedal prosím Harrymu Potterovi, naničhodnému čudákovi a darebákovi, boxeristickému vrecu a ľahkej koristi. To prosím ho donútilo zaváhať. V tej chvíli, keď to urobil, bola bolesť v jeho ruke oveľa zreteľnejšia. Pozrel sa na ňu, videl červené zakrvácané predlaktie, kosť vytŕčala,cez kožu v mieste, kde bola zlomená. Zrazu mu prišlo zle. Triasol sa, dostal závrat.

"Prepáč," zamrmlal. "Prepáč, kaptitán Flint."

"Len poď dolu, dobre? Už máme pripravené nosidlá na ošetrovňu."

Harry len znovu prikývol a rýchlo pristál na zemi. Cestou dolu sa mu niekoľkokrát prevrátil žalúdok a ťažko sa mu dýchalo. Keď pristál na zemi, pozvracal sa skôr, než zosadol z metly. Zvracal prudko a dlho. Zohnutý cez metlu a zlomenú ruku si pritlačil ku hrudi tou zdravou, zvracal, až videl hviezdičky.

"Poď," počul niekoho, "Dajme ho na nosítka. Harry, budeš v poriadku, chlapče. Poď . . ."

V momente, keď zaujal horizontálnu polohu, stratil vedomie.

¡¢

Keď sa Harry prebral, bola tma a všade bolo ticho. Trvalo mu niekoľko minút, kým si spomenul, kde je a keď si spomenul, jemne zastonal. Nie že by mal stále veľké bolesti –  bolelo ho na hrudi, čo pripísal hojacim sa rebrám – ale naozaj netúžil znovu sa stretnúť s madam Pomfreyovou. Ona už aj tak poznala priveľa jeho tajomstiev. A to, aká bola k nemu milá, ho zakaždým odrovnalo.

Nemohol si ju pripustiť k telu.

Musí byť silný.

"Pán Potter," prehovoril tichý hlas, ktorý okamžite rozoznal a potlačil ďalší vzdych, z úplne iného dôvodu. Zatvoril oči a snažil sa predstierať, že spí. Možno, keby spal, Snape by odišiel a nechal ho na pokoji. Prosím, daj mi pokoj.

"Pán Potter," povedal Snape znovu a hlas sa mu trochu triasol, to Harry ešte nikdy predtým nepočul. "Viem, že ste hore. Rád by som . . . Chcem s vami hovoriť."

Bolo to nevyhnutné, všakže. Harry sa odhodlal a znova otvoril oči. Profesor sedel na stoličke hneď vedľa jeho postele, na ľavej strane, a s jeho čiernym habitom a čiernymi vlasmi dosť splýval s tmou, takže ho Harry nezbadal hneď. Snape mal ruky zložené v lone, ale tiene noci a mužovo čelo a záves vlasov skrývali jeho oči. Harry si želal, aby mohol vidieť tomu mužovi do očí, aj keď si bol celkom istý, že vie, čo by v nich videl.

"Áno, pane?" povedal Harry plocho, príliš unavený na to, aby do toho vložil akýkoľvek cit. Ak musí byť na ošetrovni, rád by len spal. Na toto naozaj nemal silu.

"Potter . . . Rád by som . . ." Snape krátko zodvihol hlavu a nahol sa dopredu, bližšie ku posteli, než by bolo Harrymu milé a jeho ruky siahli ku kraju postele, aby sa mohol chytiť prikrývky, ako keby bol nervózny.

Čo do pekla? "Pane?"

"Chcem sa ospravedlniť," povedal Snape rýchlo, ako keby zo seba tie slová inak nedostal, keby ich nepovedal tak rýchlo. Jeho tvár bola teraz bližšie, Harry šokovane otvoril ústa, keď profesor, a zároveň trápenie jeho existencie, pokračoval: "Zaobchádzal som s vami zle a mrzí ma to."

Keby ho tak veľmi nebolela hruď, Harry by sa smial.

16.08.2012 01:14:55
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (76 | 13%)
Raz za dva týždne (30 | 5%)
Raz za mesiac (30 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one