Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Keďže je tu nový rok, prinášam vám pokračovanie k tejto poviedke. Užite si ho a do nového roka vám prajem len to najlepšie a hlavne veľa skvelých poviedok

Dobby

Harryho oči sa rozšírili, myslel si, nepochybne, že mu Severus čítal myšlienky. Ale tento raz to nepotreboval, počúvať chlapcov žalúdok, ako od hladu škvŕka celé doobedie, to bolo dosť jednoznačné.

Usmial sa a nič neprezradil. "Choďte už," povedal znovu a Harry odišiel.

V Slizolinskej klubovni ďalší večer sedel Harry pri stole s jeho štúdijnou skupinou a pracovali na projekte z Transfigurácie. Mali premeniť bodliak na píšťalku a keďže sa mali presvedčiť, že píšťalka funguje, bolo okamžite jasné, či prebehla transfigurácia úplne alebo nie. Našťastie si Harry pamätal z kníh, ktoré s Teddym čítali, jedno protikúzlo proti pŕhleniu, ktoré im teraz prišlo vhod. Každý to kúzlo často používal na pery, jazyk a prsty.

Ale viac ako práci na projekte sa Harry venoval písaniu na dlhý kus pergamenu a snažil sa do nasledujúceho dňa dokončiť esej. Zatiaľ mal asi len jeden a pol stopy, takže bol iba z polovice hotový. Bola to strašná práca, ale nebol taký hlúpy, aby to nedokončil.

Zrazu zistil, že skupina okolo neho stíchla, tak zodvihol pohľad. Millie na neho vrhla významný pohľad. "Si na rade, Harry."

"Oh. Pardon." Zodvihol prútik, sústredil sa na ostrú rastlinu pred sebou a len tak mávol prútikom . . . "Factus Barba!" Teraz na stole namiesto rastliny ležala tenká cínová píšťalka. Opatrne ju zodvihol – zatiaľ žiadne pŕhlenie – priložil si ju ku perám – stále žiadne pŕhlenie – a fúkol. Žiadne pŕhlenie, ale ani žiaden zvuk.

Alebo aspoň si to myslel.

Z najbližšej internátnej izby sa ovalo niekoľko sov naraz, tretiačka skríkla: "Čo do pekla?!"

"Pekne, Potter," uškrnul sa Zabini. "Spravil si píšťalku na sovy."

"Lepšie než ty," povedala Millie s úškrnom. "Alebo malo to kúzlo, čo si vykoktal naozaj rozdrviť ten bodliak?"

"Sklapni, Bulstrodová."

Prevrátila očami. "Jasné. Spravil si to dobre, Harry," povedala.

"Díky." Uškrnul sa Harry. "Teraz ty."

"Mne sa to nepodarí," povedala s povzdychom. Keď sa jej nepodaril lepší výsledok než naposledy, aj keď jej Harry pomohol správne mávnuť prútikom, sadla si s povzdychom a sledovala, ako sa o to pokúsi Draco. Potom sa nahla k Harrymu a ticho povedala: "Na čom pracuješ?"

Odsunul zvitok z jej dohľadu a pre istotu ho ešte zakryl rukou. "Ale na ničom."

"Oh, dobre. Prepáč. Neuvedomila som si, že si myslíš, že som blbá."

"To nie!" Zahryzol si do pery a vrhol krátky pohľad na Zabiniho. Nechcel klamať svojej kamarátke, ale ani jej nechcel povedať o eseji pre Snapa. Bolo to naozaj zahanbujúce. "Ale je to, erm . . . je to osobné."

"Uh huh." Pokrčila nos a zamračila sa na neho. "Niečo s tým, že si zruinoval náš krycí príbeh, ktorý sme naplánovali pre profesora?"

"Umm, hej." Vzdychol. "Tak nejak. Toto mám za trest, každopádne. Musí to byť do zajtra večera hotové a ešte nie som ani v polovici."

Vytrčila bradu. "Keby si sa držal plánu --"

"Nemohol som mu klamať, jasné?" Ani nemohol povedať, ako veľmi nenávidel, že sklamal Snapa, alebo ako veľa to pre neho znamenalo, že ho Snape zobral k hrobom jeho rodičov. Všetko to bolo príliš osobné. Harry sa prinútil otvoriť päste a pomaly sa nadýchol. "Ja . . . ja som jednoducho nemohol."

"No fajn," povedala s naštvaným výdychom. "Nabudúce to povedz hneď a nebudem márniť čas vymýšľaním brilantného plánu na záchranu tvojej kože."

"Tvoj plán bol skvelý, Millie. Vážne."Nervózne si začal obhrýzať necht na palci, len mysliac na tú konverzáciu so Snapom. "Ja neviem, prečo som nemohol spolupracovať."

"Myslím, že si dostal od toho trola poriadnu ranu do hlavy."

Harry sa na ňu kradmo pozrel, nebol si istý, či si z neho neuťahuje. Zachytil iskričky pobavenia v jej očiach, a tak sa na ňu letmo usmial. "Nepochybne." vzdychol. "Krvavý Barón povedal, že by som mal profesorovi povedať aj o tom kúzle, ktoré som použil."

Teraz mal jej plnú pozornosť. "Harry . . . si si tým istý?"

"Hej. Teda, povedal to, hneď po tom, ako som povedal Snapovi, čo sa naozaj stalo."

"Ale . . ." pozrela sa na Draca a Zabiniho, ale nezdalo sa, že by ich počúvali; vlastne, Draco sa práve snažil presvedčiť Zabiniho, že v slove Factus nie je žiadne "R", ale bez úspechu. Otočila sa späť k Harrymu so zúženými očami. "Ale vieš, že si jediný, s kým sa rozpráva, však? Jediný, kto ho vôbec počuje?"

Harry sa zamračil. "Um, nie? Teda, aj ty si bola pri tom, keď nás varoval pred nebezpečenstvom na chodbe v tú noc. A keď som mu povedal, že Hermiona je na dievčenských záchodoch."

Millicent vyzerala nepohodlne, ale hľadela mu do očí. "No, Teddy a ja sme ho videli priplachtiť až k tebe. A počuli sme ťa, ako si mu hovoril o tom Chrabromilskom dievčati, ale my sme ho nepočuli."

Harrymu padla sánka. Cítil, ako spadla. Ako to, že si to doteraz neuvedomil? Barón hovoril s profesorom Snapom, to vedel; viackrát ich počul rozprávať sa. Ale naozaj nikdy nepočul Baróna hovoriť s iným študentom? Rozmýšľajúc nad poslednými mesiacmi, zistil, že Millie má pravdu. Zvláštne.

"Zvláštne," povedal.

"Hej."

"Nevedel som to."

"Všimla som si."

Harry hlasne vzdychol a skryl si tvár do dlaní. On je taký čudák.

¡¢

Harry zostal hore dlho do noci, použil slabé svetlo z prútika pod perinou, aby mohol pokračovať v písaní eseje. Riadky na pergamene boli trochu krivé, ale aspoň že nevylial atrament na svoje obliečky. V pondelok pracoval na tej eseji ešte počas raňajok a počas voľnej hodiny po nich a nakoniec ju dokončil tesne pred večerou. Bolo to fakt monštrum, čo musel napísať. Už len premýšľanie nad zadaním stačilo na to, aby mu pri tom zovrelo hruď. A vypísanie príkladov, kedy bol slobodný so svojou bezpečnosťou a vlastným životom, mu viac otvorilo oči, než by si myslel.

Ako vtedy, keď mal sedem, alebo možno osem rokov a musel zachrániť susedove mačiatko, ktoré uviazlo vysoko na strome. Dudley a jeho kamoši naň hádzali kamene a namiesto toho, aby počkal, kým sused prinesie rebrík alebo zavolá hasičov, Harry sa vyšplhal na strom, aby ho ochránil. Hodinu strávil tým, že odrážal kamene a chytal mačiatko na malých a krehkých vetvičkách, až kým obaja nespadli dolu, ako sa dalo čakať, vtedy mal naozaj viac šťastia než rozumu.

Mačiatko dopadlo na všetky štyri a utieklo preč. Ale Harry si vytkol členok a vykĺbil ľavé rameno a ešte bol potrestaný tým, že nedostal jedlo po celú dobu, kým nebude schopný znovu vykonávať svoje pravidelné práce u Dursleyovcov. Ale mohol sa zraniť oveľa horšie. Naozaj mal šťastie, že si nezlomil väzy.

Harry naozaj nezvážil všetky tie možnosti, keď sa bezhlavo vrhol do situácie bez toho, aby rozmýšľal a snažil sa niekoho alebo niečo zachrániť, alebo zachrániť seba, a skončil zranený alebo skoro mŕtvy. Alebo horšie, kvôli nemu sa zranil niekto iný.

Predpokladal, že práve toto bolo účelom toho trestu.

Želal si, aby sa mohol skrútiť a zmeniť na malú guľôčku prachu a odletieť preč vo vetre, než aby musel čeliť s tou esejou jeho profesorovi. Cestou do Snapovej pracovne v pondelok večer sa vliekol pod dohľadom Krvavého Baróna, vôbec tam nechcel ísť, keby sa tomu len dalo zabrániť. Jediný dôvod, na ktorý prišiel, prečo by nemal utiecť, bol ten, že uvidí fotky jeho mamy po prvý raz v živote.

Barón sa nečujne vznášal vedľa neho počas celej cesty, ale nakoniec Harry to ticho už nemohol vydržať a povedal: "Prečo sa nerozprávate s nikým iným?"

Duch pomaly otočil hlavu a hľadel na neho bezodnými očami tmavými ako polnoc. "Rozprávam sa s inými."

"No, profesor Snape, hej. Počul som vás, rozprávať sa spolu. Ale nehovoríte so žiadnými ďalšími študentami?"

"Nemám potrebu komunikovať s nimi, Harry Potter."

"Ale potrebujete komunikovať so mnou?"

"Samozrejme." Barón nadvihol obočie. "Bojovali sme spolu, Harry Potter, ty a ja. Spolu sme preliali krv. Je len málo čarodejníckych pút, ktoré sú tak silné. Aj keby som neprisahal, že ťa budem chrániť, ako by som ťa mohol nevyhľadať a nehovoriť s tebou?"

Harryho pohľad prešiel na ranu na Barónovej hrudi, z ktorej trvale tiekla strieborná krv a bez premyslenia zodvihol ruku k svojej hrudi, kde bola jeho vlastná rana. Teraz bola zahojená, ale jeho kožu poznačila bledá jazva. "Budeme mať navždy takéto puto?"

Harry by najradšej preklial svoj hlas za to, že znel tak bezmocne a nádejne, ale on naozaj chcel -- potreboval – vedieť, že bude mať toto spojenie s touto starovekou bytosťou na dlho, ak nie navždy. Barón bol jeho najbližší dôverník; dokonca ani Teddy alebo Millicent nepoznali ani štvrtinu jeho tajomstiev v porovnaní s Krvavým Barónom. A on chcel niekoho kto by chcel byť s ním . . . len pre seba.

"Budeme, Harry Potter. Až do konca vekov."

Nemohol udržať úsmev, napriek neradostnému spôsobu, akým to Barón vyslovil, Harry radšej odvrátil tvár. Nikdy predtým nemal priateľa navždy. Do pekla, s dvojmesačným trvaním, Teddy a Millicent boli terajší rekordmani za najdlhšie trvajúce vzájomné priateľstvo vôbec.

Nakoniec prišli k Snapovej pracovni. Krvavý Barón čakal, kým Harry zaklopal a bol vyzvaný vstúpiť. Venoval duchovi pokrivený, vďačný úsmev ponad rameno a Harry vstúpil.

¡¢

Profesor Snape sedel za svojim stolom, písal poznámky na eseje tým obávaným červeným atramentom, ktorý vždy používal. Harry predpokladal, že musí mať podiel v atramentovej továrni, lebo nikto nikdy od Snapa nedostal esej späť bez toho, aby bola pokrytá tou látkou.

Bez toho, aby zodvihol pohľad, Snape ukázal na nepohodlnú stoličku pred jeho stolom Harry sa k nej rýchlo presunul a posadil sa. Svoj pergamen držal zrolovaný v ruke tak, aby ho nepokrčil a neurobil ho nečitateľným -- ako profesor Flitwick povedal, že sa to niekedy stávalo pri jeho esejách. Pohľad mal sklopený na svoje ruky, nechcel priťahovať profesorovu pozornosť skôr, než by to bolo nevyhnutné.

Aby sa odpútal od nezvratnej diskusie o jeho eseji, Harry myslel na fotky, ktoré mu profesor sľúbil, že mu ukáže. Budú všetky z Rokfortu? Alebo má aj nejaké zo skoršej doby, skôr, než jeho mama dostala list z Rokfortu, keď sa kamarátila s mladým Severusom Snapom, bolo ťažké si to predstaviť? Budú tam teda aj fotky tety Petunie? Ak áno, tie by mohol preskočiť. Rozmýšľal, či tam budú aj fotky jeho rodičov po tom, čo opustili školu? Čo ak tam budú aj tie fotky, na ktorých je ako bábätko, alebo z ich svadby alebo . . .

"Potter."

Harry vstal a svoju pozornosť venoval tvári svojho profesora. "Áno, pane?"

"Láskavo mi podajte vašu esej. Priniesli ste aj nejaké úlohy na skontrolovanie, z vašich ostatných hodín?"

"Er . . ." Po tom ako podal pergamen Snapovi, Harry si zahryzol do pery a sklopil pohľad. Nemyslel na to, že by tu dnes študoval, ale iba na svoju esej a na to, že uvidí tie fotky. Ale mal myslieť na to, že Snape povedal, že si tú esej najprv prečíta a až potom môže Harry dostať svoju odmenu. "Nie, pane," povedal ticho a cítil sa ako hlupák.

"Vidím." Profesor chvíľu zaváhal a potom povedal: "Tak mi potom môžete pripraviť niekoľko prísad, kým si pozriem vašu prácu."

"Áno, pane." Harrymu klesol žalúdok; s akými príšernosťami sa bude musieť stretnúť dnes? "Čo pre vás mám urobiť?"

"Mám tu polámané dračie šupiny, ktoré treba rozdeliť na 60 rovnakých porcií, v každej musia byť tri alebo viac farieb. 60 fľašiek je na pracovnom stole, spolu s titánovou miskou so šupinami." S pevne zovretými perami položil rozrolovanú esej na stôl. "Otázky?"

"Nie, pane!" Harry naozaj utiekol do triedy. Triediť dračie šupiny! V porovnaní s inými prácami, ktoré robil – krájanie slizkých červov a Bulbotuberóz ho napadlo ako prvé – toto bola prechádzka ružovou záhradou. Skutočne to vôbec nebola ťažká ani špinavá práca. Musel mať rukavice z dračej kože, lebo dračie šupiny sú veľmi ostré a porežú prst skôr, než si to uvedomíte, ale profesor mal pár rukavíc, ktoré sa magicky prispôsobujú veľkosti ruky, a tak nepadali z jeho malých rúk.

Veľkosti dračích šupín boli rôzne, od najmenších – menšie než Harryho necht na malíčku -  až po veľké – veľkosti jeho dlane. Nádoby na ne boli ale dosť veľké na to, aby sa do nich zmestili všetky veľkosti. Samotné šupiny boli nádherné, lesklé, trblietali sa dokonca aj v minimálnom svetle žalárov v rôznych farbách – krajších a žiarivejších než farby dúhy. Zakaždým, keď Harry zodvihol šupinu, aby si ju prezrel, iskričky jasného svetla sa odrážali od stien žalárov a v kaskádach padali dolu ako malé vodopády.

Jednoducho, toto bola práca, ktorá by Harrymu neprekážala, ani keby ju mal robiť častejšie.

Stratil sa vo farbách a svetle. Keď zamatový hlas spoza neho povedal: "Už ste hotový?" bol poriadne zaskočený.

Harrymu vypadla z ruky šupina, ktorú práve držal a stuhol, keď s hlasným cinknutím dopadla na stôl. "Prepáčte, pane," povedal rýchlo, otočil sa k profesorovi a automaticky stiahol krk medzi ramená. "Prepáčte, že som taký nemotorný."

Po jeho slovách nastalo ticho a tak vrhol pohľad na Snapovu tvár. Nemohol prečítať výraz, ktorý v nej videl, tak si zahryzol do pery a zdráhavo povedal: "Som takmer hotový, pane, naozaj."

"Dobre. Tak to dokončite a prídite ku mne do pracovne. Musíme prediskutovať niekoľko vecí." Snape sa otočil a odkráčal späť do vedľajšej miestnosti.

Po druhý raz ten večer cítil Harry, ako mu zovrelo žalúdok. Jeho esej musí byť totálne na prd, pomyslel si. A Snape mu neukáže tie fotky jeho mamy. Harryho zrazu začali štípať oči a stiahlo mu hrdlo. Zahryzol si do vnútornej strany líc, aby zabránil slzám. Nebude plakať kvôli nejakým fotkám! Nevidel ich nikdy predtým, tak to, že ich neuvidí ani teraz, nebude žiadny rozdiel. Však?

Jasné.

Žiara z dračích šupín zhasla, keď ich Harry dotriedil, vedel, že o chvíľu dostane lekciu, alebo niečo horšie. Snape mu teraz pravdepodobne udelí trest, lebo tá esej sa nebude rátať ako trest, ak je taká zlá, ako si myslí.

S tichým povzdychom Harry vrátil rukavice kam patria a označené nádoby s dračími šupinami uložil do skrine. Potom utrel stôl a odvliekol sa do Snapovej pracovne, ako keby išiel na popravu.

"Sadnite si," povedal Snape ukazujúc na stoličku, ktorú Harry okupoval predtým. Keď sa posadil, profesor na neho vážne hľadel niekoľko dlhých minút, než znovu prehovoril. "Zdá sa, že máš naozaj vážny . . . pud záchrany ľudí, Pot--Harry."

Harry prekvapene pozrel na Snapa, lebo použil jeho krstné meno. Čo to má znamenať? "Pane?"

"Je to strašne chrabromilská tendencia, vrhnúť sa na vec bez rozmýšľania o následkoch tvojich akcií, bez ohľadu na tvoje vlastné bezpečie. Ale ty, Harry, nie si Chrabromilčan."

Harry prehltol. "Nie, pane?"

"Nie. Len Slizolinčan by mohol prežiť 10 rokov s tými muklami bez toho, aby ich zabil, a aby si súčasne zachoval zdravý rozum."

Harryho oči sa rozšírili. Naozaj nemyslel . . . "Pane?"

"Nechápeš ma," povedal Snape, jeho hlas bol necharakteristicky tichý bez toho, aby bol výhražný. "Nenaznačujem ti, že si ich mal poslať do hrobu, len že . . ." Vzdychol a potom zazrel na Harryho. "Prečo to musí byť také zložité?"

"Ja neviem, pane."

"Oh, nemyslel som teba, chlapče." Snape vstal a Harry sa zastrčil hlbšie do stoličky, ďalej od neho. Ale profesor sa k nemu iba otočil chrbtom a narovnal niekoľko sklenených nádob na poličkách za jeho stolom. Pokračoval v tom niekoľko minút a Harrymu napadlo, že toto je asi spôsob, akým Snape maskuje svoju vlastnú nervozitu. Ten nápad ale hneď zavrhol. Profesor Snape určite nikdy nebýva nervózny.

Nakoniec Snape vrhol pohľad ponad rameno, skoro ako keby chcel vidieť, či tam Harry ešte stále je. Keď videl, že áno, znovu vzdychol a posadil sa za stôl. Roztiahol ruky na stole a hľadel na Harryho pomedzi záves jeho vlasov. "Udrel ťa niekedy tvoj strýko, Harry?"

"Čo? Nie!"

"A tvoja teta?"

"Nie!" Harry si prekrížil ruky na hrudi. "Prečo sa ma pýtate také veci?"

"Neponáhľaj sa tak s odpoveďou," povedal Snape, stále používal ten tichý tón, zrejme ho nasadil práve pre túto konverzáciu. "Mal si viacero zranení, keď si po prvý raz prišiel do školy, pamätáš sa? Pomliaždeniny v rôznych štádiách hojenia, polámané kosti, ktoré neboli správne zahojené, a vnútorné poškodenia niektorých tvojich orgánov. Nespomínajúc podvýživu, k tomu sa dostaneme." Keď Harry otvoril ústa, aby drzo odpovedal, že Dursleyovci neurobili nič, absolútne nič, Snape zodvihol ruku, aby ho umlčal. "Z tvojej eseje je dosť jasné, že ťa emocionálne zneužívali a kriminálne zanedbávali, pri najmenšom, s ohľadom na tvoje bezpečie a blaho. . . . Potrebujem vedieť, či ti ubližovali aj fyzicky."

Mierne panikáriac Harry vyskočil zo stoličky. Dych sa mu zasekával v hrdle, keď sa snažil rozhodnúť, či má utiecť. Toto je šialené! V jeho eseji o tom nenapísal vôbec nič! Jasné, že mu teta a strýko vraveli, že sa nikdy nemal narodiť a že je bezcenný, ale to neznamenalo, že naozaj je. K jeho hanbe sa mu zlomil hlas, keď kričal: "Prečo chcete vedieť také veci? Prečo mi jednoducho nemôžete dať pokoj!?"

Profesor Snape len nadvihol jedno obočie nad jeho výbuchom a potom, na Harryho prekvapenie, mu úplne odpovedal: "Chcem to vedieť, Harry, aby som mohol najlepšie rozhodnúť, či ťa treba odobrať natrvalo z ich opatery. A nemôžem ťa nechať na pokoji, eticky, nie, keď som v pozícii, keď ti môžem pomôcť."

Harry pokrútil hlavou a cúval ku dverám. To nie je pravda; nie je. Nikto mu nemôže "pomôcť". Nikto to nikdy predtým neurobil. A keď povedali, že to urobia, bolo to len preto, že ho chceli preľstiť a on sa dostal do ešte väčších problémov, ako keby ho nechali na pokoji! Vedel, ako to vo svete chodí. Snape bol ako všetci ostatní, len sa ho snaží oklamať, ako vždy.

"Neverím vám," povedal Harry a v momente otvoril dvere a bežal dolu chodbou niekam ďaleko.

01.01.2013 14:01:01
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (76 | 13%)
Raz za dva týždne (30 | 5%)
Raz za mesiac (30 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one