Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Takmer po dvoch mesiacoch, prinášam pokračovanie k tejto poviedke, ešte je horúce
Kapitolku venujem: Nade, denice, Mirkovi, enedake a anneanee za ich komentíky v predošlej kapitole a Biggi za jej veľkú snahu a pomoc pri preklade Harryho nového domova. Prajem vám príjemnú zábavu.

Dobby

Severus nenávidel, keď musel Harryho počas dňa opustiť. Aj keď nenechával svojho syna samého, ale s Weasleyovcami, stále sa cítil hrozne, zvlášť po včerajšom debakli a Harryho celkom zrejmých obavách, že je opustený. Nemohol dieťa nikdy viniť pre ten pocit vzhľadom k tomu,  čím prešiel šesť rokov potom, čo jeho matka a James zomreli. Ale Severus mal pravdu o tom, že musel pracovať, či už tu alebo inde a aspoň tu – alebo v Brlohu – mal Harry viac možností a deti na hrania ako v Pradiarskej uličke.

Vzhľadom k tomu, že si dal raňajky s Harrym v jeho izbách a potom čakali na klan Weasleyovcov, Severus doslova letel, aby sa dostal do svojej triedy, aby zabezpečil, že bolo všetko zabezpečené pre jeho prvé stretnutie s piatakmi Bystrohlavu a Bifľomoru. Práve dokončil vyradenie malého pohára dračej krvi na dnešnú hodinu, keď študenti potichu vstúpili do miestnosti, aby zaujali svoje miesta a pripravili si svoje kotlíky.

Dobre. Zdalo sa, že jeho povesť – ako profesora, s ktorým sa neradno zahrávať – sa rýchlo šírila. Z prednej časti triedy vzal zadania, povedal niekoľko inštrukcií a sledoval ako prípravná trieda VĆÚ začala. V predchádzajúcich niekoľkých dňoch zistil, že Bystrohlavské a Bifľomorské triedy boli oveľa ľahšie než ostatné,  ak nie kvôli tomu, že Bystrohlavčania chceli predviesť čo najlepšiu prácu pri každej úlohe a Bifľomorčania by ani vo sne nesabotovali akýkoľvek z projektov svojich spolužiakov.

Kombinovaná trieda Chrabromilu a Slizolinu... dobre. To bol ďalší kotlík esencie z murtlapa. Mohol by byť viac než vďačný, ak sa mu počas roka podarí prejsť týmito triedami bez toho, aby niektorý zo žiakov vyhodil do vzduchu svoj kotlík. Musel na nich dozerať ako ostriež.

Táto trieda bola dostatočne pokročilá,- a dosť dobre vycvičená – stačí sa po miestnosti premávať a dozerať ako si trieda VČÚ vedie. Mohol by dokonca občas myslieť na iné veci, ako pripravoval posledné kroky na elixír pre toho parchanta Filcha – a ako by mohol postupovať pri Albusovi, ak by ten hrozný muž protestoval, že si to nezoberie – a o jeho synovi, ako mu ubieha deň s Weasleyovcami okolo seba.

Predpokladal, že sa do dozvie v čase obeda.

►◄

Pani Weasleyová viedla deti von a zamierila tesne popri nich dole svahom, vedúc ich k hlavnému vchodu. Harry pustil Melasu z rúk, akonáhle prešli schodisko a ona zamierila dole kopcom, aj keď zostala celkom blízko Harryho. Pozeral sa ako sa hrá, prevaľuje sa v tráve a pazúrom naháňa zatúlané listy, zatiaľ čo Ron sa s ním po celú dobu rozprával, väčšinou o metlobale. Harry naozaj nevedel veľa o športe, okrem toho, čo počul hovoriť iných alebo čo mu prečítal otec, pre neho to nemalo žiadny význam. Ale to bolo v poriadku. On bol v poriadku, že bol ticho. Bol na to naozaj zvyknutý.

To, na čo nebol zvyknutý – a pravdepodobne ani nikdy nebude – keď sa ľudia plížili za ním, chytili ho za telo a vyhodili ho do vzduchu.

Keď sa to stalo boli na pol ceste dole kopcom, Harryho dych sa zasekol v jeho hrudi a on skrútil svoje telo do malej guličky, rukami napätých paží si chránil hlavu, ako sa kotúľal dole, aj keď len o pár centimetrov padal dole. Očakával, že tvrdo dopadol na zem, ako to bolo v prípade, keď ho chytil Dud, Harry bol prekvapený, keď bol znovu chytený chlapčenskými silnými pažami a počul v ušiach chlapčenský smiech. Zalapal po dychu, keď sa odtiahol, Harry sa snažil dostať preč všetky kolená a lakte a prudké pohyby, kým sa schovával za malý výbežok skaly.

„Hej, Harry! Čo sa deje?“

„George, ty spratok!“ vykríkol Ron. „Nechytaj ho!“

„Chlapci!“ zvolala pani Weasleyová, otočila sa vo chvíli, keď sa Melasa vrhla pred Harryho a bránila ho proti kazdému, kto mu chcel ublížiť. „Čo sa to tu deje?“

Ron ukázal na krčiaceho sa, napoly skrytého chlapca. „Mami, George schmatol Harryho a vydesil ho.“

„Ja nie!“

S malým povzdychom sa pani Weasleyová zamračila na dvojicu, potom sa priblížila k vrčiacemu kneazleovi a skrytému chlapcovi a pokľakla pred ním, ale nepokúsila sa dotknúť ani jedného. „Harry, miláčik, to je v poriadku. Georgie ťa nechcel vystrašiť.“

Krv mu búšila v ušiach a Harry sa na ňu pozrel, nepočul jej slová, ale tón jej hlasu, ktorý bol zvláštne upokojujúci. Jeho dych sa zmenil na povzdychy a dlane boli spotené. Držal paže pevne okolo pása, aby sa netriasli. Nebol vystrašený, samozrejme, že nie.

Ale chcel okamžite svojho otca. Nemohol to, ale takto povedať. Ocko bol zaneprázdnený. Bol so svojimi študentmi a Harry bol na ceste a tak musel ísť s pani Weasleyovou. Nemohol tu mať viac Nelli, pretože bol príliš veľkým problémom.

Všetci sa na neho pozerali. Dokonca aj to dievča, Ginny. Sklonil hlavu a chcel sa navždy schovať. „Prepáčte,“ zašepkal. „Prepáčte, pani Weasleyová.“

„Ach, Harry, zlatko, nie je tu nič, čo ti má byť ľúto.“ Jej tvár bola láskavá a otvorená. Natiahla ruku, aby sa jej chytil, keby chcel. „Dobre. Poďme zísť zvyšok cesty dole kopcom. Priniesla som nejaké hry pre teba a ostatných na hranie.“

Harry si zahryzol do pier a pozrel sa na ostatné deti, ale nepohol sa, aby ju zobral za ruku.

George prešiel dlaňou po svojich jasne červených vlasoch a očistil si svoje ruky v tráve. „Hej, Harry, prepáč, že som ťa takto vystrašil. Netušil som, že by sa ti to nepáčilo. Ronnikins má rád, keď je vystrašený takto.“

„Nehovor mi takto!“ zavrčal Ron, zamával päsťou jeho smerom. Potom sa otočil späť k Harrymu. „Sú len hlúpi, vieš?“ povedal ticho.

„Nie, nie sú hlúpy,“ povedal Harry a natiahol sa za Melasou, ktorá mu skočila do náručia a otrela si hlavu o jeho bradu. S ňou v náručí sa upokojoval viac než po slovách. Zhlboka sa nadýchol oveľa pomalšie. „Proste som nebol na to pripravený.“

„Ach, zlatko, nikto neočakáva, že s ním takto budú ľudia jednať,“ povedala pani Weasleyová a znova sa zamračila na Georgea. „Ale moje dvojičky sú majstrami v robení neočakávaných vecí.“

Fred prikývol. „To je to, v čom sme-“

„-najlepší,“ dokončil George. „Ale je mi to ľúto.“

„Som v poriadku,“ povedal Harry. Pokrčil ramenami a teraz v rozpakoch vstal. Bol taký hlupák, mal by vedieť, že pani Weasleyová by nedovolila, aby sa mu niečo stalo. „Môžeme už ísť?“

„Samozrejm, Harry drahý.“ Pani Weasleyová sa rovnako postavila, ale držala svoj pohľad na nich, pretože ďalšia časť kopca bola pomerne otvorená, v blízkosti Hagridovej chalupy bola  rovná plocha, ale dosť ďaleko od Zakázaného lesa, čo bolo trochu pokúšajúce. Harry tak či tak vedel, že tam nesmie. To bol dôvod, prečo bol zakázaný.

„Dobre,“ povedala pani Weasleyová. Vytiahla malú tašku z jedného zo svojich vreciek a umiestnila ju na zem predtým než na ňu poklepala svojim prútikom. Taška rástla a rástla a rástla a o niekoľko sekúnd bola takmer rovnako veľká ako Harry.

Ten na to pozeral a Ron sa usmial. „Ty si nikdy predtým nevidel nič zmenšené?“ Harry pokrútil hlavou a Ron pokračoval: „Mamička je na to odborník. Môže do vreca zbaliť viac vecí ako Otec Vianoc.“

Harry sa na neho pozrel s neistým úsmevom, nevedel nič o Otcovi Vianoc, ale tušil, že Ron tým myslel Santa Klausa, ktorý vždy priniesol Dudovi desiatky hračiek, ale nič Harrymu, pretože výtržníci a zlí chlapci na Vianoce nič nedostali.

Medzitým pani Weasleyová vybrala z veľkej tašky rôzne veci a rozložila ich okolo seba. „Ginny, drahá, môžeš to prosím chytiť?“ spýtala sa a ukázala na niečo s pružinami a kolesami a na nejaké pískajúce časti, ktoré od nej utekali.

„Áno, mami,“ povedal ticho Ginny – bola takmer rovnako tichá ako Harry a on bol za to rád – a naháňala potom veci, zodvihla ich a dala ich späť na svoje miesto. „Zostaňte tam,“ prikázala, prstom na ne ukazovala a Harry sa zasmial a rukou si zakryl ústa.

Ginny na neho pozrela a placho sa usmiala. „Je to „Funderbus“. Vždy odchádza preč.“

Harry sa nepýtal čo je Funderbus, myslel si, že aj keby to povedal alebo nie, nemal právo klásť otázky.

„Mami,“ povedal Fred ťahavým hlasom, ktorý nebol úplným kňučaním, „nemôžeme,“

„- sa proste hra? Priniesli sme si naše“

„metly a všetko ostatné.“

Pani Weasleyová sa usmiala, ale vyzerala trochu unavene, akoby to počúvala celú dobu. „Najprv učenie, chlapci, viete to. Potom čas na hranie.“

„Awww, mami,“ začal George, ale pani Weasleyová zodvihla ruku a on sa prestal sťažovať. Pani Weasleyová ani na neho nekričala za jeho argumenty. Harry bol prekvapený.

„A teraz, Harry, drahý, si tu po prvýkrát, tak prečo sa nepostavíš vedľa mňa, povedala pani Weasleyová a ukázala na miesto vedľa nej. „Ostatní si posadajú do kruhu.“ Ako to povedala, dvojčatá, Ron a Ginny zaujali miesta uprostred vecí, z ktorých niektoré vydávali nízke zvuky a niektoré z nich sa pohybovali a pohybovali časťami, akoby mu mávali.

Harry prikývol a pustil Melasu na zem, ale ona išla za ním, keď vstúpil do kruhu, aby sa postavil vedľa pani Weasleyovej.

„Výborne, miláčik.“ Čakala, nesúhlasne povytiahla obočie, keď si dvojčatá niekoľkokrát medzi sebou vymenili miesta než sa usadili a potom sa usmiala na Harryho. „Teraz sa idem na niečo opýtať alebo predstavím problém a každý z vás sa bude snažiť nájsť odpoveď. Môžete použiť niektorý z objektov v kruhu, ktoré vám pomôžu. Každý z vás predstaví svoju vlastnú odpoveď a – s výnimkou Freda a Georgea, drahí, ja viem – je nepravdepodobné, že všetci odpoviete rovnako ako ostatní. V poriadku, Harry?

Harry nemal ani tušenie, čo to znamená, okrem toho, že bude musieť odpovedať na otázky. Znelo to takmer ako škola. No, mohlo by to tak pravdepodobne byť, s výnimkou toho, že vedel, že nevedel takmer nič, aby odpovedal na otázky. Rovnako ako mu strýko Vernon hovoril, že bol lenivý a hlúpy. Ale prikývol tiež.

„Tak teda dobre,“ povedala pani Weasleyová. „Prosím, povedzte mi štyri druhy rastlín, ktoré používame v elixíroch. Ak máte sedem alebo viac, chcem, aby ste tiež popísali rastliny. Ak máte deväť a viac,“ dodala pri pohľade na dvojičky, „okrem ich popisu mi poviete, kde ich je možné nájsť a ako ich zbierame.“ Usmiala sa. „Do toho!“

Všetky Weasleyovské deti sa vrhli na veci, ktoré ich obklopovali a došlo k náhlemu nesúladu zvukov: pískaniu, ozubeným kolieskam a víriacemu šelestu kovu, dreva a látky, ktoré sa treli dokopy. Objavilo sa svetlo a žiariace obrázky rastlín a stromov a všetkých možných vecí cez objekty a okolo detí.

Harry sa pozeral, nemal žiadnu predstavu, čo robiť. Vtiahol si spodnú peru medzi zuby a trochu tvrdo do nej zahryzol, keď klesol takmer naslepo na okraj kruhu. Predmet ležiaci tam vyzeral ako plyšová hlava slona, okrem toho, že mala rohy ako nosorožec a nohy a labky ako tiger. A niekoľko klapiek na jeho bruchu sa pravdepodobne zdvíhali. Zvláštne.

Krčiac sa pred predmetom, Harry nenápadne skontroloval, čo robia ostatní. Dvojčatá držali každé viacramenný... predmet, vyrobený z tkaniny a strkali navzájom do seba zbraňami. Ginny sedela so svojím predmetom, ktorý vyzeral skoro ako kolobežka s mnohými špeciálnymi kolesami na kolenách a mierila svojim ukazovákom, ako by sa jednalo o prútik. Ron bol zhrbený nad Funderbusom, pichal do neho a zdanlivo tiež k tomu hovoril.

Po pomalom nádychu Harry zodvihol jednu z klapiek na bruchu slona. Na povrchu sa objavil malý rozmazaný obrázok stromu, takmer ako na televíznej obrazovke, ale potom rástol a rástol, až bol Harry obklopený farbami a vôňou vlhkého machu. Chladný vánok sa dotkol jeho tváre ako jemný dych. Otočil sa, s otvorenou pusou pozeral na scénu. Bol uprostred hustého lesa s vysokými stromami, ktorých najvyššia koruna takmer zakryla výhľad na nebo. Zem pod nohami bola hubovitá, pokrytá opadaným ihličím a lístím a dávno padnutý strom ležal takmer horizontálne neďaleko.

Kde bol Rokfort?

Náhly hlas ho prekvapil a on nadskočil. „Čo chceš vedieť?“ povedal.

Harry sa prudko otočil až videl, kto to povedal a jeho pohľad spočinul na väčšej verzii slono-tigra, ktorá sedela na boku a pozerala na neho. Zviera naklonilo hlavu na stranu a – ak si Harry dokázal správne prestaviť zuby – usmievala sa.

„Ehm...“ Harry prehltol a objal sa rukami okolo pása. Tá vec mu bude odpovedať na otázku pani Weasleyovej? Alebo sa ho bude snažiť zjesť? „Ehm, chcel by som nájsť rastliny na elixíry, pane.“

„Ach,“ povedal tvor, ale jeho ústa sa len málo pohli, nie tak ako by formovali slová. „To je jednoduché. Koľko?“

„Er... štyri?“

„Tak dobre,“ povedal slono-tiger. Zodvihol sa a zamieril bližšie k Harrymu. Harry ustúpil o krok dozadu. Tvor sa znovu usmial, jeho hruď sa mierne zdvíhala a klesala ako hovoril. „Neboj sa, dieťa. Som tu pre teba, pretože som pred tebou pomáhal veľa deťom.“

Harry preglgol a znovu prikývol, aj keď vlastne neveril, že ho nepošliape alebo niečo podobné. Bolo to väčšie ako Dud! „Dobre.“

„No, pozri,“ povedal slono-tiger a presunul svoje pružné telo bližšie k blízkemu kroviu. Ker bol trochu vyšší než Harry, s drobnými bielymi kvetmi a veľmi dlhými listami. Harry rozoznal malé fialovo-čierne bobule zastrčené pod listami. „Toto je Diablova palica. Vidíš ten pokrútený kmeň a ako vôbec nevybočuje?“

Harry sa naklonil bližšie a povedal, „Áno, pane,“ veľmi ticho.

„To je dôvod, prečo sa volá Diablova palica alebo niekedy Herkulov kyjak. Môžeš sa ho dotknúť dieťa, pohnúť sa ďalej, ale dávaj si pozor na prsty na jeho kmeni, je pokrytý ostňami. Ak sú listy mladé, môžeš ich variť a jesť ako špenát. Máš rád špenát, dieťa?“

Harry prikývol. „Áno, pane.“

„Vieš do akých elixírov ju môžeš použiť?“

Harry pokrútil hlavou. „Nie, pane,“ povedal a vedel, že zlyhal. Ocko to vedel. Ocko vedel všetko o elixíroch.

„To je v poriadku, dieťa,“ povedal slono-tiger a nekričal na Harryho, že je hlúpy, takže sa nejako ukľudnil. Stvorenie sa naklonilo ku kroviu a odhryzlo niekoľko listov. Stále prežúvajúc, povedalo Harrymu, „drvená kôra sa používa na zníženie horúčky a keď sú plody namočené, môžu sa použiť do elixírov proti bolesti. Nejedz ich však surové. Spôsobujú žalúdočné problémy.“

„Ďakujem vám, pane,“ povedal Harry a vložil si všetky informácie do pamäte ako najlepšie mohol.

Tvor sa ticho zasmial. „Nie som žiadny pán,“ povedal. „Môžeš mi hovoriť Jablko“.

Harry si nemohol pomôcť a zasmial sa. „Jablko?“

Slono-tigro-nosorožec si povzdychol. „Jablko, áno. Bohužiaľ pre mňa, Molly Weasleyová sa ma rozhodla pomenovať, keď mala len štyri roky a jej deti mi odmietajú hovoriť inak.“

„Ja... mohol by som ťa volať ináč,“ ponúkol nesmelo Harry. „Ak chceš.“

Jablko s miernym úsmevom potriasol hlavou. „To je v poriadku, dieťa. Zvykol som si na to.“

„Ja som Harry. Môžeš mi tak hovoriť.“

„Takže potom, Harry.“ Jablko sa mierne naklonil k tráve a Harry cítil ako jeho tvár zaliala horúčosť. „Potrebuješ viacej informácií alebo to stačí?“

„To je všetko, potrebujem ďalšie tri rastliny,“ zamumlal Harry.

„Dobre, poďme nájsť potom inú.“

„Áno, pa... teda, Jablko.“

„Ďakujem ti, Harry. Teraz k tomuto stromu, môžeš tu vidieť Zimozel ovíjavý, inak známy ako Vinič...“

►◄

 

Slnko bolo vyššie na nebi a Weasleyovské deti sedeli na svojich miestach, zhovárali sa a čakali na neho, keď sa k nim Harry konečne otočil čelom s plyšovým Jablkom v lone. Melasa mu skočila do lona o chvíľu neskôr a on jej poškrabkal uši, ako sa jej to páčilo. Okrem poukazovania rastlín, Jablko povedal Harrymu, že je Baku, historicky pochádza z japonského folklóru, kde tradične požieral nočné mory. Harry si prial, aby mohol mať také mäkké stvorenie vo vlastnej posteli, takže by mohol pojedať jeho nočné mory.

„Ahoj, Harry. Hotovo, drahý?“ spýtala sa pani Weasleyová.

„Áno, madam,“ povedal. Pozrel sa na ostatné deti. „Je mi to ľúto. Nemal som v úmysle, že to bude trvať tak dlho.“

Pani Weasleyová sa láskavo usmiala. „To je v poriadku. Predmety sa občas nechajú trochu uniesť, ale vždy si môžeš zobrať toľko času, koľko budeš potrebovať. Mal si sa s Jablkom dobre?“

„Harry prikývol. „Áno, madam.“ Nepovedal jej, že Baku by si prial iné meno, pretože vedel, že by to bolo neslušné. „Je milé.“

Jej úsmev sa prehĺbil. „Iste.“ Pozrela sa na Ginny. „Ginny, zlatko, prečo nám nepovieš, čo si sa dozvedela o rastlinách.“

„Áno, mami.“ Ginny zavrela oči a jej obočie sa stiahlo na chvíľu predtým, než povedala: „Scvrknuté figy sa používajú v Zmenšovacom elixíre, Divoká mäta sa používa do Všehodžúsu, Ligurček sa používa do Mätúceho odvaru a rovnako aj Bertrám obyčajný.

„Vynikajúco, Ginny. Ďakujem.“ Ginny očervenela chválou od jej matky a Harry sa na ňu usmial, rád, že si viedla dobre. „Harry? Chceš pokračovať?“

Harryho žalúdok poklesol a on si zahryzol do spodnej pery a prikývol. Nemal rád, keď nemal na výber. Ale teraz všetci budú vedieť, že je hlúpy a nemal by chodiť do školy spolu s nimi. „Áno, madam,“ povedal sotva šeptom.

„Potom len do toho, môj milý.“

Harry na ňu pozeral a nemohol vymyslieť ako na to odpovedať. Jeho žalúdok sa obrátil a bol si istý, že vyvráti svoje raňajky. Dlane mal tiež celé spotené. Prečo či nemohol spomenúť?

„Harry,“ zašepkal vedľa neho Ron. „Len mysli na jednu rastlinu, dobre? Tak to nie je taký veľký problém. Kde si bol? Bolo to v lese? Videl si nejaké stromy?“

„Ehm, áno, myslím, že ker?“

„Ako vyzeral?“

Harry popísal Diablovu palicu Ronovi a keď sa dostal k tomu, na čo sa používajú plody a kôra, zabudol, že má byť nervózny. Pomohlo mu, že mal v lone Jablko aj Melasu, čím mal niečo čoho sa mohol dotýkať a hrať sa s tým, zatiaľ čo popisoval svoje poznatky.

„Výborne, Harry, drahý!“ vykríkla pani Weasleyová, keď prestal svoj výklad. „Urobil si úžasnú prácu.“

Harry cítil, ako jeho tvár očervenela, rovnako ako Ginnyina a sklonil hlavu. Určite pani Weasleyová vedela, že chcel byť pochválený? Že to bola hlúposť? Ocko mu nehovoril, že je hlúpy, vedel to a povedal, že Harry bol veľmi bystrý a učil sa svoje písanie, čítanie a počítanie naozaj dobre, ale dobre, povedal to tak jeho ocko? Pretože bol ocko.

Ale pani Weasleyová  ani nevysmievala, ani nevzala svoje slová späť a ani nikto s ostatných Wesleyovcov, takže jej Harry nepovedal, aby mu povedala také veci a namiesto toho počúval  aj keď s hlavou stále dolu – ako Ron hovoril o rastlinách, ktoré našiel a potom prišiel rad na dvojčatá, z ktorých každý druhý riadok hovorilo iné, keď si Harry začal zvykať. Poskytli ešte viac informácií o ich rastlinách, vrátane toho akú majú farbu, na akom Stredomorskom ostrove rástla Skalná ruža – používa sa do Uspávacieho dúšku. Bolo to veľmi dobré, Dokonca aj pani Weasleyová to povedala.

Nakoniec, keď to dokončili a pani Weasleyová ich nechala vstať a natiahnuť si nohy – dovolila najmä dvojčatám minúť nejakú energiu – pár minút predtým, než prešli na ďalšiu lekciu. Keď ich zavolala späť, predniesla ďalší problém, tentoraz o čarovných tvoroch a dodala: „Skúste tentoraz iný predmet. Chcem, aby sa postupne každý z vás naučil správne používať všetky z nich.“

Harry vedel, že hovorila najmä k nemu, keďže ešte nepustil Jablko a dúfal, že bude hovoriť s Baku pri ďalšej lekcii. Ale prikývol, tak ako mal a keď povedala: „Do toho!“ položil neochotne Jablko a išiel vyskúšať namiesto toho jeden z ďalších predmetov. K jeho prekvapeniu, Funderbus bol rovnako užitočný ako Jablko, ale svojím spôsobom sa líšili, a to najmä, keď sa Harry smial pri príbehu, ktorý rozprával o hrubom kmeni a škodlivých Cornwalských piadimužíkoch.

Opäť platilo, že deti sa podelili o to, čo sa naučili a Harry sa začal cítiť tak, že nie taký hlúpy, ako bol predtým. Keď táto lekcia skončila, pani Weasleyová ich nechala hrať sa s pľuvadlíkmi, ak by chceli alebo swivenhodge, hru, kde sa hráči snažia trafiť loptu – býval to nafúknutý prasačí močový mechúr, Fred potom Harrymu povedal, že to znamená ošípanú – tam a späť cez plot – v ich prípade pani Weasleyová vyčarovala na tento účel zabezpečenie – s metlami.

Veľmi sa zabavili.

Harry, Ginny a Fred boli v jednom tíme, na druhej strane bol George a Ron. Hra bola hraná na sto bodov, ale keď sa Harry snažil udržať správne počítanie, vyzeralo to, že v skutočnosti sa o tom nikto nestaral, takže to po chvíli vzdal a len si užíval hojdanie na metle a búchanie do lopty, pozeral ako letí cez plot a snažil sa prísť na to, kde by ju odrazil potom. V čase, keď pani Weasleyová povedal, že potrebujú prestávku na obed, všetci boli spotení a rozohriati a chichotali sa ako šialení.

Ale poludnie znamenalo, že Harry uvidí znova svojho otca a tak rýchlo zodvihol hracie zariadenie a v očakávaní sa odrazil na špičkách nôh.

„No tak, drahí,“ povedala pani Weasleyová, keď bolo všetko späť v kabelke a ona ju opäť vložila do vrecka. „Poďme späť do hradu. Verím, že sa dnes najeme v izbách profesora Snapa.“

„Aaaw, ale-“

„my sme chceli jesť s Charliem, mami, a“

„možno vŕtať do Percyho!“

Pani Weasleyová pokrútila láskavo hlavou na dvojčatá, ako ich viedla do kopca. „Inokedy, chlapci. Poďme.“

Utekajúc rýchlo dopredu – s Melasou v pätách – Harry ju sotva počul.

01.10.2011 21:49:44
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one