Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Tento raz kapitolku venujem úplne všetkým. Vďaka, že sa vám moja stránka a hlavne táto poviedka páči.

 

„Harry Green!“ ozval sa krik na chodbe sirotinca. Harry sa skryl pod posteľ vo svojej izbe.

„Okamžite poď sem, toto ti neprejde!“ kričala nahnevaná vychovávateľka.

Do izby sa vrútili dvaja asi dvanásťroční chlapci a začali ju prehľadávať. Nakoniec sa jeden zohol k posteli a Harryho objavil. Vytiahol brániaceho chlapca z pod postele

„Za toto zaplatíš Green, však počkaj!“ zavrčal jeden z chlapcov. „Pani Crainová, našli sme ho!“ zakričal druhý chlapec a spoločne ťahali Harryho z izby.

Harry sa bránil a snažil sa im vytrhnúť. Nemohol za to, že mu staršie deti ubližovali. Stával sa neustále ich terčom. Brali mu veci, skrývali ich, strašili ho počas nocí a kradli mu jedlo, keď sa vychovávatelia nepozerali. Nikdy sa mu nepodarilo dokázať, že to robia a vychovávatelia boli už unavení z neustálych problémov, ktoré to prinášalo.

„Poď sem ty chlapčisko!“ schmatla Harryho pani Crainová za ruku a ťahala ho za sebou do riaditeľne. Neunúvala sa ani so zaklopaním, proste vtrhla k riaditeľke.

„Pani riaditeľka, toto chlapčisko už zase vystrájalo,“ ukázala na Harryho, ktorý sa krčil vedľa nej. Bol v sirotinci takmer dva roky. Jeho odlišnosť od ostatných detí sa zvyšovala. Nedokázal niekedy vysvetliť vychovávateľom, prečo sa hračky niektorých detí ocitli vysoko na stromov v záhrade sirotinca, prečo niektoré tenisky chlapcov boli len ľavé....

„Harry, Harry,“ pozrela na neho káravo riaditeľka a pokynula mu rukou, aby si sadol do kresla pred ňou. „Čo to bolo tento raz?“ spýtala sa.

„Ja som nič neurobil, ja za to nemôžem!“ povedal Harry so slzami v očiach.

Dnes po návrate zo školy našiel svoje veci povešané po kľučkách po celej chodbe a jeho zošity s domácimi úlohami na ďalšie dni boli dotrhané. Nahnevalo ho to. Hneď vedel, kto to bol. Vrútil sa do izby, kde spávali dvanásť a pätnásťroční chlapci a pohľadom hľadal Alexa a Toma. Títo dvaja chlapci ho trápili najviac so všetkých. Skôr ako stihol čokoľvek povedať zdvihol sa v miestnosti silný vietor a všetky knihy a zošity na policiach popadali na zem.

„Že nič?!“ zvolala vychovávateľka, ktorá Harryho priviedla. „Tá izba vyzerá ako po výbuchu, všetky knihy a zošity chlapcov ležia na zemi!“

„Oni mi vzali moje veci a...“ bránil sa Harry, ale bol prerušený riaditeľkou.

„Harry, sťažností na tvoje správanie pribúda. Nepomáha upozorňovanie, nepomáha dohováranie. Takto to ďalej nejde.“ Povedala riaditeľka a pokračovala, „Za trest budeš bez večere, poupratuješ izbu chlapcov a máš zákaz vychádzok.“

„Ale pani riaditeľka...“ protestoval Harry.

„Pokiaľ budeš protestovať, tvoj trest sa zvýši!“ upozornila ho riaditeľka a tak Harry radšej stíchol.

Harry sa postavil so zvesenou hlavou a opustil riaditeľňu. Na chodbe ho vítali škodoradostné úsmevy detí. Harry okolo nich rýchlo prešiel a zamieril do svojej izby. Smutne sa porozhliadol po svojich veciach. Býval v malej izbičke sám. Nikto s ním nechcel bývať. Jeho veci teraz ležali nahádzané na posteli. Povzdychol si a začal ich ukladať. Oblečenie poskladal do skrine, netrvalo mu to dlho, pretože ho nemal veľa. Zničené zošity položil na stolík pod oknom. Potom sa vydal do vedľajšej izby. Všade bolo ticho. Očividne boli všetci na večer. Vošiel do izby a rozhliadol sa. Ako sa mu podarilo spraviť taký neporiadok? Môže za to ten vietor? Keby sa tieto veci poupratovali samé. Pomyslel si. S povzdychom zavrel oči. Keď ich otvoril, šokovane hľadel pred seba. Všetko bolo na svojom mieste.

„Čo je toto za vtip?“ zašepkal prekvapene. „Čo sa to tu deje? Ja to nechápem?“

Z jeho úvah ho prerušil hluk blížiacich sa detí. Rýchlo opustil izbu a vrátil sa do tej svojej. Zavrel za sebou dvere a zničene klesol na stoličku. Chvíľu hľadel von oknom a potom sa pustil do opravovania svojich zošitov.

 

------------------------------------------------------------------------------------------

 

V tom istom čase bol Albus Dumbledore informovaný o vlne nekontrolovateľnej mágie, aká sa vyskytuje u malých detí. Tento raz mu túto informácie doniesol Kingsley. Poďakoval sa aurorovi a premiesnil sa na miesto, ktoré Kingsley lokalizoval. Ocitol sa pred sirotincom.

„Zaujímavé, nespomínam si, že by sa tu malo nachádzať dieťa s magickým potenciálom.“ Povedal zamyslene. Vykročil ku dverám.

„Prajete si?“ ozvala sa žena po tom, čo zaklopal.

„Dobrý večer, volám sa Albus Dumbledore a som riaditeľom strednej školy. Hľadám potenciálnych študentov do našej školy. Je to špeciálna súkromná škola a v prípade, že by na nej študoval chovanec vášho sirotinca bude jeho štúdium hradené z našich fondov.“

„Poďte ďalej, pani riaditeľka je ešte tu. Deti akurát dovečerali.“ Pozvala ho ďalej. Viedla ho chodbou do riaditeľne. Niektoré staršie deti ho prekvapene sledovali. Dumbledore bol oblečený do muklovského obleku a mal na sebe dlhý čierny plášť. Bolo to dosť nezvyklé oblečenie a keby ho v ňom videli niektorí členovia Rádu určite by sa z toho šoku nespamätali.

Riaditeľka privítala Albusa a ponúkla ho čajom. Albus sa zatiaľ vypytoval na zverencov sirotinca. Pýtal sa na ich školské úspechy a koníčky. Na všetko mu s radosťou odpovedala. Nestávala sa často, že niektorému ich chovancovi bolo umožnené študovať na súkromnej strednej škole.

„Mohol by som vidieť deti? Viem, že pôjdu o chvíľu spať, ale nebude to trvať dlho.“ Požiadal ju.

Riaditeľka prikývla a obaja vyšli na chodbu.

„V akom veku prijímate deti do vašej školy?“ spýtala sa ho.

„V jedenástich.“ Odvetil Dumbledore.

Riaditeľka prikývla a viedla ho k izbám, kde spávali deväť až jedenásťroční chlapci. Oproti nim sa nachádzala izba rovnako starých dievčat. Dumbledore sa usmial na deti, ktoré si ho zvedavo pozreli.

„Deti, toto je profesor Dumbledore. Je riaditeľom súkromnej strednej školy a hľadá do svojej školy budúcich študentov. Možno to bude niekto z vás.“ Predstavila Dumbledora riaditeľka.

Deti Dumbledora pozdravili a naďalej ho sledovali. Albus medzi nimi zamyslene chodil, občas sa niektorého z nich na niečo spýtal. Bol prekvapený, ale z týchto detí necítil žiadnu mágiu. Dokonca ani z dievčat. Takú silný magický poteciál, aký bolo cítiť z okolia budovy proste nemohol prehliadnuť. To dieťa tu muselo byť, ale očividne bolo mladšie ako predpokladal. Vyšiel opäť na chodbu. Riaditeľka s niekoľkými vychovávateľkami ho z neďaleka sledovala. V tom sa otvorili dvere a z malej izbičky na konci chodby vyšiel Harry s uterákom a zubnou kefkou v ruke. Mieril do kúpeľne. Dumbledore ho okamžite sledoval. Ten chlapec mohol mať tak šesť – sedem rokov, ale magický podpis, ktorý z neho vyžaroval bol oveľa silnejší. Chlapec zvedavo uprel svoje smaragdové oči na starého muža. Albus sa usmial, potom zažmurkal a šokovane zalapal po dychu. Tie oči spoznal okamžite. Harry? Harry Potter? Pomyslel si. Počkal kým chlapec prišiel k nemu a potom ho oslovil.

„Ahoj, ako sa voláš chlapče?“ spýtal sa ho s úsmevom. Potreboval potvrdenie svojej domnienky.

„Dobrý večer, pane. Volám sa Harry, Harry Green.“ Odvetil slušne chlapec.

„Harry a koľko máš rokov?“ spýtal sa ho Dumbledore.

„Sedem, pane.“ Odvetil chlapec. Všimol si, že ich oboch sleduje príliš veľa ľudí a začal byť z toho nervózny. Dumbledore si jeho nervozitu všimol.

Otočil sa na riaditeľku a prehovoril. „Mohol by som sa s Harrym porozprávať osamote?“

„Ale samozrejme, pán Dumbledore.“ Povedala milo riaditeľka, prekvapená, že jeho pozornosť upútal práve Harry. Ostatné deti na chlapca ešte viac zazerali.

„Harry, zober pána Dumbledora do svojej izby. Tam budete mať súkromie.“ Povedala chlapcovi a chlapec prikývol.

Albus ho nasledoval. Vošli do male izbičky a Harry sa nervózne posadil na posteľ. Nevedel, čo od neho ten pán chce. Nikdy sa o neho nikto nezaujímal.

„Volám sa Albus Dumbledore a som riaditeľom na strednej škole.“ Povedal mu.

„Ale ja som ešte malý, aby som išiel na strednú školu.“ Odvetil Harry.

„Áno to si, ale napriek tomu by som bol rád, aby si na mojej škole študoval, keď budeš mať jedenásť rokov.“

„Čo je to za školu?“ spýtal sa zvedavo Harry a opäť na Albusa uprel svoje smaragdové oči.

„Je to veľmi výnimočná škola Harry, ale najprv mám zopár otázok.“ Povedal mu Albus.

„Dobre, pane. Čo by ste chceli vedieť?“ odvetil chlapec.

„Môžem vedieť, kedy máš narodeniny?“

„31. júla, pane.“ Povedal Harry.

„A kde máš otecka a mamičku?“

„Zomreli, nepamätám si na nich. Pamätám si len na tetu Sáru, ale tá tiež zomrela.“ Povedal smutne chlapec.

„Teta Sára? Kto bola teta Sára?“

„Bola to teta, ktorá ma opatrovala, žili sme v malej dedine. Raz večer prišli nejakí zlí ľudia a chceli nám ublížiť. Teta ma zachránila. Videl som zelené svetlo a potom dom vybuchol.“  Povedal Harry na konci takmer pošepky.

„Harry, prosím ťa. Nemáš niekde nejakú zvláštnu jazvu?“ spýtal sa opatrne Dumbledore, ktorý cez jeho husté vlasy, ktoré mu zakrývali čelo nemohol jazvu vidieť.

„Mám pane,“ odvetil Harry bezstarostne a odhrnul si vlasy.

Je to on! Našiel som ho! Vďaka Merlinovi! Severus bol naozaj blízko!

„Dobre chlapče. Mám ešte dve posledné otázky. Priezvisko, ktoré máš máš po rodičoch?“ spýtal sa Dumbledore.

„Nie, keď ma našli, nevedeli ako sa volám. Vraj mi ho vymyslela teta Sára.“ Povedal chlapec.

„Dobre, tak a posledná otázka. Nestávajú sa ti nejaké čudné veci?“ spýtal sa Dumbledore.

Pri poslednej otázke sa Harry strhol a prekvapene hľadel na Dumbledora.

„Ako to viete?“ vyhŕkol chlapec.

Dumbledore sa usmial. „Môžeš mi o tom niečo povedať?“

„Áno. Ale nebudete mi veriť. Nikto mi tu neverí. Moja izba sa sama upratala, vo vedľajšej izbe u starších chlapcov bol zrazu strašný neporiadok. A niektoré hračky sa ocitli z ničoho nič na strome. Ale ja som to nebol. Neviem ako sa to stalo.“ Povedal rozrušene chlapec.

„Upokoj sa maličký. Verím ti.“ Upokojoval ho riaditeľ a podišiel k chlapcovi.

„Naozaj mi veríte? Nemajú ma tu radi, hovoria mi, že som divný. Dokonca aj v škole sa mi smejú.“ Rozviazal sa odrazu Harrymu jazyk.

„Pozri Harry, ako som už povedal, hľadám výnimočné deti do svojej školy. A ty si výnimočný. Bol by som rád, ak by si prijal moju ponuku a začal v jedenástich rokoch študovať na mojej škole.“ Povedal mu Dumbledore.

„Ale pane, to je predsa za štyri roky?“ zvolal chlapec.

„Viem, Harry. Potrebujem trocha času, aby som si premyslel, čo s tebou. Sú veci, ktoré sa musíš naučiť, kým prídeš do školy. Pokúsim sa nájsť niekoho, kto sa o teba postará, ale potrvá to nejaký čas.“

„Dobre pane. Chcem študovať na vašej škole.“ Súhlasil chlapec. Vidina, že sa dostane zo sirotinca skôr ho potešila.

„Teraz sa pôjdem porozprávať s pani riaditeľkou. Sľúb mi, že budeš dobrý a vyhneš sa akýmkoľvek problémom.“ Požiadal ho.

„Áno, pane, vynasnažím sa.“ Horlivo prikyvoval hlavou Harry.

Riaditeľ sa usmial, vstal z postele, kde sa posadil a pohladil chlapca po hlave.

Ako prechádzal okolo stolíka všimol si jeho poničené zošity.

„Tie zošity ti niekto zničil? Spýtal sa ho.

„Áno. Boli to chlapci. Musím ich ešte dnes prepísať, ináč budem mať zajtra v škole problémy.“ Povedal chlapec úprimne.

Dumbledore pokrútil hlavou, podišiel k stolu a vytiahol z vrecka prútik. „Reparo!“ zašepkal a zošity boli ako nové. Podal ich prekvapenému Harrymu.

„Ako ste to dokázali? Sú ako nové!“ zvolal šokovaný chlapec.

„Zostane to naším tajomstvom, dobre? Neskôr ti všetko vysvetlím, ale dnes na to nie je čas.“ Povedal mu Dumbledore.

Harry mu sľúbil, že nikomu tajomstvo neprezradí a s úsmevom vyprevadil riaditeľa z izby.

Albus Dumbledore zamieril do riaditeľne, aby si opäť pohovoril s riaditeľkou. Našiel Harryho Pottera! Chlapca, ktorý prežil, chlapca, ktorého hľadal nielen Fénixov rád, ale aj smrťožrúti a ministerstvo. Ten chlapec bol v nebezpečenstve a on sa musí postarať o to, aby ho dovtedy, kým tu bude nikto ani neobjavil.

17.06.2009 23:06:27
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one