Vitajte na Dobbyho, Alceinej a Biggiinej stránke, ktorá je venovaná Harrymu Potterovi a poviedkam o Harry Potterovi
Poviedku venujem Nade, Biggi a Hajmi. Vďaka za vaše komentáre.

Tananda

„Smiem prosiť?“ ozvalo sa za mnou.

Zúrivo som sa otočil a uprel ľadový pohľad na toho opovážlivca. Krásna žena v zelených saténových šatách, na mňa hľadela zelenými očami. Jej pohľad bol pevný a odvážny. Bola jedna z mála, ktorá mi po niekoľkých sekundách neuhla pohľadom. Čierna škraboška jej zakrývala tvár. Zamračil som sa, no nezdalo sa, že by ju to vystrašilo, práve naopak. Asi ju prestalo baviť čakať na moju odpoveď, pristúpila ku mne a rukou chytila tú moju.

„Zatancujeme si?“ zopakovala, pričom ma ťahala do stredu tanečného parketu. Pomalými nenápadnými krokmi. No moja neutrálna maska, ktorú som mal na tvári asi nepomohla, keďže sa všetci začali obzerať a po sále sa začal šíriť šepot.

Fajn, ako chcete pomyslel som si a začal som šíriť nepríjemné pohľady na každého v dosahu. Zastali sme a začali tancovať.

Kto to dočerta môže byt? A je vôbec študentka? Nie, je príliš stará, mohla by byť tak v siedmom ročníku. To je hlúposť. Nikoho takého som tu nevidel, dokonca nikoho, kto by sa na ňu čo i len podobal.  A okrem toho, prečo sa na mňa stále usmieva? Keby to bola študentka, pochybujem, že by sa na mňa vôbec pozrela. A nie to usmiala... teda... je už len malá pravdepodobnosť, že by so mnou vôbec nejaká tancovala.

Rozosmiala sa. Ako sa môže smiať? Vysmieva sa mi? Tak to teda nie! Toto znášať nebudem

„Je vám niečo smiešne?“ spýtal som sa chladne.

Väčšina študentov sa hneď stiahne a snaží sa dostať preč. No ona je priam neuveriteľná, začala sa smiať ešte viac.

„Prepáčte. Viete je až šokujúce, ako nenávidíte svojich študentov a ako podceňujete seba.“

„Čo si to dovoľujete?“

„Mali by sme sa niekde nerušene porozprávať?! Prosím, tu sme príliš na očiach,“ povedala vážne. Otočila sa a začala kráčať ku dverám.

Poobzeral som sa, väčšina najbližších študentov stála a pozorovala ma. Zavrčal som a tiež sa vydal ku dverám. Čo odo mňa môže chcieť taká bezočivá ženská? Ale musí to byť opäť niečo zaujímavé, keď sa ma predtým opovážila uraziť. Vošiel som do haly a prehodil si cez seba plášť. Nebola tam. Rozhliadol som sa.

„Idete?“ ozvalo sa spoza mňa.

Tiež už mala na sebe čierny plášť. Vykročila, na moje prikývnutie. Mlčky sme kráčali k lesu, až k Hagridovej chalupe. Svietilo sa v nej, ale napriek tomu pristúpila k dverám a bez klopania ich otvorila a vošla. Zacítil som, ako nad chalupu vyčarovala pár kúziel. Pozrel som na ňu a čakal, kým prehovorí.

„Dáte si so mnou čaj?“ povedala a otočila sa ku vriacej kanvici nad ohňom.

Zostal som zarazene stáť. Z jej plášťa sa odrážala kresba fénixa. Dokelu, to som sa nechal takto nachytať? Urobil som krok vzad a skúsil kľučku na dverách. Bolo zatvorené.  No výborne Severus, a čo teraz?

„Snáď by ste nechceli predo mnou ujsť?“ povedala bez toho, aby sa na mňa pozrela.... len ďalej nalievala do šálky horúcu vodu.

„Čo chcete?“ spýtal som sa ostražito a pomaly som sa snažil vytiahnuť prútik.

„Nie som tu aby som vám ublížila, práve naopak, tak ten prútik odložte a posaďte sa!“ Bol to skôr rozkaz, ako žiadosť.

Položila predo mňa šálku a vyzývavo na mňa hľadela. Sadol som si. Stále sa usmievala. „Ste vo Voldemortových službách.“ Bolo to konštatovanie, nie otázka. „Chcem aby ste pre mňa u neho špehovali.“ Povedala to tak mimochodom, že mi skoro vypadla šálka z ruky. No tak Severus, spamätaj sa.

„Nemôžem.“ Odvetil som prosto.

„No nevidím, ale žiaden dôvod, prečo by ste nemohli. Iba ak, mu slúžite dobrovoľne.“

„Majú môjho otca.“ Odvetil som popravde. Nemalo zmysel zapierať.

Usmiala sa. „Nie Severus,  toho máme my a je v bezpečí, pod mojou ochranou. To on ma požiadal, aby som vám pomohla... a to práve robím. Takže máte ešte nejaký iný dôvod, prečo by ste nemohli pre mňa špehovať?“

„Dobre, ak to teda urobím, ako si môžem byť istý, že naozaj máte môjho otca?“

„Nemôžete si byť istý. Budete mi proste musieť veriť, ale môžem vám sľúbiť, že vás za otcom vezmem. Samozrejme ak sa pridáte k nám.“

Do rádu. Ak ale má otca, musím sa k nej pridať. Jej môžem veriť určite viac ako tomu slizkému hadovi. No nikdy som nechcel stáť ani na strane svetla a hlavne teraz, keď nie je nikto, kto by sa mal odvahu Voldemortovi postaviť. Keďže je Potter mŕtvy pochybujem, že vyhrajú, no ale keď bude robiť špeha je jedno, ktorá strana vyhrá, na konci sa proste len pripojím k tej víťaznej. Prikývol som. „Dobre, kedy vstúpim do rádu?“

„Ak chcete, tak aj hneď. Chcem vás upozorniť, že sa stretnutí budete zúčastňovať so mnou a nikto nebude vedieť kto ste, stále budete mať na hlave kapucňu. Súhlasíte?“

Prečo len s kapucňou? Neverí vlastným ľudom? Je tiež možné že sa bojí priznať, že má pri svojom boku smrťožrúta.

„Svojim ľudom verím,“ vstala a približovala sa ku mne „len si nemyslím, že je rozumné vás príliš ukazovať.“

To snáď nie, ona mi číta myšlienky.

„Áno čítam. Budete si musieť najprv získať moju dôveru, aby som prestala.“

Okamžite som si začal budovať bariéry okolo mysle a spevňovať ich. Keď sa mi cez ne nevie dostať Voldemort, ona sa mi cez ne nedostane.

Vo vzduchu vyčarovala nejaký náhrdelník a nôž. Porezala ním svoju dlaň a hneď nato mi zobrala ruku a porezala aj tú moju. Potom naše ruky spojila a zmiešaná krv padala na kryštál, ktorý visel na čiernej koži. Kryštál sa sfarbil do červena a vsiakol do seba krv. Chvíľu menil farby, až skončil úplne čierni. Naše ruky boli stále spojené. Keď som zacítil medzi nimi teplo a zažiarili do modra, pustila ma, už na nej nebol žiaden náznak rany.

Kryštál mi uviazala na krku a zobrala ho do dlane. „Vidíte ho len vy a tí, ktorí majú na krku svoju vlastnú Fénixovu slzu.“

Zamračene som zdvihol oči od kryštálu. „Fénixovu slzu?“

„Áno, je to slza Fénixa a teraz už ďalších troch magických zvierat.“

„Akých ďalších troch?“ Stále nechápavo som na ňu pozeral.

„Sú to zvieratá, ktorých slzy obsahuje moja krv.“ Povedala a tajomne na mňa žmurkla. Najbližšie smrťožrútske stretnutie je v pondelok, nemám pravdu?“

Prikývol som. „Dobre, tak v utorok ma očakávajte, ak by ste sa dozvedeli niečo vážne, tak stačí aby ste sa dotkli kryštálu a pomysleli na to, že mám prísť. V tom prípade prídem hneď.“

Vyšli sme z chatrče. Vzduch začínal byť chladný. Kráčali sme v tichosti, pomalým krokom ku bráne. Každý sa ešte stále zabával vo Veľkej sieni, a tak na chodbe nebol nikto. Otočila sa na mňa. A vtedy mi napadlo, že neviem ani jej meno. Už, už som sa to chcel spýtať, keď...

„Som Isabel.“ Otočila sa a zamierila opäť k východu.

„Dovidenia,“ zakričal som za ňou, aby som jej naznačil, že sa sluší pozdraviť, keď sa mi už vŕta v hlave.

Bez toho aby sa otočila, sa mi v hlave ozvalo: „Dovidenia a dobrú noc, pán profesor.“

Dobrú noc, to tak určite, keď musím dávať pozor na týchto usmrkancov a okrem toho... Zarazil som sa. Čo to povedala? Pán profesor? Prečo ma tak oslovila? Chcela provokovať, alebo je naozaj študentka. Nie, to nie je možné! Ju by som si všimol hneď. Je niečím... zvláštna a okrem toho, málo kto vonia po jahodách. Bože, na čo to myslím? Ona sa ku mne správa bezočivo a ja myslím na to, ako vonia. Už som sa asi zbláznil. Krútiac hlavou som sa vybral do žalárov.

09.04.2012 23:54:27
Dobby

Ako často navštevujete našu stránku?

Niekoľkokrát za deň (123 | 20%)
Denne (122 | 20%)
Raz za týždeň (78 | 13%)
Raz za dva týždne (33 | 5%)
Raz za mesiac (31 | 5%)
Všetky postavy sú majetkom J. K. Rowlingovej, ostatné postavy objavujúce sa v poviedkach sú majetkom autorov. Stránka nie je vytvorená za účelom zisku.
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one