Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Túto kapitolku chcem venovať Schali za jej úžasné ukončenie ďalšej poviedky, ktorú uverejnila na svojej stránke.

Dobby

Napriek tomu, čo Harry očakával vonku na dvore Weasleyovcov za prednými dverami nebolo nič také ako u Dursleyovcov. Dursleyovci mali dokonale pestovaný trávni, dokonale opracované živé ploty a dokonale vypleté kvetinové záhony, to všetko bolo v perfektných malých riadkoch. Harry vedel, že takmer všetku tú prácu urobil sám – aj keď teta nikdy ani za milión rokov nemohla povedať, že to bolo perfektné. Príjazdová cesta Dursleyovcov, kde parkovali svoj čistý a lesklý sedan, bol asfaltový, až na pár drobných trhlín v ňom a dvere boli natreté jasnobielou farbou s čiernou „4“ vysiacou trochu napravo na prednej stene domu.

Weasleyovský dvor však nebol nič také. Nemali jednotku, ani auto. Nemali žiadne živé ploty na zablokovanie výhľadu do ďalšej záhrady, neboli ta vôbec žiadne „ďalšie dvory“! Žiadni susedia nahliadajúci cez plot a strkajúci nos do ich činnosti alebo kričiaci na chlapca, kvôli pôsobeniu príliš veľkého hluku pri práci vonku v skorých ranných hodinách. Súčasťou ich predného dvora bol kurník, sliepky hrabajúce sa v zemi a kričiace ich podivnými hlasmi a zvláštna zbierka metiel a čižiem.

Stojac vedľa kurníka, Harry sa pozeral okolo seba, ústa dokorán a premýšľal, čo budú musieť opraviť ako prvé, keď Ron povedal: „Nikdy predtým si nevidel kuratá, Harry?“

Pokrútil hlavou. „Iba v knihe,“ priznal. Na jeho základnej škole.

„Kiež by som,“ povedal Ron. „Smrdí to a pazúrmi ti poškrabú oči, ak si nedávaš pozor.“

Ginny prišla k nemu a povedal: „Nie-nie. Mama povedala, že to nie je pravda. Pýtala som sa. Mama hovorí, že kuratá sú mierumilovné.“

Ron sa nafúkol. „No, George mi povedal, že...“ odmlčal sa a pozrel sa na jeho starších bratov, ktorí sa spoločne chichotali na rohu domu. „Povedal si, že my vyškriabu oči!“ zareval.

George sa viac zasmial. „Never všetkému –“

„- čo počuješ, braček,“ Fred dokončil vetu za neho.

„Vy viete, že by si teraz mal.“

Ron sa otočil späť k Harrymu a dal si hlavu do rúk. Spod svojho dychu zamumlal: „Nenávidím, tých dvoch.“

Harry si zahryzol do pery a nevedel, čo povedať. Dudley často kričal, že nenávidí Harryho – aj keď to, čo povedal bolo: „Neznášam toho netvora!“ – A Harry o tom ani na sekundu nepochyboval. Ron, ale nevyzeral, že naozaj nenávidel svojich bratov, nebola to pravda. Často sa s nimi hral a často sa s nimi smial, najmä keď hrani Pľuvadlíky alebo niečo takého. Dudley sa nikdy nehral s Harrym a nikdy sa s ním nesmial, len sa mu vysmieval a bil ho so svojimi priateľmi.

Bolo to veľmi mätúce.

V ďalšom okamihu to dokázal ešte viac, keď Fred a George na neho volali spoza rohu domu a Ronov úsmev ožil a so smiechol bežal vedľa Harryho, aby videl, kde sú dvojčatá,

Harry za rohom budovy videl, ako chlapci sedeli na metlách a lietali dobrých desať stôp nad Harryho hlavou. Díval sa na nich, chcel tam byť s nimi. Lietanie bolo jediný prípad, kedy sa cítol slobodný a vedel, že mu nikto a nič nemôže ublížiť. Keď bol v otcovom náručí, cítil sa v bezpečí, ale bol tu stále pocit obáv, že by sa k nemu mohol ešte niekto dostať.

I keď chcel byť vo vzduchu s ostatnými, nikdy by o niečo také nepožiadal. Nesmel sa na niečo opýtať. Učil sa, pomaly, že ak niekto – ako jeho otec alebo pani Weasleyová - ho niečím ponúkli, mohol to prijať. Ale aj to bolo ťažké zapamätať si to, pretože Dudley sa často zabával trikmi, ponúkať mu niečo – jedlo, hračku, košeľu, ktorá nemala žiadne diery – a potom ho tou vecou bil, keď Harry povedal, že áno. Potom išiel za rodičmi a povedal im, že Harry sa snaží ukradnúť jeho veci.

Harry sa učil svoje lekcie veľmi dobre, vďaka bitke, ktorú dostával dovtedy, až dokým prišiel jeho ocko, nikto o tom nevedel.

Aj keď Ron sa na to pýtal. Bolo to zrejmé. Vyskočil hore a dole, ruky mal vo vzduchu, ako by mohol chytiť jedného z jeho bratov, keď by vyskočil dostatočne vysoko. „Chcem hrať! Budem stíhač, dobre? Dobre, George? Môžem byť stíhaš, však?“

„Ja neviem, Ronniekins. Stíhač?“ povedalo jedno z dvojčiat a usmialo sa, otočilo sa na to druhé. „On by bol lepší odrážač, nie?“

„Máš pravdu,“ povedal ten druhý, o ktorom si bol Harry istý, že je to naozaj George. „Spôsob, akým on odráža veci.“

„Chceš byť odrážač?“ spýtali sa obaja naraz Rona.

„Nie! To je blbosť. Chcem byť stíhač!“

Argumentácia pokračovala ešte niekoľko minút, kým Ginny nezakričala, že bude odrážač a všetci chlapci nezastavili boje, pozerajúc šokovane na jej návrh. Harry naozaj nerozumel tejto situácii. Nikto nemôže byť odrážač, nemyslel si to, pretože to bola lopta, ktorá útočí. Nie?

Možno to pochopil zle. Nebolo by to prvýkrát.

Bez ohľadu na to, všetci boli už na metlách pár minút po tom, žiadny z nich nebol odrážač, ani Ginny. Ihrisko bolo viac pôlom s bránkami na oboch koncoch, ale Harry zistil, že je podivne krásne aj napriek nepresnosti a rovnému radu kvetín. Ale možno to bolo práve pre tento nedostatok.

„Je to všetko skryté pred muklami,“ povedal Fred, aby to dávalo zmysel Harrymu.

„Ocko je v tomto naozaj opatrný,“ dodal George, znova vyletel do vzduchu.

„Žijú všade naokolo, muklovia,“ povedal Fred ukazujúc do diaľky, kde Harry mohol vidieť len vrchol kostolnej veže.

„A ani nevedia, že sme tu!“

Hrali poriadne dlho, všetci striedavo hrali stíhača alebo odrážača, a len vtedy, keď boli všetci spotení a skóre pre každý tím bolo milión bodov – žiadny mal stíhač alebo odrážač – hru ukončili.

„Mama povedala Harrymu, aby sme mu ukázali tekvice,“ povedal Ron, keď zišiel z metly. Dvojičky si náhle spomenuli, že mali byť niekde inde, ale keď sa snažili uniknúť z dvora, hlas ich matky ich priviedol späť k Ronovi, Ginny a Harrymu a vydali sa neochotný výlet na tekvicové pole.

Záhrada bola ďaleko menšia ako Hagridova, ale tekvice boli veľké a veľmi guľaté a práve dostávali oranžovú farbu. Ron prešiel záhony, ukazoval na tie, ktoré zasadil sám, keď Ginny urobila to isté. Harry povedal, že vyzerali dobre.

„Už si niekedy niečo zasadil?“ spýtal sa ho Ron.

Prikývol. Každú jar. Teta Petúnia mala rada letničky, rovnako ako trvalky, a tak bol každú jar a leto na kolenách v prachu, mulčoval, kypril, plel, zalieval a robil všetko ostatné. Vedel ako zasadiť veci a ako zabezpečiť, aby bolo potom o ne riadne postarané. Mnoho z jeho počiatočných bitiek bolo získaných pri učení týchto zručností.

„Čo?“ spýtal sa Ron.

„Narcisy,“ odpovedal Harry. „Ruže, trvalky a pivónie, sedmokrásky, Nemesie a muškáty a letničky -“

„Hej ty tam, kamoš,“ povedal Fred, naklonil sa nad malým plotom, chcel ho preskočiť ako zajac alebo jeleň; a Harry si neskôr pomyslel, že to bolo príliš krátke a medzery boli príliš široké. Ale možno v tom bolo niečo iné, veci tu rástli ináč, ľudia v Malých Neradostniciach nevedeli nič o mágii.

Harry sa zastavil pri jeho rozprávaní, nedostal sa ešte ani do polovice a povedal: „Prepáč, Fred.“

„To je v poriadku. Naozaj si zasadil všetky tie veci?“

„Áno.“

„Ako to?“ spýtal sa Ron. „Chcel to od teba otec?“

Harry pokrútil hlavou. „Nie, Dursleyovci.“

Ostatné deti si vymenili tichý pohľad a Harry sa divil prečo.

„Ako to?“ spýtal sa Ron a potom jedno z dvojčiat do neho poriadne strčilo, takže padol do blata. „Au! Ruky preč!“

„Nie si v pozícii –“

„- pýtať sa ho na to veľa, Ronuško. Naučíme ťa –“

„ držať jazyk za zubami?“

„Držte huby! Ja som to tak nemyslel!“ vykríkol Ron a vyzeralo to, že sa rozplače.

Harry nechápal prečo, pretože to posotenie nebolo také silné a Ron nekrvácal alebo niečo podobné. Ale on rozumel, že veľké deti strkali do malých a náhle sa rýchlo presunul medzi Rona a jeho bratov. Len preto, že sa nikdy nepostavil medzi neho a Dudleyho, neznamená to, že sa nemôže zastať ostatných. „Nechajte ho tak,“ povedal tichým, pokojným hlasom. Jeho ruky sa stočili do pästí pri bokoch.

„Pozri, divoký, malý bojovník,“ povedal Fred. Jeho červené obočie sa prekvapene zodvihlo. Nevyzeral nahnevaný, ale prekvapený.

„Ochraňuje Ronnikinsa,“ dodal George, ktorý sa tiež bez strachu pridal, ale s malým, takmer schvaľujúcim úsmevom.

„Čo si si myslel?“

Harry nepovedal nič, ale trochu zodvihol vyššie bradu. Nemohol si pomôcť, ale aj tak ťažko prehltol. Obaja boli ďaleko väčší ako on a zďaleka ho prevyšovali.

Fred sa zasmial. „Merlin, Harry, netráp sa preto.“

„Nikdy by sme mu naozaj neoblížili,“ povedal George.

„Je to náš brat pre Merlina.“

Harry prikývol, ale ako by to nič neznamenalo. Predstavoval si, že bratia sa tiež rýchlo mohli zmeniť na bratrancov.

George s povzdychom zavrtel hlavou. „No, no tak, Ronnie. Prestaň fňukať.“

„Je nám to ľúto, dobre? Presťaň alebo-“

„Mamka to môže začuť a zavolať nás všetkých dnu.“

Ron sa už vyšplhal na nohy a teray si päsťami utieral oči, aby si zotrel slzy, ktoré sa mu ledva nazbierali, ale nezačali tiecť. „Mal si pravdu,“ povedal a otočil sa k Harrymu a náhle  sa uškrnul s medzerami medzi zubami. „Som v poriadku. Naozaj si sa za mňa postavil, Vďaka, Harry.“

S ďalším prikývnutím sa Harry trochu usmial, ale cez Ronovo rameno ostražito pozrel na dvojčatá. Nevedel prečo Fred zrazil Rona dole, ale od teraz si bude dávať na nich pozor.

„Chlapci!“ ozvalo sa z prednej časti domu. „Ginny! Poďte sem, prosím!“

„Čo myslíš, čo príde teraz?“ zavrčal George.

Fred kopol do kameňa odretými topánkami. „Asi chce vedieť, prečo sme doteraz nevyčistili tekvicové pole.“

George obdaroval svoje dvojča potmehútskym úsmevom. „Možno by sme mohli –“

Fre prikývol a pokračoval v ich premýšľaní, „ – zmiznúť cez sad –“

„- predtým než nás objaví.“

„Utekajme!“ zvolali súčasne. Ron, Ginny a Harry sledovali ako skočili na druhú stranu domu a preč cez neďaleký sad.

„No tak,“ povedal Ron, keď hľadel za nimi. „Oni by sa mohli dostať preč, ale my nie.“ Vliekol sa okolo tak, kde sa ozvalo volanie ich mamy.“

„Chlapci!“ zakričala znova, rovnako ako za rohom. „Gin- och, tu ste. Harry, miláčik, tvoj otec sa na popoludnie presunie krbom späť do Rokfortu a rád by sa rozlúčil.“

Harry počas kráčania stuhol. Zabudol. Otec mu povedal, že tu bude na popoludnie bez otca a on zabudol. Nechcel sa rozlúčiť. Možno keby nepovedal zbohom, otec by neodišiel...

Ale dostal priamy rozkaz, aby sa presunul bližšie ku dverám, kde stála pani Weasleyová.

„Tam je drahý,“ zahrkútala pani Weasleyová a usmiala sa na neho. Potom mierne naklonila hlavu a zadívala sa na Rona. „Kam odišli tvoji bratia, Ronuško?“

Ron sa snažil pokrčiť ramenami a pozerať sa dole ticho na jeho tenisky, ale pani Weasleyová mu to neuverila. „Je to sotva tvoja chyba, že sa cítia vinní, Ronuško, ale povedz mi, kde odišli.“

„Ovocný sad,“ ozvala sa Ginny a Harry sa na ňu pozrel. Nedokázal prehovoriť. Dudley bol samozrejme najhorší, koho kedy stretol, ale klebetnica bola pre neho desivá.

„Ďakuejm, Ginny, zlatíčko. Poďte ďalej, všetci. Pripravila som obed. Harry, tvoj otec je v obývacej izbe.“

Vyhol sa Ohováračke Ginny, aj keď Ron na ňu vyplazil jazyk a ona to neopätovala, Harry zamrmlal: „Ďakujem vám, madam,“ povedal pani Weasleyovej a vyrazil do domu. Našiel bez problémov znovu obývaciu izbu a tiež svojho otca.

„Ocko!“ vykríkol a bežal k nemu, hodil sa od otcového náručia, akonáhle bol dosť blízko, aby tak mohol urobiť. Otec ho našťastie chytil a pritiahol ho k sebe. Držal Harryho na hrudi, jednou rukou hladil Harryho hlavu, posadil sa do mäkkého vzorovaného kresla vedľa krbu s Harrym na svojich kolenách.

„Čo sa deje, Harry? Stalo sa niečo? Si zranený?“

Harry pokrútil hlavou a pritisol tvár k otcovmu ramenu, kde sa stretol s jeho krkom. „Nie, ocko,“ povedal tichým hlasom. „Prosím, neodchádzaj.“

Otec si jemne povzdychol. „Musím,“ povedal. „Mám prácu so svojimi triedami a musíš si zvyknúť ostať tu bezo mňa.“

Harry ticho pokrútil hlavou.

„Áno, Harry. Musím ísť.“

Harry ho len držal pevnejšie.

Otec si povdychol a stisol Harryho naspäť, ale jeho hlas bol zafarbený smútkom, keď prehovoril. „Prosím, synček. Sľubujem, že sa vrátim... o štyri hodiny, dobre? Som si istý, že pani Weasleyová ti dá nejaké hodinky, ak sa jej opýtaš. Ale musíme to urobiť. Potrebujem do práce a je potrebné, aby si získal nových priateľov a tiež získal nové skúsenosti, takže budeš o niekoľko rokov pripravený na Rokfort. Chceš sa dozvedieť čo najviac, ako môžeš, však?“

Harry mu chcel povedať o tom, ako Ron nenávidí svojich bratov a ako bol Fred tyran, rovnako ako Dudley s výnimkou toho, že sa zdalo, že mu to bolo potom naozaj ľúto a ako bola Ginny žalobaba, ktorá by veľmi rýchlo dostala Harryho do problémov a chcel poprosiť otca, aby ho nechal ísť s ním domov. Ale otec mu položil priamu otázku a on vedel, že bol prítulné dieťa. A on nebol dieťa.

Uvoľnil zovretie a vykĺzol z otcových rúk. „Áno, pane,“ povedal pozrel sa dole. „Prepáčte, pane.“

„Pozri sa na mňa, Harry.“

Harry sa prinútil pozrieť do otcovej tváre, čakal, že uvidí sklamanie alebo horšie. Ale on to neurobil. Otec len zavrtel trochu hlavou s miernou iskričkou v jeho hlbokých tmavých očiach. „Ako mi máš hovoriť?“

Harry sa usmial. Trochu. „Ocko.“ Posunul sa z jednej nohy na druhú. „Prepáč, ocko.“

V rohoch otcových očí sa objavili vrásky, ako Harry vedel, že sa jeho úsmev prehĺbil. „Neospravedlňuj sa. Táto situácia je jedinečná pre nás oboch, trúfam si tvrdiť. Ani jeden z nás nemá niekoho iného, kto by sa o neho tak veľmi staral, že sa obáva, že mu bude chýbať počas štyroch hodín.“

„Ja sa nebojím,“ vyhŕkol Harry, skôr ako mohol premýšľať.

„Nie?“ otcove pery sa trochu skrútli. „Ja áno.“

„Ty?“

„Áno, ja. Budeš mi chýbať, zatiaľ čo ja doma budem opravovať odporné eseje napísané hlúpakmi alebo niekým horším, keď by som bol oveľa radšej s tebou, čítal ti jeden z našich príbehov alebo hral šach alebo išiel spoločne na prechádzku do ovocného sadu. Ale tie eseje musím opraviť.“ Ďalší úsmev na týchto tenkých perách. „A obávam sa, že s nimi musím začať.“

K jeho sklamaniu, Harry vedel, že by bol radšej keby bol dovtedy tu ako v Rokforte, keď otec opravoval eseje a nebol v spojení s ním a tak ďalej.

„Ako domácu úlohu,“ povedal Harry s úškrnom.

„Presne tak.“ Otec otvoril náruč a Harry vstúpil do ďalšieho objatia, tentoraz nie takého zbesilého ako naposledy. Tentokrát Harry mohol dýchať. „Ale prídem za tebou, keď budem hotový a ty sa budeš baviť kým to dokončím. Verím, že pani Weasleyová pre teba pripravila obed.

„Áno, myslím, že áno.“

Otec sa jemne zasmial a mierne ho káral, „Dávaj pozor na spôsoby, dieťa. Vrátim sa skôr ako sa nazdáš. Poď,“ povedal, vstal a chytil Harryho za ruku. Viedol Harryho späť do kuchyne a k veľkému jedálenskému stolu, ktorý by mohol byť pravdepodobne sídlom väčšiny slizolinskej fakulty. V kuchynskom drese sa samé umývali hrnce a tiež ich oplachoval náhly prúd vody. Napadlo ho, či sa tu nachádzali domáci škriatkovia, ale pokiaľ tomu tak je, musia byť neviditeľní.

Pani Weasleyová sa k nim presunula s tanierom a miskou. „Harry, zlatko, sadni si tu, sem chlapče. Tu je paradajková polievka a sendviče na obed. Dala pred Harryho misku s krémovou červenou polievkou a tanier s dvoma šunkovo-syrovými sendvičmi, potom mávla prútikom, aby sa objavil pohár a lyžica. Harry sa pozeral, ale potom sa pustil do svojho jedla – všetci ostatní tak už urobili. Ron bol v skutočnosti čoskoro hotový s jeho druhým sendvičom, len si ho natlačil do úst.

„Bude v poriadku, Severus,“ povedala pani Weasleyová. „Nerob si starosti.“

Otec ju obdaroval jedným zo svojich tvrdých pohľadov, takým, ako niekedy obdaroval Dumbledora, ale ona sa len usmiala a mávla mu skôr, ako sa otočila späť ku stolu.

„Pekný deň,“ povedal otec. „Pamätaj, správaj sa ako hosť, Harry.“ Potom už bol preč a v Harryho hrudi sa otvorila diera na míle široká. Otec sľúbil, že sa vráti, aj keď to bol jediný dôvod, prečo sa Harry nehnal hneď za ním a vrhol sa do krbu, aby ho našiel a zadržal ho a nikdy nepustil.

Sľúbil.

19.04.2012 22:57:12
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one