Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Po dlhšom čakaní vám prinášam pokračovanie. Kapitola neprešla betareadom.

Dobby

Predtým:

„Nelli!“ zavolal a keď sa domáci škriatok zjavil, skryl svoju tvár v dlaniach rovnako ako Harry, zavrčal na ňu, „Dozri na to, že sa umyje, potom zavolaj Madam Pomfreyovú nech príde sem a pozrie sa na jeho členok. Idem neskoro na hodinu.“ Bol na pol cesty zo dverí do kúpeľne, keď dodal: „A vyčisti tiež pohovku!“

Potom, čo bol vo svojej triede, Severus bol schopný dostatočne potlačiť svoj temperament, aj keď začal horúčkovito pripravovať prísady do elixírov. Hmm. Možno, že by mal nechať študentov pripravovať si vlastné zásoby, pomyslel si, znelo to ako test ich schopností. Nehovoriac o tom, že by znížil čas potrebný na prípravu na každú ich hodinu. Ten čas by mohol tráviť so svojim synom. Jeho myšlienky, ako vybral z pohára čiernych chrobákov, ktorí mali byť rozdrvení, koreň zázvoru, ktorý mal byť postrúhaný a črevá opíc, ktoré mali byť nakrájané, sa vrátili k Harrymu a scéne, ktorú objavil v obývacej izbe.

Čo pre Slizolinove meno stalo, aby sa chlapec správal takto? Nebolo to tak, ako by nevedel, kde sa nachádzal záchod, ani aby ho nevedel použiť; nemal takúto nehodu predtým, pokiaľ si Severus pamätal. A jeho kňučiace prosby boli úplne srdcervúce, ako by sa naozaj bál, že by mu Severus naozaj ublížil. Severus jednoducho zavrel oči, pripomínal si svoje tvrdé, nahnevané slová. Možno... Možno mal Harry dôvod sa ho báť.

Ale čo spôsobilo, aby ostal na pohovke, aj keď zjavne mal veľkú potrebu....

Och. Nie, nie.

„Budem vo svojom laboratóriu. Ostaň sedieť na pohovke, kým sa vrátim.“

Och, Harry.

Severus nariadil chlapcovi, aby ostal na pohovke. A potom, karhal Harryho presne za to, čo mu bolo povedané. Ou, Merlin. O koľko viac hrozivé monštrum by mohol byť?

Viac než čokoľvek iné v tej chvíli, chcel Severus utekať späť do svojho bytu a poriadne sa chlapcovi ospravedlniť. Ako mohol byť tak hlúpy? Ako mohol zabudnúť, a to aj na okamih, ako vážne berie Harry ďalšie rozkazy, ako zúfalo sa chlapec snažil počúvať vo všetkom, každé pravidlo, aj každý jeden pokyn? Ako mohol byť tak krutý?

Akokoľvek nemal čas zmieriť sa s Harrym, keď sa študenti začali hrnúť z chodby a zaujímať ich miesta. Zareval na nich, aby boli ticho, potom rýchlo začal hovoriť a mračil sa na každého z dutohlavcov, ktorí ho zdržiavali preč od jeho syna. Potom začal krátku reč o tom, ako úžasný by mohol byť tento predmet, len keby študenti neboli tak úplne hlúpi, ako si bol istý, že boli. Týmto spôsobom vyčaroval pokyny na výrobu dnešného elixíru na tabuľu a zavrčal na nich, aby sa do toho pustili.

V priebehu nasledujúcej dvojhodinovky pridelil dvanásť trestov, zobral 40 bodov Chrabromilu a dvom študentom nechal zmiznúť elixíry úplne, pretože sa odvážili neriadiť sa do písmena jeho pokynmi. Ak sa Harry mohol riadiť jeho pokynmi a to aj na svoju vlastnú škodu, prečo by sa nimi nemohli riadiť deti, ktoré boli dvakrát staršie ako jeho syn? Ako sa opovážili takto vychvaľovať ich vzdorovitou aroganciou?

►◄

 

Otec bolpreč. Bola tam Nelli, aj keď jej hlas bol jemný, tieto slová ním otriasli. „Potrebujete sa rýchlo dostať z tohto mokrého oblečenia, pán Harry. Pán Snape chce, aby ste sa teraz umyli. Použijete sprchu, pán Harry?“

 

Harry zachmúrene prikývol, s rukami na svojej tvári. Ako by sa na ňu mohol pozrieť? Bol taký čudák! Počúra sa do nohavíc a teraz plače! Niet divu, že na neho jeho otec kričal a nechal ho tu. Hanbil sa za Harryho, musel sa hanbiť. Asi nechcel také monštrum za syna. Nikto nechcel.

 

Po zalapaní niekoľkých nestabilných nádychov Harry urobil to, čo mu bolo povedané a dal si dole mokré oblečenie. Zápach mu zodvihol žalúdok a pripomenul mu dni strávené v jeho prístenku so žiadnou možnosťou na uľavenie, iba čo mal k dispozícii vedro, z ktorého teplo v lete robilo sladkastý zápach neznesiteľným. Balansujúc na jeho zdravej nohe – druhý členok ho vôbec nebolel, v skutočnosti ho sotva cítil – vošiel do sprchy.

 

Nelli mu pomohla s kohútikmi, kým bola voda príjemne teplá. Ale monštrá ako on si nezaslúžia teplú vodu, tá by nemala byť premárnená na neho. Mal by dostať len studenú vodu a tvrdé drsné mydlo namiesto tejto peknej penivej veci a nie utierať sa flanelom, len nechtami, nechtami, ktoré poškrabú jeho kožu, poškrabú, kde bol zašpinený, nechty dosť tvrdé, ktoré dostanú slzy do jeho mäsa a vyprodukujú krv.

 

„Nie, pán Harry,“ povedala Nelli. Jej drobné ruky schmatli jeho, ťahali ich preč z jeho tela. „Nesmiete si sám ubližovať. Potrebujete teraz, aby Nelli zavolala madam Pomfreyovú?“

 

Harry pokrútil hlavou, jeho hrdlo bolo príliš stiahnuté, aby odpovedal. Čo na tom záleží? Jeho otec ho nenávidel a ani ho už nechcel, on nemohol rozprávať. Nikdy nemal hovoriť s hadmi, nikdy by nemal klamať o bolesti členka a mal by vydržať čúranie ako veľký chlapec a nikdy sa nemal rozplakať ako hlúpe dieťa.

 

On bol  zlý a nikdy si nezaslúži ocka. Strýko Vernon mal pravdu. Nikto by nikdy nemiloval netvora ako je on.

 

„No tak, pán Harry.“ Nelli zastavila vodu a vytiahla ho zo sprchy. Potľapkala ho uterákom a on stál, triasol sa, aj keď nie zimou, ruky mal ovinuté okolo jeho pása. Žiadne ďalšie slzy, prisahal.  Nebude viac ako dieťa, aj keď si nemohol pomôcť, že je netvor, ktorý hovoril s hadmi a omočil si svoje nohavice. Musel sa o seba postarať, rovnako ako vždy. Musel, pretože nikto iný sa nestaral. Vzal si uterák z rúk Nelli, aby sa mohol doutierať. Trochu krvi z miesta, kde si poškrabal brucho ho zafarbili, ale on len pozeral na škvrnu, prial si, aby vedel, ako sa zbaviť dôkazu, že bol blázon.

 

„Môžete si sadnúť tam,“ povedala Nelli, zobrala uterák a ukázala na malú stoličku, ktorú Harry používal na státie, aby mohol vidieť na zrkadlo, keď si čistil zuby a česal vlasy pred spaním. Všimol si, že mokré oblečenie bolo preč, vďaka Bohu, hoci si zaslúžil, že by si ho musel vyčistiť sám. Domáci škriatkovia by to nemali robiť.

 

„Pán Snape chcel, aby ste chodil na váš členok, však? Priniesla som vaše čisté oblečenie, pozrite pán Harry? Chcete, aby vám Nelli pomohla obliecť vaše šaty?“

 

Pokrútil hlavou a znova sa posadil na stoličku, začal si obliekať čisté ponožky a spodky. S boľavým členkom sa cítil veľmi zvláštne a nehýbal s ním, ale podarilo sa mu dostať ponožku na správne miesto. Nelli mu podala ďalšie nohavice, ktoré si zhrnuté bez akejkoľvek apatie natiahol cez členok a potom košeľu, jednoducho si veci obliekol skôr, ako sa zastavilo krvácanie po jeho poškriabaní, takže na košeli tiež bola škvrna. Košeľa bola bledomodrá s golierom a len niekoľkými gombíkmi a bola čistá a mäkká, mäkšia ako by si netvor ako on zaslúžil.

 

„Počkajte tu, pán Harry a Nelli zavolá madam Pomfreyovú.“

 

„Dobre,“ povedal Harry a so zopätými rukami v lone čakal. „Ďakujem ti, Nelli.“

 

Bolo to len o pár minút neskôr, keď sa ozval hlas madam Pomfreyovej z vchodu do spálne, „Harry? Môžem ďalej?“

 

„Áno, madam,“ povedal Harry, ale jeho hlas bol chrapľavý a on si odkašľal, aby sa uvoľnil. „Prepáčte, madam Pomfreyová,“ povedal trochu hlasnejšie. „Prosím, poďte ďalej.“

 

Čaromedička sa objavila vo dverách do kúpeľne, jej tvár bola skrútená strachom, pravdepodobne kvôli jeho členku. „Poďme niekam, kde je to oveľa pohodlnejšie, dobre?“ povedala a vytiahla prútik. Vzápätí sa Harry vznášal vo vzduchu, skoro akoby lietal, len bez metly. Ale nemohol sa z toho tešiť, nie teraz.

 

Madam Pomfreyová ho levitovala do postele a usadila ho proti vankúšom opretým za ním. „Tvoj domáci škriatok mi povedal, že si si zranil členok. Dám ti dolu ponožku a uvidíme, čo s ním môžeme urobiť a pokým to urobím, prečo mi nepovieš, čo sa stalo?“

 

„Spadol som, madam Pomfreyová,“ povedal Harry. Držal svoje ruky v lone a nedíval sa jej do očí, pretože to nebolo dovolené. Vedel, že netvori nie sú ako ľudia. Ale práve vtedy Melasový koláčik vyskočila na posteľ a prikradla sa k nemu a vyskočila mu na nohy, ako keby ho stále mala rada. Usadila sa v jeho lone, opierala sa o predné labky a priadla a priadla, až sa jej oči zaliali slzami a on opäť musel rýchlo zažmurkať, aby zadržal slzy. Chcel ju objať, skryť svoju tvár v jej srsti a nikdy viac sa znovu pozrieť hore, ale madam Pomfreyová s ním stále hovorila.

 

„Kedy si spadol?“

 

„Pred obedom, madam.“

 

„Kde?“ spýtala sa, keď mu vyzliekla ponožku a prebehla prútikom ponad členok.

 

„Vonku, madam. Na skalách.“ Nezmienil sa teraz o hadovi, pretože ocko povedal, že to malo byť tajné. Melasa si šúchala hlavu na jeho ramene a on vytiahol ruku spod nej, aby mohol pohladiť jej mäkkú srsť a jemne ju poškrabať na ušiach, ako sa jej to páčilo.

 

So zamračením madam Pomfreyová povedala: „Tento členok bol predtým zranený.“

 

„Áno, madam. Ospravedlňujem sa.“

 

Jej zamračenie sa prehĺbilo. „Je tvoj otec v triede?“

 

„Áno, madam.“

 

„Kedy použil na tvoj členok znehybňujúce umŕtvenie?“ Keď sa rýchlo a zmätene pozrel, ona dodala: „Kedy ho urobil nehybným?“

 

„Ach. Pred obedom, madam.“

 

„Skontroloval ho opäť predtým, než odišiel do triedy?“

 

„Nie, madam.“

 

Mávla prútikom pár krát nad jeho členkom a povedala takmer nečujne nejaké divné slová. Naraz sa v jeho členku rozhorela bolesť a on takmer zadržal dych. V jeho dolnej časti chrbta pocítil pichnutie, ale dával si pozor, aby neuskočil alebo neuhol preč. Iba by si vyprovokoval ďalšie problémy, to vedel. Ale takmer hneď ako to začalo sa jeho bolesť v členku zmiernila, smerovala nadol v temnom dunení, nesledovaná pocitom pichania, keď sa jeho noha prebudila. Pichľavý pocit bol tiež hrozný a on sa uvoľnil vo svojich vankúšoch. Pot sa mu zjavil na čele, aj keď ho utrel preč, cítil trošku nevoľnosť.

 

„Čo si jedol na obed?“ opýtala sa. Keďže sa snažil zadržať dych, neodpovedal hneď, preto povedala: „Harry?“

 

„Prepáčte, madam Pomfreyová, ospravedlňujem sa.“

 

„To je v poriadku, miláčik.“ Položila mu ruku na rameno a nechala ju tam, aj keď sa naozaj poriadne zľakol. Ľudia by sa nemali dotýkať netvorov, ako je on. Stisla jemne jeho rameno. „Môžeš mi povedať, čo si jedol na obed?“

 

Na okamih sa zamyslel, aj keď to bolo ťažké s rukou na jeho rameni, aj keď to predsa pociťoval ako ukľudňujúce. Nemal by byť utešovaný. „Hm, nejaké jablko?“

 

„To je všetko?“

 

„A mlieko,“ pripustil, ako by urobil niečo zlé. Možno, že nemal jesť nič. Ale ocko mu povedal, že nie? „Ospravedlňujem sa, madam.“

„Nie je tu nič, čo ti má byť ľúto.“ Jej ruka pustila jeho ľavé rameno a hoci vedel, že to bolo zlé, že chce takéto veci, že by si želal, aby sa ho opäť dotkla. Melasa tam ale bola stále a jej vrnenie cítil až do svojich kostí, spôsobovala mu bolesť v hrudi.

 

Okrem toho, prútik madam Pomfreyovej bol znova v pohybe. Potom bolesť v chrbte naraz poľavila, ako keby nikdy neexistovala a rovnako prestalo bodanie po škrabancoch na bruchu. S úľavou si povzdychol, pretože ho už nebolelo dýchanie. „Prečo si bol na skalách, Harry?“

 

Ako si spomenul na dnešné ráno a Charlieho, Harryho dych sa znovu zasekol. Teraz už chápal, prečo s nám Charlie nechcel hovoriť, alebo ísť s ním pátrať a prečo bol Payton zlý a smial sa menu jeho Melasy. Dokonca aj oni vedeli, že bol čudák. „Bol som „javovať“, madam,“ povedal ticho. „Nechcel som zavadzať.“

 

Jej hlava sa trochu naklonila. „Kto ti to povedal?“

 

„Uh-strýko Vernon, madam.“ Zahryzol si do pery, potom poslušne zopakoval, „ak nič viac, šialenci ako ja musia zostať z dohľadu, aby sa na nich normálni ľudia nemuseli vôbec pozerať.“ Madam Pomfreyová bola na chvíľu ticho a Harry na ňu poškuľoval spod rozstrapatených vlasov, videl jej oči rozšírené a ústa v tvare O. Potom začala znova mrmlať, ale tentoraz o jeho otcovi, hovorila veci ako, „Ako mohol nechať dieťa samotné a v bolestiach celé hodiny bez toho, aby mi ho priniesol?“ a „Vari nemá predstavu o tom, ako zaobchádzať s dieťaťom v jeho starostlivosti?“ a tak ďalej.

 

Harry krátko zatvoril oči, len aby ich znova otvoril, keď madam Pomfreyová povedal: „Tu, Harry zlatko, vypi to kvôli mne. Pomôže ti to vyliečiť členok, dobre? A modriny.“ Hoci mal trochu strach, musel byť odvážny a robiť to, čo mu bolo povedané, takže vypil elixír, podržal ho na perách, očakával jed a každú chvíľu pálčivú bolesť a vracanie. Chuť bola odporný, ale nič horšie sa nestalo, keď vypil liek a on sa znovu oprel. „Dobrý chlapec. Ďakujem, Harry,“ povedala a on vedel, že klame, pretože on nebol dobrý.

 

Bola potom chvíľu ticho a Harry si ani neuvedomil, že zaspal, kým sa neprebudil, otvoril pomaly oči a pomaly si rukou zotrel zaschnuté slzy zo svojich viečok. Oči ho stále boleli a znovu si spomenul, že plakal.

 

Z vedľajšej miestnosti začul krik. Madam Pomfreyová a ... ocko?

 

Takmer zúfalo chcel vedieť o čom hovorili. Diskutovali, ako sa ho najlepšie zbaviť? Hovoril jej ocko, akým dieťaťom bol, že je netvor? Mal by byť pripravený, keby začal načúvať, možno by vedel, čo to pre neho znamená. Ale on bol príliš unavený na pohyb, naozaj, a jeho členok stále mierne pulzoval, pripomínal mu, že jeho ocko nechcel, aby ním pohyboval. Nechcel neposlúchnuť, nemohol.

 

Namiesto toho zavrel oči, jednou rukou hladkal pokojnú srsť Melasy a prial si byť normálny. Len raz. Kvôli ockovi.

 

►◄

 

Po konci vyučovania Severus letel – takmer ako netopier – do svojho bytu. Čakal, že nájde Harryho, ešte v núdzi, ale dúfal, že sa o jeho členok postará madam Pomfreyová. Nečakal, že nájde čaromedičku, takmer s penou okolo úst, privítať ho pri dverách so slovami, „Severus Snape, tu ste! To trvalo. Mali by ste sa hanbiť! Mám sto chutí zavolať Oddelenie pre záležitosti čarodejníckych detí a nechať ich urobiť vyšetrovanie!“

 

Všetko, čo mohol vydedukovať z jej reči bolo to, že sa s Harrym stalo niečo iné. „Ako mu je? Je v poriadku?“

 

„Bude. Nie vďaka vám! Ako ste do pekla mohli stať Majster elixírov bez toho, aby ste sa naučili niečo o prvej pomoci –“

„Čo? Čo to hovoríte?“

 

„Jeho členok, Severus“ Nechali ste ho pevne obviazaný a on znova napuchol, zabránil obehu do celého chodidla. Keby som sem neprišla, ako som to urobila, mohol by ju stratiť. Natrvalo. Rozumieš mi?“

 

„Ja...“ S pocitom odkrvenia tváre, Severus ustúpil pred jej hnevom. Obviazal nohu s úmyslom, že Harryho odvedie na ošetrovňu. Neskontroloval ho znova. „Chápem,“ zašepkal.

 

„Dobre. Pretože som presvedčená, že tvoje priority potrebujú nejaké úpravy.“

 

„Moje priority?“ opakoval.

 

„Áno. Ten chlapec,“ ukázala do spálne na chodbe, „očividne potrebuje oveľa väčšiu pozornosť, ako v súčasnej dobe zažíva. Kto sa o neho stará zatiaľ, čo vy ho opustíte, aby ste sa hrali s elixírmi?“

 

„Domáci škriatkovia,“ povedal, neschopný udržať obrannú nôtu, ktorá sa plazila do jeho hlasu. Naozaj sa hral! Mal pracovať! „Albus mi ich sám pridelil!“

 

Dosť uprene sa na neho pozerala, takže takmer začal šúchať nohami, ako previnilé dieťa. „Myslím, že by mohla byť viac adekvátna úloha pre jedenásťročné alebo staršie dieťa, aj keď možno ani to nie. Ale pre niekoho v Harryho veku? Má sotva sedem a nemal by sa sám na seba toľko spoliehať. Neudržia ho v bezpečí na pozemkoch, ani sa neuistia, či správne je. Sotva pár kúskov jablka a dúšok mlieka na obed. On je tak či tak podvyživený, a ty to vieš!“

 

„Povedal som domácim škriatkom, aby sa ubezpečili, že jedol dosť.“

 

„No, zrejme ignorujú tvoje príkazy!“

 

„To nie je možné...“ aj keď, teraz, keď o tom premýšľal, zdalo sa, že prehliadali jeho príkazy pomerne pravidelne, dovolili Harrymu príliš veľa kontroly nad jeho diétou, jeho pohybe a dokonca aj zvieratá, s ktorými sa hral. Možno, že domácim škriatkom nebolo jasné, aké boli ich povinnosti? Alebo možno boli príliš zvyknutí na stravovacie rozmary študentov?

 

„Okrem toho všetkého, Harry oveľa viac potrebuje tvoju spoločnosť. Cíti sa, ako by bol pod určitým tlakom.“

 

Severus pokrútil hlavou. „On nie je.“

 

„Nechcela som povedať, že bol. Checla som povedať, že sa tak cíti. Vieš, čo mi povedal pred hodinou?“ jej hlas sa zvýšil, ale bojovala s niekoľkými emóciami, ako pokračovala bez toho, aby čakala na jeho odpoveď, nie že by nejakú mal; nerád hrával takéto hry. „Hovoril, že šialenci, by mali ostať z dohľadu normálnych ľudí, aby sa na nich nemuseli pozerať.  Znie to, ako by si myslel, že by to chcel?“

 

Severus pevne zavrel oči a pokrútil hlavou. Jeho slová tesne pred obedom sa k nemu vrátili ako ozvena. A jeho postoj... so všetkým, čím Harry prešiel sa nečudoval, že sa vrátil k zmýšľaniu, že je šialenec, alebo ešte horšie, že jeho vlastný otec ho zdanlivo odmietol?

 

„Navrhujem,“ povedala Poppy pokojnejšie, ako sa Severus cítil, „že by si tam mal ísť a mal by si mu to vysvetliť. Verím, že nájdeš niekoho kompetentného, kto na neho dozrie, zatiaľ čo si na vyučovaní. Lebo nájdi pre seba zamestnanie, kde s ním môžeš byť viac sám.“ Odmlčala sa a on otvoril oči, aby videl ten jen zmiešaný spravodlivým hnevom a znepokojením. „On ťa zúfalo potrebuje, Severus. Nezlyhaj pri ňom znovu.“

 

Mala pravdu. On bol taký hlupák. Ako mohol obchádzať chlapca ako Harry, ktorý mal toľko problémov s dôverou a postrádal akýkoľvek pud sebazáchovy, viac ako obyčajní domáci škriatkovia? Ako nemohli pochopiť jeho psychiku alebo problémy? Z určitých potrieb zneužívaného, podvyživeného a v podstate osamelého chlapca bude potrebovať viac ako obrovský hrad, ako je tento, kde dominujú starší, uponáhľanejší ľudia, ktorí majú tiež svoje vlastné povinnosti. Bol si istý, že každý z domácich škriatkov mal tiež ďalšie pracovné povinnosti okrem sledovania Harryho, takže nebol ani ich prvoradou prioritou.

 

Ak nebude Severu schopný dávať pozor na Harryho po celý čas sám, bude musieť najať niekoho, kto by mohol.

 

„Tiež si myslím,“ pokračovala Poppy, keď nereagoval na jej skoršie poznámky, „že by so mal znova zvážiť kontaktovanie Molly Weasleyovej a uvidíme, či má pre teba nejaké poznatky.“

 

Molly Weasleyová. Áno, skutočne by mohla byť najlepšia. Tá myšlienka, nápad, ho skoro rozosmiala, že by vážne uvažoval požiadať matriarchát klanu Weasleyovcov o radu. Ale Poppy mala pravdu. Molly už pozná Harryho a vie o ňom. „Urobím to, Poppy,“ sľúbil.

 

„Uvidíme, čo urobíš. Teraz choď pozrieť svojho syna, Severus,“ povedala znova. „Naozaj ťa potrebuje.“

 

Severus prikývol a ona mu ustúpila z cesty. Mal nejaké plány a chcel kontaktovať Weasleyovcov, ale najprv sa musel ospravedlniť.

03.05.2011 23:03:05
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one