Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Kapitolku venujeme: katie1, Laure, ft, igrombi, pancuche, sambe
Ďakujeme za vaše komentáre.

Dobby a Biggi
 

Jeho ruka bola stále na Harryho líci a Harry zatvoril oči, len na moment a nahol sa, len trošku, do toho dotyku, ktorý mu pre zmenu, nespôsobil žiadnu bolesť alebo vinu alebo hanbu. Len na moment si dovolil snívať, že by mohol mať stále niekoho, kto ho bude chrániť, komu bude vždy na ňom záležať. Vzdychol, prikývol a otvoril oči. "Ja . . . urobím to. Áno, pane."

A potom sa stala neuveriteľná vec. Videl profesora Snapa, ako sa usmial.

Severus sedel vo svojom kresle pri krbe, nechcel zaspať pre prípad, že by ho ten Potterov chlapec v noci potreboval. Vedel, že Barón by ho zobudil, keby ho chlapec potreboval, ale nechcel strácať čas počas tých vzácnych minút, ktorý by potreboval na to, aby opäť jasne myslel a ešte na to, aby sa obliekol. Zostal hore, čítal - alebo skôr predstieral, že číta, pre svoj vlastný pokoj mysle - so šálkou kávy pri jeho lakti na malom bočnom stolíku vedľa jeho obľúbeného kresla a premýšľal.

Už si vobec nebol istý, aký je jeho zámer s chlapcom. S Harrym. Určite už sa nemohol držať späť, ako keby mu nezáležalo. Alebo horšie, že mu záleží (alebo nie) len kvôli Lily, (alebo Jamesovi.) Ah, Lily. Keby boli veci inak posledných pár rokov na škole, keby jej nikdy nepovedal tie zraňujúce slová, ani sa nestýkal s Lestrangeovcami, Rosierom a tými ostatnými zvermi. . . .

Nie. Nebude sa utápať v myšlienkach typu "mohlo by byť." Robiť to bolo výnimočne nefér k Harrymu, ako aj k sebe samému. Veci sú tak, ako sú. Nemôže zmeniť minulosť, len budúcnosť. A budúcnosť sa musí zmeniť. Ak by sa nezmenila, keby mal Harryho život pokračovať smerom, ktorým sa uberal doteraz, keby sa musel vrátiť k rodine, ktorá ho nenávidela neposkytla mu žiadnu podporu v tom, čo mu spravil ten bastard Avery . . . ak má Harry poraziť Voldemorta, monštrum, ktoré je už v procese návratu, podľa tej vízie, ktorú mal Harry o tých jednorožcoch . . . ak sa od neho očakáva, že zničí Temného pána bez mentálnej, fyzickej a magickej podpory a prípravy, tak potom nie len, že je Harry odsúdený na záhubu - na život v smútku, beznádeji a násilí - ale tak isto aj celý Čarodejnícky svet a jeho večnosť.

Žiadny z týchto výsledkov nebol ten, s ktorým by Severus mohol žiť.

A vedel, že to nemôže ani Harry.

Takže Severus musel niečo urobiť, aby tento status pozmenil. Ak to znamenalo, že na to má nasadiť svoj život a prácu, tak nech sa tak stane. Severus už mal jednu neporušiteľnú prísahu, týkajúcu sa Harryho Pottera. Sám sebe v tomto momente prisahal ďalšiu: Urobí všetko, čo bude v jeho silách nie len na ochranu Harryho, ako ho jeho doterajšia prísaha zaväzovala, ale uistí sa, že bude pripravený, tak dobre, ako to len bude možné, čeliť svojmu osudu.

Keď druhá prísaha nadobudla efekt na jeho mágii, Severus cítil chvíľu pokoja. Toto bolo správne. Bolo to dobré. Za posledných niekoľko rokov takmer zabudol, čo taká obetavosť znamená, aký je to pocit.

Ani nie o štvrť hodiny neskôr sa striebristá žiara objavila blízko dverí do jeho bytu. Severus bol na nohách skôr, než Barón prešiel cez stenu.

"Začalo to," povedal duch.

Severus prakticky bežal do Slizolinského internátu.

Toto bol vzor na najbližšie dva týždne: Severus bol zobudený - alebo častejšie upovedomený -- Barónom, niekedy okolo polnoci, že Harry má nočné mory alebo nemôže spať; oveľa častejšie to prvé, než to druhé. Severus išiel za chlapcom, uistil sa, keď vošiel do izby, že použil Tíšiace kúzlo, ako aj sieť kúziel na Nerušený spánok na ostatných chlapcov, tak aby sa nikto z nich nezobudil a nebol zvedavý na Harryho nočné ťažkosti. Keď bol na izbe, sedel pri Harrym tak dlho, kým chlapec znovu nezaspal, alebo, ak to bolo nemožné, aby tak urobil sám, dával chlapcovi Elixír na spanie. Veľmi zriedka mu dal Elixír na bezsenný spánok.

Áno, napriek frekvencii jeho nočných môr, veľmi zriedka. Okrem obyčajných vedľajších účinkov toho elixíru - vrátane možnosti vyvinutia závislosti - nebol vytvorený pre deti, tak Severus váhal, či mu ho má vôbec dať. Ale niekedy vedel, že inak by si chlapec neodpočinul, a Harry to potreboval viac, než čokoľvek iné, okrem možno poriadnej výživy.

Počas týchto nočných návštev sa Harry len zriedka podelil so Severusom o svoje nočné mory, ale s trochou nátlaku zvyčajne priznal aspoň to, že ich má. Severus ho nehrešil za jeho mlčanie. Zistil, že Harry nechce vyzerať slabý, najmä pred ním, dospelým; nakoniec, Harryho skúsenosti ho naučili, znova a znova, že dospelým nemá veriť. Ale Severus mu chcel dokázať, že je dôveryhodný, aj keby to malo trvať celých sedem rokov, kým bude Harry na Rokforte.

Aby sa uistil, že je to vôbec možné, Severus musel zostať na Rokforte a neobávať sa zároveň o svoj vlastný život. Čo znamenalo, napríklad, že predtým, než nechal Gaiusa Averyho pred riaditeľňou v ten večer, keď ho vyhodili, vymazal tomu nenávistnému decku spomienky na Severusov ochranársky pud voči Harrymu. Nemohol nechať Averyho rozprávať rozprávky jeho otcovi, jednému zo Smrťožrútov vnútorného kruhu Temného pána, o tom, ako Severus zachránil Chlapca Ktorý Prežil pred trochou zneužívania, inak by to Temný pán zistil, keď sa vráti, a Severus by v budúcnosti nebol schopný Harryho chrániť.

Dokonca aj teraz sa mu zdalo ťažšie chrániť Harryho. Zdalo sa, že Harry priťahuje problémy ako plamene priťahujú nočné motýle. Napríklad, takmer dva týždne po tom, čo vyhodili Averyho, ten Fagan Ktorý Sa Dostal Do Viac Problémov Ako Deväť Kneazlov Dokopy, sa mu priznal, že vie, čo stráži trojhlavý pekelný pes.

Alebo skôr, chlapec priznal, že vie, že čokoľvek-to-je, je to niečo, čo chce Temný pán, aj keď Harry nevedel, ako presne sa to volá.

Snažiac sa poprieť jeho dlhoročné tajomstvo tu na Rokforte, Severus sa oprel o operadlo stoličky a ukázal mu len prázdnu tvár, ale jeho myseľ pracovala naplno. "O čom na svete to rozprávate, Potter?"

Chlapec uzatvoril svoj výraz, keď zaujal rovnako prázdny pohľad a Severus vnútorne stiahol tvár. Toto nebol spôsob, ako dostať Harryho, aby sa pred ním otvoril. Okrem toho, sľúbil, že bude chlapca volať "Harry" keď nebudú na hodine, zistil, že to je jeden ktok na dlhej ceste dokazovania chlapcovi, že nie všetci dospelí sú krutí a zneužívajúci. Že niektorí s ním môžu jednať s istým rešpektom a starostlivosťou.

Severus sa zhlboka nadýchol a pritlačil si prsty k spánku, snažil sa rozmýšľať. Ako to robili od toho incidentu na záchode, sedeli spolu v jeho pracovni, keď skončilo v ten deň vyučovanie, dávali si čaj a keksíky. Aby sa uistil, že sa s ním Harry stretne a na získanie chlapcovej dôvery, aby sa viac otvoril, o jeho nočných morách a tom sexuálnom zneužívaní, a eventuálne aj o - a v to dúfal -- Dursleyovcoch, Severus zmiernil pravidlá na ukázanie Harrymu fotky jeho mamy. Teraz, pokiaľ sa Harry s ním stretával na hodinu medzi vyučovaním a večerou, či odpovedal na otázky alebo nie, mohol si pozrieť fotky, ktoré chcel. Samozrejme, Severus mu kládol otázky, začínal s poriadne nenápadnými, ako napríklad aký mal deň, alebo či sa mu páčilo - alebo mal problémy - na vyučovaní, a odtiaľ sa dostával k oveľa osobným a vážnym otázkam.

Táto metóda očividne prinášala ovocie, keďže teraz sa Harry so Severusom podelil o niečo, o čo ho ani nepožiadal.

"Harry," povedal nakoniec, keď bolo očividné, že chlapec sa uzatvoril. "Rád by som vedel, odkiaľ máš túto informáciu." Tak; nič nepotvrdil, ako ani nemohol, s Albusovymi prísahami mlčanlivosti, ktoré ho ťažili, ale ani ho rovno neobvinil z toho, že si to vymyslel.

Harry vyzeral, že akceptuje jeho slová ako návrh na zmierenie, čím aj mali byť a znovu sa k nemu otočil. Odmietol sa pozrieť Severusovi do očí, tak isto, ako to robil posledné dva týždne. "Len som to zistil, pane," povedal ticho a hral sa s nechtom na palci. "Ja a moji priatelia sme to zistili. Zistili sme, že Chlpáčik je, er . . . cerberus, niečo stráži. A v tej vízii o jednorožcoch, viete? Mal som pocit, že Veď Viete Kto chcel to, nech je to čokoľvek, čo Chlpáčik stráži."

Severus zúžil oči. "Bol to len pocit, alebo si naozaj počul Jeho myšlienky o tej veci?"

"Len pocit," povedal Harry. Zatvoril oči, ako keby si spomenul a jeho hlas bol pevný, keď pokračoval: "Všetko to boli len pocity, naozaj. Ale niektoré sú jasnejšie než iné. No, ja som vedel, keď ho naháňal, že jednorožcova krv ho udrží nažive nejaký čas, ale nie dosť dlho. A vtedy som dostal pocit o tom, čokoľvek to je, čo Chlpáčik stráži. Že to potrebuje, aby mohol žiť dlhšie."

"Dobre. Ďakujem." Severus odvrátil pohľad. Toto bolo zlé, ale predpokladal to a bol veľmi rád, že mu to Harry povedal. "Budem informovať riaditeľa --"

"Čože? Nie! Ja--"

Chlapcova tvár bola tak ranená, že ho Severus rýchlo prerušil: "Nie, že ty si mi dal tú informáciu, Harry. Nesklamal by som takto tvoju dôveru. Len mu poviem, že musíme zdvojnásobiť ochrany, dobre?"

"Hej, okej." Harry si prešiel rukou po tvári a vzdychol. "Prepáčte, pane. Nechcel som --"

"To je v poriadku. Nemusíš sa ospravedlňovať." Severus vybral balíček s fotkami zo šuflíka jeho stola. Kútikom oka zachytil, ako Harry zamrzol a potom sa posadil rovnejšie. "Čo by si chcel vidieť?"

Harry sa lačne nahol dopredu. "Tú z Metlobalového zápasu?"

Severus sa sám pre seba usmial. Aj on mal túto jednu veľmi rád. Prešiel cez fotky, aby našiel tú, z toho dosť zamračeného dňa, kde Lilyn úsmev rozžiaril všetko okolo nej.

Práve našiel tú fotku a položil ju dopredu kôpky, keď váhavý hlas povedal: "Žil som v prístenku."

Veľmi opatrne nezmenil svoj výraz, aj keď jeho čeľusť sa chcela zaťať rovnako ako jeho päste, Severus dokončil pohyb fotky na vrch kôpky a položil fotky na stôl. Pozrel sa na Harryho, aby videl, že chlapec si hľadí na ruky v lone. "Oh?" povedal, najjemnejší náznak zvedavosti sfarbil jeho tón.

"Hej. V tom pod schodami, kde teta Petunia držala čistiace veci na domácnosť. Bola to moja spálňa, kým som nedostal list z Rokfortu, a . . . a tam ma posielali, aj keď som bol zlý. Ale keď prišli tie listy, potom si mysleli, že ich niekto sleduje, tak mi dali Dudleyho druhú spálňu."

Stále sa snažil nereagovať príliš, a nevystrašiť Harryho, aby sa jeho priznanie nezmenilo na mlčanie, Severus pomaly prikývol. "Prečo si mysleli, že ich niekto sleduje?" Bol si takmer istý, že Albus to nerobil, alebo ak áno, Severus to radšej nechcel vedieť. Nemyslel si, že by to zvládol, keby vedel, že Albus vedel o tej hrôze, ktorou si chlapec prešiel a nič pre neho neurobil.

"'Kvôli tomu, ako bol ten list adresovaný," povedal Harry a trochu si posunul stoličku, aby mohol vidieť fotku, ktorú Severus položil na stôl, obaja sa správali tak nenútene, ako vždy, ako keby to, o čom hovorili, takmer nič neznamenalo.

"Akým spôsobom to bolo?" Severus naklonil fotku k nemu, len kúsok a keď ju Harry zbadal, usmial sa, len trochu.

Harry sa natiahol, aby si tú fotku vzal a Severus ho nechal. Podržal ju pred sebou ako keby to bol list. "Písalo sa tam: 'Pre pána H. Pottera, Komora pod schodami, Privátna cesta 4,' a celý zvyšok. Boli vážne naštvaní."

"Tvoja teta a strýko?"

Harry prikývol. "Strýko Vernon vzal ten list a nechcel mi ho dať, aj napriek tomu, že bol môj. On a teta Petunia nás vyhodili z kuchyne, mňa a Dudleyho, a oni tam šepkali, že možno že ich ONI špehujú, lebo ONI vedia, že žijem pod schodami. Tú noc prišiel a navštívil ma v mojom prístenku, ale to nikdy predtým neurobil."

"Urobil tvoj strýko . . . urobil ti niečo?" opýtal sa Severus ticho. Bez výčitiek by toho chlapa zabil, ak áno.

Harry položil fotku na stôl a prešiel prstami po jej kraji, ako keby sa nejako mohol dostať na druhú stranu, keby to veľmi chcel. Jeho výraz bol dosť smutný, keď sa pozeral na svoju mamu. Severus vedel, že keby mohol vidieť svoj vlastný výraz, bol by úplne rovnaký.

Konečne Harry povedal: "Nie. Nie naozaj. Teda . . . povedal, že ten list mi bol poslaný omylom, ale ja som povedal, že nebol, kvôli tomu, že spomína môj prístenok. Ale on ho spálil, povedal, potom mi povedal, že si myslia, že prístenok mi je už možno trochu tesný, tak by som sa mal presťahovať do Dudleyho druhej izby. Pýtal som sa ho prečo, ale vedel som. . . vedel som, že sa cítia previnilo, naozaj, lebo sa nesmie držať dieťa v komore pod schodami. Len som chcel, aby to povedal, a že ich to mrzí. Ale nepovedal. Nepovedali to. Len kričal, aby som bol ticho, že sa nemám pýtať otázky a že si mám zobrať veci okamžite hore. Tak som to urobil." Zvláštny úsmev prešiel Harryho tvárou a hneď zmizol. "Dudley bol strašne naštvaný na druhý deň. Veľa kričal a udrel naschvál strýka Vernona jeho Smeltingskou palicou a dokonca naschvál hral, že mu je zle, ale aj tak mu nedali jeho druhú izbu späť."

Ah. Severus teraz spoznal ten úsmev. Škodoradosť. "Tak ako si dostal tvoj list?" opýtal sa, teraz už zvedavý.

"Hagrid mi ho musel doniesť. Strýko Vernon sa snažil niekoľko dní zabrániť tomu, aby som ho dostal. Dostal som tri za deň po tom prvom, a boli adresované mne, do najmenšej izby, takže Dursleyovci si potom už boli istí, že ich niekto sleduje." Harry vyzeral, že ho tá téma zaujala, keď sa pozeral na fotku svojej mamy v hľadisku metlobalového ihriska. "Potom nás strýko Vernon odviezol preč a nakoniec nás dopravil na malý ostrov uprostred ničoho, kde to bolo zatuchnuté a smrdelo riasami, a jediné, čo sme tam mali boli čipsy a banány. A o polnoci, presne na minútu, keď začalli moje narodeniny - mohol som to vidieť na Dudleyho hodinkách, dostal na jeho narodeniny digitálky, ktoré svietili v noci -- Hagrid vyrazil dvere." Harry sa uškrnul a pokrútil hlavou. "Nikdy som nevidel nikoho tak veľkého! Dudley určite poriadne vystrašil. Potom mi dal môj list, povedal mi, že som zapísaný na Rokforte od narodenia. Dokonca mi priniesol narodeninovú tortu, ktorú sám upiekol, prvú v mojom živote, a dokonca sa postaral o to, aby ju Dudley celú nezjedol, aby sa mi z nej ušlo."

Severus prikývol. Tá posledná časť sa zhodovala s tým, čo počul o Hagridovom výlete, keď šiel zobrať Chlapca Ktorý Prežil, keďže už sa blížil termín, dokedy sa mali študenti ozvať a Potter neodpovedal na jeho oviciálny list z Rokfortu. Severus sa potom uškrnul nad hlúposťou arogantných malých chlapcov, ktorý sa neobťažovali odpísaním na ich listy. . . ale teraz už vedel viac.

"A tak," povedal Severus opatrne, s nádejou, "stále ťa nechali v tej malej izbe, keď ťa Hagrid priviezol späť?"

"Hej," povedal Harry. "Už žiadna komora."

"Ani za trest?" opýtal sa jemne, hľadiac na chlapca. Nepovedal Harrymu, že ho počul rozprávať sa s jeho sovou o tom, že bol zamknutý v prístenku celý týždeň bez jedla. Neprekvapilo by ho, keby počul, že tí ohavní Muklovia sa mu tým aspoň vyhrážali.

Harry si zahryzol do pery a pokrútil hlavou. "Zatiaľ nie. Teda . . . myslím si, že si stále myslia, že ich sledujú." Pevne zovrel pery a jeho tvár bola zaťatá.

"Čo je, Harry?" opýtal sa Severus jemne, aj keď veľmi dobre vedel, čo si myslí, čo potvrdila Harryho odpoveď.

"No . . ." vzdych. "No, pane, ak ich naozaj sledovali, riaditeľ, alebo ktokoľvek, teda, ak naozaj videli, kde som bol a čo oni . . . ako sa ku mne Dursleyovci správali a to . . ." zmĺkol a znovu vzdychol.

"Áno?" Severus chcel, aby Harry položil tú otázku. Ten chlapec sa potreboval pýtať, potreboval sa uistiť o jeho vlastnom vnímaní toho, že čo sa stalo, bolo nesprávne.

"No, prečo nikdy nič neurobili?! Prečo ma nechali hladovať a spať v špinavom prístenku a aby ma Dudley celý čas mlátil? Ak to videli, prečo im na tom nezáležalo?"

"Chceš vedieť, prečo nikomu nezáležalo na tom, že sa o teba tak mizerne starali," zopakoval Severus. "Prečo nikto z Rokfortu alebo z Ministerstva neprišiel a nevzal ťa od tak nevhodných opatrovníkov."

"Ja . . ." Harry prehltol a po prvý raz za dva týždne sa mu pozrel do očí. Severus bol zaskočený hĺbkou bolesti v tých zelených očiach, utrpením, ktoré chlapec tak dobre a často skrýval, ale tiež oprávneným hnevom, ktorý divoko žiaril v jeho očiach. "Áno, pane."

Severus hľadel do toho bolestivého, naštvaného chlapcovho pohľadu a povedal mu to, čo vedel. Dúfal, že je to pravda. "Neverím, že ich niekto sledoval, vážne. Neviem presne, ako sú tie listy adresované, ale myslím si, že je to automatický proces. Vážne si nemyslím, že si niekto prezerá adresy potenciálnych študentov, takže tým spôsobom by sa nikto nedozvedel, že žiješ v komore. Ale to nie je ani tak ani tak. Pýtaš sa na posledných 10 rokov, nie len na ten list. Verím, musím veriť, že keby profesor Dumbledore vedel o týchto okolnostiach, zasiahol by."

Harryho oči sa zúžili. "Naozaj?"

Ani toto 11-ročné dieťa sa nenechalo oklamať jeho deduškovským prístupom. Harry vedel, že Gaius Avery bol len vyhodený zo školy, namiesto toho, aby ho poslali do väzenia. Vedel, že Albus chcel, aby sa učil Oklumenciu, čo u tak mladého dieťaťa mohlo spôsobiť fraktúru mysle. Vedel, že Albus nezasiahol, keď sa jednalo o udržanie Quirrella mimo neho, dokonca ani keď to znamenalo, že v škole nebude v bezpečí. Vďaka tomu všetkému, prečo by mal veriť jeho poslednej vete?

Znova povedal chlapcovi pravdu. Čokošvek menej, by bolo urážkou pre nich obpch. "Dúfam v to, Harry. Naozaj dúfam."

Vedel, že Harry rozumel, pri tom pokojnom prikývnutí, a jeho zamyslenom výraze a želal si, aby chlapec nemusel vážiť svoju vlastnú cenu v porovnaní so zničením Temného pána. Želal si, aby tu bol ľahký spôsob, ako s atúto otázku opýtať Albusa . . . alebo skôr, ako z neho dostať úprimnú odpoveď.

Ale keby želania boli kone, žobráci by jazdili.

Potreboval Harryho dostať preč od tých Muklov natrvalo. A teraz, keď mu Harry začal rozprávať o ich starostlivosti, mal na to oveľa lepší dôvod. Venoval Harrymu polovičný úsmev. "Ďakujem ti, Harry. Som rád, že si sa cítil dosť pohodlne, aby si mi to povedal," povedal. "Teraz, chceš vidieť ďalšiu fotku?"

Harry prikývol a natiahol sa za fotkami. "Jednu, kde ste vy a mama," povedal a Severusovi stislo srdce.

09.05.2013 16:06:16
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (123 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one