Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
A je tu sľúbené pokračovanie od Biggi. Užite si ho.

Dobby

A potom Severus zacítil dym.

Požiar!?

Quirinus Quirrell sa za ním zatackal a odzadu ho drgol a jačal, že horí.

"Ty si podpálila profesora Quirrella?!" Harry vykríkol. Boli v spoločenskej miestnosti pri ich obľúbenom stole a v tichosti študovali, ale miestnosť bola plná hlučne oslavujúcich Slizolinčanov, že by ste nepočuli ani keby niekto zatrúbil na lesnom rohu.

"Pšššt," povedal Teddy napriek tomu, keď Millicent pokrčila ramenami a vôbec nevyzerala previnilo.

"Mohlo to byť horšie," povedala. "Mohla som mu podpáliť hlavu. Ten smradľavý turban si to zúfalo žiada." Zúženým pohľadom sa na neho pozrela. "Okrem toho, zastavilo ho to v preklínaní tvojej metly, nie?"

"Hej . . . Ale si si istá, že to bol on?"

Teddy prevrátil očami. "Jasné, že to bol on. Tak po prvé, snažil sa ťa zabiť po celý rok, nie? A tiež na teba zízal a ani nežmurkal. Aby si mohol vykonať takú trvalú kliatbu ako toto, musíš udržovať očný kontakt. Neprerušene. Žiadne žmurkanie, žiadne kýchanie, žiadne sklonenie sa na uhasenie plameňa na tvojich šatách."

Harry si nemohol pomôcť a uškrnul sa. Ale keď bol vo vzduchu viac než 100 stôp od zeme, jeho nekontrolovateľná metla teda fakt nebola zábavná. Chytiť Strelu a vyhrať hru napriek všetkému . . . tak to bol ten najlepší pocit v živote!

"Stále nemôžem uveriť tomu, že s ním nič neurobia!" zavrčala Millie.

"Čo myslíš?"

Teddy sa na Millicent ostro pozrel a potom pokrčil ramenami. "Videli sme profesora Snapa, ako sa rozpráva s riaditeľom, keď všetci opúšťali štadión. Profesor vyzeral naštvane, celý bledý a jeho pery boli úplne biele z toho, ako pevne ich zvieral. Poznáš ten výzor?"

Harry nemo prikývol s očami doširoka otvorenými. Ten výzor videl už niekoľkokrát. Zvyčajne bol nasledovaný trestom po škole a poriadnym vyhrešením.

"Hej, no, myslím si, že tento raz bol naštvaný na riaditeľa. Nepočul som všetko, čo povedali, ale náš vedúci fakulty hovoril o Quirrellovi a o tom, ako si zasa skoro zahynul a ako by mal riaditeľ radšej zvýšiť bezpečnosť a ochranu teba a veď-vieš-čoho."

Ha? "Čo je to 'veď-vieš-čo'?"

"Nech som prekliaty, ak to viem. Niečo, čo sa snažia udržať v tajnosti, celkom určite. A dobre strážené." Teddy sa šibalsky uškrnul a poobzeral sa po miestnosti, aby sa uistil, že sa nikto z ostatných Slizolinčanov neposunul bližšie k nim; neposunul, tí najbližší sa rehotali niekoľko krokov ďalej od nich a nemohli ich počuť kvôli hluku v miestnosti. Aj tak stíšil hlas ale nie až k šepotu. "Vieš, prečo nesmieme chodiť na chodbu na treťom poschodí?"

"Zloduch?" hádal Harry.

Teddy pokrútil hlavou. "Cerberus."

"Serba-čo?"

"Cerberus. Pekelný pes. Tri hlavy, veľké tesáky, nevraživá povaha."

Harry na neho zízal. "Pekelný pes."

Teddy prikývol.

"V škole."

Ďalšie prikývnutie.

"Prečo?"

"To je dobrá otázka. Ja si myslím, že niečo stráži."

"Stráži čo?"

Teddy trochu skrčil nos a vzdychol. "Neviem. Ale nech je to čokoľvek -- a Hagrid, poznáš rokfortského hájnika? On to dnes nazval 'veď-vieš-čo'. Nech je to čokoľvek, ak to riaditeľ chce mať v bezpečí tak veľmi, ako chce chrániť teba, tak si viem predstaviť, že je to poriadne dôležité." Odmlčal sa. "Ale profesor bol dosť naštvaný tým, že Dumbledore sa viac zaujíma o ochranu toho veď-vieš-čoho, než teba."

Harry pokrútil hlavou. To už bolo priveľa. Trojhlavý pekelný pes stráži niečo na treťom poschodí a riaditeľ je menej než nápomocný, keď ide o ochranu Harryho pred preklínaním metly vražedným Quirrellom.

"Ako to všetko vieš?" opýtal sa Harry jedinú otázku, ktorú v tejto chvíli dokázal sformulovať.

"Je veľmi rafinovaný," povedala Millicent. "Rafinovanejší, než môj brat a to už je čo povedať." Teddy sa na ňu nevýrazne pousmial a ona pokračovala: "A odpočúva."

"Prezraď všetky moje tajomstvá, veď prečo nie."

"Správne," vzdychla Millie. "Ako keby si teraz škodoradostne nečumel, lebo vieš veci, ktoré iní nevedia."

"Vieš . . ." povedal Harry ticho, "Stavím sa, že to preto Snape kríval."

"Čože?" opýtala sa Millie.

"Kedy?" opýtal sa Teddy.

"Nedávno," odpovedal Harry. "Naozaj som videl, že je zranený v, um, pondelok večer," nepovedal im o jeho výlete do soviarne ani o fotkách, o ktoré sa s ním Snape podelil; to bolo príliš osobné. "Ale myslím si, že to má od Halloweenu."

"Nezranil ho ten trol," poukázala Millicent. "Nikoho nezranil, dokonca ani Quirrella."

"Nie," súhlasil Harry. "Ale čo ak musel ísť skontrolovať toho psa?"

Millie prevrátila očami. "Prečo by ktokoľvek 'kontroloval' trojhlavého pekelného psa?"

"Aby sa uistili, že čokoľvek, čo ten pes stráži, je v bezpečí."

Harry prikývol Teddymu. "A ten trol . . ."

"Bol len na odpútanie pozornost. Aby sa Quirrell dostal k tomu, čo stráži ten pes, kým ostatní profesori budú zaneprázdnení naháňaním trola."

"O čom to vy dvaja točíte?" Millicent si prekrížila ruky na hrudi. "Je toto nejaká konšpiračná teória?"

Harry sa jej chcel opýtať, čo tým myslí, keď sa skupina štvrtákov a piatakov prihrnula k ich stolu a gratulovala Harrymu k jeho prvému víťazstvu.

"Som rád, že si neprehltol, dieťa," povedal chlapec, ktorého Harry nepoznal, len vedel, že je piatak. "Vypľuť je oveľa lepšie . . ." uškrnul sa. "teda aspoň Strelu."

"Sklapni, Gaius," povedalo nejaké dievča udrela ho do ramena. "Vážne. Má len 11." Ostatní Slizolinčania okoli nich sa smiali a tak sa aj Harry trochu usmial. Alternatívou bolo ostať hlúpy medzi ostatnými - a oveľa väčšími - študentami.

Gaius položil Harrymu ruku na ramená a ostatných odtlačil, kým Harryho si pritiahol k boku. Harrymu sa sotva podarilo neodtiahnuť sa, ale zostal veľmi nehybný. "Potter je s tým v pohode, Darcy. Vie, čo je čo. Však drobec?"

"Jasné," súhlasil Harry; predstierať že chápe bolo vždy lepšie, než priznať nezáujem.

"Tak povedz mi, Potter, vyhráš nám pohár?" opýtal sa Gaius, jeho pery vytočené takmer do žiadostivého úsmevu, čo Harryho ešte viacnútilo dostať sa od neho preč čo najskôr.

"Hej, jasné," povedal Harry. "Ak budem môcť."

"Jasné, že áno," súhlasila Millicent. "Videli ste ho lietať? Dokonca aj keď mal prekliatu metlu." Usmiala sa na Harryho a oči jej žiarili. "Úžasné."

Harry pri jej komplimente sklonil hlavu a ten pohyb využil na to, aby sa vyšmykol spod Gaiusovho ramena. Z úškrnu a žmurknutia, ktoré mu Gaius venoval, Harry vedel, že jeho metóda úniku nebola nezreteľná. S nezáujmom Harry len stiahol hlavu medzi ramená a odvrátil pohľad.

Skupina hlasno diskutovala, smiali sa a dokonca pokrikovali Slizolinské metlobalové slogany, ešte ďalších pätnásť minút, než Millicent vstala zo stoličky zpoza stola. "Už je skoro čas na večeru, chalani. Harry, najprv ti musím niečo ukázať, okej?"

Keď Harry vstal, aby išiel za ňou, Gaius niečo povedal popod nos, aby to Harry nepočul, ale piataci sa začali rehotať.

Zamračil sa a cítil, že sa začína červenať, aj keď nevedel prečo, Harry vybehol za Millicent a Teddym do internátu prvákov. Chechtanie za ním pokračovalo až kým nezavrel za sebou dvere.

"Čo sa deje, Millie?" opýtal sa a nevšímal si, že aj Teddy sa mračí.

"Dávaj si na neho pozor, Harry," povedala.

"Prečo? Čo . . . je nebezpečný?"

"Mohol by byť," povedal Teddy, krátko si zahryzol do pery, než pokračoval. "Jeho otec podporoval Veď Vieš Koho."

"Tak . . . si myslíš, že je kvôli tomu naštvaný?" Harry si nemyslel, že Gaius vyzeral nahnevane, skôr ako . . . nejaký predátor. Z toho pohľadu v jeho očiach bolo Harrymu naozaj nepríjemne, a miesto, kde mu Gaius zovrel rameno bolo, ako keby ho popálil. Nemal rád, keď sa ho ľudia dotýkali. Celý jeho život - alebo aspoň kým si pamätal - dotyky cudzích znamenali bolesť. Dudley a jeho banda sa ho dotýkali len päsťami a komancami, a jeho teta a strýko sa ho nikdy nedotýkali, ak sa tomu dalo zabrániť. Ak tak urobili, bolo to len, aby ho hodili do prístenku, alebo vyhodili pred dvere. Nikto ho nikdy neobjal a ani mu len nepotriasol rukou, až kým nestretol Hagrida. Takže sa cítil oprávnený byť podozrievavý ku každému, kto bol k nemu fyzicky blízko. A okrem toho, Gaius bol dosť divný.

Teddy pokrútil hlavou. "Nemyslím si. Ale mohol by sa chcieť nejako pomstiť. Poznal som ho, trochu, kým sme vyrastali. Kamaráti sa s jednym z mojich bratrancov. On sa nehnevá, on vyrovná skóre."

Úžasné, pomyslel si Harry, keď si neprítomne pošúchal jazvu. Nejaký šialený psychopat sa ho snažil zabiť, keď bol ešte bábo, namiesto toho zabil sám seba a Harry mal byť ten zlý, podľa stúpencov toho psychopata. Jednoducho to nechápal.

"Hej, to je v poriadku," povedala Millie a povzbudzujúco sa na Harryho usmiala. Všimol si, že ona rešpektovala jeho osobný priestor a takmer nikdy do neho nevstúpila a už vôbec sa ho nedotýkala. Takto sa mu to páčilo oveľa viac. "Dáme na teba dobrý pozor, Harry."

S pokriveným úsmevom Harry vzdychol. "Zdá sa, že mám kopu bodyguardov, že? Želám si, aby som našiel spôsob, ako ochrániť sám seba, aby som sa celý čas nemusel ohliadať ponad plece za seba."

"Hej," povedal Teddy so zamysleným pohľadom na tvári. "To by pomohlo."

Harry premýšľal, s akým novým projektom - rafinovaným, či nie -- Teddy príde teraz a či to bude zahŕňať aj to, že niekto bude prekliaty.

¡¢

Ďalší deň bol Harry opäť v Snapovej pracovni. Po tom, čo Harry priznal, že jeho priatelia - aj keď bol veľmi opatrný, aby nepovedal ich mená - boli tí, kto zastavil Quirrellovo preklínanie metly dobre umiestneným plameňom, Snape bol dosť milosrdný na to, aby povedal, že ich nepotrestá za to, že zachránili Harryho život a jedným dychom dodal, že on sa snažil o protikliatbu.

"Čo urobí riaditeľ s Quirrellom, pane?"

Snape zanadával -- ticho - potom sa najbližších desať minút prechádzal po pracovni, veľmi nesnapovským spôsobom, a hrozivo zazeral na rôzne prísady do elixírov.

Sklonil hlavu a premýšľal, prečo je Snape taký rozčúlený, Harry zostal ticho kým sa Snape nevrátil k svojmu stolu, a potom sa už na riaditeľa nepýtal, ale povedal: "Mohol by som vidieť viac fotiek, pane?"

Hľadiac na neho zúženými očami a s úškrnom, Snape prikývol. "Ale urobme dohodu, Harry. Takú, ktorá bude obojstranne výhodná."

Okamžite podozrievavý Harry zmenil svoj výraz, aby nič neprezrádzal. To bol najlepší spôsob, ako získať najlepšiu dohodu. Millie často hovorila, že by z neho bol výborný hráč pokru. "Akú dohodu, profesor?"

Snapeove úzke pery sa mierne nadvihli v jednom kútiku. "Ty chceš vidieť fotky tvojej mamy." Odmlčal sa a Harry si uvedomil, že čaká na potvrdenie.

"Áno, pane." Zúfalo, ako svrbenie, ktoré si nemohol poškrabať, ako prázdna bolesť v jeho hrudi, diera veľkosti jeho srdca.

Snape prikývol. "A ja chcem odpovede - úprimné, kompletné odpovede - na moje otázky. Navrhujem, aby sme sa dohodli na nejakej výmene. Takže, ukážem ti jednu fotku za každých 12 otázok, ktoré zodpovieš."

Harry to takmer očakával. Jedna vec, ktorú sa naučil od svojich Slizolinských spolužiakov bola, že len veľmi málo vecí v živote prišlo bez navýšenej ceny a on naozaj chcel urobiť nejakú dohodu. Ale tucet otázok za jednu fotku! Úplne strelené. Udržujúc svoj výraz prázdny Harry pokrútil hlavou. "Čo tak jedna za jednu? To vyzerá byť fér."

Snape nadvihol jedno obočie, ale Harry si bol takmer istý, že videl pobavenú žiaru v tmavých hĺbkach profesorovych očí. "Bohužiaľ pre vás, pán Potter, život nie je fér." Snape položil ruky na stôl pred sebou a oprel sa o operadlo svojej stoličky. "10 otázok za fotku."

"Dve."

"Majte rozum, pán Potter. Toto sú informácie, ktoré by som mohol získať tým, že sa jednoducho ponorím do vašej mysle, alebo vám prikázať, aby ste mi ich dali."

Ale to by neurobil, Harry to vedel, a potom rozmýšľal prečo. Možno Snape nechcel Harryho nútiť, aby vyzradil svoje tajomstvá. Zahryzol sa do pery a snažil sa Snapa prekukúť.

"Šesť otázok za fotku," povedal Snape do ticha, "plus minimálne jednu hodinu za týždeň mi budete asistovať pri príprave ingrediencií na moje hodiny."

Harry, opustiac svoj prázdny výraz, otvoril šokovane ústa, potom ich prudko zatvoril. To bolo skoro ako kompliment, že by Snape chcel, aby mu pomáhal pripravovať ingrediencie spolu s ním. Ako keby si myslel, že by Harry vykonal dobrú prácu, alebo čo. Takmer sa usmievajúc navrhol: "Dve otázky plus tá hodina."

"Štyri plus hodina." Profesorove pery sa skrivili, teraz už bol určite pobavený.

Harry chvíľu zvažoval tú ponuku, ale chcel úplne zabrániť tým otázkam, keby to bolo možné. "A čo tak dve hodiny práce a žiadne otázky?" navrhol s nádejou.

"Nebudem súhlasiť so žiadnym návrhom, pri ktorom mi nebudete odpovedať na otázky ako súčasť výmeny." Snape sa odmlčal, keď sa Harry nadýchol a uznal ten fakt miernym prikývnutím. Potom navrhol: "Dve otázky a dve hodiny."

Harry si uvedomil, že toto je najlepšia ponuka, akú môže dostať. Nakoniec, zjednal sa s profesorom z 12 otázok dolu na dve a takmer sa kvôli tomu cítil víťazoslávne. "V poriadku. Dve otázky a dve hodiny za fotku."

Snape naklonil hlavu. "Veľmi dobre. Počkajte tu." Prešiel cez ukryté dvere v zadnej stene jeho pracovne a o niekoľko minút neskôr sa vrátil s tým papierovým balíčkom, ktorý mal aj minulý pondelok.

Niečo sa zachvelo Harrymu v bruchu. Čisté očakávanie a vzrušenie. Znovu uvidí svoju mamu. Nezáleží mu na tom, či bude na každej fotke aj Snape, alebo či sú z Rokfortu alebo zo záhrady jeho starých rodičov, v Šikmej uličke, alebo na mesiaci. Len chcel vidieť svoju mamu. Keď Snape vytiahol fotky z balíčku, Harry sa roztrasene nadýchol.

Nebol schopný myslieť na nič iné - okrem Metlobalu - celý minulý týždeň. Fotky jeho mamy, ktoré videl v pondelok, zaplnili malý kúsok tej veľkej diery, ktorú mal v hrudi, tú prázdnotu, ktorá bola tam, kde mali byť spomienky na jeho rodičov. Želal si, viac než čokoľvek na svete, aby dostal šancu spoznať svoju mamu a otca. Želal si, aby neexistoval žiadny Voldemort, žiadna vraždiaca kliatba a žiadna potreba Dursleyovcov v jeho živote.

Keď vybublali všetky tieto želania na povrch jeho mysle, Harry sa znova nadýchol, aby sa upokojil. Nemohol nechať jeho profesora, aby videl jeho emócie tak mimo kontroly a musel sa odvrátiť, než sa konečne cítil pokojnejší.

Snape položil prvú forku na stôl. "Poď sem, na túto stranu, Harry," povedal a v jeho hlase bol ten istý pokojný a zvláštne . . . starostlivý tón, ktorý použil v ten večer, keď nasledoval Harryho do soviarne. A použil Harryho krstné meno, čo nerobil veľmi často, a nikdy nie pred inými ľuďmi. Vlastne iba vtedy, keď diskutovali zložité veci, alebo keď sa Snape za niečo ospravedlňoval.

Harry si presunul stoličku na Snapovu stranu stola a jeho pohľad okamžite skĺzol na fotku. Snape ju posunul bližšie k Harrymu, aby ju lepšie videl. Jeho mama v rokfortskej uniforme a tmavomodrom svetri a pletenom tmavomodrom klobúku, stála na jednom z väčších školských nádvorí. Opierala sa o stĺp pokytý zimnou námrazou a v rukách držala knihu, hlavu mala sklonenú ku stránkam. Ľahký poprašok snehu krúžil okolo jej nôh v miniatúrnych cyklónoch. Kým Harry nasával každý detail, zodvihla pohľad od knihy a usmiala sa na neho. Jej zelené oči iskrili. Knihu si pritlačila k hrudi jednou rukou a druhou rukou mu zamávala a potom si zastrčila dlhý prameň vlasov za ucho.

Harrymu zovrelo hruď; takmer nemohol dýchať.

Vyzerala staršie, než na ostatných fotkách, ktoré mu Snape ukázal; odhadoval, že na tejto bola v treťom alebo štvrtom ročníku.

"Tú fotku ste fotili vy?" opýtal sa Snapa po niekoľkých minútach lačného zízania na tú fotku.

Snape prikývol. "Toto bolo krátko pred zimnými prázdninami v našom treťom ročníku." Profesor si prečistil hrdlo a Harry uvažoval, či aj Snapa tak dusili emócie ako jeho. "Chcela viac fotiek, aby ich mohla ukázať rodičom."

"Bola . . . išla teda domov na prázdniny?"

"Áno, samozrejme."

Harry prikývol, tvár sa mu začala červenať hanbou. Samozrejme. Rodičia jeho mamy zrejme stále ľúbili svoju dcéru, aj napriek tomu, že oni nemali mágiu a ona áno. Nie ako tera Petunia a strýko Vernon, ktorý by boli najradšej, keby sa nikdy nevrátil. Nečudo, že ich dcéra išla domov na prázdniny, veď: oni ju chceli.

Sledoval svoju mamu ako niekoľkokrát znovu číta z knihy, ktorú držala, potom zodvihla pohľad a drzo sa na neho uškrnula. Raz sa dokonca otočila na mieste, jej habit sa zodvihol ako spodok zvonu a ona sa smiala. Vyzerala taká šťastná.

Chcel -- nejako - aby ho spoznala, uznala ho za svojho syna, Harry sa natiahol za fotkou, keď sa prestala točiť. Chcel sa s ňou porozprávať tak, ako s Krvavým Barónom, alebo s portrétmi ľudí dávno mŕtvych, ktoré viseli na chodbách Rokfortu. Nakoniec, ona na na neho usmievala.

"Mami," zavolal a priblížil sa tvárou ku fotke. "Mami, to som ja Harry, tvoj syn. Mami! Počuješ ma?"

Vôbec nereagovala a keď sa Snape dotkol Harryho predlaktia jeho bledými, úzkymi prstami, Harry prudko stiahol ruku z fotky. "Ona ťa nepočuje, Harry," povedal Snape ticho. "Ona tam nie je naozaj."

Harry prehltol svoje sklamanie. "Ja . . . ja viem." Odvrátil tvár. "Pardon."

"To je v poriadku." Snape sa odmlčal. "Je to bežný omyl u ľudí, ktorí sú noví v Čarodejníckom svete."

Harry trhane prikývol, ale nemohol sa prinútiť, znovu sa pozrieť na fotku.

"Chceč, aby som ju odložil? Alebo chceš vidieť ďalšiu?"

Harry si zahryzol do pery a uvažoval. Chcel ich vidieť všetky, ale keby ich videl hneď teraz, obával sa, že by ho tá bolesť premohla. Pozerať sa na jednu mu spôsobilo pálenie v očiach a bolesť v hrudi, a nemyslel si, že dnes zvládne viac. "Ja . . . mám dosť. Myslím."

Snape prikývol a vložil malú kôpku fotiek do balíčka. "Tie dve otázky sa opýtam dnes večer. Vaše dve hodiny asistovania mi pri príprave ingrediencií si budete musieť rozvrhnúť vy, ale mali by byť absolvované pred budúcou nedeľou.

Rád, že počuje Snapov opäť pracovný hlas, aj keď to znamenalo, že teraz bude musieť odpovedať na otázky, Harry odpovedal: "Áno, pane." Pevne zopol ruky a položil ich na stôl, ako keby sa pripravil. "Som pripravený."

"Vy viete, Potter," povedal Snape a znel takmer podráždene: "Že vám neublížim mojimi otázkami."

"Prepáčte, pane," odpovedal Harry a zovrel ruky ešte pevnejšie, "ale to neviete." Pozrel sa hore profesorovi do tváre a čelil jeho tmavému, hlbokému pohľadu.

Niekoľko dlhých minút na seba hľadeli, než Snape veľmi mierne prikývol. "Ospravedlňujem sa, Harry. Máš pravdu. Čo tak, budem sa veľmi snažiť, aby som ti neublížil." Odmlčal sa. "A ty mi povieš, keby som zlyhal. Súhlasíš?"

"Dobre," súhlasil Harry, aj keď nevedel, či to dokáže. "Pokúsim sa, pane."

"Ďakujem. To je všetko, čo môžem žiadať." Uškrnul sa. "Okrem dvoch iných vecí." Harry na neho s očakávaním, než Snape konečne povedal: "Prvá otázka: Prečo nechcete ísť domov na zimné prádzniny?"

Harry nepovedal, že nechce, ale predpokladal, že Snape si to odvodil z toho, čo sa predtým Harry opýtal o jeho mame. Ale to nebolo fér; Snape preskočil oveľa jednoduchšie otázky, ktoré by mohol zodpovedať. Harry uvažoval, že ho prinúti opýtať sa tú otázku najprv - o tom, či chce ísť k Dursleyovcom na prázdniny alebo nie - ale rozhodol sa, že nie, nemal chuť hádať sa a tak len dokončí toto a vráti sa na internát.

"Nemám dôvod, aby som tam išiel," odpovedal po chvíli.

"Vysvetlite." Harry zúžil oči a otvoril ústta, že sa opýta, či je to už druhá otázka, keď ho profesor zarazil. "Nie som spokojný s tou odpoveďou, lebo sa mi nezdá úplná. Tak vysvetlite prečo nemáte dôvod, vrátiť sa na prázdniny domov."

Teraz sa Harry mračil a zamrmlal: "Okej. Fajn." Nadvihnúc jedno plece povedal: "Nie je mi dovolené, byť súčasťou ich prázdnin, okrem varenia pre nich a upratovania, tak by som radšej zostal tu, než bol ich sluhom."

" A čo samotný Slnovrat . . . alebo, predpokladám ako Muklovia oni oslavujú Vianoce."

"Hej, oslavujú." Harry mykol plecom, nevedel skoro nič o Slnovrate. "Ale hej, niekedy mi na Vianoce dovolia vyjsť z môjho príst. . . er, mojej izby, aby som pre nich mohol pripraviť večeru. Ale niekedy nie a tak tam musím stráviť celý deň, sám, a počúvať, ako sa zabávajú. Radšej by som bol na Rokforte, kde som si celkom istý, že aspoň dostanem večeru."

"To je dobrý predpoklad." Snape sa pousmial, keď to povedal a nejako ten náznak humoru spôsobil, že sa Harry cítil trochu pohodlnejšie, keď sa s ním rozprával. "A čo darčeky? A áno, toto je stále súčasť otázky číslo jedna."

"Darčeky?" Harry sa zamračil. "Čo s nimi?"

"Nebude vám chýbať, že nedostanete darčeky od vašej rodiny?"

Harry sa zasmial, nekonečne pobavený Snapovym neúmyselným vtipom. "Nie," povedal a po minúte sa ešte stále chechtal. "Nikdy mi nič nedávajú. Prvý darček, ktorý som kedy dostal, bol na moje narodeniny tento rok. Hagrid mi dal tortu, keď mi priniesol list z Rokfortu, a potom mi dal Hedwigu, keď sme boli kúpiť moje školské potreby v Šikmej uličke." Riskol pohľad Snapovi do tváre. Ten muž neukázal žiadne prekvapenie ani ľútosť, ani nič z toho, a Harry bol rád.

"Oh, počkať!" dodal Harry chvíľku na to, a stále sa pozeral mužovi do očí. "Raz som dostal vianočný darček." V deň, keď začal chodiť do základnej školy mu sľúbili, že dostane darček, ak bude veľmi veľmi dobrý až do Vianoc. Celé mesiace na na nič nepýtal, plnil príkazy a nikdy neodvrával, vlastne takmer vôbec nehovoril. Dlhé hodiny po škole po nociach pracoval, robil domáce práce a doháňal to, že cez deň nebol doma, a aj to až potom, čo dokončil Dudleymu úlohy. Svoje úlohy si mohol robiť až potom, keď dokončil domáce práce. Počas tých štyroch mesiacov sa nikdy neodvážil požiadať o jedlo, ani nereagoval na žiadnu zlú vec, ktorú Dudley o ňom povedal alebo o jeho mŕtvych rodičoch, a nikdy sa nesťažoval, keď ho Dudley a jeho banda naháňali alebo zbili. Bol taký dobrý a tak sa tešil na to, že dostane darček, že na štedrý deň ráno bol takmer šialený očakávaním.

Pokrútil hlavou, aby striasol tie staré spomienky. Jeho hlas bol tichý a chýbala v ňom akákoľvek emócia, keď povedal: "Dostal som vešiak."

Po tomto už nikdy neveril ničomu, čo mu povedali.

15.04.2013 11:30:29
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one