Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Kapitolku venujem všetkým školákom, ktorým sa končia prázdniny

Dobby

V riaditeľovej kancelárii sedel Severus s hlavou v dlaniach a snažil sa udržať svoje emócie na uzde. Keď si myslel, že by mohol hovoriť bez zlomenia, povedal: „Nemyslím si, že som na to stvorený. Myslím, že sme urobili chybu.“

„Prečo mi nepovieš, čo sa stalo, drahý chlapče.“

„Harry mal nočnú moru.“

Albus prikývol s chápajúcim úsmevom na perách. „Celkom iste nie jeho prvú.“

„Nie,“ súhlasil Severus. „Ale toto bolo prvýkrát, čo som ho nemohol z nej prebrať. A ja som pil.“

Albus so zamračením povedal, „Súvisia obe spolu?“

„Ja neviem! Možno. Pravdepodobne. Mal som si spomenúť. Videl som to vo Vernonových spomienkach,“ zavrčal to meno. „Vždy bol viac násilný, keď bol opitý. Samozrejme, chlapec si to rovnako dobre pamätá. A ja som to rozlial a on plakal a hrýzol si ruku, akoby vôbec nechcel vydať žiadny zvuk a krv...“

Predtým, než si to uvedomil, Albus bol vedľa neho s rukou na jeho ramene a rozprával, ale chvíľu trvalo, kým zachytil slová, ako čokoľvek, okrem odsúdenia. „Pst, Severus. Nadýchni sa. Bude to v poriadku, som si istý.“

„Bude?“ Severus striasol riaditeľovu ruku a bol okamžite na nohách. Buchol päsťou do hrude. „Pripomenul som mu to strašné miesto, jeho hrozného strýka. Vydesil som ho natoľko, že si odtrhol kus zo svojej ruky, aby neplakal! Nemôžem to robiť, nemôžem mu viac ublížiť, Albus!“

„Severus, prosím. Upokoj sa.“

„Nechcem byť pokojný, sakra, chcem ísť späť do ich odsúdeniahodného, nenávideného domu a zabiť ich. Chcem tam poslať Dementorov a chcem sa na nich pozerať, ako strácajú svoje duše.“

„A tvoje želanie pre Harryho?“

Jeho chodenie ho presunulo ku krbu a on sklonil svoju hlavu na plášť. „Chcem, aby bol v bezpečí.“

„On je v bezpečí s tebou.“

Severus zavrtel hlavou. „Nie je. Myslím, že som uzdravil ruku dobre, ale len čas to ukáže. Čo ak v nej nikdy nebude mať cit? Nechce mi povedať, keď ho to bolí, len hovorí, že je to v poriadku. Nemôžem byť pre neho dobrý, aj keď sa snažím. Moja povaha... musí tu byť niekto iný.“

„Nie. Si jediný, kto to teraz môže robiť, Severus. Si jediným ochrancom pre neho.“

„Albus, musí tu byť niekto iný, kto miloval Lily, kto si ho môže zobrať. Niekto stabilnejší, viac spoločenský... iný než ja.“ Nemohol zniesť pomyslenie, že odovzdáva chlapca, ale chcel viac než čokoľvek iné, aby bol Harry v bezpečí... aby sa cítil bezpečný.

„Obávam sa, že to nie je tak jednoduché, ako sa zdá,“ povedal ticho Albus. „Rituál –“

Otočil sa a zamračil sa na riaditeľa školy. „Bol chybný! Viem to rovnako ako vy. Čo sa to do pekla s Harrym stalo? Rituál ho mal pomaly meniť, ale je...“ Severus sklonil hlavu. „Ja neviem, čo to je.“

„Je to tvoj syn.“

S povzdychnutím Severus povedal, „Áno, ja viem. Rituál...“ pozrel sa na Albus, ktorý vydržal jeho pohľad a to poznanie ho zasiahlo ako vlna. „Ty nemyslíš, že je to tou adopciou.“

„Nie. On už bol tvoj syn.“

„To nie je možné! Počítal som. Lily –“

„Bola vynikajúca v Čarovaní.“ Pousmial sa Albus. „A myslím si, že mala byť zaradená do Slizolinu. Ona... upravila veci v prospech Jamesa.“

„Pre Merlina, prečo?“

„Naozaj sa to musíš pýtať?“

Nie. Naozaj nie. Bolo to tak dávno, bolo to ťažké presunúť sa ku konkrétnym spomienkam, ale spomenul si, ako strašne sám sa cítil v tú noc, keď boli on a Lily spolu. Pracoval ako špeh pre Albusa, pre Rád, takmer rok a nemal o tom s nikým hovoriť, okrem Albusa, ktorý mal na neho veľmi málo času, okrem správ.

Vedel, že Lily v tej dobe chodila s Jamesom, ale zdalo sa, že vstúpila do chladnejšej fázy ich vzťahu a on si spomenul, že Lily sa po jednom stretnutí v septembrovú noc zdala byť smutná. Zlomila sa a plakala mu na ramene o tom, akým bol James hlupákom – dobre, on to vedel! – A ako nemohla uveriť niektorým veciam, ktoré jej povedal, alebo o ďalších ľuďoch. V priebehu večera sa rozprávali o tom, čo nestihli počas školy a potom bozkami odstránil slzy z jej líc... dobre. Jedna vec viedla k druhej.

Napriek tomu o dva týždne oznámila, že je zasnúbená s Jamesom, nasledoval menej než mesiac do ich svadby a Harry sa narodil v júli, dobrých desať mesiacov po ich jedinej spoločnej noci.

„Nie. Bolo to desať mesiacov. Nemohla mať...“

„Severus, daj starému človeku nejakú zásluhu. Lily vedela, že ak by sa zistilo, že dieťa je tvoje, tvoja pozícia vo vnútornom Voldemortovom kruhu by bola ohrozená. Prišla ku mne, požiadala ma, či by som vedel nejakým spôsobom oddialiť narodenie dieťaťa, samozrejme bez jeho poškodenia.

„Vy... vy ste jej pomohol? Po celý čas ste to predo mnou utajoval?“

„Je mi to ľúto,“ povedal Albus. V jeho hlase nebola žiadna úprimnosť. A Severus ho za to nenávidel.

„Je vám to ľúto! Len si pomyslite, aký spôsob života by som mu mohol dať, keby som to vedel! Nikdy by sa to s tými Dursleyovcami nezačalo!“

„A tvoje skúšky na Majstra elixírov?“

„Kašľať na moje elixíry! Prečo ste mi to nepovedal? Ak nie na začiatku, tak aspoň potom, keď bol Temný Pán preč?“

„Z rovnakého dôvodu, kvôli ktorému to Lily musela skryť pred tebou.“ Albusove jasnomodré oči sa voľne zatrblietali. „Severus, stále existujú služobníci Voldemorta, ktorí sú na slobode, ktorí by spravili čokoľvek, aby chlapcovi ublížili. Vieš to lepšie ako ktokoľvek iný. Myslel som si, že by bol lepšie chránený ochranou od Lily, takže si mohol voľne pokračovať v práci pre Rád.“

„A vidíte, ako dobre to fungovalo.“ Severus klesol na stoličku s hlavou v dlaniach. Nemohol tomu uveriť. Harry bol naozaj jeho syn. „O čom bol potom rituál? Na čo mal vôbec fungovať?“

„Hovoril som predtým s Enid a diskutovali sme o tom, čo by bolo najlepšie. Nevedela pravdu,“ dodal rýchlo Albus. „Iba to, že nie všetko bolo také, ako sa zdalo.“

Severus si nemohol pomôcť, potichu sa zasmial, takmer zúfalým smiechom. „Nemôžem vidieť skrz jej kúzla, však? To je dôvod, prečo sa od začiatku na mňa pozeral spravodlivo, aj keď prešiel všetkou tou bolesťou?“

Albus zaujal znovu svoje mesto a kontroloval Severusa cez vrchol svojich založených rúk. „Lilyine kúzla skončili, áno, v dôsledku rituálu. Ale ty si ho už videl takého, aký naozaj bol, pretože je tvojej krvi.“

„Prečo tie úskoky, Albus? Prečo si mi proste nepovedal, že bol mojím synom, keď si ma požiadal, aby som sa na neho išiel pozrieť?“

„Musel som sa uistiť, že si ho naozaj chcel a nie z povinnosti. Bol to jediný spôsob, ako mohla byť ochrana presmerovaná.“

Severus si povzdychol, cítil sa unavený, chorý na smrť z toho, že bol zmanipulovaný. Ale nič z toho nebola Harryho vina. A pravda bola iba jedna - - okrem Dursleyovcov - - kto by mohol mať Harryho, keď to mohol urobiť. Dúfal len, že by chlapca ďalej nezranil vo svojej nevedomosti a nedbanlivosti. „Možno je potrebné vziať ho do muklovskej nemocnice, pretože si poškodil svoju ruku.“

„Čokoľvek budeš potrebovať, môj drahý chlapče. Viem, že je toho veľa. Možno by si mal stráviť zvyšok dňa s Harrym. Nestaraj sa o poradu zamestnancov dnes popoludní. Väčšinou sa bude jednať tak ako tak, o vyjasnenie rozvrhov pre fakulty.“

Vediac, že počul prepustenie, Severus vstal. „Ďakujem vám, Albus,“ povedal s miernym sklonením hlavy.

„Nie je za čo,“ odpovedal riaditeľ, ale Severus bol už na schodoch pri hľadaní Harryho.

 - - - - -

 

V Hagridovej chalupe sa Harry posadil, keď Hagrid mávol rukou na jednu, musel sa na ňu vyšplhať, akoby to bola preliezačka postavená v škole. Kým obrí muž naplnil kanvicu vodou z veľkého suda, Harry pokynul Nelli, aby sa k nemu pripojila z miesta, kde sa držala bokom pri dverách. Nelli pokrútila hlavou, ale Harry znovu pokynul. „No tak, Nelli. Ocko hovorí, že Hagrid je priateľský.

 

„Oh, nie, pán Harry. Nelli by nemala byť v iných domoch,“ povedala s ustaraným zamračením. „Nie, pokiaľ nie je pozvaná.“

 

„Dobre, Hagrid ťa pozval, však?“ Harry zodvihol svoj hlas. „Hagrid, pane? Môžete tiež pozvať na čaj Nelli?“

 

Muž sa otočil od krbu, kde práve zavesil kanvicu a obdaroval ich širokým úsmevom. „Ó, samozrejme, Harry. Poď dnu, len poď, malá Nelli. Vždy je miesto pre jedného navyše.“

 

„Vidíš?“ Harry sa usmial na Nelli, keď sa presunula bližšie k nemu a vyskočila na stoličku vedľa neho – bolo tam dosť miesta pre oboch. „Vďaka, Hagrid, pane.“

„Ach, Harry, iba Hagrid.“

 

Harry sa na neho usmail. „A toto je Nelli. Ona je domáci škriatok, ako ja.“

 

Nelli sa otočila tak rýchlo, že si Harry myslel, že začul jej prasknutie! Jej oči boli veľmi vyvalené. „Vy nie ste domáci škriatok, pán Harry.“

 

Bol som. U Dursleyovcov. Aj keď ocko hovorí, že viac nemám byť.“

 

Hagrid položil na stôl tanier s okrúhlymi koláčikmi. Boli na povrchu zatvrdnuté kúskami cukru a plátkami orechov. „Och, teraz, Harry. Ľudia nemôžu byť domácimi škriatkami. Sú iného druhu, sú inými stvoreniami.“

„Ale ja som jedným bol.“  Slzy sklamania sa vytvorili v jeho očiach a on ich zotrel preč s jeho zdravou rukou. „Upratoval som a varil a záhradkárčil a všetko ostatné. Ak som nebol domácim škriatkom, prečo ma vôbec vychovávali?“

„Hej, teraz, Harry. Ja o tom nič neviem. Ale mám koláč. Sám som ich vyrobil!“

Po chvíli si jeden z koláčikov vzal a na okraji ho odhryzol. Bolo to veľmi ťažké a veľmi sladké, ale nedal ho dole. Koniec koncov jedlo nemalo byť premrhané. „Vďaka.“

Položiac veľké hrnčeky a cukorničku na stôl, Hagrid sa usadil do iného kresla, ktoré pod jeho váhou zaškrípalo. „Teraz mi povedz, ako si stojíš so svojím novým ockom? Zaobchádza s tebou poriadne?“

„Och, on je skvelý!“ Harry povedal, sebaisto odpovedal. „Zaobstaral mi všetky nové šaty a moju vlastnú metlu a hračky a mám svoju vlastnú izbu a všetko.“

„No, to je skvelé, Harry. A teraz, čo sa stalo s tvojou rukou?“

Harry pozrel na obväz, ktorý mu pes trochu oslintal a niektoré nečistoty si oprášil o nohavice, ale inac bol neporušený. „Ja... ocko povedal, že som si to pohrýzol. V spánku.“ Pokrčil ramenami a okusoval z druhej strany svoj koláčik. „Je to v poriadku.“

Hagrid si zabručal niečo pod fúzy a o chvíľu neskôr zobral varnú kanvicu. Nalial čaj do každého z hrnčekov a potisol cukorničku k Harrymu. „Teraz opatrne, je horúci.“

„Áno, pane.“ Harry si dal trochu cukru – nikdy mu nebolo u Dursleyovcov dovolené dať si cukor! - - a pomiešal ho pred pofúkaním. Nelli vedľa neho sa pozerala na jej hrnček, akoby to bolo otrávené. „Vari nechceš žiadny čaj?“ spýtal sa jej.

Jej veľké modré oči sa otočili, aby sa stretli s jeho pohľadom. „Och, n-nie ďa-ďakujem vám, p-pán Harry. Nelli je v poriadku, páni.“

No niečo bolo divné, pretože koktala podobne, ako Dobby, keď bol nervózny. Ale on ju nevedel donútiť vypiť jej čaj, keď nechce. „Máte ešte  nejaké gigantické slimáky?“ spýtal sa Hagrida.

„Nie, samozrejme, že nie. Museli ísť všetky preč, nie?“ Hagrid si prešiel rukou cez svoje fúzy a vytiahol kúsok, čo vyzeral ako starý koláčik, ktorý ihneď strčil do úst. „Ani nápad, prepáč. Žiadni gigantickí slimáci. Aj keď by si vedel naraziť na poriadneho Huňáča. Našiel som mu dobré miesto v lese, tak aby ho neobťažovalo veľa študentov, vieš.“

 „Čo je Huňáč?“ spýtal sa Harry.

Práve v tej chvíli Nelli trochu zapišťala a s prásknutím zmizla! Harry civel na miesto, kde bola a potom na Hagrida. „Myslíte si, že sa bojí Huňáčov?“

„Nie. Pravdepodobne ju niekto volal z hradu. Domáci škriatkovia sú vždy volaní, však?“

Harry prikývol. Hoci nemohol takto zmiznúť, vždy bolo povolaný, keď tam bola úloha, ktorú mal tiež urobiť. Pokúsil sa zodvihnúť hrnček a zistil, že potrebuje obe ruky, ale ľavá bola veľmi boľavá, takže nemohol okolo nej zatvoriť prsty. Namiesto toho použil ruku len kvôli rovnováhe a celú váhu preniesol na svoju zdravú ruku, ľahko ju zodvihol k svojim ústam. Čaj bol oveľa lepší ako torta, dobre sladký.

„To nevyzerá v poriadku,“ povedal Hagrid. „Tá ruka potrebuje kontrolu.“

„Môj otec sa o to postaral,“ povedal mu Harry. „A to je v poriadku.“

„No, dobre,“ zamrmlal Hagrid, práve, keď sa objavila Nelli.

„Pán Snape vás hľadá, pán Harry. Chce, aby ste sa vrátili do jeho izieb. Nelli vás vezme späť, pán Harry.“

S malým povzdychom – ešte stále nevedel, čo boli Huňáči – Harry povedal: „Áno, Nelli. Vďaka, Hagrid za čaj!“

„Príď dole kedykoľvek, Harry. Budem robiť zajtra viac koláčikov, v poriadku?“

„Skvelé, vďaka!“ Harry poškrabkal Tesákovu hlavu, keď išiel okolo psa, stále slintal na prednej verande a nasledoval Nelli späť do kopca k hradu. Nemyslel si, že už bol obed a divil sa, prečo ho jeho otec volal tak skoro späť. Možno bol nahnevaný na Harryho ruku a chcel mu vynadať. Možno bol unavený z Harryho nočných môr, ktoré ho prebudili a chcel ho poslať preč!“

To musel byť ten dôvod, prečo hovoril s riaditeľom školy! Musí ísť preč, vrátiť sa k Dursleyovcom a nikto ho viac nebude držať, keď by už v noci kričal. Ponáhľal sa tak rýchlo naspäť, že zakopol o králičiu noru a strmhlav sa skotúľal, snažil sa zachytiť, bohužiaľ rukami. Šok z bolesti vystrelil z jeho poranenej ruky a zasekol v ňom dych, prevalil sa na bok a stočil sa do klbka, chrániac svoje paže, brucho a hlavu.

Nelli bola okamžite vedľa neho, čosi hovorila, ale sotva ju počul cez búšenie svojej krvi v ušiach. „Prepáč,“ zašepkal. „Prepáč.“

Nelli preskočila z nohy na nohu a cítil sa zle jej pozorovaním. Zavrel pevne oči, vydýchol ústami a hrozilo, že vyzvracia čaj a udusí ho. Nebol si istý, ako dlho tam ležal, ale keď ho nakoniec prešla nevoľnosť, uvoľnil sa a vyškriabal sa na nohy.

Nelli bola preč.

Harry sa potácal niekoľko krokov predtým než sa zastavil kvôli nádychu. Potom sa mu podarilo urobiť ešte pár krokov. V čase, keď sa dostal do hlavnej brány hradu, bol v správnej pozícii, triasol sa a plakal a bol pripravený urobiť čokoľvek, len aby si ho jeho otec nechal ešte o jeden deň viac.

- - - - -

Severus sa prechádzal po obývacej izbe a pozrel sa na hodiny na krbovej rímse. Kde bolo to prekliate dieťa? Poslal po neho Nelli pred viac ako polhodinou. Predsa nemohol ísť tak ďaleko. Mal dnes ráno domácemu škriatkovi spresniť, že Harry mal dnes zostať doma, pokiaľ možno v ich izbách. Ale on nemohol jasne myslieť, po nočných udalostiach.

Kde bol?

„Nelli!“ zavolal.

Domáci škriatok sa objavil, vyzeral rozrušene.

„Kde je môj syn!“

„Pán Snape, pane, pán Harry vonku padol a jeho ruka ho bolí!“

„Ukáž mi kde.“

Snape sa ponáhľal chodbou za škriatkom, jeho čierny odev za ním vial. Bol takmer pri hlavných dverách, keď sa dvere jedným kliknutím otvorili a Harry spadol dovnútra s trhnutím a dopadol na podlahu s temným buchnutím.

Jeho tvár bola bledá a biela a chvenie prechádzalo jeho krehkým telo. Krv premokala z obväzu na jeho ľavej ruke. Severus zodvihol chlapca a bežal späť dole kopcom.

 

31.08.2010 19:59:01
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one