Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Preklad tejto kapitolky venujem: Biggi, Tanande, Jituš, eimi, Serin, Cambere, Zulík, anneanne, soraki, Blaise, Mirkovi, denice, Hajmi, Salazaret, nike, bazilde, grid, Kat, gleti, anonymke9...

Dobby

Keď Rose Parkinsonová prerušila tesne pred obedom hodinu elixírov rýchlym zaklopaním na dvere skôr, ako otvorila, Severus sa na ňu poriadne zamračil. Ale potom videl, koho držala za ruku a jeho srdce sa zovrelo v rovnakej dobe, ako k nim obom zamieril.

„Harry,“ povedal hlbokým tónom. „Čo má toto znamenať?“

Chlapec na neho zmätene pozrel s jednou rukou pevne zovretej v Roseinej a v ďalšej zvieral blízko hrudi kneazla. Severus zaznamenal, že jeho oblečenie nebolo v poriadku, ako keby bojoval. Potom povedal Rose: „Do čoho sa dostal tentoraz?“

„Našla som ho von,“ povedala skoro šeptom.

Nebolo to nič prekvapivé. Ak nie je... „Bol sám?“

„Nie, bol s ním domáci škriatok.“ Pozrela sa za seba, ako by očakávala, že škriatok bol stále s nimi.

„Potom nechápem v čom je problém. Prečo ste ho dotiahli dovnútra?“

Rosin pohľad rýchlo preletel po miestnosti a iba vtedy, keď videla, že tretiaci udržiavali svoju pozornosť na svojich elixíroch, pokračovala s ešte tichším hlasom, „Hovoril s hadom. Vretenicou.“

Rovnako ako predtým, Severusove vnútro sa premenilo na ľad, časť naplnila hrôza a časť obrovský strach. Spomenul si, keď našiel Harryho na dvore tých muklov, že počul niečo ako Parselčinu niekde mimo svojho výhľadu, ale hneď zabudol na tieto zvuky, keď čelil úplnej zvrátenosti chlapcovho uväznenia. Teraz sa to všetko prirútilo späť.

A Vretenica. Pre všetko na svete... mohol byť zabitý! Udržiavajúc svoj hlas pokojný, povedal: „Ďakujem vám, slečna Parkinsonová. Prevezmem to.“

„Len som si myslela, že by ste to mali vedieť.“

Ďakujem vám, slečna Parkinsonová. To je všetko.“ Jeho srdcu hrozilo, že si vyrazí cestu von z jeho hrude a ona chcela ocenenie?

Obdarovala ho krátkym – napriek tomu takmer ľstivým – úsmevom, pustila Harryho a ustúpila z miestnosti. Kto by sa na to pozeral. A pokiaľ ide o Harryho...

„Mohol by si sa tam posadiť, prosím?“ povedal chlapcovi a ukázal na stoličku pri jeho stole. „Hodina je takmer u konca. Potom si dáme obed.“

„Áno, otče,“ povedal poslušne Harry, hoci ešte vyzeral zmätene. Aj by mohol, Harry nemal poňatie o tom, aká desivá predstava by to bola pre mnohých čarodejníkov, ak by sa prejavovali rovnako zvláštne, temnými silami, ako Voldemort. Prinieslo by to až príliš veľa spomienok pre väčšinu ľudí, vrátane jeho. A on pravdepodobne nemal ani potuchy o riziku, ktorému sa vystavil, keď hovoril s takým jedovatým hadom.

Severus sa takmer obrátil k svojej triede, zavrčal na nich „Dávajte pozor!“, keď si všimol, že Harryho chôdza bola čudná. S povzdychom povedal: „Harry, zranil si si členok?“

Chlapcova hlava na okamih poklesla, než znova sa znova narovnala a Harry sa nestretol s jeho pohľadom. „N-nie, pane?“

„Neklam mi, chlapče.“

Rozstrapatená hlava sa divoko otriasla. „Nie, pane. Myslím, že áno pane, bolelo to, ale ja som prosím nechcel!“

Udržujúc sa pod kontrolou pred jeho nedotklivosťou – nebol čas na chlapcovu snahu o získanie času – Severus ešte raz ostro ukázal na stoličku. „Sadni si!“

Potom, ako mohol zaregistrovať strach v očiach svojho syna, obrátil sa k triede. „Upracte ten neporiadok. Mali ste dosť času. Každý kto nedokončil uspokojivo svoj elixír do budúcej hodiny napíše dve stopy využitia ľuľkovca zlomocného v upokojúcom elixíre. Tí, ktorých elixíry sú uspokojivé, čo by mal byť každý z vás, aj keď viem, že očakávam od vás priveľa, donesú jednu stopu. Mali by ste vedieť, kto to je. Ak neviete, požiadajte o moju pomoc. A teraz bežte.“

Poslúchli jeho príkaz a Severus ich pozorne sledoval. Nechcel, aby sa stala nejaká neho len preto, že sa bál o Harryho. Mal pocit – so zreteľom na udalosti posledných niekoľko týždňov – že sa bude často obávať o Harryho.

Keď odišiel posledný z tých malých diablov, obrátil sa späť k svojmu synovi. Harry sedel na samom okraji stoličky, mláďa – Melasa, však? – držal pevne v náručí s tvárou položenou na jeho chrbte a s očami upretými na Severusa, keď sledoval každý jeho krok. Nezdalo sa, že by obluda premýšľala o úzkom kontakte, v skutočnosti by priadla, ako by to naznačovali zvuky od dvojice. Obaja spôsobovali taký obrázok, že sa Severusov hnev rozplynul do jedinej ohromujúcej obavy, ktorú mal o chlapca.

„Harry,“ povedal potom, čo zatvoril dvere a zabezpečil ich kvôli súkromiu. „Ukáž mi svoj členok.“

„Prepáčte, pane,“ povedal namiesto toho Harry. Jeho tvár bola pobledlá strachom, ale žiadne slzy sa nezjavili v jeho jasných očiach. „Nechcel som spadnúť. Bola to nehoda. Bol som proste prekvapený.“

„Harry,“ povedal znova Severus a tentoraz si kľakol pred chlapca. „Nie som nahnevaný. Prosím, ukáž mi, kde si si ublížil.“

Pomaly, hryzúc si pery, Harry ukázal členok, ktorý bol už predtým raz zranený.

Vezmúc ho starostlivo do ruky, Severus sa zarazil pri opuchu. Parkinsonová ho namiesto toho mala odviesť na ošetrovňu! „Čo ťa prekvapilo?“ spýtal sa, keď chlapca vyzul a stiahol mu ponožku tak jemne, ako len mohol.

„Rose. Povedala, že ju mám volať Rose. Myslíte si, že je to v poriadku, pane?“

Ďalším strhnutím si uvedomil, že mal strach, že Harry sa vráti späť k starým zvykom. Zhodnotil, či je jeho hlas čo najnižší, pokojný a ukľudňujúci. „Ako by si ma mal volať, Harry?“

„Ocko. Ospravedlňujem sa, ocko.“

„To je v poriadku.“ Použil rýchle kúzlo, aby znížil opuch a potom ďalšie, aby zistil, kde bolo poranenie. Merlin. Šľachy budú potrebovať oveľa viac než jeho zručnosti na nápravu, ktorými si bol istý. Vyzeralo to na ďalší výlet k Madam Pomfreyovej, aby to dala do poriadku. Medzitým znehybnil členok a nohy v jednotlivých častiach, aby to vydržalo aspoň do obeda.

Najprv potrebovali on a Harry prebrať ranné udalosti a on mal chvíľku po obede voľnú, takže by potom mohol chlapca priviesť k čaromedičke. Keď bola jeho hlava jemne šťuchnutá špicatou bradou, pozrel sa hore do Harryho zelených očí a do jeho tváre, ktorá bola skrytá za kneazleovu bielu srsť. Odtlačil kneazla od jeho tváre, ale nie s nevraživosťou.

„Naobedujeme sa v našich izbách,“ povedal. „Ale nechcem, aby si na ten členok chodil, takže sa o teba postarám.“ Pozrel sa ostro na Melasový koláčik. „Ale nenosím kneazlov.“

„To je v poriadku, ocko. Ona môže ísť za nami. Je šikovná, však Tree?“

Melasa vyzerala, že súhlasí, naklonila hlavu k Harrymu spolu s viditeľným zapradením.

„Ako dlho si nebudeme rozumieť,“ povedal Severus kneazlovi.

Pozrela na neho, pomaly zažmurkala, potom vyskočila z Harryho náručia a pozerala sa na oboch, akoby na nich čakala, kedy sa pohnú.

Pokrútiac mierne hlavou nad jej vyvádzaním, Severus zobral Harryho do náručia, sústredil sa na to, aby sa chlapec cítil príjemne – neuistili sa domáci škriatkovia, že jedol správne? – a obaja išli do ich bytu. Kneazle im išiel v pätách a vyrazil z dverí, ako keby toto miesto vlastnil, keď ho otvoril.

Severus usadil Harryho na gauč, objednal pre oboch jedlo a sadol si do svojho obľúbeného kresla ako sa javilo. „Teraz,“ povedal ticho, akonáhle Harry začal jesť jeho kúsky jabĺk. „Prečo mi nepovieš o hadovi.“

Harrymu sa rozžiarili oči. „Je skutočne pekný, celý šedý s kľukatým pásom na chrbte. Myslím, že hľadal hraboše. Oni spia, vieš?“

„Viem o tom.“ Odmlčal sa, nevedel ako k tomu pristupovať. „Len si predstieral, že s ním hovoríš? Vieš, ako keď sa radíš so svojím kneazlom?“

„Nie, ocko, toto je naozaj! Tree nehovorí naspäť ústami, ako to urobil had. Povedal, že som jediný, s ktorým niekedy hovoril, ale chystal sa na spánok a potom sa zo strachu ukryl a to je to, keď som spadol.

Severus sa poriadne zamyslel, ale stále to bol úder. „A už si predtým hovoril s hadmi?“

„Áno, ocko. Jeden bol v záhrade v Pradiarenskej uličke a jeden...“

„Áno?“

Harryho tvár zmenila výraz. Tvrdý, napriek tomu takmer krehký. „Myslel som si... Myslel som si, že umieram.“

Severusove srdce sa rozbúchalo. „Vysvetli mi to.“

„V... u môjho.. môjho strýka. Bol som tak hladný a bolo to dlho, čo som dostal vodu a ja som si myslel, že chlapci mohli hovoriť s hadmi len keď umierali.“

„Tesne predtým, než som ťa odtiaľ vzal preč, však?“

Harry prikývol, plátok jablka zabudol v ruke. Jeho spodná pera len trochu trčala. „Ospravedlňujem sa ocko. Nevedel som, že viem hovoriť s hadmi. Už to neurobím.“

Severus si s povzdychom pretrel oči. „Nezakazujem ti s nimi hovoriť. Je to pre čarodejníkov dar, keď to dokážu. Chcel by som ťa však požiadať, aby si bol trochu... obozretný vo svojej konverzácii.“ Po chlapcovom zmätenom výraze dodal: „To znamená, že by si nemal nechať ostatných vedieť, že si Parselan. Niektorí ľudia by tomu nerozumeli.“

Harry sa pomaly nadýchol. „Rovnako ako Dursleyovci a všetky kúzla.“

Snapeova inštinktívna reakcia bola povedať chlapcovi, že nikto a nič by sa k nemu nikdy nemalo správa, ako sa správali Dursleyovci, ale vedel, že nemôže robiť takéto sľuby. Nerobiť ich a byť úprimný. Vedel, že - rovnako ako Dumbledore – Temný Pán jedného dňa opäť povstane a že Harry by bol znovu do toho úplne chytený. Pri tejto samotnej myšlienke ho zamrazilo a to aj napriek tomu, že vedel, že je to pravda. Rovnako tiež svet bol nestále miesto a tí, ktorí spievali chvály na Harryho úspech v minulosti by ho rovnako pravdepodobne v budúcnosti odsúdili.

Takže napriek všetkému pripustil, „Pravdepodobne, áno. Musíš venovať veľkú pozornosť tým, ktorým umožníš vidieť tvoju vlastnú silu. Tiež chcem, aby si bol veľmi opatrný, keď sa rozhodneš spriateliť s voľne žijúcimi tvormi, Harry. Had, s ktorým si dnes hovoril je jedovatý a jeho uhryznutie ťa môže zabiť. Prinajmenšom by si veľmi ochorel.“

„Ach. Ale on by ma nepohrýzol.“

„To nemôžeš vedieť.“

 „Ale bolo to pekné!“

„Harry!“ Severus sa pomaly nadýchol. „Prosím. Ja ťa... nechcem ťa stratiť, synček. Len maj prosím na pamäti nebezpečenstvo. Okolo Rokfortu sú všetky druhy tvorov, ktoré nie milé a uhryznú ťa, otrávia, dajú ti len polovičnú šancu.“

Panovačný výraz sa objavil na Harryho tvári a Severusa to hnevalo. Ako mohol Harryho chrániť, ak sa chlapec vystavoval nebezpečným situáciám s chobotnicou a hadmi a kto vie s čím ešte? „Myslel som to úplne vážne, Harry. Budeš ma počúvať.“

Zastrašený chlapec prikývol. „Áno, ocko. Je mi to ľúto.“

„To je dobre. Teraz zjedz svoj obed. Budem vo svojom laboratóriu. Zostaň na gauči až kým sa nevrátim.“

„Áno, ocko.“

►◄

Harry sledoval ako odchádza, cítil sa svojím spôsobom hlúpy a nie hladný. Bol monštrum dokonca aj medzi čarodejníkmi. Mal vedieť, že je to divné hovoriť s hadmi, ale mal ich rád, oni boli milé, aspoň tie, ktoré stretol. Ale otec povedal, aby bol s nimi opatrný, pretože by ho mohli uhryznúť. Napriek tomu, že by vedel, ktoré by to boli a ktoré by to neboli, ak by s nimi najprv prehovoril? Zaboril si hlavu do rúk a schúlil sa do roku pohovky.

Melasa ho takto nenechala, ale vyskočila hore na pohovku a obtierala si hlavu o jeho ruku kým ju neprijal. Tenké prsty zaboril do jej srsti, miloval jej jemnosť. Sedel vzpriamene, keď kŕmil Melasu časťou svojho obeda – nechcela jablká, ale chcela plátky klobásy a korenené zemiaky a nalial jej trochu mlieka zo svojho pohára do misky, keď skončila so zvyškom.

A potom si uvedomil, že musel ísť na záchod.

Ako dlho bude trvať kým otec vyjde z jeho laboratória? Premýšľal Harry. Mohol udržať svoje čúranie celkom dobre, tak ako sa to naučil o Dursleyovcov, ale ubehlo už niekoľko hodín, čo bol naposledy. A teraz naozaj potreboval ísť. Obed bol preč, podnos a taniere zmizli a Mesala bola stočená pri jeho kolene na gauči, čistila si svoje fúzy olizovaním svojej labky, ktorou si potom prečistila tvár.

Ako dlho ešte?

Dostal sa do bodu, keby len ťažko dokázal zastaviť močenie na gauči a tak si poriadne zahryzol do pery, pretože ho niekedy bolesť dokázala odreagovať od strašných vecí, ako to, čo by sa stalo, keby opustil gauč svojho otca. Kolísal sa tam a späť, oči pevne zatvorené. Prosím, ponáhľaj sa, prosím, ocko, prosím, ponáhľaj sa, prosím...

Zrazu Melasa zoskočila z pohovky a náraz jej labiek o podlahu Harryho prekvapil natoľko, že stratil kontrolu. Jeho oči sa zaliali slzami, ktoré sa rozbehli v horúcich prúdoch po lícach, keď tepla tekutina vytiekla do jeho nohavíc a kvapkala dole nohami. Akonáhle sa ten prúd pustil nemohol prestať, kým nebol prázdny a premočený.

Ospravedlňujem sa, ospravedlňujem sa, ó otče, ach, pane, prosím, je mi to veľmi ľúto, prosím...

►◄

Severus stratil pojem o čase. Toto nebola neobvyklá udalosť odkedy bol zapojený do elixírov a to najmä tým, aký bol zložitý Fideliov dúšok. Jeho laboratórium bolo samozrejme zvukovo izolované a on ho začaroval tak, aby ostalo bez vlhkého dymu a pod úplnou kontrolou, ako to vždy robil s rôznymi bublajúcimi kotlíkmi. Osvetlenie bolo upravené tak, že či už bol zhrbený nad knihami elixírov alebo rovnakými kotlíkmi, všetko v miestnosti bolo ideálne pre jeho zrak a prácu bez minimálneho rozptýlenia.

Keď si znova všimol čas, uvedomil si, že strávil nielen celé poludnie, ale aj väčšinu svojho voľného času v jeho laboratóriu a ešte musel pripraviť podklady na jeho ďalšie vyučovanie. Bola to kombinovaná trieda druhého ročníka Chrabromilu a Slizolinu, študentov, o ktorých jednoducho vedel, že musel strážiť každú sekundu, aby sa ubezpečil, že sa navzájom neprekliali alebo si niečo nehodili do svojich kotlíkov. Mal menej ako desať minút, aby to tu dokončil a oni sa zhromaždili na vyučovanie.

Takže keď sa snažil dostať z laboratória, prakticky zakopol o toho prekliateho kneazla, ktorý škrabal na jeho dvere a ponáhľal sa, keď vpadol do obývacej izby a nebol naklonený pochopenie, keď videl sklonenú hlavu vzlykajúceho chlapca... a takmer štipľavú, až príliš dobre známu vôňu.

Na pohovke.

„Merlinove nohavice, chlapče! Nevieš, ako používať záchod?“

Jedinou odpoveďou bolo cvakanie zubov, Harryho hlava bola stále sklonená a zložená v rukách. „Prepáčte pane, ospravedlňujem sa, prosím, budem dobrý, prosím, neubližujte mi, ospravedlňuje sa, pane...“ znovu a znovu, ako nejaké litánie kvôli jeho zlyhaniu.

„Dobrý bože,“ zamumlal Severus sa natiahol sa po chlapcovej ruke, až potom si spomenul na poranený členok a ako mal vziať Harryho na ošetrovňu a teraz na to nebol čas, pretože musel byť v triede a kde sú tí prekliati domáci škriatkovia!?

S grimasou, Severus chytil obe Harryho ruky a zodvihol ho z pohovky a odniesol ho – aj keď udržiaval ako len mohol chlapcove premočené šaty ďaleko od svojho habitu – až do kúpeľne, kde položil chlapca na podlahu v prednej časti sprchy.

„Nelli!“ zavolal a keď sa domáci škriatok zjavil, skryl svoju tvár v dlaniach rovnako ako Harry, zavrčal na ňu, „Dozri na to, že sa umyje, potom zavolaj Madam Pomfreyovú nech príde sem a pozrie sa na jeho členok. Idem neskoro na hodinu.“ Bol na pol cesty zo dverí do kúpeľne, keď dodal: „A vyčisti tiež pohovku!“

03.04.2011 19:13:17
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one