Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
A je tu moja novoročná kapitolka pre vás.
Prajem vám len to naj a hlavne, aby ste sa s radosťou vracali na tieto stránky i naďalej.
Upozorňujem, že toto je predposledná kapitolka.

Dobby


Severus si strnulo sadol v Dumbledorovej pracovni v čase, keď chcel byť naozaj vonku, dozerať na dav detí... alebo prinajmenšom jedno konkrétne dieťa. Nepochyboval o tom, že aj napriek jeho výslovným pokynom, by Harry mohol nájsť spôsob, ako skončiť proti tenšej strane prútika a mohol sa celkom pravdepodobne znova ocitnúť na ošetrovni. A Severusove nervy už boli napäté, ďakujem veľmi pekne.

Molly Weasleyová, ktorá prijala riaditeľovu ponuku čaju, pomaly usrkávala a pozorovala ho cez okraj svojej šálky. „Vyzeráš unavene,“ poznamenala.

Severus sa podarilo – proste – neprevrátiť očami. „Naozaj.“

„Ako si spal?“

„Dobre.“

Nahnevane ho objala. „Prosím ťa, Severus. Snažím sa pomôcť. Nebude to dobré ani pre jedného z nás, ak nebudeš predo mnou úprimný.“

„Ak už vieš odpoveď, prečo sa pýtaš?“ hneval sa.

„Mal by si na toto poznať odpoveď,“ povedala Molly s jemným smiechom. Obrátila sa na Dumbledora a zodvihla obočie, akoby sa pýtala, čo robiť so vzdorujúcim dieťaťom v jej starostlivosti. Severus nemal rád dôsledky tohto kúsku.

„Spal som čo najviac,“ povedal nakoniec. „Harry je... sužovaný nočnými morami a jeho spánok je často prerušovaný.“

„A tvoj je tiež.“ Prikývla. „Viem, ako to môže vyzerať. Ronnie má občas ešte nočné mory o pavúkoch a keď ich má, obaja sme ďalší deň unavení. Ako je to zlé?“

„Dosť zlé.“ S upreným pohľadom na Albusa, pokračoval. „Sú strašné. Každú noc, s výnimkou jednej, keď sme – Madam Pomfreyová a ja – mu podali Elixír na spánok bez snov. Priznávam sa, že som opatrný v podávaním mu ho príliš často, kvôli jeho veku a veľkosti. Často kričí hrôzou, hoci pred niekoľkými dňami sa snažil zastaviť svoj vlastný krik tým, že si hrýzol ruku. Roztrhal si šľachy pozdĺž svojho palca.“

Molly zalapala po dychu. „Och, nemám slov. To je dôvod, prečo...“

„Jeho pravá ruka bola obviazaná. Áno.“

Bola ticho a tentoraz mal Severus možnosť sledovať ju. Nevidel ju šesť rokov alebo viac. Nie preto, že sa jej narodil jej najmladší, pretože zomreli Potterovci a pretože Temný Pán zmizol. Mala sedem detí, to je pravda. Šesť z nich boli chlapci. Počul od iných profesorov, že Bill bol trochu spurný, ale dobrý študent napriek tomu všetkému a mohol by byť hlavný prefekt. Charlie, oproti tomu slušný študent, bol oveľa lepší v metlobale. Podľa Albusa bol zodpovedný za to, že Chrabromil vyhrával niekoľko rokov metlobalový pohár a zrejme mal záľubu v drakoch. Severus si nebol istý najmladším, ktorý bol z jeho synom, ale bolo zrejmé, že Molly Weasleyová sa starala o svoje potomstvo spravodlivo a milujúco.

Mohol by to raz rovnako povedať o sebe.

 „Bol som prekvapený, keď som počula, že si prijal Harryho,“ povedala zrazu Molly.

„Trúfam si povedať, že mnoho ľudí je alebo bude.“

Slabo sa usmiala. „Smiem sa spýtať, čo bolo dôvodom pre takýto krok?“ vrhla pohľad na Dumbledora, ktorý sledoval ich výmenu s mierne ukrývaným pobavením a on pochopil. Ten starý hlupák jej nepovedal, že Harry bol vlastne jeho vlastný syn. Dobre.

V poriadku.

„Tieto informácie nie sú potrebné,“ povedal chladne, „aby ste ich potrebovali kvoli informovanosti.“

„Nie... ale pomohlo by mi to pochopiť jeho situáciu a lepšie vám pomôcť v príprave na jeho budúce správanie.“

Severus sa zamračil. „Čo tým myslíš?“

„Môžem len predpokladať, že jeho posledné umiestnenie – s jeho tetou a strýkom, však? – bolo menej než uspokojivé, kvôli jeho stavu v akom som ho videla pred niekoľkými minútami. Je viditeľne podviživený a trochu malý na svoj vek a je vystrašený z dotyku...“

„Možno je vystrašený, že bude zbitý!“

Ignorovala ho a hovorila priamo do jeho výbuchu, „Myslím si, že bol zneužívaný, celkom pravdepodobne s určitou pravidelnosťou. Bude vám to trvať pekne dlho kým si získate jeho dôveru, ale zdá sa mi, že sa už o to snažíte. Pozerá sa na vás kvôli uisteniu a vedeniu.“

Tichý Severus zvažoval jej slová. Všetko čo povedala bola pravda.

„Už ste vyskúšali Legilimenciu?“

Prekvapený otázkou, Severus strelil pohľadom na Albusa, ale riaditeľ školy iba cmúľal citrónový cukrík a ignoroval jeho tichú prosbu. „Prepáčte?“

„K pomoci s jeho nočnými morami. Severus, viem, že ovládaš Legilimenciu. Vyskúšal si ju na Harryho?“

„Nie, ja...“ Naozaj o tom neuvažoval, ale mohlo by to fungovať. A možno, keby s dieťaťom popracoval na rozvíjaní určitej znalosti v Oklumencii, tak Harry bude pokojnejší, keď pôjde spať. Vedel, že by sa chlapec mohol naučiť túto zručnosť, bol trochu silnejší ako Severus, bola to prvá myšlienka a s jeho „náhodou“ bezprútikovou mágiou bol každým dňom silnejší. A tiež ďaleko menej náhodnou.

„To je dobrý nápad, Molly,“ pripustil po niekoľkých minútach. „Vyskúšam to.“

„Tak. Nebolo to také ťažké.“ Usmiala sa na neho ako keby konečne dokončil svoju prvú úlohu po tom, čo s ňou veľmi bojoval. „Teraz mi povedz o tvojich výchovných metódach...“

Severus si povzdychol. Toto vyzeral byť dlhý deň.

 - - - - -

Vonku na pozemkoch sa chlapci hrali hlasnú naháňačku, spoločne s Tesákom, kým Hagrid a Nelli, domáci škriatok na nich dozerali. Nelli vyzerala pravdupovediac trochu nahnevaná, ale Hagrid ju držal, pre neho v diskrétnej vzdialenosti, len sa zakaždým prizeral dve alebo niekoľko minút, vytrhával burinu vo svojej záhradke. Tesák unavený z hry oveľa skôr ako jeho ľudskí spoločníci lapal po dychu ležiac v tieni chalupy. Sliny sa zhromažďovali v kaluži okolo jeho hlavy.

Hagrid sa mu dobre naladený smial a hodil na obrovské laby zvieraťa polozrelú paradajku. Tesák ho predbehol; dal si dobrý steak, rovnako ako iný pes vycvičený na čiernu zver, ale nikdy nenechal paradajku spadnúť. Bol milovanou beštiou. Jemný ako baránok. „To je dobrý chlapec. Zjedz to!“

Z výkrikov smiechu a rovnakého hlasného, šťastného volania „Nie, to nie!“ sa zdalo, že hra bola v poriadku. Harry sa bavil, pomyslel si Hagrid, sledoval ho, ako naháňal Rona Weasleyho, ktorý poskakoval a šialene sa usmieval a bol rád, že to videl. Mal strach o toho naničhodníka, keď najprv prišiel dole na návštevu s jeho zranenou rukou a hovoril o tom, že je domáci škriatok s jeho ostražitým, nie celkom dôverujúcim úsmevom. Tesák dal chlapcovi väčší pokoj, pomyslel si, než počas čaju.

A potom sa vrátil s Dracom Malfoyom, o nič menší! Nemal žiadne sympatie voči Luciusovi, nie, on bol zlý až na kosť, tak to bolo, ale nemal nič proti chlapcovi, neurobil nič, aby dostal Harryho z problémov. Ísť za chobotnicou, úprimne! Ale  Draco vyzeral, že má aspoň slušné správanie a nechal sa oslintať Tesákom. Teraz s ostatnými chlapcami vyzeral bezstarostný viac, ako bol kedy jeho otec a behal a usmieval sa ako ostatní.

Charlie Weasley bol dobrý chlapec, z toho čo počul, tešil sa z vyučovania triedy profesora Kettleburna o Starostlivosti o magické tvory. A bol tiež znalcom Metlobalu. Jeho malý brat Ron bol rovnako roztomilý drobec, ako drobec bol červenovlasý a mal medzeru medzi zubami z chýbajúcich predných mliečnych zubov.

Po ďalšej hodine, keď bol Hagrid dole pri skákajúcich hráškoch na jeho prednej verande, chlapci boli celí zmorení po chichotaní v neďalekom tieni. Hagrid počúval ich rozhovor o Metlobale – Harryho vedomosti boli v koncoch, žiadne prekvapenie, pretože nemohol počuť o tomto športe predtým, než ho profesor Snape do toho trochu uviedol, ale Draco a Charlie vyzerali, že vedia pomerne veľa o súčasnom poradí a štatistikách a mnoho ďalších skutočností, ktoré išli jasne mimo Hagrida. Ron bol niekde uprostred, veľmi nadšený, ale nie príliš silný vo faktoch, počúval námietky svojho brata.

Z blízka bolo ľahšie pozorovať Harryho tvár a hoci sa usmieval na jeho nových priateľov, bolo tam niečo zvláštne na jeho výraze. Trvalo to niekoľko minút starostlivého sledovania, keď na to prišiel a potom sa objavili dvaja domáci škriatkovia s košíkom jedla na obed pre ich partiu. Harry pozval Hagrida – a škriatkov! – pripojil sa k nim, ale vedel, že nemali dosť jedla pre poloobra a tak odmietol. Domáci škriatkovia sa poriadne zhrozili už len nad samotnou myšlienkou, že budú zdieľať misky s ľuďmi, ktorým slúžili. Aj keď Hagrid si zobral porciu tekvicovej šťavy. Miloval ju.

Všetci chlapci vyzerali hladne, pomyslel si Hagrid, aj keď zaznamenal, že Harry nielen čakal, kým ostatní chlapci mali sendviče, sušienky a ovocie, predtým než si zobral niečo pre seba, ale akonáhle mal predsa len svoju porciu, položil si ju na brucho a obtočil jednu ruku okolo svojej misky, jasne chrániac svoje jedlo. Pohľad mal neustále zameraný na väčších chlapcov, neustále bol opatrný, aj keď sa to snažil skrčok zakryť.

Hagrid sa rozhodol dávať pozor na chlapca a ak si nesadne čoskoro lepšie, chcel to spomenúť Profesorovi. Zvláštne, že Snape chlapca prijal, ale zdalo sa, že obaja sú zosúladení. Vrátiac sa späť k jeho hrášku, sledoval, ako chlapci všetko jedia predtým, než začali hrať strhujúcu hru Rachotiacej sedmy, ktorú s úctivosťou vytiahol z vrecka Ron.

Harry nadskočil, keď karty po prvý raz explodovali, ako keby bol uštipnutý Ostnáčom. Ale potom sa uškrnul a smial sa spolu s ostatnými chlapcami a hra začala odznova.

- - - - -

V popoludňajších hodinách, pod bdelým zrakom Nelli, chlapci hrali v Harryho spálni šach. Draco a Ron v dvojici a Charlie pripustil, že nevedel veľa o šachu, takže hral proti Harrymu. Ich hra sa zmenila na „Boj figúrok“ po Harryho návrhu a keď  ich húkanie a nariekanie bolo na Draca a Rona príliš veľa, „vážna“ hra sa presunula do obývacej izby.

Charlie sa usmial na Harryho, ktorý sa cítil trochu opustený – a aby priznal pravdu, trochu nervózny – po uvoľnení. Charlie bol väčší ako on a starší a taktiež mohol robiť všetky možné veci s mágiou, ktorý by mohla ublížiť. Bol rád, že Nelli ostala s ním. Ona v súčasnosti sedela na malej stoličke vedľa jeho šatníka a pozorovala ho s úsmevom.

„Chýbajú ti, však?“ Spýtal sa náhle Charlie.

Harry sa na neho pozrel a pokrčil plecami. Nebolo to tak, že by boli ďaleko, ale on chcel byť ich priateľom, nechcel ich nechať, aby boli priatelia len navzájom. Cítil sa skoro ako na základnej škole, keď Dud spôsobil, aby sa všetci od neho držali bokom a zmlátil by ich, pokiaľ by tak neurobili.

„Neboj sa. Po tejto hre sa Ron rýchlo vráti späť. Je to trochu duševné v tomto šachu. Percy s ním nechce viac hrať a nikto iný o tejto veci nevie.“

„Percy?“

„Môj malý brat, narodený po mne.“ Po Harryho nechápavom pohľade povedal, „Je nás sedem, šesť chlapcov a jedno dievča. Prvorodený je Bill, on je dedič, stretneš sa s ním, keď začne školský rok. Potom som ja, potom Percy, ktorý bude v septembri prvák. Potom sú dvojičky, Fred a George. Ron je najmladší chlapec a potom je tu Ginny. Ona je najmenšia.“ Urobil grimasu. „Okrem toho, nehovor jej to, ona má teraz šesť, zabila by ma.“

„Nepoviem,“ sľúbil s úsmevom Harry. Charlie bol v poriadku, domnieval sa, najmä preto, že mal rád metly a tie boli super a hral tiež metlobal. Ronom si nebol príliš istý, inklinoval veľmi k hovoreniu „to nie je fér“, keď niečo hrali a Draco mu na to povedal, že v živote veci neboli vždy spravodlivé a on to mal radšej za sebou. Harry vedel, že to bola pravda a prišiel na to, že to bolo niečo, čo sa Draco naučil od svojho otca, ako sa to Harry naučil od strýka Vernona.

Charlie postavil jedného z pešiakov von z rady pešiakov. Harry tam rýchlo presunul kráľa, aby ho ochránil a možno by ho tiež mohol vyhodiť vežami. „Takže... ako si sa dal dokopy s Dracom Malfoyom? Musím povedať, že to bolo prekvapenie vidieť ho tu.“

„Ako to?“

„No...“ Charlieho uši očerveneli. „Nie je žiadnym tajomstvom, že jeho otec bol veľkým priaznivcom Ty vieš koho.“

„Koho?“

„Ty vieš koho... myslím, Temného čarodejníka, ktorý, dobre... ehm,...“

„Zabil mojich rodičov?“dodal ochotne Harry. Keď Charlie jednoducho prikývol, pokračoval: „Ach, ja viem o Malfoyovcoch. Ocko mi to povedal.“

„Naozaj?“

 „Hm-hm. Dobre, povedal, aby som bol ohľadne nich opatrný. Ale je to v poriadku. Draco je teraz môj priateľ.“

„Uh-huh. Je dobré, ak budeš na pozore.“ Uškrnul sa a poslal hordu pešiakov krížom cez dosku do útoku na Harryho figúrky, ktoré boli teraz väčšinou nechránené, keď už pohyboval všetkými jeho vežami a rytiermi. „Asi by si sa tiež mal pozerať na hru.“

Harry sa zasmial a nakoniec presunul svoju kráľovnú, ktorú si držal v zálohe do útoku. „Choď, dostaň ich,“ nariadil a a doska bola čoskoro plná prachu a malých kúskov rúk a nôh. Bola to zábava.

- - - - -

Tú noc, po večeri a sprche a vyčistení zubov a príbeh, Otec sedel na okraji Harryho postele a vyčaroval okolo nich tíšiace kúzlo. Nočné svetlo, ktoré si Harry so sebou priniesol z Pradiarskej uličky prešlo do dúhových farieb predtým, než niečo povedal. Harry sa cítil trochu nepríjemne pod jeho upreným pohľadom a odtiahol sa preč.

„Mal si dnes dobrý deň?“ Otec jemne zaplietol prsty do jeho vlasov, aby ich dal preč z jeho čela a jazvy, ako ho o to predtým prosil Ron, aby ju videl. Harry naklonil tvár k jeho dotyku, bol rád, že mohol mať tento čas osamote s jeho otcom.

„Áno, ocko.“ Harry ho obdaroval svojim najlepším úsmevom. „Navštívili sme Hagrida a hrali sme Plodujúcu sedmu a šach a Charlie mi hovoril o drakoch a keď skončí školu chce s nimi pracovať.“

„Plodujúcu sedmu?“

„To je keď všetky karty všade plodujú“ strhol sa trochu, pretože si uvedomil, že bol hlasný a pozrel sa na Draca, ale jeho priateľ pokojne odpočíval. Potom si spomenul na Tlmiace kúzlo.

„Ach. Explodujúcu sedmu. Verím, že nikto neprišiel o oko.“

Harry sa zasmial. „Nie!“ potom sa zamračil. „Môžeš, eplodovať zo sedmy?“

„Veľmi o tom pochybujem,“ povedal otec a jeho pery sa trochu zachveli, bolo tomu rovnako, ako keď objavil niečo vtipné.

„Dobre. Vrátia sa znovu Ron a Charlie?“

„Chcel by si to?“

„Áno, ocko. Ale možno až potom, keď budem môcť znovu používať metly, pretože Ron a Charlie, obaja hrajú metlobal a ja by som chcel hrať tiež.“

„Myslím, že to môžeme túto záležitosť odložiť o týždeň,“ povedal pomaly Otec a jeho pery urobili znova to isté. „Možno budúci týždeň. Môžu prísť a zostať niekoľko dní, ako je tu teraz Draco.“

„To bude skvelé!“

„Ticho, Harry. Mal by si sa hneď posadiť.“

„Prepáč, ocko. Povieš mi ďalší príbeh?“

„Nie, škriatok,“ povedal otec s úplným úsmevom. „Nebudem ti teraz hovoriť ďalší príbeh. Ale chystám sa ťa začať učiť niečo, čo ti môže pomôcť s tvojimi nočnými morami.“ Zodvihol prst na upozornenie, keď Harry v obavách sebou trhol preč okamžitými obavami. „ak to nebude fungovať, necíť sa kvôli tomu previnilo, dobre? Možno to nepôjde, ale myslím si, že by sme sa o to mali pokúsiť.“

„Áno, ocko.“

„A ak to nebude fungovať a ty sa znovu v noci zobudíš, čo budeš robiť?“

„Pošlem ti správu,“ zašepkal Harry. Na jeho hrudi bol podivný knedlík a spôsobilo to tiež štípanie jeho očí. „Takže mi môžeš pomôcť.“

„Presne tak. Budem tu vždy, keď budeš potrebovať pomoc, Harry.  Len by som si prial, aby si nemusel mať vôbec nočné mory. Rozumieš?“

Harry sa nadýchol. „Áno, ocko.“

„Dobre. Teraz zavri svoje oči. Dám svoju ruku sem. Chcem, aby si myslel na niečo príjemné, ale pokojné, čo môže zaplaviť všetky tvoje myšlienky. Hm. Páči sa ti pozerať sa na oblohu, Harry?“

Harry prikývol, cítil sa bezpečne s váhou otcovej ruky na svojej hrudi. Myslel na oblohu namaľovanú na strope svojej izby v Pradiarskej uličke a na mraky, ktoré sa cez ňu prevaľovali, niekedy mali tvar obrázkov. „A mraky,“ zamumlal.

„Áno, a mraky. Teraz udrž dobre obraz z mrakov vo svojej mysli a sústreď sa na svoj dych. Budem dýchať s tebou, iba ma nasleduj. Nadýchni sa. Vydýchni. Nádych. Dobre, teraz výdych.“ Kým Otec hovoril, Harry udržiaval obraz stropu z inej miestnosti vo svojej mysli, predstavoval si ako sa mraky pohybovali a menili sa na medvede, loďky a hory. Otec robil na jeho hrudi kruhy, jedným smerom, keď sa nadýchol a naopak, keď vydýchol. Jeho slová boli jemné, takmer ako keby rozprával príbeh a Harry sa viac a viac uvoľňoval, zatiaľ čo hovoril „Nádych. Výdych.“, aby dodržiaval rytmus svojho dýchania.

Po dlhšej dobe, keď si bol takmer istý, že spí, Otcova ruka na jeho hrudi zastala. Jeho hlas znel vzdialene, keď povedal: „Maj vo svojej mysli oblaky, Harry. Pozri sa na ne pozorne a ak sa niečo dostane do tvojich snov, stačí ju preniesť späť na tvoj obraz z oblakov.“

Sepot sa dotkol jeho čela; Otcove tenké pery. „Mám ťa tiež rád, ocko,“ zamumlal Harry, ale nebol si istý, či sa jeho slová dostali von z jeho vlastných úst.

Keď potom červenooký démon napadol v tom čase jeho sny, potlačil ho – a zelené svetlo – až do neba a obalil ich oblakmi v tvare kačíc a jabĺk a psov ako tesák. Bolo to ťažké a bolela ho hlava, ale keď sa prebudil, triasol sa a oblial ho studený pot, ale nekričal.

Bol tak prekvapený, že zabudol poslať striebristú správu. Ale Otec prišiel tak, či tak a držal ho, kým znova mohli začať dýchanie.

01.01.2011 12:23:17
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (125 | 20%)
Denne (123 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 12%)
Raz za dva týždne (35 | 6%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one