Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Kapitolka je pre Webli. Ani som sa nestihla odhlásiť z administrácie a už mala prvý koment.

„Petúnia, ja to už viac neznesiem!“ kričal jedno ráno nahnevane Vernon Dursley. „Ten malý fagan zase celú noc reval. Musí z tohto domu preč!“

Petúnia sa objavila po týchto slovách na schodoch. Vyzerala vyčerpane. Okrem toho, že sa starala o svojho milovaného synčeka Duduška jej na krk ten starý blázon, ktorý sa nechal označovať tým divným menom, na ktoré si v tejto chvíli ani nevedela spomenúť, hodil na krk pankharta jej sestry. Ani sa neunúval, aby jej osobne vysvetlil, čo sa stalo, ale proste nechal plačúce dieťa pred ich dverami s krátkym listom. Petúnia nemala rada svoju sestru. Nenávidela, keď Lily prišla na prázdniny domov. Ich rodičia sa k nej správali, akoby bola výnimočná. Vlastne bola výnimočná?! Dostala ten hlúpy list z Rokfortu, v ktorom jej oznámili, že je čarodejnica. Petúnia jej závidela a nedokázala sa cez to dodnes preniesť. Jej nenávisť k mladšej sestre sa rokmi prehlbovala a keď Lily školu dokončila, Petúnia jej nedokázala prísť ani na meno. Našťastie sa Lily rozhodla žiť vo svojom svete a tak sa spolu stretávali len vo výnimočných prípadoch. Teraz je mŕtva. Aspoň ten list od toho Dumbledora to hovoril. Ale, čo s tým malým faganom?

Petúnia zamyslene chodila po kuchyni. Vernon mal pravdu. Odvtedy, čo je tu sa poriadne nevyspali. To decko stále plakalo. Jej Duduško bol oproti nemu anjelik. Nikto zo susedov nemal tušenie, že v tomto dome sa nachádza ešte jedno dieťa a Petúnia bola rozhodnutá, že to tak ostane i naďalej. Nastal čas zbaviť sa toho malého urevanca, ktorý sa nachádzal v prístenku pod schodmi.

„Vernon,“ zavolala na svojho muža z kuchyne. Vernon sa po chvíli zjavil vo dverách a čakal, čo od neho Petúnia chce.

„S tým faganom máš pravdu. Určite bude rovnako divný ako moja sestra. Musíme sa ho zbaviť. Nikto so susedov o ňom zatiaľ nevie. Dáme ho do nejakého sirotinca, ktorý je odtiaľto pekne ďaleko.“ Rozhodla Petúnia.

„A čo keď ho tu bude niekto z tých jeho kumpánov hľadať?“ spýtal sa s obavami Vernon. Bol prekvapený, že Petúnia tak rýchlo súhlasila s názorom, že to decko musí preč.

„Budeme tvrdiť, že tu nikdy ani nebol.“ Povedala Petúnia.

Vernon prikývol a spokojne sa na svoju ženu usmial. Teraz stačilo len nájsť v Británii sirotinec, ktorý je dostatočne ďaleko od ich domova. To si zoberie na starosť on. Aj tak musel ísť do Londýna kvôli nejakým obchodným stretnutiam.

„Postaraj sa o Duduška, ja sa postarám o to ostatné. Nechaj toho fagana tam kde je. Dáme ho preč len čo to bude možné.“ S týmito slovami odišiel preč.

Petúnia sa spokojne vydala za svojím synčekom a úplne odignorovala tiché fňukanie, ktoré vychádzalo z prístenku.

Malý Harry sa bál. Nechápal kde je jeho mamička a otecko. Nechápal, prečo je všade okolo neho tma. Chcel svojho medvedíka. Kto bol ten zvláštny ujo, ktorý sa zjavil v jeho izbe? A prečo jeho mamička tak strašne kričala? Jeho myšlienky boli zahmlené a jediné, čo videl, keď zavrel svoje očká bolo zelené svetlo, ktoré sa rútilo na neho. Začal opäť plakať.

 

----------------------------------------------------------------------------------

 

Vernon Dursley sa vrátil neskoro večer. Na jeho tvári sa zračilo uspokojenie. Podarilo sa mu zistiť, že v malej dedinke v Severnom Írsku je sirotinec, kde sú ochotní prijať to urevané decko. Dokonca sa mu podarilo dohodnúť, že si chlapca príde zajtra večer vyzdvihnúť jeden z pracovníkov. S radosťou túto novinku oznámil svojej žene len čo sa usadil v obávačke.

Petúnia ho s radosťou objala a tešila sa na to, že sa ich život vráti do starých koľají. Posledná Harryho noc v prístenku pod schodmi bola v celku pokojná. Dokonca k nemu raz Petúnia aj zašla. Dala mu napiť trochu vody a potom ho uložila na provizórne lôžko, ktoré spravili z veľkého koša na prádlo.

Ráno si Vernon veselo popiskoval pri raňajkách a tešil sa z nádherného dňa. O niekoľko hodín je ten sopliak preč. Zmizne z ich životov a oni sa konečne budú môcť venovať výlučne ich Duduškovi. Dokonca si dnes zobral v práci dovolenku, aby si tento deň náležite vychutnal. Okolo obeda Petúnia vytiahla Harryho z prístenku, poriadne ho vyumývala a obliekla ho do vecí, ktoré už boli ich Duduškovi malé.

Keď sa zotmelo nasadli do auta a vydali sa do Londýna. Malý Harry spal a tak si nikto so susedov nevšimol ďalšieho chlapca, keď nastupovali do auta. Cesta ubehla rýchlo a Londýnske ulice boli už vďaka pokročilému času prázdne. Vernon odbočil autom do tichej uličky neďaleko stanice. Zobral zo zadného sedadla spiaceho Harryho a rýchlo kráčal preč. Petúnia ostala s Dudleym v aute.

„Pán Dursley?“ oslovila Vernona postaršia žena, len čo sa zjavil v čakárni stanice.

„Áno, teší ma.“ Povedal Vernon a podal žene ruku.

„Toto je ten chlapček, kvôli ktorému ste volali?“ spýtala sa a pozrela na spiaceho Harryho.

„Áno. Našli sme ho pri našich dverách. Nevieme komu patrí, ale bol tam lístoček, že sa volá Harry a že jeho rodičia zahynuli.“ Vysvetlil jej rýchlo.

„Dobre, dajte mi teda Harryho a podpíšte tieto papiere.“ Podávala mu nejaké papiere.

Vernon na ne nedôverčivo pozrel, ale nakoniec si ich zobral. Veľmi ochotne jej chlapca podal. Harry sa nespokojne zamrvil a otvoril svoje veľké smaragdové oči. Uprene sa zahľadel na ženu, ktorá ho teraz držala na rukách. Žena sa pri pohľade na neho zľahka usmiala. Ten chlapček sa jej páčil.

Vernon rýchlo prelistoval papiere, ktoré mu podala a podpísal ich.

„Chcem vás požiadať, aby ste chlapcovi nikdy nehovorili naše meno. Neželáme si to.“ Povedal jej, keď jej vracal papiere. Žena len prikývla a rýchlo papiere odložila do tašky, ktoré mala pri sebe.

„Chlapec nemal pri sebe žiadne iné veci?“ spýtala sa.

„Nie. Len to, čo má na sebe.“ Odvetil Vernon.

„V poriadku. Tým je to všetko. Ďakujeme vám, že ste nás kontaktovali, pán Dursley. O chlapca sa dobre postaráme.“

„Nemáte za čo. Bola to naša povinnosť.“ Odvetil Vernon, rýchlo sa rozlúčil a opustil stanicu. Ani sa neobzrel. Harry jeho odchod sledoval a začal opäť plakať.

Žena ho pohladila po tmavých vláskoch, ktoré sa mu neposlušne točili a vydala sa opačným smerom. O dvadsať minút im odchádzal neskorý nočný vlak. Nedokázala pochopiť, že tento nádherný chlapček nemá žiadnu rodinu a že ho nikto nehľadá.

„Neplač Harry. Ja sa o teba postarám. Volám sa Sára.“ Tíšila ho. Harry na ňu uprel svoj pohľad, ale utíšil sa. Jej hlas bol pokojný a táto pani sa mu začínala páčiť. Unavene zazíval a opäť pomaly zaspával.

Sára ho pohladila po vláskoch. Jemne ho pobozkala na čielko a až vtedy si všimla zvláštnu jazvu, ktorú tam mal. Mala tvar blesku a podľa jej odhadov bola niekoľko dní stará. Čo sa tomuto chlapcovi stalo, že má takú zvláštnu jazvu? Pomyslela si, ale ďalej to neriešila. Nastúpila do vlaku a sadla si s chlapcom do prázdneho kupé. Mali pred sebou dlhú cestu do Harryho nového domova.

14.06.2009 19:56:36
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one