Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Táto kapitolka je pre grid a katie11, pretože oni jediné komentovali predchádzajúcu kapitolu.


Dobby
Slnko svietilo šikmo cez svetložlté závesy tetinej kuchyne a cez chlapcovu tvár, zohrievalo ho, keď vyliezol na stoličku a siahol do skrine, v ktorej sa nachádzali taniere. Ako takmer každý deň, krátko zaváhal predtým, než spočítal taniere, štyri, ale vedel, že môže zobrať len tri. Mohol by byť nakŕmený neskôr. Možno. Ak by všetko urobil perfektne.
Na sporáku vedľa neho sa nachádzal hrniec varených zemiakov, voda siahala po okraj, ale nevrela nad. Teta nenávidela, ak voda striekala na varnú dosku. Je to zaškvrnená, povedala a bola špinavá ako chlapec. Balansujúc s taniermi v jednej ruky chlapec skĺzol zo stoličky a presťahoval sa k stolu, kde opatrne položil taniere. Potom sa vrátil k šuplíku vedľa sporáka, kde bol strieborný príbor. Ako počítal vidličky, počul syčanie teplej vody dopadajúcej na varnú dosku a on sa prudko obrátil, aby videl ako voda začína znova vrieť.
Strieborné príbory zarachotili na podlahe, keď chlapec chytil ťažký hrniec, aby ho presunul na inú časť dosky. Zabudol najprv chytiť chňapku a horúca rukoväť ho prekvapila, ale zvládol to statočne, potiahol hrniec z platne.
Viac vody vyprsklo cez okraj, aby ostriekala povrch sporáka.
„ČO TO ROBÍŠ TY NEVĎAČNÝ CHLAPEC?“
Zbadal tetu Petúniu stojacu za ním vo dverách a teraz pohybujúcu sa do predu, vrhol pohľad cez rameno a jej tvár bola napätá a jej oči boli zúrivé a on vedel, že sa jej nemal pozerať do očí... trhla mu rukou a otočila ho, podarilo sa mu práve včas pustiť hrniec, aj keď nejaká voda ho ostriekala na ruku.
Pozerala sa na neho, ako by bol chrobák priplazený spod chladničky. Chlapec sklopil zrak na svoje holé nohy. „Ty hnusný, odporný tvor. Musíš všetko zničiť, však?“ vyprskla. „Striebro mojej matky. Kuchyňu. Moju rodinu.“ Stisla mu ruku natoľko, že sa mu určite vytvoria modriny, ovinula tenké prsty okolo jeho kostnatého zápästia a odtiahla ho o krok späť k sporáku.
Tenký, tesný úsmev sa skrivil na jej perách a chlapec vedel, že by mal ísť preč. Mala ten úsmev zakaždým, keď dostala niektorý zo špeciálnych trýznivých plánov. Zatiahol za ruku, ale ona mala ruku ako kliešť. Ako bojoval viac, zašepkala: „Mal by si byť mŕtvy. Možno, že ťa zabijem,“ a pritisla mu ruku na jasnočervenú platňu. Použila svoju váhu, aby ho udržala.
Chlapec kričal.
... a kričal a kričal, a potom tam boli ďalšie ruky, ktoré ho držali, s ktorými sa snažil bojovať, pretože by bol zranený znovu, vedel to. Ale ruky sa zmenili na upokojujúce a boli tam upokojujúce slová a jemné kolísanie a slzy a... a otec.
„Harry, to je v poriadku. Držím ťa. To je v poriadku, synček. Ja som tu, Harry,“ hovoril otec znovu a znovu, ako by veril tým slovám. Rovnako ako ich myslel.
A chlapec sa volal Harry.
Akonáhle sa plač zmiernil, jeho dych prešiel do lapajúcich vzdychov. Jeho tvár bola horúca a bolela od plaču. Nenávidel plač. Nenávidel, že je dieťa.
„Prepáč,“ povedal a krk ho bolel z kriku. Melasový koláčik jemne zapriadol a otrel si hlavu o Harryho nohu a on hladkal jej jemný kožúšok a jeho dych sa spomalil. „Prepáč, ocko.“
„Nie, nie, Harry, to je v poriadku. Neurobil si nič zlé.“ Otec ho objal tesnejšie a na otcových kolenách, Harry visel na jeho rukách, ako by sa mohol prepadnúť do ničoty, či sa ho vôbec nepustiť.
Sedeli veľmi dlhú dobu v tichu a Harryho oči boli znovu ťažké, ale nepožiadal otca, aby ho uložil späť do postele. Nemohol potlačiť zívanie, keď však pritisol tvár k otcovej hrudi pomohol si zakryť ústa.
Otec ho pobozkal na hlavu a položil tvár na miesto bezprostredne po nej. „Nepoužil si dnes večer stíšenie.“
„Čože?“ Harryho oči boli stále zatvorené, ale napäté. Ale nemal používať tlmenie hluku, takže možno nebol v problémoch?
„Nie, nie. Som na teba hrdý.“
Harry pomaly pokrútil hlavou proti hrudi svojho otca. Prebudiť otca nočnými morami nie je nič, na čo by mal byť hrdý. Bol tak hlúpy, obyčajné decko.
Ale otec neskončil. „Je to po prvýkrát, Harry, že si nepoužil kúzlo, dúfam, že to znamená, že si začínaš uvedomovať – aj keď si v polospánku – že budem vždy tvoj ocko a to že máš nočné mory ma nikdy nedonúti opustiť ťa. Ty nie si slabý. Nie si decko. Takže odožeň takéto myšlienky z hlavy. Si môj silný človiečik a silný mladík, ktorý vie, kedy požiadať o pomoc.“
„Poslal som správu?“ spýtal sa Harry cez ďalšie zívnutie.
„Áno,“ odpovedal ticho otec. Pobozkal Harryho na spánok. „Ale tiež som ťa počul volať. Chceš mi povedať niečo o svojich snoch?“
Harry pokrútil hlavou. Nechcel si pamätať nič z toho. Nemohol nikomu povedať, čo sa stalo a vedel prečo sa mu o nich snívalo.
Otec si trochu povzdychol, hruď sa mu pohybovala hore a dolu silou jeho dychu. „Harry, synček, potrebujem, aby si mi povedal niečo o svojom sne. Budeš sa cítiť lepšie.“
„Som v poriadku, ocko,“ zašepkal Harry. Nepotreboval hovoriť, že sa cíti lepšie. Len to, že s ním bol otec bolo dostatočné.
„Ale budeš mať dnes večer viac nočných môr?“ spýtal sa otec. „Rozprávanie môže pomôcť, aby sa to nestalo.“
„Nechcem.“ Harry sa strčil hlbšie do záhybov nočného oblečenia svojho otca. Otec bol teplý a v jeho rukách sa Harry cítil v bezpečí.
„Ja viem, že nie,“ povedal otec tichým hlasom a takmer smutne. „Ale bolo by lepšie, keby si mohol.“ Prestávka, potom: „Ja by som chcel.“
Harry prehltol a zhrbil sa. Bolesť, ako keby tam niečo uviazlo, kvitla v jeho hrudi. Otec chcel hovoriť. Nemal by hovoriť. Nie o tom, čo urobili. Nikdy.
„Viem, že si vystrašený, Harry. Viem, že si myslíš, že by si o nich nemal hovoriť. Ale už nie si viac s nimi a nikdy ani nebudeš. A ja chcem, aby si mi povedal, čo ti spravili. Čo ťa dnes večer tak rozrušilo, že to zhoršilo tvoje sny.“
Napriek tomu Harry mlčal. Hovoril jeho otec pravdu? Bolo mu naozaj dovolené hovoriť o tete a strýkovi a jeho snoch? Ešte nikdy predtým mu to nebolo povolené.
Otec pohladil rukou Harryho hlavu a jemnosť, akou sa jej dotýkal znovu zadrhla jeho dych. Pevne objal otca, keď otec povedal: „Pamätaj si, Harry, že tu máme rôzne pravidlá. Pravidlá medzi mnou a tebou. Pravidlá, ktoré tí ľudia už viac neuplatnia.“
„Neviem, čo na to povedať,“ zašepkal Harry.
S menším povzdychom otec prebehol jedným z jeho prstov po temene jeho hlavy. „To je v poriadku, Harry. Tak mi povedz na čo si spomenieš.“
„Ja... ja...“ cítil ako ho v očiach pálili slzy a rýchlo zažmurkal, aby boli preč. Plač je pre malé deti.
„To je v poriadku,“ povedal otec znova. „Môžeš mi povedať všetko. Stále ťa milujem.“
„Ona mi zranila ruku,“ povedal Harry a rýchlo dodal. „Spálila ju.“
„Tvoja teta?“ spýtal sa otec ticho.
Harry na hrudi prikývol.
„Čo sa stalo?“
Váhajúci ešte, Harry povedal: „Bol som zlý.“
Otec ovinul pevne okolo neho paže. „Povedala to takto?“
„Hmm.“ Harry trochu zasmrkal. „Povedala, že som odporný a že som všetko zničil.“
„Ty nie si odporný,“ povedal otec. „A nemohol si všetko zničiť.“
„Mohol,“ odporoval Harry. „Voda vyvrela z hrnca a rozliala sa na sporák. A ja som upustil strieborný príbor jej matky. Zaslúžil som si byť spálený.“
„Nie. Áno. Nie.“ Otcov hlas bol ostrý, aj keď jeho ruky stále tesne držali Harryho. „Nikto si to nezaslúži. Nikto. Najmenej zo všetkých ty.“
„Ale ja som bol zlý!“
„Harry. Naozaj si myslíš, že spadnutie príboru je dôvodom k niekoho popáleniu? Ktoré spôsobí toľko bolesti?“
„Ja neviem...“
„Harry...“ Otec ho podržal od jeho teplého, bezpečného pocitu na hrudi dosť ďaleko, aby sa mohol pozrieť Harrymu do očí. „Pozri sa na mňa, synček.“
Urobiac to, čo mu bolo povedané, Harry si nedokázal pomôcť, ale zahryzol si do spodnej pery a stiahol ešte viac ramená.
„Naozaj si to myslíš?“ spýtal sa otec znova. „Alebo je možné, že tvoja teta bola veľmi prchký človek a vybila si zlosť na tebe?“
Harry divoko pokrútil hlavou. „Bol som zlý!“ zvolal. „Po celú dobu! Porušil som pravidlá a zničil som ich rodinu.“
Otcove čierne oči sa temne zaleskli v šere miestnosti, osvetlenej iba svetelnou guľou svietiacej na Harryho posteľ žiariacej rôznymi farbami. „Viem, že to je to, čo ti povedali. Ale Harry, pravidlá, ktoré od teba chceli, aby si dodržiaval... nikto by nemal dodržiavať tieto pravidlá. Bol si daný do ich starostlivosti, nie aby ti ubližovali. Nikdy ťa nemali popáliť alebo ťa zbiť alebo pripútať ťa. Bez ohľadu na to, toto človek nerobí deťom vo svojej starostlivosti.
Harry pozeral na svojho otca. „Ani v prípade, že sú zlé?“
„Ani potom. Pamätáš si ako si s Dracom bojoval proti chobotnici a ako sme si neskôr pohovorili a bol si potrestaný?“
Harry prikývol. Strach, ktorý mal v ten deň bol ohromujúci, ale otec nezbil ani jedného z nich a nezatvoril ho do prístenku alebo mu nezakázal jedlo alebo niečo podobné.
„Nesmel si týždeň používať svoju metlu. To je druh trestu, ktorý sa používa u detí. Napríklad, ak by si v našom dome upustil nejaké striebro, očakával by som, že by si sa ospravedlnil a to je všetko. Maximálne by som ťa aj ja poslal do tvojej izby na hodinu, takže by si mohol lepšie zvážiť, ako zaobchádzať s vecami iných ľudí.“ Otec sa odmlčal, jeho pohľad sa zapichol do Harryho a Harry sa zavrtel, snažil sa odvrátiť zrak, ale bolo to veľmi ťažké.
„Chápeš ten rozdiel?“
„Ja... myslím, že áno.“ Naozaj nepochopil, ale otec chce, aby to pochopil.
Otec prikývol. „Tvoje teta reagovala prehnane. Správala sa k tebe zle. Nebola to tvoja chyba, že tak urobila.“
„Aj keď som bol zlý?“ zašepkal Harry.
„Dokonca aj vtedy. Ale Harry, upustenie striebra, nie je naozaj zlé. Bola to nehoda. A nehody sú zriedka zlé.“ Chvíľu bol ticho a potom dodal, dokonca pokojnejším hlasom: „To oni boli tí, kto bol zlý, Harry.“
Nevediac, čo na to povedať, Harry mlčal, položil si zase hlavu na hruď otca a otec ho nechal, znovu rukou hladil Harryho hlavu, kým Harry čoraz častejšie zíval.
„Myslíš, že teraz môžeš ísť spať?“
„Hm... hmm.“
Otec mu pomohol ľahnúť si dolu a prikryl ho jeho prikrývkou, zastrčil ju dovnútra, Melasa sa usadila vedľa jeho hlavy na vankúš. „Chcem, aby si si vyčistil myseľ, Harry. Mysli na oblohu a mraky, pamätáš si ako na to?“
„Hm, hm.“ So zavretými Harry naslepo siahol po otcovej ruky a držal ju na prsiach. Jej váha bola upokojujúca a dal mu pocit bezpečia. „Zabudol som predtým na to,“ priznal, čakal, že otec sa bude hnevať. Ale otec sa nehneval.
„Myslel som, že si to urobil. Musíme sa uistiť, že to urobíš každú noc,“ povedal otec. „Teraz budem sedieť s tebou a precvičíme to, dobre?“
„Áno, ocko.“
Počas niekoľkých ďalších minút s ním otec pracoval na dýchaní a zobrazovaní oblohy a mrakov a vyčistení mysle od všetkých ostatných myšlienok. Žiadna ďalšia teta alebo spálenie mäsa. Len pokoj a dýchanie a nízky upokojujúci hlas jeho otca.
►◄
Akonáhle chlapec zaspal, Severus vstal z Harryho postele a vydal sa do svojej spálne. Bol vyčerpaný. Vyčerpaný a nahnevaný – na tých úbohých muklov. Ale tiež mal po prvýkrát nádej, že by mohol pomôcť svojmu synovi dostať sa cez škody, ktoré s ním urobili. Harry mu veril natoľko, aby mu povedal o incidente so sporákom. Dúfal, že táto dôvera nie je jednorazovou vecou. Mal by zabezpečiť, aby to nebolo.
►◄
Harry sa zobudil, cítil sa ubolený a unavený, keď sa niekto dotkol jeho ramena. Než sa stačil nadýchnuť, bol preč z postele a v drepe cez pol miestnosti.
„Harry,“ ozval sa známy hral. „To je v poriadku, to som len ja.“
Keď po prvýkrát otvoril oči, Harry sa pozrel hore a videl, že otec sa díval na neho. Harry očervenel a pozrel sa dole na svoje nohy. Prstami sa pohrával s lemom jeho kabátika od pyžama. „Prepáč,“ zamumlal.
„Tak poď, je čas pripraviť sa na deň.“ Hlas otca nebol nahnevaný alebo dokonca naštvaný, takže Harry vyskúšal ďalší pohľad. Tvár jeho otca bola pokojná, len s určitou vráskou na čele, ktorá znamenala, že premýšľal alebo možno rozrušený a nechcel aby niekto – ako Harry – o tom vedel. A potom nastavil ruku Harrymu. „Raňajky čakajú.“
S miernym výdychom sa Harry pousmial a vzal ho za ruku, nechal otca, aby ho vytiahol hore.
„V poriadku, Harry?“
„Harry prikývol. „Áno, ocko. Proste ma to prekvapilo, to je všetko.“
„Chápem.“ Išli krátkou chodbou ruka v ruke. „Aký druh šťavy si praješ?“ spýtal sa, ako by nevedel.
„Tekvicovú šťavu!“
Otec sa ticho zasmial. „Myslel som si to.“ Viedol Harryho k stolu a čakal kým vyliezol na stoličku. Potom uložil vajíčka a niekoľko párkov na Harrzho tanier predtým, než mu nalial poriadne veľkú porciu džúsu. „Weasleyovci tu budú za menej ako hodinu, takže navrhujem, že by si mohol začať.“
Harry schmatol svoju šťavu, držal hrnček – ktorý otec volal čaša – v oboch rukách tak, že mu nespadne. Zhlboka sa poriadne napil a vychutnával sladký chladivý nápoj. Predtým než zodvihol svoju vidličku. „Budem musieť ísť zase na vyučovanie?“
„Áno.“ Otec sa na neho zahľadel z miesta, kde sedel. „A dnes pani Weasleyová prisľúbila, že ti pomôže s tvojim písaním. Povedal som jej, že ešte stále pracuješ na svojom písaní a základných znalostiach písaní s brkom a tak bude vedieť lepšie, ako postupovať.“
Harry si zahryzol do pery a neodpovedal.
„Chcem, aby si jej povedal, ak máš nejaké problémy s úlohami, ktoré ti pridelí.“ Otec sa odmlčal. „Harry, pozri sa na mňa.“
Harry prudko zodvihol hlavu s rýchlym, „Prepáč, ocko.“ Vedel, že má pozerať na otcovu tvár, keď mu bolo povedané, ale bolo to tak ťažké spomenúť si na to niekedy.
Otec mávol odmietavo rukou. „Rozumieš mi to o tom s pani Weasleyovou? Nebude ti môcť čo najlepšie pomôcť, ak jej o tom nechceš povedať, keď budeš potrebovať jej pomoc. Chce ti pomôcť s tvojim pásaním, čítaním a matematikou, ale musíš ju nechať. Rozumieš?“
Harry prikývol. „Áno, ocko.“
„A sľúbiš mi, že sa o to pokúsiš a budeš o to dbať?“ otec trochu zavrtel hlavou, keď Harry na neho hodil zmätený výraz. „Viem, že to bude ťažké, priznať, že potrebuješ pomôcť a požiadať o ňu. Ale ja len chcem, aby si sa o to pokúsil. Sľúbiš mi to?“
S miernym úsmevom Harry povedal: „Áno, ocko.“ Mohol by sa pokúsiť. S tým zodvihol vidličku a jedol raňajky, cítil sa teraz ohľadne dňa o niečo lepšie. 
►◄
„Deň ubehol pomerne hladko,“ povedala pani Weasleyová otcovi, keď sa vrátili späť do žalárov v neskorých popoludňajších hodinách. Poslala svoje deti cez krb domov po uistení sa, že pán Weasley bol doma, aby bol s nimi.
Harry bol privinutý k otcovej nohe a ani sa nepohol, keď ho otec pohladil po hlave, uhladil mu vlasy, ktoré trčali do všetkých smerov pri hre s naháňaním ohnive streli, ktorú mali po vyučovaní. Bol to jednoduchý deň, pomyslel si Harry. Nikto sa ho nesnažil chytiť alebo mu ublížiť a on ani raz nekričal. Ron sa mu nesmial ani za jedno písmeno a Ginny nazvala Melasový koláčik za veľmi peknú, hoci to bolo predtým, než Melasa chytila poľné myši a vystrašila ju predtým, než ich skoro celé zjedla. Znovu sa hral s Baku a ostatnými hračkami.
„Je to tak,“ povedal otec jeho nízkym, chladným hlasom.
„Áno.“ Pani Weasleyová sa usmiala na Harryho a Harry skryl svoju tvár kúsok od nej, ale nehovoril o tom nič. „Harry dnes odviedol veľmi dobrú prácu. Možno že ju môžeš neskôr ukázať tvojmu ockovi,“ navrhla.
Harry prikývol. „Áno, madam,“ povedal zo záhybov otcovho plášťa.
Znovu sa usmiala. „Dnes sme nemali žiadny útek, čo bolo tiež veľmi dobré. A Harry bol schopný požiadať o pomoc s jeho písaním, keď mal problémy s kvapkajúcim atramentom. Veľmi si cením, že si ma zavolal, Harry. Bola som rada, že som ti mohla pomôcť.“
Harry cítil, ako jeho tvár očervenela a znovu ju skryl. Ale otec vyvinul tlak na jeho rameno. „Čo na to povieš?“ spýtal sa otec.
„Ďakujem vám, pani Weasleyová, že ste mi pomohla.“
Otec mu opäť jemne stisol rameno, čo dalo Harrymu pocítiť, že urobil niečo dobré a on sa nemohol ubrániť úsmevu. Ocko si myslel, že je dobrý.
Rado sa stalo, Harry. Vrátime sa zajtra, dobre?“
„Áno, madam. Dobrú noc.“
„Dobrú noc, Harry miláčik. Severus.“ Prikývla a ponáhľala sa ku krbu, kde zmizla v záplave zelených plameňov.
Otec sa prikrčil a tak pozeral Harrymu z očí do očí. „Takže,“ povedal a jeho ústa vykúzlili mierny pobavený úsmev. Harry sa na neho zazubil. „Povedz mi o tom, čo si sa dnes dozvedel.“
15.01.2012 16:55:59
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one