Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Túto kapitolku venujem, ako som sľúbila len a len Grid. Prajem však príjemné čítanie aj ostatným fanúšikom tohto prekladu.

Dobby


Hluk zo Severusovej obývacej izby sa niesol chodbou do jeho pracovne, takže veľmi prudko zatvoril svoju knihu. Chodba bola krátka, ale vyzeralo to dlhšie ako to v skutočnosti bolo, mal svoj prútik v ruku skôr ako prišiel do poslednej zákruty. Keď videl jednu rozstrapatenú čiernu hlavu medzi morom červených, dal rovnako rýchlo prútik preč.

„Harry,“ povedal a zachytil Harryho pozornosť. Nebol pripravený, že sa mu chlapec vrhne do náručie, ale napriek tomu Harryho chytil a pritisol k sebe. „Čo sa deje?“ zamrmlal do chlapcových vlasov. „Si v poriadku?“

„Ja som nevedel, kde si,“ vyhŕkol Harry. „Hovoril si, že sa uvidíme a ja som ťa nevidel a...“

„Ticho, maličký. Som tu.“ Harryho záplava slov ho chytila za srdce. Ako mohol chlapcovi tak chýbať, keď to bolo len jedno ráno?  Nie že by mu jeho syn nechýbal, ale očakával, že sa jeho syn zabaví so svojimi novými priateľmi.

„Prepáčte, Otče.“ Jeho slová boli mäkké, ťažko počuteľné, ak ste napätý. „Je mi to ľúto.“

„Nemalo by ti byť nič ľúto,“ povedal mu Severus. „Som tu. Poďme na obed, dobre? Weasleyovci čakajú.“

Harry prikývol na jeho hruď, kde sa jeho päste stočili do Severusových šiat. „Dobre.“ Vykukol hanblivo a obdaroval Molly jemným úsmevom, ale nepozrel sa jej do očí. „Prepáčte, pani Weasleyová.“

Mollyin pohľad spočinul na Severusovi, aj keď povedala: „To je v poriadku, zlatko. Máš na to právo.“ Otočila sa k svojim deťom a povedala: „Čas na umytie. Ronnie a Ginny, vy prví.“ Chytila každé zo svojich dvojičiek za jedno ucho, zatiaľ čo sa oni pokúšali okolo nej prebehnúť a rýchlo ich zadržala. „Neviem, čo ste si plánovali vy dvaja – vyzerá to, že ste viac než dva kroky predo mnou počas polčasu – ale nebudete robiť žiadne vylomeniny v izbách profesora Snapa, je to jasné?“

„Áno, mami,“ povedali obaja.

„Nikdy sme nezamýšľali-“

„- niečo tu robiť, mami.“

„Nemaj obavy, naozaj. Čo-“

„si o nás myslíš?“

„Niekoľko výtržníkov, to je to, čo ste,“ odpovedala a potom Severusa obdarovala ironickým úsmevom.

Zamračil sa, keď si až v tej chvíli uvedomil, že vlastne nechal roj Weasleyovcov v jeho mieste pokoja a oddychu. Oboch chlapcov obdaroval jedným z jeho najlepších zastrašujúcich pohľadov a s uspokojením sledoval, ako naraz preglgli. Ak boli vtipkári... v poriadku. Naučil sa celkom dosť počas jeho dní, keď odolával Záškodníkom.

Keď sa vyrovnal späť zo svojho prikrčenia, Harry sa k nemu stále tisol a tak chlapca zodvihol hore spolu so sebou a pritisol si ho k jednému z bokov. Harry zranenú ruku ovinul okolo Severusovho krku, aj keď nie pevne a položil si svoju hlavu na rameno svojho otca. Severus nepredpokladal, že Harry bude tak... prítulný, ale napriek tomu nebol ochotný nechať chlapca ísť. Pohladil Harryho chrbát, keď zamierili do kuchyne, umyli sa tam a minútu hovorili v polo-súkromí.

Pri dreze Severus usadil Harryho na pult vpravo len preto, aby nechal odtiecť vodu, aby bola teplá. „Mal si sa dnes doobeda dobre?“ opýtal sa ticho.

Harry prikývol, študoval svoje ruky a pozrel na svoj malý mozoľ na palci.

„Harry, prosím, pozri sa na mňa, keď sa rozprávame.“

Harry sa pozrel, ale svojimi zubami si zahryzol do spodnej pery a vyzeral veľmi nervózny na niekoho, kto sa dobre bavil. „Prepáč, ocko.“

„To je v poriadku. Stalo sa dnes niečo, čo bolo pre teba... nepríjemné?“ snažil sa nepoužiť slovo strach, keď sa odkazoval na Harryho emócie, keď sa chlapec okamžite spotil, kedykoľvek sa mu to stalo. To bol ďalší odkaz tých prekliatych muklov, presvedčenie, že mu nebol dovolený rovnaký rozsah emócií ako všetkým ostatným. Severus nechcel aby sa Harry čohokoľvek bál, ale ani nechcel, aby si chlapec myslel, že by sa nemal báť, ak je to oprávnené.

„Nie, pa-, nie, ocko... naozaj nie.“

Severus podvihol jedno obočie a pokojne sa zadíval na Harryho. „Naozaj nie“ znie takmer ako áno. Nechcel by si to vysvetliť?“

„No...“ Rozpaky prebehli Harryho tvárou a potom pokrčil plecami.

„Môžeš mi to povedať,“ povedal potichu Severus. „Nebudem sa hnevať.“

„Ani na Georgea?“ Akonáhle boli tie slová vonku, Harry vytreštil oči, zjavne sa bál a pritisol si ruku na ústa.

Severus sa pomaly nadýchol a pripomenul si, že Harry nebol zranený a tak nemal dôvod zavesiť ho dolu hlavou za palce. „Ani na Georgea,“ dostal zo seba. „Čo urobil?“

Spodná pera sa znova ocitla medzi zubami a Severus použil palec a ukazovák, aby ju jemne vytiahol, skôr ako do nej Harry mohol zahryznúť dosť na to, aby z nej tiekla krv. Harry zatvoril oči a skoro sa oprel o jeho ruku predtým, než zašepkal, „I... iba sa za mňa vkradol a chytil ma. My... myslím, že som to neočakával, ale on povedal, že mu to bolo ľúto.“

Severus prikývol a odhrnul chlapcovi vlasy z tváre. Tentoraz chlapec vyhľadal kontakt. „A som si istý, že mu to bolo. Chceš, aby som sa s ním porozprával?“

Harry prudko otvoril oči a odtiahol sa. „Nie, pane, myslím, nie, ocko. Ron už na neho kričal. A pani Weasleyová povedala, že ma nechcel vystrašiť, ale ja som nebol vystrašený.“

„Samozrejme, že si nebol,“ povedal upokojujúco Severus a Harry sa dotkol teraz jeho ruky, pohladil ho tak pomaly, aby ho nevystrašil. Aj keď by mu to Molly nepovedala, vedel ako chlapec reagoval na akýkoľvek dotyk, ktorý nebol mienený tak, aby mu ublížil. Severusovi sa to nepáčilo s podotknutím na ostatných, ale vedel, že Harry potrebuje taký pocit istoty a on to urobí v záujme svojho syna. „Ale, ty vieš, že je to v poriadku, ak ťa niečo prekvapí, že budeš vydesený. Každého z nás niekedy niečo vydesí.“

„Teba nie,“ zašepkal Harry. Jeho oči boli rozšírené, keď sa pozrel do Severusovej tváre, tmavozelené, takmer boli čierne.

„A mňa,“ povedal Severus.

„Naozaj?“

„Áno, naozaj.“ Naozaj nechcel ísť do podrobností o väčšine vecí, ktoré ho desia, ale povedal jednu vec. „Som vystrašený zakaždým, keď si v nebezpečenstve, Harry,“ priznal. „Obávam sa, že ťa stratím, ty si tá najlepšia vec v mojom živote. Bol som napríklad vydesený, keď si bol zranený obrou chobotnicou.“

„Bol si?“ Harryho hlas bol veľmi slabý a jeho oči boli väčšie ako, to vôbec bolo možné.

„Bol som.“

„Prepáč, ocko.“

„Nie, Harry, prosím. Nepovedal som to, aby si sa cítil previnilo, chcel som, aby si vedel, že ma to robí vystrašeným.“ Znovu si trochu zahryzol do pery. „Zakaždým, keď opustíš tieto izby a ja nie som s tebou, mám strach. Ale to je súčasť toho, že som otec, ako som povedal. Takže nemám na výber.“

Malý úsmev a Harry ho skrývajúc sklonil hlavu. Ruka, ktorú Severus držal sa vyšmykla a potom druhý a Harry ovinul svoje ruky okolo pásu svojho otca. Hlavu položil na Severusove prsia. Severus dlaňou pohladil malú hlavu svojho syna a druhou rukou robil jemné kruhy na chlapcovom chrbte.

„Si pripravený na obed?“

Harry na jeho hrudi prikývol.

„Potom je čas umyť si ruky. Voda by mala byť dostatočne teplá.“

Harry sa potichu zasmial, ten zvuk bol hudbou pre Severusove uši a robil čo mu bolo povedané. Obaja sa potom vrátili k Weasleyovcom, ktorí už boli pri jedálenskom stole. Tentoraz Harry išiel po jeho boku, hoci sa predsa pevne držal Severusovej ruky, ako by sa nikdy nechcel pustiť.

Potom, čo sedeli, Harry po jeho pravici, Severus zaklopal prútikom na stôl a objavilo sa jedlo. Zariadil to skôr s domácimi škriatkami, takže všetko bolo svieže a teplé. Harry pozeral na stôl, ako keby nevidel to isté každý deň... ale Severus vedel lepšie, ako upozorniť na túto skutočnosť. Okrem toho zrejme potrvá dlho, než si Harry zvykne, že také veci ako sú potraviny sú samozrejmosť, bez ohľadu na to, ako sa dostali na stôl. Aj Weasleyovské deti pozerali podobne  s otvorenými ústami ako ryba, pokým ich mama na všetkých nepozrela.

A potom, zrazu, bolo tam veľa naťahovania sa za potravinami a hlučné žvatlanie. Molly sledovala svoje potomstvo ako ostriež, ale nechala im prejsť mnoho vecí, ktoré by Severus nenechal, ale nič z toho, čo by bolo skutočne hrubé alebo škodlivé.

Všimol si, že Harry sa vrátil späť k jeho zvyku, že si nebude brať žiadne jedlo, kým ostatní nezačali jesť a dokonca aj potom pozrel na Severusa, aby sa ubezpečil, že to bolo povolené. Severus mu slabo prikývol, pretože vedel, že sa s týmto správaním bude musieť vysporiadať skôr alebo neskôr, ale nechcel o tom hovoriť so svojím synom pred všetkými jeho priateľmi. Dokonca aj s povolením si Harry zobral malú porciu kuracieho mäsa a ryžu a miešaný zeleninový šalát, ale Severus sa ubezpečil, že jeho pohár bol plný tekvicového džúsu. A musel sa uistiť, že Harry zjedol viac, ako to, čo si zobral.

Pozrel sa na Harryho, aby začal jesť a videl, že ho Molly pozoruje s chladným výrazom. Možno, že on a Harry budú potrebovať hovoriť o tom skôr ako neskôr.

Jedlo pokračovalo rýchlym tempom, s Molly vo víre diania, krájala Ginevre kura, uistila sa, že dvojičky nerobia nič strašné s Ronovým jedlom a že každý z nich zjedol veľkú časť zeleniny. Jej deti boli hlasné, s výnimkou jej najmladšej a Harry to pozoroval s vyvalenými očami.

Niekoľkokrát sa Ron pokúšal Harry zatiahnuť do rozhovoru s otázkami ohľadne metlobalu alebo Melasového koláčika – ktorá sedela pri Harryho nohách a pozerala sa na neho s ľadovo modrými očami – ale Harry sa nezapojil. Rovnako ako vo Veľkej sieni, bol plachý a takmer tichý. Severus nevedel, či to bolo kvôli novým ľudom, s ktorými bol alebo ich počtom, alebo preto, že sa snažil jesť s jednou rukou ovinutou okolo jeho taniera, ktorý si pritiahol blízko okraju stola a teraz bol zhrbený, aby si ho ochránil pred všetkými ostatnými. To nebolo niečo, čo Harry robil – viacmenej – keď pri stole jedli len oni dvaja.

Konečne bol obed u konca a Severus si želal, aby si mohol ľahnúť, lebo ho začala bolieť hlava. Bohužiaľ, mal popoludní dve triedy a veľa vecí na vybavenie... a potreboval sa porozprávať s Albusom o Filchovi, keď bol už jeho elixír hotový. A tak sa ospravedlnil od stalo, keď deti ešte jedli puding a postavil sa.

Harry sledoval jeho pohyb so sotva skrytou úzkosťou a pohľad do očí jeho syna zasiahol niečo hlboko v Severusovom srdci. Natiahol sa, aby sa dotkol chlapcovej hlavy a Harry sa znovu oprel o jeho ruku, takmer ako kneazle. „Uvidíme sa na večeru,“ sľúbil. „Som si istý, že budeš mať pekné popoludnie s Weasleyovcami. V poriadku?“

„Áno, ocko,“ ozvali sa mäkké slová a on vedel, že Harry ukázal svoju statočnú tvár.

S povzdychom pohladil Harryho vlasy a potom ho potľapkal po chrbte, ešte nechcel odísť. „Bol si už na návšteve Hagrida?“

„Och, och, nie!“ Harry pozrel na Melasový koláčik a potom späť na svojho otca. „Zabudol som na to kvôli hodinám a vôbec... Melasa, prepáč!“ Kneazle sa po tejto otázke postavil a natiahol si predné laby na Harryho nohe. Pohladkal jej hlavu a poškrabkal ju za ušami, ale stále vyzeral skľúčene.

„Áno, ocko. Hneď, ako budem môcť.“

„Dobre.“ Pozrel sa na Molly a bol schopný prevziať prázdny výraz. „Budete dnes popoludní pracovať tu?“

„Ale nie, Severus. Albus nám láskavo dal povolenie na využitie prázdnej triedy.“ Usmiala sa. „Neboj sa, tvoj domov bude v bezpečí pred touto hordou.“

Veľmi o tom pochyboval, ale všetko čo povedal bolo: „Aha. Dobre.“ Naozaj už musí ísť, aj keď sa tie papiere ťažko opravia sami a tak povedal Harrymu ešte raz, že sa uvidia na večeru a potom nechal chlapca pri stole. Cítil, že Harryho pohľad ho sledoval, kým sa za ním dvere do ich izieb nezavreli.

►◄

Pani Weasleyová ich nechala všetkých dojesť puding a potom ich poslala umyť ich tvár a ruky predtým, než ich odviedla zo žalárov do triedy na druhom poschodí.. Harry v nej nikdy predtým nebol – to už robil nejaké pátranie s Dracom, a potom s Ronom a Charliem, ale doteraz nešiel do všetkých učební. V tejto bol tucet alebo viac stoličiek a stolov, z ktorých niektoré pani Weasleyová premenila na dva široké a nízke stolíky mávnutím prútika.

Harry si ešte stále nezvykol na všetko, čo sa týkalo mágie a tak s úžasom pozeral na stoly, nebol si istý, či by sa okamžite nepremenili.

Pani Weasleyová sa na neho usmiala. „Tomu sa hovorí transfigurácia, Harry drahý. Naučíš sa ju používať, keď budeš na Rokfort chodiť ako študent.“

„Mama je v tom dobrá,“ povedal Fred.

„Má najlepšie hodnotenie v škole,“ dodal George.

„Len sa jej spýtaj.“

„Dobre, vy dvaja,“ povedala pani Weasleyová so smiechom: „To stačí. Posaďte sa k stolom. Fred a George k jednému, Ron, Ginny a Harry k ďalšiemu. Budeme teraz cvičiť písanie. Harry, zlatko,“ začala, ako ju deti začali počúvať, aj keď sa zdalo, že Fredovi a Georgeovi to trvalo trikrát tak dlho, kým si skutočne sadlo, aj keď ich telá sa pohybovali rovnako rýchlo ako všetkých ostatných. Harry skončil na druhom konci stola, s Ronom v strede a Ginny po boku, hneď vedľa stola dvojčiat. Pani Weasleyová stála priamo vedľa Harryho, keď pokračovala: „Ako veľa si písal?“

Harry si zahryzol do pery. Otec nemal veľmi veľa času na jeho popracovaní s písaním, počas ktorého sa snažil naučiť správne používať brko a atrament, namiesto ceruzky. A aj keď bol v škole v Surrey, nepísal veľa, preto sa z rovnakých dôvodov nenaučil veľmi čítať. „Viem napísať svoje meno,“ povedal ticho. Pravdepodobne by mohol.

„Výborne. Budeme potom na tom pracovať, miláčik a naučíme sa dnes ďalšie písmená, dobre?“

„Áno, madam.“

„Dobre, dobre.“ Položila pred neho kus pergamenu, ktorý bol jemnejší a hladší, než nejaký papier, spolu s malou uzavretou fľaštičkou atramentu a ľahučkým brkom. To isté urobila pre Ginny a Rona, povedala im inštrukcie na to, čo mali písať a potom prešla k stolu dvojčiat. S niečím sa hrali, čo zmizlo v záblesku zelenej a zlatej, keď sa dostala k ich stolu.

Harry sledoval, ako prvý chlapec, potom aj druhý očerveneli okolo krku, keď sa pani Weasleyová pokojne naklonila k nim a premýšľal, či ich hreší. Myslel si, že ani áno, keď obaja povedali: „Prepáč, mami,“ v rovnakom čase ako im tiež podala pergamen. „Vy dvaja napíšete esej o prísadách do elixírov, o ktorých ste sa dnes dozvedeli. Pol stopy. Každý. Dajte mi vedieť, ak budete potrebovať knihy k tomuto výskumu.“

„Áno, mami,“ povedal George.

„Čokoľvek, čo povieš,“ dodal Fred.

„Som si istá,“ povedal pani Weasleyová s úsmevom. „Teraz môžete začať. Čím skôr budete hotoví, tým skôr sa všetci môžeme vrátiť von.“ Pozrela na druhý stôl a Ron, Ginny a potom aj Harry otvorili svoje kalamáre.

„Harry, zlatko,“ povedala. „Potrebuješ pomoc?“

Čo mal povedať? Otec mu niekoľkokrát povedal, že je tam na to, aby Harrymu pomohol, ale teraz tu otec nebol. A v škole sú učitelia na to, aby študentom pomohli, nie? Ale učitelia v Harryho starej škole mu v skutočnosti nepomohli. Hovorili mu, že nespolupracuje a je ľahko nesústredený a teta Petúnia povedala, že bol len hlúpy a lenivý a že si pomoc ani nezaslúži.

„Nie, madam,“ zaklamal. „Som v poriadku.“

„Ale ty si ešte ani nezačal. Chceš aby som ti otvorila kalamár?“

Ak by povedal áno a potom odmietol, bude sa cítiť ešte hlúpejší. Ale keď by povedal, že nie, musel by ho otvoriť sám, a naposledy, keď to urobil, všade ho rozlial. Otec jedným mávnutím neporiadok odstránil, ale urobila by to isté pani Weasleyová, alebo by to musel Harry vyčistiť? A on bol stále hlúpy. Váhavo povedal: „Áno, prosím, madam.“

Vedľa neho sa Ron ticho rozosmial a Harry cítil, ako očervenel. Mal by povedať nie a potom to už len poupratovať. Ale pani Weasleyová sa nesmiala alebo mu nepovedala „máš smolu“, ako by to urobil strýko Vernon a vytiahla zátku ľahko, bez rozliatia jedinej kvapky.

„Tu to je, drahý. Teraz napíš svoje meno do hornej časti listu, ak chceš a potom uvidíme, aké ďalšie písmená poznáš.“

Harry prikývol a posunul fľaštičku bližšie, aby na ňu jednoduchšie dosiahol. „Áno, madam.“ Zodvihol brko a namočil ho do fľaštičky, potom predtým, než s ním začal písať zľahka ho otrel o hornú časť fľaštičky, ako mu otec ukázal. Presunul brko k pergamenu a snažil sa napísať svoje meno, ale atrament sa zmenil na veľkú čiernu machuľu a on ho vyminul v polovici písania svojho „H“. Zopakol postup, škrípanie, kohútik a preniesol brko späť na pergamen, ale znovu mal rovnaký problém.

Frustrovaný, nechal na tretí pokus kohútik tak, ale tentoraz mu atrament kvapkal na stôl, rovnako ako na pergamen. Vedel, že najlepšie bude požiadať o pomoc, ale aj tak sa o to pokúsil znova. A znova. A znova.

Teraz mal pergamen pokrytý čiernymi škvrnami a vyzeralo to ako stopy po psovi a jeho ruky boli mokré od kvapkajúceho atramentu a on napísal H A R a polovicu z ďalšieho R. Bolel ho krk, oči ho pálili, ale nechcel plakať. Slzy nikdy k ničomu neviedli.

„Harry, zlatko,“ hlas pani Weasleyovej sa ozval priamo vedľa neho a on takmer od ľaku rozlial kalamár. „Prosím, dovoľ mi, aby som ti pomohla.“

So stiahnutým hrdlom sa mu podarilo prikývnuť, a len dúfal, že sa mu nebude vysmievať a hovoriť mu, že je hlúpy. Neurobila to a aj keď sa jej nemohol pozrieť do tváre, ako to urobil s otcom, pretože mu nedala súhlas, cítil jej pohľad a nemal pocit, že by bola nahnevaná. „Najskôr vyčistíme tvoje ruky, dobre?“

„Áno, madam,“ povedal ticho a ona mávla prútikom a atrament zmizol rovnako, ako keď to urobil otec. Ani ich už nemal lepkavé. „Ďakujem vám, madam.“

„Rado sa stalo, miláčik. Teraz skúsime niečo iné.“ Potom sa naklonila cez jeho rameno a siahla po jeho paži... zrazu ho teta Petúnia chytila pretože mu padla vidlička pri príprave stola a položila jeho ruku na rozpálenú platničku na sporáku a on cítil, ako sa jeho mäso na ruku páli a bože to bolelo... a šok pri tej spomienke bol tak prudký, že sa chlapec vyšklbol, vrhol sa pod stôl a bežal, bežal až došiel ku dverám, našiel kľučku a bol preč.

Predtým, než sa ktokoľvek iný mohol pohnúť, biely pruh nasledoval dverami za ním a zmizol tiež.

13.10.2011 12:59:45
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one