Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Takže, vzhľadom na ohlasy, je táto kapitola venovaná: Tanande, Webli, Pegy, Adke, JSark, drahokam, Alexii, gleti, vesper, Auši, Teressu, sion, exe, Airiny,

 

Pred bránami Rokfortu sa ozvalo hlasné prasknutie. V tme nebolo zahalenej postave vidieť do tváre. Postava rýchlo vykročila ku vchodu a brána sa pred ňou s hlasným škrípaním otvorila. Očividne to bola očakávaná návšteva.

Severus Snape sa rýchlo približoval k hradu. Musel na seba použiť ohrievacie kúzlo, pretože studený vietor prechádzal jeho teplým plášťom. Po niekoľkých minútach sa ocitol vo vstupnej hale hradu, kde ho očakával starý školník Filch. Pozdravil ho kývnutím hlavy a spoločne sa vydali do riaditeľne za profesorom Dumbledorom.

Chrlič, ktorý ukrýval vstup do pracovne rokfortského riaditeľa sa bez použitia hesla otočil a umožnil Severusovi vstup. Severus sa neunúval ani s klopaním na dvere a vstúpil dnu.

„Vitajte, Severus. Očakával som vás už skôr.“ Privítal ho s úsmevom riaditeľ a pokynul mu rukou, aby si sadol.

„Riaditeľ.“ Odpovedal mu kývnutím hlavy Severus a posadil sa do kresla oproti nemu.

„Takže, čo máš pre mňa tento raz?“ spýtal sa ho zvedavo Dumbledore.

„Nič. Posledná informácia, ktorú som vám priniesol bola aj tak nanič. Stála Potterovcov život.“ Odpovedal Severus.

„Neviň sa za to Severus. Viem, že si ju chcel zachrániť. Nikto nemohol tušiť, že Peter zradí.“ Odvetil smutne Dumbledore.

„Je to moja vina, riaditeľ. O tom ma nepresvedčíte. Keby som neprezradil Temnému Pánovi to proroctvo ešte by žila.“ Trval na svojom Severus.

„Veľmi sa mýliš.“

„Počul som, že jej syn prežil.“ Pokračoval Severus.

„Áno. Malý Harry prežil smrtiacu kliatbu Temného Pána. Proroctvo sa naplnilo.“ Pokýval hlavou Albus.

„Kde je chlapec teraz?“ vyzvedal Severus.

„Je v dobrých rukách. Na mieste, ktoré je pre neho momentálne najbezpečnejšie.“ Pokračoval Dumbledore.

„Mohol by som vedieť kde?“ požiadal opäť Severus.

„Nuž, vlastne, áno.“ Pokýval súhlasne Dumbledore. „Dúfal som totiž, že občas na chlapca dozrieš. Dnes som tam poslal Minervu...“ chcel pokračovať, keď ho prerušilo zahučanie krbu. Objavila sa v ňom zadýchaná a hlavne rozrušená Minerva.

„Albus, on tam nie je!“ kričala

„Kto, kde nie je?“ zavrčal Severus.

„Snape, čo tu do pekla robíte?“ zvolala šokovane a klesla do ďalšieho kresla oproti riaditeľovi.

„Minerva, upokoj sa! To Severus bol ten informátor.“ Povedal jej riaditeľ, po čom Minerva šokovane pozrela na Severusa. Ten len pokrútil nesúhlasne hlavou. Chcel, aby i naďalej ostala jeho identita špeha pre stranu Svetla utajená. Riaditeľ mu to však momentálne prekazil.

„Teraz chcem ešte raz počuť, čo si zistila.“

„Išla som skontrolovať Harryho, ako ste kázal. Použila som krb Arabely Figovej. Povedala mi, že zatiaľ chlapca vôbec nevidela. Už to sa mi zdalo podozrivé a tak som išla do domu Dursleyovcov. Nikde som necítila jeho mágiu. Prehľadala som celý dom kým spali. Až v prístenku pod schodami som našla slabú magickú stopu, ktorá však bola niekoľko dní stará. Ten chlapec tam nie je.“ Povedala takmer s plačom.

Albus Dumbledore šokovane počúval, čo hovorila. Počítal s tým, že Petúnia, Lilyina sestra sa Harryho ujme. Opak bol však pravdou. Severus len šokovane pozeral z jedného na druhého.

„Musíme to ísť okamžite preveriť, ak tam chlapec nie je, je v smrteľnom nebezpečenstve.“ Rýchlo sa postavil zo svojho kresla.

„Severus, koľko Voldemortových stúpencov sa ešte ukrýva?“ spýtal sa ho riaditeľ.

„Je ich dosť na to, že ak sa dozvedia o chlapcovom zmiznutí určite ho nájdu.“

„Dobre, poďme najprv overiť, čo je pravdy na to, že chlapec zmizol.“ Povedal Dumbledore a pokynul obom čarodejníkom, aby sa k nemu pripojili. Krbom sa rýchlo presunuli do domu Arabely Figovej.

 

--------------------------------------------------------------------------------------

 

Na trávniku za veľkým starým domom sa hral malý čiernovlasý chlapček. Bol oblečený do oblečenia, aké nosili chovanci sirotinca. Neďaleko neho sedela postaršia pani a so zaujatím ho sledovala. Sára si Harryho obľúbila od prvého okamihu. Zdal sa jej iný, ako ostatné deti. Odvtedy, čo priviezla Harryho z Londýna do sirotinca pátrala, kde sa vlastne narodil a aké je jeho priezvisko. Pán Dursley jej ho nepovedal a tak pátrali v sirotinci sami. Najzarážajúcejšie bolo to, že žiadna pôrodnica v celom Anglicku nemala v databáze narodenie tohto chlapca. Pán Dursley napísal do formulárov dátum jeho narodenia, čo malo pomôcť pri hľadaní, nenechal im však list, ktorý mal chlapec. Vedeli teda, že sa narodil 31. júla, ale to bolo tak všetko.

Ak sa im do konca týždňa nepodarí nič nájsť, Harry dostane priezvisko od sirotinca a bude možné ho dať na adopciu. Chlapček si nič z toho neuvedomoval, pokojne sa hral s kockami, ktoré mu dala Sára. Nevšímal si ostatné deti, bál sa ich. Držal sa v ústraní. Dokonca ho museli dať do samostatnej izby, pretože sa každú noc zobudil a veľmi plakal.

„Ako ťa len nazveme?“ pýtala sa Sára Harryho, ktorý zvedavo zdvihol svoju hlávku a pozoroval ju svojimi smaragdovozelnými očami. Akoby tušil, že hovorí o ňom. Usmial sa na tú milú tetu, ktorá ho vždy objala ako jeho mamička.

„Čo keby sme ťa nazvali Harry Green?“ usmiala sa na neho. Toto meno ju napadlo, keď sa pozrela do jeho nádherných zelených očí. „Áno, to sa k tebe náramne hodí. Hneď to aj oznámim riaditeľke.“ Povedala nadšene a podišla k Harrymu.

„Poď, zlatko, je čas, aby si si odpočinul.“ Povedala mu a zdvihla ho zo zeme. Harry ju svojimi drobnými rúčkami objal okolo krku a veselo sa usmial.

Sára najprv Harryho nakŕmila a uložila ho do postieľky. Potom zamierila k riaditeľke sirotincam, aby jej oznámila svoj nápad. A uspela. Od toho dňa sa Chlapec, ktorý prežil volal Harry Green. Sirotinec mu vystavil nový rodný list a zapísal ho do miestnej matriky.

 

--------------------------------------------------------------------------------------

 

Traja kúzelníci sa od Arabely Figovej rýchlo presunuli k domu na Privátnej ceste č. 4. Bolo niečo po polnoci, ale to Albusa Dumbledora neodradilo. Zabúchal na dvere. Nedostal žiadnu odpoveď a tak to urobil znovu. Počul z vnútra domu nejaký hluk a tak čakal. Svetlo v chodbe sa zasvietilo a bolo počuť nadávanie Vernona Dursleyho. Severus Snape sa pohŕdavo uškrnul a čakal, čo sa bude diať.

Dvere sa otvorili a zjavila sa robusná postava rozospatého Vernona Dursleya. Za ním stála v župane jeho žena Petúnia.

„Kto ste a čo chcete?“ vyštekol na návštevníkov Vernon.

„Dobrý večer, pán Dursley, ak sa nemýlim.“ Odpovedal pokojne Dumbledore.

„Kto ste?“ opakoval svoju otázku nahnevane Vernon.

„Volám sa Albus Dumbledore a som...“

„Vernon, to je riadieľ školy kam chodila moja sestra.“ Prerušila ho Petúnia, len čo počula jeho meno. Hneď jej bolo jasné, prečo je tu.

„No a? Čo od nás chcete? Svoju švagrinú som nevidel od pohrebu svokrovcov.“ Povedal Vernon.

„Prišli sme sa spýtať, ako sa má Harry.“ Pokračoval pokojne riaditeľ.

„Harry? A to je kto?“ hral divadielko Vernon.

„Harry Potter, syn Jamesa a Lily Potterovcov. Váš synovec.“ Povedala nahnevane Minerva.

„V živote som ho nevidel. Čo by tu robil?“ odštekol Vernon.

„Neklamte, vieme, že chlapec bol v dome. Kam ste ho dali?“ začala na neho kričať Minerva. Severus sa len uškŕňal, keď videl, ako sa hnev profesorky McGonagallovej prehlboval.

„Určite sa mýlite. Svojho synovca sme nikdy nevideli.“ Vložila sa do toho aj Petúnia.

Severus sa zamračil. O čo tým prekliatym muklom ide? Kam dali toho chlapca? Niečo sa tu deje a on na to príde.

„Neklamte, dobre viete, že vám na toto nenaletíme.“ Vložil sa do toho tento raz Snape a hrozivo sa pozrel na Dursleyovcov. Tí sa pri jeho pohľade zachveli.

„Mali by sme sa porozprávať vo vnútri, nechceme predsa svedkov?“ Albus Dumbledore opäť prevzal situáciu do svojich rúk. Bez toho, aby čakal na pozvanie vstúpil do domu. Ďalší dvaja čarodejníci ho nasledovali. Vernon nestihol ani protestovať. Zamierili do kuchyne, kde sa s otázkou v očiach otočili na manželov.

„Harryho som osobne nechal pri vašich dverách, mal pri sebe list s vysvetlením, čo sa stalo. Tak kde je? Nechcem počuť žiadne klamstvo.“ K záveru sa Dumbledorov hlas hrozivo zvyšoval. Obaja Dursleyovci sa zachveli.

„Neviem...“ začal opäť Vernon, ale bol prerušený Minervou.

„Bola som tu a ešte aj dnes je cítiť slabú magickú stopu pána Pottera z prístenku pod schodami! Tak vravte, kde je?“ zvolala nahnevane. Albus jej upokojujúco položil ruku na plece.

„Vy ste bola v našom dome?“ šokovane zvolala Petúnia a tým sa prezradila.

„Kde je pán Potter?“ zopakovala otázku Minerva.

„Nie je tu. To decko stále revalo. Tak sme ho dali preč.“ Zvolal nazúrene Vernon. Vedel, že klamstvo nepomôže.

„Kam preč?“ spýtala sa šokovane Minerva.

„Proste preč?“ odvetil jej zamračený Vernon.

„Albus, dovoľte mi porozprávať sa s týmto pánom.“ Zavrčal Snape. Albus pokrútil nesúhlasne hlavou.

„Pán Dursley. Je dôležité, aby sme vedeli, kam ste dali chlapca. Môže byť ohrozený jeho život.“ Snažil sa mu vysvetliť Dumbledore.

„Kontaktoval som agentúru, ktorá sa zaoberá adopciami detí, vyzdvihli si chlapca na stanici v Londýne. Kam ho zobrali, neviem.“ Klamal presvedčivo Vernon.

„Ako ste mohli? Je to len dieťa? Nevinné dieťa!“ zvolala plačúca Minerva.

„Nie je to naša vina, to vy ste ho opustili a nechali ho pri našich dverách.“ Povedal rozhorčene Vernon.

„Vy, vy, ...!“ zvolala Minerva a skoro sa na Vernona vrhla. Zachytili ju však silné ruky Severusa Snapa.

„Minerva, nestojí vám za to. Nebudete si ruky špiniť týmto prekliatym muklom.“

„Musíme ho nájsť,“ povedal zamyslene smutný Albus. Bol sklamaný Dursleyovcami, na ktorých sa spoliehal. Nechápal, ako to mohli Harrymu spraviť. Bol si však vedomý, že pátranie po chlapcovi musí prebehnúť v tajnosti.

Na rozdiel od neho sa Severusovi Snapeovi nepozdávala táto verzia. Bol rozhodnutý, že bude pátrať na svoju päsť. Nenadarmo bol špiónom. Toho chlapca nájde. Dlží to Lily.

„Petúnia prečo? Bola to vaša sestra? Harry je váš synovec. Zaslúžil si aspoň trocha lásky zo strany svojich príbuzných!“ pokrútil Albus Dumbledore hlavou a vydal sa na odchod. Vzlykajúca Minerva ho nasledovala. Severus Snape ich znechutene nasledoval a pri odchode nenápadne zasyčal na oboch Dursleyovcov. „Ešte sme spolu neskončili!“

Petúnia vytreštila na neho oči. Konečne si spomenula odkiaľ tohto muža pozná. Bol to ten malý umastený chlapec, ktorý sa priatelil s jej sestrou. To on ju niekoľkokrát navštívil počas prázdnin u nich doma. Ako na neho mohla zabudnúť?

 

----------------------------------------------------------------------------------------

 

Od návštevy u Dursleyovcov ubehlo niekoľko dní. Napriek tomu, že Albus Dumbledore bol jedným z najsilnejších čarodejníkov, nepodarilo sa mu zatiaľ Chlapca, ktorý prežil nájsť. Nasadil do tohto hľadania všetkých členov Fénixovho rádu. Minerva sa len pomaly spamätávala z tohto nervového otrasu. Chcela sa pomstiť Dursleyovcom, ale Albus Dumbledore to výslovne zakázal. Dokonca na ich dom uvalil niekoľko silných ochranných zaklínadiel. Prečo to urobil však nikomu nevysvetlil.

Severus Snape sa neúspešne pokúšal hľadať dieťa po celom Anglicku. Prehľadával všetky miesta, kde by sa chlapec mohol nachádzať. Bol si vedomý toho, že čím dlhšie to trvá, tým menšia je šanca, že chlapca nájdu. Prešiel snáď všetky sirotince v Anglicku. Vydával sa za potenciálneho záujemcu o adopciu dieťaťa. O tejto jeho snahe nikto nevedel. Asi by tomu ani nikto neveril. Bolo dosť možné, že by si čarodejníci, ktorí ho poznali poklepali na čelo a vyhlásili by ho za blázna.

V tom čase si maličký Harry zvykal na prostredie v sirotinci. Z neznámeho dôvodu pre všetkých zamestnancov od neho všetky deti bočili. Bol sám. Spoločnosť mu robila i naďalej len Sára. Bolo jej jasné, že ak sa Harryho situácia nezmení, bude vedenie sirotinca hľadať  riešenie inde. Svojím vekom bol vhodný na adopciu. A to sa stalo ich prioritou.

V priebehu niekoľkých dní sa na chlapčeka prišlo pozrieť niekoľko mladých bezdetných párov, ale vždy keď sa k nemu priblížili chlapec spustil taký plač a krik, že ho nakoniec museli nechať tak. Jedine Sára ho dokázala upokojiť.

„Harry, tak som premýšľala, som síce už dosť stará, ale skúsim požiadať riaditeľku, či by som si ťa nemohla zobrať do opatery,“ prehovorila v jedno odpoludnie na chlapčeka Sára.

„Te-ta,“ zatlieskal nadšene Harry rúčkami, po tom, čo sa mu po prvý raz podarilo zrozumiteľne povedať slovo teta. Sára sa na neho usmiala a pobozkala ho.

„Vidím, že sa ti to páči maličký. Toto prostredie naozaj nie je pre teba.“

Keď svoj návrh predostrela vedeniu sirotinca narazila na prekážku. Neboli nadšení jej návrhom aj napriek tomu, že vedeli, že s deťmi má bohaté skúsenosti. Prekážkou bola jej finančná situácia. Sára sa im snažila argumentami vysvetliť, že Harry je výnimočné dieťa, ktoré prešlo niečim zlým a zaslúži si výnimočný prístup. Neprestala s vysvetovaním a prosením, kým nedosiahla súhlas, že Harry Green môže zostať v jej opatere do veku piatich rokov. Potom sa chlapec bude musieť vrátiť do sirotinca. Aby sa vedenie sirotinca zbavilo zbytočných problémov, priznalo Sáre Morganovej dočasné opatrovníctvo a vyradilo chlapčeka z evidencie svojich chovancov na potrebnú dobu.

Šťastná Sára si Harryho niesla domov, kde mal chlapček istú dobu vyrastať.

15.06.2009 00:31:19
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one