Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi

Preklad tejto kapitolky venujem: Biggi, Tanande, Jituš, eimi, Serin, Cambere, Zulík, anneanne, soraki, Blaise, Mirkovi, denice, Hajmi, Salazaret, nike, bazilde...

 

Dobby

 

Usmievajúc po spomenutí Hagridového najnovšieho prírastku, Harry ho nasledoval do jeho chalupy. 

 

Po šiestich hodinách výučby nekompetentných, nedbanlivých dutých hláv, dvoch hodinách upratovania po nich, hodine počúvania sťažností jeho kolegov na nováčikov – a navrátilcov – striedanie študentov a ďalšej hodiny prípravu času na nočnú obchôdzku a kontrolu trestov Severusa vyčerpali tak, že chcel viac než horúci kúpeľ a posedieť si pri poháriku brandy a dobrej knihe. Alebo sa možno chcel jednoducho natiahnuť v kresle a pozerať do prázdna. To by tiež bolo dobré.

 

Ale on musel pripraviť pre Filcha elixír – jeden, ktorého príprava trvala takmer štyri hodiny času na začiatku aj so zapálením ohňa pod kotlíkom, nasledujúcim ďalším štvorhodinovým neustálym sledovaním, potom zmiernením varu a miešaním a chladením... to by bolo hotové do piatku, ale iba preto, že len on chcel, aby ho Filch vypil alebo sa aspoň do tej doby niekam prepadol. Navyše mal od leta nejaké povinnosti, sledovať dva tresty, v oboch išlo o študentov jeho fakulty, ktoré pridelila Minerva – do pekla – rovnako ako prípravu prísad do elixírov na zajtrajšie hodiny.

 

Bude to dlhá noc.

 

Vstúpil do svojich izieb s očakávaním, že to bude pokojné – Nelli mala službu pri Harrym až do obeda, potom ju vystriedala Fern, ktorá s ním bude až do večera – a Harry by mal byť teraz po večeri a v procese prípravy do postele. Severus bol sklamaný tým, že vynechal večeru s Harrym, pretože vedel, že chlapec mal stále ťažké časy kvôli zmätku s Filchom vo Veľkej sieni. Ale Dumbledore trval na tom, že musí byť prítomný na večeri s ostatnými zamestnancami, aspoň tento týždeň a on sa podriadil.

 

Aj s týmto očakávaním nebol ešte stále pripravený na hrobové ticho jeho izieb. Odnikiaľ nebolo nič počuť.

 

Ihneď v pohotovosti s prútikom v ruke sa Severus opatrne pohyboval cez obývaciu izbu do chodby, kde sa nachádzali spálne a jeho pracovňa. Dvere do Harryho spálne boli pootvorené, len trošku a on sa k nim ticho plížil, či obyčajné svetlo sviečky neuniklo z miestnosti, nič viac.

 

Až kým nebol skoro pri dverám nič nepočul a potom tam bol len zvláštny tajomný zvuk... zase ticho.

 

Prikradol sa k slabému svetlu, ktoré vzniklo po pootvorení dverí, Severus nakukol do chlapcovej izby, čím bol schopný vidieť len časť postele. Harryho telo bolo natiahnuté na časti, ktorú videl, paže, nohy a čiastočne trup. A potom... na skupinou Harryho čiernych vlasov, kde sa stretávali s jeho krkom sa objavilo veľké špicaté ucho potiahnuté bielym chumáčom? Ucho sa k nemu otočilo a potom sebou šklblo, keď sa na ňom zavila laba z pazúrmi.

Čo...?

 

Severus namieril prútik na huňaté ucho, otvoril dvere, potom vkĺzol do izby. Sviečky sa jagali v ľadovomodrých očiach bielej (alebo snáď krémovej farbe), úzkej mačacej tvári kneazla, starého nie viac ako tri alebo štyri mesiace.

 

Kde...?

 

Harry sa nepohol, zrejme omdlel na posteli, aj keď vyzeral bez úhony. Severus len na zlomok sekundy zazrel domáceho škriatka Fern, spať v malom kamennom rohu v miestnosti. Modrooký kneazle pozoroval jeho pohyby, nežmurkal a Severus sa pozeral späť. Veľmi uvážene s pohľadom stále upreným na Severusa, sa trochu srstnatá tvár znížila k Harryho krku a malý ružový jazyk pohladil jeho odhalenú pokožku... akoby sa mu tá hlúpa vec posmievala!

 

Harryho ruka sa zodvihla a poškrabala ho neprítomne na krku, oči mal stále zatvorené.

 

Po ďalšej chvíli, Severus vyšiel z izby a povedal popod nos, „Fern.“

 

Zo svojho výhodného miesta videl domáceho škriatka okamžite otvoriť oči, sprevádzané jemným zalapaním po dychu a potom s prásknutím Fern zmizla zo stoličky a objavila sa priamo pred Severusom. „Pán Snape, pane!“ zakvičala a Severus ju umlčal, poukázal na to, ako blízko boli k Harrymu. Sfarbená rozpakmi hlasno zašepkala: „Ste doma!“

 

Severus zistil, že je zbytočné, aby sa dohadovali, ale ukázal na kneazla a hodil tichým hlasom. „Čo je to?“

 

„Kneazle, pán Snape, pane!“

 

„Áno.“ Severus si povzdychol a pozoroval tvora. Nejasné tmavnúce škvrny v inak čisto krémovo-bielej srsti, na vrchu ružový nos a modré oči vykazovali trochu vzhľad malého, bieleho leoparda. Bol veľmi krásny. Ale bolo to v jeho domove. „Čo to tu robí?“

 

„Pán Hagrid ukazoval vrh kneazlov mladému pánovi Harrymu a pán Harry si ich veľmi obľúbil.“

 

„A tak mu dal Hagrid jedno zviera.“ Ďalší povzdych. Chystal sa mať s mužom dlhý rozhovor, v ktorom v druhej polovici mu bude objasnený uložený výraz „poľovník“. Úprimne!

 

„Ach, áno,“ povedala Fern šťastne. „A pán Harry Melase ukazuje celý hrad a to aj z toho-“  

 

„Počkaj,“ prerušil ju Severus. „Čo hovoríš?“

 

„Pán Harry pomenoval svojho kneazla Melasový koláčik.“

 

Severus zavrel oči a koreň nosa mu pobledol. Chlapec ho už pomenoval. Do pekla.

 

„Ocko?“ ozval sa zvnútra ospalý hlas.

 

Severus nakukol znova do miestnosti a zodvihol obočie po Harryho výraze, keď sa chlapec zodvihol a šúchal si svoje oči. Jeden z najhorších prípadov, ktoré Severus videl po vstaní z postele bolo súčasné zlepenie vlasov na tvári kvôli potu a – on by prisahal – slinám. Možno aj niektorí kneazli slintajú. Kneazle sa postavil na zadné labky a pretiahol sa, olízal chlapca na uchu. Harry sa zasmial. „Prestaň, Strom.“ Poškrabkal ju po hlave a naklonil ruku, priadol.

 

„Harry...?“ Prehovoril Severus s vysvetľujúcim tónom.

 

„Hagrid mi ju dal. Nie je pekná? Hagrid hovorí, že ma môže chrániť pred zlými ľuďmi a pomôcť mi nájsť cestu domov, ak by som sa stratil, pretože on je skoro magická a skutočne jemná. Môžem si ju nechať?“

 

Severus zaťal zuby. „Domnievam sa, že je to otázka, ktorú by si mal položiť pred prijatím Hagridovho daru. Nemám túžbu zdieľať izby s kneazleom.“

 

Harryho oči sa doširoka otvorili po Severusovom tóne. Boli kombináciou smútku a naivity, ktoré Severusa zasiahli do žalúdka a predsa si sľuboval, že ostane pevný. Nemal rád mačky alebo kneazlov. V skutočnosti si bol istý, že bol na ne celkom alergický.

 

Slabá červeň sfarbila Harryho tvár, keď sklonil hlavu. „Áno, pane,“ zašepkal chlapec. „Odvediem ju späť.“ Vyhnúc sa Severusovmu pohľadu, zobral ten uzlík srsti a tesákov do náručia a pritisol nos na vrchol jej hlavy, potom si pretrel tvár po uši, keď skĺzol z postele.

 

„Už je neskoro,“ povedal Severus prísne. „Príliš neskoro na to, aby si otravoval Hagrida dnes večer. Môžeš ísť dole ráno.“ Pozrel na Fern a potom na pokrčenú posteľ, kde Harry odpočíval a spýtal sa: „Už si jedol večeru?“

 

„Hmm...“

 

„Mal si aspoň obed?“ po Harryho nechápavom pohľade sa Severus obrátil na domáceho škriatka. „Ako dlho Harry spal?“

 

„Pán Snape, pane?“ Fern zvraštila krátko tvár predtým, než povedala: „Dve hodiny a tridsaťpäť minút, pán Harry bol veľmi unavený z prieskumu hradu a-!“

 

Severus sa opäť s povzdychom odvrátil od oboch a zamieril späť do haly. „Rád by som chcel na stôl večeru a umytého Harryho o pol ôsmej, ak sa ti to podarí.“ Ustúpil do jeho sprchovacieho kúta, veľmi horúcej vody a ticha.

 

O dvadsať minút neskôr sa objavil ešte protichodný, ale čistý. Pri stole, Harry stál vedľa svojej stoličky, oblečenie mal narovnané a s hlavou dolu, Fern ani kneazle v nedohľadne. Večera bola pripravená – hovädzie pečené mäso, zemiaky a hrášok – a voňala príjemne.

 

Na Severusovom mieste bol pohár červeného vína. Posadil sa, rozvinul svoj obrúsok a prehodil si ho cez klín, potom skúmal Harryho, ktorý stále stál, päste mal zovreté pri bokoch a ramená sa mu triasli. „Harry, sadni si,“ povedal mierne.

 

Chlapec zodvihol hlavu. Jeho oči boli rozšírené, ústa stiahnuté. Jeho pohľad preletel ponad stôl a dych sa mu počuteľne zasekol v hrudi.

 

Severus rýchlo strácal trpezlivosť. Vedel, že by mal vstať a odísť zatiaľ čo bol v popudlivej nálade, ale bol hladný a unavený a len si chcel odpočinúť po dlhom, namáhavom dni. Čo to bola za večeru, že to bolo tak ťažké? „Harry, hovor so mnou. Čo sa deje?“

 

Harry krátko potriasol hlavou. Mohlo to byť dokonca len miknutie. Chvenie jeho údov sa ešte výraznejšie zvýšilo.

 

Severusove oči sa zúžili. Čo sa deje? Nemal ani tušenie, čo by mohlo byť zle a chlapec vyzeral neschopný mu to povedať. No, dobre. „Pozri sa na mňa.“

 

Harry sa stretol nakoniec s jeho pohľadom a Severus zašepkal: „Legilimens.“

 

Bombardoval ho príval obrazov. Severus sa cez ne starostlivo preberal, jednoducho míňal tieto spomienky alebo to, že zamietol jeho vlastný postoj ku kneazlovi prekvapivo ako bezvýznamný, potom chlapcove popoludňajšie aktivity od poflakovania sa po prašných chodbách a krkolomného behu po pozemkoch s poskakujúcim mačiatkom, prehľadával späť spomienky, keď ho Filch terorizoval posmeškami, ďalšie dni a potom týždne, potom ďalšie a ďalšie obdobia hľadajúc dôvody pre chlapcove správanie.

 

Ach. Tam boli...

 

Zvyšky jedla, pečené mäso a hrášok a zemiaky sú položené na bielom stole a Harry ťahá dole riady, jeden po druhom, čistí ich, pozeral hladne na každý kúsok jedla, ktorý nemal dovolené mať – utiera pult – prosba o vodu je riešená len cmúľaním navlhčenej handričky v temnom stiesnenom, klaustrofóbiu pôsobiacom priestore – preberá kôš na odpadky – ochutnáva zemiakové šupky, múčne ale mokré, sotva ich prežúva a rýchlo prehĺta – jasné svetlo, krik a jačanie, Harryho výkriky – chlad noci vonku, medená chuť krvi na perách – hadica a oslepený studenou vodou, viac vody než chcel a studené slová tety Petúnie, „Vernon si to s tebou vybaví, chlapče“ – kopance a údery od Dudleyho a jeho priateľov, bolesť v jeho rebrách, rukách, zlomený – strýko Vernon, „Na kolená“ s obojkom pripnutým príliš natesno, kovové časti zarezávajúce sa do kože – „Ak si dobrý pes, dostaneš večeru...“

 

Severus opustil Harryho myseľ, bolo mu na vracanie. Jeho hrdlo sa stiahlo a snažil sa zachovať pokoj. Ak Dursley už nebol blízko šialenstva vďaka jeho predchádzajúcej návšteve, Severus by teraz išiel priamo do toho prekliateho muklovského domu a stiahol z jeho kostí mäso a kožu.

 

Mávnutím prútika Severus poslal nešťastné jedlo zo stola a zameral svoju pozornosť na Harryho, ktorý bol na kolenách, ruky mal pevne obalené okolo nich. Tiché slzy mu tiekli po lícach, keď sa hojdal sem a tam, mrmlal slová, ktoré Severus nemohol počuť kvôli jeho zhrbeniu.

 

Severus klesol vedľa neho a jeho srdce sa zlomilo, keď Harry sebou trhol preč. Chlapec sa pred ním krčil a nie je divu so Severusovým postojom počas poslednej pol hodiny. Nadával popod nos na svoju hlúposť a nedostatok trpezlivosti, musel nútiť svoje ruky, aby ostali bez pohybu a nie aby sa dotkli chlapca, ktorého nechcel znova vystrašiť.

 

„Harry. Ospravedlňujem sa... Harry, si v Rokforte, pamätáš? Pozri sa prosím na mňa, Harry... Počuješ ma? Synček?“

 

 

Nemožnosť zastaviť chlapcove tiché nariekanie, Severus sa ho znova dotkol, ale jeho ruky boli zhodené preč ako biela šmuha, ktorá preletela jeho zorným poľom.

 

►◄

 

„Nechutné, špinavé zviera!“ Strýko jačal a chytil chlapca pod krkom a zatriasol ním dostatočne tvrdo, aby jeho zuby zahrkotali. „Hovoril som ti chlapče, žiadne jedlo. Ja ťa naučím nepočúvať ma! Ty odporná OHAVA!“ Strýko ho strčil k zadnému vchodu. „Von s tebou! Ak sa budeš správať ako pes, budeš sa za jedného považovať. Mal som vedieť, že sa nehodíš pre život vo vnútri so slušnými ľuďmi. Vypadni z môjho domu!“...

 

...Neskôr bolo oči strýka desivé. Ale chlapcove nohy sa triasli slabo, nie tak od utrpenia, že klesol na kolená. V sekunde mu jeho strýko dal okolo krku reťaz a pripútal ju pevne, ako obojok. V nasledujúcom okamihu, ju pripojil na koniec čierneho lana. Vodítku! Uvedomil si chlapec s trhnutím. Jeho ruky prešli k reťazovitému obojku a zaťahali zaň.

 

„Nechaj to!“ skríkol Strýko a capol ho po rukách. Potom ho chytil za poslednú časť v jeho rukách, oblúkom z nej spravil slučku. Druhým koncom vodítka strýko Vernon vedie chlapca ďaleko do rohu dvora. S ťažkou palicou vkladá slučku do boku kôlne a zahákne tam druhý koniec vodítka. Zazrie na chlapca, keď mieri späť do domu. „Ak si dobrý pes, dostaneš nejakú večeru. Inak...“

 

Z kolien chlapcove ruky prešli ku krku. Nie je tam. Žiadny obojok. Bez obojka, už to tam nie je. „Žiadny pes,“ zastonal potichu. „Žiadny obojok. Nie je tam.“ Zhrbil sa ešte nižšie k nohám, takže jeho chrbát bol vystavený, ale bolo to vždycky lepšie ako jeho brucho. Hrôza uviazla v jeho krku a zatlačila na neho ako lepkavé pavučiny, že sa z nich nedokázal vymaniť. Jeho myseľ sa valila spomienkami na dni bez jedla a mála vody a kôlne a jeho zlomených prstov a šepotu malého hada, ktorý sa opýtal, či bol teraz mŕtvy a svetlo preblesklo pri dotyku jeho jazyka s jeho uchom.

 

Ale had bol mäkký a fúzy sa chveli proti jeho tvári ako mokrý brúsny papier, ktorý jazdil na brade. Žiadny šum. Nie had. Chlpatá hlava, pradenie, spojené s jeho bradou a on uvoľnil zovretie na svojom bruchu, aby mohol zviera a prsty prepliesť cez jeho kožušinu. Jeho dych sa vyrovnal a ona sa uvoľnil trochu viac. Spomienka na tie hrozné dni ešte raz ustúpila.

 

Potom sa ozvalo jeho meno, „Harry...“

 

Áno. Jeho meno bolo Harry a on nebol chlapec v tejto záhrade. Niekto... niekto ho zachránil a zobral ho preč.

 

„Oci?“ V blízkosti bolo počuť vzlykajúci dych a on otvoril oči.

 

„Harry... Ospravedlňujem sa.“ Otec držal otvorené náručie, ale nesnažil sa ho držať, takže Harry sa vrhol do jeho objatia, potreboval jeho obranu, potrebuje vedieť, že otec bol v poriadku a dať mu najavo, že on bol v poriadku. Otcove silné ruky sa ovinuli okolo neho a on sa zavŕtal do objatia.

 

Biela chlpatá tvár sa pozerala do jeho cez rameno jeho Otca. Harry cítil v krku tlak, ako keby nemohol prehltnúť. Chcel by toľko mačiatko, ale otec povedal, že nie. Napriek tomu sa k nej dostal a ona trela hlavu o jeho prsty, nechala sa ním poškrabkať pod bradou. „Melasa,“ dusil sa jej menom a jeho oči horeli. Zaboril hlavu do otcovho ramena, nechcel sa na ňu už ani pozrieť.

 

Otec položil ruku späť na jeho hlavu a on pobozkal Harryho na čelo. Jeho hlas bol veľmi mäkký, keď povedal: „Zdá sa, že je tebou posadnutá.“ Keď Harry zodvihol svoj pohľad otec pokračoval,“ „Melasový koláčik je... originálne meno. Myslím, že nemôže dúfať v nejaké lepšie.“

 

„Ha-Hagrid ho môže zmeniť, ak chce“ zakoktal Harry a rýchlo žmurkol, aby mu netiekli slzy. „Je dobrý na zvieratá. Rovnako ako na stromy.“

 

„Nie, myslím, že by si si ju mal nechať.“ Otcove objatie zosilnelo. Jeho hlas bol podivne chrapľavý, ako keby sa tiež snažil potlačiť plač. „Ona je veľmi ochranárska... Verím, že bude na teba dávať pozor. A ty môžeš dávať pozor na ňu tiež.“

 

Harry zatajil dych. „Naozaj si myslíš, že áno? Môžem si ju nechať?“

 

„Áno. Môžeš si ju nechať.“ Otec s malým povzdychom pokrútil hlavou, ale neznel nahnevane. „Merlin nám všetkým pomáhaj.“

23.02.2011 14:28:40
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one