Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Kapitolku venujem Lupine a anonymnému komentujúcemu pri predošlej kapitole. Ďalšia pribudne až keď tu bude 10 komentárov.

Dobby

Severus nasal vzduch. „Kde?“ spýtal sa hlasom, ktorým z polovice lapal po dychy. „Kedy?“

„U kančej hlavy,“ povedal Albus. „Ani nie pred dvoma hodinami. Mal som tam kontakt, ktorý-“

„Na tom teraz nezáleží.“ Severus sa otočil a zbadal Harryho, ktorý sa krčil pri stene na chodbe, privolal chlapca k sebe. Harryho výraz bol prázdny, ale jeho tenké ramená sa len nepatrne triasli a jeho oči boli rozšírené. Napriek tomu, aké uistenie mu dal Severus, bolo zrejmé, že chlapec sa stále bál. A kto by sa nebál? Možno sa mýlil v tom, že tak otvorene hovoril o histórii Blacka a motívy toho hajzla na úteku. Možno, že keby chlapcovi povedali sladkú lož, že by sa cítil lepšie.

S povzdychom, keď Harry vstúpil do jeho objatia, Severus sa rozhodol, že niečo také už neurobí. Lži boli pre tých, ktorí nemajú odvahu a jeho syn mal odvahu od začiatku.

„Predpokladám, že ochrany boli upravené?“ v rozhovore, ktorý mal Severus predým, keď išiel vyzdvihnúť Harryho od Weasleyovcov, Albus sľúbil, že sa ubezpečí, že Black bol úplne vylúčený z prekročenia vonkajších múrov alebo prekročením brány do Rokfortu. Zvyčajne bol bývalým študentom umožnený prístup do školy, ak im to nebolo ako jednotlivcovi zakázané.

„Má,“ povedal ticho riaditeľ školy. Zaváhal a potom dodal: „Obávam sa, že je tu toho viac. Ministerstvo sa rozhodlo na základe pozorovania z Kančej hlavy, že pošle Dementorov na vylákanie Blacka.“

Severus nemohol zabrániť povzdychu, ktorý prešiel cez jeho pery. Privinul si Harryho pevnejšie k hrudi, akoby mohol ochrániť svojho syna od týchto ohavností, ktoré prichádali. „Dementori, ale...“ Nikdy im nebolo dovolené opustiť Azkaban, ak vedel. „A čo študenti?“

„Študentom bude povedané v dopoludňajších hodinách o miestach, kde nemajú zablúdiť. Dementori boli poučení Ministrom, informoval ma, že zostanú vo vonkajšom obvode školy a nedostanú povolenie na prekročenie pozemkov.“

Zavrtiac hlavou Severus zamumlal: „Fuge je blázon. Od kedy sa takéto bytosti vyhýbajú veľkým počtom obyvateľov, keď im to povie jeden človek? Ak sa dostanú príliš blízko do školy, dostanú sa cez študentské telá ako cez papier.“

„Som si dobre vedomý tohto nebezpečenstva, Severus,“ povedal unavene Albus. „Minister je v tomto probléme obzvlášť panovačný.“

Na  okamih sa Severus divil, prečo by to tak mohlo byť a keď ho napadla možná odpoveď, jeho srdce mu v hrudi zamrzlo. „Myslíš, že vie o Harrym?“

Albusov normálny pohľad bol preč, takže bolo ťažké posúdiť jeho emočný stav, okrem stresu a opatrnosti. Dokonca aj minútová pauza, po ktorej prehovoril bola normálna. „Neverím tomu.“

„Je to možné, však.“

„Áno.“

Sakra. Akonáhle by sa minister dozvedel o Harryho situácii, že je synom Severusa Snapea – adoptovaný alebo biologický – bol by tam popras, o tom niet pochýb. Jedinou otázkou bolo, či by to bolo verejné alebo nie. Ďalej je pravdepodobné, že minister sa pokúsi, aby odstal Harryho od neho preč s vierou, že Chlapec, ktorý prežil by nikdy nemal byť ani v blízkosti Smrťožrúta, nie to mať nárok na vzťah s ním. To, že Severus odišiel zo služby pre Temného Pána dva roky pred jeho pádom nemalo význam. To bol dôvod, prečo držali Harryho pobyt utajený.

„Vie o mne čo, ocko?“ spýtal sa tichý hlások. Harry si položil hlavu na Severusovo rameno a jeho zelené oči vyzerali čierne v tlmenom svetle obývacej izby.

Severus dal chlapcovi na čelo rýchly bozk a viac syna objal. „To, že nie si viac s Dursleyovcami.“

Harryho telo úplne zamrzlo. Severus cítil napätie v každom svale jeho malého tela a okamžite začal trieť malé kruhy na Harryho chrbte, snažil sa ho upokojiť. „Pošle ma Minister späť?“

„Nie, absolútne nie. Ty si môj syn. Ty zostaneš so mnou.“

V skutočnosti, vzhľadom k súčasnej situácii, s Blackom na úteku, mal sto chutí nikdy Harryho znova z náručia nepustiť, aspoň nie, kým by by bol ten šialený vrah zajatý alebo zabitý. Alebo jeho duša vysatá Dementormi.

Harry sa nepatrne uvoľnil. Aj keď to nestačilo.

„Vrátite sa do Pradiarskej uličky?“ spýtal sa Albus cez krb. „Môžem sa postarať o tvoje hodiny kým táto kríza nepominie.“

Dávajúc nápadu vážnu pozornosť, Severus zovrel pery. Albusova štedrosť ohľadom jeho tried bola nečakaná a Severus nemohol odmietnuť tútu myšlienku, ktorá sa mu núkala. „Možno. Krvná ochrana určite udrží Blacka mimo.“

„Za predpokladu, že má v úmysle Harrymu ublížiť.“

  Severus prižmúril oči, keď sa zahľadel na zmenšeného riaditeľa školy. „Verím, že je to vopred jasné.“

Albus na chvíľu mlčal a potom povedal: „Hovoril si s Weasleayovcami?“

„Hovoril. Zajtra pôjdu pod Fideliusa, ak budeš k dispozícii.“ Povedal Severus, úprimne povedané, bol ohromený ochotou, s ktorou sa dohodli na jeho žiadosti. Hoci pár patril medi najaktívnejších členov Fénixovho rádu v priebehu vojny, ktorí sú ochotní urobiť takmer čokoľvek, aby Temný Pán padol, rovnako ako väčšina... odpustili Severusove minulé prešľapy, akceptovali Albusovu neistotu, čo nebolo samozrejmosťou. Je zrejmé, že Arthur chcel vziať do úvahy dôsledky takéhoto kroku a nemohol za to toho muža viniť, Severus by urobil to isté, ak by dostal takúto žiadosť – nie, že by to bolo niekedy možné. Molly na druhú stranu vyzerala byť ochotná urobiť absolútne čokoľvek, aby Harryho udržala v bezpečí a to aj ako láskavosť pre bývalého Smrťožrúta a Severus bol zaskočený rýchlosťou jej rozhodnutia.

„Výborne,“ povedal Albus. „Vykonám rituáln v dopoludňajších hodinách.“

„Ďakujem vám.“ Mäkký zvuk pri uchu ho upozornil na skutočnosť, že Harry zaspal, hlava ešte spočívala na ramenej jeho otca, jeho bledé, malé pery boli otvorené len toľko, aby vyfukovali teplý dych proti jeho krku. „Dám ti vedieť, či sa rozhodnem ísť domov.“

„Akonáhle to bude možné, prosím.“

„Samozrejme. Dobrú noc, Albus.“

„Dobrú noc, môj milý. Všetko bude fungovať čo najlepšie, som si istý.“

Severus nemohol viesť také nezmyselné frázy, takže ignoroval riaditeľove posledné slová v prospech prerušenia spojenia krbom. O niekoľko minút neskôr, po tom, čo Harryho odniesol do postele a strčil ho do jeho prikrývok, chlapca opatrne prebudilm aby mohli urobiť ich cvičenie mysle. Hoci to nebolo dokonalé riešenie na Harryho nočné mory, Oklumencia ako cvičenie sa zdala, že zmiernila prinajmenšom čas, kedy bol jeho syn lapený v takýchto hrôzach a dokonca mu zabránila niektoré noci kričať. Dnes špeciálne nechcel hádať, akú dobu budú trvať Harryho nočné mory.

Okrem toho, aj keď mal Severus veľmi málo príjemných spomienok na jeho vlastné detstvo, čas strávený s jeho matkou v rovnakých cvičeniach pred spaním každý večer patril medzi tie hlavné. Dúfal, že Harry bude tento zážitok brať ako mierumilovný a upokojujúci ako ho bral Severus, keď bol dieťa. Nehovoriac o tom, že dúfal, že by to posilnilo puto, ktoré mal s jeho synom. Potom, čo tam nebol Harryho prvých šesť rokov, nikdy by nechcel, aby pochyboval o tom, že by o neho bolo opäť postarané, ale že jeho otec bol na blízku, pripravený a ochotný mu pomôcť.

Napriek cvičeniu sa ale Harry niekoľkokrát počas noci zobudil na nočné mory. Druhá nočná mora bola nová, naháňal ho veľký, čierny pes s pazúrmi a uslintanými zubami. Severus vedel, že Harry sa všeobecne bál psov, kvôli jeho skúsenosti s jedným,ktorý sa volal Rozparovač, škaredá malá šelma, ktorú vlastnila Dursleyho sestra, ktorá bola sama hrozná a škaredá ako zviera. Aj keď, Harry vyzeral, že má rád Tesáka, Hagridovho psa a on nikdy nemal nočné mory o iných psoch, len o Rozparovačovi, čo Severus vedel.

Napriek tomu všetkému, čo sa dnes stalo, Harry pravdepodobne prejavoval viac príznakov strachu z nových nočných môr a upokojoval Harryho z následkov tejto jednej, ktorá bola iná.

V dopoludňajších hodinám, keď boli unavení a nervózni sa Severus rozhodol zobrať svojho syna domov.

►◄

Harry bol nepokojný. Aj keď sa mu páčilo byť v Pradiarskej uličke, najmä keď uvidel znovu Dappin, otec sa správal úplne čudne. Keď ho Dappin nechala pomôcť mu s utieraním prachu – a to nechal Harryho používať skutočnú prachovku, ktorú mal veľmi rád, mala farebné pierka – otec chodil s nimi z miestnosti do miestosti, niesol knihu, predstieral, že číta. A keď sa Harry hral vonku na záhrade na jeho náhradnej metle (prvú, ktorú mal zničila chobotnica), otec sedel na lavičke pri zadných dverách a pozeral sa znova cez okraj svojej knihy. Pokiaľ išlo o to, Harry vedel, že otec obvykle nebýval vonku.

Tiež nedovolil Harrymu obedovať vonku, aj keď to predtým robili, než sa presťahovali do Rokfortu. Miesto toho sedeli spolu pri jedálenskom stole, Harry obhrýzal sendvič a hádzal na otca neľahké pohľady.

„Čo sa deje, Harry?“ spýtal sa ho konečne otec. Nejedol žiadny svoj vlastný obed, všimol si Harry. Jeho sendvič bol rozdelený na dva kusy, stále celé a na tanieri mal ešte osem plátkov jabĺk. Harry mal rád párne čísla porcií, rovnako ako dva, štyri a osem, kedykoľvek mohol.

Harry si zahryzol do pery, nevedel, čo tým Otec myslele, ani ako na túto otázku odpovedať. „Prepáč, ocko?“

„Ale prečo?“

„Ehm. Ja neviem.“

„Pýtaš sa ma, alebo mi odpovedáš?“

„Hmmm?“

Otec krátko zavrel oči, potom pozrel na Harryho pokojnejším výrazom ako mal predtým. Harry sa okamžite trochu uvoľnil. „Dovoľ mi začať znova. Zdáš sa byť nervózny, Harry, Je niečo zle?“ Odmlčal sa a potom povedal ostrejším tónom: „Videl si niekoho číhať okolo, muža s čiernymi vlasmi, napríklad?“

„Ty máš čierne vlasy, ocko.“

Šklbnutie perami zastavilo jeho výbuch smiechu, ktorý otec obvykle dostale, ale tento raz si odfrkol, aj keď jeho pery sa dosť chveli. „Áno. Ale nie mňa.“ Zavrtel hlavo, pery sa mu stále chveli. „Ale videl si potom niekoho iného?“

„Niekoho ako muža, ktorý zavražil moju mamu a otca?“

Pery sa na chvíľu úplne zastavili. Vzduch vyzeral akoby stál a Harry zadržal dych, čakal na... niečo.

Nakoniec jeho otec ostro prikývol a sklopil oči k tanieru. „Áno.“

Zvláštny pocit v Harryho žalúdku spôsobil, že sa takmer cítil choro, ale podarilo sa mu povedať: „Nie, ocko. Nevidel som nikoho.“

„Dobre.“

Harry zodvihol pohár a zhlboka sa napil mlieka, aby si upokojil žalúdok, stále sledoval otcovu tvár, stále nepokojný.

Opäť prišiel Otcov tmavý pohľad. „Mal si niečo, čo si sa ma chcel spýtať, Harry?“

Hoci mu otec mnohokrát povedal, že mal dovolené klásť otázky, Harry si ešte zvykal a nebol tomu odovzdaný do takej miery, že by nemal zakaždým strach, keď to urobil. Ale po chvíľke váhania, povedal: „Ty si dnes nerobil žiadny elixír?“

„To neznie ako otázka,“ povedal otec ticho.

„N-nie.“ Harry si znova zahryzol do pery, potom potom vydýchol, aby si dodal odvahu. „Ako to?“

 Niečo v otcových očiach potemnelo plameňmi čierneho ohňa a Harry spoznal okamih čistej hrôzy, až si uvedomil, že tá temnota nie je namierená proti nemu, ale niečo vo vnútri otca samotného. „Mal som niečo dôležitejšie na práci.“

Harry sa zamračil, nevidel Otca robiť nič veľké po celý deň, okrem predstierania, že si číta pri sledovaní jeho hry v záhrade. „Naozaj?“

Otec prikývol, naklonil hlavu trochu na stranu, akoby vták pozoroval červa. Jeho výraz nebol ako vtáčí, dravý, ale len zvedavý. „Áno, samozrejme.“

„Ale ty si sa len pozeral, ako sa hrám!“ pokúsil sa vysvetliť Harry.

„Áno,“ povedal otec jednoducho a Harry bol zmätený znovu.

Premýšľal ešte niekoľko okamihov, pričom si zobral kúsok sendviča s arašidovým maslom, akoby mu to pomohol vyriešiť. „Myslíš si, že by mohol prísť sem, však?“ spýtal sa predtým než si odhryzol.

„Ja si to nemyslím,“ povedal vážne otec. „Ale napriek tomu nechcem riskovať.“

Harry si hrýzol do spodnej pery, až mu ju otec jemne vytiahol spomedzi zubov. S rozčarovaným úsmevom sa Harry oprel o jeho ruky. „Ja tiež nie.“

►◄

Nasledujúcich pár dní ubehlo pokojne. Harry sa hral na záhrade, pracoval na jeho čítaní a písaní a občas pomáhal otcovi s elixírmi. Otec trval na tom, že keď chcel pomôcť, musel byť veľmi opatrný s nástrojmi, ktoré používajú. Nemohol sa hrať s nožmi alebo s paličkami alebo kotlíkmi, ale musel byť opatrný, bola to dospelácka práca.

Páčil sa mu tichý pokoj otcovho laboratória a otcov hlas, keď hovoril o svojich elixíroch alebo s nimi niečo robil. O niektorých zložkách hovoril s takmer pietnym šeptom. Harrymu sa obzvlášť páčil pohľad, ktorým ho Otec obdaroval, keď spolu dokončili ich prvý elixír. Nikdy predtým sa nikto na neho tak hrdo nepozeral a on sa až do spánku vyhrieval v tom pocite.

Aj keď mu otec povedal, že ochrany na Weasleyovskom dome -- ktorý oni volali Brloh – sú silnejšie, už niekoľko dní sa nevrátil na návštevu k Weasleyovcom. Harrymu to nevadilo. Rád trávil čas so svojím otcom, ako ísť tam. Aj keď mu chýbalo hranie s Ronom a ostatnými. Trochu.

Keď nakoniec išli do Brlohu, Otec ho tam len tak nenechal, zatiaľ čo išiel do Rokfortu. Namiesto toho, zostal v blízkosti, dohliadal na Harryho, rovnako ako to robil v Pradiarskej uličke. Harry bol rád, že neodišiel. Dokonca sledoval Harryho metlobalovú hru s Ronom, Ginny a dvojčatami, ale nechcel s nimi hrať, aj keď ho dvojčatá prosili, aby hral. Harry im mohol povedať, že Otec nemal rád ten tón hlasu, ale napadlo ho, že by sa to mali naučiť na vlastnú päsť.

Ronnie povedal Harrymu, že jeho rodičia dostali listy od svojich starších synov, ktorí boli v Rokforte: Charlie – s ktorým Harry zameškal veľa a to aj po vypuknutí vyučovania – a Bill a „pocikanček Percy“, ako ho označovali dvojčatá. Písali im o dementoroch, o ktorých Ronnie povedal, že boli naozaj desivé príšery a dvojčatá povedali, že boli viac ako plávajúci zombie, čo sa ťa snažili pobozkať a o ktorých pani Weasleyová chlapcov požiadala nehovoriť vôbec. Bill písal o tom, ako boli všetci študenti varovaní, aby si dávali pozor na nebezpečenstvo v podobe Siriusa Blacka, ale nikto nemal žiadne poňatie o tom, že bol vlastne v tejto oblasti. Žiadny zo starších chlapcov v skutočnosti nemal strach z ničoho, s výnimkou Percyho, ktorý bol naštvaný, pretože jeho milovaný potkan zmizol. Bohužiaľ pre neho si Weasleyovci nemôžu dovoliť kúpiť mu nového a tak sa teraz musel zaobísť bez miláčika.

Všetci aj napriek tomu, že sa Otec nachádzal blízko viac ako ho Harry kedy predtým videl, strávili spokojný, kľudný týždeň alebo spoločne a to rovnako v Pradiarskej uličke a Brlohu, čítaním, prípravou elixírov a v Harryho prípade hraním metlobalu a učil sa znovu s ostatnými deťmi.

Samozrejme, že takýto pokoj nebude trvať večne.

30.07.2012 20:56:23
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one