Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Kapitolku venujem:  Soraki, Mirkovi, Paulik666, 1beruske, Hajmi50, anneanne, KiVi, Gigi, Katie11, Airiny, Enedake, Zulík, Oronis, victor, denice, Cety, raven9, entite, Lily, t.e.s.s, raven9, gridi, Lygie, linterne, Araminthe, nike, grid, Vrounovi, drahokam, n-i-f-e, Anfulke, Setinke, ...
...a všetkým ostatným, ktorí túto poviedku čítajú, ale nekomentujú...

Dobby


„Donútil si ho k tomu? Vedel si, že sa bojí? Zmizni mi z očí! Harry mohol kvôli tebe umrieť! Vypadni! CHOĎ!“

Hodiac posledný, uplakaný pohľad na Harryho, Draco skĺzol zo stoličky a utiekol.

Severus držal Harryho trochu pevnejšie, ale aj keď sledoval ako druhý chlapec utiekol z ošetrovne, poslal Nelli za ním, nechcel, aby došiel k nejakému úrazu. Keď nič iné, Lucius by ho zabil.

„Nemôžem tomu uveriť,“ povedala mu Poppy oprávnene, „že som počula takéto slová, ktoré vyšli z tvojich úst, Severus Snae. A k tvojmu krstnému synovi!“

Prekvapený, ako zriedka používa tento tón na neho, obrátil sa na čaromedičku a okamžite sa zmenšil po hneve v jej očiach. „Poppy, ja-“

„Nemala som ani šancu pozrieť sa na chlapca!“ zasyčala, jej hlas bol tišší kvôli Harryho strhnutiu, všimol si, pretože vyzerala, ako by na neho chcela kričať. „Nemyslíš si, že sa cítil už dosť zle? Potreboval upokojenie, nie to... to, čo si mu povedal!“

„Poppy, ja-“ začal znova, len aby bol znova prerušený.

„Nechcem to počuť. Budem sa tu starať o Harryho a ty nájdi svojho krstného syna a ospravedlň sa!“

Zodvihol k nej jednu ruku s prosbou? Chcel prehovoriť, dopekla! Mal plné právo hovoriť ostré slová, keď si to zaslúžil, však! Tak prečo sa cíti ako keby mal on sám sedem rokov?

„A nemysli si, že sa sem vrátiš kým to nespravíš! Nechcem počuť takéto otrasné slová na mojej ošetrovni.“ Mávla svojim prútikom na neho a zasyčala: „Teraz, Severus!“

„Ale Harry-“

„Bude v poriadku s trochou odpočinku. Ale Draco nebude.“

Jej prútik neváhal a prvýkrát od chvíle, keď stretol túto ženu, takmer pred šestnástimi rokmi, keď ho sem poslal riaditeľ jeho fakulty v prvý deň príchodu na Rokfort, podvyživeného a pokrytého modrinami a so zlomenou rukou spôsobenými jeho vlastným otcom, vlastne sa bál, čo s ním môže urobiť. Bol tvrdo zasiahnutý spomienkou na ten deň a vždy sa bál otca a jeho nenávisti, Severus sa zrútil chrbtom o čelo postele. Prikývol zahanbený a vykĺzol spoza svojho syna, položil chlapca jemne na jeho vankúše.

„Ak sa prebudí...“

„Budem tu a poviem mu, že sa vrátiš.“ Poppyin tón zmäkol, akonáhle videla, že robí to, čo chce alebo možno uhádla dôvod, prečo mu očervenela tvár.

Nikdy nechcel, aby sa stal takým mužom ako jeho otec až doteraz, po prvej provokácii. Ako mohol vždy učiť na tejto škole? Čudoval sa keď mieril von dverami ošetrovne. Študenti vyzerali byť neovládateľní – určite v tejto dobe boli – a on by mal so všetkými zaobchádzať takto?

Horšie je, že ako by mohol byť niekedy Harrymu dobrým rodičom, keď prvýkrát vybuchol po tom, čo bol konfrontovaný detskou nepremyslenou hlúposťou? Čo keby to bol Harry, čo by vymyslel zobrať tie metly? Mal by sa pustiť do hanobenia svojho vlastného syna? Skľúčujúci pocit v jeho vnútri mu povedal viac, než chcel od svojej vlastnej povahy. Pochybnosti o jeho vhodnosti jeho rodičovstva sa v ňom opäť pozdvihli a on sa ich snažil nemilosrdne odtlačiť nabok. Teraz nebol čas zaoberať sa jeho vlastnými nedostatkami. Teraz bol čas poobzerať sa po chlapcovi.

- - - - -

„Draco.“ Severus udržal svoj tón taký jemný, ako len mohol. Stále bol nahnevaný, ale kvôli jeho rozrušeniu na chlapca bol zmierený s vedomím, že jeho krstný syn si nezaslúžil všetko, čo už skôr povedal.

T miesta, kde sa chúlil na svojej posteli, v izbe o ktorú sa delil s Harrym, Draco neprejavil žiadny náznak, že počul hovoriť niekoho jeho meno. Takže Severus prehovoril znova a tentoraz dodal: „Pozri sa na mňa, prosím.“

Chlapec si utrel rukou svoju tvár predtým než sa obrátil, aby tak urobil a Severus porozumel viac takýmto jedným gestom, ako by to mohol mať akýmikoľvek slovami, ako sa mu to dobre nepodarilo. Dokonca aj teraz sa Draco potreboval prejaviť ako silný a bez pocitov, dedičstvo Malfoya staršieho, ktoré Severus dúfal, že vymaže. Dúfal, že teraz len dostane šancu.

Dracova tvár bol fľakatá so škrabancom, ktorý utrpel zacínal mať modrinu po jeho koncom, ale aspoň to už nekrvácalo. A jeho vlasy – spravidla dokonale vyčesanými – boli ešte strapaté z jeho letu a behu cez hrad. Ale chlapec pred ním neukázal slzy a udržiaval stále svoj pohľad s nádychom ostražitosti, ako keby očakával  oveľa viac opovrhnutia, ktoré dostal. Samotná myšlienka Severusa pichla do srdca.

„Ja... hovoril som predtým bez rozmyslu,“ povedal Severus chlapcovi. „Bol som... rozrušený kvôli Harrymu, že je zranený a vylial som si to na tebe.“

Draco sa na neho pozeral, oči mal zúžené, ale neodpovedal.

Severus si povzdychol. Niet pochýb o tom, že Poppy by vedela, že povedal skutočne tieto slová. „A je mi to ľúto. Nemal som dať priechod svojej zlosti takým spôsobom, obzvlášť, keď si ešte potreboval lekárske ošetrenie.“

Bledé obočie vystrelilo hore cez sivé oči ako letná búrka. „Je Harry v poriadku?“

„Bude. Ty.. ty si urobil dobre, že si ma hľadal. Trvalo by to oveľa dlhšie a nebol by som tam včas, aby som ho znovu donútil dýchať. Ale on sa zotaví. Teraz spí.“

Draco preglgol. „Naozaj som mu nikdy nechcel ublížiť,“ zašepkal.

„Ja viem,“ povedal Severus takmer rovnako ticho. Ukázal na chlapcovu posteľ. „Môžem sa posadiť?“

„Áno, pane.“ Draco sa posunul na posteli až bol jeho chrbát oproti múru a sledoval, ako sa Severus posadil so zmesou prekvapenia a strachu, ktoré stále hrali na jeho tvári. Takáto otvorenosť by v najbližších rokoch zoslabla, on to vedel. Lucius by nikdy nedovoli svojmu synovi, aby sa jeho emócie dali čítať tak ľahko.

„Ty a ja si potrebujeme úprimne pohovoriť o tom, čo sa dnes stalo,“ začal, ale po ustarostenom výraze Draca pokračoval: „Ale myslám si, že to počká, až kým sa ho Harry nebude schopný zúčastniť tiež. On je zodpovedný za svoje vlastné konanie, po tom všetkom a by som mohol byť nedbalý v nedostatku úsudku, rovnako ako vy.“

Berúc na vedomie rozšírenie očí jeho krstného syna, prikývol. „Harry je schopný robiť vlastné rozhodnutia a mohol sa rozhodnúť, že s tebou nepôjde.“ Dokonca ako povedal tieto slová, nebol si úplne istý, že boli pravdivé po tom, čo bol chlapec s tými muklami. Ale ak Harry nebol schopný vzoprieť sa sám, nemal by s tým Severus najskôr nič robiť.

„Avšak,“ pokračoval, „prešiel obrovskými zmenami a ako výsledok, môže niekedy prejsť spolu s tebou činnosťami, ktoré by za normálnych okolností boli škodlivé, pretože ťa nechce stratiť ako kamaráta. A pretože ti verím, obdivuje ťa a chce, aby si si o ňom zmýšľal dobre. – Takže ťa musím požiadať, Draco, ak sa objaví nejaká neochota, ako lietanie nad veľkým množstvom vody – prosím rešpektuj to a nenaliehaj na neho.“ Vydržal chlapcov pohľad a dúfal, že robí správnu vec. „Chápeš?“

Po dlhej chvíli Draco prikývol. „Áno, strýko Sev.“ Pozrel sa dole na svoje rýchlo, potom zase rýchlo hore. „Bol vystrašený, ale ja... myslel som, že to bolo preto, že naozaj nevedel, ako lietať alebo také niečo.“ Zhlboka sa nadýchol a pohľad, ktorý sa zjavil na jeho tváry bol plný väčšieho, dospeláckeho pochopenia, ako kedy videl u ktoréhokoľvek iného dieťaťa... snáď s výnimkou pre Harryho. „Bolo to zlé, však? Kde bol predtým, kým si ho dostal.“

Severus dlho študoval chlapca, než odpovedal. Nakoniec si uvedomil, , že bez ohľadu na jeho chyby, Draco nebol jeho otec a on ochotne ponúkol Harrymu svoje priateľstvo. Teraz nezaškodí byť úprimný, čokoľvek medzi nimi je. „Áno, Draco. Bolo to zlé.“

- - - - -

Harry sa pomaly zobudil do známej vône dezinfekcie, ako občas voňal jeho prístenok po otvorení novej fľaše čistidla. Na okamih spanikáril – Bol tam! Otec ho poslal späť! – kým otvoril oči, dokonca aj cez zahmlený opar bez okuliarov videl slnečné svetlo prúdiť vysokými oknami. Nadýchol sa a pomaly sa uvoľnil. Bol v posteli. Na ošetrovni. V Rokforte.

Nie v prístenku.

Potom si spomenul na zvyšok, hlbokú vodu a tmu a krik, zatiaľ čo mal naplnené ústa a nos vodou, rovnako ako vo vani, keď ho teta Petúnia odtrhla od seba s pohľadom, keď ho strčila pod vodu a on sa snažil a snažil vyšklbnúť von...

Musel sa  dpostaviť a dostať sa odtiaľ preč a nájsť Otca a Draca! Zúrivo sa potlačil lakťami, ale bolesť prešla jeho hruďou a on zalapal po dychu. Trochu to bolelo, vo vnútri, ale mal zovreté zuby a dýchal namiesto toho nosom, pomaly.

Madam Pomfreyová, celá v bielom, bola v nasledujúcej sekunde pri jeho posteli. Naklonila sa a usmiala sa na neho. „Harry, zlatko. Rada vidím, že si hore. Teraz sa nehýb, tvoje rebrá to nechcú.“ Natriasla mu vankúše, podarilo sa jej ho posadiť bez toho, aby to sotva bolelo.

„Ďakujem vám, mada,“ povedal a jeho hlas znel smiešne. Drsne, ako keby jedol piesok.

„Ach, teraz, miláčik,“ povedala a pohladila ho zľahka po tvári. Trhol sebou, nemohol si pomôcť a ona dala ruku preč. „Ako sa cítiš?“ opýtala sa. „Boli ťa ešte tvoja hruď?“

„Nie, madam,“ povedal Harry, pretože nemohol dovoliť Otcovi, aby vedel, kde bol zranený. Ale školská sestra vedela pravdu. Vedela to.

„Tvoje rameno?“ Madam Pomfreyová zatlačila a držala svoju paličku  – jej prútik – v ruke a krátko s ním švihla okolo.

„Nie, madam.“ Chcel sa zúfalo opýtať, kde bol jeho otec a či bol Draco v poriadku, ale otázky boli tiež prezradzujúce. Mohol dávať Hagridovi otázky, pretože mu otec povedal o Hagridovi a on rád rozprával. Ale nie madam Pomfreyová.

„Dovoľ mi dať ti niečo na tvoje hrdlo, Harry. Prehltol si veľa vody a ono musí byť zákonite poškriabané.“

„To je v poriadku, madam. Som v poriadku, vďaka.“ Znovu sa posunul, pripravený vstať a utiecť, ale žena sa postavila pred neho na okraj postele a dala si ruky v bok.

„A kde si myslíte, že idete, mladý muž?“ opýtala sa, ale jej hlas bol stále rovnaký, takže sa Harry len trochu pohol. „Vaše rameno sa stále hojí, rovnako ako vaše rebrá. Budete tu odpočívať počas noci, ak mám niečo o tom povedať a môžete ísť domov ráno.“

Harryho ústa vyschli. Tu bola jeho odpoveď o tom, kde bol jeho otec. Bolo mu naozaj zle, pravdepodobne bol Draco tiež zranený a Otec ho poslal preč. Ale on to ani nepovedal takto sám. Zrazu nemal kam ísť, kývol Madam Pomfreyovej a posunul nohy späť na posteľ. Slzvy sa objavili v kútikoch jeho očí. Odohnal ich rýchlo zažmurkaním preč. Vedel to. „Áno, madam.“

„Dobrý chlapec. Oddýchni si,“ povedala a nechala ho samého.

Otvorila sa pod ním príšerne hlboká diera a jeho žalúdok bol prvý, ktorý do nej padal, nasledovaný jeho hruďou a potom zvyškom tela. Bol zase sám a nebol žiadny dôvod vyliezť viac z tej diery.

- - - - -

Prvá vec, ktorú Severus zaregistroval, keď vstúpil do ošetrovne, tentoraz s Dracom v závese, bolo to, že Harry bol hore. Druhá vec, ktorú si všimol, keď prikročil bližšie k chlapcovi bolo to, že nevidel taký prázdny pohľad na Harryho tvári odvtedy, čo ho zobral preč od Dursleyovcov. Zamračil sa, keď sa zastavil vedľa postele a Harry sa na neho neotočil.

„Harry?“ povedal ticho a chlapec zažmurkal, ale nepozrel sa na neho. Jeho tvár vyzerala chudšia bez pomoci jeho okuliarov a jeho oči boli... prázdne, presne, ale pozeral na niečo vzdialené, takže Severus nemohol dúfať, že vidí. Seeverus sa posadil na okraj postele a vzal jednu Harryho ruku do jeho vlastnej.

„Harry, pozri sa na mňa, prosím.“ Bol okamžite zasiahnutý tými slovami, nepatrne sa líšili od tých, akými hovoril s Dracom, len pred pol hodinou. Obaja chlapci potrebovali ošetrenie, vedel to a on sa teraz cítil trochu mimo svojho poľa. Keď jeho syn stále neprerušil svoj vzdialený pohľad, Severus pocítil prvé náznaky strachu. Stisol Harryho ruku a prehovoril pevnejšie. „Harry. Pozri sa na mňa.“

Draco vykročil vpred. „Harry?“ povedal. „Si v poriadku? Úprimne sa ospravedlňujem za to jazero. Nevedel som, že chobotnica...“ Vrhol pohľad na Severusa. „Chcem povedať, že je mi to jednoducho ľúto.“

Harry znova zažmurkal a otočil hlavu nabok, ako by bol v polospánku, ale jeho pohľad bol zameraný na Draca, ktorého tvár bola ešte pobledlá starosťami. „Draco?“

„Hej, Harry. Si ešte ospalý?“

Harry pokrútil hlavou. „Si v poriadku?“

„Som v poriadku. Bál som sa o teba.“ Draco sa pousmial. „Všetkých si nás vystrašil, dokonca aj Nelli.“

„Nelli?“

Severus kmital pohľadom tam a späť medzi svojim krstným synom a Harrym a premýšľal, či dala Poppy chlapcovi priveľa elixíru na spánok, vyzeral naozaj mimo a napriek tomu neuznal, že tam bol Severus. Nenávidel to priznanie, že takéto vyhýbanie veľmi bolí.

„Domáci škriatok, ktorý na nás dával pozor. Vytiahla ťa z vody, kým som ja išiel po tvojho otca. Spomínaš si?“

„Môj otec je mŕtvy,“ zamrmlal Harry a tieto slová zasiahli Severusa ako kopanec Kentaura do hrudníka. „Pri autonehode...“

„Nie! Harry-“ začal Draco, ale Severus ho prerušil.

„Draco, ak by si bol tak láskavý,“ povedal a kývol bradou na stoličku pri dverách. Chlapec na neho pozrel, ale odišiel ako mu bolo povedané. Medzitým Severus položil svoje ruky na Harryho ramená a pozrel sa do tých zelených očí, ktoré tak miloval na Lilyinej tvári. „Harry, ja som tvoj otec a ja som práve tu.“

„Posiela ma späť,“ zamrmlal znova chlapec, jeho pohľad nebol stále sústredený.

„Nerobím nič také!“ chcel zatriasť chlapcom, ale namiesto toho zosilnil svoj stisk na kostnatých ramenách. „Ty si môj syn a ja by som ťa nikdy neposlal preč.“

„Moja ruka sa namočila. Neposlúchol som. Musím sa vrátiť späť, ak nepočúvnem.“

„Nie, Harry. Nie.“ Merlin, je to to, čo si ten chlapec myslel? Že tu bol len dočasne, že za najmenšie porušenie pravidiel by ho Severus poslal späť k tým otrasným ľuďom? Ako mohol spôsobiť, že Harry nepochopil takto? Jeho hlas bol drsný, keď povedal: „Počúvaj ma dobre, Harry. Nezaujíma ma, čo urobíš, nemusíš urobiť nič, ale ja ťa nikdy nepošlem späť. Nikdy ťa nepošlem späť k tým ľuďom. Si môj syn a vždy budeš. Rozumieš mi?“

Svetlo sa zablyslo v tých zelených očiach, krátko, a Severus a zaradoval, keď sa Harry skutočne nakoniec stretol s jeho pohľadom. Toľko dôvery v ňom spočívalo a nádeje a Severus si slúbil, že sa o to pokúsi alebo zomrie. „Nikdy ma nepošleš preč?“

„Nikdy,“ súhlasil Severus pošepky a pritiahol si chlapca bližšie. Harry ovinul tenké paže okolo jeho krku a zaboril svoju tvár do Severusovho ramena. Ako sa tiché slzy valili po jeho krku, Severus pritisol tvár k boku hlavy jeho syna a napätie v jeho vlastnej hrudi sa upokojilo, len trochu. Ach, koľko trápenia s láskou.

22.10.2010 21:40:24
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one