Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Ahojte... nasledujúce kapitoly sú dosť krátke ale sú už napísané a pripravené na čítanie :) No intenzita ich pridávania tentoraz bude zavisieť od vás :) Užite sa čítanie a snáď o chvíľu aj trošku romantiky :)

Tananda

Riaditeľka mi dnes na večeri oznámila, že mám nočnú službu. Potulovanie sa a prechádzky po chodbách. Hľadanie študentov ktorý sa po nociach potulujú po hrade. A potom tie tresty. Hrôza, ktorá sa im zjaví v očiach, keď zistia že si trest odpykajú v zakázanom lese.

 

Zakázaný les. Nevidel som ju odvtedy, čo ma tam zaviedla. Len čo ma priviedla na okraj lesa, zmizla niekde v tme. Nestihol som jej už nič povedať.

 

Prekvapovala ma. Bola krásna,  a tiež inteligentná. Ešte nikdy som nestretol takú ženu. Táto vojna ti ju stretnúť ani neumožňuje. Provokoval hlások v hlave. Keby len... Nie!! Prestaň myslieť na hlúposti.

 

Nikdy sa to nestane! Je to nereálne. Sám otec ti to povedal. Budeš sa musieť zmieriť s tým že zostaneš sám.

 

Hneď po plese ma k nemu vzala. Teda  skôr nevzala. Keďže som dostal odkaz s prenášadlom, ktoré ma k nemu zaviedlo. Otec o nej rozprával v dobrom. To ma prekvapilo. Málokoho rešpektoval a keď už, tak to musel byť naozaj človek, ktorý si to zaslúžil.

 

Zasmial som sa. Keby som ho nepoznal, myslel by som si, že sa zamiloval. Celý večer ju spomínal. Príliš mu pripomínala jeho mladosť, čas po vojne, keď sa zamiloval do mojej matky. Odkedy ho premiestnila do domu, bola tam len dva razy, ale stále si s ním dala čaj a rozprávali sa.  

 

O čom sa tak oni dvaja mohli rozprávať? Neodpovedal, len sa na mňa tajomne pozrel a radšej zmenil tému. To môj otec vedel. Meniť témy. Kedykoľvek som sa ho niečo spýtal a on mi nechcel odpovedať. Ocitli sme sa pri téme, ktorá bola úplne, ale úplne iná.

 

Ten deň, bol ale záhadný sám o sebe. Nechápal som a doteraz to nechápem, prečo mi to povedala. Myslela tým snáď to, že nemám dôvod, aby som sa v tejto vojne snažil. Celú noc som o tom premýšľal.

 

Akú zbraň myslela?! Neviem. Musím sa jej na to spýtať. Možno si o mne myslí to, čo každý. Že som hnusný, prerastený netopier, ktorý nemá nikoho rád a do konca života sa bude umárať vo svojej samote. A keď nerátam to, že väčšina učiteľského zboru doteraz nechápe, prečo ma riaditeľka prijala. Vidím im to na očiach, vždy keď sa na nich pozriem. Bežne používam Legilimenciu. Je mi to jedno. Ale u nej nemôžem....hoci, tak rád by som.

 

Čo ak ho ale hneď obráti proti mne. To by som nemohol dopustiť. A ona by to spravila. Určite, je dosť silná, aby mi čítala myšlienky, len tak bez očného kontaktu. Nedokázal by som jej nahliadnuť do spomienok, to by mi neprešlo. Nad tým som uvažoval od naše ho prvého stretnutia.

 

Zaujala ma, priznávam. Ale čo z toho, nemal by som šancu, ani keby nebola pred nami táto hrozná vojna.... ani keby som stál len na jej strane... ani keby som bol len obyčajný muž a vojna by nikdy nehrozila... nikdy by som nemal šancu, aby si ma vôbec všimla, nie to ešte viac. Je to tak a som s tým zmierený, ale pomôžem jej v tejto vojne.

 

Už len preto, aby som mohol ešte raz vidieť, to čo vtedy v noci, keď mi to vravela. Ten pohľad bol tak neuveriteľný, tak horúci, vášnivý a zároveň tak mrazil v kostiach. Som zvedavý, kedy sa zase ukáže.

 

Zrazu sa niekto prirútil z tmy a vrazil do mňa, nie silno, ale aj tak som mal čo robiť, aby som sa udržal na nohách.

 

„Čo hľadáte tak neskoro vonku.“ Vyštekol som do ticha a začal si naprávať habit.

Neodpovedal mi nikto. Uprel som pohľad hore a zbadal ju. Jej ruka mi zovrela habit, bola biela a keď som sa jej dotkol úplne ľadová. Hneď som sa spýtal, či je v poriadku. Ani nevyzerala, že by ma vnímala. Oprela sa o stenu a potom sa po nej zviezla.

 

Ostal som prekvapene stáť, nad ňou. Chvíľu mi trvalo kým som sa prebral a kľakol si k nej. Čo jej je? Je zranená? Nevidím žiadne poranenie. Je tu príliš tma. Lumos. Zašepkal som a svetlo osvetlilo celú chodbu. Nahmatal som jej pulz. Bol dosť slabý. Čo teraz....

 

Najjemnejšie, ako som len vedel, som ju zdvihol. Na ošetrovňu to asi nebude dobrý nápad. Tak len ku mne a je to aj tak najbližšie. Kráčal som s ňou v náručí dolu do podzemia a opäť ucítil tú vôňu čerstvých jahôd. Zastonala a posunula sa mi v náruči. Jej horúci dych ma  pošteklil na krku. Boli sme už pred dverami. Kam s ňou teraz? Na gauč? Tam to nie je veľmi pohodlné.

 

Vošiel som s ňou do spálne a položil ju jemne na posteľ. No keď som si chcel upraviť habit zistil som, že je nasiaknutí krvou. Dočerta.... je zranená. Tak preto je taká bledá. Odkryl som  opatrne plášť, ktorý zakrýval jej telo a naskytol sa mi pohľad na jej krvou zafarbené oblečenie. Celý bok a jedna nohavica, bola úplne premočená.

 

Švihol som prútikom a oblečenie zmizlo. Privolal som si fľaštičky elixírov z laboratória a jeden proti bolesti som jej nalial do hrdla. Bola len v spodnej bielizni, aj keď stále mala na hlave kapucňu z plášťa, ktorý sa rozprestieral pod ňou. A môj pulz sa zrýchlil.

 

No tak Severus preber sa.... je zranená a ty tu myslíš na to.... že ti v posteli leží krásna žena. Kedy sa to naposledy stalo?.... Nikdy. ...Sklapni odpovedal som svojmu protivnému druhému ja. Niekoľko liečivých kúziel som použil na bok, ktorý najviac krvácal. Čiastočne sa uzdravil, ale bolo to príliš silné kúzlo, ktoré ju zasiahlo pár dní si tu poleží. Nohu som až tak vyliečiť nedokázal.

 

Ošetril som ju a zaviazal čistými obväzmi. Krv, ktorú mala na rukách a na bruchu som vyčistil spolu s celou prikrývkou a obliečkou. Nakoniec som očistil svoje ruky a jemne ju zakryl. Triasla sa. Až teraz som si uvedomil, ako je tu chladno. Oheň v kozube sa okamžite po švihnutí prútikom rozhorel a ja som sa posadil do kresla pri posteli. Ruku mala stále chladnú, ale elixír na doplnenie krvi, by už mal zabrať. Začalo sa mi driemať. Chvíľu to bezo mňa vydrží. Pomyslel som si a išiel sa osprchovať.

 

Toto sa nemohlo naozaj stať. Len teraz som sa prechádzal chodbami a zrazu mám v posteli ju. Čo sa asi tak stalo, keď bola zranená? Útok to byť nemohol, vedel by som o tom, iba ak hľadala tú stratenú dcéru a zaútočili na ňu. Ale potom ju musela nájsť. Je v poriadku aspoň ona?.....

 

Dúfam, že to zranenie aspoň stálo za to. Jedno ale nechápem, prečo prišla do hradu. A zranená. Prečo sa nedala ošetriť, ale namiesto toho prišla sem? Veď to bolo hlúpe, načo sem len šla?

 

Ďalšie otázky si, ale klásť nemusel. Keď prišiel späť do izby dostal svoju odpoveď a v ohromení sa nedokázal pohnúť z miesta. 

28.07.2012 19:46:44
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (119 | 20%)
Denne (121 | 20%)
Raz za týždeň (76 | 13%)
Raz za dva týždne (30 | 5%)
Raz za mesiac (30 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one