Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Pokračovanie venujeme všetkým komentujúcim. Užite si ho.

Dobby a Biggi

Keď Severus Pottera upokojil z jeho strachu z nočnej mory, chvíľu sedel pri chlapcovi, sledoval ho, ako znovu zaspí. Vedel, že chlapec nemá dosť odpočinku, kvôli jeho nočným morám a strachu z útoku, ktorý mu stále hrozil. Ticho povedal Potterovi, že ich budúci tréning by mu mohol pomôcť lepšie zabrániť nočným morám, ako to kedysi pomohlo samotnému Severusovi. Bol potešený, keď videl, že táto informácia upokojila Pottera trochu viac, dokonca vyvolala slabý úsmev na jeho tvári.

Počas dní, ktoré nasledovali pred začiatkom vianočných prázdnin, Harry sa rozhodol, že sa vráti k činnosti, pri ktorej kedysi našiel istú úľavu, kým žil s Dursleyovcami: kreslenie. Steny komory, od doby kedy mal asi 3 roky, až kým mal 11, boli jeho plátnom, okrem toho, že boli jeho väzením. V jeho komore mal niekoľko možností čo robiť, zízať na steny alebo počúvať Dursleyovcov chodiť okolo a inak žiť svoj život na druhej strane tých zamknutých dverí, kde on nemohol byť a ani nechcel. Tak kreslil, aby urobil steny okolo neho zaujímavejšie. Viac ako doma.

Prvá vec, ktorú vôbec nakreslil bola kúskom zelenej pastelky, nie väčším ako jeho malíček, ktorú našiel za radiátorom, keď drhol dlážku v kuchyni. Napísal "HARYHO IZBA" tlačenými písmenami naľavo od dverí vo vnútri prístenku, potom vymaľoval každé druhé písmeno. Ostatné nechal prázdne, kým nájde inú farbu, aby ich mohol vyfarbiť, chcel dokonca aj v troch rokoch, aby bol ten nápis esteticky pekný. Keď začal chodiť do školy a naučil sa správne vyhláskovať svoje meno, bol zahanbený tou do očí bijúcou chybou, a napísal nový napís na spodnú stranu schodov, krajším písmom a dokonca s apostrofom. Ale jeho prvý pokus tam bude stále, nezmenený.

Najprv Harry používal dolámané pastelky, potom grifle z ceruziek alebo guľôčkové perá, keď sa k nim dostal, aby nakreslil čokoľvek, čo sa mu páčilo na tmavú spodnú stranu schodov a nevymaľované steny jeho "izby." Nakoniec, čo jeho teta alebo strýko nemohli vidieť, to mu nemohlo spôsobiť problémy, a oni sa nikdy neobťažovali vojsť do komory, do izby toho čudáka. Prečo by mali? Keď bol malý, začal s paličkovými postavičkami, ale tie mali čudné hlavy, nepodarených tvarov. Ale aj tak ich kreslil v scénach, ktoré dôverne poznal, ako okopávanie záhonu, varenie pri sporáku alebo natieranie kôlne.

Len v jeho nákresoch bolo bezpečné snívať o iných miestach, o tom že je niekde inde alebo niekto iný. Len na tých stenách mohol predstierať, že jeho život je iný, než mu diktovali Dursleyovci. Kvety v jeho imaginárnej záhrade mohli mať fantastické farby a kôlňa, ktorú nakreslil, keď mal asi 5 rokov bola tiež vymaľovaná neskutočne, ako dúha, aj keď proporcionálne bola perfektná. Keď bol starší a mal k nim prístup, Harry mal radšej ceruzky než pastelky, kvôli kontrole, ktorú mu dali, a tiež kvôli schopnosti, pridať jeho dielam hĺbku vďaka tieňovaniu a kontúram. Nikdy nemal príležitosť použiť atrament, kým neprišiel na Rokfort, a tak keď sa rozhodol, že bude kresliť, niekedy v decembri, aby nejako zamestnal svoje ruky, kým jeho myseľ si oddýchne, experimentoval s atramentom.

Až deň pred Vianocami sa rozhodol, že daruje jeden zo svojich nových výtvorov profesorovi Snapovi. Po tom, čo včera urobil rýchly náčrt Snapa pri kotlíku, Harry začal experimentovať s perspektívou, použil profesorovu pracovňu a jej police s fľašami a nádobami, aby si nacvičil pozadie. Pozerajúc sa na náčrt teraz, krátko sa zamračil. Sedel s prekríženými nohami na posteli so zatiahnutými závesmi, skicár - ktorý si objednal cez Hedwigu pred niekoľkými týždňami - balansoval na jeho kolenách. Fľaša s atramentom stála pri jeho bosých nohách. Len málo ostatných Slizolinčanov zostalo cez prázdniny na škole a tí boli z vyšších ročníkov, tak sa nemusel báť, že ho niekto bude v jeho izbe vyrušovať, ale mal radšej zatiahnuté závesy okolo seba, keď kreslil. Oddeľovali ho od zvedavých očí, presne ako v bezpečí jeho prístenku.

Nie, rozhodol sa, oči profesora Snapa boli celkom nesprávne. Použil ďalší kus pergamenu, nakreslil niekoľko párov očí, kým mal také, ktoré mali správny tvar. Ďalšiu hodinu pracoval na tieňovaní a zvýrazňovaní toho páru, kým boli také, aké ich chcel mať v jeho nákrese. Na vnútorných stenách jeho prístenku sa snažil zoskupovať sety detailov - oči, ruky, ústa a podobne - tak aby mohol pracovať na konkrétnej časti, kreslil kým vyzerali tak, ako mali a mohol ich medzi sebou porovnávať.

Teraz pracoval opatrne, prekreslil detaily očí do jeho nákresu profesora, vyhladil drsné miesta alebo vyčistil pergamen, len keď to bolo úplne nevyhnutné. Teraz už kreslil niekoľko rokov a zriedka kedy potreboval niečo mazať, ale atrament bol pre neho stále nové médium, a teraz robil viac chýb, než keby kreslil ceruzkou, alebo pastelkou. Bolo po jedenástej večer pred Štedrým dňom, keď obraz dokončil k svojej spokojnosti.

Keď odložil svoje pomôcky na kreslenie, opatrne obraz zabalil do tenkého papiera, ktorému sa naučil kúzlom meniť farbu. Millie navrhla to kúzlo, keď sa rozprávali o vianočných darčekoch minulý týždeň, oplakávajúc fakt, že nikto z nich nemal peniaze navyše, aby mohli kúpiť darčekový papier. Millie mu dokonca povedala názov knihy, v ktorej to kúzlo mohol nájsť: Lyman Lemarda Slávnostné kúzla na každú príležitosť. Jej mama jej dala jeden výtlačok, keď dostala list z Rokfortu a ona ju požičala Harrymu na prázdniny.

Kým listoval v knihe, aby našiel prefarbujúce kúzlo, Harry našiel Zmenšovacie kúzlo, vytvorené na to, aby bolo ľahšie niesť viacero veľkých vecí naraz, alebo na skrytie obrovského predmetu do vrecka alebo tašky. Harry prečítal informačné poznámky o kúzle. Každé kúzlo malo príbeh o pôvode, kombináciu legiend, príhody starých vdov a Lemardov vlastný výskum, a keď Harry čítal ďalej, videl, že Lemarda tvrdil, že toto Zmenšovacie kúzlo vynašiel samotný Sv. Mikuláš, ktorý kedysi roznášal deťom tony darčekov. Harry si tým nebol istý - ale on prestal veriť na Santa Clausa dávno pred tým, než zistil, že mágia je skutočná . . . nie že by od neho niekedy dostal nejaký darček. Ale aj tak sa uškrnul pri nápade, že použije kúzlo, ktoré používal samotný "veselý starý muž ". Harry si precvičil to kúzlo niekoľkokrát na čistých listoch pergamenu, než ho použil na zabalený obraz. Keď to dokončil, balíček nebol väčší než obal knihy.

Až keď začal vypisovať visačku na darček, Harry utrpel nával nervozity a pochýb, či to má naozaj profesorovi dať alebo nie. Od Dursleyovcov vedel, že študenti niekedy dávali darčeky profesorom pred prázdninami, alebo vedel, že Muklovia to robia tak či tak. Dudley dával darčeky jeho učiteľom každý rok, drahé, ktoré kúpila teta Petunia, samozrejme, a luxusne zabalené, aby vytvorili najlepší dojem. Harry vedel, že sú to len úplatky, možno že keď sa budú učiteľom Dudleyho darčeky dosť páčiť, nedajú mu zlé známky. Hrozné, že to nikdy nefungovalo.

Ale Harry nevedel, aká je tradícia tu na Rokforte. Nikto z jeho spolužiakov nespomenul nič o darovaní darčekov nejakému profesorovi, a už vôbec nie profesorovi Snapovi. A zdalo sa, že profesor Snape má rád svoje súkromie; bol by naštvaný, že Harry mu niečo daroval? Alebo by možno bol zahanbený, myslel by si, že Harry sa snaží zmeniť ho na otcovskú postavu alebo niečo podobne hlúpe. Harry vedel, že to by sa nikdy nemohlo stať; on ani len nechcel nového otca. Ale profesor mu niekoľkokrát pomohol z poriadnej kaše, a strávili spolu veľa času prezeraním si fotiek jeho mamy a podobne. Ale čo ak si bude myslieť, že Harry ho chce podplatiť, aby dostal lepšiu známku?

S povzdychom Harry pokrčil visačku a zahodil ju do koša, potom strčil zmenšený, zabalený darček do svojho kufra. Bol nováčik v darovaní darčekov, úplne nový, a nechcel veci so Snapom pokaziť. Nemal ani priateľov, ktorým by dával darčeky a dúfal, že aspoň to urobil správne. Skôr, dnes večer, poslal po Hedwige darčeky, aby ich zaniesla  obom Millie a Teddymu domov zajtra ráno. Tiež dal darček Dracovi Malfoyovi, než odišiel na prázdniny, keďže ten chlapec sa stále chvastal tým, aké ochrany má jeho panstvo, a Harry nechcel, aby sa Hedwiga zachytila v nejakom anti-Potterova sova kúzle, ktoré mohli Malfoyovci použiť na Vianoce. Draco darček neotvoril - profesionálne metlobalové pretekárske rukavice zo zelenej kože - ale poďakoval Harrymu tým takmer hanblivým spôsobom, ktorý ten blondiak používal, zakaždým keď očakával, že sa mu niekto bude posmievať, ale namiesto toho urobil niečo milé. Tiež pred tým, než odišla na vlak domov, Harry dal darček Hermione, aby si ho zobrala domov, lebo nevedel, ako by jej muklovskí rodičia reagovali na soviu poštu na Vianoce, a nechcel, aby mali nepríjemnosti v tak sviatočný deň. Zajtra pri večeri dá darček Hagridovi - kresbu Tesáka spiaceho pred krbom, nakreslenú perom a atramentom, presne ako tá pre profesora. Necítil sa tak zahanbene tým, že by mal dať darček Hagridovi; nakoniec, ten veľký muž mu dal Hedwigu, tak predpokladal, že by mu mohol dať darček bez problémov.

Stále nerozhodnutý ohľadom darčeka pre profesora Elixírov, Harry sa uložil spať. Aby si udržal najhoršie nočné mory od tela, prešiel si jednoduchý meditačný cvik, ktorý ho Snape naučil počas minulých týždňov. Naozaj nechcel, aby ho Snape musel prísť budiť zo zlého sna počas Vianoc. V poslednej dobe sa mu moc nsnívalo o útokoch Averyho, a bol celkom rád, že sa mu podarilo vyhodiť z hlavy všetko, čo mu ten bastard urobil. Ale namiesto toho mal sny o Quirrellovi - alebo to bol Voldemort? - týčiaci sa nad ním niekde, kde to vyzeralo ako jaskyňa, tmavé miesto, jeho hadie oči vo farbe krvi žiarili. V temnote, Quirrell-mort syčal vyhrážky na Harryho v Parselčine, z toho zvuku chlapcovi vstávali vlasy dupkom a srdce sa mu bolestivo zovrelo, kým sa horúčkovite snažil nájsť spôsob, ako utiecť. Tie sny nemal každú noc, ale dosť často.

Ale dnes bol predvianočný večer a Harry konečne zaspal, tešil sa na zajtra a najedlo a na zábavu, ale vôbec nečakal žiadne darčeky pre seba. Keď sa ale skoro ráno zobudil, prvé, čo uvidel bola kôpka balíčkov pri nohách jeho postele.

Musel si pretrieť oči dvakrát, než uveril tomu, čo vidí. Darčeky! Pre neho! Vyhrabal sa spod prikrývky a znovu zízal na kopu, než schmatol prvý balík, ako keby mal zmiznúť, ke´d nebude dosť rýchly.

Na visačke stálo: Pre Harryho, od tvojej kedysi tajnej kamarátky, Hermiony

Ha! Konečne sa na niečo aj podpísala, pomyslel si s úškrnom a roztrhal obal tak, ako videl Dudleyho už toľkokrát, na Vianoce a narodeniny a mnohé iné príležitosti. Ďalšie čokoládové žabky! Harry jednu otvoril a strčil si ju do úst, než sa stihol zastaviť. Jeho prvý skutočný vianočný darček v živote! Chutil výborne. Kým sa čokoláda rozpúšťala v jeho ústach, pozrel sa na kartičku a videl obrázok Albusa Dumbledora. So zamračením ju hodil na stolík a natiahol sa po ďalšom darčeku. Týchto kartičiek už mal veľa.

Tento balíček bol od Millie. Zasmial sa, keď otvoril darček s novými metlobalovými rukavicami, skoro presne rovnaké ako on dal Dracovi. Ďalší balík bol zabalený v hruboom hnedom papieri, a krížom na ňom bolo načmárané Pre Harryho, od Hagrida. Vnútri bola nahrubo vystrúhaná drevená flauta. Hagrid ju očividne sám vyrezal. Harry do nej fúkol, znelo to trochu ako sova. Mierne sa usmial, dúfal, že Hedwiga je okej a natiahol sa za ďalším, veľmi malým balíčkom s poznámkou: Dostali sme tvoju správu a prikladáme vianočný darček. Od strýka Vernona a tety Petunie.

Prilepená k poznámke bola päťdesiatcentová minca. "Milé," zatiahol Harry. Stále to bolo lepšie než použitá servítka alebo ohnutý vešiak na šaty. Možno budúce leto by mohol dostať limonádu z obchodu, na náklady jeho tety a strýka. Ďalší darček bol od Teddyho, kniha o Kúzlach, a potom tam bol ešte jeden objekt v tvare knihy, a Harry dlhú chvíľu hľadel na kartičku, než ju odložil. Stálo na nej: Na pomoc pri ďalšom štúdiu. Veselé Vianoce, Harry. Od S. S.

To mohol byť len profesor Snape. Severus Snape, ako Harry počul Krvavého Baróna, keď ho oslovil. Profesor dal jemu darček. On dal Harrymu darček.

Určite to znamenalo, že by prijal darček od Harryho, nie? Harry vyskočil z postele, vytiahol zabalený darček z kufra rýchlejšie, než by ste povedali Vianoce. Rýchlo vypísal visačku, pripevnil ju na darček, ktorý dá profesorovi hneď ako . . .

O chvíľu sa zastavil, uvedomil si, že ešte neotvoril profesorov darček! Pokrútil hlavou, posadil sa na posteľ, privinul si balík v tvare knihy ku hrudi - ktorá ho zvláštne bolela, ako keby v nej mal len prázdnotu - na niekoľko ďalších úderov srdca, cítil, ako keby mu niečo zvieralo hrdlo. Nie že by ho to dusilo, nie celkom. Ale skoro. Vypustil roztrasený výdych, Harry stiahol papier a našiel knihu Oscar Keating Uzatvorená myseľ. Rýchly pohľad na tabuľku s obsahom mu oznámil, že kniha je jednou zo série od tohto chlapa Keatinga, o takej mágii mysle ako Oklumencia a Legilimencia, tú prvú sa mal Harry čoskoro začať učiť.

Cítil sa celkom potešený týmto darčekom, a takmer si nevšimol posledný balík, ale všimol si ho práve, keď sa znovu chcel postaviť z postele. Harry ho zodvihol a poťažkal ho. Bol veľmi ľahký. Rozbalil balík a niečo splývavé a strieborno sivé sa zošuchlo na zem, kde to ležalo v žiarivých záhyboch. Lístok sa zniesol a pristál na vrchu tej hromady a Harry ho zodvihol, aby si ho prečítal bez toho, aby sa dotkol toho materiálu; nebol hlúpy.

Napísané úzkym zvláštnym písmom, ktoré nikdy predtým nevidel tam stálo: Váš otec mi to zanechal, než umrel. Je čas, aby sa to vrátilo ku vám. Nech vám slúži. Veľmi pokojné Vianoce.

Nebol tam podpis.

Harry hľadel na ten lístok, potom späť na ten žiarivý materiál. Vedel, čo by Teddy povedal, a navyše, čo by Snape povedal. Takže najbližšiu chvíľu strávil používaním rôznych kliatby- a čary- odhaľujúcich kúziel na tú vec a všetko sa zdalo byť v poriadku. Nakoniec, váhavo, Harry zodvihol tú žiarivú, striebristú látku zo zeme. Bola zvláštna na dotyk, ako voda vtkaná do látky. Keď to zodvihol, videl, že látka sformovala akýsi plášť, a keď si ho prehodil cez ramená a pozrel sa dolu na svoje nohy, tie zmizli!

Páni!

Zoskočil z postele a dobehol ku zrkadlu. Jeho odraz na neho hľadel, lenže jeho hlava sa vznášala vo vzduchu a jeho telo bolo úplne neviditeľné. Natiahol si kapucňu na hlavu a jeho odraz zmizol úplne.

Úžasné!

Nemohol sa dočkať, kedy to ukáže profesorovi Snapovi!

¡¢

Keď vypil kakao a poďakoval profesorovi Snapovi za darček, Harry sa vydal ku dverám Snapovho bytu. Pri dverách vytiahol malý, plochý balíček z knihy a podal ho profesorovi do ruky. Krátko si zahryzol do pery a povedal: "Najprv ho musíte zväčšiť. Mrzí ma to, nie je to nič moc. Šťastné Vianoce, profesor." Potom utiekol na svoj internát, aby sa mohol poriadne obliecť, než strávi čas so svojimi novými vecami, najmä knihou od profesora, keďže ten muž naznačil, že by si mal prečítať obsah a prvú kapitolu, než začnú zajtra s vyučovaním.

Keď otvoril Keatingovu knihu, jeho pozornosť odpútalo ďalšie zistenie: Snape nechal dve fotky Harryho mamy zastrčené do úvodu. Dve fotky, jeho vlastné, na ktoré sa bude môcť pozerať, kedykoľvek bude chcieť. Kedykoľvek bude potrebovať. Znovu pocítil ten zvláštny pocit stiahnutého hrdla a musel prehltnúť niekoľkokrát, kým to prešlo. Medzitým na jednej fotke, Lily sedela na lavičke pod hlohom a sledovala ho jej jasnými zelenými očami, mávala mu s trochu túžobným úsmevom.

¡¢

Harry nikdy v živote nezažil takú vianočnú večeru. Sto tučných pečených moriek; hory pečených a varených zemiakov; taniere plné hranoliek, polievkové misy plné hrášku na masle, strieborné misy plné hustého prívarku a brusnicovej omáčky - a kopce čarodejníckych túb s prekvapením na každom kúsku stola. Tieto fantastické party hračky neboli nič obyčajné, ako tie muklovské, ktoré kupovali Dursleyovci, s ich malými umelými hračkami a podradnými papierovými klobúkmi vo vnútri. Harry potiahol jednu tubu spolu so štvrtákom z Bifľomoru a nie len že to buchlo, ozvala sa rana ako z dela a zavalil ich oblak modrého dymu a z vnútra vypadol skutočný admirálsky trojhranný klobúk a niekoľko živých bielych miší. Hore pri hlavnom stole, Dumbledore vymenil svoj špicatý čarodejnícky klobúk za kvietkovanú baretku a veselo sa chechtal na vtipe, ktorý práve prečítal profesor Flitwick.

Horiaci vianočný puding nasledoval moriaka. Jeden z Weasleyovcov si skoro vylomil zub na striebornom sikli, zapečenom do jeho koláčika. Všetci Weasleyovci zostali na Rokforte cez prázdniny a Harry počul, že to je preto, že ich mama a otec išli navštíviť ich staršieho brata do Rumunska, toho, ktorý pracuje s drakmi.

Počas večere sa Harry niekoľkokrát pokúsil porozprávať s Ronom Weasleym, keďže boli práve teraz najmladší na škole. Predpokladal, že aspoň počas najbližších dvoch týždňov by mohli spolu tráviť nejaký čas, bez toho aby niečo predstierali pred ich spolužiakmi z fakulty. Toho ryšavca si celkom obľúbil, keď spolu cestovali Rokfortským expresom, a aj keď bol Weasley k nemu dosť zlý po tom, ako bol zatriedený do Slizolinu, Harry chcel nechať minulosť minulosťou. Nakoniec, Ron súhlasil, že s ním otvorí vianočnú tubu a z nej vypadol čarodejnícky šach a zlatá rybka v akváriu. Harry sa smial, keď sa snažil zachytiť akvárium bez toho, aby z neho vyšplechla voda - alebo rybka -- Ron sa ho opýtal, či by si s ním neskôr zahral šach a Harry nadšene súhlasil.

Keď Harry konečne opustil stôl, bol plne naložený vecami z túb, vrátane balíka nepraskajúcich, svetielkujúcich balónov, sady- Vypestuj si vlastné bradavice, a jeho novou šachovnicou čarodejníckeho šachu. Biele myši zmizli a Harry mal nepríjemný pocit, že skončia ako vianočná večera pani Norrisovej.

Harry, Bifľomorčan a všetci Weasleyovci - okrem toho jedného, ktorý bol Prefekt - strávili šťastné popoludnie pri zúrivej guľovačke na školskom dvore. Potom uzimení, mokrí a udychčaní sa vrátili do Veľkej siene a usadili sa vedľa veľkého krbu a jeho horúceho, praskajúceho ohňa, kde Harry vytiahol svoj nový šach a dokonale prehral s Ronom.

Najhoršou časťou tej hry bolo, keď prišiel profesor Snape a postavil sa za Harryho, kým hrali, a potom si Snape a Ron vymenili niekoľko urážok, na čo Chrabromilčan stratil kopu bodov. Harry bol celou vecou ponížený, a keď Ron naštvane odišiel, ešte niekoľko minút zízal na šachovnicu, nechal doznieť ticho Veľkej siene. Rukou si pretrel tvár a znovu vzdychol.

Díky moc, Snape, pomyslel si.

Ale to vážne nebolo fér. Harry sám bol na začiatku tej konfrontácie medzi nimi dvomi zaskočený, že Snape sa postavil na Harryho stranu proti Weasleyho posmechu. Možno že profesor chcel byť . . . milý? Nie, nie milý, ale . . . lojálny? Možno a možno profesor snape nevedel, ako to urobiť bez toho, aby vzbudil hnev toho druhého. Samozrejme, Ronov hnev sa dal za každých okolností vzbudiť veľmi ľahko. Dokonca aj George a Fred Weasleyovci to povedali počas guľovačky. Trvali na tom, že Harry a Ron budú v jednom tíme, aby Ron neobviňoval Harryho z podvádzania a aby v ňom mohli vzbudiť pocit priateľstva. Zdalo sa, že dvojičky si myslia, že by to bolo pre oboch chlapcov prospešné, keby boli priatelia.

Príliš zlé bolo, že tu nemohli prísť Ronovi na pomoc.

Po ďalších pár minútach Harry spratal šachovnicu a vydal sa do Slizolinskej klubovne. Možno by ho Snape mohol naučiť, ako sa hrá čarodejnícky šach, aby mohol hrať s Ronom bez toho, aby musel počúvať urážky.

A možno budú nad Hagridovou chalupov pri budúcom splne poletovať prasce.

¡¢

Napriek tej scéne vo Veľkej sieni, toto boli Harryho najlepšie Vianoce. Ale celí deň mu niečo hlodalo niekde vzadu v mysli. Až kým nevliezol do postele, nemal čas nad tým premýšľať: neviditeľný plášť a kto ho mohol poslať.

Harry sa nahol z postele a vytiahol spod nej plášť. Patril jeho otcovi, ako sa písalo na lístku. . . toto patrilo jeho otcovi. James Potter ho zrejme nosil, priamo tu, v tejto škole! Nechal materiál pretekať pomedzi prsty, jemnejší než hodvám, ľahký ako vzduch. Nech vám slúži, odkázala poznámka. Ale kto ten plášť poslal? A prečo mu ho dal teraz? Prečo nie vtedy, keď prišiel na Rokfort? Alebo pred rokmi, keď zomrel jeho otec? Bol by šťastný, keby bol mal niečo od svojho otca počas minulých 10 rokov, niečo čo by mu pripomínalo, že kedysi bol niečím synom.

Spomenul si na to ráno a Harry si vybavil ten zvláštny pohľad, ktorý zachytil v Snapovych očiach, keď profesor videl, že má na sebe ten plášť. Očividne, Snape ho predtým už videl, zrejme, keď ho mal James Potter a tie spomienky neboli milé. Možno že Harryho otec používal ten plášť, aby si robil žarty zo Snapa. To by dávalo zmysel, podľa Snapovych inštrukcií, aby s tým nerobil hlúposti.

Harry vykĺzol z postele, prehodil na seba plášť. Pozrel sa dolu na svoje nohy a videl len mesačný svit a tiene. Bol to veľmi smiešny pocit.

Nech vám slúži.

Želal si, aby mohol teraz ísť na prieskum, len si obliecť plášť a prejsť sa po Rokforte bez toho, aby sa musel obávať, že ho niekto uvidí alebo mu skríži cestu. Bez toho, aby ho niekto na chodbe prepadol. Keby len Snape nemal na internáte alarm, ktorý mu oznámi, že jeho Lsizolinčania opustili internát po večierke, Harry by to mohol urobiť aj hneď. Mohol by --

"Rozmýšľal som, kedy ti dá ten plášť, Harry Potter."

Harry nadskočil niekoľko stôp do vzduchu a otočil sa, aby videl Krvavého Baróna, ako sa vznáša pri dverách na záchod. "Merlin! Nevidel som vás!"

Duch trošku naklonil hlavu. "Ja viem."

Harry zo seba vydal smiech napriek všetkému: "Tak vy viete? Teda kto mi to poslal?"

"Viem."

"No?"

"No . . ."

Harry prevrátil očami. "No, kto ho poslal?"

"Ten muž, ktorému ho tvoj otec dal pred tým, než bol zavraždený."

Harry sa zamračil. Krvavý Barón vedel byť niekedy strašne otravný, ale zvyčajne nebol tak nehorázne obmedzený. "Je to tajomstvo? Alebo mi to nemôžete pvoedať?"

Potešený pohľad vstúpil do duchovych očí. "Veľmi dobre, Harry Potter. Je to to druhé."

S krátkym prikývnutím Harry prebehol niekoľko podozrivých a spravil si krátky zoznam. "Ak uhádnem meno, možete mi pvoedať, či som ukádol správne?"

Ďalšia žiara hrdosti a Harry si nemohol pomôcť a postavil sa rovnejšie pod pohľadom toho ducha. "Áno."

"Bol to Dumbledore, však?"

Barón nepatrne naklonil hlavu.

"Ale prečo by riaditeľ nechcel, aby som vedel, že mi to poslal on?" Harry zmotal plášť a a skryl ho do kufra, aby ho nepokúšal k opusteniu internátu, dokonca aj keď vedel, že Snape by bol naštvaný, keby to urobil. Skryl klzký materiál pod ponožky, aby ho nebolo vidieť, keby náhodou niekto otvoril jeho kufor, Harry sa ponad plece pozrel na ducha, ktorý vošiel do miestnosti a prezeral si krabicu so žabkami, ktorá už bola skoro z polovice prázdna. "Alebo je to tak, že nechcel, aby som vedel, že mu ho otec nechal?"

"To posledné," povedal duch znovu.

"Divné," zamrmlal Harry a rozmýšľal, prečo by to Dumbledore chcel tajiť. Na chvíľu si myslel, že Dumbledore by si ho radšej nechal a nedal mu ho, ale potom to od neho niekto... alebo niečo žiadalo. Napríklad prísaha? Pokrútil hlavou a také myšlienky potlačil. Nezáležalo na tom, k akému životu odsúdil Harryho s Dursleyovcami, neobvinil Harryho ako obyčajného zlodeja za to, že utiekol pred smrťou. Stále sa mračiac, Harry sa posadil znovu na postel, knihu od Keatinga si položil na kolená. "Čo myslíte, že myslel tým, 'Nech vám slúži'? Napísal mi to na ten papierik, ktorý s ním nechal."

"Na túto otázku ti nemôžem odpovedať," povedal Krvavý Barón  zvláštne priškrteným hlasom. "Želá si, aby si to zistil sám."

"Hej a aby ma môj vedúci fakulty zavesil sa palce v hladomorni." Harry sa striasol a oprel sa o vankúše. "Nie, díky."

Krvavý Barón preplachtil ku posteli a pozrel sa na knihu v Harryho rukách. "Darček od Severusa Snapa?"

Neschopný zadržať úškrn, Harry prikývol. "Hej. K Vianociam. Zajtra máme prvú hodinu Oklumencie. Dnes by som si mal prečítať prvú kapitolu, povedal, že by to pomohlo."

"Som si istý, že pomôže."

"Viete niečo o Oklumencii?"

Na chvíľu vyzeral duch zamyslene, potom pomaly pokrútil hlavou. "Nie z osobnej skúsenosti."

"Ale poznáte ľudí, ktorí sa ju naučili?" pritlačil Harry.

"Okrem tvojho profesora Snapa?" opýtal sa Barón so zdvihnutým obočím.

"No, hej." Harry otvoril knihu na stránke s obsahom a znovu si ho prečítal a potom ju otvoril na úvode a začal čítať.

Dosť dlho bolo ticho a Harry skoro zabudol, že Krvavý Barón je v jeho izbe a dokonca aj na to, že sa ho niečo opýtal. Takže bol prekvapený, až sa zľakol, keď duch povedal tichým, vážnym hlasom: "Poznám, dieťa. Obaja Albus Dumbledore a Tom Riddle sa naučili mágiu potrebnú na ochranu svojej mysle pred vniknutím, ale čo je dôležitejšie, obaja sa naučili používať mágiu, ktorá im dovoľuje vstúpiť do mysle iných, využívať tvoju myseľ, hľadať pravdu v myšlienkach a dolovať informácie v tvojich spomienkach."

Kým hovoril, duch sa presunul bližšie k Harryho posteli a potom priamo do nej, takže jeho telo bolo vlastne rozdelené posteľou. Trblietavá hmla obklopila Baróna a v zrazu priam mrazivom vzduchu a inoväť sa vlnila z presvitného ducha a formovala pierkovité vzory na obliečkach. Kryštáliky ľadu iskrili na látke. Barónove utrápené strieborné oči boli len niekoľko palcov od Harryho, a boli tak plné trápenia a hrôzy, že Harryho zabilelo srdce v hrudi.

"T-tom Riddle?" zašepkal Harry, neschopný odtrhnúť oči od Barónovho strašidelného pohľadu, takmer neschopný vôbec dýchať. Hrdlo ho bolelo od chladu a na jeho ramenách naskákala husia koža. Silno sa chvel a tak si omotal ruky okolo pása.

Duchove ústa boli tak blízko, že mu mohol Harry spočítať zuby a mohol by odprisahať, že cítil Barónov ľadový dych na svojich lícach, keď duch zdôraznil: "Tom Riddle je jeden z najväčších čarodejníkov všetkých čias, Harry Potter, a jeden z najstrašnejších. Slizolinčan s obrovskou prešibanosťou a bezcitnosťou a ešte väčšími ambíciami. Keby mohol, podviedol by smrť a zničil každého, kto sa mu dostane do cesty."

"Voldemort," hádal Harry a vedel, že má pravdu.

Duchove oči sa do neho zavŕtali. "Musíš si pred ním chrániť myseľ, a pred snami, ktoré v tebe vyvoláva. Musíš."

Harry si pritiahol knihu Oklumencie k hrudi a prinútil sa nadýchnuť plné pľúca bolestivo ľadového vzduchu. "Budem. Prisahám."

Jasný záblesk svetla prinútil Harryho zavrieť oči, a keď ich o chvíľu otvoril, Krvavý Barón bol preč. Zvyčajne Barón preč odplachtil cez dvere alebo cez stenu, aj keď občas sa len pomaly vytratil do ničoty. Harry ho nikdy predtým nevidel takto okamžite zmiznúť. Ale ešte horšie bolo zistenie, že Barón bol očividne z niečoho nervózny, možno dokonca vystrašený z Voldemorta . . . alebo skôr Toma Riddla. Uvažiac to, že Voldemort zavraždil minimálne dvoch ľudí - a zrejme aj mnohých ďalších, keď počul Dracove občasné príbehy - očividne bol nebezpečný a zrejme poriadny psychopat. Ale to nevysvetľovalo, prečo by sa ho mal duch báť.

Trasúcimi sa rukami Harry otvoril knihu znovu a intenzívne študoval niekoľko hodín, než zaspal.

09.06.2013 19:44:14
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one