Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Už tradične je kapitola venovaná: Tanande, Webli, Pegy, Adke, JSark, Drahokam, Alexii, gleti, vesper, Auši, Teresse, sion, Exi, Airiny, Nadin, Arwenke, Koky, Mane, KiVi, Kiki, Shelis, Gervaise, Katie11, Lily, Hajmi50, léni, Alcië,

Nuž čo dodať k tejto kapitolke, sama som prekvapená, ako sa dej vyvinul (ide zatiaľ o najdlhšiu kapitolu). Nerátala som, že to bude smerovať týmto smerom. Akosi strácam prehľad o tom, čo sa bude diať ďalej.

 


Preboha! Len to nie! To nemôže byť on! Preblesklo Petúnii hlavou, keď šokovane hľadela na Harryho. Toto je zlý žart, to nemôže byť pravda!

 

„Mami? Čo sa deje?“ zvolal vystrašene Dudley, keď sendviče spolu s misou skončili na zemi. Harry s Piersom to len prekvapene sledovali.

 

„Vypadni! Okamžite choď preč! Ty netvor!“ Zvrieskla Petúnia na Harryho a chlapcov úsmev zamrzol.

 

Čo sa tu deje? Prečo sa tá pani správa tak nenávistne? Však som jej nič nespravil?

 

„Mami, mami! Čo sa stalo? Prečo kričíš na Harryho?“ kričal teraz už aj Dudley, ktorý stále nechápal správanie svojej mamy.

 

Harry sa rýchlo postavil. Jeho oči sa zaliali slzami a vybehol z izby. Zbehol po schodoch a vybehol na ulicu. Pre slzy nevidel. Utekal priamo k pani Figgovej. Cítil, ako sa prestáva ovládať. Hučalo mu v hlave, jeho myšlienky boli chaotické.

 

Ani nevedel ako sa dostal do domu. Plačúc vybehol do svojej izby a klesol do kúta. Pritiahol si k sebe nohy a nevnímal okolie.

 

Pani Figgová počula, ako buchli dvere. Kým však stihla vyjsť s kuchyne, kde chystala nejaký olovrant pre Harryho, chlapec bol hore. Niečo sa jej nezdalo. Vydala sa preto hore schodmi. To čo zbadala ju prinútilo ustúpiť.

 

Harry neprítomne pozeral pred seba, tvár mal zaliatu slzami a nič nevnímal. Najhoršie na tom bolo to, že všetky jeho veci v izbe sa buď triasli, alebo vznášali vo vzduchu. 

 

„Harry, chlapče, počuješ ma?“ volala na neho pani Figgová. Bála sa k chlapcovi priblížiť. „Čo sa stalo?“

 

Harry však neodpovedal, naďalej hľadel pred seba a vôbec si neuvedomoval, čo sa okolo neho deje. Toto nie je vôbec dobré. Pomyslela si Arabela Figgová a premýšľala, čo by mala robiť. Na toto bude potrebovať riaditeľa. Otočila sa a vydala sa dole schodmi ku krbu.

 

Vytiahla z poličky hop-šup prášok a hodila ho do krbu.

 

„Rokfortská riaditeľňa.“  Zvolala a strčila hlavu do krbu. „Albus, Albus, potrebujem vás, hneď.“ Volala.

 

„Čo sa deje? Arabela?“ zvolal prekvapený riaditeľ.

 

„Niečo sa deje s Harrym. Vôbec ma nevníma a nemôžem sa k nemu priblížiť.“ Rýchlo mu vysvetľovala.

 

Riaditeľ okamžite vstal zo svojho kresla, schmatol svoj čarodejnícky prútik a ponáhľal sa ku krbu. Arabelina hlava už zmizla.

 

O chvíľu bol u nej v obývačke a ponáhľal sa hore do podkrovia. Vo dverách zastal. To čo videl ho zaujalo, ale aj prekvapilo. Harry bol očividne mimo.

 

„Harry, chlapče môj? Upokoj sa!“ zvolal na neho riaditeľ. Chlapec ho však i naďalej nevnímal.

 

Riaditeľ vykročil dopredu a mávol svojím čarodejníckym prútikom. Veci ostali nepohnuto stáť. Niektoré vo vzduchu, iné na zemi. Harry sa chúlil v rohu a usedavo plakal. Dumbledore sa k nemu sklonil a dotkol sa ho. Chlapec sa schúlil ešte viac.

 

„Harry, chlapče, odpovedz mi. Čo sa stalo?“ spýtal sa ho znova. Opäť žiadna odpoveď.

 

„Toto nevyzerá dobre Albus.“ Povedala pani Figgová potichu. Konečne sa odvážila vkročiť do izby. „Ten chlapec je očividne v šoku.“

 

„To vidím aj sám Arabela.“ Odvetil Albus. Premýšľal čo spraviť. S takýmto niečím nerátal. Ten prejav Harryho mágie bol ohromujúci. Jeho sila opäť narástla, ale stále sa naplno magicky neprejavil. Na osemročné dieťa to však bolo šokujúce.

 

„Albus, chlapec potrebuje niečo na upokojenie.“ Zvolala Arabela, to vytrhlo Dumbledora zo zamyslenia.

 

„Vydrž chvíľu, Arabela. Premýšľam.“ Odvetil Dumbledore.

 

„Albus, nemôžeme čakať. Vôbec netušíme, čo sa tomu chlapcovi stalo.“ Hnevala sa Arabela Figgová.

 

„Dobre, Arabela. Ostaň tu pri ňom. O chvíľu som späť.“ Odvetil Dumbledore a zmizol dole.

 

Pristúpil ku krbu, hodil do neho prášok. Plamene sa zväčšili a on sa dlhú chvíľu rozprával s niekým na druhej strane. Nakoniec rozhovor ukončil a postavil sa. O pár minút neskôr krb opäť zahučal a zjavila sa v nej postava.

 

Z krbu vystúpil zamračený profesor Elixírov, ktorý netušil na čo ho Albus Dumbledore potreboval. A hlavne, keď počul, že má prísť do domu Arabely Figgovej.

 

„Tak, čo sa deje, Albus?“ zavrčal.

 

„Máš to, o čo som ťa prosil?“ spýtal sa Dumbledore namiesto odpovede.

 

„Samozrejme, že mám.“ Zavrčal Snape.

 

„Dobre teda. Predtým, než pôjdeme hore ťa prosím, aby si o všetkom, čo uvidíš a čo sa dozvieš zachoval mlčanlivosť.“ Povedal mu záhadne Dumbledore. Snape na neho chvíľu hľadel s neurčitým výrazom v tvári, ale nakoniec prikývol. Riaditeľ a jeho prekliate tajomstvá! Už zase ma do niečoho namočil! Pomyslel si.

 

Spoločne sa vydali hore schodmi do podkrovia. Albus vošiel prvý a tým zamedzil Severusovi vo výhľade. Prvé čo si Snape všimol, boli znehybnené veci vo vzduchu a vystrašenú pani Figgovú.

 

„Čo sa tu do pekla deje?“ zvolal nahnevane.

 

Zrazu si všimol malého schúleného chlapca v kúte, ktorý usedavo plakal. Pomaly sa blížil k nemu. Chlapec mam sklonenú hlavu a tak mu nevidel do tváre. Očividne bol však v šoku. Podišiel bližšie a naklonil sa k nemu. Uchopil chlapca za bradu a otočil ho tvárou k sebe.

Šokovane zaspätkoval. To nie je možné! To je sen! To si snáď ten tupý starec robí zo mňa srandu? Pomyslel si a preklínal ho do posledných končín zeme.

 

„Dumbledore, to má byť žart?“ zahrmel a otočil sa nahnevane na riaditeľa.

 

„Nie, Severus.“ Pokojne mu odvetil Dumbledore.

 

Snape sa rýchlo otočil k chlapcovi. Chlapec ho stále nevnímal. Jeho smaragdovozelené oči boli zaliate slzami. Hľadel pred seba, ale okolie nevnímal. Snape sa zameral na jeho oči. Opatrne mu vstúpil do jeho hlavy. Nemusel veľmi hľadať. Videl ako Petúnia Dursleyová vošla do miestnosti a ako šokovane pozerala na chlapca, predtým než začala kričať. Opatrne vystúpil z jeho spomienok. Vytiahol z vrecka elixír a nalial ho chlapcovi do hrdla. Harry sa rozkašľal. Veci, ktoré boli až doteraz vo vzduchu padli s buchnutím na zem.

 

Harry zažmurkal. Zbadal pred sebou neznámeho muža, ktorý ho uprene sledoval. Zhlboka sa nadýchol a sklonil hlavu.

 

„Harry, si v poriadku?“ ozval sa hlas riaditeľa Dumbledora a až vtedy ho Harry zaregistroval. Chlapec prikývol.

 

„Harry, čo sa stalo?“ spýtala sa pani Figgová. Snape nesúhlasne zakrútil hlavou pri jej otázke.

 

Chlapec sa pomaly ukľudňoval. Poobzeral sa okolo seba. Zbadal porozhadzované veci po izbe.

 

„To som spravil ja?“ spýtal sa pošepky.

 

„Kto iný!“ zavrčal Snape.

 

„Severus,“ oslovil ho Dumbledore.

 

„Ale, ako? Čo sa to tu deje? A kto ste vy?“ spýtal sa Harry a ukázal na Snapa.

 

„Harry, prosím ťa. Posaď sa na posteľ, asi je tu toho na vysvetľovanie viac.“ Povedal mu upokojujúco Albus Dumbledore.

 

Chlapec sa pomaly postavil a sadol si na posteľ. Čakal na vysvetlenie.

 

„Mohol by si nám najprv povedať, čo sa stalo, že si bol v takomto stave?“ spýtal sa ho na začiatok Dumbledore.

 

Harry prikývol a začal vysvetľovať, ako sa stretol po škole s Dudleym a Piersom na ihrisku a ako ich Dudley pozval k sebe domov. Chceli sa hrať na počítači....

 

Chlapec porozprával dopodrobna všetko, čo sa dialo. Dumbledore len prikyvoval, ale chlapca neprerušil. Severus zatiaľ chodil po izbe ako drak v klietke. Premýšľal o tom, ako to riaditeľovi osladí. Takto ho klamať.

 

Keď Harry skončil otočil sa na Snapa.

 

„Kto je tento pán a prečo je tak čudne oblečený?“ spýtal sa Dumbledora.

 

Riaditeľ sa pousmial nad jeho otázkou. Bol čas na vysvetľovanie. Neplánoval síce chlapcovi tak skoro povedať, kto v skutočnosti je, ale skutočnosti ho k tomu prinútili. Skôr sa obával neskoršieho rozhovoru so Severusom.

„Harry, vysvetlím ti všetko postupne.“ Začal riaditeľ. „Sú veci, ktoré musíš pochopiť. Budú sa ti zdať neuveriteľné, ale sú pravdivé.“

 

Severus Snape si posmešne odfrkol a pochodoval aj ďalej po izbe. Cítil, že tento dom je chránený najsilnejšími zaklínadlami, ktoré dokázal riaditeľ použiť. Dokonca vytušil aj nevystopovateľné kúzlo. To znamenalo, že nikto z ministerstva nemal ani tušenie o čarovaní v tomto dome.

 

„Harry, nevoláš sa Green, ale to vieš. Tvoje meno je Harry Potter a si synom Lily a Jamesa Potterovcov. Si výnimočný. Nie si obyčajný človek, si čarodejník, Harry.“ Povedal mu Dumbledore.

 

„Čo som?“ zvolal prekvapene chlapec.

 

„Čarodejník, Potter, je to tak ťažko pochopiteľné pre osemročné dieťa?“ zvolal nahnevane Snape.

 

„Severus, upokoj sa.“ Opäť ho napomenul Dumbledore.

 

Harry sa otočil s otázkou v očiach na pani Figgovú, ktorá len prikývla.

 

„Ako je to možné? Však ja neviem čarovať?“ povedal malý chlapec. Stále tomu neveril.

 

„Si príliš malý, aby si to vedel, ale tvoja mágia sa už začína prejavovať.“ Vysvetlil mu riaditeľ.

 

„Aj vy ste čarodejník?“ spýtal sa Harry. Jeho otázka bola pre Severusa až príliš decká a jemu sa chcelo odrazu smiať. Len zťažka sa ovládol.

 

„Áno, Harry, aj ja som čarodejník.“ Odpovedal riaditeľ.

 

„Dokážte, to!“ vyzval ho chlapec.

 

Riaditeľ sa pousmial nad jeho požiadavkou. Vytiahol však čarodejnícky prútik, mávol ním a v izbe sa objavili tri kreslá. Pokynul Arabele a Severusovi, aby sa posadili.

 

Harry na to pozeral s otvorenými ústami.

 

„Zavrite ústa Potter!“ povedal posmešne Severus. Očividne si ventiloval svoj hnev na chlapcovi.

 

„Fíha, to bolo dobré,“ zvolal obdivne chlapec.

 

„Takže, kde som to skončil?“ povedal s úsmevom Dumbledore. „Áno. Takže si čarodejník, veľmi výnimočný čarodejník. V našom svete si slávny, ale musím ťa upozorniť, že ti tiež hrozí veľké nebezpečenstvo.“

 

„Slávny? Ja?“ spýtal sa Harry.

 

„Áno, Harry. V našom svete ťa označujú za Chlapca, ktorý prežil. Chlapca, ktorý porazil Temného Pána.“

 

„Temného Pána? To je kto?“ spýtal sa Harry.

 

„Dumbledore, ten chlapec je úplne tupý alebo absolútne nič nevie? Vy ste mu nič? Nepovedali? Od kedy tu je?“ chrlil nahnevane otázky Snape.

 

Harry na neho len nechápavo a prekvapene hľadel.

 

„Severus, vysvetlím vám to neskôr.“ Umlčal ho Dumbledore.

„Temný Pán, Harry, bol čarodejník, ktorý sa rozhodol ovládnuť svet. Čarodejník, ktorému učarovala čierna mágia. Znepríjemňoval život všetkým ľuďom a nielen im.“ Vysvetľoval Dumbledore.

 

„A kde je teraz?“ spýtal sa chlapec. Severus na neho len neveriacky pozeral. Čo to tu ten chlapec trepe? Hádam nechce, aby sa Temný Pán opäť zjavil?

 

„Temný Pán sa ťa pokúsil zabiť, Harry.“ Vysvetľoval mu opatrne riaditeľ. „Zabil tvojich rodičov.“

 

„On zabil mojich rodičov?“ zašepkal Harry, v očiach sa mu opäť zjavili slzy.

 

„Áno. Ale ty si prežil a Temný Pán zmizol. Ten deň bol veľkým sviatkom v našom svete. Bolo potrebné ťa chrániť, bol si ešte veľmi maličký. Rozhodol som sa preto, že ťa dám k tvojim príbuzným.“ Pokračoval Dumbledore.

 

„Mojim príbuzným? Ja mám príbuzných?“ spýtal sa šokovane Harry.

 

„Áno Harry, máš príbuzných. A tu sa dostávame ku koreňu problému.“ Povedal mu riaditeľ a posmutnel. Harry na neho s očakávaním pozeral.

 

„Vieš, Harry. Pani Dursleyová bola si šokovaná, že ťa vidí.“ Chlapec len ticho prikývol. „Nečakala, že ťa niekedy stretne, Harry. Ona je totiž tvoja teta a Dudley je tvoj bratranec.“ Dodal Dumbledore.

 

„Čože? Dursleyovci sú moji príbuzní?“ zalapal po dychu Harry. To snáď nie. Dud je môj bratranec? Tak to je teda super. Ale prečo bola jeho mama taká nahnevaná? Vtedy to Harrymu konečne došlo. Oni sa ho vzdali. Dali ho radšej do sirotinca, ako by si ho nechali. To preto bola pani Dursleyová taká nahnevaná.

 

Severus Snape zvedavo chlapca pozoroval. Vedel presne, čo sa mu deje v hlave. Nemal rád tých muklov. Už dávno sa s nimi chcel porátať, nebyť riaditeľovho zabezpečenia ich domu. Chlapec zosmutnel. Cítil sa, akoby znovu stratil rodinu.

 

-------------------------------------------------------------------------------------

 

V tom istom čase u Dursleyovcov Dudley nepríčetne kričal na svoju mamu. Piers sa po tom výstupe pani Dursleyovej rýchlo vyparil. Dudley chcel však vysvetlenie. Jeho mam však rýchlo utekala k telefónu a vytočila číslo svojho manžela.

 

„Vernon, Vernon, preboha, on bol tu. Videla som ho na vlastné oči.“ Kričala Petúnia do telefónu ako nepríčetná a Vernon Dursley nechápal o čom hovorí.

 

„Okamžite musíš prísť domov, Vernon. Musíme niečo spraviť.“ Kričala a potom zložila. Dudley to všetko sledoval len s otvorenými ústami. Stále nechápal o čo tu ide a prečo jeho mama tak kričala na Harryho. Však ho nikdy nevidela.

 

„Mami, chcem vedieť, čo sa deje?!“ vzdorovito povedal Dudley.

 

Petúnia na neho pozrela a povedala. „Duduško, odkiaľ poznáš toho chlapca? A ako sa volá? Kde býva?...“ začala chŕliť jednu otázku za druhou. Chlapec len pokrútil hlavou a posadil sa nahnevane do kresla v obývačke.

 

„Volá sa Harry Green a prisťahoval sa nedávno. Býva u pani Figgovej, ktorá sa o neho stará. Stretli sme sa cez prázdniny na ihrisku.“ Povedal Dudley.

 

„Green? Nie, to nemôže byť jeho priezvisko. Určite som ho spoznala, je to on.“ Hovorila si viac pre seba, ako k Dudleymu.

 

„Ty ho poznáš, mami?“ spýtal sa prekvapene Dudley.

 

„Duduško, nesmieš sa s tým chlapcom viac kamarátiť. Neželám si to!“ povedala rozhodne svojmu synovi.

 

„Ale, mami.“ Protestoval Dudley.

 

„Nie, počúvaj! Trvám na tom.“ Povedala nahnevane.

 

Dudley sa nahnevane zodvihol a odkráčal do svojej izby. Jeho mama mu doteraz nikdy nič nezakazovala a hlavne nerozhodovala o jeho priateľoch. Niečo sa tu dialo a on nevedel, čo.

 

Vernon Dursley po nezrozumiteľnom telefonáte jeho manželky rýchle nasadol do auta a rútil sa londýnskymi ulicami domov. Pokiaľ bola Petúnia taká rozrušená, muselo to byť vážne. O pol hodinu neskôr parkoval svoje auto pred domov. Vtrhol dnu do domu.

 

„Petúnia, drahá, čo sa deje?“ volal na svoju manželku od dverí.

 

„Vernon, on je tu. Je to on!“ volala na neho jeho hysterická manželka. Hrozil jej nervový kolaps.

 

„Petúnia, upokoj sa a konečne mi vysvetlil, kto tu je?“ povedal nahnevane Vernon, keď vošiel do obývačky. Jeho žena sa tvárila ako nepríčetná.

 

„Lilyin syn, Vernon. Je tu, bol v našom dome.“ Povedala, oči mala v hrôze rozšírené, akoby videla ducha.

 

„Myslíš toho malého pankharta?“ spýtal sa Vernon.

 

„Áno, jeho. Kamaráti sa s našim Duduškom a vraj býva u starej Figgovej. Ja to neprežijem.“

 

„Si si istá, že je to on?“ spýtal sa pochybovačne Vernon.

 

„Vernon, tie oči by som spoznala všade a tá jazva na jeho čele to len potvrdila.“ Povedal mu Petúnia a rozplakala sa.

 

„Drahá, upokoj sa. Možno sa mýliš.“ Upokojoval ju Vernon, bol čoraz viac nahnevaný.

 

„Nie, Vernon. Je to on.“ Hovorila plačúca Petúnia a celá sa triasla.

 

„Dobre, drahá. Idem to overiť, ak je to ten pankhart, tak sa budem sťažovať. Zavolám do toho sirotinca a budem žiadať vysvetlenie, ako je možné, že ten spratok je tu v našom susedstve.“ Povedal nahnevane Vernon a vydal sa von.

 

Netušil, že z okna na poschodí ho zvedavo sleduje vlastný syn.

21.06.2009 20:25:59
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (121 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one