Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
A je tu pokračovanie ;-)
Kapitola prešla betareadom! Venujem ju všetkým, ktorí majú túto poviedku radi.
Prajem príjemné čitanie.

Dobby

Počas zvyšného víkendu musel Harry požiadať Severusa najmenej dvadsaťkrát, aby ešte poslal Dracovi žiadosť, aby prišiel a zostal. Kým bol veľmi rád, že Harry sa začína cítiť pohodlne v žiadaní o veci od neho, hlavne pre seba, v čase keď sa konečne dostal k odoslaniu poďakovania za čaj spoločne s pozvánkou na nedeľné popoludnia, bol úplne pripravený vytrhať si vlasy. Ale potom sa Harry musel jednoducho opýtať niečo nové: odpovedali už teraz Malfoyovci?

Medzi týmito otázkami chlapec štebotal o hre Čarodejníckeho šachu a Dracovej metle a o tom, aký bol jeho nový priateľ zábavný a Severus bol príliš vďačný, že ho vidí živšieho než býval, ako predtým než bol odvedený od Dursleyovcov, na to príliš dbal. Napriek tomu, bol viac ako unavený, keď nastal čas pred spaním v nedeľu večer.

Ako sa už stalo ich rituálom, Severus uložil Harryho potom, čo mal sprchu, bol oblečený v čistom pyžame a mal vyčistené zuby. Odhrnul chlapcovi vlasy z čela, nakrátko vystavil jazvu v tvare blesku. Harry ho chytil za ruku a stále ju držal, zatiaľ, čo jeho jasne zelené oči vyhľadali Severusovu tvár.

„Čo sa deje, dieťa?“

„Milujem ťa, ocko,“ zašepkal Harry.

Severus zatajil dych, keď sa okolo jeho hrude omotala tvrdá oceľová obruč. Ako by mohol cítiť toľko kvôli tomuto dieťaťu za tak krátku dobu? Cítil ako sa jeho pery skrivili v úsmeve a skrútil svoju ruku, aby pohladil chlapcovu tvár. „Ja ťa tiež milujem, Harry. Teraz je čas ísť spať. Zajtrajšok bude náročný.“

Harry sa usmial späť. „Vždy to takto povieš.“

„Je to vždy pravda.“

„Povedz mi dnes nejaký príbeh o Rokforte, ocko, prosím.“

„Dobre teda. Ulož sa.“ Počkal, kým sa Harry otočil do svojej normálnej polohy na boku, kolená ohol, aby si chránil brucho. „Pripravený?“ po Harryho prikývnutí začal. „Keď som po prvý raz prišiel do Rokfortu, stretol som po pricestovaní vlakom, ako všetci prváci obrovského muža, ktorý sa volal Hagrid, s kričiacim hlasom, ale s geniálnou povahou, ako by si kedy našiel...“ 

„Čo je genálny?“ prerušil ticho Harry.

„Geniálny. To znamená druh, Harry. Hagrid je veľmi láskavý človek.“

Dovtedy, kým skončil obzvlášť uštipačný – podľa jeho názoru – príbeh o nebezpečnej Hagridovej posadnutosti nebezpečnými zvieratami zmiešanou so zvedavosťou o nových mladých študentov, Harry už zaspal. Severus opäť odhrnul jeho tmavé vlasy z jeho tváre a krátko pobozkal dieťa na čelo. Nevšímal si svoje vlastné pocity, ako sa pre všetko na svete Harry rozhodol, že on, Severus Snape, bol hodný dôvery. Z lásky?

To mu spôsobilo bolesť srdca kvôli Lily a kvôli jej synovi. Po tom, čo vyčaroval svetelnú guľu na nočný stolík, vyčaroval kúzlo, ktoré by mu dalo najavo, ak by sa chlapec prebudil, alebo by mal nočné mory, potom vstal a ticho zamieril ku dverám. Tam sa otočil a pozrel sa na Harryho skrúteného pod prikrývkou. Ako povedal Albusovi, Harry sa príliš nelíšil od toho, ako vyzeral pred krvným rituálom, ktorý ich zviazal, ako otca a syna.

Ale čo potom spôsobilo tú bolesť, keď sa chlapec v ten deň prebudil zo spánku? V slabom nočnom tieni, Severus pozoroval spánok svojho syna a jeho tenký noc a ústa a skrútené obočie a Albusove tajomné slová, „On by mohol byť tvoj syn.“

Opustiac miestnosť predtým, než sa zaoberal ešte bláznivejšími otázkami, Severus sa vrátil do dobre vybavenej obývacej izby, vybral jednu z kníh, ktorú už vybalil a usadil sa k čítaniu. Boli to otázky, na ktoré si bol istý, že Albus mal odpovede a on by sa ich od Starého Čudáka skôr, či neskôr dozvedel.  Bez premýšľania, privolal pohár do polovice naplnený najlepšou Ogdenskou brandy a poriadne sa napil. Zvyšok už pomaly usrkával z pohára, keď listoval vo svojej knihe.

Harrymu sa podarilo spustiť alarm takmer po dvoch hodinách, čo odišiel a Severus prevrhol pohár brandy, keď vyskočil z kresla. Nezastavoval sa čistením, hodil knihu a ponáhľal sa do izby svojho syna, aby ho zobudil z jeho najnovšej nočnej mory, pripravený poskytnúť mu pohodlie a pocit istoty zo svojho náručia.

- - - - -

Ženský plač prerušil záblesk svetla a Harry vykríkol: „Mami!“ ale bolo príliš neskoro, bola mŕtva s jednou rukou natiahnutou na zemi, vždy natiahnutou na neho.

Červené oči sa zapichli do jeho a muž sa zasmial, zabodol svoj prútik do Harryho tváre. Snažil sa ho dať preč, ale ten človek vyštekol hrozné slovo a bolo tam viac zeleného svetla a bolesti a kriku, okrem toho v tej chvíli to bol jeho vlastný hlas a jeho hlava vybuchla na kúsky zasiahnutá krvou, ktorá bola po celom televízore, v ktorom bol módny program. Krv postriekala ružové a žlté šaty, biele topánky a čistú bledú tvár modeliek a jednou z nich bola teta Petúnia a kričala: „Nie na mojom peknom čistom koberci!“

Televízia vyrástla na väčšiu a širšiu, než bol strýko Vernon a stíšenie zvuku nemohlo fungovať, aby mohol na neho strýko Vernon kričať, „Drž hubu!“ a on sa snažil, urobil to tým, že si hrýzol vlastnú ruku. Ale jeho hlava bolela, všetko bolelo tak strašne a on vedel, že stále vydával zvuky, takže ich zastavil, kým boli jeho ústa plné krvi. Ale strýko Vernon bol tam, schmatol ho a trhol jeho pažou a Harry mohol cítiť, že pil a vedel, že v tom bol teraz a on sa skrútil do najmenšej lopty, akej mohol a chránil si hlavu a čakal, až bolesť bude za ním.            

O nejaký čas neskôr si uvedomil, že to naozaj toľko nebolí, okrem jeho hlavy a ruky a že ho niekto drží, hojdá ho a hovoril ticho jeho meno, takmer šeptom. Necítil už tak vôňu alkoholu, takže možno bol strýko Vernon preč.

Otvoril svoje oči.

Bol takmer uložený v otcovom náručí a otec mal nad ním sklonenú hlavu, zatiaľ, čo sa spolu otriasali a na jeho lícach boli slzy. Harry natiahol svoju ruku, ktorú mal v poriadku a utrel ich preč. „Neplač, ocko. Prosím. Nebuď smutný.“

„Harry...“ otcov hlas znel silne a naklonil sa nižšie, takže sa jeho čelo takmer dotklo Harryho, zavrel oči predtým, než ich opäť so zažmurkaním otvoril. „Ty si hore.“

Harry prikývol a jeho otec sa usmial. Bolo zrejmé, že bol.

„Nemohol som... mal si nočnú moru a nemohol som ťa prebudiť,“ vysvetlil otec.

„Je mi to ľúto, ocko.“

„Nie... nie, to nebola tvoja vina. Myslím, že som ti dal dôvod myslieť si, že som tvoj... že som bol ten netvor Vernon.“ Jeho oči boli temné, ako polnoc, ako vo vnútri prístenku. „Sľubujem ti, že si nikdy nedám ďalší pohárik. Ja... neuvedomil som si to.“

„Prepáč,“ povedal znovu Harry, nevediac, čo iného na to povedať.

„Prosím, neospravedlňuj sa, Harry. Ja som ten, komu je to ľúto. Mal som pochopiť...“ otec sa odmlčal, jeho hlas bol znova pevný a Harry sa zamračil a snažil sa to sám pochopiť. Strýko Vernon bol teraz preč, takže to nevadí, však? „Ako sa cíti tvoja ruka?“

Harry si ju zodvihol pred oči a zbadal okolo nej omotaný nový obväz. Poriadne to bolelo a snažil sa pohybovať prstami, ale cítil ich neohybnosť a poškodenie. S otáznikom v hlave položil otázku a jeho otec prikývol:. „Uzdravil som pohryznutie, ako som mohol, Harry, ale to je... pretože si si to spravil sám, musí sa to z väčšej časti zahojiť samé. Budeš musieť byť na to pár dni opatrný.“

„Áno, pane, ehm, ocko. To je v poriadku.“ Ako vždy, klamstvo prišlo ľahko.

„Dobre. Chceš, aby som požiadal Nelli, aby nám priniesla nejaké kakao, ak chceš.“

„Nie, ďakujem ti. Som unavený. Môžem ísť spať?“

„Áno, samozrejme. Chcel by si, aby som s tebou chvíľu ostal?“

„Áno, prosím.“ Otec mu pomohol pritúliť sa späť pod deku a sadol si na kraj postele, ruku položil na Harryho bok, keď Harry civel na svetelnú guľu na stolíku a sledoval, ako sa otáčala na červeno, zlato, zeleno a ružovo, znovu a znovu, kým boli jeho oči dosť ťažké, aby ostali zatvorené.

V dopoludňajších hodinách Harry ospalo vyliezol z postele a bol na pol ceste do kuchyne, pripravený na raňajky, než si uvedomil, že to tak nemal urobiť. V obývacej izbe sa párkrát otočil, ale jeho otec nebol na dohľad. Dvere do jeho spálne boli zatvorené, možno ešte spal. Pretrel si unavené oči, keď sebou trhol pri ostrej bodavej bolesti, ktorá prešla ľavou rukou, posadil sa s prekríženými nohami na podlahu pred krbom a civel na rozžeravené uhlíky.

Možno jeho otec odišiel krbom. Mohol by počkať.

O chvíľu neskôr sa vedľa neho objavila Nelli. „Pán Harry, pane. Pán Snape hovorí, aby ste si dali raňajky a potom na vás dnes dopoludnia Nelli dozrie.“

Harry sa vyškrabal na nohy. „Vďaka, Nelli. Kde je?“

„Pán Snape hovorí s riaditeľom Dumbledorom. Pán Snape tiež povedal, aby sa Nelli uistila, že máte dnes na sebe šaty na hranie. Ale nemáte používať zranenú ruku, pán Harry. Pán Snape sa na to znova príde pozrieť cez obed.“

Harry si trochu povzdychol, čakal svojho otca teraz, ale povedal, „ďakujem,“ znovu. Pozrel sa na ruku a premýšľal, ako to vyzeralo pod obväzom. Až na jeden, ktorý mal na členku, keď sa najprv prebudil v Pradiarenskej uličke, nemohol si vôbec spomenúť na žiadny obväz predtým. Používal tričká, staré uteráky a dokonca aj kúsky novín, aby skryl rezy a zabránil ich krvácaniu, keď mal tendenciu potlačiť svoju bolesť. Bolo to divné, že to otec urobil za neho. Ale pekné.

„Čo by ste si dali na raňajky, pán Harry?“ opýtala sa Nelli, poskakovala trochu na špičkách nôh.

„Hmmm, nie som si istý,“ povedal. „Toast?“

„A džús a vajíčka a šunku, pán Harry?“ navrhla Nelli, kývala hlavou hore a dole.

Harry sa usmial, ako jeho žalúdok vydal netrpezlivé zaškŕkanie. „Áno, prosím. Ďakujem, Nelli.“

Nelli sa usmiala späť, ukázala zuby a s prasknutím zmizla. Harry sa vrátil do svojej izby, aby sa obliekol. Výber oblečenia bol jednoduchý, pretože otec mu povedal, ktoré bolo na hranie a ktoré nebolo a ponožky a spodná bielizeň a spodné oblečenie mu nezabralo veľa času. Ale keď sa snažil zapnúť gombík na nohaviciach, jeho zranená ruka ešte nefungovala správne. A bolesť bola taká veľká, že sa mu v očiach takmer zjavili slzy. Zaťal zuby a snažil sa znovu zapnúť gombík. Len musel ako vždy ignorovať bolesť.

S posledným zapichaním v ruke, gombík vkĺzol do dierky a on s výdychom zalapal po dychu. Tam. Žiadne problémy.

Vybral si tričko s golierom a to bolo tiež jednoduché a išiel von na raňajky trochu spotený a aj trochu zoslabnutý, ale oblečený. Nelli už bola späť s viacerými potravinami, ako si kedy dokázal predstaviť, ale ona si bola istá, že si dá z každého a tiež si bola istá, že si zoberie nejaký džús a mlieko a toasty, než by ho nechala znova vstávať od stola.

„Čo by ste rád robil až do obeda, pán Harry?“

„Môžeme ísť von?“ spýtal sa Harry domáceho škriatka.

Nelli preskočila z nohy na nohu. „Nie na hrisko, pán Harry. Pán Snape hovorí, že nie na ihrisko bez –“

„Jeho výslovného súhlasu. Ja viem. Ale môžeme sa ísť len prejsť?“

„Och, môžeme sa ísť prejsť, áno, pán Harry! Obujte si teraz vaše topánky a môže sa ísť vonku poprechádzať.“

Topánky. Nevedel si ich zaviazať. Však všetko, čo mal, boli vždy Dudleyho staré topánky, nikdy sa nemusel starať o ich uväzovanie alebo rozväzovanie, pretože oni boli vždy príliš voľné a len sa vždy nasunuli na nohu. Pozrel sa na Nelli a zhlboka sa nadýchol. „Môžeš mi pomôcť?“

Nelli sa usmiala. „Áno, pán Harry! Nelli vám pomáha po celý deň. Tu sú vaše topánky!“

V okamžiku mal na sebe topánky, ktoré sa sami zaviazali a zalapal po dychu a potom sa rozosmial. „To bolo skvelé!“

„Sme pripravení ísť teraz von, pán Harry?“

„Áno, prosím.“ Zamieril smerom von zo žalárov, ako ich otec nazval a ku vstupným dverám vedľa Veľkej siene, ktorú obchádzali. Vonku svietilo slnko a aj keď bol vzduch teplý, fúkal príjemná vietor, takže nebolo tak horúco. Harry si pravou rukou zatienil pred slnkom a pozrel sa smerom k lesu, kde mal výslovne zakázané ísť. Ale blízko lesa, tam kde bola Hagridova chalupa, údajne a on sa chcel stretnúť s polovičným obrom.

„Tadiaľ!“ zakričal na Nelli a rozbehol sa dole kopcom. Počul nárast a pokles jej hlasu, ktorým ho volala za ním a potom vedľa neho, varovala ho, aby bol opatrný. „Som,“ sľúbil a posunul si ruku bližšie k svojej hrudi.

Počul psí štekot, predtým, než videl chalupu a ten zvuk ho spomalil. Tesák! Blížil sa, teraz oveľa pomalšie, ako okolo posledného malého záhonu s Nelli bežiacou vedľa neho s ustaraným výrazom. Kolo domu s okrúhlou strechou, postaveného na okraji temného lesa. Záhrada bola umiestnená za ním a Harry sa usmial, nie že by poznal rastliny, ako tieto, o ktoré sa staral u Dursleyovcov a páčili sa mu pre svoju rozdielnosť.

Ale pes bol oveľa nižší a hlasnejší ako Rozparovač tety Marge, takže si bol celkom istý, že to nebol on. Napriek tomu bol opatrný, keď sa blížil k chalupe. Dvere boli otvorené, videl a zahryznúc si do pery nahliadol dovnútra.

Práve v tejto chvíli sa proti nemu vyrútila veľká hnedá tvár a on zodvihol obe ruky, aby to zastavil od vrazenia do neho. Ono to nefungovalo. Hmotnosť jazyka, kožušiny a slintania ho znovu úplne zrazilo a tlačilo na ušiach. Aj napriek šoku si nedokázal pomôcť, ale nahlas sa smial. „Prestaň, prosím! Och, prestaň!“

„Tesák!“ niekto vykríkol. „Nechaj to, ty veľká šelma. Čo tam máš?“.

S posledným očuchaním a olízaním Harryho obočia, obrovský pes z neho zoskočil a krúžil okolo neho do príchodu obrovského muža. Harry, ležiaci na chrbte, pozrel vyššie a vyššie a vyššie...

„Harry?“ povedal muž a jeho tvár ukázala prekvapenie. „Si to teraz ty? Harry Potter?“

„Harry Snape, pane,“ povedal Harry, vstal. Pretrel si rukávom košele tvár, aby si zotrel niektoré oslintanie. Nepríjemné! Tesák sa zrútil na prednej verande chalupy a položil si hlavu na laby. „Aj keď moje meno bývalo Potter,“ pripustil.

„Ach, správne. Profesor sa o tom zmienil.“ Muž sa na neho usmial a prikročil bližšie. Každá z jeho rúk vyzerala ako veľký tanier a jeho nohy boli obuté do topánok, ako veľké popolnice. Jeho fúzy vyzerali dosť veľké, aby ich využil ako deku. „Bolo prekvapujúce, ako dlho ti to zabralo nájsť cestu sem dole.“

„Práve som sem prišiel, pane,“ povedal mu Harry. „V piatok. Ocko hovorí, že ste hájnik a že ste genál-ny.“

„Och, volaj ma odteraz Hagrid, chlapče. Čo znamená genálny?“

„Myslel, že ste láskavý, Hagrid, pane. Povedal mi príbeh o tom, kedy ste sa pokúsili zachrániť gigantických slimákov, minulý večer. A ako ste ich chcel, ako domáce zvieratá a to aj po tom, čo ich riaditeľ chcel poslať všetkých preč, pretože robili škodu na záhradách. Znie to skvele!“

„Aha, dobre, to bolo dávno.“ Hagrid trochu očervenel, ale usmieval sa. „Dáš si trochu čaju, Harry?“

„Áno, pane!“

„Dobre, potom poď ďalej a ja pripravím kotlík. Tesák, presuň svoj lenivý zadok na koniec!“

29.08.2010 12:47:17
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one