Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Kapitola je venovaná: Tanande, Webli, Pegy, Adke, JSark, Drahokam, Alexii, gleti, vesper, Auši, Teresse, sion, Exi, Airiny, Nadin, Arwenke, Koky, Mane, KiVi, Kiki, Shelis, Gervaise, Katie11,

Otázočka na vás: Kto si myslíte, že bude Harryho opatrovník?

 

Po rozhovore s riaditeľkou sirotinca sa Dumbledore premiestnil späť na Rokfort. Zamyslene si sadol do kresla a požiadal škriatka o citrónový čaj. Pri ňom sa mu dobre premýšľalo. Premýšľal o tom, čo spraviť s Harrym a hlavne o tom, kto by mal vedieť, že chlapca našiel.

„Chlapec je príliš malý, aby ostal tu na Rokforte,“ povedal nahlas. „Na druhej strane Kingsley bude chcieť vedieť, čo som zistil.“

Kingsley bol jedným z najlepších aurorov tých čias, ak nerátal Divookého Moodyho. Napriek tomu bolo nutné, aby mlčal o udalostiach posledných hodín. Hodil do ohňa hop-šup prášok a skontaktoval sa s aurorom. O niekoľko minút spomínaný čarodejník sedel v riaditeľni.

„Zistili ste niečo, Albus?“ bola prvá otázka, keď sa Kingsley usadil.

„Áno, zistil. Veľmi zaujímavé veci.“ Usmial sa na aurora a stále uvažoval, či ho zasvätí do svojho tajomstva. Rozhodol sa postupovať opatrne.

„Bolo to nejaké čarodejnícke dieťa, ktoré vypustilo nekontrolovateľnú vlnu mágie?“ spýtal sa.

„Áno, bolo to dieťa, veľmi výnimočné dieťa.“ Povedal tajomne Dumbledore.

Kingsley na neho prekvapene pozrel, ale ostal ticho.

„Mám na teba jednu otázočku.“ Povedal Dumbledore.

„Ako by si postupoval v prípade, že chceš, aby ostala totožnosť nejakej osoby utajená. Utajená tak, aby o tom nebolo informované ani tvoje oddelenie a ani ministerstvo.“ Pýtal sa Dumbledore.

„Albus, čo mi to dávate za otázky? Vy sám ste dostatočne silný na to, aby ste takéto niečo dokázali spraviť a ministerstvo sa o tom nikdy nemusí dozvedieť.“ Odvetil Kingsley, ktorý netušil kam tým mieri.

„Ďakujem za poklonu, Kingsley.“ Usmial sa Dumbledore a prikývol. Auror mu potvrdil jeho myšlienky.

„Týka sa to dnešných udalostí?“ spýtal sa odrazu Kingsley a Dumbledore vedel, že mu to bude musieť povedať.

„Áno, viac-menej, áno.“ Odvetil. „Ide o to, že som objavil výnimočné dieťa, ktoré tam, kde je momentálne teraz nie je v bezpečí. To dieťa potrebuje ochranu, maximálnu ochranu, akú mu vieme zabezpečiť.“

„Ochranu a pre dieťa. Ktoré dieťa okrem Harryho Pottera by potrebovalo maximálnu ochranu...“ zvolal Kingsley, chcel pokračovať, ale potom sa zarazil.

„Albus, nenaznačujete mi, že ste....“ povedal šokovane.

„Áno, Kingsley, našiel som Harryho.“ Odvetil Dumbledore aurorovi a jeho oči nadšene žiarili.

Kingsley na neho chvíľu neveriaco hľadel, kým spracoval informáciu, ktorú mu práve riaditeľ poskytol.

„Kde je? Čo s ním spravíme? Je v poriadku?“ chrlil odrazu zo seba otázky Kingsley.

„Našiel som ho v sirotinci na Severe Írska. Severus bol veľmi blízko, keď po ňom pátral. Nechápem ako sme ho mohli minúť. Chlapec je v poriadku, ale je príliš malý na to, aby ostal tu na Rokforte. Dokonca netuší, že je čarodejník.“ Informoval ho Dumbledore.

„To dieťa tam nemôže ostať, ak sa vám ho poradilo nájsť a začal sa u neho prejavovať magický potenciál, čoskoro ho nájde ministerstvo alebo niekto zo Smrťožrútov, ktorí sa stále ukrývajú.“ Povedal Kingsley.

„Viem, viem. Premýšľam, kto by mohol byť vhodným opatrovníkom pre chlapca a hlavne je nutné opatrne chlapcovi vysvetliť, čo je zač. Dokonca nemá ani vlastné priezvisko. Nevie, kto boli jeho rodičia a nevie ani to, že je v Čarodejníckom svete slávny. Na druhú stranu na sedemročné dieťa disponuje veľkou magickou silou, ktorá sa bude len zosilňovať. Začína byť nebezpečný pre svoje okolie.“

„Čo keby si ho zobrali k sebe Weasleyovci?“ spýtal sa Kingsley.

„Weasleyovci majú dosť svojich detí. Určite by Harryho s radosťou prijali, ale nemyslím si, že je to vhodné.“ Povedal Dumbledore. „Chlapec by mal ostať do jedenástich rokov ukrytý v muklovskom svete.“

„Asi máte pravdu.“ Súhlasil Kingsley. „Ale v muklovskom svete nemáme veľa našich ľudí.“

„Napriek tomu je najvhodnejšie ukryť ho tam. Uvažoval som chvíľu o Severusovi, bol si blízky s Lily a hľadal chlapca aj na vlastnú päsť, ale ohrozil by svoje postavenie špeha, takže chlapec k nemu nemôže ísť. Okrem toho chcem, aby táto informácia ostala len medzi nami.“ Povedal Dumbledore.

„Vy nechcete, aby sa niekto dozvedel, že chlapec žije? Dokonca aj keď ide o člena Rádu?“ pýtal sa prekvapene Kingsley.

„Áno. Presne to chcem. Budeme o tom vedieť len my dvaja a osoba, ktorá dostane Harryho do opatery.“ Povedal Dumbledore.

„Smiem vedieť, koho máte na mysli?“ pýtal sa Kingsley.

„Zatiaľ si to nechám pre seba. Musím dovtedy vybaviť veľa vecí. Určite ťa budem informovať. Budem potrebovať tvoju pomoc, aby sme zabezpečili dom, v ktorom bude Harry žiť do svojich jedenástich rokov, kým nastúpi do Rokfortu. O dva mesiace sa začínajú letné prázdniny, chlapec ostane dovtedy v sirotinci, ale dohliadni na neho.“ Požiadal ho Dumbledore.

„Dobre, Albus. Spravím, ako myslíte. Len som zvedavý, kam toho chlapca chcete dať.“

„Nebuď netrpezlivý. Čoskoro sa to dozvieš.“ Odvetil takmer so smiechom Dumbledore.

„Je to na dnes všetko?“ spýtal sa auror a riaditeľ prikývol. Rozlúčili sa a riaditeľ o chvíľu osamel. Bol spokojný s nápadom, ktorý dostal počas rozhovoru s Kingsleym. Dokonca to považoval za iróniu, ale bolo to to najlepšie, čo ho mohlo napadnúť. Ako sa hovorí, pod lampou je najväčšia tma. S úsmevom opustil riaditeľňu a zamieril do svojich izieb.

 

------------------------------------------------------------------------------

 

Harry si spokojne vykračoval zo školy. Niesol si so sebou vysvedčenie. Nepatril práve medzi jednotkárov, ale nebol ani najhorší žiak. Tešil sa na slávnostný obed, ktorý mali každoročne v sirotinci. Mal pred sebou dvojmesačné prázdniny. Nevedel, ako ich strávi, ale dúfal, že sa znovu objaví ten pán, ktorý ho pred dvoma mesiacmi navštívil. Sľúbil mu, že ho odtiaľto vezme. Ostatné deti mu robili ešte viac zle, len čo sa dozvedeli, že práve jeho si vybral ten pán a bude študovať od jedenástich rokov v súkromnej škole. Ich útoky sa už neobmedzovali len na schovávanie a ničenie vecí, začali na neho útočiť aj fyzicky. Na svoj vek bol dosť malý a tak ho veľmi rýchlo premohli. Harry preto obmedzil pohyb po chodbách. Väčšinou bol vo svojej izbe, alebo sa nenápadne odplížil do záhrady a tam sa ukryl. Napriek tomu sa nevyhol trestom. Obvykle ostával bez večere, alebo musel pomáhať v kuchyni.

Harry vbehol do svojej izby, položil vysvedčenie na stôl a zamieril do jedálne, kde sa už zhromažďovali ostatní. Po úvodnej pravidelnej modlitbe a príhovore riaditeľky sa pustili do jedla. Harry sa najviac tešil na koláč, ktorý mali len výnimočne. Sedel na kraji stola pri najmenších deťoch dostatočne ďaleko od Alexa a Toma. Tí na neho hádzali zamračené pohľady.

„Harry Green,“ ozvala sa zrazu počas obeda riaditeľka. „Po obede príď za mnou do mojej kancelárie.“   

Chlapec prikývol, bol zvedavý, čo od neho riaditeľka chce. Nebol si vedomý, že by niečo vyviedol.

Po obede Harry vstal, len čo videl, že riaditeľka odchádza z jedálne. Rýchlo ju nasledoval. Zabránil tak Alexovi a Tomovi, aby mu predtým spravili zle.

„Tak poď, Harry. Musíme sa porozprávať.“ Povedala mu riaditeľka a pustila ho do kancelárie. „Dáš si čaj?“

„Áno. Ďakujem.“ Povedal Harry a prijal ponúkanú šálku.

„Harry, písal mi riaditeľ Dumbledore. Chce, aby si strávil letné prázdniny u neho. Aby si si zvykol.“ Oznámila mu riaditeľka.

Na Harryho tvári žiaril obrovský úsmev. Huraaa! Pôjdem odtiaľto preč! Môj sen sa splnil. Kričal v duchu od radosti.

„Harry? Počúvaš ma?“ prerušila jeho myšlienky riaditeľka.

„Áno, pani riaditeľka?“ strhol sa Harry.

„Ty ma vôbec nepočúvaš.“ Karhala ho.

„Prepáčte.“ Ospravedlnil sa chlapec a uprel na ňu svoje smaragdovozelené oči.

Riaditeľka pokrútila hlavou a zopakovala mu svoje posledné slová.

„Odchádzaš o dva dni. Zbaľ si svoje veci. Nič si nezabudni. Pán riaditeľ mi oznámil, že našiel pre teba opatrovníka. Dúfam, že sa budeš správať slušne. Prajem ti to chlapče.“ usmiala sa na neho.

Harry dopil svoj čaj a radostne sa rozbehol do svojej izby. Ostatné deti ho so závisťou sledovali.

„Tak, čo? Vraj odtiaľto vypadneš.“ Zvolal Alex, keď vtrhol do Harryho izby.

„Áno, odchádzam.“ Odpovedal mu Harry.

„Ako je možné, že práve ty? Robíš najväčšie problémy, si nenormálny!“ zvyšoval hlas nahnevaný Alex.

Harry sa na neho otočil. Už sa neusmieval. Odrazu chápal tohto chlapca. Vedel, že aj on chcel vypadnúť z tohto miesta. Chcel nájsť nový domov.

„Ja neviem. Neviem, prečo si vybral práve mňa.“ Odvetil smutne Harry.

Alex na neho chvíľu pozeral, potom sa zvrtol a s buchnutím zatvoril dvere na Harryho izbe. Harry si povzdychol a začal si ukladať svoje veci na stôl. Budem musiť ísť za vychovávateľkou, aby mi dala nejakú tašku. Nemám sa do čoho zbaliť. Pomyslel si a mlčky pokračoval v práci.

 

--------------------------------------------------------------------------------

 

Harry bol od rána nervózny. Prešli dva dni a on mal dnes opustiť sirotinec. Nikto však nevedel, kedy po neho príde riaditeľ Dumbledore. Nervózne sa prechádzal po prázdnej izbe. Na posteli stála zbalená taška a on bol oblečený do najlepšieho oblečenia, ktoré mal. Taška nebola veľmi veľká. Jeho majetok pozostával zo školských pomôcok, niekoľkých kúskov oblečenia a jednej rozprávkovej knižky, ktorú dostal keď nastúpil do školy.

Od posledného stretu s Alexom sa mu chlapec vyhýbal. Prestal mu robiť zle a nadávať mu. Dokonca aj ostatné deti. Harry preto preži dva naozaj pokojné dni.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere jeho izby. Vošla jedn a z vychovávateliek.

„Harry, prišiel profesor Dumbledore. Zober si svoje veci a poď so mnou.“

Harry mlčky prikývol, zobral si svoju tašku a nasledoval ju na chodbu. Všade bolo ticho. Ostatné deti boli asi v záhrade. Vychovávateľka ho priviedla do riaditeľne, kde ho už čakal usmiaty Albus Dumbledore. Riaditeľka mu podávala nejaké papiere a on si ich s poďakovaním prevzal.

„Ahoj, Harry.“ Pozdravil ho Dumbledore.

„Dobrý deň, pane.“ Pozdravil slušne chlapec.

„Si pripravený?“

„Áno.“ Povedal chlapec a otočil sa na riaditeľku.

„Pani riaditeľka, mám k vám prosbu.“ Povedal jej.

„Áno, Harry?“ spýtala sa prekvapene.

„Mohli by ste dať moju izbu Alexovi?“ požiadal ju.

„Alexovi? Ale prečo?“

„Chcel som mu niečo dať a toto je to jediné, čo som tu mal. Prosím vás spravte to pre mňa“ poprosil ju.

„Dobre Harry.“ Súhlasila nakoniec.

Dumbledore sa usmial nad chlapcovým želaním. Rozlúčil sa s obidvomi ženami a chytil chlapca za ruku. Spoločne opustili brány sirotinca.   

18.06.2009 18:10:55
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (77 | 13%)
Raz za dva týždne (32 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one