Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Kapitolku venujem: enedake, grid, Nade, Cety za ich komentáre.
Prajem príjemné čítanie.

Dobby
Chlapec sa slepo hnal cez hrad. Sotva si všimol, že dvere, ktoré za sebou zatvoril sa opäť o múr otvorili a nárek pani Weasleyovej, „Harry, poď späť!“ Sotva počul Filchov hlas, keď prebehol okolo muža a jeho zavrčanie, „Behanie po chodbách, však?“ Jediné, čo vedel bolo to, že musel odísť a on mal dostatok priestoru k behu, čo je oveľa viac ako krátka chodba, ktorá viedla do prístenku. Oveľa viac, než meral dvor alebo vodítko.

Slnko žiarilo do chlapcových očí, keď dobehol vonku a bežal ďalej, utekal celú cestu dole kopcom a ku stromom, kde by sa mohol stratiť a stratiť tých, ktorí mu chceli ublížiť. Bol chlapec, Obluda a on by bol potrestaný, ak by neunikol.

Jeho dych bol prudký a boleli ho pľúca a ruka, tiež si pamätal bolesť. Jeho beh sa spomalil, keď sa priblížil k stromom a on si uvedomil, ako temno, ako zakázane vyzerali. Mal dostatok energie aby nadskočil a vykríkol, keď hneď za ním zaštekal pes.

„Nehaj ho, Tesák!“ prišlo ďalšie zavrčanie od Hagrida a pes sa trošku stiahol, natoľko, aby chlapec mohol otvoriť oči a pozrieť na veľkého muža. „Si v poriadku, Harry?“

Harry, spomenul si chlapec. Volá sa Harry.

Harry zažmurkal, zažmúril do slnka. „Hagrid?“ spýtal sa, jeho hlas bol tichší než mierny vánok.

Ale Hagrid ho počul. „Iba ja. No tak. Harry, poď, vstaň zo zeme, dobre? Dáš si čaj? Upiekol som sušienky. Ešte sú teplé.“

„Hm...“ Harry sa nadvihol na lakťoch a pozrel sa na hrad, bol tak ďaleko. On utiekol od pani Weasleyovej. Musí byť na neho strašne naštvaná. Zamrazilo ho, keď si spomenul v akých problémoch bol.

„Harry?“ Hagrid pristúpil bližšie a jeho veľké telo zaclonilo slnko, Harry sa ocitol v tieni. „Dačo sa deje?“

Snažil sa odpovedať Hagridovi, ale slová neprichádzal. Ako povedať mužovi, že bol nervózny, že sa dostal do problémov, alebo o niečom čo bola jeho vina? Ako by mohol vysvetliť útek? Alebo dusivý pocit strachu, keď sa pani Weasleyová nad ním takto sklonila? Jeho hrdlo bolo stiahnuté a to aj teraz. Zatiaľ, čo sa snažil hovoriť, Melasový koláčik upozornila na seba, vyliezla mu do lona a zaborila si hlavu do jeho ruky, aby ju poškrabkal na hlave. S povzdychom tak urobil a obyčajné maznanie sa s kneazlom v ňom niečo uvoľnilo.

Pozeral sa na Hagrida cez svoje mihalnice, pripustil, „Ja som utiekol z triedy.“

Hagrid sa zamračil, ale nevyzeralo to, že bol nahnevaný,... bol zmätený. „Čo sa potom stalo? Zaplietli sa do toho dvojičky? Alebo si z teba Ron uťahoval?“

„Nie!“ povedal rýchlo Harry. „Nebolo to nič také. Naozaj, nič.“

Hagrid naklonil hlavu na stranu a zľahka ňou potriasol, jeho pohľad vyhľadal Harryho tvár, ale Harry nemal tušenie prečo. „Neznie to, ako nič. Znie to, ako by sa niečo pokazilo.“

Harry sa pozeral na svoje ruky a Melasu na kolenách. Otrela si hlavu o jeho kožu a bolo to tak mäkké, mäkšie ako srsť Baku. Bol strašne rád, že mu otec nechal Melasu. Miloval ju.

Otec.

Čo keď pani Weasleyová povedala otcovi, že jej utiekol? Bude sa tiež naozaj hnevať? Kričal by a poslal by Harryho preč? Mohol by poslať preč Melasu? Mohol by byť tiež naštvaný, že pokazil jeho písanie? Už vie, že Harry bol hlúpy a možno nechcel hlúpeho chlapca za syna.

Hagrid sa pred ním skrčil a jedna z jeho obrovských rúk sa pomaly pohybovala smerom k Harryho tvári. Aj keď ju Harry videl, nebál sa. Hagrid by mu neublížil. Ocko mu veril. Hagridove prsty sa dostali pod Harryho bradu a zodvihli jeho tvár, aby sa mu Hagrid mohol pozrieť do očí.

„Povedz mi, čo sa deje, chlapče,“ povedal ticho. „Niektoré veci je lepšie zdieľať.“

Mohol by? Mohol by Hagridovi povedať, čo sa vlastne stalo? Spomienku na to, čo mu urobila teta Petúnia, ktorá bola toto dopoludnie ešte živá, ale do tej doby ju väčšinou zatlačil preč, pascu strachu, bolesti, výraz odporu na tvári jeho tety boli pochované hlboko vo vnútri, kde to nikto nemohol vidieť. Tá krabica bola plná takých spomienok, ale dokázal vždy do vnútra zmestiť viac. Takýto úkryt bol jediný spôsob, ako sa so všetkým mohol väčšinou času vysporiadať.

Po niekoľkých minútach, keď sa ukázalo, že Harry nebude hovoriť, Hagrid ticho povedal: „No tak,“ Harry, poďme si dať aspoň trochu čaju.“ Hagrid natiahol ruku a Harry ho za ňu vzal, nechal obra, aby ho postavil. Nesúc Melasu v náručí, Harry nasledoval muža do jeho chalupy a nechal sa usadiť na jednu z veľkých stoličiek. Hagrid sa rozčuľoval nad čajovou konvicou držiacou pri srdci, potom priniesol dve dymiace šálky na stôl.

Melasa sa niekoľkokrát otočila dookola v Harryho lone skôr, než sa uložila a teraz bola celkom v kľude. Harry neprítomne škrabkal jej uši a keď Hagrid umiestnil veľké hrnčeky na stôl, trochu sa vyľakal. „Prepáč,“ zamrmlal a všimol si čaj. „Vďaka, Hagrid.“

„Je horúci, takže buď opatrný.“

„Áno, pane.“ Hagrid prekvapene zodvihol huňaté obočie a Harry rýchlo zmenil, „Chcem povedať, že, Hagrid.“

„Dobrý chlapec.“ Harry sa napil poriadny dúšok svojho čaju a hlasno prehltol. Držal hrnček v rukách a točil ho dookola. „Nemáš potom rád tvoje hodiny?“ spýtal sa opatrne.

„Som k ničomu,“ priznal Harry. „A zlý.“

„Prečo hovoríš niečo takého? Kto ti povedal takúto vec?“

Harry pokrčil ramenami a pozrel na svoje ruky. „Teta Petúnia,“ zašepkal. „A strýko Vernon.“

„Dobre, tak ti klamali, chlapče. Je to celkom isté. Ale nikto tu ti nič také nepovedal, však?“ Hagridova tvár bola veľmi vážna. „Ani tvoj ocko.“

„Nie!“ povedal Harry rýchlo a jeho slová boli také rýchle, keď sa ich snažil dostať von, že sa Hagrid znova zamračil. „Ale nedokážem písať ani nič ako všetci ostatní a urobil som skutočný neporiadok a pani Weasleyová sa mi snažila pomôcť a ja som si myslel, že je... chcem povedať, že viem, že nie je a nebola... ale na sekundu som si myslel...“

„Myslel si si čo?“

Harry vyskočil, opäť prekvapený novým hlasom a takmer spadol zo stoličky, keď sa otočil. Dopadol na nohy a keď vzhliadol, uvidel pani Weasleyovú vo dverách Hagridovej chalupy. Jej tvár bola okolo očí zvraštená a na čele mala hlboké vrásky. Harry sklopil zrak späť k zemi – nemalo by sa pozerať ľuďom do tváre, on to vedel.

„Harry, zlatko?“ povedala a vstúpila do dverí. „Čo mám robiť, aby som ťa nevystrašila?“

„Nebol som vystrašený!“ protestoval Harry. Ale o krok cúvol. Nemohol si pomôcť.

Pani Weasleyová vydala netrpezlivý zvuk, ale potom ticho povedala: „Prosím, povedz mi to, Harry.“ Nesnažila sa ísť bližšie, ale zohla sa kde bola a takže sa nemusel pozerať hore na ňu. Stále mala jednu ruku na stole kvôli rovnováhe a jej hlas bol stále tichý a upokojujúci. „Keď ja neviem, čo som urobila, že ťa to rozrušilo, nemôžem to potom znova zastaviť.“

Harry preglgol a šúchal si ruky. „Je mi to ľútom, madam, že som utiekol zo školy. Neurobím to znovu.“

„Nežiadala som o ospravedlnenie, zlatko.“ Jej hlas bol taký láskavý, že mu takmer vohnal slzy do očí. „Chcem vedieť, či mi môžeš povedať, čo som urobila zle.“

To ho prekvapilo natoľko, aby jej videl do tváre. „Nie, madam! Neurobili ste nič!“

„To nie je pravda.“ Pani Weasleyová sa na neho trochu usmiala. „Urobila som to a ja by som bola rada, keby si mi to povedal, prosím, čo to bolo, aby som sa mohla ospravedlniť.“

Harry pokrútil hlavou. „Nie, prosím! Bola to teta Petúnia.“

Zmätok sa objavil v jej očiach. „Tvoja muklovská teta?“

„Áno, madam,“ zašepkal Harry.

„Čo urobila?“ hlas pani Weasleyovej bol mäkký ako jeho.

„Bolo to už dávno.“

„Stále mi to môžeš povedať.“

Harry sa pozrel do jej očí a nekričala alebo ho udrela a nepovedala mu, že je k ničomu, bezcenné mláďa, ktorému by nemalo byť dovolené žiť, alebo by sa utopil pri narodení. Nikdy ho nenazvala Netvor alebo Chlapec a jemu sa to páčilo. A pomohla mu, keď ju o to požiadal. Zbieral odvahu, vzpriamil sa a povedal: „Ona ma popálila, pani Weasleyová. Spálila mi ruku.“ Držal svoju dlaň tak, že videla lesklý kúsok kože, ktorá sa toho týkala. „Pretože som bol zlý. Tak mi chytila ruku a položila ju na pec.“

Pani Weasleyová zalapala po dychu a ruka jej vyletela k ústam. Jej oči boli zrazu vlhké, ale žmurkaním odohnala slzy preč. Harry to dokázal pochopiť. „To nechutné stvorenie! Ako sa opovažujú zaobchádzať s tebou takto?“

Harry nevedel, ako odpovedať na túto otázku, takže len sklonil hlavu a pozrel sa na Melasu, ktorá si trela svoju tvár o špičky jeho tenisiek.

Potom sa za ním ozval zvuk zadržiavaného plaču, otočil sa a uvidel Hagrida, ako sedí na kraji postele a utrel si tvár vreckovkou veľkosti obrusu. „Ach, Harry,“ zastonal a utieral si slzy, ktoré mu bez rozpakov padali po lícach. „Veľmi ma to mrzí!“

Harry pokrútil hlavou. „Ty si ma nepopálil,“ podotkol.

„Ale ja som pomáhal s privedením ťa k tým hrozným muklom. V noci, keď tvoji rodičia zomreli, Dumbledore ma nechal vyzdvihnúť ťa a zaniesť ťa do Surrey a ja som nemal ani poňatia...“

Keď sa veľký muž odmlčal v ďalšom kole plaču, Harry išiel za nám a nemotorne sa postavil na jeho posteli. Dokonca aj Melasový koláčik vyskočil vedľa neho, Harry poklepal muža na rameno. „To je v poriadku, Hagrid. Teraz som v poriadku, naozaj.“

Hagrid plakal viac, ale jedna z jeho rúk sa ovinula okolo Harryho chrbáta a pritisla Harryho do obrieho polovičného objatia. Keďže vedel, že Hagrid ho mohol stisnúť tak, že by umrel, keby chcel, pretože bol naozaj silný, toto objatie nebolo ani dosť pevné na to, aby z neho vytlačilo dych a Harry ho poklepal po ramene a povedal mu, že všetko bolo teraz dobré.

Po niekoľkých minútach, keď Hagrid len posmrkával si pani Weasleyová odkašľala. Jej tvár už teraz nebola taká nevýrazná, ale jej oči boli trochu červené. „Myslím, že je čas vrátiť sa do hradu, Harry. Nechala som Ginny a chlapcov stáť na prednom schodisku, čakať na nás, keď som ťa videla utekať sem dole, ale nemyslím si, že tam budú dlhšie v pokoji.“ Vrhla svoj pohľad cez rameno na hrad, ako by premýšľala, čo zlé sa stalo bez jej neustálej kontroly.

„Áno, madam,“ povedal Harry. Skĺzol z postele a čelil Hagridovi. „Vďaka za čaj, Hagrid.“

„Si vítaný. Uvidíme sa čoskoro?“

„Áno, dobre. Och, takmer som zabudol. Melasa. Čo zvykne jesť, pretože môj ocko nechce, aby som ju nechal jesť zo svojho taniera.“

Hagrid uložil vreckovku preč potom, čo sa naposledy vysmrkal. „Ach, akýkoľvek druh mäsa, to majú kneazleovia radi, rovnako ako krysy a myši. Keď ju necháš trochu potulovať sa po hrade alebo tráviť čas vonku, stihne si uloviť vlastnú myš. Môžeš jej dať mlieko, ale voda bude tiež v poriadku.“

„Skvelé! Vďaka, Hagrid!“

„Kedykoľvek, Harry. A tiež príď ku mne, kedykoľvek.“

Harry prikývol a odišiel s pani Weasleyovou. Plahočili sa do kopca – oveľa pomalšie, než by šiel Harry, ale pani Weasleyová nebola „najmladšia“ a tak musela „upokojiť svoje staré kosti“ – keď povedala: „Muselo to byť... prekvapujúce, keď som sa snažila chytiť tvoje ruky a ukázať ti inú techniku písania.“

Harry sa nadýchol a hodil na ňu pohľadom, ale ona stále nekričala a nevyzerala, že sa hnevá a tak sa rozhodol, že jej povie pravdu. „Áno, madam. Ja... bolo to to, keď som si spomenul na tetu Petúniu, čo urobila.“

„Chápem,“ povedala ticho. „A som rada, že si mi to povedal.“ Niekoľko krokov bola ticho a potom, pretože boli pri posledných schodoch, povedala: „Vie... to tvoj otec?“

Harry prudko pokrútil hlavou. „Nemôžem mu to takto povedať.“

„Bolo to jedno z ich pravidiel? Tvojho strýka a tety?“

„Áno, madam.“

Pani Weasleyová prikývla. „Samozrejme, že vieš, že tvoj otec má iné pravidlá, ako oni. Že chce vedieť, ak sa stane niečo zlé. Alebo ak je niečo, čo ťa prekvapí, pretože to oni urobili.“

Toto zabralo Harrymu o niečo viacej času, aby zareagoval, ale nakoniec prikývol. „Áno, madam. Máme iné pravidlá.“

„A on sa o teba stará veľa,“ naliehala. „A chce vedieť, či ťa niečo trápi. Ako ja.“

Harry na ňu pozeral niekoľko ďalších sekúnd, snažil sa rozhodnúť, či to myslí vážne. Myslel si, že pravdepodobne áno. Obdaroval ju miernym úsmevom. „Áno, madam.“

Pani Weasleyová sa usmial. „Dobre. Uvidíme, či sa mi podarí dať ostatné deti dohromady po hádke. Myslím, že si všetci potrebuje pobehať vonku, nemyslíš?“

Harry s úsmevom prikývol. „Áno, madam!“

Nasledujúcich niekoľko minút strávila pani Weasleyová rozptýlením nejakého kúzla, ktoré spôsobilo, že Ron mal vlasy a pokožku zelená a nadávaním dvojčatám, ktoré vyzerali tak nevinne, ako bola Melasa, s dvomi pármi rozšírených očí a obrátenými tvárami, zatiaľ čo Ginny sa smiala cez ruky, keď Harry celú vec sledoval zmätene.

Ale potom tu bola hra na naháňačku, hrali sa s cvičnými Strelami v zlatej, červenej a modrej farbe. Ako vyskočil a bežal a smial sa spolu s ostatnými deťmi, Harry bol aspoň na chvíľu schopný dať myšlienky na hroznú lekciu písania a spomienky na Dursleyovcov za seba.
21.10.2011 13:04:27
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one