Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Po dvojnásobnom preklade (keďže, ten pôvodný sa stratil nevedno kam) vám prinášam pokračovanie. Prajem všetkým príjemné čítanie. Kapitolku venujem všetkým komentujúcim.

Dobby

 

Severus sa prechádzal vo svojich izbách, netrpezlivo čakal na Albusov príchod. Povedal riaditeľovi, že sa tu stretnú takmer pred hodinou a hoci si uvedomil, že Albus pravdepodobne mal veľa roboty v prvý školský deň, Severus nemienil nechať tento incident bez povšimnutia. Čo si ten muž myslel? Po tak náhodnom predstavení Argusa Filcha ako prítomnosť tohto človeka nebude mať vplyv na Harryho?  Ak chce dokonca nechce nechať toho špinavého mukla tristo míľ od Severusovho syna po tom, čo to urobil...

 

Severus nebol nadšený.

 

A stále sa ešte musel stretnúť so svojimi Hadmi, prvá noc bola rozhodujúca, jeho spôsob zmýšľania a predvedenie jeho charakteru udá smer jeho vzťahu so Slizolinčanmi pre zvyšok roka. Pre nových prvákov by to pravdepodobne udalo smerovanie ich smerovania na Rokforte. Zo spomienky na jeho prvú noc tu pred štrnástimi rokmi vedel, aký dôležitý bol dnešný večer, najmä preto, že to bola prvá vec, ktorú mal urobiť. A predsa...

 

A napriek tomu, nemohol nechať Harryho osamote. Konečne chlapca upokojil – musel sa uchýliť Upokojujúcemu dúšku, keď mäkké slová a jemné hojdanie chlapca nepomohlo – po hodine jeho plaču a triašky to pôsobilo oveľa viac srdcervúco ako keď bol Harry predtým tak zničený.  Uprostred starostlivosti o chlapca sľuboval, že by ho neopustil a tak to neurobil. Okrem toho, aj jeho posledná komunikácia s Filchom bola nejaký štandart, Harryho nočné mory dnes večer budú divoké.

 

Napokon sa v krbe objavila Albusova hlava, obklopená zeleným a žltý plameňom. „Som práve teraz viac-menej zaneprázdnený, Severus. Môže to počkať do rána?“

 

„To nemôže. Ak si spomínate, povedal som vám, že sa zaoberám Flchom, ak vy nie. Je to váš zámer ponechať túto záležitosť na mojom uvážení?“

 

„Potom, ale, Severus, môj drahý chlapče-“

 

„Nehovorte mi „môj drahý chlapče“, Albus. Chcem, aby ste prišiel a uvidel sám výsledok vašej nečinnosti.“

 

S náhlym povzdychom, Albusova hlava zmizla, len aby bola nahradená o chvíľu neskôr celým jeho telom vychádzajúcim z krbu. Kúzlom odstránil sadze z jeho žiarivo žltého oblečenia mávnutím ruky a potom vydržal Severusov pohľad. „Argus je osobitný prípad, ako dobre viete.“ Jeho modrooký iskriaci pohľad bol viac potláčaný, ako Severus videl v nedávnej spomienke. „Existuje veľmi málo miest, kde by mohol žiť poctivý život s jeho minulosťou.“

 

„Ako ich je niekoľko pre mňa, Albus,“ zavrčal Snape. „A predsa z toho nerobím zvyk mučením malých detí.“

 

„Ale, nie, Argus vlastne Harrymu neublížil -“

 

„To si naozaj myslíte? Poďte potom sem.“ Severus ukázal chodbou na Harryho izbu, potom prešiel cez čiastočne otvorené dvere a čakal na Albusa, aby ho nasledoval. Chlapec bol stočený do klbka, pritlačený do rohu postele pri stene, opuchnuté oči mal zatvorené a ruky obkrútené okolo kolien, hlavu sklonenú. Triaška pokrútila malé telo, keď sa sám kolísal a jeho potom nasiaknuté vlasy boli prilepené k hlave.

 

Severus zobral chlapca do náručia ešte raz, posadil sa na okraj postele. Dokonca aj spiaci, Harrz sebou trhol po dotyku, ale potom sa skrútil k Severusovi, ovinul drobné päste okolo otcovho habitu a pritlačil svoju tvár o Severusovu hruď.

 

Pozerajúc sa na Albusa, Severus stíšil svoj hlas do šepotu, ale jeho tón za to nebol o nič menej krutý. „Nakoniec zaspal, potom, čo dostal dvakrát vyššiu odporúčanú dávku Upokojujúceho dúšku pre jedenásťročné dieťa. Predtým bol neutíšiteľný.“ Pritlačil chlapcovu hlavu dlaňou o svoju hruď. „Prosím povedzte mi ešte raz, že mu nebolo ublížené.“

 

Albusova tvár bola nečitateľná, ale Severus sa snažil odhadnúť napriek tomu jeho reakciu. Po dlhej chvíli riaditeľ prikývol. „Nemôžem poslať Argusa preč,“ zamumlal. „Ale dám mu výslovné pokyny týkajúce sa Harryho.“

 

„To nebude fungovať!“ zasyčal Severus. Chlapec zafňukal úzkosťou a Severusove opätovné tiché upokojovanie ho znova utíšilo.

 

„Bude musieť, Severus. Bohužiaľ mám málo možností.“

 

„Ušetrite ma vášho vystúpenia. Ste riaditeľ; mohli by ste ho nechať ísť.“

 

„Kam? On žiaľ lepšie slúži pod mojim dohľadom, ako nie.“

 

Severus sa v tichosti zlostil niekoľko dlhých minút. Bolo zrejmé, že Albus v tejto otázke neustúpi a rovnako tak bolo jasné, že by nedovolil, aby Severus robil, čo sa mu zapáči a roztrhal školníka na malé kúsky a nakŕmil nimi chobotnicu. A tak sa rozhodol pre tretiu možnosť. „Potom uvarím Fideliov dúšok, aby si ho vzal. Je to jediný spôsob, ako tu zostanem, zatiaľ čo on je tiež na pozemkoch.“

 

„Severus!“

 

„Nie, Albus. Ten muž je pre môjho syna nebezpečný a ja to nedovolím.“

 

„Aspoň zváž iné možnosti.“

 

Severus bol prekvapený, keď počul prosebný tón v Albusovom hlase. Zamračil sa. „Dám vám čas do piatkového poludnia. Pokiaľ do tej doby neponúknete lepšie riešenie, bude zaviazaný k absolútnej Harryho ochrane. Inak si budete musieť nájsť nového Majstra elixírov.“   

 

Albus si znova povzdychol a pomaly prikývol. „Veľmi dobre. Dúfajme, že k tomu nedôjde.“

 

Severus bol celým srdcom sentimentálny.

 

►◄

 

Nakoniec, pokiaľ išlo o jeho funkciu riaditeľa, Severus urobil to jediné, čo mohol. S Harrym zabaleným do deky, pritisol si ho bližšie k svojej hrudi, išiel do klubovne Hadov, ako plánoval. Harry bol hlboko pod účinkami elixíru, ako si všimol, aj keď jeho črty boli stále v jeho spánku skrivené. Slizolinčania však nikdy nepreukázali slabosť, dôkladne ich preto oboch pozorovali.

 

Kvôli kompenzácii Severus zvýšil svoje zamračenie o faktor desať, minimálne a pridal ďalšiu hrozbu do svojho hlasu. Na konci svojej reči o ich povinnostiach, jeho očakávaniach a zozname pravidiel, ktoré potrebovali, aby unikli jeho hnevu sa javili ako dostatočne zastrašujúce, takže očakával týmto spôsobom málo problémov od nich, aspoň nie v blízkej budúcnosti.

 

Aj keď, jedna zo šiestačiek sa k nemu potom priblížila a ponúkla sa ako Harryho opatrovateľka, ak by niekedy potreboval pomoc.

 

Pozrel sa na dievča z hora nadol. „Slečna Parkinsonová, správne?“

 

„Áno, profesor Snape. Rose Parkinsonová.“

 

Hoci jeho inštinktom bolo odmietnuť jej ponuku s ospravedlnením tejto familiárnosti, bol si až príliš vedomý toho, že v súčasnej dobe len Chrabromil – v osobe Charlieho Weasleyho – vplýval na jeho syna a on by bol krátkozraký, ak by odmietol pomoc od jedného z vlastných členov fakulty. Takže odmerane povedal, „Pouvažujem o tom. Cením si vášho záujmu.“

 

„Ďakujem vám, pane.“ Usmiala sa na chlapca v jeho náručí, jej mompslíkovské rysy zjemneli. „Aký je starý?“ spýtala sa a Severus si povzdychol, rezignoval pri očakávanej konverzácii.

 

„Sedem.“

 

„Mám sestru v tomto veku.“ Trochu sa zamračila. „Ale on je tak malý.“ Zamumlala.

 

Severus si odfrkol. „Nenechajte sa zmiasť jeho vzrastom; on je celkom postrach, keď je hore a beží.“

 

Dievčina sa zasmiala. „Pansy je rovnaká.“ Pozrela sa ponad svoje rameno na miesto, kde boli zhromaždené jej spolužiačky, ktoré ju pozorovali a čakali na ňu. „Mala by som ísť, prefektské povinnosti, viete? Ale ďakujem vám, pán profesor.“

 

So zamrmlaným hmmph, Severus opustil jeho Hadov a vrátil sa do svojich izieb, vedel, že niečo stratil v strete s Parkinsonovou, ale nebol si istý, čo presne.

 

►◄

 

Harryho nočné mory boli hrozné a ani jeden z nich v noci veľa nenaspal. Ráno bol chlapec priľnavý a podráždený a Severus bol z toho zúfalý, keď po nich poslal počas času na raňajky. Nakoniec musel zavolať oboch škriatkov Nelli a Fern, aby ostali s Harrym v ich izbách, zatiaľ čo on išiel preč s rozvrhom hodín a dal si rýchle občerstvenie predtým, ako mal naplánovanú svoju prvú hodinu.

 

Raňajky boli takmer pri konci, keď dorazil, takže všetko čo dostal za svoju námahu bola vlažná šálka kávy. Začaroval ju ohrievacím kúzlom, ale výsledná teplota ho podráždila. Najmä McGonagallová sa mu zďaleka vyhla. Po pol tucte neuspokojivých dúškoch, zamieril k Slizolinskému stolu a rozdal rozvrhy, ignoroval skoré ranné fňukanie jeho študentov, pretože si prečítali svoje rozvrhy.

 

Len s pár minútami pred jeho prvou hodinou sa ponáhľal do žalárov, v zhone za ním vialo jeho rúcho. Ako letel do triedy, počul viac ako jednu poznámku o jeho podobnosti s veľkým čiernym netopierom. Táto predstava mu spôsobila úsmev a on sa ešte viac vo svojom kroku vzopäl, keď sa dvere do učebne elixírov rozleteli tak, že prekvapený zmiešaný tretí ročník Chrabromilu a Slizolinu naraz takmer vyskočil zo svojich mieste a otočil sa so zízaním na neho.

 

Uprel svoj pohľad na triedu, potom zachytil jeden z pohľadov, prezrel si každého rad radom. A potom, čo si bol istý, že všetci dávali pozor a naozaj mali ohľadne neho pochybnosti, prešiel svojim hlasom takmer do šepotu. „Nebudete tu bezducho mávať prútikom,“ začal...

 

►◄

 

„Kde je môj otec?“ spýtal sa znovu Harry.

 

Nelli naklonila hlavu nabok, jej veľké oči boli súcitné, aj keď jej hlas bol pevný, keď povedala: „Pán Snaoe učí svoju triedu, pán Harry. A chcel, aby ste zjedol vaše raňajky.“

 

„Nemám hlad.“ Bolel ho jeho žalúdok, ako keby sa okolo neho hemžili motýle a on nechcel jesť. Chcel len naspäť svojho otca.

 

„Nemôžete vynechať vaše raňajky, pán Harry.“

 

„Nevynechám.“

 

„A nemali by ste byť kvôli tomu ufňukaný,“ pokračovala Nelli.

 

Nie som. Chcem len môjho ocka.“ Jeho oči sa zaliali slzami, nemohol ich zastaviť, aj keď ich cítil celé ráno. Bolo to divné, naozaj, nikdy za celý život toľko neplakal. „Prečo nemôže prísť domov a byť so mnou?“

 

„Pán Snape učí svoju triedu, pán Harry,“ povedala znovu Nelli. „Ale po tom, čo zjete vaše raňajky, Nelli vás môže zobrať navštíviť pána Hagrida a toho uslintaného psa, dobre?“

 

„Nechcem.“

  

„Pán Harry,“ pokarhala ho Nelli. „Nelli si myslí, že chýbate pánovi Hagridovi. Pred dvoma dňami povedal, že vás chce znovu čoskoro vidieť.“

 

Stále sediac na stoličke v ich kuchyne, Harry šťuchol do svojej klobásy, vajíčok, krúžil nimi okolo svojho taniera. Jeho pitie ležalo nedotknuté vedľa na stole.

 

„Pán Harry?“

 

„Dobre,“ povedal skleslo.

 

„Najprv zjete vaše raňajky, povedal pán Snape.“

 

„Dobre.“ Prehrabol trochu viac vajíčka, pričom si dal dve sústa, než uprel prosebný pohľad na Nelli. „Naozaj nemám hlad,“ povedal jej.

 

Nelli pozrela na tanier, ale prikývla a Harry skĺzol zo svojej stoličky a po oblečení svojho tenkého plášťa ju nasledoval von. Deň bol zamračený s miernym mrazom a náznakom hmly o vetre, ktorý fúkal po areáli. Ranná rosa bola stále na tráve a Harryho topánky boli premoknuté a ponožky tiež v priebehu niekoľkých minút po opustení hradu. Ale Harry si to sotva všimol.

 

Ako sa blížili k Hagridovej chalupe, Tesák sa na nich vrhol a Harry otočil svoj nos, ako sa mu pes snažil olízať jeho tvár. „Dole, Tesák,“ povedal namiesto smiechu, ktorý zvyčajne použil. Tesák poslúchol.

 

„Arry!“ zvolal mocný hlas zo záhrady v zadnej časti chalupy Dobré ťa znovu vidieť, chlapče. Poď, dáš si šálku čaju so mnou a Tesákom.“

 

„Ahoj, Hagrid,“ povedal Harry. „Nie som naozaj smädný.“

 

„Nemáš chuť na čaj?“ Hagrid vyzeral šokovane. „A čo potom chutné koláčiky? Vyrobené čerstvo dnes ráno.“

 

„Nie som hladný,“ povedal Harry a urobil špičkou svojej topánky kruh. „Ale vďaka.“

 

„Och, čo sa potom deje, Arry? Nikdy predtým som ťa nevidel odmietnuť koláčiky.“

 

Harry pokrčil ramenami, Hagrid podišiel pred neho, pozdvihol jeho tvár a tak sa musel obrovi pozrieť do tváre. „Môžeš mi to povedať, Arry. O všetkých problémoch, ktoré máš, vieš.“

 

„Nemôžem,“ povedal Harry a ku svojej hrôze cítil, že mu znovu vyhŕkli slzy. Rýchlo si pretrel svoje oči predtým, ako to Hagrid mohol vidieť.

 

„Jasné, že môžeš.“ Hagridov hlas bol skutočne jemný a tak láskavý, že sa Harrymu v hrudi zadrhol hlas, keď to počul.

 

„Chcem svojho ocka,“ zašepkal v rozpakoch, ale napriek tomu bol úplne zúfalý.

 

„Ach, dobre, Harry on je teraz zaneprázdnený dnešným vyučovaním. Vieš.“

 

Ja viem, Hagrid. Ale on je... on...“

 

„Tak to vyklop,“ podporil ho Hagrid. „Je to všetko v poriadku.“

 

„On je jediný, čo ma môže udržať v bezpečí,“ vyhŕkol Harry, slová z neho doslova vypadli. „Keď sa ma pán Filch pokúsi zabiť. Pretože sa pokúsi. Ja to viem. Chytí ma a dá ma do reťazí a veľmi ma zbije a iba môj ocko ma môže zachrániť.“

 

Hagridove ticho bolo ako hukot krvi v Harryho ušiach. Obor sa na neho dlho a dlho díva a potom sa jeho oči zaliali slzami, začali tiecť po jeho lícach a do jeho neudržiavanej brady. „Ach, nie, Harry,“ povedal a hlasno zasmrkal, rozotrel si ich veľkými slzami po celej tvári. „Nie, nie, nikdy si to nemysli. Pán Filch neurobí nič z toho. A riaditeľ by mu to nedovolil, tak či tak a rovnako ani tvoj ocko.“

 

„Ale-“

 

„Žiadne ale, teraz, Harry. Si v bezpečí ako doma, prisahám na Dumbledorove dobré meno. V poriadku?“

Hryzúc si pery, Harry sa pozrel na Nelli, ktorá rýchlo prikývla na súhlas. Úplne prečíslený, trochu vyrovnal ramená, ale potom tiež prikývol. „Dobre, V poriadku.“

 

„Dobre, dobre.“ Hagrid ho potľapkal po chrbte, takže ho takmer zrazil. „A teraz poď dnu. Minulú noc som dostal zásielku, som si istý, že sa ti to bude páčiť. Celú cestu zo Sibíra, toto je...“

 

Usmievajúc po spomenutí Hagridového najnovšieho prírastku, Harry ho nasledoval do jeho chalupy. 

 

13.02.2011 15:04:10
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one