Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Verím, že čakanie sa oplatilo. Prajem príjemné čítanie.
NEPREŠLO BETAREADOM!!!

Severus sedel pri malom oválnom stolíku – malom v Malfoyovskom zmysle slova, čo znamená, že pri ňom mohli sedieť len 12 – v ich záhrade pod holým nebol a napil sa čaju. Šelest padajúcej vody z neďalekej fontány bol jediným zvukom, okrem cinkania lyžičky o čínsky porcelán a občasné štebotanie vtákov z radov stromov, ktoré tvorili západný múr.

Narcissa ho sledovala s chladnou ľahostajnosťou, ale jej odmeranosť bola väčšia než pozornosť o Luciusa. Hlava Malfoyovskej rodiny bola uvoľnená,  čo znamenalo, že bol oblečený v tmavozelenom rúchu, ktoré bol takmer čierne, ale so žiadnymi komplikovanými vzormi alebo pásikmi, ktoré tak často nosil, keď bol mimo na večeri. A zázrakom bolo, že jeho strieborná vychádzková palička nebola nikde na dohľad, čo znamenalo, že jeho prútik bol pravdepodobne v rukáve, ako bol Severusov.

Lucius opierajúci sa o stoličku otočil na tanieriku šálkou dokola, ako to už urobil trikrát – Severus nebol ničím iným ako notorickým pozorovateľom zvykov iných vynervovaných ľudí – potom to nechal tak a neochotne obdaroval Severusa chytrým úsmevom. „Počul som, že si prijal pozíciu na Rokforte.“

Hoci tam nebola žiadna narážka na meno školy, Severus vedel, ako mal Lucius rád hádky a veľmi starostlivo by počúval Severusovu odpoveď, ktoré sa týkali nejakého druhu Severusových pocitov, ktoré by mohol naznačiť. Nebol príliš znepokojený; Lucius bol hrozný v Legilimencii a Severusova Oklumencia bola najlepšia v Británii. Stále.... nikdy by neurobil niečo také pochabé. „Áno,“ povedal zdvorilo. „Ako Majster elixírov.“

„Ach, konečne si dostal titul Majstra, však?“

„Áno,“ povedal Severus a snažil odolať jeho uštipačnej poznámke. Zabralo to veľa prostriedkov, než mohol kedykoľvek vidieť na jednom mieste, kým splnil potrebné úlohy a tak potreboval kvôli nim pracovať niekoľko rokov. Veľmi skoro mohol vyrobiť všetky potrebné elixíry počas spánku zatiaľ čo bol študent, ale každý musel prejsť skúmaním rady. Samozrejme, Lucius vedel, že peniaze boli len ďalším nástrojom, ktorý by použil, aby dostal, čo chcel od ľudí a on od Severusa nič nechcel. Nie potom. „Teraz pred rokom.“

„Iste si spomínaš, Luc miláčik.“ Narcisa sa chladne usmiala na manžela ponad svoju vlastnú šálku. „Vlani na jeseň, došlo počas Dracových narodenín oznámenie.“

„Ach, áno.“ Usmial sa Lucius. „Samozrejme. Potom som ti musel pogratulovať.“

Severus sklonil hlavu.

„A syn! Môj, môj, alebo sme snáď neboli zamestnaní.“

Severus ukážuc zuby v jeho zdanlivo známom ochrannom úškrne povedal: „Harry je adoptovaný krvným obradom.“

Luciusove zlatobiele obočie sa pozdvihlo a jeho ruky znovu klesli k šálke. „Je teraz. Dokážem si predstaviť, čo všetko musí človek na zabezpečenie pozície na Rokforte.“

„Iste,“ uznal Severus. Nech si Lucius myslí, že chlapca prijal pod nátlakom, ak chcel. Bolo to pre Harryho takto bezpečnejšie.

„A Dumbledore by sa mal predviesť... zaujímavý majster.“

On už je, pomyslel si Severus. S určitosťou manipuluje ako Temný Pán, Lucius, ale nie je úplne pomätený. „Nemám žiadne pochybnosti.“

Lucius ho obdaroval nízkym chichotom a o chvíľu neskôr pár domácich škriatkov dorazil s malými podnosmi obložených sendvičov s uhorkami alebo žeruchou, zákuskami a nakrájaným ovocím. Poukladali taniere a pridali viac čaju, odstránili starú konvicu a prestreli stôl s rýchlosťou, ktorú dokázal mať rýchly, dobre zapracovaný, vyhradený personál.

„Dobby,,“ povedal Lucius. „Daj vedieť chlapcom, že je pripravený čaj.“

Domáci škriatok vyrazil preč a zaškriekal, „Hneď, pán Malfoy, pane!“ a ďalší dokončil ukladanie príboru predtým, než tiež zmizol.

Severus bol rád, že sa chlapci pridajú k nim, bez ohľadu na to, že Draco bol tiež chlapec, bol Luciusov syn a Severus sa chcel uistiť, že jeho syn bol v poriadku. Varoval Harryho pred vecami o ktorých nemal nehovoriť a povedal mu, aby sa mal na pozore, ale predsa mal len sedem rokov. Mohlo sa stať hocičo. A pretože čakali a čakali, kedy sa chlapci ukážu, Severus bol čoraz viac a viac presvedčený, že sa stalo niečo príšerne zlé.

- - - - -

Zamračený na dosku čarodejníckeho šachu sa Harry znovu spýtal, „Ako sa ťahá jazdcami?“ a bolo mu okamžite ľúto, že tak urobil. Kúsky – nielen jazdcov, ale aj kráľovnej a polovičných pešiakov – na neho začali kričať, „Do toho!“ a „Vpred dva, hore jedno!“ a „Nechaj ma ho vyhodiť, och, prosím, vždy som chcela dostať jazdca!“ Aj Draco znovu prevrátil očami.

Harry to nenávidel. „Prepáč,“ zamrmlal.

Mnohé z jeho figúrok boli preč a on ťažko zobral nejaké Dracovi, takže predpokladal, že prehrá. No teraz to už vedel. Na začiatku sa mu páčil spôsob, akým figúrky do seba narazili a rozbili sa navzájom na prach, takže zámerne nastavoval figúrky, aby boli zničené, kým Draco pochopil a zastavil ho so slovami: „Ty sa iba snažíš zničiť moje figúrky“, v mierne plačlivým hlasom- „Ani sa nesnažíš.“

Dobre, Harry sa snažil. Len sa proste nesnažil vyhrať. A teraz nebol žiadny dôvod tak urobiť. Bradu mal podopretú jednou rukou, pozrel hore na Draca cez svoju ofinu. „Nemôžeme ich len tak nechať znova rozbiť? Bola to sranda.“ S takmer prefíkaným úsmevom dodal: „Ty si to tak, či tak vyhral. Môžeš zničiť môjho kráľa, ak chceš.“

Draco na neho chvíľu hľadel a Harry si myslel, že druhý chlapec odmietne, ale potom Draco prikývol. „Dobre, v poriadku. Naozaj som vyhral.“

Potom, čo Draco vyhodil Harryho kráľa uspokojivým spôsobom, strávil nasledujúcu chvíľu nastavovaním pešiakov proti sebe, kým sa všetky figúrky sťažovali a obaja chlapci fandili bojovníkom na stole posypanom zvyškami šachových figúrok.

Potom sa vedľa stola objavil domáci škriatok a oznámil: „Pán Malfoy odkazuje, že sa podáva čaj, páni. Ste teraz volaní do severnej záhrady.“

„Ďakujeme,“ povedal Harry, vstal a začal upratovať stôl.

Oči domáceho škriatka – veľké zelené gule ako tenisové loptičky – sa rozšírili viac, než si Harry dokázal prestaviť, že to bolo možné a potom raz pomaly zamrkali. Dracove oči boli rozšírené tiež a on sykol: „Nemusíš ďakovať domácim škriatkom.“

„Prečo nie?“ spýtal sa Harry, zamyslene si hrýzol svoju sodnú peru. Dappin sa to tiež najprv nepáčilo, ale nikdy nepovedala, že nemohol. A zdalo sa, že Nelli na to vôbec nemyslela. Okrem toho, Harry si želal, aby mu niekto poďakoval aspoň raz, keď bol domácim škriatkom u Dursleyovcov.

Draco sa uškrnul. „Jednoducho nie. Môj otec tak povedal.“

„Môj otec hovorí, že by som mal byť zdvorilý,“ odsekol Harry. „A je slušné poďakovať ľuďom, ktorí urobili prácu za teba.“

„Ale domáci škriatkovia nie sú ľudia.“

„Sú tu tiež!“ kričal Harry. Domáci škriatok otáčal prekvapene s otázkou hlavu z jedného chlapca na druhého a pozoroval ich s vydeseným výrazom.

„Nie sú ako my! Sú podrobení.

„Čo to znamená?“

Dracova tvár bola začervenaná a to veľmi kontrastovalo s jeho bledými, ulízanými vlasami. „Neviem! Ale je to zlé, to čo to je a oni tým sú.“

Harry si nedokázal pomôcť. Zasmial sa.

A ako si uvedomil oneskorenie ich argumentov, Draco tiež, vyprskol o chvíľu neskôr smiechom.

„Páni...“ domáci škriatok si dovolil ozvať sa až po  chvíli, keď sa ukázalo, že sa neupokoja. „Pán Malfoy... čaj...“

Draco si držal bok po tom, čo sa prakticky váľali na podlahe, zazubil sa na Harry predtým než prehovoril, dokonale zdvorilo, „Ďakujem ti, Dobby. Prosím, daj mu vedieť, že sme na ceste.“

Dobby sa na oboch chvíľu pozeral, potom pokrútil hlavou a s prásknutím zmizol. Potom Harry a jeho nový kamarát utekali do prízemia.

- - - - -

Keď sa domáci škriatok Dobby objavil namiesto chlapcov a pozeral s divokým pohľadom, Severus obdaroval stvorenie tvrdým pohľadom, ale nevyskočil hneď na nohy a nezačal ho vypočúvať, ako by chcel.

„Kde sú?“ opýtal sa Lucius, očividne nahnevaný na meškanie jeho syna, ale nevyzeral byť obzvlášť znepokojený.

„O-oni sú na-na ceste, pa-pán Malfoy, pane.“

Luciusove oči sa na Dobbyho zúžili, správanie malého domáceho škriatka sa zdalo byť neobvyklé. Bolo to tým chvením a jeho očami, pokiaľ to bolo možné, dokonca boli väčšie ako v minulosti. „Čo ešte chceš povedať?“ spýtal sa chladne.

„N-nič, pán Malfoy, pane! Dobby odo-odovzdal správu mladým pá-pánom, pán Malfoy, pane a mladí páni sú na ceste, teraz, áno, sú!“

„Veľmi dobre,“ povedal Lucius, aj keď nevyzeral ani v najmenšom upokojený. „Môžeš ísť.“

„Áno, pane, pán Malfoy!“

Na pravdivosť slov domáceho škriatka, chlapci vtrhli na záhradu o chvíľu neskôr, vyzerali udýchane a spotený a trochu pokrčene. Ale obaja sa usmievali a Severus sa trochu uvoľnil.

Lucius však prebodol svojho syna tvrdým pohľadom. „Čo to má znamenať, Draco?“

Draco stál vzpriamene a upravil si habit, ktorý mal nakrivo, či už z jeho používania alebo nejakého iného dôvodu. Chlapec potom zložil ruky dole po bokoch a zľahka pozdvihol bradu. „Prepáč mi, otče, Harry a ja sme dokončovali partiu čarodejníckeho šachu.“

Severus zachytil pohľad, ktorý Harry vystrelil na Draca, keď kopíroval Dracovu pózu a jeho narovnanie, ale nebol si istý, či si to Lucius všimol. Niečo bolo zvláštne...

Lucius vstal a vykročil smerom k chlapcovi. Odniekiaľ sa objavila jeho palica a každým krokom klopala. „Keď si volaný na čaj, znamená to, že najprv dokončíš hru a potom prídeš, keď ti to urobí radosť?“

Draco sa rýchlo pozrel dole, potom opäť hore na svojho otca a zťažka prehltol. „Nie, pane.“

S jednou rukou hladiac striebornú hlavu jeho palice, Lucius pozrel na oboch chlapcov z hora nadol. Severusove črevá sa stiahli, ale udržal to pod kontrolou....ak starší Malfoy neurobí z akéhokoľvek dôvodu pohyb Harryho smerom. Z nejakého dôvodu Harry civel na palicu a odkiaľ sedel, Severus mohol vidieť mierne otrasy na chlapcovom tele. Jeho prútik mu vkĺzol do ruky.

Ale po ďalšom napätom okamihu, Lucius len povedal. „Nenúť ma pripomenúť ti dnes znovu tvoje správanie.“

S uvoľnenou tvárou Draco vydýchol a povedal: „Nie, pane. Nebudem.“

„Dobrý chlapec. Teraz, poď a sadni si a povedz nám všetko o tej vašej hre.“ Lucius bol hneď samý úsmev, akonáhle bola uznaná jeho potomstvom kontrola nad situáciou.

Sekundu, Harry vyzeral, ako by chcel vykĺznuť z tejto zmeny, ale potom statočne nasledoval Draca ku stolu a Severus vyslal k nemu svoju pozornosť, aby mu pomohla posilniť. Harry ho obdaroval malým, kradmým úsmevom, ktorý mu on vrátil.

„Tvrdo som porazil Harryho, otče,“ chválil sa Draco. „Dostal som takmer všetky jeho figúrky a jeho kráľa.“

Severus potlačil odfrknutie. Akoby chlapec nedokázal Harryho poraziť, keď to Harry nikdy predtým nehral? Ale Lucius povedal: „Výborne, dobrá práca,“ a potom pozrel na Harryho, ktorý sa úskokom pozrel na Draca, kým čakal než sa ostatní obslúžia predtým, než si zoberie niečo z mís. „Stratégia nie je tvoja silná stránka, však Harrry?“

Harryho obočie sa krátko stiahlo a Severusa napadlo, či vôbec vie, čo znamená stratégia, ale potom chlapec povedal len: „Nie, pane,“ a vedel, že Harry ustúpil, čo vedel najlepšie, keď hovoril k dospelým.

„Aha, dobre. Trúfam si tvrdiť, že nemôžeme byť všetci nadaní,“ zamumlal Lucius s úsmevom smerom na Severusa.

Severus krátko premýšľal, ako dlho by potreboval dôvody, aby mohol vymazať natrvalo ten výraz z tváre Malfoya.  Ale všetko, čo spravil bolo to, že vrátil úsmev naspäť a dal si ďalší dúšok čaju. Harrymu prikývol, ticho mu pripomenul, že mal dovolené zobrať si, čo chcel z mís a pobavilo ho vidieť, že jeho syn čo najviac kopíroval Dracove správanie.

Možno po tom všetko z toho vzíde niečo dobré.

- - - - -

Hneď ako sa dostali domov – domov do Rokfortu, tentoraz nie na Pradiarensku uličku – Harry bol prekvapený, keď sa ho otec spýtal: „Čo naozaj spôsobilo, že ste prišli neskoro na čaj?“

Neobťažoval sa opýtať, ako otec vedel, že Draco klamal, ale premýšľal ako sa najlepšie ospravedlniť za to, že v tom čase Draca neopravil. Hryzením pier sa o tom snažil premýšľať, ale jeho zaváhanie muselo jeho otca naozaj nahnevať, pretože o sekundu neskôr bol jeho tón veľmi ostrý, „Je to jednoduchá otázka, Harry! Nedovolím drzosť!“

„Prepáčte, pane,“ povedal rýchlo Harry a staral sa – len – aby ostal na svojom mieste. „Nechcel som klamať.“

„Neobvinil som ťa z klamstva. Pýtal som sa ťa, čo ste robili.“ Pohľad jeho otca bol tak ostrý ako jeho tón a Harry sebou takmer trhol.

„Áno, pane. Hrali sme sa Čarodejnícky šach. Najprv. Ale potom sme bojovali kvôli domácemu škriatkovi.

Otec sa zamračil. „Prečo by ste sa pohádali o niečo také?“

„No...“ Harry sa snažil presne si spomenúť a civel na svoje topánky.

„Harry...“

Harry prudko zodvihol hlavu, aby sa znovu pozrel na svojho otca. Vedel, že otec nemal rád, keď nemohol vidieť Harryho tvár, keď hovoril. Niekedy to bolo tak ťažké, hlavne keď bol otec nahnevaný. Zhlboka sa nadýchol. „Áno, pane. Ospravedlňujem sa. Ehm, no... povedal som „ďakujem“ Dobbymu za to, že nám prišiel povedať, aby sme prišli na čaj a Draco povedal, že im nehovoríme „ďakujem“ a ja som sa spýtal prečo nie a on povedal, že nie sú ľudia, ale on , a potom povedal, že to sú podrobení, ale nevedel, čo to znamená, tak som sa mu smial, „pretože je to hlúpe, nepoďakovať niekomu a ty nevieš prečo, naozaj, a potom sa smial tiež a potom sme prišli neskoro.“

Keď Harry skončil a nadýchol sa, všimol si, že otec sa viac nemračí, ale jeho oči boli stále zúžené. „A ty si neopravil jeho tvrdenie z dôvodu tvojej pomalosti, pretože...“

„Nechcel som dostať bitku, pane,“ povedal ticho Harry. Znova prehltol, stále hľadel do otcovho bezodného pohľadu. „Palice bolia.“

Otec si povzdychol a hneď obdaroval Harryho smutným pohľadom, ktorý niekedy mal. „Áno. Myslím, že áno. Musím sa ospravedlniť, Harry. Bál som sa, že sa tam niečo stalo, čo si sa mi bál povedať a bál som sa, že som ti dal dôvod báť sa ma.“

„Nie, ocko, naozaj. „Nie som-“

„To je v poriadku,“ povedal otec. „Som... podráždený. Viem to. Budem v budúcnosti viac pracovať na náprave tónu môjho hlasu.“

Harry ho obdaroval malým úsmevom, ktorý mu vrátil, ale jeho bol ešte strašne smutný. Ale potom sa otec zohol a roztvoril náruč, ako to urobil niekoľkokrát predtým. Tentokrát, po prvý raz, Harry skočil do objatia, ktoré mu bolo ponúknuté a keď ho jeho otec jednou rukou objal okolo chrbta a druhou pohladil jemne po vlasoch, necúvol. Oprel si hlavu o hruď jeho otca, počúval tlkot jeho srdca a objatie zosilnelo, takže všetky ostré slová odplávali preč.

„Možno môže Draco nejaký čas stráviť tu,“ povedal otec po niekoľkých minútach. „Chcel by si to takto?“

Priateľ v Rokforte! A bez striebornej palice naokolo. Stále si potreboval dávať pozor na pána Filcha, ale s Dracom tu, mal by sa s kým hrať s drakmi a mohli by spoločne dávať pozor na úmysly toho muža. „Áno, pane. Chcel by som to.“

„Dobre teda. Pošlem zajtra list a uvidíme, či sa k nám môže budúci týždeň na niekoľko dní pripojiť.“

„Harry sa oprel a pozrel sa otcovi do tváre. „Ďakujem ti!“

„Nie je za čo. Teraz sa choď prezliecť do niečoho vhodnejšieho na vonka, zober svoju metlu a vezmem ťa lietať, dobre?“

Stisnúc jeho otca vo vzrušenom objatí, vykríkol: „Áno, pane!“ a bežal to do svojej izby urobiť.

24.07.2010 21:53:28
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (76 | 13%)
Raz za dva týždne (30 | 5%)
Raz za mesiac (30 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one