Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Takže je tu nová kapitolka k Whelp!, ktorá v slovenčine ešte neuzrela svetlo sveta. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Venujem ju všetkým návštevníkom Tanandinej stránky, ktorí si ju obľúbili a zároveň aj novým nadšencom tejto poviedky, ktorá sa od teraz bude objavovať už len tu.

Dobby

Harry čakal sám v knižnici na návrat svojho nového otca. Sedel nehybne v jednom z veľkých kožených kresiel a snažil sa veľmi tvrdo, aby sa nepohol, pretože ošívanie nebolo dovolené. Dappin ho sem doviedla a povedala, že môže pozrieť na knihy, ale nedotkol sa ich. Harry vedel, že je tak ako tak lepšie. Nikdy mu nebolo dovolené dotýkať sa ničoho. Vedel, že šteňatá a obludy a špinaví malí chlapci by len rozbili veci, ak sa dostanú príliš blízko.

    

S rukami v lone sa Harry sústredil na udržiavanie nôh od hojdania sem a tam, ale bolo to ťažké. Načúval tikaniu neďalekých hodín a snažil sa prísť na to, koľko hodín by mohlo byť od príležitostného zazvonenia v kľudnej miestnosti. Ale nebolo to k ničomu, z toho miesta, kde sedel  nemohol vidieť na hodiny a zvonenie sa líšilo od všetkých , ktoré kedy počul.

 

Okrem regálov a políc s knihami, miestnosť obsahovala kreslo, v ktorom sedel Harry, ďalšie dve podobné, stôl s rôznymi papiermi, dve lampy na konci stola a niekoľko sklenených nádob, ktoré obsahovali veľmi zaujímavé veci. Z miesta, kde sedel mohol rozoznať niektoré najbližšie veci – sadu ďalekohľadov, s výnimkou naozaj malých a s rukoväťou,  strieborné dýky s vlnitými čepeľami a zeleným kameňom na rukoväti a brošňu, akú nosila v nedeľu jeho teta Petúnia, a keď tam boli hostia na večeru s tou výnimkou, že táto bola strieborná a s veľkým zeleným S namiesto zobrazenia hlavy ženy. Ešte pár vecí tam ležalo, ale nemohol ich vidieť bez toho, aby vstal... čo by nikdy neurobil, nie na nábytku, bez ohľadu na to, čo povedal Dudley!

 

Okrem nutnosti ostať bez pohybu, Harry mal rád ticho knižnice. Bola dobre zatienená pred slnkom a tým chladnejšia než jeho spálňa – jeho spálňa! - aj z kožené kreslo bolo teplé pod jeho nohami. Mal na sebe pekné nové šaty z predošlého dňa, kedy dostal nového otca a on bol rád , že na seba nič nestiahol, keď jedli večeru. Ani koláč s krémom, prvý skutočný koláč, aký kedy jedol! Bol naozaj opatrný.

 

Harry znova uvažoval o obrade. Sotva by na to mohol zabudnúť! Bolo to zvláštne, spôsob, akým sa cítil potom, čo pil víno. Uvažoval jednoducho, či strýko Vernon niekedy mal rovnaký pocit po pití. Aj keby mal, nemal by byť až taký zlý, však? „Pretože jeden dúšok vína spôsobil, že Harry sa cítil tak veľmi, veľmi dobre, ako keby lietal a naraz bol obklopený šťastím. Nie, strýko Vernon nikdy nemal taký pocit.  

 

Položiac ruky hore na opierky kresla, Harry sa pozrel na špičky svojich úplne nových topánok. Jeho nový otec mu už dal toľko a tiež mal Dappin, ale keď Harry už skôr poďakoval domácemu škriatkovi za pomoc s jeho šnúrkami, ona sa skoro rozplakala a potom sa ho pokúsila objať, ale nemal rád ľudí, ktorí sa ho dotýkali a to aj malých ľudí ako Dappin. Aj keď si myslel, že rozumie jej šoku. Nakoniec, nikto mu nikdy nepoďakoval, keď bol domáci škriatok, len si myslel, že by mal byť tichý a nemotať sa do cesty,  alebo robiť rozruch, alebo byť vôbec na očiach. A tiež si myslel, že má povedať ďakujem, ďakujem vám, keď mu niekto pomohol alebo mu niečo dal. Nie že by sa to stávalo pred tým veľmi často než prišiel do tohto domu.

 

 Aby sa udržal od ošívania, premýšľal viac o tom dni. Jeho nový otec povedal, že mágia nebola zlá, že mohol povedať to slovo a nebyť potrestaný. Ale Harry naozaj nerobil mágiu, však? Len nehody, ako keď ho Dudley a jeho kamaráti prenasledovali a on skončil na streche školy, alebo keď jeho učiteľke zmodrali vlasy v ten deň, keď na neho kričala, aby jej venoval pozornosť, keď mohol len ťažko sedieť kvôli bolesti nohám a zadku.

 

A tlmenie hluku. Dursleyovci nenávideli hluk. Oni hlavne nenávideli, keď on robil hluk. A keď mal nočné mory, s tými žiariacimi červenými očami, nemohol si pomôcť, ale kričal o pomoc. Strýko Vernon ho naučil lekciám o jeho prebudení o polnoci alebo o robení nejakého hluku s ponaučením, že na to nikdy nezabudne. Takže tlmil hluk, ale nebol si istý ako. Len vedel, že má byť ticho, aj keď ho bolelo celé telo, ako keby bolo naraz v ohni. Všetko by mohlo byť horšie, keby nebol ticho.

 

Ale bola to mágia? A on to mal dovolené urobiť?

 

Napadlo ho, či by mohol za týmto účelom urobiť akékoľvek kúzlo.

 

Ako by to mohol vedieť? On ani nevedel, ako to urobil. Možno, keby myslel na niečo skutočné, niečo čo robí mágia, ako je... napríklad pohár mlieka náhle zjavení na stole vedľa neho, pretože bol naozaj smädný, možno by to mohol urobiť?

 

Zavrel pevne oči a premýšľal, naozaj silno sa sústredil na to, ako bude vyzerať mlieko a dokonca aj na chuť a vysoký priesvitný pohár a nie na detskú šálku, z ktorej mu dávala občas napiť teta Petúnia. Ale keď konečne otvoril oči, nič sa neobjavilo. Sklamanie sa usadilo v jeho žalúdku, ako náhly pád z posledných neviditeľných schodov.  Ale bol na to zvyknutý, aby tomu čelil tvárou „Teraz sa nepohni, chlapče!“, ktoré preferoval strýko Vernon a čakal niečo viac.

 

Možno naozaj nebol čarodejník. Možno ho jeho nový otec nechcel, ak nedokázal robiť kúzla. Keby nemohol, musel by zabezpečiť, aby to potom jeho otec nikdy nezistil.

 

V hlbokej zamyslenosti, počul závan, potom ohromný zvuk z inej miestnosti, obývacej izby a on sa chytil úzkostlivo operadla kresla. Znelo to, ako by niekto spadol, niekto veľký... ako strýko Vernon. Rýchlo zliezol z kresla a na zem za ním, rovnako ako mu jeho strýko vždy povedal, že také špinavé obludy sa nesmeli chytať nábytku.

 

Ale nebol to strýko Vernon, ktorý vkročil do miestnosti. Bol to jeho nový otec! Vstal, keď sa na neho jeho otec zamračil. „Čo robíš na podlahe?“ Spýtal sa ho jeho otec.

 

S trochu zlým pocitom – znovu zmätený. Aký bol hlúpy? – Harry si hrýzol pery a pozrel sa na kreslo. „Ja... nesmiem, pane?“

 

„Určite máš dovolené sedieť na stoličke. Hociktorej stoličke.“ Zamračenie jeho otca sa prehĺbilo. „S výnimkou mojej súkromnej pracovne. Tej sa obmedzenia týkajú.“

 

„Áno, pane.“

 

„Harry...“

 

„Chcem povedať, áno, ocko. Ďakujem.“

 

„Nie je za čo.“ Tvár jeho otca zmäkla a on natiahol ruku.. „Poď sem, Harry.“

 

„Z ťažka prehltnúc, „pretože nikdy neprišlo nič dobré po povedaní „poď sem“, predsa urobil, čo mu bolo povedané. Ale skôr ako ho prehol cez koleno alebo zamkol v prístenku, jeho otec mu jemne stisol ruku.

 

Otec ho viedol von z knižnice a do obývacej izby, kde si obaja sadli na pohovku a otec obrátil na neho pozornosť. „Toto je tvoj domov, Harry a máš povolené za jeho múrmi ísť kamkoľvek budeš chcieť. S výnimkou kde?“

 

„Vašej pracovne, pane, ehm, ocko.“

 

„Správne. Mám aj iné pravidlá, z ktorých niektoré sme už prebrali. Spomínaš si?“

 

„Nehovoriť, „netvor“,“ povedal svedomito Harry. „A mám byť poslušný a zdvorilý, nemám ťa volať pán Snape, ale ocko. Môžem sa na teba pozrieť, keď so mnou hovoríš a môžem použiť záchod, keď potrebujem, bez...“ znova preglgol, nie tak celkom dôverčivo „dokonca bez poďakovania. Musím použiť príbor pri stole a počkať kým sa všetci obslúžia.“ Na chvíľu sa viac zamyslel. „Mám dovolené klásť otázky a povedať slovo „mágia“ A tlmenie hluku je v poriadku.“

 

Otec na neho pozeral s ústami do malého O. Musel to povedať zle. Och, nie, zle pochopil pravidlá! Ale ktoré z nich? Snažil sa spomenúť, či niektoré z nich sa zmenilo, ale možno otec jedno zmenil, zatiaľ čo bol preč! Harry pripravil sám seba, lebo jeho otec sa na neho ešte chvíľku pozeral, potom zamrkal, sťažka, ako by sa prebudil. 

 

„To je... veľmi dobre, Harry. Som rád, že si si zapamätal všetky tieto pravidlá, Ale teraz, myslím si jedno, že tu bolo nedorozumenie s tlmením hluku, ako si to nazval.“

 

Harry žalúdok klesol ešte nižšie a on sa snažil naozaj veľmi, aby pozeral na svojho otca, „pretože to bolo jedno z pravidiel, ale vedel, že je zlé robiť také čudné veci a bolo to naozaj ťažké, aby namiesto toho pozeral na jeho nohy.  „Áno, pane. Neurobím to znova.“

 

„Dobre.“ Otec sa odmlčal a jeho oči sa zúžili. „Myslíš si, že nechcem, aby si neurobil žiadne kúzlo, však?“

 

„Áno, p – ocko. Viem, že je to zlé.“

 

Otec si povzdychol. „To nie je kvôli tomu. Iba chcem, aby si na seba nepoužil ticho, keď si zranený. Spomínaš si, čo sme povedali predtým?“

 

Harry pokrčil jedným ramenom a potom rýchlo znova poklesol. „Ach! A žiadne krčenie ramenami!“

 

Kútiky jeho otca sa slabo zodvihli, po čom si Harry uvedomil, že to bol jeho úsmev. „Správne. Žiadne krčenie ramenami. Ale hovorili sme o tlmení hluku. Spomínaš si, prečo nechcem, aby si to urobil, keď si zranený?“

 

„N-nie, pane.“

 

„Pretože chcem vedieť, či si v núdzi. Ak si zranený alebo máš nočné mory, chcem to vedieť, tak ti môžem pomôcť.“

 

Harry sa zamračil a rozhodol sa opýtať. Aj keď to bolo také strašidelné a spôsobilo to bolesť jeho žalúdka. Zhlboka sa nadýchol. „Pomôcť mi urobiť čo, pane?“

 

Otcova tvár sa trochu pokrčila, akoby bol smutný alebo nahnevaný. „Pomôcť ti cítiť sa lepšie,“ povedal ticho a čosi v Harryho vnútri sa tiež po týchto slovách pohlo a bol v tom smútok.

 

Pozeral sa teraz na svoje ruky, položené znova v lone. „Nikto to... neviem... prečo, pane?“ Pozrel sa hore na svojho otca, cítil sa podivne zmietaný a nevedel pochopiť, ako sa sem dostal.

 

„Pretože si môj syn a to je to, čo otcovia robia.“

 

Harry chvíľu o tom premýšľal a spomínal, ako mal Dudley možnosť zaliezť do postele s rodičmi, keď mal  nočnú moru a ako teta Petúnia vždy obskakovala Dudleyho, keď si odrel koleno alebo spadol z bicykla a prikývol. „Mamičky tiež, však?“

 

Otec sa zľahka zasmial. „Mamičky, tiež, áno.“ Ďalšia pauza. „Harry, tvoja mamička bola.... bola moja dobrá priateľka v škole. Ja... ja som ju mal veľmi rád. A sľubujem ti, že sa o teba postarám, ako najlepšie budem vedieť. Dlhujem jej to... a tiež tebe. Otec mávol rukou gestom, ktoré Harry začal vnímať tak, že dohovoril o niečom a chcel s tým teraz prestať. 

 

„Ale, ostatné pravidlá,“ povedal prísne otec. „Žiadne umlčiavanie, rozumieš?“

 

„Áno, ocko.“

 

Otec ho obdaril jedným z jeho miernych úsmevov, bolo to prvýkrát, keď Harry nezakopol v tom, ako ho nazval.

 

Harryho úsmev bol rýchly. Mal rád, keď robil svojho otca šťastným, aj keď nemohol urobiť naozajstné kúzlo.

 

„Dobre. A budeš zodpovedný za udržiavanie svojej izby v poriadku. Žiadne hračky alebo oblečenie na podlahe.“

 

„Ale, ocko, nemám-“

 

„Žiadne hračky alebo oblečenie. Ja viem. Budeš ich mať do konca týždňa.“

 

„Naozaj? Svoje vlastné?“

 

„Áno, dieťa. Svoje vlastné. Teraz, nesmieš meškať na jedlo. Ak teraz nevieš rozoznať čas, potom ťa Dappin alebo ja zavoláme.“

 

Poznám čas! Iba vtedy nie, keď nevidím na hodiny.“

 

„Tak by to bolo ťažšie.“ Otec mu poklopal štíhlym prstom zľahka po hornej pere. „Možno sa najprv len spoľahneme na tvoje zavolanie k jedlu, až pokým sa nenaučíš, kde sú všetky hodiny.“

 

„Ďakujem vám, pane.“  

 

„Každý večer si dáš kúpeľ – alebo sprchu,“ upravil otec, potom, čo videl, že Harry išiel protestovať. Povedal Dappin, že vaňa je len pre deti, ale v skutočnosti jednoducho nemal rád to, čo sa v nej stalo. Sprchy boli oveľa bezpečnejšie. Rýchlejšie. Uľavilo sa mu, keď mu jeho otec povolil namiesto toho sprchy. „A čisté oblečenie každý deň. Dappin ti pomôže s výberom.“

 

„Áno, ocko.“

 

„Tiež máš povolené stráviť čas v zadnej záhrade každé ráno, ale keďže v popoludňajších hodinách je skôr horúcejšie, tak by som bol radšej, keby si svoj čas po obede trávil doma. Dappin ti zajtra ukáže záhradu.“

 

Bola tu zadná záhrada? To musí byť tam, kde by mohol robiť jeho domáce práce. Nadšene prikývol. Nenávidel prácu vonka, akonáhle začalo byť horúco, najmä ak mu neboli dovolené pitie alebo tieň. „Ďakujem ti, ocko,“ povedal.

 

Jeho otec sa natiahol a potľapkal ho po kolenách, čo Harry považoval za trochu divné, ale pretože to nebolelo necukol preč. No, nie príliš veľa. „Myslím, že pre túto chvíľu to stačí. Nechceš sa ísť pred večerou umyť a zídeme sa v jedálni za desať minúť?“

 

„Áno, pane!“ Večera tiež! Toto bol veľmi dobrý deň.

 

- - - - -

 

Severus sledoval chlapca, ktorý zamieril ku schodisku a potlačil povzdych. Čistý okamih radosti, ktorý vyskúšal na Dursleyovcoch nútiac ich zobrať na seba celý trest za to, čo obi urobili Harrymu v priebehu rokov zmizol úplne, keď sa sám stretol s realitou chlapca, ktorý si myslel, že mu nebolo dovolené dotknúť sa nábytku a ktorý nemal spomienky na to, či bol niekedy utešený, keď bol zranený. Znovu sa raz divil, či bol pre toto stvorený. Každopádne, čo vedel o týraných deťoch? Bol jedným sám! Ťažko potreboval odporúčania.    

 

Spomenul si, že pred večerou mal vybaviť ešte jednu záležitosť. Išiel do svojej pracovne, zavrel dvere a hodil trochu hop-šup prášku do krbu. Plamene vyšľahli a on zvolal, „Albus Dumbledore!“

 

O pár minút neskôr sa v plameňoch objavila hlava Albusa Dumbledora „Dobrý večer, Severus. Ako sa darí? Dúfam, že žiadne problémy?“

 

„Nie, nie.“ Severus si povzdychol. „Môžem prejsť?“

 

„Samozrejme, milý chlapče.“ Hlava riaditeľ školy zmizla a Snape hodil do krbu trochu viac prášku zavolal riaditeľovu kanceláriu a vstúpil do plameňov. Po krútení sa dokola mu chvíľu trvalo povedať heslo, keď zastavil v krbe a vstúpil do Albusovej oválnej pracovne.

 

„Ďakujem vám,“ povedal a očistil si jeho habit s mávnutím ruky.

 

„Prosím, posaďte sa. Citrónový cukrík?“ ponúkol ho riaditeľ, vytiahol krabičku.

 

„Nie, ďakujem,“ odpovedal Severus, hoci zaujal miesto. „Navštívil som Dursleyovcov,“ povedal, vyhol sa všetkým otravným objasnenia, ktorými by inak prešli. „A použil som Priori Malum Res.“

 

„Aha.“ Albus si prekrížil pred svojou tvárou svoje prsty a zapozeral sa na Severusa cez ich striešku.

 

„Nebudem sa ospravedlňovať. Len som si myslel, že by ste to mal vedieť.“

 

Riaditeľ prikývol.  „Bolo to dosť dávno, kedy bola táto kliatba použitá.“

 

„Nie je to čierna mágia, Albus!“ Severus vstal a prechádzal sa po miestnosti. „V každom prípade si to zaslúžili. A ja som mal na to právo!“   

 

„Takže ste to urobil. Ale trojnásobný súd je príliš...  tvrdý pre muklov, nemyslíte?“

 

 „Keby ste videl...“ Mohol by tiež všetko priznať teraz, rovnako ako neskôr. „V prvom rade som použil Legilimenciu.“

 

„Všetkých z nich?“

 

Prekliaty Albus a jeho mäkký, nie celkom obviňujúci tón. „Áno,“ zavrčal. „Dokonca aj na toho chlapca. Sedemročného, ako je Harry a už bol viac ako najčernejší tyran. Vyťahoval sa nad Harrym – mimochodom volal na neho ako na psa – rovnako jeho kamaráti a potom, keď sa krčil, bili ho.“

 

Dumbledore si ťažko povzdychol, jeho modré oči boli unavené, ale úplne zavŕtané do jadra veci, k jeho svedomiu. „Ako dlho to bude pre nich trvať?“

 

Severus sa pozrel priamo do očí jeho radcu, pretože vedel, že by na nich použil Legilimenciu sám a nedal na sebe nič znať. „Šesť rokov, myslím. Rovnako dlho, ako sa o neho starali. Neumrú z toho, ale budú si priať aby to tak bolo.“

 

„Veľmi dobre.“ Albus dal plechovku citrónových cukríkov preč do šuflíka. „Ešte niečo ďalšie, Severus?“

 

„Áno, bezvýznamná záležitosť,“ povedal trochu strnulo. Každopádne bol Severus vďačný riaditeľovi a pomoci s „právnymi problémami“ s ministerstvom, Albus mohol byť občas správnou pilulkou. „Harry sa prebudil zo svojho krátkeho spánku toto popoludnie s krikom. Nemohol som nájsť nič zlé, ale povedal, že ho všetko bolelo až do morku kostí. Ale jeho vzhľad sa nezmenil, myslel som si, že krvný rituál bude pracovať sám niekoľko mesiacov.“

 

„To áno,“ súhlasil Albus.

 

„Ďalšia vec, položil okolo seba perfektné tlmiace kúzlo, keď ešte spal! Vraví, že to musel urobiť u Dursleyovcov, pretože mu nebolo dovolené robiť hluk, dokonca aj vo sne.“

 

„Potom je v jeho veku celkom talentovaný.“

 

Severus sa na neho zamračil. „Vy ste ma nepočúval, však? Chlapec použil vlastnú mágiu  ako ochranu od tých prekliatych stvorení a ani mi nepovedal, keď mal bolesti! Chcem vedieť, čo sa do pekla s rituálom pokazilo. Akú čerstvú bolesť môžem očakávať u môjho syna, lebo on mi to nepovie sám?“

 

„Nie, nemám podozrenie,“ povedal Albus vyrovnane. Jeho oči získali ich obvyklý jas a Severus tomu ani trochu neveril. „Aspoň nie z nejakej vonkajšej mágie. Bude potrebovať čas na adaptovanie, po prvý raz žije s nejakým rodičom.“

Viete čo,“ povedal trochu. Nepáčil sa mu ten jas, ani tón hlasu, ktorý Albus použil na neho. „Čo schovávate?“

 

„Ja?  Severus, mal by si to vedieť lepšie než ja.“

 

„Viem, že to znamená, že je to lepšie než očakávať priamu odpoveď.“ Severus násilím otvoril svoje päste a uvažoval po stý krát, či robí správnu vec tým, že dáva samého seba pod ochranu starého čudáka. Ale naozaj, akú možnosť má?

 

„Vždy ti poviem všetko, čo potrebuješ vedieť.“

 

„Ani desatinu z toho, čo chcem vedieť,“ zamrmlal Severus. Popadol krabičku s hop-šup práškom a odtrhol vrchnák.

 

„Potom dovidenia v piatok. S chlapcom.“

 

So sotva viditeľným kývnutím Severus hodil prášok do ohňa a zamieril domov. 

22.06.2010 21:30:03
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one