Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Po dlhšej odmlke je tu pokračovanie k tejto poviedke, venujem ho Tanande, Biggi a Ailam, ktorá nám túto poviedku predstavila ako prvá.

Dobby

Sľúbil.

Ako sa krátil čas Harry sa plížil bližšie, Severus kontroloval striktne čas, pretože nechcel prísť neskoro. Sľúbil svojmu synovi, že tam bude načas a on chcel tento sľub dodržať bez ohľadu na čokoľvek. Preto, keď to bolo len štvrť hodiny predtým, než sa mal vrátiť k Weasleycom, keď ho Dumbledore volal cez jeho krb, Severus bol mrzutý.

„Čo chcete? Povedal tónom viac ostrým, než by si normálne dovolil u svojho zamestnávateľa, pretože mal dodržať časový harmonogram. „Pane?“

Dumbledore sa ľahko zamračil, ale povedal nič na Severusov tón. Namiesto toho povedal: „Severus, môj milý, mám situáciu, ktorú s vami musím prejednať.“

„Môže to počkať, pán riaditeľ? Veľmi skoro musím niekde byť.“

„Obávam sa, že tomu tak nie je. Nemalo by to trvať príliš dlho. Nechcete sa presunúť krbom do mojej kancelárie? Aktuálne heslo je Šumivé bzučalky.“

Severus zťažka potlačil vrčanie. „Áno, samozrejme. Budem tam hneď.“

„Výborne, Severus. Budem vás očakávať čoskoro.“

Stisnutím pery, Severus čakal, kým Albusova tvár zmizla, skôr ako chytil hop-šup prášok na jeho plášti a hodil hrsť do svojho ohňa, volal Brloh. „Molly!“ zareval hneď potom. „Molly Weasleyová!“

Keď jeho tvár zbadala obývaciu izbu Weasleyovcov, počul rôzne zvuky z inej miestnosti, bol si istý, že vrátane Harryho volania. Po chvíli bola pred ním Mollyina tvár.

„Severus!“ povedala prekvapene. „Preboha, ty si ma vyľakal. Prejdi skrz. Harry má o teba strach.“

Severus prehltol svoj hnev a sklamanie. „Mám schôdzku s Albusom práve teraz. Prosím, daj vedieť Harrymu, že pre neho prídem akonáhle budem môcť. Povedz mu, že mi je to ľúto -“

„Ocko!“ zvolala Harry a Severus videl, ako beží do miestnosti so zmesou úľavy a radosti napĺňajúcej jeho bledú tvár.

„Vrátim sa za pár minút, všetko v poriadku, Harry?“ povedal rýchlo. Vedel, že Albus čakal a aj keď chcel toho muža prebodnúť za to, že ho donútil porušiť sľub jeho synovi, nemohol nič také urobiť, aby si udržal prácu. Ale kvôli chlapcovi to urobiť musel.

„Ocko, je čas ísť domov, však? Môžem prísť domov?“

„Čoskoro, Harry. Vrátim sa skoro.“ Obrátil sa k Molly. „Molly, mohla by si prosím...“

„Samozrejme,“ povedala žena a vďakabohu sa zodvihla a išla k Harrymu. „No tak, Harry drahý, poď najprv dokončíme ten obrázok, kým sa tvoj ocko vráti a vyzdvihne ťa, dobre?“

„Ale ocko je tu!“ vykríkol znova Harry a vrhol sa ku krbu. Severus nedokázal zvládnuť jeho výraz na tvári a vinu, ktorú pocítil. Odtiahol sa z krbu a začul koniec Harryho rozhovoru: „Nie! Ocko, počkaj!“

Pevne zavrel oči, Severus počítal do desať, než zobral do ruky ďalšiu hrsť prachu a vyštekol: „Šumivé bzučalky“, aj keď nadával vo svojej mysli Albusovi Dumbledorovi.

►◄

Molly v duchu prekliala Severusa, aj keď utešovala chudáka chlapca, Harryho, na svojej hrudi v snahe upokojiť ho. Nikdy nenašla chlapca, ktorému nikdy tak nechýbalo maznanie, ale po tom, čo chvíľu alebo dve mlátil okolo, nechala ho ísť s príkazom, aby sa držal „mimo krbu.“

Aj keď išiel od nej preč poslúchol, aj keď sa len ťažko zastavil na kolenách niekoľko centimetrov od krbových kameňov. Vyzeral tak zlomene a rezignovane, jednoducho nevedela, čo mu povedať. Pomyslela si, že by bolo lepšie pre Harryho, keby Severus išiel najprv na jeho rokovanie a potom by prišiel sem, aj keď trochu neskoro, ako by chlapec cez toto musel prechádzať. Na druhej strane, Harry sledoval ako jastrab hodiny v kuchyni od tej doby, čo Severus na poludnie odišiel, odpočítaval čas do jeho návratu. Kto vie, ale mohol by sa viac hnevať, ak by sa Severus bez varovania načas neukázal.

Potom sa dala dokopy a pristúpila k chlapcovi. Bola matkou siedmich detí, takže by mohla upokojiť jedného nostalgického chlapca.

„No tak, Harry, poď naspäť do kuchyne a dokončíme tie výkresy,“ ponúkla znovu.

Harry pokrútil hlavou. Jeho ruky mal omotané okolo svojho tela, akoby sa objímal.

„Čo takto chutné koláčiky, miláčik? Alebo nejaké kakao?“

„Nie, madam,“ zašepkal. „Chcem ocka.“

„Ja viem, Harry, drahý.“ Vzdychla si, chcela vyliečiť jeho očividné zranenie. „Ale volal ho práve teraz riaditeľ školy na rokovanie. Nemohol urobiť nič iné, ako ísť. Povedal, že je mu to ľúto, že bude musieť prísť neskôr, ako mal v pláne, ale bude tu hneď, akonáhle to bude možné.“

„Ale on mi to sľúbil.“ Povedal Harry sotva počuteľne, keď sa Molly vedľa neho skrčila. „On mi to sľúbil.“

„Ja viem,“ povedala mu Molly, jej srdce sa kvôli chlapcovi lámalo. Aj kvôli Severusovi, aj keď by to nepriznala. „A povedal, že mu to bolo hrozne ľúto. V skutočnosti na mňa ľútostivo pozrel. Vyzeral veľmi nešťastný. Ale som si istá, že nechce, aby si bol nešťastný tiež. Radšej ťa má usmiateho a šťastného, viem to.“

Ale Harry pokrútil hlavou, ako by jej neveril, aj keď sa jeho telo kolísalo dopredu a dozadu. Obzrela sa cez rameno, zazrela svojich dvoch najmladších a kývla im do miestnosti. „Ginny? Poď sem na minútku. Ronnie, choď a prines tú hru, čo ste hrali predtým. Boli to Pľuvadlíky? Poďte si to zahrať s Harrym tu.“

„Vo vnútri, mami?“ Ronnie sa na ňu pozeral vydesene. „Nikdy si nám ich nedovolila hrať vo vnútri.“

Bola to pravda, ona nenávidela, keď musela dostať ten lepkavý bodrel z kameňov zo svojho koberca, alebo dokonca škvrny z nich. Ale pravdupovediac dalo sa to ľahko vyčistiť, stačilo trochu mávania prútikom. A vedela, že Harry tú hru miluje. „Len raz. Myslím, že Harry by rád zostal pri krbe, takže bude pripravený ísť, keď príde jeho ocko za ním. Dobre, Ronnie?“

Jej najmladší syn sa usmial. „Dobre, mami!“ utekal preč, aby doniesol sadu kameňov a Ginny sa plížila bližšie k miestu, kde sa Harry chúlil pri krbe.

„Si v poriadku, Harry?“ spýtalo sa dievča a Molly sa na ňu usmiala s radosťou, že sa ho to spýtala. Ginny bola niekedy so svojimi bratmi tak pojašená, že sa nestarala o pocity niekoho iného, len sa potrebovala ubezpečiť, že ju bolo počuť nad ostatnými.

Harry neodpovedal. Jeho ústa sa pohybovali, aj keď Molly nemohla počuť, čo hovorí. Keď sa Molly naklonila trochu bližšie k nemu, počula jeho kruto šepkajúce slová: „hlúpy, odporný, hnusný, nenormálny magor, blázon, ktorého nik nechce, hrozný, ohavný, hlupák...“

Rukami sa stále pevne objímal, akoby nikdy objímal inú osobu, alebo mu nikdy takýto komfort počas jeho krátkeho života nebol poskytnutý. Molly si takúto hroznú vec, ani dokázala predstaviť. Keď sa dotkla jeho ramena, aby mu ponúkla nejakú útechu a možno ho vtiahla do objatia, strhol sa, ako by bol spálený a jeho slová narástli. „Taký hlúpy, nevďačný, hnusný, odporný šialenec! Nemôže sa ťa nikto dotknúť, ty špinavý, malý úchyl.“

Pokračoval v tomto duchu a zdalo sa, že sa nechce zastaviť, ak keď sa sa mu Molly pokúšala vysvetliť, že nie je nič z toho. Bolo to, ako by ju nepočul alebo jej nechcel veriť. Alebo, možno nemohol.

Ginny sa od neho odtiahla a vyzerala, ako by chcela plakať. Zoberúc svoju dcéru do náručia a pevne ju držiac, ju Molly dokázala úplne pochopiť.

►◄

 

„Čo je také dôležité, že ste so mnou museli hovoriť teraz, pán riaditeľ?“ spýtal sa Severus, vystúpil z krbu nadmieru rozhnevaný.

„Posaďte sa, Severus,“ povedal Albus namiesto pozdravu. Ukázal na jedno z prázdnych kresiel pred jeho stolom a až potom si Severus uvedomil, že nebol v kancelárii s Dumbledorom sám. „Prosím.“

S podráždeným nahnevaným výdychom sa podriadil, klesol do kresla a zameral sa na dvoch ďalších ľudí v kancelárii, muža a ženu... obaja mu pripadali povedomí. Žena stredného veku a vyzerala skôr majestátne s krátkymi prešedivenými vlasmi a hustým obočím a muž bol vysoký – Severus to mohol povedať, aj keď sedel – plešatý a čierny, so zlatou náušnicou v jednom uchu. Potom ho to zasiahlo: Amelia Bonesová a Kingsley Pastorek. Bývalá vedúca oddelenia pre uplatňovanie čarodejníckych zákonov a muž bol auror s nejakou povesťou.

Náhle bol Severus rád, že sedel. Bol tam len jeden dôvod, prečo by títo dvaja čakali na neho v Dumbledorovej pracovni. Jeho myšlienky okamžite smerovali k Harrymu a on ľutoval, že nikdy nedostal šancu rozlúčiť sa so svojim synom. Obrátil pohľad plný paniky na jeho súčasného zamestnávateľa, zúfalo sa snažil myslieť na to, čo musel urobiť, aby sa ho Dumbledore rozhodol dopraviť do Azkabanu. Prekročil pravidlá ohľadne jedného so svojich študentov? Alebo sa rodičia sťažovali na jeho ostré slová alebo mnohé tresty, že si Dumbledore uvedomil, že by nemal byť zamestnávateľom bývalého Smrťožrúta?

Zobral určitú zdanlivú odvahu, keď sa vystrel s očakývanou pohŕdavou tvárou. Pokračoval by ticho, dôstojne, ale rozhodol sa, že musí naučiť riaditeľa dôvodom, ktoré robí teraz. Nebol verným služobníkom od jeho návratu k svetlej strane pred siedmimi rokmi? „Albus,“ povedal a zámerne využil známe osloveni, aby pripomenul človeku na druhej strane stole, že kedysi bol blízko, veľmi blízko, že sa mu Severus zveril s jeho najnebezpečnejším tajomstvom. „Mohli by ste mi láskavo povedať prečo?“

„Prečo, čo, môj milý?“ spýtal sa neznesiteľne Albus. Jeho žiarivo modré oči boli vážne s neidentifikovateľnou žiarou, ale riaditeľ školy nevyzeral nahnevane alebo sklamane. Viac... pozorne? Mal by sa Severus pustiť do boja? Dobre, mal by, aj keby len kvôli Harrymu, ak by tam bola nejaká šanca, že to prejde a dostane sa do Brlohu, než bude zatknutý...ale kde by ho takáto taktika dostala? Nikde, okrem života na úteku a rovnako Harryho alebo ak by nebol schopný dostať sa k Harrymu prvý, nikdy by svojho syna znovu neuvidel, bez ohľadu na to, či by bol vo väzení.

Prečo, čo?“ zopakoval ostro Severus. „Prečo, prečo považujete za nevyhnutné, aby ma zatkli,“ povedal Severus prudko, nepridal teraz, ako by si priali. Jeho život rovnako na mieste padol a Albus to vedel, s jeho novou pracovnou kariérou výučby dutohlavcov, bez ktorých by sa zaobišiel, chcel len poznať svojho syna a bez toho by sa nikdy nezaobišiel. Už nie. Jeho hlas bol plný emócií, keď bol obvinený. „Myslel som, že sme mali pochopenie.“

Tie slová vyšli z jeho úst skôr, ako mohol mať Severus vzácne potešenie vidieľ Albusa šokovaného. Ústa staršieho čarodejníka skutočne poklesli. „Severus, ja...“ tiež sa zdal, že nenachádza slová. Dve pohromy, to je isté. Mal by vedieť, že Severus nebude vedieť, prečo tí dvaja boli tu? Bol dotknutý, ak by to tak bolo.

Ale Albus vrtel lavou, zrejme sa dostal k svojmu stratenému pokoju. Jeho výraz sa v skutočnosti zmenil skôr na ironický. „Madam Bonesová a pán Pastorek tu nie sú kvôli tebe, Severus. Nie priamo. Je mi ľúto, ak som u teba vyvolal ten dojem.“

Okamih, kedy Severus pocítil od hlavy až k prstom jedinú myšlienku, že nie je zatknutý preč od svojho syna sa odrážal cez jeho srdce a myseľ, znovu a znovu, rozsvietil niečo podobné radosti z jeho existencie... Úľava zmizla v nasledujúcej sekunde, keď Dumbledore pokračoval: „Nie, nie, môj milý. Prišli mi povedať, že Sirius Black utiekol z Azkabanu.“

Teraz bol Severus na rade byť v rozpakoch. Prečo by mu to Dumbledore hovoril? Nebolo to preto, že by sa nemohol sám ochrániť pred vrahom, od chrbta útočiacim Blackom. Mal blízko ku kriku z trápenia sa sedemnásťročným bastardom, ktorý ho mučil počas času stráveného v Rokforte a Black mal vždy publikum, aj keď bol Potter mŕtvy...

Bože. Nie.

Zasiahlo ho to všetko naraz a v tom okamihu sa všetky jeho kosti roztopili. Nedokázal sa držať vo vzpriamenej polohe ani pod Imperiusom. Skĺzol na stoličke a v nejakej vzdialenej časti svojej mysle uvidel, že Dumbledore prešiel spoza stola na jeho stranu, takmer rovnako rýchlo, ako keby sa tam premiestnil.

„Severus.“ Zopakoval oslovenie, ako keby z obrovského priestoru. „Severus, to je v poriadku. Harry bude chránený.“

To nebolo v poriadku. Black bol všetkým, ale zabil Potterovcov, aj keby na to použil prútik Temného Pána.

Severusove kosti sa objavili akoby mávnutím čarovného prútika a sedel v kresle sklonený dopredu, päste tak pevne zovreté ako jeho čelusť. Zavrčal: „Ako to môžete povedať?! Ten šialenec vyhodil do vzduchu dvanásť muklov, len aby dostal Pettigrewa! Nezastaví sa pred ničím, aby zabil môjho syna, rovnako ako sa o to snažil pred šiestimi rokmi!“

A potom si Severus povzdychol, ako keď dostanete z kotlíka zvláštneho kneazla. Pritisol si trasúcu ruku k jeho tvári. Nebol to jeden z jeho najlepších dní.

„Severus, to je v poriadku,“ ozval sa znova Dumbledorov pokojný tón. Porozumenie v jeho hlase bolo takmer Severusovou skazou. Ale on by sa mal držať pokope, musel držať zdanie. „Obaja Madam Bonesová a auror Pastorek už vedia o vašom prijatí Harryho.“ Základom tohto vyhlásenia bol náznak, že nevedeli, že Harry bol v skutočnosti jeho biologický syn. Možno, že Albus nechcel, aby to z nejakého dôvodu vedeli. Možno nechal Severusa rozhodnúť samého, či im to povedať. Áno, Severus vedel, že Albus môže byť taký prefíkaný, Jeho zamestnávateľ – stále? premýšľal – pokračoval, „Amélia bola v skutočnosti môj kontakt na ministerstve, ktorý nám pomáhal dostať sa tak rýchlo cez papierovanie.“

Naprázdno sa nadýchol, akoby to bol ostnatý drôt, Severus nemoho urobiť nič iné, než kývol, tvár mal stále zakrytú rukami. Sirius Black unikol z najbezpečnejšieho väzenia v čarodejníckom svete. Ako je to vôbec možné? A ako dlho mu bude trvať, že príde po Harryho a dokončí prácu, ktorú začal, keď bol Harry len nemluvňa v Lilyinom náručí?

Musel ísť do Brlohu. Mal by zistiť, či bol Harry v poriadku. Čo keď Black zistil, kde bol Harry? Ach. Bože?

Bol už na polceste z kresla ku krbu a do hop-šup siete, keď ho Dumbledore rýchlo zastavil. „Severus. Upokoj sa. Black ho nemôže nájsť. Musíme ihneď prediskutovať bezpečnostné opatrenia týkajúce sa teba a Harryho.“

Severus neveriacky pozeral na riaditeľa školy. Ako by mohol očakávať, že bude pokračovat v rozhovore so svojím synom v smrteľnom nebezpečenstve?

„Posaď sa, Severus,“ povedal dôraznejšie Albus a Severus sa cítil nútený počúvať tón hlasu, ktorý s ním zriedka používal riaditeľ školy. Zrútil sa do kresla, ktoré nedávno opustil. „Polovičné riešenie nevedie ani jedného z vás k ničomu,“ pokračoval Dumbledore a potlačil k nemu plechovku sladkostí, zatiaľ čo mu daroval vážny úsmev. „Citrónové dropsy?“

Bolo to to, čo Severus nemohol urobiť, kričať.

►◄

Keď sa Severus konečne dostal k Weasleyovcom, bolo to takmer o tri hodiny neskôr, ako pôvodne sľuboval svojmu synovi, že tam bude. V priebehu niekoľkých sekúnd po príchode cez krb kľačal pred krbom. Harry bol v jeho náručí, vzlykal úľavou a Severus sa len o okamih neskôr takmer pripojil s jeho vlastnými slzami.

„Je mi to ľúto, Harry,“ šepkal znovu a znovu do chlapcových jemných, tmavých vlasov, keď robil jemné kruhy na chlapcovom chrbte a snažil sa upokojiť jeho napäté svaly na chrbte a ramenách. „Je mi to veľmi ľúto, že som prišiel neskoro. Je mi to ľúto, Harry, prosím, ver mi...“

Z výrazu na tvári Molly Weasleyovej a jej manžela, ktorí takto sedeli vedľa seba na pohovke s rukami zopätými spolu kvôli podpore, boli posledné tri hodiny ťažké rovnako pre nich. Kým pritisol Harryho hlavu na jeho hruď, artikuloval slová ospravedlnenia obom z nich, dostal ostré kývnutie od Arthura a kotúľajúce sa slzy od Molly. Ospravedlní sa lepšie neskôr. Nemohol si vôbec dovoliť znepriateliť si ju, pretože bez ich spolupráce by Harry nebol schoný vrátiť sa sem znovu. Nie, kým by Black chytený a pobozkaný Dementormi, ktorí čakajú na jeho návrat do Azkabanu.

Skôr ako sa bude spoliehať na ich veľkorysú spoluprácu, Severus bol ochotný schmatnúť Harryho a utekať niekde, kde by sa Black nemohol dostať. Budú ďaleko od Rokfortu alebo Brlohu, alebo dokonca celej Británie. Mali by ísť niekam ďaleko, ďaleko a byť v bezpečí.

Merlin vedel, – rovnako ako Albus Dumbledore – že neexistovalo žiadne miesto, kde by bol skutočne v bezpečí od niekoho ako Sirius Black. Nikto na ministerstve nevedel, ako utiekol z Azkabanu, ale že to urobil znamenalo, že mal vytrvalosť a snahu nájsť Harryho kdekoľvek na svete a dokončiť prácu pre Temného Pána. Tak si Severus uvedomil, (samozrejme s Albusovou pomocou, po veľkej debate) že by bolo lepšie keby len zabezpečil svoj domov a ďalšie miesta, ktoré navštevoval ako nepreniknuteľné, proti tejto špinavej vražednej invázii.

Harryho vzlyky sa zmenili na lapanie dychu a čkanie, ale Severus sa nevzdal zovretia jeho syna, stále ho držal blízko, privinul si ho kvôli čo najväčšej bezpečnosti a teplu, ako len dokázal, zatiaľ čo mohol.

„Nikdy by som ťa neopustil, Harry,“ povedal, dnes to pravdepodobne chlapec počul hovoriť znovu. „Nikdy. Si môj syn, na veky vekom a je mi veľmi ľúto, že som prišiel neskoro.“ Dal na vrchol chlapcovej hlavy bozk. „Prosím, ver mi, Harry. Vždy sa pre teba vrátim.“

„D-dobre,“ ozval sa koktajúci súhlas, spolu s pevným stiskom Harryho tenkých ramien, ktoré sa ovinuli okolo Severusovho krku, akoby sa ho v živote nemal pustiť.

Kývnus ešte raz, Severus sa postavil držiac svojho syna v náručí. „Molly, Arthur,“ povedal vážne a sklonil hlavu. „Musím vás požiadať o obrovskú láskavosť.“

22.05.2012 01:10:16
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one