Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Pre Nadexy a cim.

Dobby a Biggi

Severus mal celkom iste čo doháňať. Najväčšia otázka však bola, samozrejme, či mu Potter dá ďalšiu šancu?

Hodinu po tom, čo Flint opustil jeho pracovňu, Severus sa ocitol pred dverami do nemocničného krídla. Vkradol sa dnu – ako obyčajný zlodej, uškrnul sa sám pre seba, alebo ako niekto kto chce niečo skrývať – a splývajúc s tieňmi v kúte, sledoval Slizolinský metlobalový tím, ktorý obklopoval posteľ Harryho Pottera. Niektorí sedeli na stoličkách, alebo na blízkych posteliach a ostatní stáli. Severus odtiaľto nemohol vidieť zraneného chlapca, ale z ustarostených pohľadov ostatných chlapcov si vedel predstaviť, ako Potter vyzerá.

Draco Malfoy, prekvapivo, sedel na Potterovej posteli. Jeho blonďavé vlasy – zvyčajne perfektne uhladené bez jediného vlasu mimo svojho miesta – bol značne strapatý a vyzeral rovnako ustarane, ako zvyšok tímu..

Severus pokračoval v sledovaní z tieňa, keď o chvíľu madam Pomfreyová vyhnala tím von, prísne im povedala, že: "Potter potrebuje oddych, nie gagot zízajúcich husí."

Boli časy, keď Severus skutočne uznával túto čaromedičku.

Ale Malfoy zostal ešte chvíľu dlhšie po tom, ako ostatní odišli a nahol sa bližšie k Potterovi, ktorého teraz už Severus mohol vidieť, lebo mu nikto nestál vo výhľade. Zdalo sa, že chlapec spí, ale Draco mu aj tak niečo hovoril. Severus sa posunul bližšie, aby ho mohol počuť.

"...prečo by povedal niečo také. Ani ja by som to neurobil, to vieš." Malfoy si odhrnul vlasy z tváre a pokrútil hlavou. "Viem, že si lepší, rýchlejší dokonca aj na schátralej starej metle." Chlapcov hlas sa znížil na šepot a Severus musel naťahovať uši, aby ho počul. "Len . . . dúfam, že budeš v poriadku, Harry. My . . . Bol som naozaj vystra . . . teda, znepokojený. Všetci sme boli."

Madam Pomfreyová sa vrátila a Severus sa znovu skryl do tieňa, vyhnala chlapca – nahlas sa čudovala, ako mohol zostať po prvom vyhnaní.

Keď sa znovu vrátila, prebodla Severusa pohľadom, čím mu oznámila, že vedela, že je tam, a že mu má čo povedať. Celkom vážne.

Vzdychol a presunul sa vpred. "Viem," povedal ticho.

"Nevieš nič," zasyčala. "Ten chlapec je vyčerpaný. A nutričné elixíry prestali účinkovať, lebo nemajú z čoho čerpať." Keď sa zamračil, pokračovala, stále znela naštvane, ako mokrá mačka, "Nejedol poriadne. Ani nespal. Myslela som si, že o tomto sme sa už rozprávali. Aké je dôležité uzdraviť ho."

"Rozprávali," priznal.

"Tak potom mi vysvetli tento stav."

Nemohol, a obaja to vedeli. Tak sa o to ani nesnažil.

Madam Pomfreyová pomaly prikývla. "Dúfam, že prídeš na lepší príbeh, keď sa budeš rozprávať s tým chlapcom."

Aj Severus v to dúfal.

Keď pokračovala, jej hlas bol ostrý, ale stále tichý. "Má zlomené tri rebrá; ešte niekoľko dní ho to bude bolieť, a nechcem počuť nezmysly o tom, že si v tom čase bude odpykávať trest. Potrebuje si oddýchnuť."

Odmlčala sa, čakala a Severus prikývol, lebo sa to od neho čakalo.

"A jeho pravá ruka bola rozdrvená. Komplikovaná zlomenina, ktorú si spôsobil mlátením do dorážačky rukou. Niekoľkokrát." Znovu sa odmlčala a čakala, kým sa jej Severus pozrie do očí. Teraz sa zdalo ťažšie, urobiť to, než predtým. Znovu pokračovala. "Niečo v ňom vyvolalo veľkú zlosť a zdalo sa mu v poriadku, vybiť si ju na sebe."

"Na dorážačke," opravil ju.

Zúžila oči. "Ako keby to tá dorážačka cítila. Nemýľte sa, profesor Snape, pán Potter si tie zranenia spôsobil zámerne." Severus cítil, ako sa mu zauzlili vnútornosti. Zašlo to s tým chlapcom až tak ďaleko? Samozrejme, že áno, vynadal si. A on to vedel. Pomfreyová vzdychla a Severus zadržal dych, čakal na to najhoršie. "Znovu som ho prezrela, kvôli náznakom sebapoškodzovania, jazvy z rezných rán alebo popálenín alebo podobne. Nič som nenašla. Nezdá sa, že by bolo toto správanie habituálne."

Severus vydýchol. Tak aspoň že to.

"Čo nenaznačuje, že nebolo," pokračovala neoblomne. "Je čarodejník, koniec koncov, a skrýval známky jeho domáceho zneužívania skutočne veľmi dobre."

Tak tu to mal. "Určite si nemyslíte -"

"Neviem, čo si mám myslieť," povedala úprimne. "Myslela som si, že ty a ja sme prišli k dohode o mladom pánovi Potterovi. Myslela som si, že sa na teba môžem spoľahnúť, že si ho nebudeš zamieňať s niekým iným. A myslela som si, že ti bude viac záležať na členovi tvojej Fakulty, než na starej nevraživosti." Hľadela mu do očí a on znovu odvrátil pohľad. Bol hlupák a pokrytec, keď si ani nedokázal priznať vlastné chyby, keď nedokázal čeliť jedinej žene, ktorá mu vždy verila. "Zdá sa, že som sa mýlila."

"Nie," povedal jemne a prinútil sa pozrieť sa na ňu. Nikomu nedovolí, nazývať ho pokrytcom. "Nie, ja . . . ja to napravím."

"To by si mal, Severus Snape. Nechcem, aby mi sem prišiel takto znovu. Nikdy. Je to jasné?"

"Samozrejme," povedal meravo. Povedal, že to s tým chlapcom napraví a to aj urobí. Nikdy predtým nemala dôvod, pochybovať o jeho slovách. Samozrejme, ešte nikdy predtým ju tak nepotopil.

Krátko mu prikývla a povedala: "Tiež som si všimla, že jeho jazva je znovu zapálená a natrela som mu na ňu masť. Jeho kosti sa napravili, ale bude ich musieť týždeň alebo dva šetriť, najmä ruku. Minimálne dovtedy ho nechcem vidieť na metle, a najlepšie až dovtedy, kým mu ja nedám povolenie lietať."

Nevyslovené bolo pochopenie, že tomu chlapcovi možno nebudú môcť kompletne dôverovať vo vzduchu, s lietajúcimi dorážačkami, nateraz. Severus prikývol. "Postarám sa o to."

"Dobre. Teraz spí, ak ho chceš vidieť."

Keďže vyliezol zo žalára práve kvôli tomu, Severus nebol príliš zaskočený jej očakávaním, že by to mal urobiť. Takže prikývol a prešiel k chlapcovej posteli. Potter vyzeral v nemocničnej posteli taký malý, taký bledý a slabý na bielych obliečkach. Jeho pravá ruka – tá poškodená – visea v jemnom popruhu, aby si ju príliš nestlačil. Výrazná jazva v tvare blesku vystupovala ako zárez na jeho takmer bielom čele. Pery mal pevne zovreté dokonca aj v spánku, ako keby mal stále bolesti. Ale Pomfreyová ho určite nadopovala elixírmi proti bolesti.

Pozrel sa na ňu a prikývla. "Dala som mu veľmi silný elixír proti bolesti a tiež na uvoľnenie svalstva, ale zdá sa, že aj tak si nedokáže dobre oddýchnuť. Ak sa zobudí pred polnocou, dám mu aj Elixír na bezsenný spánok."

Severus prikývol a pritiahol si stoličku, ktorú tu nechalo Metlobalové družstvo. Keď sa posadil, rozmýšľal, ako k tomu mohlo dôjsť. Žiaľ, poznal odpoveď; len to nechcel uznať. Ale aj tak  musel.

Bolo tesne pred polnocou, keď sa Potter zobudil. Ako takmer všetko, čo ten chlapec robil, zobudil sa v tichosti, ťažko zažmurkal, keď zmätok prešiel jeho tvárou. Severus vedel povedať, kedy Potter zistil, že je na ošetrovni, lebo ticho vzdychol, takmer nepotešene zastonal. Keby sa zúfalo nesnažil prísť na to, čo povie Chlapcovi Ktorý Sa Pokúšal Zmlátiť Dorážačky Pri Ich Úlohe V Hre, mohlo by mu to pripadať zábavné.

Ale takto musel povedať len: "Pán Potter," a chlapec znova zatvoril oči s ďalším takmer nečujným povzdychom. Jeho výraz bol okamžite prázdny, keď Potter opatrne skryl svoje emócie pod masku. Severus ho vôbec nemohol obviňovať.

Slová, ktoré vedel, že musí použiť, roztriasli jeho hlas, len trochu, keď zopakoval: "Pán Potter." Potom prehltol a pokračoval: "Viem, že ste hore. Rád by som . . . Chcem s vami hovoriť."

Ten rezignovaný pohľad v chlapcovych očiach, keď ich znovu otvoril a vyhľadal obrys svojho profesora, bol úplný, Severus bol takmer zarazený. Nemusel byť majstrom v Legilimencii, aby si uvedomil, že Potter očakáva napomínanie, možno aj ďalší trest. No, tak toho chlapca teraz čaká prekvapenie.

"Áno, pane?" Potterov hlas bol plochý, takmer monotónny a Severus zaváhal a znovu prehltol.

"Potter . . . Rád by som . . ." Severus krátko sklonil hlavu a keď ju zodvihol, nahol sa dopredu, bližšie k posteli a siahol ku okraju postele, aby sa chytil prikrývky. Potreboval niečo držať, niečo zovrieť, lebo sa cez toto nikdy nedostane.

"Pane?"

"Chcem sa ospravedlniť," povedal Severus rýchlo, schopný povedať tie slová, len keď ich zo seba vysypal. Potterove ústa sa otvorili takmer tak doširoka ako jeho oči, keď pokračoval: "Zaobchádzal som s vami zle a mrzí ma to."

Prešla dlhá chvíľa, kým na neho Potter zízal, ako keby sa zrazu zmenil na červoplaza. Jeho oči sa zúžili po niekoľkých sekundách, keď sa v jeho výraze usídlilo podozrenie. Severus bol takmer rád, že ho vidí, lebo to znamenalo, že ten fagan Potter nebude jednoducho akceptovať jeho slová len tak. A aj tak . . . musí ich akceptovať. Severus by neakceptoval nič iné. Bude vyvíjať intenzívnu snahu, aby s tým chlapcom zaobchádzal ako s ktorýmkoľvek z jeho hadov; on sa zmení.

Nakoniec Potter prehovoril: "Fajn. Vďaka," a odvrátil tvár.

Mal jednoducho odísť a nechať to na inokedy, ale nemohol rozohnať pocit, že toto všetko je jeho vina a chcel . . . odpustenie? Niečo, nejaké uznanie alebo pochopenie toho, čo ho to stojí. Tak povedal: "Potter, viem, že ste unavený a chápem, že toto bol pre vás ťažký týždeň," a keď chlapec zaťal zuby, mal to pochopiť ako znamenie, že ho má nechať o samote, ale aj tak pokračoval: "Chcem za to prevziať zodpovednosť a -"

"Oh, naozaj?" vyprskol chlapec. Jeho zelené oči nebezpečne horeli. "To je od vás neskutočne šľachetné. Pane."

Severus zaťal päste. "No, to je ťažko mojim pričinením, že vás bolela jazva a nezdalo sa vám správne, zdieľať túto informáciu so mnou."

"Oh, jasné; lebo vy ste tak poondiato prívetivý!"

"Jazyk, pán Potter! A nebudem tolerovať vašu drzosť."

Potter zaťal zuby a povedal mrzuto: "Prepáčte, pane."

Severus rýchlo prikývol. Vlastne bol rovnako rád tomuto prejavu jeho temperamentu, lebo podľa jeho názoru, to naznačovalo, že chlapec sa zotaví z tohto. . . incidentu, bez prílišnej traumy. "Ako som hovoril, keďže vaša súčasná nepríjemná situácia je do istej miery mojou zodpovednosťou a dopočul som sa od ostatných profesorov, že ste začali zaostávať vo vašej práci -"

"Pretože ste ma nútili -" Potter zmĺkol, keď Severus varovne zodvihol ruku, aj keď sa následne trhol, mohol tomu zabrániť. Nikdy v živote neudrel dieťa, ale Potterova reakcia ho zaskočila a pripomenula mu, že toto je dieťa, s ktorým musí jednať opatrne, lebo inak nikdy nezíska jeho dôveru . . . keby ju vôbec niekedy mal.

"Ja to chápem," povedal Severus jemnejšie a stiahol ruku. Chlapcov pohľad ju sledoval až dolu, čo ho prinútili cítiť sa ako ešte väčšia obluda za to, že ju vôbec zodvihol. "Len vám hovorím, čo som nedávno zistil. A mienim to napraviť ponukou doučovania. Aby som vám pomohol dobehnúť vašich spolužiakov."

"Nie. Ďakujem. Pane." Chlapcov výraz bol ako z kameňa. "Vystačím si sám."

Severus hľadel na malú postavu v posteli a potlačil vzdychnutie. Koľkokrát toto dieťa povedalo – alebo internalizovalo – túto istú vec počas svojho života? Koľkokrát ho iní prinútili cítiť, že musí všetko zvládnuť sám, že nemá nikoho, na koho sa môže spoľahnúť? Bol vážne zanedbávaný svojimi príbuznými, to bolo isté a zrejme nenašiel útočisko ani v škole. Severus teraz nemienil ďalej uvažovať o tejto téme, ale musel to chlapcovi vysvetliť.

"Vlastne som vám nedával na výber," povedal mu Severus.

Potterove oči vzplanuli znovu, aj keď zvyšok jeho tváre bol biely ako nová plachta. To bola jeho slabosť, ako Severus zistil. Ten chlapec nedokázal klamať očami, ani keby mu to malo zachrániť život. Jeho hlas bol dosť priškrtený, keď povedal: "Dobre, pane." Potom sa zhlboka nadýchol a prehltol, znovu odvrátil pohľad. "Môžete . . . môžete už odísť? Som naozaj unavený."

"V poriadku," povedal Severus a vstal. Ale na rozlúčku ešte musel povedať: "Madam Pomfreyová ma informovala, že Nutričný elixír, ktorý užívate, vám nepomôže, pokiaľ spolu s ním nebudete skutočne jesť. Za predpokladu, že vás zajtra ráno prepustí, očakávam, že vás uvidím zajtra počas všetkých jedál a následne aj po ďalšie dni. A po večeri, počnúc zajtrajším dňom, začneme s vaším doučovaním."

"Áno, pane," vyšla tichá odpoveď a Severus odišiel.

¡¢

Ale madam Pomfreyová Pottera nasledujúci deň z ošetrovne nepustila, trvala na tom, že potrebuje ešte jeden deň oddychu v posteli. Severus nepotreboval hovoriť s Potterom počas dňa, ale poradil Flintovi, aby sa uistil, že mu niekto z prvákov prinesie úlohy a tiež niekoľko jeho kníh. Naozaj si myslel, že chlapec by ocenil, že bude mať čo robiť. A tiež to bude jednoduchšie, keď Severus začne doučovanie už po večeri. Nemienil to odkladať dlhšie, než bolo naozaj nevyhnutné.

Myslel by si, že to Potter pochopí a tak bol trochu konsternovaný, keď sa stretol s chlapcovým podráždeným: "Čo teraz? Pane?" keď prišiel na ošetrovňu presne o pol šiestej.

"Začneme s doučovaním," povedal Severus oveľa pokojnejšie, než sa cítil a rozhodol sa ignorovať podráždenosť v Potterovom hlase. "Zdá sa, že najviac pozadu ste v Histórii mágie, takže sa dnes večer zameriame na tento predmet."

Potter na neho zazeral asi celú minútu, potom hlboko vydýchol a povedal: "Áno, pane."

Keď sa zdalo, že chlapec tu bude len sedieť, Severus povedal: "Nechcete si radšej robiť poznámky?"

S rýchlym pohľadom na svoju ruku, ktorá bola stále v závese, Potter povedal: "Nie, pane, to je v poriadku."

Oh, pre pána. "Nikdy ste nepočuli o diktabrkách?"

Potter sa zamračil. "Nie . . . mal by som?"

Nie, pomyslel si Severus, zrejme nepočul. Nie pri živote s tými muklami, v žiadnom prípade. Tak trpezlivo, ako mohol, povedal: "Diktabrko bude písať poznámky za vás; obyčajne nie sú dovolené na Rokforte, okrem prípadov, kedy je kvôli rôznym okolnostiam študent neschopný písať si poznámky sám. Madam Pomfreyová by mala mať niekoľko kusov, práve pre tento prípad."

"Oh."

"Mám sa pozrieť, či má nejaké?"

Potter na neho pozrel úkosom. "Prosím."

Severus našiel čaromedičku a aj spomínané brko a vrátil sa k chlapcovi, ktorý si pritláčal dlaň na čelo. Keď zbadal Severusa, Potterova ruka sa odtiahla z jeho čela, ako keby sa spálil.

"Znovu vás bolí jazva."

"Nie, naozaj nie."

"Neklamte ma!" Potter sa stiahol a natlačil sa na čelo postele a Severus zmenil tón, ale prekrížil si ruky na hrudi v jeho vlastnom obrannom geste. "Je to idiotské, nespomínajúc kompletne nerozumné od vás, pokúšať sa skryť túto situáciu. Ak je vaša jazva skutočne spojením s Temným pánom, potom by ste mi mali povedať aj o tom, že v nej máte najmenší pocit. Rozumiete?"

"Ja . . . Áno, pane. Samozrejme."

"Nemyslím si, že áno. Je to váš život, o čom tu teraz hovoríme. Alebo ste zabudli, čo sa stalo, keď vás naposledy napadli?"

"Nezabudol! Ja len . . . to je . . . no, moja jazva bolí takmer stále, pane, a pochybujem, že by ste chceli, aby som za vami chodil každých päť minút nariekať."

To Severusa na chvíľu zastavilo. Bola to pravda; nechcel aby ten chlapec pred ním stále nariekal. Ale súčasne chcel vedieť, kedy je tá jazva "aktívna." Po krátkej pauze povedal: "Bolí to stále rovnako?"

Potter zúžil oči a potom pokrútil hlavou. "Niekedy to len trochu bolí."

"A niekedy nie?"

Takmer znechutený úsmev sa objavil na chlapcovych perách. "Nie. Niekedy páli."

S pomalým prikývnutím sa Severus opýtal: "Postrehli ste nejaký vzor, podľa ktorého sa to objavuje?"

"Nie," priznal Potter. "Aj keď sa zdá, že sa to stáva viac v noci. Zvyčajne po . . . er, teda, keď sa v noci zobudím."

"Po nočnej more?"

Prekvapivo, chlapcova tvár zružovela a on pokrčil ramenom, ako keby sa hanbil za to, že má nočné mory.

"O čom sú vaše nočné mory?" opýtal sa.

"To je jedno," zamrmlal chlapec.

"To by som mal posúdiť ja." Severus si sadol na stoličku vedľa postele a diktabrko položil na nočný stolík. "Povedzte mi to."

Potter na neho zazeral asi minútu, než vzdychol. "Niekedy je to len zelené svetlo a niekto kričí." Severus zadržal dych a dúfal, že si to Potter nevšimol. Ako by si to mohol pamätať – alebo snívať – o niečom takom? "Ale v poslednom čase to bolo viac . . . strašné."

"Vysvetlite."

Potter si zahryzol do spodnej pery a Severus videl, ako zaťal päste a znovu ich uvoľnil. "Er, je ťažké to vysvetliť. Vždy je tam krv, ale nie vždy červená. Niekedy je strieborná aje tam . . . ja neviem, zvláštne svetlo a zápach mŕtvych vecí."

Severus to rýchlo zvážil. "A je to po týchto snoch, keď vaša jazva bolí najviac?"

"Áno, pane."

"Vidíte niečo, alebo cítite okrem tej bolesti, keď ste zobudený a jazva vás bolí?"

"Nie, pane." Potter sa pozrel na diktabrko. "Môžeme začať so štúdiom?"

Venoval mu dlhý pohľad, a potom Severus prikývol. "Ale chcem počuť o tých snoch, pri najbližšej príležitosti prídete za mnou, keď budete mať taký sen, Potter. A oznámite mi, keď sa niečo zmení v spôsobe, akým vaša jazva bolí, alebo reaguje. Rozumiete mi?"

"Áno, pane."

"Dobre. Máte pripravený pergamen? Dobre. Ako láskavosť pre mňa, profesor Binns súhlasil, že vám dovolí napísať dodatočnú esej za nedostatočnú snahu, ktorú ste prejavili na konci minulého týždňa. Takže si môžete otvoriť učebnicu na tretej kapitole, kde sa píše o Upaľovaní čarodejníc v 14. storočí, najmä o Vendelíne Čudesnej. Teraz. Koľko z tej kapitoly ste už stihli prečítať?"

"Prečítal som ju celú," povedal chlapec. "Pane."

"Mm. Pozrieme sa, či ste si niečo zapamätali. Povedzte mi, akými spôsobmi sa snažili muklovia v tom čase odhaliť čarodejnice? Ktoré z nich boli skutočnými znakmi čarodejnice a ktoré nie?"

Potter vzdychol a potom sa pokúsil odpovedať a potom si to musel v knihe nalistovať, aby si pomohol. Jeho uši a krk boli červené od hanby, keď zašiel tak ďaleko.

"Len si prečítajte tú kapitolu, Potter," vyprskol Severus. "A prestaňte márniť môj čas."

"Nemusíte tu byť," vyprskol Potter. "Povedal som vám, že to zvládnem sám!"

"Toto nie je možné meniť," povedal mu Severus s úškrnom. "Pomôžem vám dostať sa v štúdiu späť do koľají. Čo ste dnes robili? Nemali ste čas na štúdium?"

Červená prešla z Potterovho krku na jeho tvár a sklonil hlavu a niečo zamrmlal.

"Nahlas, chlapče!"

"Spal som, dobre?" Chlapec rýchlo zodvihol hlavu a v očiach mal zvláštny lesk. Severus úprimne dúfal, že nebude plakať; mal minimálnu toleranciu sĺz. Ale chlapec zodvihol bradu a iba povedal: "Bol som naozaj unavený a spal som. Väčšinu dňa."

Kútikom oka Severus zachytil, ako Poppy vystrčila hlavu z dverí do jej pracovne a hrozivo na neho zazrela. Vzdychol a znovu zmenil tón. Mala pravdu a on to vedel. "Ja . . . ospravedlňujem sa, pán Potter. Prosím, prečítajte si tú kapitolu teraz a prejdeme si informácie, ktoré budete potrebovať, keď to dokončíte. Teda . . . ak ste dosť oddýchnutý."

"Áno, pane. Prepáčte, pane."

Niečo v Potterovom hlase donútilo Severusa povedať: "A čo konkrétne?"

"Že som spal, keď som mal pracovať. Viem, že je to nesprávne, pane. Veľmi ma to mrzí."

"Nie. Nie, pán Potter. Ignorujte, čo som povedal predtým. Vy ste mali oddychovať, ak pre nič iné, tak na príkaz madam Pomfreyovej. A vo vašom veku skutočne potrebujete viac spánku, než ste mali v poslednej dobe. A s nočnými morami navyše . . . niet divu, že ste boli vyčerpaný."

Potter sa trochu zamračil a Severus vzdychol – zdá sa, že v poslednej dobe to robí príliš často – a pokračoval: "Obávam sa, že vina za to celkom iste leží na mojich pleciach. Nie na vašich. Neuvedomil som si, koľko vášho času zaberám. Alebo, uvedomil, ale rozhodol som sa nenechať tým ovplyvniť moje rozhodnutie. Chcel som vás mať pod dohľadom, aby som zabránil vášmu ďalšiemu zraneniu. Nanešťastie, metóda, ktorú som zvolil, vám nepomohla."

"Hej," súhlasil Potter ticho, chvíľu hľadel na svoje ruky a potom obrátil svoj jasný zelený pohľad na profesora. V jeho očiach bol zvláštne skúmavý pohľad, a teraz už nevyzeral tak nahnevane. Možno úprimnosť platila na tohto chlapca. Severus by ale nepriznal, že si o neho robi starosti. "Teda, áno, pane."

"Nenechajme to, aby nám to teraz bránilo, dobre?" povedal Severus. "Prečítajte si tú kapitolu, ak môžete a povedzte mi, keď skončíte."

Potter prikývol a otvoril učebnicu. "Áno, pane. Ďakujem."

Keď Severus vybral svoju vlastnú knihu z vrecka jeho objemného habitu a oprel sa na stoličke, zamyslel sa, že by mohla byť nádej pre neho a syna Jamesa Pottera, aby spolu nakoniec vychádzali.

22.08.2012 01:15:58
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one