Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Spokojný s tým, čo zistil, Severus opustil Potterovu myseľ. Chlapec takmer ležal tvárou na zemi, lapal po dychu a zároveň na Severusa zazeral. Ale keď Severus nadvihol jedno obočie, Potter ťažko prehltol a vyprázdnil svoj výraz, ale k jeho uznaniu, neodvrátil pohľad.

Prekrížiac si ruky na hrudi s jeho najlepším Som veľmi sklamaný pohľadom, Severus vzdychol. "Vysvetli."

"Nemôžem," povedal Harry. Snažil sa postaviť na nohy, aby nemusel tak zakláňať hlavu, aby videl jeho profesora. Už to bolo dosť zlé, že sa na neho vôbec musel pozerať, keď sa tak nad ním týčil a vyzeral tak poondiato sklamane. Harrymu bolo zle.

"Prosím?"

"Ja . . . ja neviem, prečo sa to stalo."

Snape zazeral ešte trochu viac.

Zrazu naštvaný, lebo za celý ten neporiadok bol zodpovedný ten poondiaty Krvavý Barón, Harry sa mračil späť. "Vážne! Ja neviem, prečo som zrazu vedel urobiť to kúzlo. Krvavý Barón povedal, že je to preto, že sme sa chvíľu delili o moje telo, ako fantastická spomienka alebo také niečo."

"Prízračná spomienka?"

"Hej. Er, teda, áno, pane. Tak to povedal." Harry si pošúchal čelo; jeho jazva bolela z toho, že sa mu Snape hrabal v hlave. Vzhliadol na profesora. "Ako to, že som vás nemohol dostať preč, ako som to urobil ten prvý raz, keď ste si pozerali moje spomienky?"

Snape sa uškrnul, vyzeral och tak chladne a rozvážne, keď Harry bol celý zaliaty potom. "Lebo som bol pripravený na to, že sa budeš snažiť dostať ma von. Naposledy keď som na teba použil Legilimenciu, som podcenil tvoje schopnosti. Neurobil som tú istú chybu druhý raz."

"Myslíte, ako som to urobil ja," povedal Harry, uvedomil si, že mal vedieť, že profesor bude tento raz lepšie schopný udržať sa v jeho mysli. Ale aj tak sa viac nesnažil, aby ho vypudil, kým Snape nezačal sledovať tú skrytú spomienku na boj s trolom.

"Naozaj." Snape ukázal na stoličku pred jeho stolom a Harry do nej vďačne klesol. "Prečo si mi nepovedal o efekte tej prízračnej spomienky, keď si bojoval s tým trolom? Jeden by si mohol myslieť, že si nechcel, aby som to vedel."

Harry sa začervenal. Po tom boji Snapovi klamal; vedel to, a vedel že na to nemá výhovorku. Ale celou tou scénou bol zaskočený, aby povedal pravdu a nechcel, aby sa ho profesor pýtal viac otázok o tom, keď bol posadnutý Krvavým Barónom, keď si na to ani poriadne nespomínal. Nespomínajúc fakt, že chcel celý ten incident hodiť za hlavu: tá chladná senzácia, tie bolesti hlavy a to zvláštne vybavenie si kúziel, ktoré jeho telo poznalo, ale jeho pamäť nie.

"Pozri sa na mňa, Potter."

S previnilým trhnutím, Harry sa mu pozrel do očí. Nemal rád, keď ho oslovovali 'Potter,' a vedel, že profesor to robí len vtedy, keď je mimo triedy extra prísny. Ale to meno - a ten tón, ktorý to sprevádzal - pripomínal Harrymu príliš ten spôsob, ako s ním zaobchádzali Dursleyovci. Ale vedel, že Snapovi dlží pravdu. "Nechcel som, aby ste to vedeli," povedal tichým hlasom.

"To je očividné."

Začervenal sa ešte trochu viac, Harry prikývol. "Moje telo si pamätá, že robilo tie kúzla, keď sme bojovali s Barónom a ja som bojoval s pro --" zastavil sa. "Nech to bol ktokoľvek, s kým sme bojovali počas prvého týždňa tu na škole."

"Chcel si povedať profesor Quirrell."

Harry mykol plecom a odvrátil pohľad.

"Prečo si to nepovedal?"

"Lebo na tom nezáleží, nie? Nie že by niekto niečo urobil, aby mu zabránil pokúsiť sa o to znovu, alebo aby udržal Jeho mimo mojich snov, alebo--"

Snape pristúpil k nemu, obočie mal stiahnuté nízko. "Temný pán stále preniká do tvojich snov?"

Harry prikývol, stále sa odmietal pozrieť na Snapa.

Snape vydýchol, znelo to naštvane. "Prečo si mi to nepovedal?"

"Čo na tom záleží?"

"Záleží, Potter, lebo keď to budem vedieť, budem ti môcť pomôcť udržať ho mimo. A záleží na tom, lebo ak ho neudržíš mimo, bude vedieť všetko, čo je v tvojej mysli." Dramaticky sa odmlčal. "Všetko."

A, samozrejme, Harryho myseľ okamžite zamierila k tomu nech-je-to-čokoľvek, čo stráži ten trojhlavý pes, o čom vedel, že Voldemort to chce dostať. Harry si zahryzol do pery a hľadel na svoje ruky. "On už vie o tom, čo stráži Chlpáčik, však?"

"Myslím, že áno." Snape sa nahol bližšie a Harry sa veľmi snažil nestiahnuť, a aj keď sa mu to mohlo podariť, kým si Snape neprekrížil ruky na hrudi a nenarovnal sa. "Ale keď bude vedieť, že o tom vieš, mohol by sa pokúsiť prinútiť ťa, aby si mu pomohol to dostať."

"To by mohol urobiť?" opýtal sa Harry zdesený tou možnosťou.

Snape nadvihol jedno obočie. "Pamätáš si na to, ako ťa posadol Krvavý Barón, nie?"

Harry prikývol a potom: "Oh."

"Áno. 'Oh' to presne vystihuje."

"Ako ho teda udržím mimo?"

S najmenším zodvihnutím kútika pier, Snape povedal, "Naučím ťa to. Ale musíš sa maximálne snažiť naučiť sa všetko, čo ti ukážem. Je veľmi dôležité, aby si udržal Temného pána mimo svojich myšlienok a mimo svojich snov. Počas najbližších týždňov zameriame naše tréningy Oklumencie na formovanie bariéry pre tvoju snívajúcu myseľ. Obávam sa, že na toto si budeš musieť ľahnúť."

Pokrčiac nos nad stavom podlahy v Snapovej pracovni, Harry len vzdychol, postavil sa a odtiahol stoličku na bok. Rýchlou rukou na jeho ramene ho Snape zastavil, aby si neľahol na zem a mávol prútikom dvomi hladkými mávnutiami a vyčaroval nízku posteľ s vankúšom a prikrývkou.

"Úžasné!"

"Skutočne." Snape ukázal bradou na posteľ. "Choď a ľahni si; nebude hrýzť." S úškrnom si Harry ľahol na posteľ a keď bol pohodlne uložený, Snape pokračoval v inštrukciách. "Zatvor oči a počúvaj zvuk môjho hlasu. Počúvaj len môj hlas; nič iné nemôže preniknúť do tvojho vedomia. Vyčisti svoju myseľ od všetkého a počúvaj len môj hlas. Počúvaj každé slovo, ktoré poviem a rozumej tomu, čo hovorím. Tvoja myseľ je čistá plocha, biele pole a ja na ňu budem písať všetko, čo potrebuječ počuť a vedieť. . . ."

Snape pokračoval v rozprávaní, používal nízky, upokojujúci hlas, ktorý zvyčajne používal na upokojenie Harryho po jeho nočnej more, pokiaľ mohol Harry povedať. Ale toto bolo milé, môcť počúvať bez toho, aby ho naháňali obrazy a scény - ako v nočnej more - ktoré ho vystrašili až do morku kostí. Zriedkakedy povedal Snapovi, o čom boli jeho zlé sny, cítil, že sú príliš osobné aby sa o ne delil, ale Snape aj tak prišiel a upokojil ho, aby mohol znovu zaspať, a robil to stále od toho incidentu, keď Harryho našiel v kúpeľni s Gaiusom Averym.

S trhnutím si Harry uvedomil, že neudržuje biele prázdne pole, ale začína myslieť na zlé veci, na ktoré nikdy nechcel myslieť. Dúfal, že Snape si to nevšimol a Harry uťal akékoľvek myšlienky. Počúval profesorov chladný, uvoľňujúci hlas a nútil sa poslúchať všetky Snapove príkazy: napni alebo uvoľni ten sval, vyčisti tú alebo tamtú myšlienku.

Prešli niekoľkými ďalšími cvikmi, ale Snape sa znovu nepokúsil vstúpiť so jeho mysle. Potom výučba skončila a Harry mohol vstať z postele.

"Vráťte sa zajtra večer v tom istom čase, pán Potter," povedal Snape. "Dnes, pred spaním, chcem aby ste urobili cviky, ktoré som vám práve ukázal. Môžete to urobiť?"

Harry prikývol a zopakoval si špecifické príkazy. "Áno, pane."

"Dobre. Zajtra mi oznámite, či ste mali problémy so zaspávaním."

Nemusel povedať, že by vedel, keby mal Harry nočné mory; obaja už vedeli, že zrejme bude a keby áno, Snape by to vedel a bol by tam, aby Harrymu s nimi pomohol.

Keby Harry nebol tou situáciou tak zahanbený, zvádzalo by ho to k tomu, aby cítil k Snapovi istú náklonnosť za to, že je tam, keď je vystrašený uprostred noci, keď to nikdy v jeho živote nikto nerobil, aspoň pokiaľ si pamätal.

"Poviem, pane. Ďakujem."

"Už ste dokončili svoje eseje?"

Harry mu venoval neveriaci pohľad. "Kedy že to začína škola? Dovtedy sú to ešte skoro celé dva týždne!"

"Školský kalendár mi je známy, pán Potter. Ale beriem to tak, že ste ešte nezačali pracovať na vašich úlohách."

"Um, nie, pane. Ešte nie." Už mal na jazyku, že Snapovi povie, že ako šialený čítal tú knihu o Oklumencii, a nemal extra čas na bežné školské úlohy, ale to Snape už vedel a jediné, čo by taká pripomienka urobila, bolo to, že profesor by by bol ešte naštvanejší. "Začnem pracovať na mojich úlohách hneď zajtra," sľúbil radšej.

"Dobre." prikývol Snape. "Môžete ísť."

"Ďakujem vám, pane." Harry zaváhal, než odišiel a hrýzol si peru.

Snape prešiel späť okolo svojho stola a posadil sa na stoličku, kde presunul nejaké papiere, ktoré vyzerali ako písomky na oznámkovanie. Pozrel sa na Harryho spod obočia. "Je tu ešte niečo?"

"Ja, er, no . . . no . . ."

"Hlboký subjekt?"

Harry sa trochu usmial. "Er, nie, pane, ale myslel som, no, možno keby ste nemali priveľa práce . . . er, mohli by sme . . ."

"Vypľuj to, Harry, nemám na to celý deň."

Použitie jeho krstného mena ho trochu uvoľnilo, ako predpokladal, že Snape vedel, čo to urobí a usmial sa trochu viac. "Myslel som, že sme si už dosť dlho nepozerali fotky . . ."

"A chcel by si dnes večer? Nemáš nejaké šachové partie --" Snape sa odmlčal a vážne vyzeral, že sa červená, keď Harry sám očervenel od hanby.

"Um, ja naozaj neviem hrať, pane," povedal ticho.

Hľadiac na svoj stôl, Snape pomaly prikývol, potom zodvihol  hlavu, aby sa pozrel Harrymu do očí. "Harry, ja . . . ospravedlňujem sa za to, že som to spomenul. Bolo to zbytočne kruté."

Harry mykol plecom. Mali po vyučovaní a teraz boli v oveľa neformálnejších vodách, ale stále bol v profesorovej prítomnosti nervózny, z dôvodov, ktoré vlastne ani nevedel opísať, a mali viac spoločné so zaobchádzaním jeho tety a strýka s ním - napriek tomu, že bol ich synovec - než s čímkoľvek iným. "To je okej."

"Nie je," povedal Snape. "Ale je milé, že to hovoríš." Zrazu vstal. "Poď so mnou."

Harry nasledoval profesora do jeho bytu, kde bol práve včera a dal mu obraz, ktorý nakreslil. Rýchlym pohľadom okolo videl, že obraz nie je nikde vidieť; možno ho Snape vyhodil. Harry by mu to nezazlieval.

"Chcem ti niečo ukázať," povedal profesor a ukázal na hnedý gauč, kde Harry včera ráno sedel. "Posaď sa."

"Ďakujem, pane."

Snape vydal neurčitý zvuk a zmizol v ďalších dverách asi na minútu, a keď sa vrátil, mal v ruke kresbu asi tak veľkú ako tá, ktorú mu dal Harry, ale táto bola robená ceruzkou. Snape sa posadil vedľa neho a obraz držal tak, aby si ho mohli obaja pozrieť. Celkom iste bol na obraze Snape, ale oveľa mladší, pomyslel si Harry, keď sa na obraz pozrel. Ktokoľvek ho nakreslil, odviedol dobrú prácu s tieňovaním a proporciami, pomyslel si.

"Je skvelý," povedal Harry a rozmýšľal, prečo sa naň pozerajú. Zrazu mu niečo napadlo. "Môžem vziať ten môj späť, keď ho nepotrebujete," povedal rýchlo. "Nevedel som, že už jeden máte."

Snape sa na neho zmätene pozrel, ako keby nevedel, čo Harry myslí, a potom sa zdalo, že mu to zaplo a pokrútil hlavou dosť prudko na to, aby mu pramene mastných vlasov spadli do tváre. "Nie! Chcem aj ten, ktorý si nakreslil ty, Harry." Jeho pery sa vytočili v úškrne. "Nakreslil si ma veľmi dobre. Mám to na pracovnom stole v mojej študovni."

"Oh!" Snapove slová rozohriali niečo v Harryho vnútri, ale Harry to stále nechápal. "Tak prečo . . ."

"Ti ukazujem tento obraz?" na Harryho prikývnutie sa Snape naozaj usmial, asi po druhý raz čo ho videl. "Tento nakreslila pre mňa tvoja mama."

Harryho "Oh," tento raz bolo len trochu viac než vydýchnutie.

"Aj Lily rada kreslila, Harry. Myslím, že sme mali asi 10 rokov, keď nakreslila tento obraz a ja som si ho nechal, celý ten čas."

Harry hľadel na kresbu, snažil sa zapamätať si každú krivku, tieňovanie a tvar profesorových očí, hranu jeho tváre . . . všetko z kresby, čo mohol. Toto urobila jeho mama. Dotýkala sa tohto papiera a dala tvári jej priateľa život, ceruzkou. Mala rada rovnaké veci ako on a aj podobné schopnosti. Bolo to jednoducho úžasné.

"Myslel som si, že by si to možno rád videl."

"Áno, pane. Ďakujem."

"Nemáš za čo."

Rozprávali sa spolu ešte dosť dlho, o iných kresbách, ktoré urobila Harryho mama a o médiách, ktoré používala, keď bola trochu staršia, a potom už bolo tesne pred večierkou a teda čas, aby sa Harry vrátil na internát. Ale z nejakého dôvodu sa mu nechcelo odísť a musel sa prinútiť vstať a obuť si topánky. Keď si uvedomil, že to zbytočne naťahuje, sám sebe sa vysmial. Sprostý Harry, myslíš si, že si jeho rodina, že by si tu mohol s ním zostať ako jeho vlastný syn? Potom sa ponáhľal ku dverám.

Keď Snape zavolal jeho meno, zaskočilo ho to.

"Áno, pane?"

"Chcel by si . . ." Profesor necharakteristicky zaváhal a potom pokračoval: "Chcel by si, aby som ťa niekedy naučil hrať čarodejnícky šach?"

Aj keď si nebol istý, čo očakával, že Snape povie, toto nebolo ono. Ale aj tak to bola milá ponuka. Usmial sa. "Hej, to by bolo super, pane."

"Možno zajtra po lekcii."

"Okej. Ďakujem."

"Dobrú noc, Harry."

"Dobrú noc, profesor."

Na chodbe ho čakal Krvavý Barón, aby ho odprevadil späť na internát, tak trpezlivo, ako keby práve prišiel. Harry kráčal a Barón plachtil v tichosti, a keď prišiel do svojej izby, Harry sa umyl, skočil do svojej štvormiestnej postele a prešiel cviky, o ktorých dúfal, že aspoň teraz udržia sny o Voldemortovi mimo jeho hlavy.

Aspoň teraz to fungovalo.

¡¢

Ďalší deň bol plný čítania a písania esejí až do poobedia, kedy už viac Harry nemohol vydržať to duté ticho. Schmatol neviditeľný plášť zo svojho kufra, prehodil si ho cez hlavu a utiekol z internátu, aby sa mohol poprechádzať po rokfortských chodbách v úplnej anonymite.

Bolo to úžasné.

Prvá vec, ktorú si všimol bola, že ani Krvavý Barón ho nemohol cítiť, ani vďaka fantas-to niečo, keď sa Harry okolo neho prešmykol, bol naozaj a skutočne sám na rokfortských chodbách po prvý raz za celé mesiace. Portréty na prvom poschodí si ho tiež nevšimli a Harrymu sa to veľmi páčilo. Nedávno ich prichytil rozprávať sa o ňom, najmä odkedy bol stále v spoločnosti Krvavého Baróna, a nikto iný Krvavého Baróna nemohol počuť, len on -- a Snape. Portréty si všetky mysleli, že je trochu ťuknutým, ale teraz mohol prechádzať okolo nich a oni boli ticho.

Po zvyšok poobedia Harry skúmal Rokfort, našiel schody, ktoré nikdy predtým nevidel a tajné chodby ho doviedli do miestností, ktoré pre neho boli úplne nové. Užíval si to naplno a takmer nenávidel to, že musí skončiť svoje "dobrodružstvo" a ísť na večeru. Potom mal ďalšiu lekciu so Snapom a táto bola oveľa menej zložitá na vyrovnanie sa s ňou, keďže Snape pokračoval v cvikoch na vytvorenie snovej bariéry a znovu nevošiel do jeho mysle.

Počas ďalšieho týždňa, vlastne Snape vstúpil do jeho mysle len niekoľkokrát počas lekcií a zakaždým len na to, aby mu ukázal ako vztýčiť špecifickú bariéru, čo mohol urobiť lepšie z vnútra, vysvetlil profesor. Potom hrali šach ešte asi hodinu alebo dve, alebo si pozerali fotky Harryho mamy, a raz sa Harry opýtal, či by si mohol priniesť skicár a pastelky, lebo mal nápad na kresbu. Po tom, čo mu venoval smiešny pohľad, Snape to dovolil a Harry šťastne nakreslil jeho pracovňu, ale tento raz so skutočnými fľašami a nádobami so slizkými, zvláštne vyzerajúcimi ingredienciami do elixírov, a tento raz nakreslil pri kotlíku jeho mamu. Obraz daroval Snapovi na konci vianočných prázdnin a Snape vyzeral, že sa dusí emóciou, že sa Harry musel odvrátiť, aby mu venoval trochu súkromia.

Počas tých dní, po tom čo pracoval na svojich esejách a študoval knihu Oklumencie ako aj tú o Elementárnej ochrane, ktorú mu dal Teddy pred Vianocami, Harry naďalej pokračoval v skúmaní hradu. Zostal pekne ďaleko od miestnosti, kde strážil Chlpáčik - aj keď toho cerberusa ešte nikdy nevidel a rozmýšľal, či je to naozaj taká strašná príšera, ako každý hovorí - ale skúmal knižnicu trochu viac a hlbšie, než to mohol urobiť predtým. Pod jeho neviditeľným plášťom, koniec koncov, mohol ísť aj do Zakázaného oddelenia a nikto by to nezistil . . . pokiaľ by neotvoril knihu, ktorá by kričala.

Najzaujímavejšia vec, ktorú našiel, bolo to deň po Novom roku, keď špehoval Rona Weasleyho, ako vyšiel z miestnosti na štvrtom poschodí, niekoľko chodieb ďalej od knižnice. Weasley sa poobzeral okolo, než vystúpil von na chodbu a zatvoril za sebou dvere, naozaj potichu, ako keby nechcel, aby ho niekto počul.

Divné, pomyslel si Harry. Ron mu nikdy nepripadal ako taký plýživý typ. Pozrel sa na dvere do miestnosti, z ktorej vyliezol Ron a rozmýšľal, čo sa v nej skrýva. Dva spôsoby, ako to zistiť a jeden z nich by mohol zmenšiť priepasť medzi ním a ryšavým chlapcom, o ktorom si kedysi myslel, že by mohol byť jeho priateľ. Takže, keď nechal ryšavca prejsť okolo seba a prejsť niekoľko krokov k hlavnému schodisku, Harry si vyzliekol plášť a zroloval ho pod pazuchu. Zavolal: "Hej, Weasley. Našiel si tu niečo zaujímavé?"

Weasley nadskočil asi tri stopy a otočil sa k Harrymu. "Čo ťa do toho?"

"Nič," odpovedal Harry. Ukázal palcom za svoje rameno na dvere, z ktorých práve vyliezol Ron. "Trochu som skúmal hrad a rozmýšľal som, čo je v tej miestnosti."

"Nič."

"Naozaj? Bol si tam dosť dlho." Harry nevedel, koľko času Ron strávil v tej miestnosti, ale urobil učený tip, založený na tom, že od Vianoc dobe toho chlapca moc nevidel.

Weasleyho tvár očervenela, skoro tak jasne ako jeho vlasy. "Do toho ťa nič nie je, čo ja robím, ty Slizolinský had!"

Harry zodvihol ruky, rozmýšľal, či mu nemá povedať o tom, že aj on sa tu len zakráda, ale radšej to neurobil. "Sorry, len som sa pýtal. Myslel som si, že by si sa chcel podeliť o dobrodružstvá."

Chlapec zúžil oči, ako keby si myslel, že si ho Harry len doberá, ale potom mykol plecom. "Možno. Ty si niečo našiel?"

Harry rýchlo prikývol. "Našiel som ufňukaného ducha na druhom poschodí, volá sa Myrtla, a ešte dvere do kuchyne." Draco mu ich ukázal, samozrejme, ale predpokladal, podľa toho, ako Weasley konzumuje jedlo, že by mohol uvítať takú informáciu.

Ako si myslel, Weasley hneď ožil a usmieval sa na neho. "Hej? Kde to je?"

"Keď sa postavíš čelom k mramorovým schodom vo Vstupnej hale, choď doprava na schody, ako keby si chcel ísť k Bifľošom do klubovne, a potom, keď prídeš k obrazu s veľkej misy ovocia, poštekli hrušku a otvoria sa dvere. Rokfortskí škriatkovia sú fakt úžasní - dajú ti všetky možné druhy jedla." Tento týždeň ich vlastne navštívil niekoľkokrát - z toho bádania bol extra hladný - a oni ho vždy zavalili dobrotami.

"Paráda!"

Harry sa uškrnul. "Hej." Potom znovu ukázal na dvere za ním, a váhavo sa opýtal: "Tak, čo je tam?"

"Tomu nikdy neuveríš," povedal Weasley. "Ani ja si nie som istý, že tomu verím."

"Hej? Ukáž."

"Dobre, tak poď. Je to úžasné, fakt," povedal jednoducho, keď viedol Harryho cez dvere. "Vlastne som to niekomu chcel ukázať, ale Fred a George nemajú záujem o budúcnosť, tak ich vôbec nezaujíma, čo som našiel."

"Čo je to?" opýtal sa Harry znovu a bol naozaj zvedavý. Niečo, čo ukazuje budúcnosť? Mohol by vidieť sám seba, ako porazí Voldemorta?

"Je to veľké zrkadlo, ale neukazuje iba tvoj odraz." Vošli do miestnosti, zaprášenej a tmavej, ktorá vyzerala ako nepoužívaná trieda. Tmavé tvary lavíc a stoličiek boli nakopené pri stenách, a bol tam aj prevrátený odpadkový kôš - ale opreté o stenu oproti nim bolo niečo, čo nevyzeralo, ako keby to sem patrilo, niečo čo vyzeralo, ako keby to sem len niekto odložil, aby to nestálo v ceste. Bolo to veľkolepé zrkadlo, vysoké až po strop, so zdobeným zlatým rámom, stojace na dvoch nohách s pazúrmi. Na vrchu bol vyritý nápis: Um uzo reina cdr sohjo vsein air pete irzuu desire zeldak rzv.

Čo do kelu? Harry prešiel bližšie k zrkadlu, ale neodvážil sa doň pozrieť, ešte nie. "Ukazuje ti to budúcnosť?" opýtal sa ticho.

"Musí to tak byť," odpovedal Weasley. "Videl som sa v ňom, keď som sa pozeral, ale bol som kapitán Metlobalového družstva a Hlavný prefekt. V rukách som držal školský pohár."

"Wow."

"Hej."

Harry nabral odvahu a prešiel sa postaviť pred zrkadlo. Hneď zalapal po dychu a otočil sa, aby sa pozrel za seba, ale stále tam stál len Ron. Ale v zrkadle . . . pomaly sa otočil, aby videl celý zástup, stojaci za ním, tak ako predtým. Minimálne desať ďalších. Harry sa pozrel ponad plece - ale stále tam nik iný nebol. Alebo boli všetci neviditeľní, pod neviditeľnými plášťami? Bol vlastne v miestnosti plnej neviditeľných ľudí a toto zrkadlo ich dokázalo ukázať aj napriek tomu?

"Čo vidíš?" opýtal sa Weasley.

"Ja, uh, nie som si istý," povedal Harry. Znovu sa pozrel do zrkadla. Žena stojaca priamo za jeho odrazom sa usmievala a mávala mu. Natiahol ruku a cítil za sebou len vzduch. Keby tam naozaj bola, dotkol by sa jej, ich odrazy boli tak blízko za sebou, ale on cítil len vzduch - ona a všetci ostatní existovali len v zrkadle.

Aj keď bola trochu staršia než na Snapovych fotkách, nebolo možné nespoznať Lily Potterovú. Jeho mamu. Mala tmavé červené vlasy a zelené oči, presne ako tie Harryho. Prisunul sa trochu bližšie ku zrkadlu, a potom si všimol, že plače; usmieva sa a plače zároveň a ona vedela, že Harry je tu. Vysoký, chudý, čiernovlasý muž, stojaci vedľa nej, ju objal okolo pása. Mal okuliare a jeho vlasy boli veľmi strapaté. Odstávali mu, presne ako tie Harryho. Jeho otec!

Harry bol tak blízko zrkadla, že sa skoro dotýkal nosom  nosa svojho odrazu. "Mami?" zašepkal. "Oci?"

Pozerali sa na neho s úsmevom. Naozaj sa na neho pozerali, nepredstierali to len, ako na fotkách. A pomaly Harry pozrel do tvárí ostatných ľudí v zrkadle a videl ďalšie páry zelených očí, ako sú tie jeho a nosy ako je ten jeho, dokonca aj staršieho malého muža, ktorý vyzeral, ako keby mal rovnaké kostnaté kolená ako Harry -- Harry hľadel na celú svoju rodinu po prvý raz vo svojom živote.

Potterovci a možno aj nejakí Evansovci, sa usmievali a mávali Harrymu a on lačne hľadel späť na nich, dlane mal pritlačené k zrkadlu ako keby dúfal, že spadne na druhú stranu k nim. V ňom vičíňala mohutná bolesť, trochu ako radosť a strašný smútok.

"Čo je to, Harry?" opýtal sa Ron znovu, ale veľmi jemne. Napriek tomu sa Harry stiahol pri tom nečakanom zvuku. "Povedal si 'Mami a oci'. Ty ich tam vidíš, však. Ale nie sú. . . ?"

"Hej," povedal Harry, cítil ako má stiahnuté hrdlo. "Sú mŕtvi."

"tak . . ."

"To zrkadlo nemôže ukazovať budúcnosť, Ron."

"Nie," súhlasil Ron po dlhej chvíli. "Čo si myslíš. . .?"

Harry nemohol odtrhnúť zrak od jeho rodičov a zvyšku jeho rodiny. Ťažko prehltol a prinútil sa odpovedať, vedel, že musí, vedel, že keď odíde od tohto zrkadla, už sa nikdy nevráti. "Možno len ukazuje to, čo naozaj veľmi chceš, viac než čokoľvek iné. Aj keď to nikdy nemôžeš mať."

O chvíľu sa k zástupu za Harrym pripojila ďalšia osoba a nikdy by si nemohol pomýliť Severusa Snapa s niekým iným. Jeho mama a otec privítali Snapa a potriasli mu rukou, a jeho mama a otec položili ruky na Harryho ramená, majster elixírov sa na neho pozrel dolu s úsmevom a postrapatil mu vlasy, a to bolo také skutočné, že to skoro cítil. Bolo to, ako keby tam všetci boli s ním, ako keby boli všetci jeho rodina, dokonca aj Snape, a on sa cítil tak príjemne a smutne a šťastne, všetko naraz, až si myslel, že praskne.

"Hej," povedal Ron a znel smutne. "Myslím, že máš pravdu."

11.07.2013 12:05:06
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one