Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
A je tu pokračovanie
Kapitolku venujem všetkým komentujúcim.

Dobby


Harry v noci opäť kričal zo spánku. A bez toho aby si uvedomil, že okolo seba vyčaroval tlmiace kúzlo. Ale Severus už postavil kúzlo, aby ho zobudilo, ak bol Harryho spánok vôbec vyrušený a tak bol varovaný, keď sa začali chlapcove nočné mory. V jeho izbe na druhej strane chodby sa prevalil na nepretržité bzučanie, keď si uvedomil po desiatich alebo pätnástich sekundách čo to bolo a potom vyskočil zo svojej postele do chlapcovej izby. Našiel Harryho mlátiť okolo seba v posteli, držiaceho deku a prikrývku, v ktorej bol uväznený a prakticky zrýchlene dýchal... ale ticho.

 

Severus zrušil kúzlo očakávajúc teraz výkriky o ktorých vedel, že budú nasledovať a potom zovrel zobral chlapca do náručia. Niekoľko ďalších minút musel bojovať s chlapcovými päsťami a nohami, ako Harry bojoval, aby sa oslobodil z toho zovretia, ale keď sa chlapec konečne prebudil, jeho oči boli rozšírené ako tanieriky a Severus vedel, že by nikdy nemohol povedať tomuto dieťaťu, že nemohlo robiť náhodnú mágiu bez ohľadu na to, ako veľmi ho to znepokojovalo. Chlapec bol stuhnutý strachom v Severusovom náručí. Jeho koža bola začervenaní a prepotená od jeho útrap a Severus ticho k nemu hovoriaci, povedal: „Utíš sa, teraz, Harry. Je to teraz v poriadku. Mám ťa...“

„Ocko,“ zašepkal malý chlapec, jeho dych sa zastavil a on sa úplne uvoľnil, schoval svoju tvár na Severusovom ramene, malé ruky, tenké ako paličky sa ovinuli okolo jeho krku.  

 

Prekvapený Severus pohladil trochu rozpačito temeno Harryho hlavy. Ocko? „Chceš mi o tom povedať? Spýtal sa. „Mal si zlý sen?“

 

Harry prikývol proti Severusovmu ramenu. Jeho dych prešiel do horúcich vzdychov. „Bolo to hrozné. Ona kričala.“

 

„Kto kričal, Harry?“

 

„Červenovlasá dáma. Potom tam bolo zelené svetlo a ona bola mŕtva.“

 

Severus všade pocítil chlad a držal chlapca ešte pevnejšie. Lily. Sníval sen o smrti svojej matky. „To je v poriadku,“ zamrmlal.

 

„Ona nie je v poriadku,“ tvrdil chlapec. „Ona je mŕtva a nikdy som ju nepoznal.“

 

„Nie,“ povedal Severus. „Nie, to si nikdy nemohol.“

 

Potom tomto tam bolo ešte niekoľko pohladení a Dappin im priniesla kakao, o ktorom chlapec povedal, že ho nikdy predtým vo svojom živote nemal, ale povedal „Skvelé!“ a potom si ho dal opäť. Severus vyčaroval malú svetelnú guľu, asi vo veľkosti Nezabúdala na jednu stranu stolíka, ktorú Harry mohol sledovať, keď sa hýrila v rôznych farbách ak chcel.

 

Pokús sa znova zaspať,“ povedal svojmu synovi, keď začal zatvárať dvere. „Zajtra bude rušný deň.“

 

„Ocko!“ zvolal chlapec. „Prosím ťa... necháš ich otvorené?“

 

Severus prikývol a urobil tak, uistil sa, že jeho vlastné boli tiež trochu otvorené, keď sa vrátil do postele, v prípade, ak by ho chlapec v priebehu noci hľadal. Zvyšok noci prebehol pomerne jednotvárne, aj keď Severus niekoľkokrát vstal, len aby sa ubezpečil, že je chlapec v poriadku, raz potreboval poriadne poprikrývať, keď bola celá posteľná bielizeň odkopnutá preč.

 

Ráno si sadol na okraji postele, stále unavený a pretrel si svoje oči opakom rúk. Akým potešeným sa stal v takom veľmi krátkom čase pri myšlienke, že Harry bol teraz jeho syn. So slabým úsmevom vykonal svoje ranné umytie a stretol sa s chlapcom, keď išiel dole úzkym schodiskom k obývacej izbe. Chlapec bol oblečený vo veciach, ktoré mal včera, hoci bez habitu a jeho večerné topánky hrozivo klopali na schodoch.

 

 „Oblečenie, dnes,“ oznámil Severus, pozrel na chlapca od hlavy po päty. „Hneď po raňajkách.“

 

Harryho oči sa rozšírili, ale nepovedal nič okrem, „Áno, pane.“

 

Severusove pery sa zúžili, ale hneď prikývol a zamieril do jedálne, kde boli už naservírované raňajky. Akonáhle dieťa usadil na stoličku, zodvihol ho, ako to urobil predtým. Namiesto vydeseného pohľadu sa tentoraz Harry radostne zasmial, keď sa stolička pohla hore, aj keď jeho prsty zovierali kŕčovito operadlo stoličky. To bolo po prvý raz, čo počul chlapcov smiech a Severus zistil, že chcel počuť tento zvuk častejšie.

 

Harry sa pozrel na stôl s náhlym hladom vo svojich očiach, ale nesiahol na jediný kúsok. Severus zodvihol tanier s vajíčkami, aby si sám pomohol a Harry sa pozeral, oči skláňal od taniera a späť v nervóznom očakávaní. „Chcel by si vajíčka, Harry?“

 

 Chlapec si zahryzol do pery, skôr než ihneď odpovedal a Severus okamžite preklial sám seba. Od jeho vniknutia do mysle tých skazených muklov, poznal rovnakú otázku – obzvlášť ak odpovedal kladne – takmer vždy sa stretol s výsmechom Harryho príbuzných. „Smola, potom, čo si bol hrozný malý chlapec nedostaneš žiadne,“ od jeho tety, a „len vtedy, ak by nejaké ostali po tom, čo som si ich zobral, však mami?“ od bratranca.

 

Takže... „Niekoľko vajíčok, Harry.“ Povedal Severus, ktorý prerušil trápne ticho a štedro ich nabral na chlapcov tanier.

 

Harry na neho pozeral s takým obdivom, že sa mu rozbúšilo srdce. „Ďakujem vám, pane.“

 

„A slaninu,“ a zobral tiež na Harryho tanier tri prúžky. „Hrianky tiež.“ Tanier naplnili dva kusy s maslom.

 

„Ďakujem vám, pane!“ zopakoval Harry. Zodvihol vidličku – opäť do jeho päste, potrebovali čoskoro popracovať na stolovaní – ale trpezlivo čakal kým Severus dokončí vlastné obslúženie a zodvihne jeho vlastnú vidličku.

 

„To je v poriadku Harry. Môžeš teraz jesť.“

 

Netrvalo to vôbec dlho, než chlapec napchal slaninu do svojich úst druhou, voľnou rukou, urobil to tak rýchlo, že si Severus nikdy nemyslel, že to je možné, ako keby si bol stále istý, že to všetko bude odnesené. A zo spomienok na svoju rodinu vedel, že to tak bolo. Stále... „Spomaľ dieťa. Jedlo sa nechystá zmiznúť.“

 

Viditeľne pokarhaný, Harry sa na chvíľu zastavil s vidličkou plnou vajíčok len kúsok od svojich úst. Vidlička sa triasla, keď sa chlapec zadíval na Severusa, akoby čakal na signál, kedy môže začať znova.

 

„Len nechcem, aby si bol chorý, Harry,“ povedal mu Severus. „Ak budeš jesť príliš rýchlo, budeš.“

 

„Áno, pane.“ Povedal Harry a skutočne sa mu podarilo pohrýzť jeho vajíčka pred prehltnutím.

 

Severus potlačil povzdych. Dúfal, že jeho spôsoby by sa zlepšili, akonáhle by sa dieťa prestalo tak báť, že nebolo schopné jesť vôbec. Dovtedy by sa mohol vyhnúť pohľadu na Harryho, kým bol pri stole.

 

Po raňajkách Severus ukázal chlapcovi zvyšok domu, vrátane kuchyne, kde sa Harry zdal príliš veselý pri pohľade na riady a panvice čistiace sa tam, kde boli k Severusovmu veľkému zdeseniu. A v záhrade, musel pripomenúť chlapcovi, že nebol domáci škriatok, aby nerobil nejaké záhradníčenie, ale hral sa.

 

Vidiac, že chlapec naklonil hlavu na stanu, akoby Severus predniesol cudzie slovo, keď povedal „hra“, ale Severus si sľúbil, že tomu nebude vždy tak.

 

A takto priamo po návšteve obchodníka s odevmi a Harryho zmeraní a vybavení košeľami, nohavicami, krátkymi nohavicami, ponožkami, vecami na spanie, topánkami a habitmi v rôznych farbách a na slušnej úrovni, zamierili do vedľajšieho hračkárstva a Severus povedal Harrymu, aby si vybral niekoľko kusov. Sledoval detskú tvár, keď prechádzali cez obchod a výraz údivu, keď sa Harry dotkol všetkých magických hračiek a ich mávajúcich a hlučných krídel a ich volanie „Hraj sa so mnou!“ bol na nezaplatenie.  

 

Harry nevzal nič do ruky, ale jeho uprený pohľad prechádzal cez niekoľko hračiek, keď sa Harry snažil vybrať hračky, ktoré boli malé a lacné - - tiež lacno vyrobené, ak by mal byť Severus úprimný - - s nádejou, že ak nežiadal o viac, že prinajmenšom dostane aspoň trochu, Severus pokrútil svojou hlavou a viedol chlapca späť do ich uličky. Po žiadnych neistých vysvetleniach povedal Harrymu, aby si zobral jasne maľovanú sadu oheň šľahajúcich figúrok rumunských drakov, vrecko modrých a zelených pľúvadlíkov a nakoniec detskú lietajúcu metlu.

 

Predstavoval si, že do konca týždňa by mal pravdepodobne dôvod k ľútosti všetkých nákupov, ale v tejto chvíli, keď videl Harryho nefalšovanú radosť, bola to dostatočná odmena.

 

Rovnako ako oblečenie, zmenšil hračky a dal si ich do vrecka so sľubom, že ich odovzdá chlapcovi len čo budú doma. Potom zbadali Optiku a Harry bol vybavený okuliarmi, ktorým sa potešil ešte viac ako hračkám. Napokon sa zastavili v Deravom kotlíku, kde sa Harry držal menu neohrabane vo svojich malých rukách, blízko pri svojej tvári, ale nezdalo sa, že sa na to vlastne pozeral. Díval sa na stôl a nesúvisle zamrmlal, keď sa spýtal, čo chce jesť.

 

Severus sa zamračil. „Máš hlad, však?“

 

„Áno, pane, ehm, ocko.“ Jeho nové okuliare robili jeho oči jasnejšími, guľatejšími a už viac neškúlil, čo bolo definitívne zlepšenie.

 

Znovu ho napadlo. „Nedokážeš prečítať menu?“

 

Červená farba zaplnila chlapcovu tvár, keď sa odvrátil s pokrčením jedného ramena.

 

„Harry...“

 

„Prepáčte, pane!“ Položil menu a zložil si ruky do lona, pozrel sa na ne zúbožene.

 

„Harry, nie som teraz znepokojený tvojím pokrčením ramien. Ide mi o tvoje čítanie. Nenaučil si sa to, kým si bol v škole?“

 

Chlapec preglgol a zavrtel hlavou.

 

„A prečo nie?“ Nevyzeral zmätený.

 

Nepochopiteľne, Harryho oči sa zaliali slzami. Vybehol po nich zlomyseľne drobnými päsťami. „Pretože som hlúpy.“

 

„Nie, nie si hlúpy. Každý, kto si zapamätal všetky tie pravidlá v mojom dome je chytrý, prinajmenšom má vynikajúcu pamäť.“

 

„Som,“ trval na tom chlapec. „Teta Petúnia povedala...“

 

„Som si istý,“ povedal ticho Severus, keď Harry nedokončil svoju vetu, „že tvoja teta ti povedala veľa vecí v priebehu rokov, ktoré nie sú jednoducho pravda. Zmienil som sa o tom veľakrát predtým, však?“

 

Harry ešte stále na neho nepozrel, ale strhol hlavou s miernym prikývnutím.“

 

„Presne tak. Teraz, existovali nejaké predmety, ktoré sa ti v škole páčili?“

 

„Áno, pane. Matematika.“

 

„Dobre. Čo sa ti na nej páči?“

 

„Dokážem rýchlo počítať a čísla sú úplne ľahké na písanie. Je ich len desať.“

 

Severus prikývol. Tom prišiel k ich stolu, aby videl, ako sa im darilo a Severus ho podráždene poslal preč. Keď muž odišiel, povedal, „Teraz pozri, urobil si to dobre. Prečo ti čítanie robí problémy? A premýšľaj, nechcem odpoveď, ktorú si dal predtým.“

 

Harry pozdvihol rameno. „Je ťažké o tom premýšľať.“

 

„Dôvod je ťažký?“

 

Harry pokrútiac hlavou povedal, „Nie, pane. Na hodinách bolo veľmi ťažké premýšľať.“

 

„A prečo to tak je?“ spýtal sa Severus, aj keď mal pár dohadov.

 

„Som ľahko nepozorný,“ povedal Harry tónom, akoby niečo citoval. „A po dopoludňajšej prestávke som často náladový a nepredvídateľný.“

 

„Naozaj. Kto ti to povedal?“

 

„Teta Petúnia.“

 

Severus v duchu povedal tieto slová spolu s chlapcom. Zavrtel hlavou. „Kedy  ti povedala, že si bol náladový a nevyspytateľný?“

 

„Keď som priniesol známky v prvom ročníku. „Povedala, že jej to takto povedal učiteľ. A jej Duduško bol dobrý študent, bola škoda, že musel chodiť do školy s podobnými ako ja.“

 

„Bol... Duduško v tvojej triede?“ Takmer sa zadusil nad tou prezývkou. Pre Merlinove spodky.

 

„Áno, pane.“

 

„A keď bol v triede s tebou, neodvádzal ťa vždy od tvojej práce?“

 

Harry sa nakoniec na neho pozrel, vyzeral zmätene. „Prepáčte, pane?“

 

„Bol niekedy hlučný a nepríjemný v tvojej prítomnosti, z dôvodu, aby ťa vyrušil zo sústredenia na tvoju prácu?“ Vedel prekliato dobre, že to Duduško robil, ale chcel, aby to Harry uvidel sám. „Úmyselne niekedy zobral tvoju prácu a zničil ju alebo povzbudzoval do toho ostatných?“

 

Veľmi ticho Harry povedal: „Áno, pane. Niekedy.“

 

Severus prikývol. „A počas dopoludňajšej prestávky, po ktorej si tak náladový a nevyspytateľný, tvoj bratranec na teba niekedy útočil a povzbudzoval do toho ostatných?“

 

„Niekedy, pane.“ Chlapec vyzeral úplne nešťastný a Severus nakoniec ustúpil.

 

„Myslíš si, že kedy si nebol prenasledovaný každú minútu počas školy nespratným bratrancom, že by si bol schopný sústrediť sa na učenie a čítanie? A možno by si aj bol lepší v matematike?“

 

„Možno,“ pripustil chlapec.

 

„Hm,“ Severus súhlasil a pokynul Tomovi, aby teraz prišiel, pretože boli pripravení na ich objednávku. „Potrieme sa na to.“

 

- - - - -

 

Ďalších pár dní prešlo pre Harryho ako vichrica. Behal za Dappin a pomáhal jej s prácami a to aj keď povedala, že ho nepotrebuje, vždycky vykríkla radosťou, keď ho uvidela. V záhrade sa naučil mená všetkých kvetov a rastlín a recitoval ich znovu svojmu otcovi pri večeri a spôsoboval svojmu otcovi jasné mykania na jeho perách, ktoré naznačovali, že bol potešený. Cez deň bol otec často zaneprázdnený jeho vlastnou prácou do školy ako hovoril a tak sa Harry hral buď v záhrade alebo vo svojej izbe s novými hračkami, ktoré mu dal jeho otec a to najmä s metlou!

 

Miloval lietanie a len si prial, aby mohol lietať vyššie ako mu dovolila detská metla. Mohol lietať len pár stôp nad zemou, ale jeho otec hovoril, že keď bol starší, mohol by lietať na väčšej metle, ktorá by zamierila do neba. Vedel sa dočkať na Rokfort, o ktorom otec povedal, že tam budú bývať počas školy.

 

Otec mu veľa rozprával o Rokforte. 

 

Najlepšie časy boli po večeri, keď otec dovolil Harrymu sedieť v jeho lone v pohodlnom kresle v knižnici a prezerali si spoločne knihy. Otec vymyslel hru na naučenie strán a ozvučil ich do slov a každý večer ich pred spaním povedal Harrymu veľmi jasne a povedal, že ich bude čoskoro čítať sám. Pred spaním, otec rozprával Harrymu príbeh o čarodejníckom svete, občas o Rokforte a mnohých veciach, ktorý by mohol očakávať – rovnako ako o naozajstných duchoch! – a niekedy mali radi rozprávky, ktoré čítala slečna Egglestromová počas školy, s drakmi obrami a netvormi. 

 

Stále mal ešte nočné mory, s tým červenookým hadím mužom a zeleným svetlom, ktorý zabil tú paniu. A ďalšie, kde mal ešte na krku obojok a potom ho Dudley dal do klietky a šťuchal do neho palicou, zatiaľ čo Piers  kričal: Psí dych, psí dych,“ na neho a strýko Vernon zatiahol vodítko užšie a užšie, kým nemohol dýchať.

 

Harryho otec nikdy znovu nepovedal, že by nemal používať tlmiace kúzlo, aj keď ho Harry postavil, pretože si nemohol pomôcť, aj keď to bolo náhodou, keď spal  a celkom, jeho otec ho vždy zobudil z hrozného sna a držal ho pri sebe, hovoril upokojujúce veci, kým bol pripravený ísť spať. Občas dokonca zostal, sedel na posteli, keď  si Harry ľahol naspäť a jeho ruky jemne robili kruhy na jeho chbte alebo mu prehrabával vlasy. Harry už takmer vôbec sebou netrhal, keď to urobil.

 

Harry si dokonca našiel v záhrade priateľa. Červený pruhovaný had sa plazil blízko neho, keď sa hral Dračie vojny! a jeho jazyk ho šteklil na jeho členku. Opýtal sa otca na hadou a prečo sa ich jazyk kmital ako taký a on povedal, že ochutnávajú, tak Harry povedal hadovi „Ako chutím?“

 

Had trochu zodvihol hlavu a prekvapene sa na neho pozrel, rovnako ako ten druhý had spätne  u Dursleyovcov. „Ty hovoríššš?“ opýtal sa.

 

Harry to nebral tentoraz ako priestupok a jednoducho odpovedal: „Áno. Nie sú tu žiadni iní, ktorí môžu?“

 

„Už nie,“ povedal had.

 

„Je mi to ľúto. Uhm, moje meno je Harry. Aké je tvoje?“

 

„Meno? To je ľudssskááá záležitosssť.“  Had vkĺzol na jeho novú tenisku, o ktorej len predpokladal, že sa nosí na hru vonku a dotkol sa znova svojím jazykom jeho holého členka. „Ale môžeš mi hovoriť Hasssseth.“

 

„Teší ma, Hasseth,“ povedal Harry a spomenul si na slušné správanie, ktoré ho naučil otec, ako pozdraviť ľudí.

 

„Aj mňa, teba, Harry.“ Had vliezol do manžety jeho nohavíc a obkrútil sa okolo jeho nohy. „Si tak teplý, Harry. A chutíššš ako zrelé leto.“

 

Harry nevedel, či je to dobrá vec alebo nie, ale rozhodol sa, že ak sa mu Hasseth páči, musí to byť v poriadku. „Môžeš tam ostať, ak chceš a udržiavať sa v teple,“ povedal hadovi. „Ale neviem, či ťa môžem zobrať do vnútra.“

 

„Nechcel by som by vo vnútrrri na mieste človeka, Harry. Ale áááno, si teplý. Ďakujem.“

 

Harry sa s úsmevom vrátil k svojej hre, občas prehovoril s Hassethom a porozprával mu tiež všetko o Rokforte.

 

Rýchlejšie než očakával bol čas ísť do školy.

 

Použili krb - - o ktorom otec povedal, že nebol rovnaký ako „Lietanie na tvojej metle,“ aj keď to znelo rovnako - - rovnako, ako keď išli do Šikmej uličky, na miesto čarodejníckych obchodov. Harrymu sa to veľmi nepáčilo, keď išli cez krb, pretože sa obával, že by sa spálil, ako sa to stalo pár krát, keď ho teta Petúnia potrestala za zhodenie vecí v kuchyni. Ale otec povedal, že tento oheň nebol horúci, keď do neho bol hodený magický prášok a že to bol jeden z najrýchlejších spôsobov cestovania čarodejníkov.

 

Harry mu nepovedal, že nebol naozajstný čarodejník a naozaj nevedel čarovať, pretože nechcel vidieť ten vráskami naplnený pohľad, ktorý mu oznámil, že jeho otec bol nahnevaný alebo smutný. Takže vzal otca za ruku a premiestnili sa do Rokfortu. Mal ústa plné sadzí, rovnako ako minule a jeho otec odstránil nečistoty z jeho oblečenia paličkou, ktorú mal zvyčajne stále v rukáve, ktorú nazýval prútik.

 

Stáli vo veľkej miestnosti so všetkými druhmi jagavými, rotujúcimi vecami v nich, okolo nich a za stolom sedel riaditeľ školy Dumbledore. Harry sa schoval za nohu svojho otca, ale otec ho to dlho nenechal robiť, ale položil mu ruku na ramenu a postavil ho pred seba.

 

„Dobré ráno, Harry,“ povedal riaditeľ.

 

Harryho otec mu trochu stisol rameno a tak sa pozrel na starého muža so smiešnym plášťom a špicatým klobúkom a odpovedal: „Dobré ráno, riaditeľ Dumbledore, pane.“

 

Muž sa usmial a jeho jasné modré oči iskrili ako dva diamanty a vytiahol von plechovku s cukríkmi. „Citrónový cukrík, Harry?“

 

Harry si zahryzol do pier a pozrel na svojho otca, ktorý sklonil hlavu, takže sa Harry natiahol, aby si zobral jeden z cukríkov. „Ďakujem vám, pane,“ povedal a vložil si ho do úst. Bolo to veľmi sladké a šumivé na jazyku. Usmial sa.

 

Riaditeľ sa pozrel cez svoje okuliare na otca a jeho úsmev sa prehĺbil. „Máte sa tam veľmi dobrého mladého muža.“

 

„Samozrejme,“ povedal otec a jeho ruka pohladkala Harryho rameno. „Je to môj syn.“

 

Harry cítil vo svojej hrudi, ako žiari šťastím a veselo cmúľal jeho cukrík, zatiaľ čo obaja muži hovorili.

 

„Dovoľte mi, aby som poslal jedného z domácich škriatkov do vašich izieb. Museli sme ich trochu rozšíriť, aby sa uspokojili vaše zmenené podmienky. Dovolil som si priradiť vám domáceho škriatka, ktorý vám pomôže so starostlivosťou o dieťa počas vyučovania, pokiaľ budeš prístupný.

 

Harry ožil, pretože vedel, čo „prístupný“ znamená, ale zostal pokojný, ako by mal. Otec pozrel na neho. „To mi pripadá rozumné,“ povedal. „Ďakujem vám.“

 

„Nemysli nič z toho, Severus. Mali sme tu predtým učiteľov, ktorí boli rodičmi a trúfam si tvrdiť, že budeme znova.“ Pozrel znovu na Harryho a Harry si nemohol pomôcť, ale pomrvil sa pod jeho prenikavým pohľadom. „Vyzerá veľmi ako jeho otec, však?“

 

Teraz sa otec pozeral a Harry sa snažil držať hlavu vzpriamene, ale bolo to veľmi ťažké, keď chcel byť neviditeľný a malý. „To áno,“ zamrmlal otec. „A tak skoro.“

 

Riaditeľ sa zasmial a otec trhol hlavou smerom k nemu. Pozrel sa nahnevane a Harry rýchlo sklonil hlavu. Ale otec nič nepovedal nič významné a ani neudrel alebo nehádzal nič, ale pevné zovretie Harryho ramena bolo trochu silnejšie. „To je v poriadku, Harry,“ povedal ticho. „Nie som nahnevaný.“

 

Harry na neho rýchlo pozrel, ale naozaj mu veľmi neveril a otec dodal, „nehnevám sa na teba.“

 

Až potom sa mohol Harry uvoľniť.

 

O niekoľko minút neskôr sa viezli na schodoch, ktoré sa pohybovali! Dole bola dlhá chodba s vysokým stropom a lesklou drevenou podlahou, takže si Harry pomyslel, že by chcel vyskúšať lietanie na jeho metle okolo. Dve škaredé postavy boli v dolnej časti schodiska a vyzerali ako Dappin, iba boli kratšie a mali žltkasté oči namiesto zelených.

 

„Som Nelli, pánovia,“ povedal domáci škriatok. „A ja vám ukážem vaše komnaty, pán Snape, pán Harry.“

 

„Ďakujem ti, Nelli,“ povedal otec a Harry ho zopakoval.

 

Domáci škriatok sa uklonil, šťastne sa usmial a viedol ich dolu chodbou k širokému kamennému schodisku so zábradlím, ktoré by skvele slúžilo k šmýkaniu. Nad ich hlavami vyčnievali ďalšie schody zo steny a Harry dokonca spozoroval, že niektoré z nich sa pohybovali, rozpájali sa z jedného spojenia a vytvárali nové.

 

„Ocko, videl si to?“ spýtal sa Harry a ukázal.

 

„Áno, Harry. Hovoril som ti o schodoch.“

 

Bola to pravda, hovoril, ale Harry si nebol istý, čo tým myslí. Schody sa proste nehýbu. „Áno, pane, ale videl si to?“

 

Pery jeho otca sa trochu zachveli pri miernom úsmeve a prikývol, pričom chytil Harryho za ruku a nasledoval domáceho škriatka okolo zadného schodiska do užšej chodby, šikmo nadol. Išli dlhou chodbou až k ďalšiemu schodisku a minuli veľa dverí až prišli k prázdnemu múru.

 

Nelli zastavila a ukázala prstom. „Tu sú vaše izby, pán Snape a pán Harry. Pán Dumbledore hovorí, že heslo si môžete zmeniť na akékoľvek chcete. Teraz sú heslom Čokoládové žabky.“ 

 

Po jej slovách sa múr pohol, rovnako ako schodisko, dovnútra. Tajné dvere! Harry zatlieskal. „Ocko, vi –“

 

„Vidím to tiež, Harry,“ povedal otec, ale jeho hlas znel šťastne, nie podráždene a zamieril do svojho nového domova.

24.06.2010 22:33:22
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one