Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Ešte za horúca vám prinášam pokračovanie k tejto poviedke. Ostávajú nám posledné dve kapitoly a epilóg. Verím, že si túto časť užijete.

Dobby

Chlapec ležal nehybne v Blackovom náručí. Nechcel byť zviazaný alebo zbitý, alebo také niečo. Zlí ľudia ho bili a dospelí ho bili a on bol vo svojom živote bitý toľko, že vedel, že tento muž, Black ho zbije tiež. Znamenalo to, že by mohol byť priemerný ako Dud.

Pri prenášaní chlapca, ten Čierny muž išiel po schodoch ticho – hovoril, že museli byť ticho – a jeho ruka bola na chlapcových ústach ťažká, tak ťažká, že chlapec mohol sotva dýchať. Ale on nemusel veľa dýchať, ak to ten človek nechcel. Už to dokázal vo vani, keď mu ublížila predtým. Väčšinou ťa zlí ľudia nezabili, okrem toho, že ten človek zabil jeho rodičov. Alebo snáď nie? Povedal, že nie, ale klamal?

V jeho hlave, chlapec znova a znova volal, Prosím, ocko, prosím, poď mi pomôcť! Poď mi pomôcť, ocko. Prosím, poď!

V dolnej časti schodiska sa nachádzali dlhé, tmavé chodby plné prachu a pavučín, väčšie než čokoľvek, aké chlapec nikdy u Dursleyovcov nečistil. Prach vletel do jeho očí, ako sa Čierny muž pohyboval, bodal ich a spôsoboval ich slzenie. Obaja sa zakrádali ešte pár schodov do veľkej miestnosti so stolom a Čierny muž narovnal chlapca a posadil ho pevne na tvrdú stoličku.

„Teraz zostaň tu,“ zašepkal mu muž do ucha a potom ukázal dlhým prstom na jeho tvár. „Jednoducho idem nájsť pre nás nejaké zásoby.“

Chlapec si zotrel prach z očí, potom sa zadíval na muža, ktorý prešiel ku skrinkám na stenách v kuchyni. Muž otvoril každú z nich a nechal ju dokorán, ak bola prázdne, čo bola väčšina z nich. „Chcem ísť späť k Sev´rusovi,“ povedal ticho. „Môjmu Ockovi.“

„Nie je to tvoj prekliaty Ocko, chlapče,“ zavrčal muž. „Hovoril som ti, že nemal povolenie prijať ťa.“

Ak by to bola pravda, musel by sa vrátiť k Dursleyovcom? Nemohol, teraz nie. Nie to vôbec. Tento raz by ho zabili, vedel to. Strýko ho veľmi nenávidel. Potreboval, aby to ten muž pochopil, a hoci by to nikdy nemal povedať, musel to Blackovi povedať teraz. Skĺzol na predný okraj stoličky, neodvážil sa ju opustiť, ako bolo povedané. „Ale on ma zachránil,“ trval na svojom. „Robili to úmyselne a bili ma a Sev´rus ma zachránil.“

„Nehovor o ňom,“ povedal mu Black, prehrabával sa teraz v skrini na podlahe.

„Zatvárali ma do prístenku, viete,“ povedal.

„Uhm-hm.“ Bolo to, akoby ho nepočúval, naozaj nie, len schmatol z jednej skrinky vrece a potom zamieril späť k ostatným skrinkám, napchával do neho veci.

Chlapec potreboval, aby ho počúval. „A nikdy mi nedali najesť, nie pri stole. Proste potom hodili zvyšky na podlahu v prípade, že bola vykonaná domáca práca a ja som bol dobrý pe – dobrý chlapec,“ zamrmlal, čo takmer spravil chybu. Nebol psom, nebol. Bez ohľadu na to, čo povedali, bez ohľadu na to, čo sa mu snažili spraviť alebo čo jedol, alebo čo o sebe povedal. „Nejedol som psie žrádlo ako by chceli, aj keď ma pripútali o kôlňu. Pozrite?“ spýtal sa a zodvihol bradu a ukázal na jazvu na krku, ktorá úplne nevybledla, dokonca ani so špeciálnou masťou, ktorú mu Sev´rus vtiera do kože, ktorá bola cítiť mätou alebo niekedy jazmínom. „Musel som nosiť obojok, keď ma strýko priviazal. Bolelo to, pretože to bolo príliš tesné. Reťaz sa mi zarezala do krku a veľmi to bolelo. Zanechalo mi to hrozné chrasty.“

Nakoniec muž počúval. Prestal s hľadaním a pozrel na chlapca sivými očami. „Tí bastardi ťa pripútali?“

„Na zadnom dvore,“ súhlasil chlapec. „A Pani,“ potlačil automatický strach, pretože povedal jej meno nahlas a pokračoval, zatiaľ čo zodvihol ruky, aby ukáyal mužovi zjazvenú kožu na ich chrbte a na svojom predlaktí, „teta PP-Petúnia, myslím, že ma niekedy popálila s horúcim tukom, ak sa slanina pripálila a položila mi ruky na sporák, keď mi niečo padlo na zem. Bolelo to veľmi a ona sa o to nestarala a ani on.“

„On?“

„Uhm – strýko V-Vernon,“ zašepkal chlapec, ako by hovoril tajomstvo, mal pocit, ako by sa dusil. Jeho vízia plávala, ako by ho strýko dusil, pretože bol blázon, ale on pokračoval, „Nenávidí, bláznov. Hovorí mu nadávky, bije ho a nazýva ho...“ prehltol dych a pritisol si ruky ku kútiku oka, držal si hlavu, keď sa hrbil nad svojím bruchom, aby ho nikto nemohol udrieť, alebo ho tam kopnúť a to aj v prípade, že si nedokázal práve teraz spomenúť na svoje skutočné meno, aby to Black pochopil. „Mňa, myslím seba. Nazval ma bláznom a zbytočným bezcenným a zbabelým šteňaťom, ktoré malo byť zahrabané so svojimi odpornými zapáchajúcimi rodičmi. Kopol ma a udrel opaskom a palicou zo Smeltingskej školy. On je ten, čo ma potom pripútal na dvore potom, čo ma prichytil... chytil ma –“

„Urobil čo?“ Hlas Blacka bol napätý.

Chlapec pevnejšie zatvoril oči, zahanbil sa. „Prechádzal som koše, hľadal jedlo. Bol som hladný. Urobil som všetky moje práce, namaľoval som na bielo kôlňu, poprerezával konáre, pozametal a upratal všetky postele, ale Dudkins zase zašpinil topánkami terasu a tak On povedal, že som Šteňa a nedostal som nič k jedlu.“ Chlapec znova pozrel na Blacka a videl slzy v jeho očiach a divil sa,  keď mu po lícach stekali jeho vlastné. Ale nikto ho teraz nezbije a možno ho ten muž počúval. A tak pokračoval ďalej, hovoril mužovi o ďalších vecia, ktoré Dursleyovci urobili, ale aj to, čo nikomu nepovedal: o modro odpornom nápoji, ktorý mu dala Pani, ktorý mu spálil hrdlo na niekoľko dní a dokonca spôsobil, že ho boleli aj jeho zvratky; o týždni strávenom v prístenku s nie viac ako vlhkým uterákom, ktorý cmúľal, aby sa uživil a jeho žalúdok po čase prestal škvŕkať a on sa už nedokázal pohnúť; o tom, ako ho Dudley a jeho partia zbili, kým sám zvracal počas prvého školského dňa, takže ho ostatné deti od tej doby volali „Smradľavé decko“ a o mnohých iných prípadoch bolesti a potrebách.

Keď prestal hovoriť, nebolo to preto, že sa snažil uniknúť od vecí, ktoré povedal. Ale tomu mužovi, Blackovi stekali po lícach slzy a mrmlal, „Harry, och, Harry, je mi to tak ľúto...“ a chlapec – Harry – premýšľal, či ten muž hovoril pravdu, nielen o Sev´rusovi, že naozaj nebol jeho otec, ani že nedostal na to povolenie, ale o zabití Harryho rodičov. Mohlo byť niekomu tak ľúto, čo sa s ním potom stalo?

„To je dôvod, prečo som zostal so Sev´rusom, vieš?“ povedal nakoniec Harry. „Pretože oni hovoria, že som šteňa a hlúpy. Bezcenný. Nenávidia ma a oni ma zabijú, a, a, a... ja nechcem umrieť.“ Prehltol niekoľko vlastných sĺz. „Ale Sev´rus ma zachránil, keď som umieral a on sa po mňa postaral a on ma objíme a číta so mnou a volá ma svojím synom. Nemôžete... nemôžte ma vrátiť spať k nim. Musíte ma nechať zostať so Sev´rusom. Prosím.“

„Nie, Merlin, ja nie...“ pán Black vyzeral, ako by hľadal slová, ale nedostal šancu ich povedať pred oslepujúcim svetlom, ktoré sa objavilo v miestnosti.

Chlapec si zakryl hlavu rukami a prikrčil sa pod stoličkou.

►◄

V Škriekajúcej búde, Albus Dumbledore stisol kľučku v hornej spálni po jej kontrole na mágiu. Dvere sa ticho otvorili a Dumbledorove ramená sa s úľavou zvesili, keď z vnútra neprišiel žiadny útok. Ale Severus Snape vedel, že by neprišiel žiadny útok. Vedel, že Black tu nie je a vedel, že Harry tu ani nebol. Ale Dumbledore ich sem aj napriek tomu priviedol.

Riaditeľ najprv navrhol túto zástavku, pred všetkými ostatnými a Snape sa zarazil. Zle. On nechcel mať nič spoločné so Škriekajúcou búdou, nie po tom, čo sa mu stalo pred menej ako desiatimi rokmi. Napriek tomu, keď na tom riaditeľ trval, že Black by bol schopný dostať sa tam s Harrym, pomocou bezprútikového premiestnenia, Snape nakoniec súhlasil, aby zistili, či to tak je. Aj keď Dubledore prevzal vedienie v jeho hľadaní – a tak by niesol hlavný nápor od akejkoľvek zálohu v rámci domu – Severus mohol robiť niečo viac, než počítať svoje nádychy, aby sa upokojil a dúfať, že opustia toto hrozné miesto – kde ho Black takmer necha zabiť vlkolakom – takmer.

Albus sa k nemu otočil a zavrtel hlavou. „Bohužiaľ, nie je tu.“

Tieto slová upokojili časť Severusových úzkostí, ale neprešli úplne kým neboli späť pod hviezdami, kde sa mohol úplne nadýchnuť bez toho, aby jeho hrudník nebol ako vo zveráku. Nenávidel túto búdy a všetko, čo sa v nej stalo.

Ale predovšetkým, potreboval nájsť Harryho...

„Čo je to, môj chlapče?“ povedal potichu Albus.

Severus pozeral do diaľky, juhozápadne, keby mal určiť smer a pokrútil hlavou, ale stále počul vo svojej hlave volať Prosím, ocko. Prosím, poď mi pomôcť. „Cítim sa...“

„Áno?“

Oci! Poď mi pomôcť, oci. Prosím, poď! „Harry na mňa volá.“

„Viem si predstaviť, že áno,“ povedal riaditeľ, jeho tón bol jemný. „Počuješ ho?“

Prosím, ocko, prosím, poď mi pomôcť. Severus prikývol a jeho hrdlo sa stiahlo. „Ona ma potrebuje. Je vydesený.“

„Nájdeme ho. Prisahám ti to.“

Severus hodil temný pohľad na starého čarodejníka. Dumbledore nikdy nič nesľúbil. Vedel, aké to je dať niekomu svoju prísahu. Ale, samozrejme, nepovedal, že Harryho nájdu nažive. Vždy odchádza... Oci! Poď mi pomôcť, oci. Prosím! „Volá ma,“ zopakoval Severus. Ukázal na juhozápad. „Odtiaľ.“

„Od Troch metiel?“

„Merlin, Albus, nie. Z diaľky. Anglicka... možno Londýn...“

„Londýn, hovoríš?“

„Mohlo by to byť to. Neviem.“ Oci! Poď mi pomôcť, ocko. „Zdá sa to ďaleko a Harry nehovorí nič konkrétne, ale to, že ma potrebuje, potrebuje moju pomoc...“

„Poď, Severus.“ Albus chytil jeho pažu. „Myslím, že viem, kde sú.“ Riaditeľ vyčaroval prútikom Lumos, ktoré zažiarilo v Severusových sietniciach tak jasne a takmer s mrknutím ho zase schoval, ale potom cítil, ako sa starý muž zase otočil aj s ním, aby sa mohli spoločne premiestniť.

V ďalšom okamihu pristáli vo veľkej tmavej miestnosti s Albusovým prútikom osvetľujúcim všetko okolo nich. Po celej miestnosti sa ozývalo psie zavýjanie, syčanie od kneazla a potom plač malého chlapca, ktorý kričal, „Ocko!“

Severus sa rútil k svojmu synovi, nedbal na nič ostatné. Chlapec bol v procese ukrývania sa oid stoličku. Doniesol sa k nemu zápach moču – musel byť vydesený, bola Severusova jediná myšlienka – a zobral svojho syna do náručia. „Harry! Och, vďaka Merlinovi, si v poriadku?“  

„Som v poriadku, Oci, kde išiel Čierny muž?“

Zovrel chlapca pevne pri hrudi a zakryl Harryho malé telo jeho vlastnými rukami a šatami, takže nemohol byť znovu zranený, dokonca aj priateľským svetlom z prútika, Severus sa na mieste rýchlo otočil, videl len veľkého čierneho psa lapeného v boji s Melasovým koláčikom, Harryho malým kneazlom, zatial čo sa Dumbledore na nich pozeral, zdanlivo zmätený. Kneazle prskal a driapal a syčal a vrčal a pes sa nemohol dostať dosť blízko, abu jej niečo urobil, ale zavyl, keď ho do nosa zasiahli pazúry.

Náhle Severusa napadlo. Pes – ktorý vyzeral trochu príliš zanedbaný – bol čierny. „Je to animágus, Albus! Omráč ho!“

Albus to urobil.

Melasový koláčik zasiahol naposledy veľkého psa svojimi pazúrmi, zasyčala na príšeru a odkráčala k Harrymu a Severusovi, chvost vysoko vztýčený. Opäť raz zachránila jeho syna.

Severus sťažka dosadol na stoličku, objal pevne Harryho a nevenoval pozornosť zápachu. „Bohovia, si v poriadku? Si zranený? Ublížil ti, syn môj?“ spýtal sa chlapca, keď videl ako slzy a sople stekajú po jeho perách a na brade.

Harry sťažka dýchal, ale povedal: „Nie, nie, som v poriadku, pane.“

Severusove oči sa zmätene zúžili. „Pane?“ Vieš to lepšie ako takto.“

„Ale, pane?“ povedal Harry a nové slzy spadly z jeho jasnozelených očí. „Ja nie som... povedal, že nie som viac váš syn. Povedal, že preto, že vám nedal žiadne povolenie doptovať ma.“

„Ach, Harry...“ Severus objal svojho syna pevnejšie a pohladil rukou temeno hlavy chudého chlapca a mrmlal jemné, upokojujúce slová, aj keď pozeral na hromadu čiernej srsti na podlahe. Ako si mohol ten človek dovoliť povedať takú vec jeho Harrymu, jeho sladkému, milujúcemu synovi? Ale potom, to bol následok toho, že nepovedal chlapcovi pravdu hneď. Ticho pokračoval, „Black mi nemusel dať súhlas. Nemohol. James nikdy nebol tvoj otec. Vždy si bol môj. Je mu ľúto, že som ti to nepovedal, keď som to pred niekoľkými týždňami zistil, ale myslel som si, že je toho priveľa čo sa už deje.“

Slzy zaváhali a prestali a Harry na neho hodil spýtavý pohľad. „Ja nie som doptovaný? Ani Krvne doptovaný?“

„Nie, nie si, synček, vždy budeš a vždy si bol môj. Nevedel som to, kým sme neurobili obrad, pretože mamička na teba uložila kúzlo, ktoré zmenilo tvoj výzor, aj keď len trochu a nikdy mi nepovedala pravdu, ani Jamesovi, ktorý si ju potom vzal, keď bola tehotná.“ Zastavil sa, pretože vedel, že toto bolo príliš veľa detailov na túto dobu a pre dieťa v jeho veku. Aj keď ako sa zdá, bola tu ešte jedna vec na vysvetlenie. „Pretože sme urobili krvný obrad, tak máme ešte bližšie puto, než väčšina otcov a synov. To spojenie mi ťa dnes pomohlo nájsť, pretože som počul ako si ma volal, ako svojho otca. Ty si môj syn, Harry. Vždy. Nikdy nedovoľ, aby niekto povedal niečo iné.“

Harry prikývol a chytil ho do objatia jeho chudými rukami rovnako pevne, ako to urobil Severus, aby ani jeden z nich nemohol nechať toho druhého ísť. „Milujem ťa, oci,“ zašepkal chlapec do jeho hrude.

„Ja teba tiež, Harry,“ zašepkal Severus.

Na podlahe pred nimi sa veľký čierny pes pretransformoval späť na muža s čiernymi vlasmi a jasnomodrými, strašidelnými očami. Bol stále omráčený, ale veľké slzy mu stekali po lícach, keď pozoroval Harryho a jeho otca.

04.01.2013 01:44:48
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (123 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one